Bankovníctvo a mena ako znak identity národa a štátu

Prednáška Mariána Tkáča na konferencii Panslovanskej únie Ochrana slovenskej identity.


Obsah:

  1. Pojmy
  2. Najstaršie slovenské banky
  3. S výnimkou rokov 1939-1945 národ bez peňazí
  4. Stav bankovníctva a meny po novembri 1989
  5. Súčasnosť: banky v cudzích rukách
  6. Osudy menového zlata
  7. Náčrt budúcnosti v oblasti bankovníctva a meny

  1. Pojmy

Národ a štát. Národ ako prirodzené spoločenstvo ľudí so spoločným územím, kultúrou, jazykom, psychikou, náboženstvom, hospodárskou históriou, ktoré má vôľu tieto spoločné faktory brániť či rozvíjať, ako skupina ľudí, ktorí sú presvedčení, že k sebe kultúrne a politicky patria. Štát ako zvrchovaný politický subjekt s vlastným územím a obyvateľstvom, ktorý nie je podriadený žiadnej vyššej politickej autorite.

Identita - povedomie o príslušnosti k určitej skupine ľudí, k národu, ku štátu. Identitou sú aj výstižné charakteristické črty národa.

U Čechov víťazí pravda, a to aj za podpory vtipu a zavše je to aj inak. V princípe radšej berú, ako dávajú: bez mihnutia oka si protiústavne privlastnili bývalú česko-slovenskú vlajku.

Maďari tiež radšej berú, ako dávajú: požičali si na oslavy milénia v roku 1896 množstvo cenností zo Slovenska, a dosiaľ ich nevrátili. Hovoria tak, ako chce počuť svet, a konajú, ako to im vyhovuje. Miklos Horty: „My musíme doma inak robiť a inak do sveta hovoriť“.

Poliaci sa nadchýnajú svojou výnimočnou vernosťou Bohu – ale aj obchodu.

A čo my? Slovenskosť, to je ohľaduplnosť, trpezlivosť, vzdorovitosť, húževnatosť, spravodlivosť, jedným slovom dobrota. Boli to práve tieto vlastnosti, ktoré spôsobili zázrak, že náš národ si dokázal zachovať vlastnú identitu, jazyk a svojbytnosť aj bez národno-štátnej identity.

Ak je štát dielom ľudským, ktorý spravuje moc politická, národ ako dielo Božie, vedie moc duchovná a kultúrna, tvorcovia a strážcovia národnej duchovnosti, básnici, spisovatelia, národní proroci, u nás vtedy Matica. Bez vlastných identifikačných znakov mali sme Maticu slovenskú, ako strážkyňu identity nášho národa, od roku 1863. A keď sme aj o tú prišli (v roku 1875), začali vznikať najstaršie etnicky slovenské banky.

  1. Najstaršie slovenské banky

Slovenské banky (a slovenské peňažníctvo) boli akýmsi zázrakom v mori útlaku a neslobody. Tie po zatvorení Matice prevzali niektoré z jej funkcií a udržiavali pri živote aký-taký plamienok nádeje.

Za programový začiatok slovenského peňažníctva možno považovať sériu článkov Ľudovíta Štúra Dobročinnje ústavi (Slovenskie národnie novini č. 17 – 22/1845). Radil v nich zakladať sporiteľne z menšieho kapitálu z vkladov chudobnejších vrstiev, pretože hmotná chudoba slovenskej inteligencie neumožnila v tom čase zakladať peňažné účastinné spoločnosti (bolo potrebné zložiť 30-tisíc zlatých). Prvým európskym svojpomocným peňažným družstvom bol „Spolek gazdovskí v mestečku Sobotište“, založený Hurbanovým svokrom Samuelom Jurkovičom 9. februára 1845, deň po oslave Jurkovičových 39. narodenín. Sobotištský Spolok bol v poradí druhé európske družstvo – ale prvé peňažné. Družstevná myšlienka sa zrodila v Anglicku, tam a u nás boli sociálne pomery chudobných podobné. Nemec Friedrich Wilhelm Raiffeisen založil Weyerbuschský chlebový spolok na zmiernenie hladomoru roľníctva a položil tak základ úspešných peňažných ústavov, známych ako „raiffeisenky“, v roku 1846.

Jurkovičovým vzorom mohli byť stredoveké cechy so svojimi artikulami, ktoré v našich pomeroch prevládali až do roku 1840, keď bol prijatý zákon o účastinných spoločnostiach. V 18. storočí jestvovali na západnom Slovensku aj kostolné pokladnice, zriaďované na katolíckych farách, v ktorých zhromažďovali úspory a následne ich rozpožičiavali farníkom. Kľúče od takejto pokladnice, ale aj rozhodovanie o poskytovaní pôžičiek mali v rukách tri osoby: kňaz, sponzor farnosti (zemepán) a cirkevný pokladník.

Po zániku Jurkovičovho Spolku (1852), ktorý mal v stanovách aj mimoekonomické ustanovenia: každý člen sa zaväzoval viesť mravný život, zriecť sa kartovania, alkoholu a akýchkoľvek mravných pokleskov a pod., v 60. a 70. rokoch 19. storočia oživil družstevnú myšlienku Daniel G. Lichard a propagoval ju v časopise Obzor.

Najstaršou komerčnou bankou u nás bola Prešporská sporiteľňa (Pressburger Sparkasse) z roku 1841, ktorá mala sídlo v Bratislave. Hospodárila s kapitálom rakúskym a nemčina bola aj rokovacím jazykom tejto banky.

Za „etnicky“ slovenské banky považujeme tie, ktorých vlastníkmi boli Slováci a úradovali po slovensky. Ich vznik súvisí s úsilím vybudovať také „národné inštitúcie“, ktoré by neboli v dosahu uhorského ministerstva vnútra, a teda nemohli by byť hocikedy zrušené podľa vzoru Matice slovenskej, ktorú minister vnútra jednoducho „zatvoril“. V tom určite bolo politikum, no išlo aj o hospodársku stránku veci.

Dnes už len veľmi ťažko vieme doceniť, čo znamenalo vo vtedajšom Hornom Uhorsku založiť banku, získať peniaze a prekonať nespočetné prekážky. Veď kto už len z peštianskych pánov chcel vidieť v Hornom Vidieku akúsi slovenskú banku? Nový obchodný zákon, vydaný roku 1875 umožňoval zriaďovať účastinné spoločnosti akejkoľvek skupine občanov Uhorska. No vládnuce maďarské kruhy čoskoro vybadali nebezpečenstvo, ktoré hrozilo ich mocenskej hegemónii, preto sa zákon v rukách štátnej administratívy stal prostriedkom národnostného útlaku.

Lekár v Novom Meste nad Váhom Július Markovič to videl takto: „Ľud slovenský chudobneje, zadlžuje sa, úžera má medzi ním silnú žatvu“, pričom „úžerníci sa regrutujú vo veľkom počte z vrstiev židovského obyvateľstva, oni bohatnú, a slovenský ľud upadúva“. Markovič sa ani netajil, že Ľudovú banku v Novom Meste nad Váhom založil (v roku 1897) po zlých skúsenostiach s voľbami.

Najstaršou etnicky slovenskou bankou je Turčiansko-Sväto-Martinská Sporiteľňa, ktorú založil v roku 1868 Viliam Pauliny-Tóth. O ďalšie sa zaslúžili slovenskí kupci: v roku 1879 vznikol Ružomberský účastinársky úverkový spolok (od roku 1919 Slovenská banka) z iniciatívy ružomberských obchodníkov Daniela a Petra Makovickovcov (synom druhého bol Dušan Makovický, osobný lekár Leva Tolstého). Hornouhorská banka Tatra, založená na valnom zhromaždení 2. februára 1885, začala svoju činnosť až v roku 1886, pretože jej zriadenie narazilo na veľké prekážky súvisiace s jej slovenským charakterom. Najväčšmi sa o jej založenie zaslúžili Rudolf Krupec a Ján Milec. Z významnejších bánk v roku 1907 založili v Ružomberku Ľudovú banku na čele s Andrejom Hlinkom. Jedným zo základných cieľov Hlinkovej banky bola akási „expanzia“ na slovenský východ, hospodársky, sociálne i kultúrne v tom čase najzaostalejšiu časť Slovenska. V roku 1910 založila prvú filiálku v centre Magury, v Spišskej Starej Vsi, „úhľadne stavanom roľníckom mestečku“ s 1500 obyvateľmi. Predsedom dozorného výboru bol Ladislav Moyš, vtedy katolícky farár v Haligovciach, ktorý bol iniciátorom tejto myšlienky.

Ako sa ponosoval Viliam Paulíny v 1. čísle najstaršieho odborného časopisu písaného po slovensky, „Slovenského peňažníka“ z roku 1909, z celkového počtu 130 bánk a sporiteľní pôsobiacich na Slovensku v roku 1907, vlastnili slovenskí podnikatelia len 34 peňažných ústavov, ktoré nazval „našimi, ľudomilnými“, lebo ich cieľom bolo „oslobodiť ľud spod úžery cudzích, výlučne na veľký zisk pracujúcich ústavov“.

Vplyvom neblahých sociálnych a národných pdmienok odchádzali Slováci do sveta, najviac do Ameriky. Tu nachádzali to, čo im chýbalo doma, totiž príležitosť na zmysluplnú prácu, priestor na presadenie svojho ducha a nadania vo vede, technike, umení, v podnikaní, ale i v oblasti peňažníctva. Slováci za morom zarábali peniaze, na naše vtedajšie podmienky veľa peňazí.

V „Slovenskom peňažníku“ v januári 1909 odhadli, že ročne ušetrili 250 miliónov korún, z čoho domov poslali najmenej 60 až 65 miliónov a zvyšok vkladali do bánk v USA. Amerických, ale aj slovenských. Na začiatku 20. storočia pôsobilo v USA  pätnásť slovenských bánk. Pri zakladaní jednej z nich, First National Bank v meste Olyphant v štáte Pensylvánia v roku 1902 bol náš rodák Michal Bosák (18 69-1937). Michal Bosák to dotiahol ďaleko: založil v Amerike Bosak State Bank a ako dosiaľ jediný Slovák je dokonca podpísaný na americkej desaťdolárovej bankovke z 27. júna 1907.


  1. S výnimkou rokov 1939-1945 „národ bez peňazí“

Dlho-predlho sme boli národom bez peňazí. Od dávnych čias, keď sa na Bratislavskom hrade razili keltské biateky, keď kremnický dukát bol známy a slávny, vyhľadávanejší ako florentský dukát, lebo bol ťažší - razil sa od čias Karola Roberta (v roku 1328 založil mincovňu) sa ich z čistého zlata (23 karátov, vážil 3,55 gramu). Prvé česko-slovenské mince, dvadsaťhalierniky, začala Kremnická mincovňa raziť 2. júna 1921, oneskorenie (ČSR predsa vznikla v roku 1918) si vyžiadala rekonštrukcia mincovne, pretože v dňoch zániku Uhorska odviezli z nej Maďari všetko, čo sa dalo odmontovať. Mincovňu sme teda mali (je najstaršia nepretržite v činnosti na svete) oveľa skôr, ako vlastné peniaze. Peniaze vydávajú (emitujú) národné, ceduľové, emisné, centrálne banky.

Prvá taká banka na našom území, Privilegovaná rakúska národná banka, vznikla 1. apríla 1816. Svoju prvú filiálku na Slovensku zriadila v roku 1854 v Košiciach. Od rakúsko-maďarského vyrovnania menu riadila spoločná Rakúsko-uhorská banka (od roku 1878) s dvoma hlavnými ústavmi vo Viedni a v Budapešti. Zatiaľ čo na spoločných bankovkách monarchie na „rakúskej strane“ sa uplatnili jazyky všetkých národností rakúskej časti štátu (teda okrem nemčiny aj čeština, poľština a taliančina), na „uhorskej strane“ sa použila iba maďarčina. Aj tento detail svedčí o tom, že zatiaľ čo nakladanie s nerakúskymi národmi v rakúskej časti súštátia bolo mierne, v uhorskej časti sa maďarizácia stupňovala.

Po vzniku Česko-Slovenska došlo 25. februára 1919 k menovej odluke a 11. marca 1919 začal svoju činnosť Bankový úrad ministerstva financií. Národná banka česko-slovenská (NBČS) pôsobila v rokoch 1926-1938, a potom v rokoch 1945-1950, keď sa z nej stala Štátna banka česko-slovenská.

Prvá čisto slovenská centrálna banka – Slovenská národná banka (SNB) – sa zrodila v roku 1939, po tom, čo 14. marca vznikol Slovenský štát (v ten deň šesť či sedem minút po 12. hodine po hlasovaní snemu, keď všetkých 57 prítomných poslancov povstalo na znak súhlasu, vyhlásil jeho predseda Martin Sokol Slovenskú krajinu za samostatný štát). SNB, ako emisné centrum tohto štátu, vznikla nariadením vlády 4. apríla 1939, teda dvadsať dní po vyhlásení samostatnosti, keď už predtým, vládnym nariadením č. 3 o devízových predpisoch zo 14. marca 1939 a vyhláškou ministerstva financií č. 20 zo 16. marca 1939 poverili na prechodnú dobu vykonávaním úloh, ktoré zvyčajne vykonáva emisný ústav s výnimkou práva vydávať nové platidlá, filiálku NBČS v Bratislave. Zároveň boli tejto filiálke podriadené všetky slovenské filiálky NBČS. Týmto krokom sa Slovensko stalo z právneho hľadiska samostatnou menovou oblasťou so samostatnou úverovou i devízovou politikou. V ten deň prevzala bratislavská filiálka NBČS aj všetky úverové a devízové obchody NBČS na území Slovenského štátu.

Minister financií Mikuláš Pružinský poveril 14. marca 1939 Jozefa Fundárka funkciou vládneho dôverníka a dozorom nad činnosťou bratislavskej filiálky NBČS a súčasne aj prípravnými prácami na založenie novej centrálnej banky. Koncom marca a začiatkom apríla sa v budove filiálky NBČS uskutočnili rozhodujúce rokovania za účasti zástupcov ministerstva financií Mikuláša Pružinského, Alexandra Hrnčára, Jána Paula, ďalej Jozefa Fundárka, Imricha Karvaša a dvoch riaditeľov nemeckej Ríšskej banky (Hermanna Waldhäckera a Dr. Einsiedela). Na rokovaniach bola prijatá osnova vládneho nariadenia o SNB a osnova vládneho nariadenia o slovenskej mene.

Ústredie SNB sídlilo v Bratislave na Štúrovej ulici, v tej istej budove, kam som sa nasťahoval po 22. októbri, postavenej v rokoch 1937 – 1938 podľa projektu architekta Emila Belluša pre filiálku NBČS, pôvodne asi pre 30 zamestnancov. SNB bola účastinnou spoločnosťou so šesťdesiatpercentnou účasťou Slovenského štátu, štyridsať percent kapitálu patril Deutsche Golddiskontbank Berlín, a to do konca roku 1943, a potom bol stopercentným vlastníkom štát. Z bývalej NBČS prešlo do SNB 81 zamestnancov. Začiatkom roka 1940 mala SNB 182 zamestnancov, z ktorých 148 pracovalo v centrále. Na konci roka 1944 pracovalo v SNB 317 zamestnancov.

Banku riadil guvernér prof. Imrich Karvaš od jej vzniku do konca augusta 1944, potom ho zastupoval člen bankovej rady Anton Mederly a viceguvernér Jozef Fundárek (do 14. marca 1945). Druhým guvernérom bol Rudolf Kubiš (od 23. októbra 1944 do 5. februára 1945), ďalším (a posledným) viceguvernérom SNB bol Ján Balko (od 14. marca 1945).

SNB dokázala v rámci svojich možností zodpovedne plniť úlohy počas celého nepochybne náročného obdobia svojej existencie. Potvrdil to napokon aj rozsudok Národného súdu v Bratislave v roku 1946 pri oslobodzujúcom rozsudku nad guvernérom Imrichom Karvašom: „SNB pri riešení menovo-hospodárskych problémov si počínala odvážne a nekompromisne čelila všetkým výpadom smerujúcim k ožobračovaniu slovenského ľudu“.

Bola to úspešná centrálna banka. Ňou spravovaná slovenská koruna bola na tie časy neuveriteľne pevnou menou, hovorili jej „podunajský dolár“.

SNB zanikla dekrétom Edvarda Beneša č. 139 z 19. októbra 1945 o prechodnej úprave právnych pomerov NBČS, ktorý vstúpil do platnosti 26. novembra 1945. Stala sa súčasťou NBČS a jej bývalé ústredie v Bratislave začalo pôsobiť ako Oblastný ústav pre Slovensko. Po právnej stránke zanikla až zákonom č. 38 z 11. marca 1948, ktorý zrušil vládne nariadenie č. 44 z roku 1939, a zlúčil jej majetkovú podstatu s majetkovou podstatou NBČS. V roku 1945 slovenské centrálne bankovníctvo fakticky zaniklo. Pre úplnosť uvádzame, že obdobie od roku 1948 až do roku 1990 charakterizuje jednoúrovňové bankovníctvo, keď všetky slovenské (aj české) komerčné banky pohltila ŠBČS. Jej reforma k 1. januáru 1990 bola poslednou bankovou reformou v Česko-Slovensku.

Patrí sa poznamenať, že pri menovej reforme 1. novembra 1945 slovenská koruna splynula s protektorátnou korunou do novej koruny česko-slovenskej v nepriaznivom pomere 1 : 1. Je príznačné, že v deň menovej reformy, a faktického zániku SNB, bol na Slovensku zavedený prídelový systém v takom rozsahu, ako ho poznali od začiatku vojny v Česku, zatiaľ čo na Slovensku takýto systém cez vojnu nebol. Zrušený bol v rámci peňažnej reformy 1.júna 1953 v celom vtedajšom Česko-Slovensku.

Keďže použitie kurzu 1 : 1 obralo slovenský hospodársky potenciál asi o 30 miliárd korún a vrátilo ho do predvojnového stavu 1938/1939. Povojnová industrializácia mala byť z českej strany kompenzáciou. Existujú dokumenty, podľa ktorých si bola česká strana vedomá poškodenia Slovenska, a preto padlo rozhodnutie o zvýhodnení Slovenska pri náhrade vojnových škôd, pri uvoľňovaní viazaných vkladov najmä na sociálne účely a pri industrializácii. Zatiaľ čo po menovej reforme sa uvedené prvé dva prísľuby nesplnili, proces industrializácie – aj keď s problémami – bol súčasťou investovania do slovenského hospodárstva v povojnových rokoch. Nebol to ľahký proces, pretože investovanie na Slovensku v časoch Česko-Slovenska bolo takmer vždy sprevádzané problémami. A navyše bol akýmsi „rukolapným dôkazom“ o doplácaní z Česka na Slovensko. Práve preto sa na chvíľu dotkneme „kauzy doplácanie“, ktorá bola v istom zmysle „hrobárom“ Česko-Slovenska.

 

  1. Stav bankovníctva a meny po novembri 1989

Z centrálnej Štátnej banky česko-slovenskej (ŠBČS) sa ešte v roku 1990 odčlenila Všeobecná úverová banka (VÚB), ktorá s čoskoro vzniknutou Investičnou a rozvojovou bankou (IRB) a so Slovenskou sporiteľňou boli piliermi slovenského bankovníctva, obhospodarovali takmer polovicu aktív bankového sektora. Konkurenciu mal zabezpečiť vznik nových bánk, v princípe nezávislých od štátu (často však aj so štátnym kapitálom). Počet bánk začal rýchlo narastať: kým v roku 1990 pôsobili tri banky, v roku 1993 ich už bolo dvadsaťdeväť. Čoskoro sa však začali vynárať problémy vyplývajúce aj z neskúsenosti pracovníkov bánk s uplatňovaním nových bankových princípov, ale aj z ich korumpovania: vznikali nové „zlé“ úvery.

Pred voľbami 2002 predala vláda vedená Dzurindovým SDKÚ tri najväčšie slovenské banky: VÚB talianskej skupine IntesaBci, Slovenskú sporiteľňu rakúskej skupine Erste a ERB maďarskej skupine OTP, v tomto prípade iba za 500 miliónov korún(!), pričom zhruba takú hodnotu mala len jedna z jej budov, bratislavská Metropolka. Štruktúra ich nových vlastníkov akoby vrátila Slovensko o sto rokov naspäť, do čias rakúsko-uhorskej monarchie. Ale ešte: pred predajom bánk venovala vláda 125 miliárd korún na ich ozdravenie (teda na odpísanie nenávratných úverov z minulosti na konto daňových poplatníkov), a potom pri ich predaji získala vláda len 45 miliárd korún! Bolo to vtedy nepochopiteľné gesto štátu v prospech vlastníkov bánk – neskôr (po roku 2008) sme boli svedkami záľahy takýchto gest pri riešení dlhovej krízy v Grécku a v iných štátoch Európskej únie. Áno, zahraniční majitelia bánk nadovšetko.

Počas druhej Dzurindovej vlády, ktorú zostavoval v roku 2002, a v ktorej Schusterovu stranu SOP vystriedal Pavol Rusko s liberálnou ANO (Alianciou nového občana), sa proces privatizácie – systém organizovaného rozkradnutia národného majetku – neslávne skončil. Predaj „zlatých nosníc“ sa spájal s takmer výlučnou orientáciou na zahraničných záujemcov, na rýchly, a nie vždy výhodný výpredaj štátnych podnikov (i bánk).

To nemohlo nevyvolávať nezodpovedané otázky o zmysle predaja niektorých lukratívnych strategických podnikov, ktoré každoročne prinášali do slovenského štátneho rozpočtu nemalé zdroje. Navyše išlo o „privatizáciu“, ktorej podstatou bola výmena slovenského štátu ako vlastníka iným štátom. Noví vlastníci Slovenských plynárenských podnikov (SPP) Gaz de France a Ruhrgas boli francúzskymi a nemeckými štátnymi podnikmi, podobne IRB ovládla maďarská OTP banka s 25% vlastníctvom maďarského štátu. Ako potom hodnotiť okrídlené tvrdenie skupiny vševediacich ekonómov na čele s vtedajším ministrom privatizácie, resp. financií Ivanom Miklošom, podľa ktorého je „štát zlým vlastníkom“? Nijako inak, len ako populistický trik, či ako bohapusté vymývanie mozgov, také typické pre časy, ktoré prichádzali: tým zlým štátom je iba slovenský štát!

Predalo sa všetko, čo malo hodnotu: kompletne celý bankový sektor, SPP, Transpetrol, Slovenské telekomunikácie, Slovenské elektrárne, rozvodné elektrické siete. Verejnosť bola informovaná o cenách, za ktoré sa štátny majetok predal, vrátane provízií privatizačným poradcom a ktovie komu ešte. Dozvedeli sme sa aj o kurzových stratách, ktoré pri predaji plynárenského gigantu dosiahli miliardové hodnoty. Boli sme mĺkvymi svedkami neuveriteľných vecí: po privatizácii manažmentom, často zahmlenej „spoluúčasťou“ zamestnancov, viaceré podniky skôr či neskôr noví majitelia vykradli. V novodobej terminológii sa hovorilo o „vytunelovaní“, ktoré sa dialo tak, že bočnými kanálmi – tunelmi – presunuli sa aktíva podniku na iné firmy a pasíva sa odpísali. Alebo lacno získané podniky výhodne predali zahraničným záujemcom.

Takto teda prišiel mladý slovenský štát o svoj vlastný majetok a vývoj ako keby sa vrátil do 90. rokov 19. storočia, keď slovenské podniky a banky boli zväčša v rukách neslovenských kapitalistov. Čoskoro sa prejavili prvé dôsledky privatizácie: rast cien plynu, elektriny a vody. Trvalo takmer desať rokov, aby sa až v roku 1998 hrubý domáci produkt priblížil úrovni z roku 1989 (posledný rok „reálneho socializmu“). Reálne mzdy však stále „meškali“. Jednoduchým sčítaním prírastkov cien od roku 1993 do roku 2001 prídeme k číslu 90, čo je neklamný znak, že ceny sa za desať rokov zdvojnásobili. Rovnakým tempom však nerástli mzdy: od roku 1997 do roku 2001 pri raste cien o 38% vzrástli o 34%: z 9220 na 12 365 korún, (v roku 2008 presiahli hranicu dvadsaťtisíc korún, to znamená 664 eur, v roku 2016 bola priemerná hrubá mzda 912 eur). Dlhodobý pokles reálnych miezd bol veľmi destimulujúci pre tých, ktorí žili len z nich a mohli ukradnúť nanajvýš fľašu borovičky, keď práve vtedy bohatstvo privatizérov a iných indivíduí závratne rástlo. Národ sa začínal prudko deliť na bohatých a chudobných.

Privatizácii nevedia prísť na meno autori Krátkych dejín Slovenska. Uvádzajú: „Koristnícka privatizácia mala niekoľko ekonomicky i politicky závažných krátkodobých, ale aj dlhodobých dôsledkov. Štatisticky nevyčísliteľné je podlomenie pracovnej etiky. Možnosti nesmierneho sociálneho vzostupu, obohatenia sa v rozmeroch, ktoré bývajú dielom celoživotného úsilia jednotlivca alebo niekoľkých generácií, zo dňa na deň, pomocou razantných akcií na hrane zákona alebo aj za ňou budili závisť, nenávisť a oprávnené morálne rozhorčenie. V každom prípade zosmiešňovali politické slogany o nevyhnutnom uťahovaní opaskov“. Zrazu sa vynorila rozsiahla vrstva politických zbohatlíkov, s jednou nohou v politike, druhou v podnikaní a treťou v krimináli. Po našich uliciach kráčali, resp. sa vozili na drahých autách popri jednoduchých a čoraz chudobnejších ľuďoch nafúkaní veľkí privatizéri s prázdnymi hlavami a nezriedka aj odstrašujúce indivíduá, mafiánske klany, neštítiace sa zločinov, vrážd, vydierania, korumpovania polície a súdov.

Otázky, ktoré nasledujú, sú pravdepodobne zbytočné, ale musia zaznieť: Kde sú stámiliardy z výnosov privatizácie takmer všetkého cenného, čo sme mali, a čo nám mohlo znášať zlaté vajcia? Hovorí sa takmer o štyristo miliardách korún. Kto za ich premrhanie bol súdený a odsúdený? Dokedy budeme majstrami sveta v zlodejstve? A otázka najzásadnejšia: možno vôbec zničiť korupciu v kapitalizme?

Zo zmeny vlastníckych práv logicky vyplynula zmena zásahov štátu do ekonomiky, zrušilo sa centrálne plánovanie hospodárstva, no odrazu sme boli v druhej krajnosti: všemocným pánom sa stal liberalizovaný trh bez prívlastkov. Ignorovala sa pritom aj slovenská ústava, v ktorej je zakotvená „ekologicky a sociálne orientovaná trhová ekonomika“. Počas ôsmich rokov Dzurindových vlád (1998 – 2006) sa obsah sociálnej trhovej ekonomiky neprípustne zúžil na sociálne zabezpečenie. Vďaka zbožšteniu trhov a ignorácii roly štátu v usmerňovaní ekonomiky, no predovšetkým ako dôsledok bezohľadnej chamtivosti „vládcov peňazí sveta“, zaklopala na dvere sveta na sklonku roku 2008 hospodárska kríza netušených rozmerov.

Reformy, ktorými sme pred hosťami „prestreli náš stôl plný dobrôt“, priniesli okrem zlepšenia nášho mena medzi svetovými kapitalistami aj prehĺbenie nerovnosti medzi skupinami obyvateľstva. Princíp „rovnej“ (vlastne „rovnakej“) devätnásťpercentnej dane z príjmov a dane z pridanej hodnoty od roku 2005 (a to aj na potraviny) znamenal, že väčšmi kleslo daňové zaťaženie bohatých, a tým aj podiel štátu na výnosoch predtým štátnych, teraz už „súkromných“ podnikov ovládaných zahraničím. 


  1. Súčasnosť: banky i mena v cudzích rukách

Slovenské dejiny sa vtedy zrýchľovali „zázračným tempom“. 28. novembra 2005 vstúpilo Slovensko do „čakárne na euro“ (ERM II – európsky mechanizmus výmenných kurzov). Podrobnosti sú v dobovej tlači i v odborných publikáciach NBS, tu stačí povedať, že definitívny výmenný kurz k 1. januáru 2009 sa po niekoľkých „spevňovaniach“ dostal na úroveň 30,1260 koruny za euro: z relatívne peknej sumy 30 korún sme zrazu mali v peňaženkách len jedno euro. My sme sa ponáhľali, naši susedia z Česka, Poľska a Maďarska nie. Pravda, aj kritici rýchleho vstupu do eurozóny pripustili, že tento krok súbežne so začiatkom hrozivej hospodárskej krízy, pomohol sčasti odolávať jej lepšie ako bez neho.

A čo si o nás myslí Amerika? V roku 2008 bolo vysvedčenie americkej CIA (lebo toto je oficiálna Amerika, jej informačná služba) uverejnené na adrese CIA The World Factbook Slovakia. www.cia.gov takéto: „Slovensko urobilo významné ekonomické reformy po svojom oddelení sa od Českej republiky v roku 1993. Reformy daní, zdravotníctva, dôchodkov a sociálnej starostlivosti systémovo pomohli Slovensku konsolidovať svoj štátny rozpočet, vstúpiť do Európskej únie v roku 2004 a prijať euro v januári 2009. Privatizácia je takmer skončená, bankový sektor je zväčša v cudzích rukách a vláda dopomohla svojou prijateľnou politikou vzrastu zahraničných investícií po liberalizácii trhu a zavedení devätnásťpercentnej rovnej dane. Silné zahraničné investície smerovali do automobilového priemyslu. Slovenský ekonomický rast prekročil očakávania v rokoch 2001 – 2008 napriek všeobecnému poklesu v Európe. Nezamestnanosť napriek poklesu z neprijateľných osemnástich percent v rokoch 2003 – 2004 na 7,4 percenta v roku 2008 ostáva Achillovou pätou ekonomiky. Napriek predvolebným sľubom uvoľniť fiškálnu politiku v porovnaní s Dzurindovou protrhovou vládou Ficova vláda sa dôsledne postarala o šetrenie a v záujme dodržania kritérií na prijatie eura sústredila sa na regulovanie cien energií a potravín. Privatizácia je takmer skončená, bankový sektor je zväčša v cudzích rukách a vláda dopomohla svojou prijateľnou politikou vzrastu zahraničných investícií“.

A ten istý zdroj v júni 2017: „Slovenská ekonomika trpela pomalým štartom počas prvých rokov po oddelení sa od Českej republiky v roku 1993, ako krajina s autoritárskou vládou a vysokou úrovňou korupcie, ale ekonomické reformy zavedené po roku 1998 dostali Slovensko na cestu silného rastu. S populáciou 5,4 milióna obyvateľov je Slovenská republika malou, otvorenou ekonomikou poháňanou najmä exportom automobilov a elektroniky, čím tvorí viac ako osemdesiat percent hrubého domáceho produktu. Bankový sektor je zdravý a prevažne vlastnený zahraničím. Slovensko bolo niekoľko rokov regionálnym rozvojovým lídrom s atraktívnymi daňami, relatívne nízkou cenou kvalifikovanej práce ako aj výhodnou geografickou polohou v srdci strednej Európy. Export automobilov a elektroniky tvorí viac ako 80% HDP.“ Nie je to riskantná jednostrannosť?


*******

Slovensko v roku 1993 „dobehlo do cieľa“, má vlastný štát. Už čoskoro však jeho suverenitu odstrihol vstup do Európskej únie a do eurozóny, ako aj strata kontroly nad národným majetkom, ktorý sa dostal do cudzích rúk. Strata bánk a strata vlastnej meny.

Pritom „ukrývaným“ problémom je „vývoz“ peňazí zo Slovenska do sveta. Francúzsky ekonóm Thomas Piketty si tento problém všimol tiež a píše, že európska integrácia síce priniesla východným štátom vyššiu produktivitu i nové pracovné miesta, ale zisky z veľkej časti odchádzajú na západ. Hovorí o Poľsku, z ktorého v rokoch 2010 – 2016 odišlo 4,7 % HDP v kapitálových príjmoch na západ, zatiaľ čo opačným smerom, z európskeho rozpočtu prišlo 2,7 %. Nepriaznivo toto porovnanie vyznieva pre Maďarsko (7,2 ku 4) a ešte horšie pre Česko: 7,6 ku 1,9 %. V prípade Slovenska podľa Pikettyho tento pomer činil 4,2 ku 2,2, teda takmer dvakrát toľko peňazí zo Slovenska odchádza ako na Slovensko – z eurofondov - prichádza.

Len niektorí z politikov sa z času načas ohnali aj neurčitým „slovenským záujmom“. Ak však bolo slovenským záujmom podržať si rozhodujúci vplyv v strategických monopoloch v oblasti energetiky či dopravy, tento záujem nebol naplnený. Malou výnimkou je zrušenie už rozbehnutej privatizácie bratislavského letiska a železničnej nákladnej dopravy po nástupe vlády Roberta Fica v roku 2006, návrat Transpetrolu do rúk štátu i ďalšie pokusy o posilnenie roly štátu v ekonomike.

Dnes banky pôsobiace na Slovensku vo väčšine prípadov slovenskými vo svojej podstate nie sú. Ich skutočnými majiteľmi sú zahraničné, často medzinárodné spoločnosti. Podiel domáceho kapitálu je v našich bankách nízky a prevláda kapitál z Belgicka, Rakúska či Talianska.

Banky sú v rukách cudziny a euro v rukách Frankfurtu.

Všeobecná úverová banka - NBS datuje dátum jej pôsobenia 1. január 1990. Talianska banková skupina Intesa Sanpaulo má vyše 97 % akcií banky a malý zvyšok patrí rôznym fyzickým a právnickým osobám.

Tatra banka pôsobí na Slovensku od roku 1990 a predstavuje prvú súkromnú banku po nežnej revolúcii na Slovensku. Je súčasťou Raiffeisen Bank International AG a majoritným vlastníkom skupiny je Raiffeisen Bank International. Od roku 2012 je na Slovensku zastúpená aj priamo Raiffeisen Bank, ktorá je vedená ako odštepný závod Tatra banky.

OTP banka Slovensko - vlastnícka štruktúra je veľmi jednoduchá, majoritným vlastníkom je od 4. apríla 2002 najväčšia maďarská banka - OTP Bank Nyrt, ktorá má viac ako 99% akcií.

Prvá stavebná sporiteľňa - založili ju Slovenská štátna sporiteľňa, nemecká Bausparkasse Schwäbisch Hall AG a rakúska Raiffeisen Bausparkassen Managementservice und Beteiligungsges.m.b.H. 32,5% podiel na základnom imaní má Spolková republika Nemecko prostredníctvom Bausparkasse Schwäbisch Hall AG, Rakúska republika s 32,5% podielom prostredníctvom Raiffeisen Bausparkassen Holding GmbH a ďalším Rakúšanom s 25,02% podielom je Erste Group Bank AG. Len 9,98% podiel na základnom imaní má Slovensko prostredníctvom Slovenskej sporiteľne.

Poštová banka, J&T, 365.bank - prešla od roku 1993 mnohými vlastníkmi, v súčasnosti je vo vlastníctve J&T FINANCE GROUP SE so 64,45 % a 34,00 % vlastní PBI, a. s.

Prima banka a Privatbanka - Prima banka Slovensko vnikla v roku 1993 a založilo ju 193 slovenských obcí pod názvom Prvá komunálna banka. Po 10 rokoch zmenila banka meno na Dexia banka Slovensko, v roku 2011 sa väčšinovým vlastníkom stala Penta Investments, ktorá v súčasnosti vlastní takmer 99% akcií a od roku 2012 zmenila banka obchodný názov na Prima banka Slovensko. V roku 2017 sa zlúčia so Sberbank Slovensko. Do portfólia skupiny Penta patrí aj Privatbanka, ktorej jediným akcionárom je spoločnosť Penta Investments Limited od júna 2007.

ČSOB - vlastní belgická banka KBC, ktorá je súčasťou finančnej skupiny KBC Group N.V. KBC Bank je 100% vlastníkom slovenskej ČSOB.

mBank - pôsobí od roku 2007, je súčasťou poľskej mBank. S.A., ktorá však patrí do portfólia nemeckej skupiny Commerzbank.

Fio banka - predstavuje českú banku, ktorá získala bankovú licenciu v roku 2010 a od rovnakého roku pôsobí aj na Slovensku. Majiteľmi sú Petr Marsa a Romuald Kopún.

Slovenská sporiteľňa - najväčšia slovenská banka, ktorá pôsobí na Slovensku od roku 1995 nie je slovenská. Jej stopercentným majiteľom je rakúska Erste Group Bank AG.

Slovenská záručná a rozvojová banka podporuje podnikanie v súlade s hospodárskou politikou štátu, jej vlastníkom a jediným akcionárom je ministerstvo financií.

Eximbanka SR bola zriadená zákonom  z roku 1997 o Exportno - importnej banke Slovenskej republiky, ako právnická osoba bola zapísaná do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I dňa 22. júla 1997. Sídli v Bratislave a ako špecializovaná finančná inštitúcia spája v sebe bankové a poisťovacie činnosti s cieľom podpory exportu. Podľa zákona nie je však bankou, poisťovňou ani zaisťovňou a nie je zriadená na účel podnikania. Je v podstate štátnou inštitúciou riadenou ministerstvom financií. 


  1. Osudy menového zlata

Zlatý poklad, to je zásoba menového zlata a keď vzniklo Česko-Slovensko, začal vznikať v roku 1919 aj zlatý poklad. Bola vyhlásená zbierka. Od dobrovoľných darcov Národná banka (NBČS) dostala vyše 94 tisíc zlatých mincí a medailí a 65 kilogramov rýdzeho zlata. Okrem toho štát vypísal aj pôžičku, ktorú občania mohli upisovať aj zlatom či striebrom, z čoho bol výnos v roku 1925 3,2 tony zlata a 27 ton striebra.

NBČS mala vtedy v zásobe už vyše 40 ton zlata. Dvanásť ton prišlo z bývalej Rakúsko-Uhorskej banky v rámci delenia monarchie, časť zlata tvoril výsledok z podnikania štátu a nevedno presne aká časť pochádzala aj zo zlata ruských cárov, ktoré priniesli legionári z Ruska. V roku 1918 dobyli Kazaň, kde bola uskladnená približne polovica cárskeho pokladu. Česko-slovenskí legionári obrovský poklad štrnásť mesiacov strážili, cestovali s ním vlakom po rôznych mestách. V marci 1920 „vrátili“, teda odovzdali do rúk revolučného výboru, zhruba iba tretinu z množstva, ktoré našli v auguste 1918 v Kazani. Zvyšok, zdá sa, na pokyn Edvarda Beneša, ministra zahraničia ČSR previezli cez Terst „do bezpečia“, do Čiech. V roku 1930 bolo v NBČS už 69 ton zlata a v roku 1938 už skoro 95 ton. Väčšinu tohto zlata NBČS uložila v cudzine, najmä v Bank of England, ale aj vo švajčiarskych a v belgických bankách.

A potom prišla vojna. 15. marca 1939 osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky s pištoľou v ruke donútil dvoch riaditeľov NBČS, aby podpísali prevod 23 ton zlata z českého účtu v Bank of England na účet Ríšskej banky. Väčšiu časť zlata, 27 ton, sa v Bank of England podarilo uchovať. Toto zlato sa však už čoskoro stalo garanciou troch britských pôžičiek určených na financovanie česko-slovenskej exilovej vlády a zahraničného odboja. Česi a Slováci, ktorí s nasadením života bránili Britániu, si museli všetku výzbroj a výstroj z týchto pôžičiek zaplatiť... Približne 43 ton zlata, ktoré nebolo uložené v zahraničí, ale ostalo v Čechách, odviezli Nemci.

V marci 1939 nemalo Slovensko žiadne menové zlato. Nemecko zhabalo zásoby česko-slovenského menového zlata a Slovensku z neho neposkytlo nič. Na podporu ekonomiky nového štátu vyhlásili teda Zbierku na zlatý poklad. Vláda 11. júla 1939 schválila zriadenie Fondu hospodárskej samostatnosti (FHS), do ktorého mohli dobrovoľne prispievať občania drahými kovmi, cennými predmetmi i peniazmi. Prvé vklady prijímala Slovenská národná banka (SNB) už v máji 1939.

Pamätníci hovoria o nadšení, s akým vtedy dávali občania dary do zbierky. Mnohí sa chceli pochváliť oceľovou obrúčkou s nápisom Slovenský štát ďakuje, ktorú dostal každý darca. Kto nemal zlato či iný vzácny kov, mohol darovať cenný papier, umelecký predmet, alebo platné peniaze. V účtoch banky sa hodnota darovaných kovov a peňazí evidovala vo FHS. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kg čistého zlata, 60 kg čiastočne zlatého kovu, 1873 kg čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za dva a pol milióna korún cenných papierov a desať miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše deväťdesiattisíc darcov.

Zlaté krytie vtedajšej slovenskej koruny dosiahlo dovedna viac ako sedem (konkrétne 7,1) ton zlata. Popri zbierke a daroch najväčšmi prispela ťažba v Slovenských rudných baniach (Kremnica a v Banská Štiavnica), a ďalšiu časť zlata získalo Slovensko vývozom osobitne hodnoteného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Slovenský štát mal aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi, vrátane Nemecka.

Slovenské menové zlato bolo na príkaz guvernéra Imricha Karvaša deponované v švajčiarskych bankách. Menej ako tona zlata bola aj v Kremnici, a toto zlato sa dostalo do Moskvy počas SNP. Po skončení vojny sa slovenské zlato z Moskvy dostalo do Prahy a koncom roka 1946 bol na žiadosť NBČS zlúčený zlatý depozit SNB deponovaný vo Švajčiarsku so zlatým depozitom NBČS do jedného depozitu s názvom „Národní banka československá – Depositum regulare“.

Spojenci po vojne zhromaždili zlato, ktoré v Nemecku objavili. Bolo to približne 277 ton, teda asi polovica zlata, ktoré Nemci stihli počas vojny ulúpiť. Komisia objavené zlato rozdelila medzi pätnásť centrálnych bánk európskych krajín. ČSR pripadol podiel 24,5 tony, z čoho v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zvyšok, 18,4 tony zostal v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank ešte niekoľko desaťročí. Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. Išlo okrem iného o odškodnenie za znárodnenie majetku amerických občanov vo februári 1948. Pokiaľ ide o Britániu, tá ako podmienku pre vrátenie zlata požadovala od ČSR zaplatiť pohľadávky za vojnový a mníchovský úver, na ktorý padlo aj československé zlato v Bank of England. Po Mníchovskej zrade, potom ako dali Hitlerovi čas česko-slovenského zlata, potom, čo pre nich urobili naši vojaci v bojoch proti nacistom to bola zo strany Britov nehanebná podlosť.

Pri delení majetku ČSFR k 31. decembru 1992 sme chceli zlato zo Slovenského štátu (7,1 tony) vyčleniť z celkových zásob česko-slovenského zlata (102 ton) a zvyšok rozdeliť v pomere 2:1. Kompromisným riešením mala byť „kúpa“ tohto zlata za úradnú cenu, nižšiu ako trhová. Nestalo sa tak najmä preto, že „historický princíp“ nebol zaradený medzi princípy delenia federálneho majetku (to znamená, že sa nebral do úvahy nielen vklad Slovenska v podobe zlata Slovenského štátu z r. 1939 – 1945 do menových zásob ŠBČS, ale nebrali sa do úvahy ani dôsledky menovej reformy v roku 1945, rovnako ani vývoj aktív, v tom poskytovaných úverov a pasív, napríklad vkladov federálnych podnikov na účtoch českých bánk, v priebehu r. 1990 – 1992). Tento princíp by zmazal aj českou stranou požadovaný doplatok za nedostatok pasív na slovenskej strane vo výške 24,7 miliárd korún, čo bol dôvod, prečo česká strana až do roku 1999 nevydala Slovensku 4 tony zlata z tretinového podielu (34 ton).

Takže, zhrňme:

1) Nemecko po 15. marci 1939 si privlastnilo všetko česko-slovenské (v tom aj slovenské) zlato, ktoré našlo na území Česka.

2) Obchodnou a devízovou politikou, ťažbou zlata a zbierkou na národný poklad mala prvá Slovenská republika na konci svojej existencie 7,1 tony zlata, ktoré bolo uložené vo Švajčiarsku a v Moskve, a ktoré sa v roku 1946 stalo súčasťou „československého“ zlata.

3) Osemnásť (presne 18,4) ton česko-slovenského zlata vydali USA až 20. februára 1982 po zaplatení 81,5 milióna dolárov USA a 24 miliónov libier Británii ako kompenzáciu.

4) Pri delení majetku česko-slovenskej federácie na konci roku 1992 odmietla česká strana vyčleniť z česko-slovenského menového zlata „slovenských“ 7,1 tony a navyše až do roku 1999 zadržiavala aj 4 tony, ktoré pripadli Slovensku z rozdelenia federálneho zlata v pomere 2:1.

Nuž zlato je veľmi silným artiklom, ktorý často slúži na vydieranie (v našom, teda slovensko-českom pomere česká strana neváhala zadržiavať naše zlato, ale aj v rozpore s ústavným zákonom ponechať si bývalú spoločnú vlajku). Česko medzitým veľkú časť svojho zlata predalo za nemecké dlhopisy a v súčasnosti vlastní iba okolo 9 ton zlata. Našich 32 ton zlata je uložených – kde inde ako v sejfoch Bank of England. Úsilie vrátiť ho domov je celkom legitímne, a to aj preto, že jeho zhodnocovanie v sejfoch Bank of Englad je minimálne.


  1. Náčrt budúcnosti v oblasti bankovníctva a meny

Ak sa nič nezmení, dobrá budúcnosť nás „obchádza“. Ak však chceme obnoviť štátnu suverenitu Slovenskej republiky, musíme pripraviť niektoré zásadné opatrenia aj v hospodárstve a v bankovníctve.

Ak chceme lacnejšie a razantnejšie budovať infraštruktúru, cesty, diaľnice i byty, potrebujeme štátne podniky na ich výstavbu, a v rámci prehodnotenia divokej privatizácie budeme chcieť vrátiť strategické podniky do rúk štátu nielen preto, aby sme mali lacnejšiu elektrinu, vodu a plyn, ale aj preto, aby sme obmedzili „vývoz kapitálu“ do zahraničia. Už sme uviedli, že zahraniční – súkromní ale aj štátni vlastníci týchto podnikov ročne od nás vyvezú štyri percentá hrubého domáceho produktu, pričom „kompenzácia“ dosahuje iba polovičnú sumu prostredníctvom rozdeľovania eurofondov, spojeného s vysokou korupciou.

Okrem odvádzania značnej časti svojho zisku - ročne „odtečie“ okolo 800 miliónov eur do sídel komerčných bánk, resp. ich vlastníkom v zahraničí – komerčné (obchodné) banky ovplyvňujú život obyvateľov nášho štátu aj svojou vlastnou politikou cez prístupnosť úverov, úroky – v súčasnosti sú dokonca úroky za vklady v bankách mínusové(!) - ale aj cez bankové poplatky. To sú dôvody, prečo treba zriadiť (prípadne odkúpiť) komerčnú banku štátom.

Prostredníctvom tejto banky by transparentne prechádzali všetky peniaze z eurofondov, pretekali by dotácie na podporu priemyslu – ak aj naďalej ostanú, cez ňu by mohli prúdiť aj sociálne a iné dávky pre obyvateľstvo, a mala by aj vplyv na úrokovú a poplatkovú politiku bánk. Toto by bola efektívnejšia cesta vplývať na správanie sa bánk, ako zavádzanie osobitných bankových odvodov.

Súčasná menová politika v eurozóne – emitovanie ničím nekrytých peňazí a negatívny tlak na úrokovú mieru – poškodzuje záujmy obyvateľstva (úspory), ako aj stredných a malých podnikateľov. V súčasnosti ju riadi Európska centrálna banka (ECB), ktorá od 1. januára 1999 zodpovedá za výkon menovej politiky v eurozóne. Tá vznikla v januári 1999, keď ECB prebrala zodpovednosť za menovú politiku od národných centrálnych bánk jedenástich členských štátov EÚ. V roku 2001 vstúpilo do eurozóny Grécko, v roku 2007 Slovinsko, v roku 2008 Cyprus a Malta, v roku 2009 Slovensko, v roku 2011 Estónsko, v roku 2014 Lotyšsko a v roku 2015 Litva. 

Národná banka Slovenska (NBS), centrálna banka Slovenskej republiky je od 1. januára 2009 súčasťou eurosystému. V spolupráci s ECB a ostatnými centrálnymi bankami krajín eurozóny má prvotný cieľ udržiavať cenovú stabilitu v eurozóne. V rámci toho NBS iba „prispieva k zabezpečeniu“ menovej politiky, devízových operácií a rezerv, vydávania eurových bankoviek a mincí, platobného styku, zberu a zostavovania štatistík, medzinárodnej spolupráce, vzájomnej spolupráce a podpore centrálnych bánk a finančnej stability v eurozóne. Ďalšou dôležitou úlohou NBS je výkon dohľadu nad finančným trhom.

Prezidentkou ECB je v súčasnosti Francúzka Christine Lagardová a viceprezidentom Španiel Luis de Guindos. Hlavným rozhodovacím orgánom je Rada guvernérov, ktorá pozostáva zo šiestich členov Výkonnej rady – v súčasnosti je ich 5, okrem Lagardovej a Guindosa ďalší Francúz, Luxemburčan, Ír a jedno miesto neobsadené – ktorí majú stále hlasovacie práva - a z 19 guvernérov centrálnych bánk štátov eurozóny, ktorí sa po vstupe Litvy do eurozóny 1. januára 2015 vo výkone hlasovacích práv v Rade guvernérov striedajú. Rotačný systém sa týka rozdelenia hlasovacích práv medzi členov Rady guvernérov ECB. Štáty eurozóny sú rozdelené do skupín na základe veľkosti ich ekonomík a ich finančných sektorov. Guvernéri prvých piatich krajín – Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Holandsko – majú spolu štyri hlasovacie práva. Všetci ostatní (spolu 14) majú 11 hlasovacích práv. Guvernéri sa vo výkone hlasovacích práv každý mesiac striedajú. Je pravda, že na zasadaniach sa zúčastňujú a rokujú všetci členovia Rady guvernérov, takže z hľadiska rokovania sa nič nezmenilo. Keďže Rada guvernérov prijíma väčšinu rozhodnutí na základe vzájomnej dohody a v duchu spolupráce, nezmenil sa ani rozhodovací proces.

V podstate to znamená, že na zásadné zmeny v menovej politike eurozóny, napríklad aj na zamedzenie vzniku (tlačeniu) eura z „vody“ nemá guvernér NBS v podstate žiadny vplyv. Ak sa nezmení systém, riešenie neexistuje.


Ing. Marián Tkáč, PhD.
31.decembra 2019






COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Proč chce Británie zaútočit na Rusko

Proč Británie vynakládá miliardy dolarů na dvě nové super letadlové lodě? To je otázka, kterou si klade státní BBC. Nicméně neočekávejte, že vám Britská Blbákovská Corporation poskytne nějaké chytré odpovědi.

V. Klaus o zahraničnej politike / Vyvlastnenie zbraní v EÚ?

 Hostia: 1. Václav Klaus, bývalý prezident ČR, 2. Ľudovít Miklánek, člen predstavenstva Združenia vlastníkov strelných zbraní Legis Telum

Kto nám kradne zvrchovanosť ?

Ak sa dnes niekto dožaduje štátnej zvrchovanosti, označia ho automaticky za neprajníka únie a integrácie.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke