Školstvo ako podmienka uchovania slovenskej identity

K ľudu, k ľudu, mládež moja

K ľudu, k ľudu, mládež moja,
k ľudu sa maj, k svojmu ľudu!
Tam ti práca hodna znoja,
i zásluha hodna trudu.

K ľudu sa maj, viň sa k nemu,
pristaň každej vo potrebe:
aby lepšie bolo jemu,
aby bolo dobre tebe.

Pavol Országh-Hviezdoslav


Motto: Školstvo je prvoradá úloha štátu - Aristoteles

Každý človek na svete má svoju identitu. Okrem národnej poznáme aj etnickú identitu.

Aké sú základné pojmy identity?
• národnosť,
• etnicita,
• národná identita.

Národ je spoločenstvo definované teritoriálne a jazykovo. Charakteristickým znakom je reč a teritórium.

Štát je najvyššia forma organizácie politicko - geografického teritória. Preto by mal byť štát suverénny.

Etnicita národa je forma obyvateľov, ktorí nepretržite žijú na určitom teritóriu a majú určité znaky kultúry od detstva.
Peter Víťazoslav Rovnianek hovoril: „Na Slovensku máme 150 nárečí, ale každý každému rozumie“. Je to preto, lebo mali spoločnú rovnakú slovenskú identitu.

Najdôležitejším predpokladom utvárania určitého národa je ovládanie jazyka, aby bola možná komunikácia medzi ľuďmi.

Štátny národ je model kultúrneho národa.

Výkon moci v štáte je možný dodržiavaním jednotného právneho poriadku. Jednotný právny poriadok je možný, ak má štát stanovené štátne hranice.

Národný štát potrebuje pre svoju existenciu stabilnú politickú kontinuitu, musí sa jazykovo a kultúrne homogenizovať a musí mať lojálnych obyvateľov. Existuje viac národov, než štátov.

K pojmu národ sa viaže národné cítenie, národné uvedomenie, nacionalizmus, identita štátu a jednotná integrácia, globalizácia, etnicita, jazyk a štátotvorný národ.

Obyvatelia obývajúci určité územie si uvedomujú svoju spolupatričnosť.

Nacionalizmus je hlavný prejav vernosti k vlastnému národu a usiluje sa o verejné blaho príslušníkov národa. Aj jednotlivec pracuje pre svoj národ, pre jeho rozvoj a je odhodlaný bojovať proti všetkým formám cudzieho nátlaku, útlaku z hľadiska politického, hospodárskeho, kultúrneho a proti obmedzovaniu suverenity vlastného národa. Nacionalizmus je jediná ideológia, ktorá ochraňuje národ. Nacionalizmus negatívny môže byť radikálny a liberálny. Radikálny nacionalizmus môžeme označiť za fašizmus, nacizmus, ale škodlivý je aj liberálny nacionalizmus. Pozitívny nacionalizmus nikoho neobmedzuje. Problém je, že médiá a politici nechcú a nerozlišujú, že existuje pozitívny a negatívny nacionalizmus. Vzťah občana k štátu má nielen právnu, ale hlavne emocionálnu dimenziu, v takomto prípade pozitívny nacionalizmus nemusí byť patriotizmus alebo vlastenectvo. Nacionalizmus nemôžeme nahrádzať patriotizmom, lebo by sme príslušníkov národnostných menšín odsúdili ku zrade vlastného národa, alebo nelojálnosti k štátu, v ktorom žijú. Patriotizmus je považovaný za legitímny vzťah občana k štátu, kde žije. Vo väčšine štátov je patriotizmus považovaný za želaný v rámci prostredia kultúrnej identity, prostredia kde sa narodili.

V roku 1918 Pražská vláda nevyžadovala prísahu vernosti od učiteľov nemeckej národnosti na univerzitách v Čechách, ale vyžadovala prísahu vernosti od učiteľov Banskej akadémie v Banskej Štiavnici, ktorí boli prevažne maďarsky hovoriaci, podľa vtedajšieho platného zákona z roku 1867, kedy prišlo k dualite monarchie. Západná časť monarchie bola rakúska s dominanciou nemčiny a v uhorskej časti začala dominovať maďarčina.

Od vtedy akadémia prešla na vyučovanie v maďarčine, a tento stav pretrvával až do roku 1918, do konca 1. svetovej vojny, kde väčšina študentov a profesorov musela hovoriť maďarsky a nechcela sa prispôsobiť novým pomerom v Česko-Slovensku. V decembri 1918 väčšina študentov opustila starobylé mesto Banská Štiavnica. Výzva z Prahy o prísahe vernosti republike mala za následok, že študenti a profesori zneistili, protiprávne naložili majetok Banskej akadémie, archív, insígnie, prístroje a knižnicu na 19 vozov,  tie naložili na vlakové vozne v Hronskej Dúbrave a odišli do Maďarska, konkrétne do Budapešti. Tam ich neprijali, bol vojnový stav a nedostatok vhodných budov, tak išli ďalej, do vtedajšieho Odenburgu (dnes Šoproň). Ale problém bolo, že podľa Versailskej dohody Odenburg patril Rakúsku. V určitom termíne mali mesto prevziať rakúski četníci, ale deň predtým študenti Banskej akadémie vykradli sklad zbraní a začali strieľať proti prichádzajúcim četníkom, ktorí zanechali mesto svojmu osudu. Nakoniec rakúska vláda prepustila mesto do maďarskej správy. To znamená, že „maďarská identita“ študentov, možno aj slovenských, vydobyla mesto, ktoré nakoniec dostalo od maďarskej vlády titul „mesto hrdina“, do maďarskej správy.

Neskôr sa „banícko-hutnícka“ časť akadémie odsťahovala zo Šoproňu do Miškovca, došlo k rozdeleniu bansko-štiavnickej knižnice. Existujú viaceré verzie počtu kusov knižnice. V uznesení Česko-Slovenskej vlády z roku 1921 sa hovorí o nepremlčateľnosti návratu knižnice na Slovensko, kde sa uvádza 40 000 kusov historických kníh. Insignie Banskej akadémie sa nachádzajú v Múzeu v Šoproni. Jedna časť archívu je v Miškovci , druhá časť knižnice sa má nachádzať v Šoproni a časť archívu ostala v Banskej Štiavnici, ide najmä o staršie dokumenty, ktoré sa nachádzajú v Slovenskom banskom archíve.

Zaujímavosťou je, že dátum vzniku Banskej akadémie je rok 1762, ale v maďarských materiáloch sa uvádza vznik 22. jún 1735, kedy vznikla Banská škola. Zaujímavé je, že k odkazu Banskej akadémie sa na Slovensku nehlási žiadna univerzita, jedine nesmelo sa hlási Hutnícka fakulta v Košiciach a STU v Bratislave (Hutnícka fakulta vznikla na STU v roku 1956, odkiaľ sa presťahovala do Košíc). Chybou bolo, že sa po roku 1989 žiadny rektor STU jasne neprihlásil k odkazu Banskej akadémie. Ale v Maďarsku sa hlásia štyri univerzity k odkazu Banskej akadémie (Šoproň, Miškovec, Stoličný Belehrad – Székesfehérvár, Dunaújváros) . Celkovo vo svete sa hlási k odkazu Banskej akadémie asi desať univerzít.

Podmienku uchovania slovenskej identity v školstve musíme hľadať v našej histórii.

V roku 863 vznikla Hlaholská škola (bola to riadna Univerzita tej doby) Devín, Nitra. Bola to prvá univerzita v Európe, kde sa učilo v národnom jazyku. Bola to univerzita, lebo sa tam učilo komplexne univerzitným spôsobom, teológia, gramatika, muzika, právo, gréčtina, slovänčina (pravdepodobne v Panónii aj latinčina a starohornonemecky). Mali sme tak prvý právny systém v Európe. Školu založil a viedol najväčší učenec stredoveku Konštantín Filozof. Je tragédiou, že táto univerzita zanikla po 20. rokoch, kedy učenci boli vyhnaní nahí a bosí, kráľom Svätoplukom. Odišli do oblasti Bulharska a Macedónska, kde založili podobnú univerzitu, ktorej budova v Ochride sa zachovala dodnes. U nás sa na Devíne zachovali základy univerzity.

V roku 1467 vznikla Academia Istropolitana, založená kráľom Matejom KAcademia Istropolitanaorvínom, čo bol ďalší krok k identite obyvateľov Uhorska, kde sa učilo v latinskom jazyku.

Významným medzníkom pestovania národnej identity je založenie Trnavskej jezuitskej univerzity v roku (1635-1777). Bola to jediná univerzita v Uhorsku, kde sa vyučovala filozofia, teológia, právo 1667, medicína 1769. Pokusy o založenie univerzity boli už skôr, ale podarilo sa to až realistovi Petrovi Pázmaňovi z rodu Poznaňovcov (slovenský rod z 10. storočia). Ostrihomský arcibiskup zakladal rôzne vzdelávacie inštitúcie, ale stále mu v Uhorsku chýbala univerzita. Tento svoj najväčší počin uskutočnil až dva roky pred svojou smrťou. V roku 1777 bola univerzita presťahovala do Budína. V zakladacej listine uvádzal Peter Pázmaň len dva dôvody, prečo zvolil Trnavu za univerzitné mesto:
1. Šíriť katolícku vieru v Uhorsku: „religionem catolicam in Hungaria propagare“, čo bolo znakom protireformácie.
2. Zveľaďovať dôstojnosť najchýrnejšieho uhorského národa: „nobilissmae gentis Hungaricae digitati consulare“.

Tým myslel Slovákov, ktorí boli ako národ v spoločenskom rebríčku Uhorska najnižšie, ale podľa Pázmaňa mali slovenskí študenti svojou skromnosťou, poslušnosťou a ústupčivosťou slúžiť ako vzor maďarským študentom.

Ale aj na východe Slovenska bola založená univerzita v roku 1657 Košická univerzita, ktorá podobne ako Trnavská bola univerzitou jezuitského typu. Mala iba filozofickú fakultu a teologickú fakultu. Realizovať Košickú univerzitu chcel už Peter Pázmaň, ale podarilo sa to realizovať až jeho priateľovi, jágerskému biskupovi Benediktovi Kišdymu, fundáciou z 26. februára 1657. Na jej založenie zložil čiastku 40 000 toliarov. Rímsky cisár a uhorský kráľ Leopold I. založenie potvrdil 7. augusta 1660 zlatou bulou, vydanou v Grazi.

V novodobej histórii Slovensko začalo rokom 1918 písať svoje novodobé dejiny. Nesmiernym paradoxom tejto doby však bolo zrušenie vysokej školy technickej. Dvadsať rokov bez technického vysokého školstva bolo pre Slovensko vážnou ranou. Náhradou za zrušenie Alžbetínskej univerzity v Bratislave, Poľnohospodárskej akadémie v Košiciach a Banskej akadémie v Banskej Štiavnici bolo zriadenie jedinej vysokej školy a to Univerzity J. A. Komenského v Bratislave v roku 1919, s lekárskou, filozofickou a právnickou fakultou, bez prírodovednej zložky.

Vzniklo veľké hnutie na založenie technickej vysokej školy na Slovensku. Okrem slovenských študentov a pedagógov podporovali túto myšlienku aj českí pedagógovia, starostovia českých miest a obcí, ktorí boli za zriadenie slovenskej techniky, no Česko-Slovenská vláda bola 20 rokov hluchá. Napr. český geológ prof. dr. Jaroslav Jiljí Jahn, obr. 1 vtedy napísal:



Obr. 1 Geológ prof. Dr. Jaroslav Jiljí Jahn

„Dovedu si představit jak je úbohým Slovákům, upíráli se jim námi, co rakouské vlády upírali nám ... Jsem přesvědčen, že Slováci techniku potřebují nálehavě, více než kterékoli jiné vysoké školy.“

Ale nielen vysoké školy, ale aj stredné školy na Slovensku boli Prahou obmedzované. Typickým príkladom bolo Gymnázium v Podolínci, kde časť študentov bola poľskej národnosti, ale boli tam aj študenti z celého Spiša a to boli Slováci, Nemci a niekoľko Maďarov, ktorí pochádzali z vyšších vrstiev spoločnosti. Okrem katolíkov tam bolo aj niekoľko protestantov, z ktorých niekoľkí prestúpili na katolícku vieru. To svedčilo o vysokej odbornej úrovni školy, lebo sa tam prihlasovali študenti aj iných náboženstiev. Zlom nastal pri zrušení gymnázia v roku 1919, tak ako všetkých piaristických škôl, čo malo zlý dopad na budúce generácie. Aj keď Slovensko potrebovalo veľké množstvo inteligencie, je nepochopiteľný počin Pražskej vlády a ešte väčší paradox je, že zrušenie gymnázia podporovali slovenskí ministri školstva vo vláde Č-SR. Delegácia mesta sa snažila obnoviť tradíciu gymnázia. V roku 1925 navštívili ministra školstva Milana Hodžu, ktorý bol vo Vysokých Tatrách. Mesto ponúkalo na postavenie novej školy jeden milión korún. Minister najprv namietal, že budova je nehygienická, že v nej nehodno učiť a potom žiadal postaviť novú. Svoje záporné stanovisko vyjadril slovami: „Nebudem vychovávať duševný proletariát, sme preplnení strednými školami“. Keď delegácia poukázala na to, že na Spiši sú dve nemecké gymnázia a jedno slovenské v Levoči, minister prehlásil, že aj to dá zrušiť. V roku 1931 sa pre zlé ekonomické podmienky mala zrušiť pobočka česko-slovenského gymnázia v Kežmarku.

Delegácia mesta opäť navštívila ďalšieho slovenského ministra Dérera so žiadosťou, aby bolo gymnázium premiestnené do Podolínca, znovu ponúkali za školu milión korún. Minister im dal trpkú odpoveď: „Tradícia gymnázia v Podolínci už zanikla, a nikdy ju neobnovíte! Keď vám vláda ponúkala školu, tak ste ju nechceli, teraz si ju nekúpite ani za milión korún“. Takto skončila snaha Podolínčanov obnoviť dlhoročnú tradíciu gymnázia. obr. 2 Gymnázium Podolínec.



Obr. 2 Gymnázium v Podolínci

Podobné to bolo aj s Katolíckym gymnáziom v Trenčíne, ktoré vzniklo v roku 1649 a teda tento rok to je 371 rokov od jeho založenia! V roku 1918 bolo promptne zrušené, hneď ako sme sa stali de facto českou kolóniou v r.1918-1938! Obnovili ho v r.1938 a potom zas po "oslobodení" a strate slovenskej štátnosti v r.1945 nám ho bratia opäť ihneď zrušili no a opäť si ho obnovili v r. 1990 a tak to pôjde asi do nekonečna!!

Politické mimovládky sú výkonným nástrojom, aby sa vláda väčšiny zmenila na vládu menšiny. Sú nevolené a ovládajú politikov volených. Na čele mimovládok sú ľudia, ktorým z neba spadla funkcia a diktujú politikom a nemajú záujem o rozširovnie slovenskej identity. Bol som zhodou okolností pri vzniku Stupavskej konferencie v októbri roku 1991. Bola to konferencia o koordinácii III. sektoru mimovládnych organizácii. Bol som z toho prekvapený až šokovaný. Keď som sa zúčastnil II. stupavskej konferencie v marci 1994, odložil som si tašku v šatni a bral som všetky katalógy a aby to nebolo podozrivé, odkladal som materiály do šatne. Nakoniec tých materiálov bolo 7 kg. Konferencia sa konala pod záštitou Emílie Kováčovej, Nadácia občianskych aktivít (NOPA ) a SAIA. Zoznam všetkých organizácií prevyšoval číslo 950. Materiál som ponúkal viacerým politikom, novinárom, ale vtedy to nikoho nezaujímalo. Po niekoľkých rokoch ma poprosil pán Peter Virsík podpredseda Svetového kongresu Slovákov pre Európu, aby som mu materiály dal, že on to skúsi analyzovať. Pri operácii srdca zomrel a materiály zostali vo Švajčiarsku. O niekoľko ďalších rokov ma vyhľadal istý politik, ktorému som to predtým ponúkal a chcel aby som mu ten materiál dal. Veľmi veľká strata času, ale už boli materiály nenávratne preč. Vtedy sa s mimovládnymi organizáciami mohlo ešte niečo urobiť. Medzičasom mimovládky zmohutneli, získali nemalé finančné prostriedky a stal sa z toho riadny biznis. Mimovládky prenikli do štátnych štruktúr a justície. Dokonca ich okrem zahraničia financuje aj Vláda SR. V roku 2002, keď Slovensko získalo titul majstra sveta v hokeji vládni činitelia ťahali zápalky, kto pôjde do Göteborgu a kto povinne zostane doma. Všetci boli vizuálni vlastenci, „cítili“ slovenskú identitu, ale vrátili sa spať a hneď na to zabudli, lebo zhruba o dva týždne šéf privatizačnej komisie Ivan Mikloš predal za nevyjasnených okolností 49 – percentný balík akcií za sumu 120,9 miliardy korún. Privatizačný poradca dostal 31 miliónov dolárov, hoci sa do tendra prihlásil len jeden uchádzač. Okrem toho Ivan Mikloš „zabudol“ v zmluve na riziko vyplývajúce z kolísania kurzov a štátu tak ešte vznikla strata vo výške 7,4 miliardy slovenských korún.

Cez Slovensko prešlo v tom čase tranzitom cca 90 mld. m3 plynu, Slovensko spotrebovalo 7,5 mld. m3. Čistý tranzit cez Slovensko bol 82 mld. m3, marža vtedy bola 7 Sk/ m3. Keby bola marža len 1 SK/ m3, príjem do štátnej kasy by bol späť za necelý 1,5 roka, ale šarža bola oveľa vyššia. Keby bola marža 2 Sk/ m3, návrat by bol cca za 8 mesiacov. Návratnosť investícií investora SPP vidieť v tabuľke.





V rámci privatizácie sa Vláda SR zaviazala, že 5 percent z privatizácie dá nevládnym organizáciám a tým ich posadila na koňa. Keby vláda po majstrovstvách sveta v hokeji povedala, že tých 6 miliárd dáme na rozvoj mládežníckeho hokeja, alebo na výstavbu nových hokejových štadiónov, nikto by sa na Slovensku za to nenahneval. Tam nastal zákonitý pokles slovenského hokeja!

Škodlivosť nevládnych organizácii poukáže ďalšia akcia. Niekedy v roku 1994 boli predčasné voľby. Po voľbách sociologička Oľga Gyárfášová navštívila cirkevnú školu Matky Alexie a robila tam sociologický prieskum na deťoch štvrtého ročníka. Testovala deti otázkami „výskumu“. Koho volili vaši rodičia, koho volili vaši starí rodičia, aký majú vzťah k I. Slovenskej republike. To je neuveriteľné, že sa odvážila takýmto spôsobom zneužiť nevinné deti. Ešte horší prečin urobilo vedenie školy, ktorým boli deti zverené a oni deti takto nechali zneužiť. Odvtedy sa pozerám na túto „odborníčku“ s nedôverou a keď ona povie že: Slovenská spoločnosť je veľmi xenofóbna, nie je to pre mňa vierohodné. Alebo: Ľudí už tak nezaujímajú platy europoslancov, ale ich práca. Tak na jej výsledky reagujem s nedôverou. Ale veď toto všetko sú útoky na slovenskú identitu, verejné aj skryté. A tu je pes zakopaný, mimovládky sú zamerané hlavne na znižovanie slovenskej identity. Dokonca sa im to podarilo pretlačiť cez Inštitút pre verejné otázky (IVO), ktorý vypracoval víziu dlhodobého rozvoja krajiny v oblasti identity, do roku 2020 vypracovaného v roku 2002. Materiál je dodnes zavesený na stránke Vlády SR v archíve, ale nikoho to nemrzí, že je snaha znižovať národnú identitu na úkor kolektívnych identít a snažia sa ju homogenizovať (Príloha na konci zborníka).

Ing. Janšák bol jeden z prvých inžinierov, ktorí vyštudovali na SVŠT (dnes STU) a ku technikom prehovoril o technickej identite:

Mladej generácii slovenských inžinierov
na cestu do života

Slovenskí lingvisti degradovali žiaľbohu inžinierov. Zmenili im v titule jedno písmeno, ktoré keď zostane na svojom mieste robí ich duchaplnými, talentovanými, ba i geniálnymi. Taký je totiž zmysel slova ingenium, z ktorého vzniklo pomenovanie ich stavu a zamestnania.

Na šťastie, inžinieri víťazne čelia tejto nepriazni jazykospytcov. Vďaka ich obratnosti, ich umu a ich výkonom vstupujeme dnes aj my na Slovensku do veku technokracie. Som presvedčený, že ak by záležalo len na inžinieroch, technokracia by navždy odstránila zo sveta plutokraciu, aristokraciu, byrokraciu i autokraciu a ruka v ruke s demokraciou nastolila by zlatý vek ľudstva.

Dnešné pomery v celom svete sú však také, že plodov práce inžiniera sa zmocnili iní ľudia a vložiac do nich vlastné ambície i vášne, idú s heslom technického pokroku len za osobnými alebo triednymi cieľmi.

Tento pre inžinierov pokorujúci a pre ľudstvo škodlivý stav musia oni sami odstrániť. Musia zdvihnúť hlavu od svojej rysovacej dosky i svojho logarestu a v konkurenčnom zápase síl uplatniť v sebe bez cudzích a sprostredkovania výsledky vlastnej práce, v tom duchu, ktorý je jej základom i zmyslom, t.j. v duchu pravdivosti, diktovanej nielen rozumom, ale aj fyzikálnymi zákonmi. Znalosť politických a hospodárskych vied otvorí inžinierom cestu i na toto pole.

Ako najstarší slovenský inžinier želám svojim kolegom v novej, mnou odporúčanej sfére činnosti veľa úspechov.
Ing. Janšák
Bratislava 22. mája 1968 (Príloha č. 1)

Nestačí naše deti vzdelávať, ale hlavne treba ich vychovávať od najútlejšieho detstva. Tak sa buduje identita.

Ako sa buduje identita? Je to predovšetkým rodina, školstvo - osnovami v školstve, zanietením pedagógov, športom a médiami. Známy prípad študenta gymnázia, ktorý chcel strieľať voličov iného politického spektra, je predovšetkým zlyhanie vedenia gymnázia, ktoré namiesto apolitickosti viedlo študentov k nezmieriteľnosti k politickým odporcom, a k tomu robili aj mimoškolské besedy. Pokiaľ nedôjde k nastaveniu morálky priamo v rodinách, ťažko to za nás urobia vo väčšine amorálni politici. Je to aj nevzdelanosť v dejinách a deficit lásky k národu. Nejasný vzťah rodičov k identite nemôže vzbudiť záujem dieťaťa o vyjasnenie sa v identite. Ešte horšia situácia je na vysokých školách v prvom rade s humanitným zameraním, ale v druhom rade aj na školách s technickým vzdelaním. Veľmi málo sa učí história vedného odboru, ktorý sa preberá, ale aj takto sa buduje identita.

Môže mať niekto dvojitú identitu? Podľa môjho názoru môže. Napríklad je známe, že predseda SNS Prokeš mal českých predkov, ale Prokeš je slovenský vlastenec. Opačný prípad je rod Šimečkovcov, otec Šimečka v podstate utiekol z Čiech, lebo jeho komunistickí súkmeňovci mu robili zle, tak sa odsťahoval na Slovensko a tu normálne existoval a pracoval. Jeho syn, hoci hovoril na verejnosti po slovensky, sa nezbavil českej identity, dokonca išiel proti slovenskej identite. Najmladší Šimečka, vyštudoval v Anglicku, bol výskumným pracovníkom Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe, pôsobil aj ako poradca českého ministra zahraničných vecí, teraz zrazu pôsobí v EÚ za Slovensko a nie som si istý, či háji slovenské záujmy, pretože nemá vzťah k slovenskej identite. Pre túto rodinu platí jedno slovenské príslovie. Podobne aj občania Slovenska maďarskej národnosti majú poväčšine maďarskú identitu. Ale sú aj výnimky, napr. bývalý štátny tajomník MK SR je nemeckej národnosti, ale je slovenský vlastenec, teda ma slovenskú identitu. Podnikateľ Tomáš Baťa na otázku čo je vlastenectvo odpovedal: „ja mám dve vlasti českú a kanadskú. Keď som v Česku, som český vlastenec a keď som v Kanade, som kanadský vlastenec. Chcel tým povedať, že ma českú aj kanadskú identitu. Mal som postupne troch kanadských študentov, mali slovenských rodičov, vyrastali v Kanade a na Slovensko prišli študovať na Vysokú školu. Boli slovensky cítiaci, povedal by som, že majú slovenskú identitu, ale keď som im dal otázku, keď bude hokejový zápas Slovensko - Kanada, komu budete držať palce, tak sa zasmiali. Hoci to boli traja bratia, ten ktorý mal podľa mňa najmenšiu slovenskú identitu, málo rozprával po slovensky, tváril sa ako keby tu bol za trest, zostal na Slovensku, oženil sa a pracuje. Iný prípad bol študent z Mozambiku, ktorý prejavoval svoju rasovo čiernu identitu, len náhodou som zistil, že jeho matka je Slovenska, ale on nehovoril slovensky. Z toho vyplýva, že identita sa môže získavať výberom.

A médiá, ktoré môžu usmerňovať, vychovávať ku kolektívnej identite, napr. pri športových úspechoch (hokejisti, Sagan, Vlhová, Kuzminová), žiaľ robia to iba nárazovo, lebo ľudia vyberajú vlajky pri úspechoch našich športovcov, a potom uložia svoju identitu a zástavu do kúta, lebo sa boja, že ich nazvú nacionalistami. V USA ľudia bežne vyvesujú vlajky štátu, vlajky veteránov Vietnamu a nik sa nad tým nepohoršuje, že sú to nacionalisti, lebo to je „patriotické“. Keď sme pri športe a konkrétne pri Anastasii Kuzminovej, zaslúžila sa o pozdvihnutie slovenskej identity, ako málokto na Slovensku. Je jedna z najvýraznejších športovkýň v svetovom elitnom biatlone, priam zázračná bežkyňa, kde dosiahla neuveriteľné výsledky a priniesla množstvo radostných momentov pre Slovensko, veľká hrdinka s fantastickou kariérou, ktorá to so Slovenskom naozaj myslí vážne, je vlastenka a srší z nej človečenstvo ako vzor pre skromnosť športovca. Vyhrala tri zlaté medaily na troch ZOH po sebe, čo nedokázal doteraz nikto. Získala titul majsterky sveta a vybojovala malý glóbus za šprint, celovo tretí v kariére, veľký glóbus jej unikol iba o tri body. V športovom biatlone sa na víťazný stupienok postavila 19-krát. Celkovo získala na svetových podujatiach 9 medailí. Športovkyňa pre Rusko neperspektívna. Slovensko ako adoptívna vlasť ju prijala s otvorenou náručou a stala sa tu na Slovensku svetovou hviezdou. Stala sa miláčikom národa v krátkom čase, lebo je to milý otvorený, vrúcny človek, stopercentný športovec a navyše na Slovensku jej umožnili aby sa stala matkou dvoch detí obr. 3.

Prezident minulý, aj  súčasná prezidentka sa jej báli dať najvyššie slovenské vyznamenanie, aby si nepokazili imidž amerikofila. Neskutočne hanlivo sa okrem športových redaktorov k nej chovajú ostatní redaktori. Napríklad robil s ňou rozhovor rozhlasový redaktor Braňo Závodský a dal jej otázku, prečo podporila prezidentského kandidáta Roberta Fica, tým, že sa zúčastnila spoločnej večere s ním, spolu s inými športovcami. A vnucoval jej odpoveď na otázku, či by zablahoželala budúcemu prezidentovi pánovi Kiskovi? A on je kto, aby dával šesťnásobnej olympijskej víťazke k takéto otázky a zároveň aby jej vnucoval odpovede, aké on chce?

Podobne hystericky sa zachovala Miroslava Kernová, bývalá redaktorka denníka SME, ktorá nedokázala predýchať, že Mayer media si dovolili oceniť Kuzminovú Cenou Extra plus za prácu v prospech Slovenskej republiky. Nasťa slušne poďakovala na Facebooku a Instagrame: „Som rada, že moja športová kariéra a moje úspechy oslovili aj Vás“. Ale zákerná reakcia uvedenej redaktorky ju vystrašila, až nakoniec svoj status zo sociálnych sietí zmazala. Nenávisť novinárov hlavného prúdu proti všetkému slovenskému je nekonečná. Čo oni dokázali pre Slovensko oproti Nasti? Nekonečne sa vypytujú či na Slovensku zostane, či vedela zaspievať slovenskú hymnu, prečo má pri dokonalej slovnej zásobe ruský prízvuk. No to je ľahká vec, lebo sa snaží deti vychovávať k dvojitej identite, chce, aby boli dobrí Slováci a nezabudli na matkinu vlasť a dokázali sa rozprávať so starými rodičmi. Čudujeme sa jej? Pozrite na jej manžela, má nejaký ruský prízvuk? Nemá. K akej identite vychovávajú títo „slovenskí“ novinári svoje deti? A to sa nehanbia? Mali by si brať príklad zo srdečnej Nasti, ktorá sa snaží ukázať a presadiť na Slovensku zdravý životný štýl, motivovať jednotlivcov a rodiny a aktívnemu pohybu a športu.

Slovenské média prekrúcali a spochybňovali Kuzminovú, že je to Ruska so slovenským pasom. Až musel Kuzminovej manžel dať embargo na písané média a dávali šancu na rozhovor len médiám so živým obrazom. Nasťa toľko raz povedala, že Slovensko jej dalo šancu a že si to váži a v prvom rade sa učila slovenskú hymnu, aby ju mohla zaspievať na stupni víťazov. Koľko slovenských športovcov spieva hymnu!?



Naša zlatá Nasťa Kuzminová, dobrá vlastenka

V slovenskej spoločnosti sú dve skupiny ľudí, jedni sú národovci a druhí, sú tzv. federalisti (Čecho-Slovakisti), ktorí spisovali rôzne petície proti osamostatneniu. Určitým spôsobom to možno chápať, lebo ľudia nemajú radi zmeny. Ale zotrvávať na svojom stanovisku 30. rokov, to tu je niečo choré. Keď sa zmenili politické pomery, nástup Dzurindovcov a neskôr vláda Radičovej, tak som to bral ako určitú šancu na zmierenie, ale obe politické skupiny prepásli obrovskú šancu politického zmierenia. Ja som bol za samostatnosť, lebo tie výčitky, kto na koho dopláca, boli pre mňa ako občana silne urážlivé. Ale keď tu bola zvolená druhá skupina tzv. Čecho-Slovakistov, dúfal som, že ich nástupom sa to prejaví aj na kultúrnom a vedeckom poli. Myslel som, že sa pokúsia zachovať napr. výmenu vydaných kníh v jednotlivých vydavateľstvách, ale nestalo sa. Na Slovensku sa nekupujú české knihy do verejných knižníc, ale to je úplne zlé, to mala byť normálna kultúrna dohoda o výmene vyjdených kníh a na to stačila dohoda dvoch ministrov kultúry. Ani v Univerzitnej knižnici sa nenachádzajú dôležité české knihy, ktoré vyšli v Čechách po roku 1993!

Priam neuveriteľná je „Vízia vývoja slovenskej národnej identity do roku 2020“, ktorú vypracoval Inštitút pre verejné otázky pre Vládu SR a je zavesená na informačnom portáli archívu Vlády SR (Príloha na konci zborníka). Vízia má za cieľ zníženie národnej identity, heterogenizovať ju a homogenizovať.

V bývalom Sovietskom zväze sa budovala identita sovietska a národné identity sa nepestovali.

Po páde Sovietskeho zväzu sa bývalé republiky, ktoré sa stali samostatnými štátmi, vydali na cestu nezávislého rozvoja s oslabenou identitou. V oblasti médií sa uskutočnilo niekoľko reforiem: štruktúra socialistickej tlače ZSSR, bola nahradená trhovou žurnalistikou. Po desiatich rokoch od nezávislosti tieto krajiny najprv vytvorili modely žurnalistiky s vlastnými miestnymi charakteristikami. Ich spoločnou črtou však bola tzv. „nezávislosť“ žurnalistiky.

Tak sa stalo, že krajiny ktoré patrili do Sovietskeho zväzu pri takto oslabenej národnej identite prevalcovala séria farebných revolúcií, ktorým k úspechu dopomohli médiá.

„Farebné revolúcie“ nasledovali po sebe v Gruzínsku (2003), na Ukrajine (2004), v Kirgizsku (2005). Mali spoločné korene so zmenami, ku ktorým došlo po kolapse ZSSR, a spôsobili zmeny na mape východnej Európy koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia. Ich charakteristickým znakom bolo to, že sa rýchlo rozvíjali. Napr. „ružová revolúcia“ v Gruzínsku za pol mesiaca dosiahla svoj cieľ. Oranžová revolúcia na Ukrajine sa uskutočnila za mesiac. Počas „žltej revolúcie“ v Kirgizsku bol prezident zhodený za päť hodín. Prečo „farebné revolúcie“ prebehli tak ľahko? Jadrom ich úspechu bola zásluha médií a oslabená identita.

Nemecko si svoj demografický pokles kompenzovalo prijímaním imigrantov nemeckej národnosti zo Sedmohradska, z Kazachstanu, a iných východoeurópskych krajín, ale nestačilo im to. Aj iné Západné krajiny si tento drastický demografický pokles kompenzujú alebo prijímaním odborníkov z Východnej Európy (BRAIN DRAIN = únik mozgov). A to sa im darí, lebo tieto krajiny majú oslabenú identitu.

Samozrejme, máme aj odchod absolventov zo SjF STU a z celého Slovenska. Situácia je taká, že západné firmy už berú aj horších študentov, napr. študenta jedného kolegu, ktorého si nik nechcel zobrať na diplomovku. Kolega sa zľutoval a zobral si ho, študent napísal výbornú diplomovku a už ako absolvent išiel na konkurz aj bez dostatočnej znalosti jazyka do Rakúska, bol prijatý a firma si ho tak váži, že po pár rokoch keď chcel ísť pracovať bližšie ku Slovensku, firma si dala podmienku, že ho pustia, keď prinesie dvoch podobných absolventov SjF STU na výmenu. Ale už sa ide aj na nižšiu úroveň, zástupcovia rakúskych učňoviek chodia po základných školách na Slovensku na nábory pre odborné učňovky v Rakúsku, lebo nemajú dostatok remeselníkov a podmienkou nemusí byť ani znalosť jazyka. Doučia ich. Aj z Čiech je „vysávanie mozgov“. V Čechách už v sedemdesiatych rokoch sa robili nábory slovenských učňov do Prahy na stavbu metra, bolo to až v takej miere, že musel zasiahnuť predseda vlády Slovenskej republiky Peter Colotka. „Aj Alexander Dubček, ako šéf slovenských komunistov už v októbri 1967 otvorene kritizoval politiku pražského centra, ktoré chcelo v najbližších dvadsiatich rokoch vytvoriť asi 900 000 pracovných pozícii v Česku a 100 000 pracovných pozícií na Slovensku. Demografi rátali so stagnáciou prírastku obyvateľstva v Česku s prírastkom Slovákov v počte asi jeden milión. To by znamenalo húfne sťahovanie Slovákov za prácou do Česka, ktoré samozrejme aj tak prebiehalo, lebo sčítanie ľudu z roku 2001 to bolo asi 380 000 Slovákov a pri sčítaní ľudu o desať rokov sa ich počet štatisticky znížil na 147 000, dôsledkom asimilácie.“ [11] A tento problém pretrváva aj v súčasnosti, ale s vysokoškolákmi. Hovorí sa, že v Čechách na vysokých školách študuje 40 000 najnadanejších študentov. Rast počtu Slovákov študujúcich v Českej republike je na vzostupe, pre porovnanie, počet absolventov STU má klesajúcu tendenciu [12]. Na konci štúdia v 5. ročníku chodia za nimi hejtmani a ponúkajú im byt, ak pôjdu do oblastí, kde je nedostatok odborníkov vysokoškolákov. Na Slovensku je to tak, že absolvent lekárskej fakulty, ak zostáva na Slovensku, musí si odkúpiť ordináciu, v nej aj prístroje a za niekoľko desiatok tisíc aj kartotéku pacientov. A robia slovenskí župani to, čo hejtmani v Čechách? Hovorí sa, že polovica slovenských študentov po získaní diplomu zostáva pracovať v Čechách a asi 10 percent odchádza do cudziny. Analytická spoločnosť SCIO, ktorá u nás a v Česku robí porovnávacie analýzy, na základe plošného testovania slovenských stredoškolákov zistila, že v Českej republike chcú študovať len najlepší študenti. Záujem majú o štúdium ekonómie, manažmentu, medicíny, farmácie, technických odborov a informačných technológií. Na Masarykovej univerzite študenti ekonomicko-správnej fakulty spočítali, že cudzinec študujúci v češtine stoji český štát približne od 2715 € do 3108 € ročne. Za rovnakú dobu to českej ekonomike vynáša približne od 3187 do 8656 €, ak je započítaná nielen útrata, ale aj dane z brigád. Takto slovenskí študenti prinesú Česku asi 25,5 milióna €, uviedol portál iDnes.cz. Preto sa slovenskí študenti nemusia obávať spoplatnenia štúdia, lebo Českej republike sa to vypláca, aj keď z času na čas niektorí politici poukazujú na to, že prečo slovenskí študenti študujú zadarmo. Ale česká ekonomika i celá spoločnosť ťažia zo štúdia Slovákov. Takto miznú slovenské talenty. Príčinu odchodu študovať do Čiech vidím nielen v materiálnom vybavení, ale hlavne v manažmente fakúlt. Často sa robia stavebné úpravy fakúlt, vynovujú sa chodby, ale prístrojové vybavenie učební, čo je podstatné, sa zanedbáva. Neinvestuje sa do prístrojového vybavenia, často sa vyraďujú staršie prístroje a zariadenia, ale nenahrádzajú sa novými, zabúda sa, že radšej staré prístroje ako žiadne. Pred par rokmi sa stalo, že zomrel pomerne mladý garant odboru lode, bol to jediný odbor takto zameraný v strednej Európe, sem chodili študovať študenti z okolitých štátov. Navrhoval som, aby sa prijal hosťujúci profesor napr. z Odesy, kým sa nevychová nástupca. Odbor zanikol. Neboli peniaze pre hosťujúceho profesora! Kam pôjdu študovať budúci lodní kapitáni riečnych a morských lodí? Každý by isto mohol porozprávať podobný príbeh. Dnešní študenti fungujú len pri počítači (amerikanizácia vzdelávania), katedry sa zbavujú reálnych výrobných strojov a zariadení, čo sme mali v halách a dielňach. Rušia sa húfne laboratóriá a čo znamená technik bez laboratória?

Zaujímavé je to, že hoci sme žili v spoločnom štáte Česko-Slovensko, v Čechách nie je takýto trend, absolventi zostávajú pracovať v Čechách, lebo identita Česká bola stotožnená s Česko-Slovenskou. Vidím chybu v médiách a politikoch, lebo bičujú atmosféru pred voľbami tak, že nabádajú mladých ľudí, že keď vo voľbách nezvíťazí kandidát, ktorého preferuje to médium, tak treba odísť z republiky. To by malo byť trestné. Takto sa nebuduje národná identita.

Jozef Gregor Tajovský v diele Mamka Pôstková píše:

„Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol sebe osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Akoby sme všetci boli rovnako zlí alebo rovnako dobrí, že by sme sa nemohli jeden od druhého niečomu dobrému naučiť.“

Hovorí sa, že kultúrnu tradíciu si na Slovensku udržiavame viac než kdekoľvek v Európe, tak to aj v médiách podporujme. Neuveriteľným spôsobom zapôsobila súťaž „Zem spieva“, ktorá nevzbudila záujem nielen na Slovensku, ale aj slovenských komunít v zahraničí, akoby ich pokropili živou vodou, účinkujúci sa vracali do svojich komunít ako hrdinovia.

Opakom sú naše „celebrity“ napr. Juraj Kemka, žije v Rakúsku a dostáva privilegované role v slovenských televíziách, aby čim skôr vyplatil svoje hypotéky. To iste platí o herečke Monike Hilmerovej, Jarovi Bekrovi, Andy Krausovi... Martine Šimkovičovej.. a i. Nemožno čerpať zo Slovenska výhody a zo zahraničia pľuť na Slovensko a v médiách mľaskať, ako sa im žije dobre v Rakúsku. Richard Stanke žije v Brne a drasticky sa mieša do politiky. Keď žijú v cudzine nech nemiešajú agresívnym spôsobom do slovenskej politiky.

Zdrojom rozvoja identity môže byť aj zbieranie známok so Slovenskou tematikou o prírodných krásach, o obrazoch, o sochách, ľudovom umení, technických vymoženostiach, vynálezcoch. Dôležitým prvkom budovania identity je hľadanie svojho rodokmeňa, to by malo byť v osnovách a mali by ho začať budovať žiaci ôsmej triedy, aby sa pýtali svojich rodičov, starých rodičov, kto sú, odkiaľ pochádzajú. Podobne to platí o nosení ľudových krojov. V Rakúsku je prirodzené, že na najväčšie, slávnostné udalosti si obliekajú ľudové kroje. Niekedy v roku 1988 pri promóciách na Karlovej univerzite pri preberaní lekárskeho diplomu si jeden študent zo Slovenska obliekol ľudový kroj a získal obrovský úspech u všetkých pedagógov a rodičov.

Zdrojom identity môžu byť aj ľudové a populárne piesne. Slováci majú 105 000 ľudových piesní, v týchto piesňach sa používa 156 ľudových nástrojov. Rôznorodosť ľudových piesní je v tom, že poznáme uspávanky, hymnické piesne, svadobné, odoberacie, detské, pracovné, trávnice, valašské, väzenské, žartovné piesne, furmanské, regrútske, vojenské, protivojnové, o Turkoch, vianočné, veľkonočné, náboženské, so sexuálnym nádychom, erotické, zbojnícke.
A pri populárnych piesňach treba spomenúť unikátne slovenské tango. Je nejaký rozdiel medzi slovenským tangom a tangom v iných krajinách, aby sme ho mohli označiť za určitú identitu? Áno. Slovenské tango je melancholické, Parížske tango je vášnivé, Argentínske tango je erotické.

William Schmidt, slovenský emigrant v Belgicku, natočil minimálne 3CD (Balady od Trnavy, Piesne z Poblavia, Zaprášené pesničky), ľudových piesní z okolia Jasloviec a tam naspieval jednu pieseň väzňa z väzenia „Mal som vás rád kamarádi“, z CD-čka Balady od Trnavy, štýlom o ktorom som si myslel, že na Slovensku neexistuje. Karel Plicka opísal tzv. cifrované spievanie, ktoré spievala jedna žena zo Záhoria. V súčasnosti nik nevie, čo to bolo za cifrované spievanie, lebo neexistuje audio záznam.

Neuveriteľný kultúrny barbarský zločin sa stal pri ministrovaní Milana Kňažka, keď zrušil v Bratislave operetu. Opereta v Bratislave patrila k unikátnym kultúrnym prejavom stredoeurópskeho priestorového významu spolu s Viedňou, Budapešťou. Len veľmi ťažko ju niekto obnoví, keď sa prerušila tradícia, zrušil sa notový archív s rozpisom hlasov, nástrojov, dramaturgia.

K budovaniu slovenskej identity prispieva aj ľudová tvorivosť (Modranská keramika, Pozdišovská keramika, kraslice, šupolienky, maľované medovníky, odpaľované cesto, maľovanie na sklo, drotárstvo, výšivky, košíkarstvo, čipky) a ich udržiavanie.

Po odchode Turkov, vládna politika sťahovala Slovákov do južných častí Uhorska, do okolia Budapešti, kde jednak nadväzovali na pôvodné slovenské osídlenie, ďalej do južného Maďarska, Vojvodiny, Sedmohradska, ale aj do Bukoviny a boli rozmiestnení aj v mestách od Varšavy po Vladivostok, Baku, Tbilisi.

Po skončení vojny v roku 1918 žilo v českých krajoch niekoľko stotisíc Slovákov, v roku 1950 už 258 tisíc v roku 1961 276 tisíc v roku 1970 309 tisíc a v roku 1986 405 tisíc. Takto sa oslavovala slovenská identita. Veľmi smutná kapitola oslabovania identity bolo po roku 1945, kedy presídľovali Slovákov z Maďarska, Sedmohradska, Vojvodiny do Česko-Slovenska. Komisári im nahovorili, že budú ZEMĚDELCI, keďže naši krajania nemali styk s Češtinou, pochopili to tak, že sa bude ZEM DELIŤ. Rozpredali majetky a odišli do Česko-Slovenska, kde ich dávali do českého pohraničia po Nemcoch bez dopravnej štruktúry, škôl, práce a lekárskej starostlivosti. Oklamali ich, že ide o dočasné riešenie, boli v neriešiteľnej situácii, lebo tam kde žili rozpredali majetky, nemali sa kde vrátiť a bola by to pre nich aj potupa. Takto sa z nich stala stratená generácia. Napr. český spevák Michal Tučný s rodinou bol pôvodne Slovák a tak stratil slovenskú identitu.

V USA naši občania nadobudli silnú národnú identitu, lebo život ich naučil uvedomovať si etnickú identitu a spolupatričnosť a združovať sa do spolkov aj napr. zo solidarity. Robili väčšinou ťažkú banícku prácu a pri baníckom nešťastí, rodina stratila príjem a nemali nebohého za čo pochovať. Tak združovanie a spolupatričnosť spôsobila že robili pass the hat, zbieraním do klobúka, ktorý išiel z ruky do ruky a zbierali doňho na pohreb rodáka. Často to bola nevyhnutnosť, lebo napr. v Johnstowne, v štáte Pennsylvánia naraz pochovávali 64 Slovákov zahynulých pri baníckom nešťastí.

Náboženské komunity v USA boli pre slovenských imigrantov referenčným bodom a zdrojom ich osobnej identity a spojením so Slovenskom. Slovenskí imigranti v USA sa združovali na náboženskom princípe v osadách a mestách, tak sa vybudoval z Murgašových peňazí kostol vo Wilkies Bare, ktorý už nie je v slovenských rukách, biskupom bol predaný. Páter Martin Svitan finančne zabezpečil na 99 rokov, že kostol v New Yorku Nepomučené ktorý bude slovenský ešte dlhý čas, ale čo s tým, keď tam v prevažnej miere chodia napríklad Filipínci. Podobne je to aj s dreveným kostolom pátra Jána Dorniča, pri Baltimore, čo sa stane s jeho kostolom, keď zomrie. A čo sa stane s jeho domovom pre slovenské vdovy, ktorý vybudoval pre 106 žien slovenských vdov a v tomto domove žije len jedna Slovenska, väčšinou tam žijú Poľky, Ukrajinky, Rusky a aj afro-americká černoška. Tento kňaz sa pokúša zachovať nielen slovenskú ale aj slovanskú identitu. Dal mi možnosť vybudovať Slovanské múzeum, ktoré pri otváraní, po mojom odchode, nezmyselne nazval Poľsko-slovanské múzeum, ktoré som pomáhal vybudovať. Bolo mi umožnené v USA urobiť viacero výstav fotografií s výtvarným dielom spisovateľa Vladimíra Ferka, spolu s umelcami žijúcimi v USA. Jednalo sa napríklad o 4 mesačnú úspešnú výstavu na Slovenskom veľvyslanectve vo Washingtone, výstavu v New Yorku v Bohemian National Hall na 321 E 73rd St, výstavu v Manhattane na rohu 1st a 66 street, v School of Blind, 3501 Taylor Ave, Nottingham v Baltimore, v spoločenskom zariadení Lemko Community, Ann street 603 v Baltimore. Už v spomínanom National Slavic Museum - Sokolnia v Baltimore, na Fleet street 1735, pri Ze Mean Bean Cafe, Fleet street 1739. Aj ďalšie výstavy som urobil na propagáciu neznámeho výtvarného diela Vladimíra Ferka vo vstupnej hale na Strojníckej fakulte v Bratislave, v Quo Vadis v centre Bratislavy, v Gymnáziu Ladislava Novomeského v Bratislave a v Múzeu drotárstva v Budatíne pri Žiline, ktorú otváral prezident republiky Ivan Gašparovič.

Povaha modernej identity bude premenlivá, každý človek má niekoľko identít, ktoré sa formujú. Identita sa vytvára rodinou, pohlavím, teritóriom (dom, časť obce, mesto, štát), národnou príslušnosťou, európska identita, svetadielom, zamestnaním, vzdelaním, vekom (predškolský vek, tínedžer, stredný vek, penzista), záujmová identita, hudbou, akú počúvajú so svojimi rovesníkmi. Táto logika identít spôsobuje rozdelenie spoločnosti do menších uzavretých skupín, ale môžu to byť aj identity široké.

Niektorú identitu môžu politici aj zneužiť, ako bolo vidieť pri nemeckých voľbách v roku 2017, keď autoritatívny prezident Turecka Recep Tayyip Erdogan vyzval nemeckých občanov tureckého pôvodu, aby volili strany podporujúce turecké záujmy. A podobne sa to odohráva v Anglických mestách (Londýn, Birmingham...), vo Francúzsku, Španielsku, Belgicku, Taliansku, Nemecku (Hannover), keď imigranti volia tak, ako im to ich krajinský šéf alebo imám prikáže.

Podobne sa zneužíva identita študentov na vysokých školách, kde 1/3 akademického parlamentu je zložená zo študentov, oni hlasujú, ale dôsledky ich hlasovania nevidia, lebo už dávno sú v praxi. Resp. ľahko sa dá zneužiť ich identita za prísľub určitých výhod v štúdiu, čo znamená, že to je nefinančná korupcia.

Jean Jacques Rousseau zdôrazňoval „pocit jestvovania“ teda nadradenosť vnútorných pocitov nad normy a pravidlá okolitej spoločnosti. Teda osobná identita nad okolitú spoločnosť.

Vplyvom moderných komunikačných technológií, môžu navzájom komunikovať ľudia s podobnými názormi a záujmami aj keď sú na rôznych miestach planéty. Takto sa skúsenosti šíria exponenciálnou rýchlosťou. Povedzme si príklad jedna skupina s identitou národnou a druhá identita s identitou tzv. slniečkárskou. Ak navštívi opačnú diskusnú skupinu s národnou identitou slniečkár, je zhrozený nad názormi skupiny, a platí to aj naopak. A tak sa moderné komunikačné technológie stávajú bojom a jednotlivci dávajú na prokuratúru ľudí z inej komunikačnej skupiny. To je príklad Rostasa, Daňa, Vaského, Mazureka, Fica, Blahu, Ibiho Maigu ale takto sa dostávame do nebezpečných päťdesiatych rokov, kedy boli ľudia prenasledovaní za svoj názor. Technológie predbehli teóriu filozofických názorov spracovania identít sociálno- ekonomických zmien. Identita súvisí s dvíhaním sebavedomia občanov. Sebavedomie jednotlivca súvisí so sebavedomím väčšej skupiny, s ktorou sa jednotlivec identifikuje.

Pretláčajú sa identity náboženské, identity sociálnej rovnosti (nároky na bývanie, dávky a i.). Napr. cigáni chcú rovnaké bývanie ako „bieli“, bez zásluh a zodpovednosti za udržiavanie bývania (tzv. pojem vybývaný byt), ďalej je to aj feminizmus, práva hendikepovaných , pôvodných obyvateľov voči imigrantom, gejov, lezbičiek, transgenderov. Minority chcú nadpráva namiesto zodpovednej rovnosti.

Základný atribút našej identity je náš štátny znak (doublecross), dvojkríž na trojvrší, ktorý ma hlboké historické korene siahajúce do byzantskej ríše do 6.-8., storočia, trojvršie symbolizuje biblickú Golgotu, dvojkríž symbolizuje víťazstvo a vzkriesenie.

Základný prameň vyobrazenia dvojkríža je umiestnený na byzantských minciach zo 6.-9. storočia napr.



Dvojkríž sa  objavil po prvý raz až  na solidoch cisára Justiniána II. Rhitnometosa (705-711)

Obr. 5 Objavil sa aj na solidoch Theodosia III. (715-717)


Dvojkríž používali uhorskí panovníci bežne, ako je to vidno na obrázkoch obr.6 až 13.

Obr. 6 Štefan I. (1000-1038)



Obr. 7 Belo II (1131-1141)



Obr. 8 Denár, Belo III. (1172-1196)



Obr. 9 Uhorská minca Ondrej II, (1205-1235)



Obr.10 Imrich (1095-1116)



Obr. 11 Ladislav uhorský kráľ (1162-1163)



Obr. 12 Belo IV. (1235-1270)



Obr. 13 Gabriel Bethlen (1580-1629)



Slovenská vlajka ako symbol identity

Aj slovenská vlajka je symbolom našej identity. V škole sme sa učili, že naše národné farby vlajky štúrovci prebrali od Rusov. Je to skutočne tak? Čo keď farby vlajky majú hlbší a oveľa starší význam? Čo keď naše národné farby siahajú až do Cyrilo-Metodskej doby? Pozrime sa na najstaršie umelecké diela Panny Márie, aké farby šiat má na sebe? Biela, modrá, červená. Umelci najstarších čias zobrazovali Pannu Máriu s takouto postupnosťou farieb. Vidíme to napr. u umelcov (Lorenco Lotto, Gvido Reni, Yurchenko Sergey, Fra Angelico v dielach Madonna Torino 1433, Šaštínska madona, Kalvaria v Nitrianskom Pravne, Panna Mária Koryčanská, Kežmarok, ľudoví drevorezbári, Madonna Flick, Rafael Madonna, Sassoferrato Virgina Mary praying, Sedembolestná Panna Mária, Matka Maria v Park of Dialogue v Teherane, Mariánsky stĺp v Kitsee.) Dr. Sivák hovoril, že Uhorsko na počiatku dejín sa volalo Kráľovstvo Márie. Prečo by naše národné farby nesiahali do počiatkov Uhorska.

Čo keď tento prvok farieb priniesli z Bizancie? Doteraz oblečenie žien v Palestíne je také, že na hlave majú bielu šatku, šaty čierne, ale aj židovský kód obliekania žien je taký istý, na hlave majú prikrývku bielu, šaty môžu mať aj modré.

Zlatý vek slovenskej televízie. Identita sa výrazne budovala v Slovenskej televízii. Vznikli tu televízne filmy nazývané slovenská klasika (Vianočné oblátky 1977, Sváko Ragan 1976, Ženský zákon 1973, Nevera po slovensky 1981, Hájnikova žena 1971, Rysavá jalovica 1970, Škriatok 1974, Červené víno 1972 - 1976, Ženský zákon 1973, Zypa Cupák 1976, Bičianka z doliny 1981, Alžbetin dvor 1986, dokument o Jozefovi Murgašovi – teraz z politickej korektnosti by už nemohol nevzniknúť.

Náboženské komunity v USA boli pre slovenských imigrantov referenčným bodom a zdrojom ich osobnej identity.

V americkej spoločnosti mala dominanciu vládnuca skupina známa pod skráteným názvom WASP (White Anglo-Saxon Protestants = bieli anglosaskí protestanti). Národy neanglo-saské mali problém s jazykom, preto sa snažili budovať svoju národnú identitu. Nebolo to ľahké, lebo, často sa stávali terčom posmechov. Identitu si udržiavali hlavne združovaním do osád s kňazom, ktorí za imigrantami vycestovali a budovali postupne farské objekty a školy. Tu nastala zmena uhorského Slováka na Slováka amerického-slobodného. Začali budovať celokrajinské fraternitné organizácie a začali tu vychádzať noviny, najprv ako Bulletin, ktoré sa rozdávali v krčmách, neskôr ako noviny, písané hlavne vo Východoslovenskom nárečí. Zakladateľmi slovenskej žurnalistiky v USA boli bratranci Július Wolf a Janko Slovenský, rodáci z Krompách, povolaním učitelia. Takto získavali informácie čo nového „v rodnom kraju“, informácie pre každodenný život, pracovných, pasových, finančných, cestovných záležitostiach. Po úspechu s vydávaním Bulletinu začali vydávať tlačou Amerikánszko Szlovenské Noviny, tiež vo východoslovenskom nárečí. Situácia sa mení v roku 1889, keď získali za redaktora P.V. Rovnianka, ktorý začal písať v spisovnej slovenčine v národnom duchu a takto začali budovať výraznú slovenskú identitu. Prvými slovenskými novinami na pôde USA pravopisne a aj obsahom bola Nová Vlasť, ktorú začal vydávať pôvodným povolaním žandársky dôstojník Schwartz-Markovič z Prešova. Potom to boli Slovák v Amerike, časopis Jednota, Katolícke noviny, Robotník, Americký Slovák, Slovenské listy. A neskôr ďalšie a ďalšie. Tu treba hľadať identitu amerického Slováka, ktorá sa postupne preniesla aj do rodného kraja. Tu vznikol zrod národnoemancipačného pohybu slovensko-americkej komunity. Tu povedal A. Tholt-Veľkoštiavnický: „Slováci musia mať v prvom rade na mysli nezávislú štátnosť....Nie je ničím dané, že Slováci musia byť podriadení inému národu“

Stretol som v USA jedného kňaza Jána Dorniča, pôvodom z Údolu, ktorý mi hovoril príbehy ako sa ťažko žilo Slovákom a Slovanom v USA, že často museli zatajovať svoju identitu aby sa presadili v prostredí WASP a bolo by dobré, keby sme niečo pre ich potomkov urobili. Ja som navrhol, tak urobme pre nich Múzeum Slovanstva, do ktorého sami budú dávať artefakty po svojich rodičoch a prastarých rodičoch. Ten nápad sa mu páčil a ponúkol mi priestor veľkosti dvoch telocviční nad sebou. Zobral som si na pomoc Mgr. Elenu Šubjakovú a v roku 2012 v septembri sa otváralo oficiálne múzeum. Žiaľ otvorenia múzea som sa nezúčastnil, lebo celé prázdniny tri mesiace som pracoval na budovaní múzea a už som nemal dovolenku a prekročil by som federálny zákon o pobyte a to by znamenalo, žeby ma potom už do USA nevpustili. Múzeum sa otváralo na Fleet Street 1735 v Baltimore a múzeum prišla otvárať starostka mesta. (obr. 14). Je to jediné múzeum takto zamerané na svete.



Slovanské múzeum, nelogicky nazvané Poľsko-Slovanské múzeum



Prestrihnutie pásky pri otvorení múzea na I. poschodí, na II. poschodí sa podávali slovenské špeciality a boli vystavené
obrazy slovenských dejateľov. Na obrázku je páter Dornič a starostka prestrihuje pásku.


Múzeum sa vybudovalo v priestoroch Sokolne, ale nakoniec aj proti dohovoru, farár zmenil názov múzea na nezmyselný názov Poľsko-Slovanské múzeum obr. 15. Múzeum sa otváralo za tónov fujary, na ktorej hral Bob Rychlík.

V USA som urobil aj niekoľko výstav pre krajanov aby sa zvýšila ich identita napr. v Bohemian National Hall v New Yorku na 73 ulici, obr. 16.


Výstava Ferkových diel umeleckého drotárstva v Bohemian National Hall

Ďalšia jednodňová výstava bola v The Maryland School for the Blind obr. 17.


Výstava v The Maryland School for the Blind


Výstava v Manhattane kurátorka, autor a Colin Varga – fotograf, obr. 18.


Výstava v kostole sv. Jána Nepomučené (Nepomuckého)


Veľká štvor mesačná výstava bola na Ambasáde vo Washingtone v Galérii Kolomana Sokola. Otvorenia výstavy sa zúčastnilo 350 hostí, diplomatického zboru a iných návštevníkov.


Uvítanie spoluautora výstavy diplomatickým zborom, Galéria Kolomana Sokola, výstavná sieň a hostia pri otvorení


V USA som sa stretol aj so spoluzakladateľom Svetového kongresu Slovákov (SKS) s Johnom Karchom a s dcérou nebohého spoluzakladateľa SKS Andreou Conan Trubinskou, podporovateľmi výstav obr. 19.


Večera s Johnom Karchom a posedenie s Andreou Conan Trubinskou


Ale nezabudol som ani na Slovenských záujemcov o umenie a predstavil som im výtvarné dielo Vladimíra Ferka s jeho unikátnou novou výtvarnou metódou obr. 20.


Výstava Ferkovho diela v Múzeu drotárstva v Budatíne, ktorú otváral prezident Ivan Gašparovič a predseda žilinského SSK Juraj Blanár


Obr. 21 Ukážka z diela Vladimíra Ferka, unikátna nová výtvarná metóda, založená na dedičstve slovenského drotárskeho umenia. O obrazy drotárskej výtvarnej metódy mali záujem pracovníci Guggenheimovho múzea.




Na záver by som chcel poukázať na identitu našich policajtov. Zákon im neprikazuje nosiť identifikačný znak, aby boli rozlíšiteľní (napr. v prípade príliš brutálneho zásahu) obr. 22, na rozdiel od zahraničných policajtov, ktorý každý má identifikačné číslo obr. 23.


Naša zásahová jednotka, nazývaná ľudovo kukláči a príslušník špeciálnej jednotky NAKA

Obr. 23 Nemeckí, anglický, srbskí policajti, majú identifikačné čísla



Aký je potom rozdiel medzi slovenským policajtom a islamskou ženou bez identity? Naši policajti by mali mať identifikačné čísla podľa zákona a proti neidentifikovateľnosti imigrantských žien už mali byť schválené zákony v parlamente.

Obr. 24 Ako možno zistiť identitu týchto žien




Poďakovanie

The article was supported by KEGA Projekt č. 027STU-4/2019 with the name “ Príprava akreditovaného študijného programu "Výrobné systémy a manažérstvo kvality" na EUR-ACE akreditované štúdium” (Preparation of an accredited study program "Production Systems and Quality Management" on EUR-ACE accredited study).


Článok recenzoval
Em. Univ. Prof. Ing. Jozef Bača, CSc.



Literatúra

[1] Minár, I.: Americkí Slováci a Slovensko 1880-1980, Bradlo, Bratislava 1994, ISBN 80-7127-040-7
[2] Ďurica, M.S.: Národná identita, Lúč, Bratislava 2010
[3] Fukuyama, F.: Identita, Premedia Bratislava, 2019, ISBN 9788081597534
[4] Csáky, M.: Úvod. In: M. Csáky – E. Mannová (ed.): Kolektívne identity v strednej Európe v období moderny. Bratislava, Historický ústav SAV a Academic Electronic Press 1999, s. 7 – 20.
[5] Matiašová, S.: Percepcia národnej identity Slovákov žijúcich v ČR, Bakalárska práca, Fakulta regionálneho rozvoje a medzinárodních studií, Brno 2016

[6] Shtol, V.V.: Problémy národnej identity medzi národmi strednej Európy, 6. Vedecký obzor, Vedecký časopis stredoeurópskej vysokej školy v Skalici, č.1/2014, ISSN 1337-9054

[7] Šrajerová, O.: K otázkam národnej identity Slovákov v ČR, Identita ve vztahu k národnostním menšínam, Medzinárodní konference 5. Setkáni národnostních menšin, 24. Setkáni Hnutí R, 10.-11. Listopadu 2005, Praha 2006

[8] Národná identita a hodnoty spoločnosti, Zborník analyticko-prognostických štúdií k prognóze rozvoja Slovenska do roku 2010, Prognózy č. 1, SAV, Bratislava 2002, s. 32-35, ISSN 1335-1972

[9] Baraník K.: Identita členských štátov EÚ-súdny dialóg alebo diktát, Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislavské právnické fórum 2016, 21. – 22. októbra 2016

[10] Korim V.: Konfliktné fenomény európskej identity, národná identita a výchova mládeže, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici

[11] Tkáč, M.: Hospodárske postavenie Slovenska v Česko-Slovensku. Zborník prednášok k konferencie Bratislava, 13. Október 2018. Prečo 28. október nemôže byť slovenským štátnym sviatkom. Panslovanská únia. p. 122 – 175. ISBN 978-80-973128-0-0

[12] https://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/prehlad-aktualit/fakty-a-cisla-ostu.html?page_id=13029 [2019]

[13] Internetové zdroje (január 2020)


Príloha č.1


 

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Bratislava je od Slovenska izolovaná?

Videl som tú mapu po voľbách viackrát, kde Bratislava a Košice zvýraznené inou (modrou) farbou, volili úplne inak ako celé Slovensko.

Harabin prijal ponuku Kotlebu

Predseda Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS) Marian Kotleba pred pár dňami oslovil lídra novovzniknutej strany „Vlasť“ Štefana Harabina s naliehavou výzvou zjednotiť sily, aby Slovensko zostalo národné a kresťanské.

Boli mäsové výrobky za socializmu lepšie ako tie dnešné?

Určite áno! Takto si zrejme odpovedala  väčšina z čitateľov vekovej kategórie 40+ už po prečítaní nadpisu článku.

Bez servítky o vymývaní mozgov, utečencoch a ďalších témach

Známy milionár a milovník žien Boris Kollár nepotrebuje byť politicky korektný.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke