Kultúra a jazyk ako kľúčoví nositelia kolektívnych identít

Stredoeurópske kultúrne prostredie 

V slovenskej spoločnosti môžeme v súčasnosti hovoriť o strete dvoch hodnotových svetov.

Kulturológovia, ale aj iné odborné osobnosti v oblasti humanitných vied už dávno pomenovali stav, v akom sa nachádzajú súčasné postkomunistické štáty, vrátane Slovenskej republiky. Ofenzívny globalizačný systém dobýja obranné pozície národných štátov. Slovenská kulturologička Hana Pravdová zhrnula základné diskurzy o globalizácii ako súbor ekonomických činností s dopadom na spoločenské procesy a enormným znečisťovaním životného prostredia ako dôsledok neúmernej priemyselnej výroby.[1] 

V samotnej podstate globalizačnej politiky ide o uprednostňovanie práv a slobôd obchodných spoločností pred právami a slobodami jednotlivcov, čiže o tzv. korporátny libertarianizmus (Korten, D. C.). H. Pravdová tiež uvádza, že cieľom celých tímov marketingových odborníkov nie je iba predávať produkty a podporovať kreovanie konzumnej kultúry, ale aj vytvárať takú politickú kultúru, v rámci ktorej by verejnosť súhlasila so záujmami obchodných korporácií, ktoré propaganda stotožňuje so skutočnými záujmami ľudí. Vzniká dojem, ilúzia potrieb. Globalizačné epicentrá tvoria Medzinárodný menový fond, Svetová banka, Svetová obchodná organizácia, ekonomicky najsilnejšie a technologicky najvyspelejšie priemyselné štáty a ich zoskupenia, nadnárodné a multinacionálne korporácie. Prostriedkami alebo hnacími motormi globalizácie, ako ich nazýva Hazel Hendersonová je šírenie technológií, ktoré urýchľujú výrobu informačných technológií, najmä telefónov, počítačov alebo satelitov a ekonomické procesy ako deregulácia, privatizácia, liberalizácia kapitálových tokov, otvárania sa ekonomík národných štátov, rušenie colných bariér.[2] Nastáva expanzia svetových jazykov, najmä angličtiny na úkor národných jazykov, rozmáha sa kultúrny imperializmus, dochádza k amerikanizácii, unifikácii, hybridizácii a kreolizácii (zjednocujúci prvok udržiavajúci domáce a cudzie prvky v rovnováhe) národných kultúr. Z kultúry sa stáva nové ekonomické odvetvie – kultúrny priemysel. Rodová politika negatívne vplýva na rodiny, dochádza k neustálym sociálnym konfliktom, narúšaniu pôvodných identít, implementuje sa neobmedzená tolerancia a multikulturalizmus. Z tradičných, ale aj nových subkultúr sa formujú kontrakultúry voči dominantnej kultúre. Výsledky doterajšieho poznania spoločnosti menia svoje významy v obsahoch pojmov, aplikujú sa nové slovníky pojmov a termínov ako nástroja a súčasti budovania konkrétnych systémov a cieľov (marketing, reklama, rodová politika), čo vedie k destabilizácii kolektívnych aj osobných identít, kultúrnej pamäti a medzijazykovej komunikácie. 

Myslenie a stav vedomia jedinca 

Na jednej strane nám chýba sociálna opora, do popredia sa dostáva egoizmus, kultúrny narcizmus, hedonizmus, glorifikácia a heroizácia jedinca, rozpad duchovných istôt a dezercia do prázdnoty (Lipovetsky, G.). Kulturologička Viera Gažová hovorí o rozpade tradičných modelov identít, cudzosti vo svojej aj cudzej kultúre, naivnom multikulturalizme, kozmopolitnom občianstve, ktoré vyúsťuje do akejsi virtuálnej, symbolickej identity, pseudoidentity a surfovania po identitách.[3] Na muške je najmä mladá generácia s ešte nevyjasneným sociokultúrnym postojom. Na druhej strane tu stále intenzívne a masovo pretrvávajú tradičné špecifické kultúrne univerzálie – identita k národu, rodine, kresťanská viera, folklór, zvyky. Za najväčšie zdroje ohrozenia považujú konzervatívni Slováci maďarskú menšinu, Západ, angličtinu a veľkých účastníkov ekonomického trhu (výskum JÚĽŠ SAV, 2015). Súčasná stratégia kultúry Slovenskej republiky presadzuje systém kultúry na princípe kultúrneho a kreatívneho priemyslu ako novej ekonomickej oblasti. Cieľom kultúrneho priemyslu ako takého je ideologický vplyv a sociálna kontrola, umelo vytvárať kultúrne potreby človeka, nerešpektovať kvalitu tvorivosti, podporovať konzumizmus, namiesto človeka rešpektovať iba spotrebiteľa (Adorno, T., Horkheimer, M.), spájať vysokú (skutočnú) kultúru s nízkou (masovou), pričom vysoká kultúra stráca svoju kvalitu (Eco, U.).[4]

V tomto spoločenskom režime, pre jedných kultúrny marazmus, pre druhých sloboda a voľnosť osobnosti bez hraníc sa tak dostávajú do opozície ofenzívne a defenzívne kultúrne systémy a mechanizmy - globalizmus vs. národný štát, imigrácia vs. uzavretosť kultúrnych systémov, multikulturalizmus vs. radikálny antimultikulturalizmus, otvorenie sa kultúrnemu imperializmu vs. antiglobalistický antagonizmus (Gažová, V., Pravdová, H.). 

Ako vždy, aj tentokrát v kultúrnom konflikte pôjde o najkrehkejšie subkultúry – najmladšie generácie. Snaha o získanie ich myslenia v globalizačnom duchu vo výchovno-vzdelávacom procese a mediálnej propagande sa už začal. 

Tradičný národ, národná identita ako charakter kultúry 

Súčasný globalizačný svet je charakteristický obsahovými zmenami identít a vznikom nových identít. Čoraz častejšie sa zneužívajú kolektívne identity - národná a kultúrna (slovenská) identita v prospech politických cieľov a manipulácii so spoločnosťou. Kultúrna identita sa vzťahuje na príslušníkov v spoločnom kultúrnom priestore, konkrétnom štátnom útvare, ktorý tvorí štátotvorný národ a príp. iné národnosti - autochtónne, nové alebo cudzinci s dočasným pobytom. Môže sa prejavovať pestovaním národnej alebo národnostnej identity, budovaním rôznych subkultúr s charakteristickou identitou či ďalšími osobnostnými identitami, ktoré sa stotožňujú s vlastenectvom k danému teritóriu. Kultúrna identita nemusí byť v rozpore s multikulturalizmom, novými menšinami (imigranti) a globalizačnými tendenciami. O kultúre a jazyku sa tu uvažuje predovšetkým ako o integračných komunikačných prvkoch či v rámci medzikultúrneho a interkultúrneho dialógu. Pokiaľ však chceme uvažovať o jazyku a kultúre ako entitách národnej identity musíme hovoriť o tradičnej národnej, ale aj o jazykovej identite. Väčšina štátnych útvarov, akým je aj Slovenská republika vznikla na princípe národnej identity, iné štáty vznikli na princípe kultúrnej identity (Švajčiarsko). V tomto príspevku sa budeme sústrediť na štátoprávne prvky slovenského národa – kultúru a jazyk ako nezávislé entity národnej identity. 

Chápanie národnej identity vo vedeckej obci nie je jednoznačné, odborníci tvoria svoje definície a myšlienky o národe a národnej identite, zjednodušene povedané v dvoch hlavných prúdoch. Konštruktivistický alebo inkluzívny (otvorený) prístup hovorí o národe ako o pocite, ktorý si jedinec slobodne a neobmedzene konštruuje ku konkrétnemu etniku (kultúre, národu), vzťahuje sa k občianskej spoločnosti, neviaže sa na „biologické determinanty“. Vzhľadom k vývoju Slovákov, ich dejinám, kultúrnej pamäti a silnej národnej identite je slovenskému národu najbližší primordiálny, tradičný prístup, ktorý považuje národ za objektívnu a nemennú skutočnosť, vzťah a totožnosť k nemu jedinec ako prirodzená súčasť národa „dedí“ a uvedomuje si najmä prostredníctvom národnej pamäti a utvrdzuje si ju vo výchovno-vzdelávacom procese. Teória založená na objektívnej existencii národa – „národná identita je jednak sám fakt národa, územná celistvosť, spoločný jazyk, zvyklosti a kultúra, ale aj vedomie o nich ako toho, čo určuje jednotlivé práva a väzby k tomuto národu. Podľa niektorých má toto vedomie vyjasniť a ospravedlniť spôsoby, akými sa ľudia združujú do užšieho spolužitia v rámci národa.“[5]­­­­­­­­­­­­­­­­ Podľa tohto vymedzenia, najmä chápania národa ako objektívneho faktu, potom môžeme uvažovať o národnej identite ako o význame, ktorý obsahuje päť kategórií, entít: spoločné meno, pomenovanie – Slovák, slovenský, spoločné územie, územná celistvosť, kultúrny priestor národa – Slovenská republika, spoločný jazyk – slovenský jazyk, slovenčina, spoločná kultúra, zvyklosti, normy, symboly, hodnoty, kultúrne vzorce – národná slovenská kultúra, vedomie o týchto entitách/národné vedomie (spoločné meno, spoločné územie, spoločný jazyk, spoločná kultúra) – vzdelávanie ako kľúčová zložka. Pri entite – vedomí vychádzame z toho, že vedomie o entitách národnej identity by malo byť obsiahnuté predovšetkým vo vzdelávaní, kde sa môže najvýznamnejšie uplatniť výchova k národnej identite. O národnej identite ako o entitách a o kľúčovej zložke národného vedomia - vzdelávaní uvažovali aj historik prof. Dr. Milan S. Ďurica[6] a filozof a publicista prof. PhDr. František Novosád, CSc. (autor pôsobí na Oddelení sociálnej a politickej filozofie Filozofického ústavu SAV.)[7] 

V duchu konštruktivistického prístupu chápania národa sa bude realizovať jeden z najdôležitejších aktov súvisiacich s národom a národnou a jazykovou identitou – sčítanie obyvateľstva v roku 2021. Pôjde o tzv. integrované sčítanie, kedy si obyvatelia po prvýkrát budú môcť priznať pravdepodobne viac ako jednu národnosť a viac ako jeden materinský jazyk. Od sčítania obyvateľstva v roku 2001 počet Slovákov klesol (o 5 %), narastá počet Slovákov s rozdielnym materinským jazykom, v roku 2001 predstavuje tento rozdiel 1,9 % a v roku 2011 je to už 2,1 % (vyše 100 tis. Slovákov).[8] O zmenách vo vnímaní kolektívnych identít hovoria aj výsledky Eurobarometra z roku 2015, podľa ktorých najväčší podiel občanov považujúcich sa za Európanov je na Slovensku (90 %),[9] ale ešte pred takmer 20-timi rokmi iba 20 % Slovákov malo veľmi blízky vzťah k Európe.[10] 

Rozkol v chápaní jazykovej identity 

Napriek tomu, že jazyk a jazyková identita je, ako sme spomenuli vyššie, jednou z piatich entít národnej identity, v spoločnosti sa nevenuje dostatočná pozornosť problematike slovenskej jazykovej identity. Z tohto dôvodu túto oblasť predstavím všeobecnejšie. Jazyk sa stal v európskom priestore výrazným politickým nástrojom. V súvislosti s jazykom sa uvažuje o jazykovom práve, jazykovej suverenite, jazykovej ideológii, jazykovej politike, jazykovej kultúre, jazykovej globalizácii, jazykovej propagande, o jazyku médií, občianskom jazyku, etnickom jazyku, jazykovej diverzite či jazykovom purizme a ďalších vzťahoch. Jazyková globalizácia chce vidieť svet viacrozmerne. Ak jedinec ovláda viac jazykov, môže vidieť svet v širšom rozhľade. Wilhelm von Humboldt tvrdil, že jeden jazyk je jedno obmedzujúce videnie sveta, viac jazykov je viacrozmerné videnie sveta. Opačné názory, a v tomto prípade by sme mohli hovoriť o tradičných názoroch zas uvádzajú, že „jednojazyčné“ videnie sveta jedinec vníma hlbšie, tvorivo obohacuje jeden jazyk a tým ho rozvíja. 

Cieľom globalizácie v EÚ je aj jazyková integrácia, ale zároveň dáva príliš veľa priestoru rozmanitosti jazykov, vzniká babylonská veža, myslí si ruský akademik Michail Marusenko. Jazyková politika naberá aj na osobitej politickej aktuálnosti. Marusenko verí, že totálna globalizácia svetových jazykov nehrozí. Relatívne najnižšie hodnoty vzťahu k ľudstvu potvrdzujú, že identita v zmysle postnacionálne pluralitnej kozmopolitnej spoločnosti je zatiaľ iba teoretickým konštruktom, ktorý sa na Slovensku neprejavil ešte ani u vzdelanostnej „elity“ mladých Európanov.[11] Na argumentáciu liberálne uvažujúcich jazykovedcov, že jazyková identita nie je globalizáciou ohrozená, francúzsky filozof Bruno Latour odpovedá – keď jav „definitívne“ existuje, neznamená to, že existuje navždy, ale že je obrnený a zabudovaný do nákladnej a masívnej inštitúcie, ktorú je potrebné monitorovať a veľmi starostlivo chrániť.[12] Michail Marusenko, známy aj ako špecialista v oblasti matematickej lingvistiky opodstatnene tvrdí, že jazyk vždy bol i zostáva hlavným symbolom národnej identity. Nie náhodou sa obdobie národného a kultúrneho obrodenia v 18. – 19. storočí začalo v slovanskom svete práve obrodou národných jazykov. Na Slovensku, ale aj v Čechách išlo o reformy jazyka iniciované slavistami z radov národných „buditeľov“, ktorých mená sa dodnes vyslovujú s úctou: Anton Bernolák, Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý a ďalší.[13] V humanitných vedách poznáme minimálne dva prístupy chápania idey jazyka – jazyk sa vyvíja súbežne s národom (Gellner, Monod, Renan) alebo jazyk je jedným z formujúcich faktorov národa (Fichte alebo Seton-Watson ako Scotus Viator). 

Náznak skúmania vzťahov jazyk – kultúra – identity sa objavuje v lingvistike. Dochádza tak k prienikom lingvistiky do kulturológie, etnológie či teórie komunikácie. Začínajú sa vytvárať podmienky pre vznik samostatných disciplín ako etnolingvistika, lingvokulturológia či interkultúrna komunikácia. 

Slovenskí jazykovedci, napr. Ján Kačala, alebo Ábel Král uvažujú o národnom jazyku ako o identifikačnom prvku, ktorý „je jeden z podstatných pilierov národnej identity a naša integrita je dnes z rozličných strán nahlodávaná, o jazyk a kultúru reči by sa mali starať nielen jazykovedci, vzdelanci, kultúrni pracovníci, ale aj politici a príslušné inštitúcie. Zdá sa, že toto vedomie už ožíva. Materinská reč v podobe spisovného jazyka by sa mala vnímať ako významná národná hodnota. Ťažko sa vyhnúť konštatácii, že odmietavý, neraz až agresívne prezentovaný degradujúci a odmietavý postoj k nášmu Zákonu o štátnom jazyku (v jeho pôvodnej, nenovelizovanej podobe) je vo svojich dôsledkoch kultúrne a národne deštruktívny. Podpora a aj inštitucionálna ochrana nášho štátneho jazyka nie je európsky výnimočná! Výnimočný je negatívny postoj k štátnemu jazyku.“[14] „Tzv. jazyková suverenita sa prejavuje v tom, že regulovaním miery a spôsobu preberania cudzojazyčných prostriedkov sa zabraňuje rozrušovaniu domáceho systému cudzími prvkami a sleduje sa cieľ, aby sa preberali iba potrebné alebo nevyhnutné prostriedky, za ktoré niet v domácom jazyku rovnocennej náhrady alebo by sa takáto náhrada musela veľmi prácne hľadať a propagovať. Jazyk sa teda prirodzene bráni nadmernému preberaniu prostriedkov z iných jazykov z dôvodov vlastnej stability a zachovania svojej identity.“[15] 

Ohrozenie jazykovej, ale aj národnej identity prichádza aj z jazykovo zmiešaných území Slovenska, ktoré sú etnicky najlabilnejšie, zato najdynamickejšie sa meniace územia. Problematike etnojazykových konfliktov v slovanských štátoch, ktoré môžu ohroziť národnú jednotu a teritoriálnu celistvosť štátov vrátane Slovenska venuje pozornosť vo svojich štúdiách spomínaný Michail Marusenko, zatiaľ však nemáme k dispozícii podrobnú analýzu.

 Stratégia kultúry v Slovenskej republike 

O slovenskej legislatíve, doznievajúcom Programovom vyhlásení vlády SR na roky 2016 – 2020 a štátnych strategických dokumentoch Slovenskej republiky nemožno jednoznačne hovoriť ako o jasne zameraných stratégiách na tradičný hodnotový svet slovenského národa. Najmä nie vo výchovno-vzdelávacom procese a kultúre ako oblasti pre hodnotové zameranie budúcich generácií a nástroja osvety. Národno-štátnym záujmom je jednoznačná kontinuita v proeurópskej a proatlantickej orientácii Slovenskej republiky, uvádza sa v programovom vyhlásení vlády. Jednou z vonkajších výziev, ktoré Slovenská republika vníma ako najakútnejšie sú porušovanie alebo odklon od základných noriem medzinárodného práva a princípov povojnovej európskej architektúry a tradičné a nové hybridné formy hrozieb a snahy o oslabovanie národno-štátnej identity. Školstvo považuje vláda SR za jednu zo svojich najvyšších priorít a  súčasný stav v školstve za veľkú výzvu. Uvádza, že spoločnosť očakáva od absolventov škôl schopnosť spoluvytvárať hodnoty v prospech prosperujúceho a tolerantného Slovenska. Podpora národnej identite sa spomína iba pri vysokých školách, kde chce vláda pomôcť kultúre, vzdelanosti a chápaniu hodnôt aj v národnom rozmere. V záujme podpory národného povedomia a národnej hrdosti vytvorí podmienky na vybudovanie reprezentačnej značky Slovenska. Kultúrna politika Stratégie vychádza zo Stratégie rozvoja kultúry na roky 2014 – 2020, kde kultúra, štát a ekonomika je podmienená tvorivosťou a znalosťami národa. Kultúru považuje za vnútorný systém slovenskej spoločnosti, ktorý spoluvytvára národnú, národnostnú a miestnu identitu. Kultúrna politika bude vychádzať z jednotlivých, už schválených stratégií z oblasti kultúry, finančnú podporu zo súkromných zdrojov bude vláda hľadať na obnovu kultúrneho dedičstva, národných kultúrnych pamiatok a rovnako chce podporiť aj národné kultúrne inštitúcie, ochranu a rozvoj tradičnej ľudovej kultúry a nehmotného kultúrneho dedičstva. Na ich uplatnenie v miestnej a regionálnej kultúre vypracovala vláda koncepciu rozvoja regionálnej kultúry na Slovensku. V časti prehĺbenie hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti Slovenska bude vláda podporovať a uskutočňovať činnosti vedúce k ich posilneniu. V porovnaní s predchádzajúcim programovým vyhlásením vlády SR na roky 2012 – 2016 obsahuje Programové vyhlásenie vlády SR na roky 2016 - 2020 menej odkazov na podporu národnej identity a rozvoja vlastenectva. Zreteľné je to najmä v oblasti znalostnej spoločnosti, kde vypadla podpora vlastenectva modernými formami a dôraz na všetkých stupňoch škôl na vzdelávanie, úctu a poznanie v duchu národných, kresťanských, historických, kultúrnych tradícií a hodnôt. Jazyková oblasť absentuje v aktuálnom vyhlásení, v predošlom vyhlásení sa vláda zaviazala zabezpečiť dostupnosť všetkých informácií na celom území SR v štátnom jazyku. V oboch programových vyhláseniach vláda nabáda k územnej súdržnosti, v predchádzajúcom vyhlásení sa viackrát uvádza územná súdržnosť ako národná identita, či vlastenectvo.[16] 

Ministerstvo kultúry SR ako strategický šíriteľ štátnej idey a ideológie prostredníctvom Stratégie rozvoja kultúry na roky 2014 – 2020 podporuje kultúrny priemysel na Slovensku. Cieľom stratégie kultúry, v zmysle kultúrneho priemyslu by mala byť, podľa európskeho trendu jednota kultúry v rozmanitosti svojbytných kultúr. Stratégia je rozdelená do oblastí so zachovaním tradičných hodnôt a kultúrneho a kreatívneho (tvorivého) priemyslu. Vychádza z koncepcie a vzťahov - štát, ekonomika, kultúra. V oblasti Zachovania a sprístupnenia kultúrneho dedičstva sa uvádza: „Podpora kultivovaného jazykového prejavu je preto dôležitou úlohou pri zachovaní národnej identity, identity jednotlivých skupín obyvateľov a kultúrnosti človeka ako jednotlivca.“ Zdravá a bohatá kultúra tvorí významný prvok národnej identity. Primárne a nižšie sekundárne vzdelávanie kladie dôraz na poznanie slovenskej kultúry v súvislosti so svetovou kultúrou. Základnou charakteristikou národa je obnova infraštruktúry kultúrneho dedičstva. Stratégia by mala podporiť obnovu národných kultúrnych pamiatok a tradičnú ľudovú kultúru ako prejav národného kultúrneho dedičstva v rámci spolupráce s územnými samosprávami. Výchovno-vzdelávací proces, umelecké a kultúrne aktivity zušľachťujúce slovenský jazyk, reč a nárečia by sa mali orientovať na kultivovanie slovenského jazyka ako prvku identity a kultúry národa. Všetky aktivity počítajú s menšinovými jazykmi.[17] 

Dokument Stratégie kultúry síce používa terminológiu národnej kultúry, štátotvorného národa, národnej identity, ale obsahovo, strategicky, nástrojmi a formou je zameraná na podporu kultúrneho priemyslu, zisku, mediálnej úspešnosti založenej na kontrole štátom. Aká kultúra a s akým obsahom má byť vlastne podporovaná, Stratégia neuvádza. V každom prípade, po nástupe novej vládnej reprezentácie, či už sociálno-demokratickej alebo tzv. liberálnej po februárových voľbách je predpoklad, že Slovenská republika bude pokračovať v rozvoji kultúrneho priemyslu. Kultúra už nebude vychovávať k stáročiami overeným duchovným hodnotám pôvodnej slovenskej kultúry bez ziskuchtivosti, samotná kultúra bude ziskuchtivá, bude smerovať k duchovným hodnotám komerčnými a prostoduchými formami a prostriedkami. Nemenia sa a nebudú sa meniť len identity, ale aj hierarchia identít. 

K tradičným hodnotám by mali smerovať všetky právne normy. Spomeniem aspoň jazykovú a školskú legislatívu, kde by sa mala naplno rozvíjať tradičná národná a jazyková identita.

Zákon o štátnom jazyku je základným právnym predpisom ochraňujúcim slovenčinu ako spoločného jazyka Slovákov. V úvode jazykového zákona sa uvádza, že štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi, štát utvára v školskom, vedeckom a informačnom systéme podmienky na to, aby si každý mohol osvojiť štátny jazyk. V zákone o štátnom jazyku nachádzame priamu podporu používania štátneho jazyka na území Slovenskej republiky bez obmedzenia a výnimiek iba v dvoch oblastiach používania štátneho jazyka – v dokumentácii ozbrojených síl, zborov a hasičských jednotiek a v agende zdravotníckych zariadení a sociálnych služieb. Vo všetkých ostatných oblastiach sa štátny jazyk používa s výnimkami, podľa osobitných predpisov, najmä v obciach podľa vydaného predpisu nariadenia vlády SR. V oblasti úradného styku štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy a iných orgánov verejnej správy sa používa štátny jazyk a v obciach podľa osobitných predpisov (nariadenia vlády SR) aj menšinové jazyky. Rokovania, úradná agenda, matriky, zápisnice, kroniky a ďalšie úradné záznamy používajú štátny jazyk a menšinové jazyky. Na základných a stredných školách je výučba štátneho jazyka povinná, výnimkou sú školy podľa osobitného predpisu. Štátny jazyk a menšinové jazyky sa používajú aj v pedagogickej dokumentácii. Vo vysielaní rozhlasovej a televíznej programovej služby  sa používa štátny jazyk a menšinové jazyky, v oznamoch pre verejnosť, tlači, na kultúrnych podujatiach a nápisoch na pamätníkoch sa používa štátny jazyk a menšinové jazyky, v obciach podľa nariadenia vlády SR poradie zákon neurčuje. Štátny jazyk, menšinové jazyky a cudzie jazyky sa používajú na súdnych a správnych konaniach, konaniach pred orgánmi činnými v trestnom konaní. V oblasti ochrany spotrebiteľa zákon umožňuje používanie okrem štátneho jazyka aj používanie jazykov podľa osobitných predpisov, rovnako pri písomných právnych úkonoch v pracovných vzťahoch, v účtovníctve, technickej dokumentácii, v stanovách združení, politických stranách, obchodných spoločnostiach sa používa štátny jazyk a iné jazyky. Štátny jazyk sa síce bez výnimky používa v agende zdravotníckych zariadení a zariadení sociálnych služieb, ale už v komunikácii s pacientmi sa používa okrem štátneho jazyka, aj iné jazyky a menšinové jazyky. Obdobná právna úprava je aj v oblasti nápisov, reklám a oznamov pre verejnosť. V niektorých oblastiach sa poradie štátneho jazyka a menšinových jazykov neurčuje. 

Podporou štátneho jazyka by mali byť doposiaľ platné strategické dokumenty Koncepcia starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky (z roku 2001)  a Opatrenia v oblasti štátneho jazyka (z roku 2007). Vláda si dala za cieľ stanoviť východiská a smerovanie pre jazykovú politiku: „Správna a nepretržitá jazyková politika má pri definovaní základných národných a štátnych záujmov závažné miesto, preto musí vláda Slovenskej republiky stanoviť jej východiská a smerovanie ďalšieho rozvoja.“[18] Toto rozhodnutie potvrdzuje aj prieskum, v ktorom sa uvádza, že až 93% Slovákov si želá usmerňovanie a riadenie používania štátneho jazyka. Ovládanie štátneho jazyka predpokladá odstraňovanie bariér, v oblasti jazykovej výchovy je kľúčový rozvoj a upevňovanie jazykového vedomia používateľov štátneho jazyka vo verejnom styku, školstvo je považované za základ tejto výchovy: „Celý školský systém od materských škôl po vysoké školy má cieľavedome formovať jazykové vedomie a podporovať kladný vzťah Slovákov k ich národnému jazyku a vzťah príslušníkov národnostných menšín k jazyku krajiny, v ktorej žijú a v ktorej sa môžu plnohodnotne uplatniť.“[19] Štátny jazyk predstavuje prostriedok vnútornej stability jednak politickej, spoločenskej, ale aj kultúrnej, štátny jazyk spája, zjednocuje, zrovnoprávňuje všetkých občanov SR a považuje sa za „základný dorozumievací prostriedok“ a je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa.[20] Slovenská republika sa bude usilovať o prehlbovanie pozitívneho vzťahu všetkých jej občanov k štátnemu jazyku, zároveň musí zaručovať ochranu a rozvoj štátneho jazyka a ani ochrana a podpora menšinových jazykov nesmie byť na úkor štátneho jazyka. V oblasti vedy sa štát zaručuje vytvárať podmienky pre vedecké výskumy. „Práve národné jazyky plnia nenahraditeľnú úlohu pri uchovávaní a dotváraní národnej a kultúrnej identity v dnešnom multikultúrnom svete,“ uvádza záver Koncepcie.[21] 

Pre podporu štátneho jazyka boli zriadené terminologické, názvoslovné komisie a kalendárová komisia. V rámci Koncepcie vznikol aj Národný korpus slovenského jazyka v spolupráci so Slovenskou akadémiou vied, ktorý zachycuje jazyk v celej jeho šírke na základe lingvisticky zdôvodnených kritérií. Ďalšie úlohy štátu sú orientované na jazykovú korektnosť, kultivovanie verejných jazykových prejavov, podporu jazykovednej a pôvodnej literatúre. Koncepcia považuje za dôležité spolupracovať s Maticou slovenskou a Jazykovým odborom Matice slovenskej, s médiami a inými oblasťami hospodárstva. Národný jazyk predstavuje nenahraditeľnú úlohu pri uchovávaní a dotváraní národnej identity.[22]

Oblasť vzdelávania je z hľadiska rozvoja a podpory tradičnej národnej a jazykovej identity zásadný. Výchovno-vzdelávací proces riadi Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky s niekoľkými poradnými orgánmi. Proces výchovy a vzdelávania je obsiahnutý v zákone o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a ďalších súvisiacich predpisoch, štátnych vzdelávacích programoch, nariadeniach vlády SR, vyhláškach a opatreniach. 

Školský zákon určuje princípy výchovno-vzdelávacieho procesu založené o. i. na príprave na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti aj v duchu priateľstva medzi národmi. Ciele sú zakotvené v posilňovaní úcty ku kultúrnym a národným hodnotám. V paragrafe o základných školách sa uvádza, že školy podporujú rozvoj osobnosti žiaka, ktoré vychádzajú aj z vlastenectva, v spoločných ustanoveniach sú zakotvené aj práva dieťaťa, žiaka a jeho zákonných zástupcov, zástupca má právo na výber školy podľa národnosti dieťaťa, dieťa a žiak má právo na úctu k jeho národnostnej príslušnosť.[23] 

Štátny vzdelávací program (ŠVP) pre predprimárne vzdelávanie zahŕňa aj výchovu v duchu národného povedomia 1. stupeň základnej školy pripravuje žiakov k harmonickým a stabilným vzťahom k národu a medzi národmi. V časti Umenie a kultúra rozvíja jeho záujem o kultúrne dedičstvo svojho národa a štátu, získava vedomosti o súčasnej umeleckej tvorbe a kultúre. Vzdelávací program pre 2. stupeň základných škôl už jasne definuje svoj cieľ výchovy k povedomiu národného kultúrneho dedičstva. Jazyk sa tu chápe ako znak národnej a individuálnej identity, ako prostriedok komunikácie a profesionálnej realizácie a prostriedok na vyjadrovanie citov a pocitov - „Vedie k pochopeniu vzdelávania v príslušnom jazyku, v ktorom sa odráža historický a kultúrny vývoj národa a zároveň ako významný zjednocujúci činiteľ národného spoločenstva a ako dôležitý prostriedok celoživotného vzdelávania.“ Vlastenectvo a národná hrdosť je v tomto programe vnímané len v kontexte európanstva a multikulturalizmu. Žiaci by mali pochopiť svoje miesto a rolu v spoločnosti, mali by prejavovať občiansku aktivitu, vlastenectvo a zodpovednosť nielen k sebe a spoločnosti, ale aj k svojmu národu. Mali by získať základné vedomosti o svetových a národných dejinách a úctu k vlastnému národu i k iným národom a národnostiam. 

Profil absolventa gymnázia ŠVP je zadelený do desiatich kľúčových kompetencií, zmysel národného kultúrneho dedičstva je zahrnutý v občianskych kompetenciách. Národná a individuálna identita sa tu objavuje rovnako ako v predošlých programoch, v časti Jazyk a komunikácia. „Vzdelávanie v danej vzdelávacej oblasti smeruje k utváraniu a rozvíjaniu kľúčových kompetencií tým, že vedie žiakov k .... pochopeniu vzdelávania v príslušnom jazyku ako svojbytnému historickému javu, v ktorom sa odráža historický a kultúrny vývoj národa a zároveň ako významný zjednocujúci činiteľ národného spoločenstva a ako dôležitý prostriedok celoživotného vzdelávania.“ Časť Človek a spoločnosť vedie žiaka aj k úcte k vlastnému národu i k iným národom a národnostiam a kresťanským tradíciám.[24] 

Kultúrna a jazyková situácia 

Význam oblasti kultúry spočíva v pôsobení a ovplyvňovaní verejnosti určeným smerom, oblasť kultúry je jedným z nástrojov propagandy globalizácie. Ministerstvo kultúry SR zhodnotilo súčasný stav v kultúre a prišlo k záveru, že jednotlivé oblasti kultúry si žijú vlastný život. Máme síce potenciál kultúrneho bohatstva a zanietených ľudí, širokú inštitucionálnu sieť, dobré finančné krytie, ale nízky dopyt po kultúre, bez stratégie a  koncepcie, bez efektivity inštitúcií, so slabou prezentáciou slovenskej kultúry v zahraničí, chýbajúceho celkového systému finančnej a duchovno-morálnej podpory kultúry. Analýza konštatuje, že celkove zaostávame v rozvoji kultúrneho priemyslu.[25] V roku 2019 vznikol Inštitút kultúrnej politiky na štatistické zisťovanie a analýzu stavu kultúry v SR. Vedie ju ekonomický poradca ministerstva pôdohospodára a ministerstva kultúry a prispievateľ liberálneho Denníka N. Slovenská kultúrna politika tak začína nadobúdať liberálnejší charakter. Do terminológie kultúry sa zavádza terminológia LGBTI a ďalšie liberálne nástroje. 

Jazykovú identitu veľmi citlivo vníma aj laická verejnosť. Najmenej sa o stratu dôležitých znakov slovenského jazyka obáva pochopiteľne najmladšia veková kategória (15 – 34). Zreteľne są ukazujú  aj ohrozujúce skupiny, a to maďarská menšina, Západ, angličtina a veľkí účastníci ekonomického trhu. V prípade hodnotenia výskytu cudzích slov, ktoré môžu mať vplyv na jazykovú identitu sa k nim najotvorenejšie stavia najmladšia generácia. Pozoruhodné je, že miera tolerancie najvýraznejšie klesá u strednej generácie a opäť vzrastá u tej staršej – veľký výkyv pozorujeme u ľudí s vysokoškolským diplomom. Odpovede na otázku „Ako na Vás pôsobia cudzojazyčné názvy a nápisy na Slovensku?“ sú vzácne vyrovnané – opýtaným bez ohľadu na ich vek nápisy neprekážajú.[26] V inom prieskume z roku 2016 uvádza vyše 80 % vysokoškolských študentov v odbore prekladateľstvo, tlmočníctvo spojenie identity s materinským jazykom, potrebu ochrany pred anglicizmami uvádza iba 9 %.[27]

Zaznamenávame aj individuálnu činnosť slovenskej verejnosti – jednotlivcov, občianskych alebo Matice slovenskej na ochranu slovenského jazyka. Formou zverejnených príspevkov v médiách to boli napríklad v roku 2006 Výzva na ochranu národného jazyka, Krach jazykového vedomia (2001), Skaza jazyka alebo kam sa ísť požalovať (2001), Prosba k Samovi Chalúpkovi (2001), Súmrak kultúry (2006), Ako sa zbaviť slovakistov (2009) a ďalšie. Za uvedenými prejavmi nestojí iba laická verejnosť, ale aj jazykovedci.

Štátne orgány nevyhodnocujú komplexne stav a situáciu v oblastiach, kde sa popri štátnom jazyku používajú aj menšinové jazyky, hoci dvojjazyčné prostredie nielenže výrazne vplýva na používanie štátneho jazyka, ale ho aj obmedzuje. Napriek tomu, že sa neustále pripomína tolerancia k národnostným menšinám, prieskumy nenasvedčujú, že by tolerancia chýbala. Najviac tolerancie preukazujú obyvatelia Komárna, najmenej obyvatelia Zvolena, Žiliny a Nitry a ani v týchto prípadoch nemožno hovoriť ani o polovici respondentov. Viacjazyčnosť najpozitívnejšie hodnotia ľudia strednej generácie s dosiahnutým vysokoškolským vzdelaním, vo všeobecnosti možno zhrnúť, že mladší ľudia vo všetkých vzdelanostných kategóriách majú k menšinovým jazykom negatívnejší postoj ako staršia generácia.[28] 

Najzávažnejšie fakty z čiastkových hodnotiacich správ štátnych orgánov o jazykovej situácii (Ministerstvo kultúry SR, Úrad splnomocnenca vlády SR pre národnostné menšiny) uvádzajú, že v 482 obecných úradoch na slovenskom juhu je zamestnaných takmer 90 % zamestnancov ovládajúcich jazyk menšiny. Až 82 % zamestnancov obecnej polície ovláda menšinový maďarský jazyk. V uvedeného vyplýva, že obecné úrady uprednostňujú uchádzačov o zamestnanie, ktorých materinským jazykom je jazyk menšiny alebo obyvateľov, ktorí sa naučili menšinový jazyk z dôvodu prijatia do zamestnania alebo udržania si zamestnania v obecnej samospráve. Vyše 80 % poslancov a starostov ovláda menšinový jazyk, čo poukazuje na volebný systém zvýhodňujúci občanov inej ako slovenskej národnosti.[29] Dvojjazyčné úradné dokumenty, letáky, reklamy a časopisy sa tak nátlakovo a bez vyžiadania adresátov dostávajú aj do súkromia slovenských rodín na juhu štátu. Dvojjazyčnosť sa dostáva aj do slovenských materských, základných a stredných škôl. Školy pôvodne s výučbou v štátnom jazyku a s triedami s vyučovacím jazykom maďarským sa stali dvojjazyčné školy, s dvojjazyčným pomenovaním školy a s dvojjazyčnými pedagogickými dokumentmi. Slovenské deti, žiaci a študenti podľa tejto legislatívnej úpravy sú bezdôvodne nútení navštevovať už dvojjazyčné školy, dvojjazyčné sú aj spoločné školské aktivity, texty a dokumenty. 

Údaje o jazykovej situácii na slovenskom juhu upozorňujú, že najčastejšie k porušovaniu zákona o štátnom jazyku dochádza v južných oblastiach, najmä v obecných samosprávach. Piata správa o používaní štátneho jazyka na území Slovenskej republiky za roky 2017 – 2019 uvádza, že občania podali takmer 90 opodstatnených podnetov na porušenie jazykového zákona. Vzťahovali sa najmä na vysielanie miestneho rozhlasu v konkrétnych obciach, vo vydávaní obecných periodík v menšinovom jazyku, pri uverejňovaní nápisov, reklám a oznamov určených na informovanie verejnosti v predvolebnej kampani, teda s pravdepodobnosťou ide o jazykovo zmiešané územia. Okrem toho ministerstvo kultúry vykonalo dohľad v troch národnostne zmiešaných obciach (Moča, Iža, Dolné Obdokovce), kde bolo zistených celkovo sedem porušení.[30] K náprave síce po upozornení ministerstvom dôjde, ale situácia sa celkovo nezlepšuje, najmä počas volebnej kampane. 

„Na základe narastajúceho trendu porušení zákona o štátnom jazyku a zvýšeného počtu doručených podnetov a sťažností od občanov (v roku 2019) v súvislosti s predvolebnými kampaňami v rokoch 2017 – 2019  (zverejňovanie veľkoplošných plagátov s volebnou tematikou) a zároveň pred blížiacimi sa voľbami do NR SR ministerstvo kultúry v júli 2019 iniciatívne zaslalo informáciu“[31] takmer 55 agentúram a politickým subjektom o spôsobe dodržiavania jazykového zákona, vydalo verejnú výzvu o dodržiavaní jazykového zákona počas volebnej kampane vo voľbách do NR SR. K zlepšeniu však napriek tomu nedochádza.

V roku 2019 boli predložené dva návrhy na novelizáciu jazykového zákona. Oba návrhy sa týkali obmedzenia používania štátneho jazyka, ktoré by sa vzťahovali najmä na územia s národnostne zmiešaným obyvateľstvom. 

Sporným bodom používania menšinových jazykov je označovanie názvov budov železničných staníc. Právne názory na príslušnú legislatívu sa rôznia, príslušné paragrafy sú kontroverzné. Ministerstvo kultúry vychádza z aktuálneho stavu dvojjazyčného označenia ako stavu v súlade s legislatívou. 

Politické programy menšinových maďarských strán a niektoré zo súčasných opozičných slovenských strán majú konštruktivistický prístup k národnej a jazykovej identite, neakceptujú prednosť štátneho jazyka pred ostatnými jazykmi. Dochádza tak k trvalým národnostným konfliktom. Menšinové strany žiadajú dvojjazyčnosť vo všetkých tlačených a elektronických textoch a uzákonenie druhého štátneho jazyka – maďarčiny. Strany Za ľudí a Progresívne Slovensko/Spolu navrhujú vo svojich volebných programoch prehodnotenie zákona o štátnom jazyku a zrušenie pokút za nepoužitie štátneho jazyka. Opozičný politik A. Hlina (KDH) sa zas v nedávnej diskusii so spolubesedníkom B. Bugárom na margo intenzívneho zavádzania dvojjazyčnosti rečnícky opýtal: „Čo chcete, ešte aj dvojjazyčné tabule v Žiline?“[32] Požadované dvojjazyčné práva pre národnostné menšiny by zasiahli do stratégie jazykovej politiky v neprospech väčšinovej spoločnosti, územnej súdržnosti a suverenity Slovenskej republiky. 

Spomeňme aspoň krátko starostlivosť o kultúrne dedičstvo Slovenska, ktoré je zdrojom našej slovenskej kultúrnej identity. Pamiatkový úrad SR uvádza, že 25 % chránených pamiatok je v narušenom alebo dezolátnom stavebno-technickom stave.[33] Časť pamiatok sa ničí v dôsledku nedostatočnej ochrany pred vandalizmom (Krásna Hôrka), ktoré štát musí neplánovane rekonštruovať, časť kultúrnych pamiatok, hmotného kultúrneho dedičstva alebo kultúrnych artefaktov Slovenska rekonštruujú cudzinci. Maďarská vláda prostredníctvom štátnej nadácie Teleki László Alapítvány  takto opravila alebo sa podieľala na rekonštrukciách s investíciou nemalých finančných prostriedkov na viac ako 40 objektoch kultúrneho dedičstva na Slovensku. Väčšinou ide o kostoly reformovanej a niekedy aj rímskokatolíckej cirkvi, ale Maďarsko sa zúčastňuje aj na obnove šľachtického kaštieľa F. Rákociho v Borši, vojenského kostola v Komárne, fiľakovského hradu či Andrášiho mauzólea v Trebišove.[34] Zámerom nadácie je obnova „maďarského“ kultúrneho dedičstva za hranicami Maďarska v zmysle zodpovednosti za všetkých Maďarov v Panónskej panve, známej aj ako účelovo vytvorený politický priestor v neexistujúcom geografickom útvare tzv. Karpatskej kotliny. 

Záver 

V súčasnosti dochádza na Slovensku k stretu dvoch odlišných chápaní a vnímaní národnej a jazykovej identity ako z pohľadu laickej, tak aj odbornej verejnosti, ktoré formujú a budú ešte formovať v najbližšom období charakter slovenskej kultúrnej identity a hodnotový svet slovenského národa. Na jednej strane je tu pocit ohrozenia, kedy jej protagonisti odvodzujú národnú a jazykovú identitu od primordiálneho alebo etno-kultúrneho chápania národa ako objektu. Na druhej strane vidíme „bezstarostnejší“, otvorenejší a teda manipulatívnejší prístup k vzťahu národa a jazyka ako konštruktivistického chápania národa. Integračným kultúrnym prvkom by sa mali stať širokokoncipovaná slovenská kultúrna identita a vlastenectvo. Obe identity – kultúrna (slovenská) a národná – je však potrebné udržiavať v rovnováhe. Ak by sa porušila táto rovnováha, mohlo by nastať ohrozenie integrity štátu alebo na druhej strane štátotvorného národa. Pokiaľ by sme sa orientovali iba na slovenskú kultúrnu identitu, začne sa otvárať možnosť pre iné alebo novovznikajúce identity, ktoré môžu nahradiť národnú identitu. Národná identita môže zostať v úzadí a postupne môže dôjsť k úplnej strate v jej tradičnom chápaní. 

Prieskumy verejnosti a študentov (prekladateľstvo, tlmočníctvo, masmediálna komunikácia) vôbec nenasvedčujú, že vedomie a myslenie Slovákov je jednoznačne zamerané na otvorenú národnú a jazykovú identitu. Je všeobecne známou skutočnosťou, že orientáciu na tradičné kultúrne hodnoty preferujú Slováci približne vo veku nad 50 rokov. Dôvodom nemusia byť len prežité skúsenosti v predchádzajúcom socialistickom politickom systéme, ale aj ustálené a ukotvené tradičné kultúrne hodnoty. Len budúce prieskumy potvrdia alebo vyvrátia, či je tomu naozaj tak. Lokálne prejavy jazykovej ako aj národnej identity slovenskej kultúry doposiaľ neboli presnejšie identifikované a pomenované. Na tento stav najviac dopláca národná a jazyková identita Slovákov na etnicky labilnom južnom území Slovenska. Slovenská identita či stotožnenie sa so svojím štátnym útvarom by sa preto nemala skúmať podľa spoločenskej objednávky, ale cielenejšie, komplexnejšie a nepretržite. 

Slovensko a slovenský národ má najbližšie ku kolektivistickej kultúre, ktorá je postavená na presvedčeniach, že identita človeka sa odvíja od sociálnej siete, do ktorej jedinec prináleží; prevláda viacgeneračný typ rodiny. Ľudia sú počas celého života členmi rôznych sociálnych skupín, ktoré ich, za výmenu za ich lojalitu a prispievanie k harmonickému skupinovému životu, ochraňujú a poskytujú im široký referenčný rámec. Manažment je manažmentom skupiny a vzťah zamestnanca a zamestnávateľa je postavený na rodinných alebo iných intraskupinových putách.[35] Slovensku chýba strategický rámcový dokument filozofie kultúry v zmysle tzv. ústavy kultúry, nastavenie hodnôt, ideí a duchovného ukotvenia spoločnosti s cieľom povinnosti kontinuálne a zodpovedne odovzdávať odkaz našich predkov.  Obyvateľov je potrebné naučiť, aké sú prejavy národnej a kultúrnej identity. Legislatívne opatrenia smerujúce k zlepšeniu stavu v rôznych oblastiach spoločnosti (školstvo, zdravotníctvo, sociálna oblasť) sú nepostačujúce, je potrebné nastaviť kultivované mediálne ovzdušie kultúrnym pozdvihnutím a vyvážiť tento priestor národnými a tradičnými hodnotami. Slovenská kultúra a slovenský jazyk sa musia stať integračnými prvkami celej spoločnosti bez diskriminácie štátotvornej väčšiny. Každodenná kultúra ako nositeľ ideí filozofie kultúry by mala byť riadená a regulovaná štátom. Nie však na komerčnom princípe, ktorý zabíja tvorivosť. Mala by mať tri úrovne – vysokú, strednú a nízku a mala by odrážať skutočnú realitu (bez uprednostnenia kapitálu), vychádzať z tradičných hodnôt s tvorbou zdola, z ľudu s dôrazom na individuálnu tvorivosť. Integrácia národnostných menšín, v súčasnosti prejavujúcich sa ako kontrakultúry sa môže efektívne naplniť len prostredníctvom koncepčného programu národnostnej politiky Slovenskej republiky, ktorý doposiaľ absentuje. Vyriešila by sa tým aj diskriminácia príslušníkov štátotvorného národa trvajúca jednu celú  generáciu v oblasti základných ľudských práv – účasti na správe verejných záležitostí, právo na vzdelávanie v slovenskom materinskom jazyku, právo na zamestnanie vo verejnej správe bez povinného ovládania menšinového jazyka, právo prístupu k informáciám v štátnom jazyku a pod. a zároveň by sa otvoril priestor pre užšiu spoluprácu so slovanskými menšinami na Slovensku. Ovládať štátny jazyk by malo byť povinnosťou všetkých občanov štátu. Štátny jazyk by mal mať prednosť pred ostatnými jazykmi nielen v legislatíve, ale aj v praxi. 

Prednáška z konferencie s názvom Ochráňme slovenskú identitu, ktorú usporiadala Panslovanská únia 8. februára 2020 v Trnave
 

Poznámky:

[1]Gažová, V., Slušná, Z. a kol.: Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava: Peter Mačura - PEEM, 2005.  ISBN: 80-89197-41-8

[2] tamtiež

[3] tamže

[4] tamže

[5] Dostupné z WWW: http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fvi/identita_narodna.html. (27.1.2020).

[6] Ďurica, S. Milan: Národná identita a jej historický profil v slovenskej spoločnosti. Bratislava: Lúč, Ústav dejín kresťanstva, 2010. ISBN: 978-80-7114-802-9.

[7] Dostupné z WWW: http://euractiv.sk/analyzy/uncategorized/narodna-identita-voci-novym-vyzvam/ (27.1.2020).

[8] Štatistický úrad Slovenskej republiky

[9] Jazykovedný časopis, 2015, roč. 66, č. 2.

[10] Sociologický ústav SAV, 1996.

[11] Marusenko, Michail A.: Jazyková politika a národná identita. Orig.: Jazyki i nacionaľnaja identičnosť:sovremenny Je vyzovy nacionaľnomu jedinstvu i territoriaľnoj celostnosti . Moskva: Naučno-političeskaja kniga, 2015, s. 575. ISBN: 978-5-906594-07-51.

[12] Findor, A. - Kusá, Z. : Rozpaky okolo konštruovania slovenskej národnej identity. In: Sociológia a spoločenská zmena. Sopóci, J. ed. Bratislava:  2000, s. 52. ISBN: 80-88982-23-5.  

[13] Marusenko, Michail A.: Jazyková politika a národná identita. Orig.: Jazyki i nacionaľnaja identičnosť:sovremenny Je vyzovy nacionaľnomu jedinstvu i territoriaľnoj celostnosti . Moskva: Naučno-političeskaja kniga, 2015, s. 575. ISBN: 978-5-906594-07-51.

[14] Kráľ Á.: Ako to bolo a ako je v médiách. In: Hovorená podoba jazyka v médiách. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2008, s. 21-22).

[15] Dolník, J.: Teória spisovného jazyka. Bratislava: Veda, 2010, s. 65. ISBN: 978-80-224-1119-6.

 

[16] Dostupné z www: https://www.vlada.gov.sk/programove-vyhlasenie-vlady-sr-na-roky-2016-2020/ (29.1.2020).

[17] Vyšná, M., Komora, V.: Slováci a kultúrna situácia Slovenska. Základná charakteristika a špecifikácia južných oblastí. Matica slovenská, Stredisko národnostných vzťahov, 2017, s. 55. ISBN: 978-80-8128-209-6.

[18]Dostupné z www: http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/statny-jazyk/vysledky-c1.html.  (21.1.2020)

[19] Tamže, s. 7

[20] Tamže, s. 2

[21] Tamže, s. 14

[22] Vyšná, M.: Podpora vlastenectva a rozvoja národnej identity. IN: Slováci na jazykovo zmiešaných územiach SR – kultúrne procesy na juhu. Martin: Matica slovenská, 2016, s. 45. ISBN: 978-80-8128-178-5.

[23] Vyšná, M., Komora, V.: Slováci a kultúrna situácia Slovenska. Základná charakteristika a špecifikácia južných oblastí. Matica slovenská, Stredisko národnostných vzťahov, 2017, s. 51. ISBN: 978-80-8128-209-6.

[24]Tamže, s. 52 – 53.

[25] Dostupné z www: http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/kreativny-priemysel-165.html). (10. 1. 2020)

[26] Wachtarczyková, J. a kol.: Jazyk v politických, ideologických a interkultúrnych vzťahoch. Bratislava: Veda, 2015. ISBN: 978-80-224-1418-0.

[27] Huťková, A. – Šuša, I.: Jazyky krajín V4 v súčasnej Európe. Banská Bystrica: Belianum: Univerzita Mateja Bela, Filozofická fakulta, 2016. s. 91. ISBN: 978-80-557-1165-2.

[28] Wachtarczyková, J. a kol.: Jazyk v politických, ideologických a interkultúrnych vzťahoch. Bratislava: Veda, 2015, s. 121 – 131. ISBN: 978-80-224-1418-0.

[29] Dostupné z www: https://www.narodnostnemensiny.gov.sk//spravy-a-koncepcne-materialy/. (29.1.2020).

[30] Údaje sú z aktuálneho medzirezortného pripomienkového konania, dostupné z www: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2020/12. (29.1.2020).

[31] Údaje sú z aktuálneho medzirezortného pripomienkového konania, dostupné z www: https://www.slov-lex.sk/legislativne-procesy/SK/LP/2020/12, s.23. (29.1.2020).

[32] 12. 1. 2020 TV Markíza

[33] Dostupné z www: http://www.culture.gov.sk/posobnost-ministerstva/kreativny-priemysel-165.html.(15. 1. 2020).

[34]  Dostupné z www: https://www.google.com/maps/d/u/0/viewer?msa=0&ll=47.10921080361114%2C21.247559000000024&spn=5.983798%2C9.876709&mid=1yMloe5F7J1Q5ExXc0GZ6lIEAIDQ&z=7

[35] Gažová, V., Slušná, Z. a kol.: Kultúra a rôznorodosť kultúrneho. Bratislava: Peter Mačura - PEEM, 2005, s. 160. ISBN: 80-89197-41-8.

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Dni energie na Slovensku

Aj v roku 2017, po troch úspešných ročníkoch, Vám prinášame náš osvetový projekt Dni energie na Slovensku - DENS 2017.

Revoluční akt říkání pravdy

George Orwell řekl: „V době univerzálních podvodů je říkání pravdy revolučním činem.

Slovenská história a historiografia, naše potiaže s národnými dejinami

„.... človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromada koží otrockých“ (Ľudovít Štúr)

captcha 

 
Odber noviniek na stránke