Identita Slovákov je hlboko slovanská

V posledných dvoch storočiach sa stalo predmetom vedeckých sporov vymedzenie pravlasti Slovanov, t.j. územia, kde došlo k ich etnogenéze.


Dnes všeobecne prevláda tzv. migračná teória, podľa ktorej pravlasťou Slovanov je najpravdepodobnejšie územie severne od Karpát, medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom. Odtiaľ sa, podľa tejto teórie, Slovania migráciou postupne rozšírili niekedy medzi 4. a 6. stor. na ich dnešné územia. Proti tomu však od počiatku stáli názory významných slavistov, ktorí obhajovali autochtónnu teóriu etnogenézy Slovanov
, dokazujúc, že Slovania sú pôvodným obyvateľstvom Európy. Prvým z nich bol Slovák Pavol Jozef Šafárik, ktorý tejto téme venoval obsiahlu časť svojho diela. V tejto štúdii poukážeme na podstatné argumenty autochtónnej teórie s osobitným zameraním na Slovákov.


poznámka redakcie - mapu zväčšíte kliknutím do náhľadu




1. Slovania – praobyvatelia Európy

 

Je známe, že slovanské národy podnes svojimi sídlami zaberajú najväčšiu časť Európy, avšak podľa najstarších historických správ, pred viac než tisícročím zaujímali v Európe omnoho väčší priestor. Ich sídla sa rozprestierali od Adriatického mora až k Baltickému, od pobrežia Odry až k prameňom Donu, od pohoria Tatier v Karpatoch až k Iľmenskému jazeru pri Fínskom zálive a svojou ľudnatosťou už vtedy prevyšovali mnohé iné národy v Európe.

 

Už pred takmer dvesto rokmi zakladateľ vedeckej slavistiky Pavol Jozef Šafárik, vo svojom priekopníckom monumentálnom diele Slovanské starožitnosti z r. 1837, prišiel k záveru, že tieto sídla zaberajú Slovania od nepamäti. Na základe rozboru a novej interpretácie rozsiahleho pramenného materiálu Šafárik zásadným spôsobom osvetľuje dovtedajšie poznatky o starobylosti slovanských národov a dokazuje, že Slovania sú praobyvatelia Európy obývajúci tie oblasti, v ktorých ich vidíme neskôr sídliť v historickej dobe. Presne tak, ako boli Heléni v Grécku, Latíni v Itálii, Trákovia v Trácii, Kelti v Galii a Nemci v Germánii i Škandinávii, tak sú i Slovania v strednej, severnej, východnej i južnej Európe.  

  

1.1. Najstaršie správy o Slovanoch

 

V rannom stredoveku, ako upozorňuje Šafárik, bola medzi učencami všeobecná mienka o pôvodnosti a starobylosti Slovanov v Európe. Ďalej píše: „Najstaršie isté, nijaký odpor nevyvolávajúce správy o Slovanoch, označených týmto dnes všeobecne prijatým menom, nachádzame v spisoch šiestich dejepiscov z druhej polovice 6. stor., t. Prokopia Gréka (552), Jordanesa Gotha (552), Agathiasa Gréka (590), cisára Mauricia Gréka (582 602), Jána biskupa Biclarského Gotha (590) a Menandra Gréka (594). Všetci títo spisovatelia žili alebo v Byzante a v zemi gréckej, alebo v Itálii, a čerpali svoje správy o Slovanoch jednak z ústnych správ a z podaní iných národov, ale i z rozpráv samých Slovanov, a neraz tiež, zvlášť Prokopios a Mauricius, bezprostredne z vlastnej skúsenosti.“

 

Jordanes hneď na počiatku svojej Histórie Gótov, hovoriac o položení rozličných národov severnej Európy, popisuje mená a sídla vtedajších Slovanov takto:

 Za Dunajom leží Dácia, v podobe venca vysokými horami ohradená, po ktorých ľavej, na sever obrátenej strane, až od prameňa rieky Visly, sa cez nesmierne priestranstvo (per immensa spatia) usadil ľudnatý kmeň Vinidov (Vinidarum natio populosa). Hoci sa ich mená teraz podľa rozličnosti rodov a sídel menia, predsa však bývajú nazývaní najčastejšie Slavíni a Antovia. Slavíni sídlia od mesta Novietunum a jazera zvaného Mursianske až po Dnester a na sever až po Vislu; Antovia, súc medzi nimi najsilnejší, bývajú na okľuke Pontu od Dnestra až po Dneper, riek niekoľko dní cesty od seba vzdialených.“  

 

A inde hovorí o vojnách gótskeho kráľa Ermanarika medzi r. 332 — 350: „Ermanarik, po premožení mnohých bojovných národov severných… a po porážke Herulov obrátil zbraň proti Venetom, ktorí hoci v boji jemu nerovní, predsa spoliehajúc sa na svoj počet, spočiatku sa postavili na odpor: ale samo množstvo vo vojne nič neplatí, najmä keď na nich pritiahne rovnaké množstvo ozbrojeného ľudu. Títo, ako sme na počiatku rozpravy čiže v prehľade národov podotkli, vznikli z jedného kmeňa a teraz majú tri mená, t. Venetovia, Antovia a Slavi (Veneti, Antes, Sclavi).“ 6

 

Prokopios, hovoriac o navrátení sa Herulov okolo r. 494 z krajiny na ľavom brehu Dunaja, blízko ústia Moravy, k Varnom na Baltickom mori a neskoršie k Danom, pripomína, že na tejto ceste „všetky národy slovanské (cuncti Sclavenorum populi) im cez svoje končiny dovolili slobodný prechod.“ Ďalej, od počiatku panovania cisára Justiniána (527) vraj „Huni, Slovania a susedia Slovanov Antovia, prepravujúc sa cez Ister, temer každoročne s veľkým vojskom činili vpády do končín rímskych.“ Potom „Ďalšie krajiny na sever (od Čierneho mora) zaujímajú nespočetné národy Antov (populi Antarum infiniti).“ Napokon, opíšuc povahu a mravy Slovanov, končí týmito slovami: „Predtým Slovania a Antovia i meno mali jedno; oboch zaiste za starodávna menovali Spormi (Σπορους) preto, ako sa domnievam, že σποραδην, t. roztrúsene po svojich dedinách bývajú. Preto aj rozsiahle zeme zaberajú; väčšia časť krajín na onej strane Isteru je v ich držaní.“  

 

Vo svedectvách Agathiasa, Mauricia, Jána Biclarského a Menandra sa vyskytujú len mená Slovanov či Antov a všeobecnej zmienky o zadunajských krajinách u Mauricia. Z vyššie uvedeného svedectva Jordanesa a Prokopia sú zrejmé predovšetkým tri veci.  

 

Po prvé: slovanské národy asi od polovice 4. stor. už bývali tam, kde ich nachádzame v 5. a 6. stor., tieto národy teda nemohli vtrhnúť do Európy až s Hunmi (ok. r. 375).  

 

Po druhé: Slovania boli už vtedy neobyčajne ľudnatý a rozšírený národ, čo je osobitne dôležité. K tomu Šafárik výstižne poznamenáva: „Jordanes kmeň Vinidov nazýva ľudnatý, cez nesmierne priestranstvá (immensia spatia) rozšírený, čo sa týka počtu bohatý (numerositate pollentes); Prokopios, hovoriac len o polovici kmeňa slovanského, používa výraz nespočetné národy Antov. Tak sa nehovorilo o žiadnom v tejto dobe z Ázie prišlom hoci bojovnom národe, o Hunoch, Avaroch, Kozaroch, Bulharoch atď. Aj príliš skoré vyhynutie týchto presťahovancov dosvedčuje, že ich lúpežnícke húfy prichádzali len v malom počte, a až tu v Európe sa zosilňovali podmanenými národmi. Naproti tomu Slovania sa nielen vo svojich starých sídlach udržali, ale okrem toho i mnohé iné krajiny úplne zaľudnili.

 

Po tretie: hoci vtedajšie slovanské národy už používali rozdielne mená, podľa rôznych rodov a lokalít, pôvodne pochádzali z jedného kmeňa, ktorého staré a všeobecné meno bolo u Jordanesa Vinidi (Veneti), u Prokopia Spori.

 

 Najvýznamnejšie je však svedectvo rodeného Slovana, kyjevského mnícha Nestora, ktorý žil uprostred veľkého slovanského národa koncom 11. stor. a svoje správy čerpal z domácich prameňov, zo starých podaní národných povestí a spevov. Nestor píše: „Potom po mnohých časoch usadili sa Slovania popri Dunaji, kde teraz je Uhorská zem a Bulharská. Od týchto Slovanov rozišli sa po zemi a nazvali sa menami svojimi, kde na ktorom mieste sa usadili.9

Nestor vo svojom letopise podáva zvesť o pôvode Slovanov, ktorá svedčí o starobylosti Slovanov v podunajských územiach už za čias apoštolov, čiže na prelome tisícročí.

 

1.2. Svedectvo jazyka

 

O starobylosti Slovanov svedči predovšetkým ich jazyk, ktorý je nesmierne rýdzi a osobitý. Keďže slovanský jazyk, matériou i svojou formou v sebe nesie neporušenú pôvodnosť, pre Šafárika je: „neporaziteľným dôvodom kmeňovej pôvodnosti samotného národa. Taký pôvodný, samostatný, čistý, rečnícky dokonalý, bohatý, na toľko nárečí rozvetvený jazyk, ako je slovanský, nemohol nijako vzniknúť bez pôvodného, samostatného, prastarého jazyka.“

 

Sám jazyk, taký starý, presný a bohatý, akým je bezo sporu náš slovanský, siahajúci svojím pôvodom do oveľa staršej doby než všetky ostatné písomné i nepísomné pramene nášho dejepisu, je v mnohom ohľade nad mieru prínosným žriedlom našich národných starožitností, a často i tam, kde nás všetky iné pramene i pomôcky opúšťajú, poskytuje neočakávane mnoho svetla. Či si ho všímame v písomných pamiatkach, ktoré sa pre nás začínajú, pokiaľ ide o jednotlivé slová, už s dobou herodotovskou, pokiaľ ide o celé spisy, až s Cyrilom a Metodom(od roku) 863, alebo čerpáme zo živej studnice národného, domáceho jazyka.“  

 

„Blízka príbuznosť jazyka slovanského s jazykmi iných kmeňov toho istého indoeurópskeho plemena, od starodávna sídliacich v Európe, predovšetkým s gréckym, latinským, nemeckým a litovským, vydáva výrečné svedectvo o ich očividnom príbuzenstve, čo nemožno natoľko zaznamenať medzi slovančinou a ázijskými jazykmi. To je dôkazom, že slovančina vznikla samostatne popri gréčtine, latinčine, nemčine a litovčine, hoci nie bez ich vzájomného vplyvu, a že teda aj slovanský národ v tejto časti zeme je aspoň taký starý, ako je grécky, latinský a nemecký. Boli teda Slovania od starodávna zvláštnym kmeňom v rade ostatných pôvodných kmeňov európsko-aziatskych, práve tak, ako ich jazyk v rade ostatných pôvodných jazykov zaujíma svoje zvláštne miesto.“13

 

Dôležitý je tiež fakt, že v krajinách ležiacich okolo Tatier, kde sa v 5. a 6. stor., odrazu objavuje nesčíselné množstvo Slovanov s rozličnými národnými menami, sa už v omnoho staršej dobe u spisovateľov gréckych a latinských vyskytujú mená miest a riek zreteľne slovanských.  

 

Z veľkého počtu takých mien, ktoré ukazujú na slovanský pôvod, spomenieme len niektoré zreteľnejšie. Sem patrí predovšetkým staré meno panónskeho jazera Pleso, u Plínia (1. stor.) vinou prepisovačov nesprávne Peiso namiesto Pelso, u Aurelia Victora Pelso, u Jordana Pelsodis lacus, u Guidona Ravenského Pelsois, u nemenovaného Karantanca (ok. 873)

 

Pelissa. Slovo pleso vo význame jazero používajú až podnes Moravania a tatranskí Slováci.  

 

Na mramorovom kameni, ktorý bol v r. 157 n.l. položený za konzulov Barbata a Regula sa nachádza nápis: „Valerius Felix miles coh. IV. stationis TSIERNEN.“ Ide o stanicu Tsierna (Čierna) na rieke Černa, ktorá vteká do Dunaja. Kameň sa v 19. stor. nachádzal v rumunskej

Mehadii.  

 

Pathissus, u Plínia meno oblasti Tisy, používané aj o samej rieke. Starí autori počujúc o Potisí, oblasti rieky Tisy, zmenili meno okolia na rieku. Tu máme zreteľný príklad zloženého slovanského slova z 1. stor. po Kr.  

 

Iba z jazyka Slovanov sa dajú prirodzene vyložiť mená ako Pelso čiže Pleso, Tsierna čiže Čierna (podobne ako pleso – typicky slovenské slovo, Slovák dodnes vyslovuje Čierna),

 

Patisus čiže Potisie, Granua čiže Gran (dnes Hron), Pelva čiže Pleva, Bustricius čiže Bystrica, Karpatus čiže Chrbát atď. Tieto slovanské mená, vyskytujúce sa v 1. a 2. stor. po Kr. v panónskych zemiach, dokazujú, že, ako píše Nestor, už v predkresťanskej dobe v podunajských zemiach skutočne bývali Praslovania.

 

Také názvy ako Čierna, Pleso, Pleva, Morava, Chrbet, Brza, Brzava, Sjever, Srb, atď. sú od nepamäti až po dnes všeobecne používané v rovnakom význame u všetkých Slovanov, i tých najvzdialenejších, pričom u iných staroeurópskych národov niet po nich ani stopy. Tieto zemepisné mená sú nespochybniteľné svedectvá, že národ, v ktorom majú svoj pôvod, bol národ slovanský, v Európe od pradávna usadený.

1.3. Životný štýl Slovanov

 

Pavol Jozef Šafárik nám vo svojich Starožitnostiach podáva obraz Slovanov nielen z dávnoveku ale aj z jeho súčasnosti, teda spred 200 rokov. Vo svojom veľmi obsiahlom diele zhrnul charakteristické črty Slovanov pohľadom svojej doby. A hoci sa nám dnes všeličo javí inak, treba mať na pamäti, že za tých 200 rokov sa beh dejín veľmi zrýchlil. Jeho dielo možno vnímať ako dobovú „momentku“ Slovanov, ktorú podrobne popísal aj zdôvodnil. Základné črty utvárané cez tisícročia histórie Slovanov, odrážajúce sa v ich jazyku, mentalite i kultúre však ostávajú a možno na nich stavať. Jeho obsiahle dielo, ktoré položilo základy vedeckej slavistiky, si i po rokoch zasluhuje našu plnú pozornosť.

 

Šafárik v intenciách svojej doby chápal pod pojmom Slovanský národ všetky slovanské  kmene ako jeden mohutný celok. Preto o ňom píše ako o gigantickom národe s rovnakým náboženstvom (kresťanstvom) a rovnakým spisovným jazykom (cirkevnou slovančinou).  

1.3.1. Pripútanosť k rodnej hrude

 

Dôležitá charakteristika, ktorú Šafárik zdôrazňuje je, že Slovania viedli usadený spôsob života, veľmi spätí s pôdou a okrem samotnej zeme si nepodrobovali žiaden cudzí národ.25 Slovanské národy od nepamäti bývali v mestách a dedinách, zaoberajúc sa orbou, hospodárstvom, remeslom, plavbou a kupectvom, a to všetko nemohlo existovať bez stálych príbytkov.

 

Podľa svedectva starých prameňov Slovania oddávna boli natrvalo usídlený národ, na rozdiel od kočovníkov alebo túlavých pastierov. Tacitus hovoril o Venedoch, že na rozdiel od kočovných Sarmatov stavajú domy a v nich bývajú, čo potvrdili neskôr aj Prokopius a Jordanes. Stavanie domov viaže ľudí na určité miesta, obmedzuje ich činnosť na tesné okolie priľahlé k obci, kde si môžu zaobstarať potrebné živobytie jedine obrábaním zeme. Preto silné pripútanie Slovanov k pôde je prirodzený následok ich dlhodobého poľnohospodárskeho spôsobu života na jednom mieste.26 Túto vlastnosť Slovanov osobitne dokladoval aj Ľudovít Štúr: „Ľud náš tak je priviazaný k ľuďom svojej reči, ako k zemi, ktorú ľud ten obýva, a preto tak nerád ju opúšťa a naveky sa od nej lúčiť prichádza mu len s bolesťou najväčšou. Rus, keď povie svoje „sviataja Rus“, myslí aj na svoje chrámy pravoslávne, i svojho cára, i jeho vôľu vykonávajúce zástupy, i svoj dom, i svojich ľudí, i „matušku Volgu“, i „molodca Dona“ a čo všetko ešte iné pritom: povstane mu s tým slovom na pamäť celá zem ruská vo svojej veľkosti, v svojom živote, so všetkým, čo na sebe nosí a čo je Božie. Tak cíti i Poliak pri svojej „ojczyznie“, i Slovák v slove „rodná zem“ hneď uvidí  Dunaj a Tatry, tak podobne i Srb.  Rozdrobenie na malé nezávislé obce a spôsob ľudovládnej domácej správy nepovoľovali žiadne odtrhnutie sa od poľnohospodárstva. Práve spôsob stavania obydlí vo veľkej vzdialenosti od seba, ktorý podľa Prokopia bol zaužívaný u Slovanov, vydáva jasné svedectvo o tom, že prvotný a hlavný živel Praslovanov bolo roľníctvo a hospodárstvo. Takýto spôsob osídlenia možno vidieť  u južných Srbov a Chorvátov, kde každá rodina bývala v strede svojich rolí. Na Slovensku sú to tak typické lazy a kopanice. Ľud dlhodobo žijúci takýmto spôsobom života býva prístupný, mierumilovný a pohostinný.

 

Ich prirodzenú povahu pochvaľujú sami ich nepriatelia. Prokopius o nich hovorí, že nie sú zlomyseľní ani ľstiví, ale úprimní a prostí. Mauricius píše, že k „cezpoľným sú dobrotiví, usilovne sa starajúc o ich udržanie, sprevádzajú ich z miesta na miesto, kam idú podľa svojej potreby“. Podľa toho prevládajúcimi znakmi v mravnej povahe slovanských národov boli prostota bez zloby a ľsti, úprimnosť, láskavosť a ľudskosť. Ich náboženstvo, práva, obyčaje i sám spôsob života boli všade predchnuté týmto duchom.29

1.3.1. Starobylá demokracia  

 

Slovania, oddaní roľníctvu, pastierstvu a obchodu, nepoznali panovanie samovládcu. Ako zaznamenal byzantský Prokopios, u Slovanov vždy vládla demokracia, čiže vláda ľudu: „Týmto kmeňom, Slovenom a Antom, nevládne jednotlivec, ale už oddávna žijú v demokracii, a preto u nich šťastie i nešťastie v živote, zdar vecí rovnako ako nezdar sú im záležitosťami spoločnými.“  Spoločenské usporiadanie u Slovanov malo oddávna demokratický čiže ľudovládny charakter, a preto malo odlišné spoločenské kategórie ako monarchistické zriadenia.  

 

Správa verejných vecí bola v rukách samého ľudu. Základ spoločenstva tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli kniežatá volení starešinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením, tzv. veča. Širším poradným orgánom kniežat bol snem, na ktorom sa okrem členov rady zúčastňovali správcovia jednotlivých hradských žúp – župani, ako aj príslušníci vojenských družín kniežat. Na národných snemoch vyberali a určovali radu starších, vojvodov, kňazov. Spolu spravovali veci domáce aj verejné, náboženstvo, právo, súdy, obchod i boj.31  

 

Z dobových prameňov  možno poznať pôvodné staroslovenské hierarchické rozvrstvenie, ktoré malo aj vlastné pomenovanie sociálnych stavov a vrstiev v staroslovenskej kmeňovej demokracii ako napr. vladyka, knieža, veľmož, župan, bojar, starešina, igric, dvorník, dušník, rab atď.  

 

S demokratickým spôsobom života Slovanov súvisí i titul knieža/kňaz (stsl. kbnenzb) vyjadrujúci najvyšší stupeň ich spoločenskej hierarchie. Patrí k vlastným hierarchickým pomenovaniam u Slovanov a v danom období bol adekvátny latinskému titulu rex (kráľ). Dosvedčuje to arabský prameň z polovice 9. stor. od Ibn Churdázbiho, ktorý uvádza pomenovania kráľov u rôznych národov: „... Rímsky kráľ, ktorého ľudia obyčajne volali kajsar (cézar), sa volá básíl (basileios) ... a kráľ Slovanov sa volá k.náz (knieža). Tento prameň priamo dokladá, že v 9. storočí u Slovanov pojem knieža bol na úrovni latinského cézar i rex.  Termín „kráľ“ sa u západných Slovanov mohol udomácniť najskôr v 10. stor., pretože bol odvodený z mena franského panovníka Karola Veľkého (768 – 814), ktorý bol korunovaný za rímskeho cisára v roku 800. Po rímskom Caesarovi (cisár) to bol už druhý prípad, čo sa vlastné meno vládcu Karol stalo titulom pre najvyššiu mocenskú autoritu kráľ. Vzor Karola Veľkého ako mimoriadneho monarchu zrejme zapríčinil, že sa vo vládnych kruhoch Slovanov z lat. Carolusudomácnilo meno Karol  ̶ kráľ ako synonymum absolútneho vládcu. U východných Slovanov si zachovalo aj tú istú formu  ̶  karoľ po rusky.  

1.3.2. Zručnosť Slovanov

 

Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan, a to dvojpoľným systémom obrábania pôdy. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok aj kone. Okrem zaoberania sa orbou, chovom dobytkaa pastierstvom, boli rybári, poľovníci a predovšetkým brtníci a včelári.  

 

Podľa geopolitického položenia ich krajiny sa Slovania už v dávnoveku rôznou mierou venovali obchodu medzi Áziou a západnou Európou. Obchod s jantárom bol spočiatku v ich rukách, neskôr aspoň sčasti bol vedený cez ich zeme. Od nich sa vyvážali kožušiny, obilie, med, vosk, drevené výrobky a pod. a k nim sa dovážali prírodné plodiny i výrobky cudzích krajín, zlato a striebro, hodváb aj zbrane atď.  

 

Nevšednú zručnosť dosiahli v mnohých remeslách, menovite v tesárstve a kováčstve, v baníctve, v staviteľstve a lodiarstve. Už v polovici 6. stor. ich nielen Avari, ale aj sami Gréci využívali na stavbu a opravy korábov. Mali vyspelé tkáčstvo, súkenníctvo, kožiarstvo i remenárstvo, hrnčiarstvo aj rezbárstvo. U starých Slovákov vrcholným prejavom umenia 8. – 9. stor. bolo šperkárstvo. Najtypickejším produktom staroslovenského umeleckého remesla boli gombíky a náušnice s granuláciou a filigránom (ornament z jemných drôtikov).Umelecká zručnosť našich majstrov, zjavne nadväzujúca na filigránske umenie staroslovenských šperkov, sa podnes zachovala v drotárstve, v ktorom Slováci dosiahli svetové uznanie.

 

Všetky významnejšie mestá a mestečká prekvitali už dávno pred prijatím kresťanskej viery, ako je zaznamenané na Rusi, v Poľsku, v Pomoranoch od najstarších čias. Podľa rázu rovinatej a lesnatej zeme boli tieto mestá predovšetkým drevené. Rodiny žili v jednoduchých drevených príbytkoch, čiastočne zapustených do zeme (polozemnice), čo bolo z dôvodu dobrej tepelnej izolácie. Pramene nám o tom zachovali zmienku: „V ich krajine býva tuhá zima, preto vykopú obydlia pod zemou, zastrešia ho drevenou strechou aká pokrýva kostoly a prihrnú na ňu zem...

  

1.3.3. Kultúrnosť Slovanov  

 

U Slovanov slovo jazyk = národ, ako nám to v 9. stor. dokladá sám Konštantín Filozof. Vo svojej Rozprave o prekladaní uvádza, že grécke ethné (národy), sa v jazyku Slovanov vyjadruje slovom jenzyci.42  

 

Jazyk a reč nielenže charakterizuje národ, ale najmä odráža jeho kultúrnu úroveň. Súdiac podľa cudzích prameňov o spevoch slovanských bojovníkov, aj podľa prísloví latinských spisovateľov na počiatku stredoveku: V národnom básnictve a speve, v hudbe a tanci, vynikali Slovania nad všetkými inými európskymi národmi. Slavisti 19. stor. vyzdvihovali, že slovesnosť a ľudová poézia sa ani u jedného národa neudomácnili viac ako u Slovanov, avšak „ani múzy starej Helady (Grékov) a Ríma nehanbili by sa i so svojim Homérom a Horáciom za nejedného slovanského pevca. Dôstojným príkladom je tvorba Jána Hollého, ktorého nazývali aj  slovenský Homér. A osobitne v speve, podľa Šafárika, vynikali podtatranskí Slováci.

 

O človeku všeobecne veľa prezrádza jeho reč, preto osobitne na tento aspekt sa zameral aj Pavol J. Šafárik:Slovanský jazyk má nesporne veľa dobrých vlastností a predností, čisté pevné vokalické zakončenia, presne stanovenú kvantitu slabík, z čoho vyplýva spevnosť tohto jazyka a jeho použiteľnosť pre staré klasické metrá, ďalej jeho veľké slovné bohatstvo, množstvo a rozmanitosť jednotlivých hlások a ich spojení a napokon i jeho syntax.  

 

„Veľký počet jednoduchých základných hlások slovanskej abecedy a ich rozmanité spájanie, nútiace ústa rýchlo a mnohostranne prispôsobovať všetky orgány potrebné v hovore, umožňujú pochopiť, kde sa berie u Slovanov oná pohotovosť v cudzích rečiach, ktorú treba u nich obdivovať a ktorá sa nedarí, alebo len zriedkavo, Francúzom, Nemcom ani Maďarom, ktorých jazyky nemajú toľko základných hlások. Slovanský jazyk je veľmi bohatý na korenné slabiky. Slovanská syntax je skoro až bezpríkladná v tom, že vie spojiť vrcholnú presnosť vo vzájomnej závislosti slov s tým najnenútenejším, najvoľnejším slovosledom.46

 

Šafárik opísal tiež povahu Slovanov: „K základným charakterovým črtám slovanského kmeňa ako celku patria: náboženské zmýšľanie, láska k práci, úprimná a prostodušná veselosť, láska k rodnej reči a jeho znášanlivosť. Ešte pred rozšírením kresťanstva medzi Slovanmi vedeli cudzinci o ich zbožnosti a príchylnosti k náboženstvu. Len máloktoré národy v tejto dobe sa môžu pochváliť takým množstvom domácich slov, označujúcich posvätné zvyky, toľkými a nádhernými kostolmi a púťami, tak horlivo poriadanými kvôli kultu i na tie najodľahlejšie miesta, takou hlbokou zbožnosťou...“  

 

Poroba a nevoľníctvo prišlo k západným Slovanom až neskôr od Nemcov, k južným od Grékov i Rimanov. K najdávnejším ustanoveniam slovanských národov prináležalo nasledujúce dôležité rozhodnutie, že Slovan väzeň alebo zajatý, nech bol v kohokoľvek moci, len čo vstúpil na slovanskú zem, hneď prestával byť nevoľníkom, a nikto nemal právo na jeho osobu. Ohľadom cudzozemských nevoľníkov rovnako spomína ľudské právo cisár Mauricius. Vraj zajatých a väzňov nedržia vo večnej porobe ako iné národy, ale len do vymeraného času, nechávajúc potom na ich vôli, aby sa, ak chcú, buď vyplatili a vrátili sa k svojim, buď zostali u nich ako slobodní a priatelia. Takéto ustanovenie ohľadom cudzincov, obmedzujúce čas ich nevoľníctva a uľahčujúce im navrátenie sa k stratenej slobode, by bolo určite slúžilo ku cti vtedajším osvieteným a pyšným Rimanom i Grékom.

 

 Opatrovanie starcov, neduživých a chudobných osôb bolo poprednou povinnosťou a všeobecnou cnosťou Slovanov: v ich zemi nebolo vidieť ani žobrákov, ani tulákov. Ich neobyčajnú prívetivosť k prichádzajúcim a hosťom, vyplývajúcu z prirodzenej dobrotivosti a šľachetnosti srdca slovanského ľudu, a okrem toho ešte aj uloženú zvláštnymi zákonmi ako svätú povinnosť, najviac zvelebujú sami ich nepriaznivci, Mauricius, Helmold a i.  

 

Mnohoženstvo, všeobecný zvyk vtedajšieho veku, nebolo síce u Slovanov zakázané, ale pospolitosť ľudu ostávala pri jedinej žene, a ich väčší počet sa povoľoval iba zámožným vládcom a pánom. Ich ženy neboli ani strážené, ani zamykané, ako na Východe; ba dokonca mali dovolené podľa vôle predstupovať pred domácich a taktiež pred príchodiacich a hostí. Toto prirodzené právo slabšieho pohlavia vydáva jasné svedectvo o ich mravnej vyspelosti, pretože opak toho je najistejším znakom divokosti, surovosti a skazenosti národa.“

 

1.4. Dve hlavné chyby Slovanov

 

Nepriaznivci by mohli vyčítať dve hlavné chyby v mravnej povahe Slovanov, ktoré od prastarodávna hyzdili krásny veniec ich národných cností a na celé pokolenia uvalili ťažkú biedu a pohromu, ba až neodvratnú skazu. Prvá z nich, uvedená už cisárom Mauriciom na konci 6. stor., a pochádzajúca z ich ľahkomyseľnosti, je tá, že Slovania, žili medzi sebou v ustavičných nezhodách a roztržkách. Súc rozdrobení na nespočetné malé obce, žili bez starostlivosti a starosti o prítomnosť i budúcnosť, o svoju slávu a šťastie svojich potomkov, a nikdy sa nedokázali povzniesť k vyššiemu politickému duchu, k zjednoteniu všetkých úsilí, s potlačením osobných vášní a náruživostí, pre domáce blaho a proti cudzej presile.  

 

Druhá, majúca svoje žriedlo v ich živej múdrosti alebo v prílišnej vnímavosti vonkajších podnetov a akejsi nestálosti mysle po nasledovníctve, bez ustanovenia sa na tom jedinom, čo je najviac potrebné, je prílišné obdivovanie cudzozemčiny. K tomu od vekov lipli slovanské srdcia, takže im všetko cezpoľné bolo vždy bližšie než domáce, cudzí jazyk a spôsob života vždy príjemnejší než vlastný a materinský. Už Tacitus poukazuje na Venedov, že svoje mravy narušovali sarmatskými spôsobmi.  

 

Obidve tieto chyby spôsobili, že Slovania, taký veľký, ľudnatý a rozšírený kmeň, sa už v prastarej dobe tak ľahko dostávali do poddanstva a otroctva hociktorému dobrodružnému, trebárs aj oveľa menšiemu národu, Keltom, Skýtom, Sarmatom, Gótom, Hunom, Avarom, Kozarom, Bulharom a i. A namiesto toho, aby zanechajúc hnev, dokázali pokoriť sa jeden druhým, povadiac sa medzi sebou, rozhodli sa privolávať si panovníkov a plieniteľov z cudziny, Variagov, Bulharov, Frankov a iných. 

 

1.5. Sťahovanie Slovanov?

 

Domnelé sťahovanie Slovanov do Európy v 4. – 6. stor. Šafárik považuje za výmysel a vyvracia ho práve na základe prameňov. Poukazuje na fakt, že tam kde Ptolemaios r. 175 umiestnil onen veľký národ Venedov a sídla jeho stanovil, tam podľa Jordanesa už r. 332 – 350 Ermanrik viedol vojnu so slovanskými Vinidmi. Práve tam r. 550 dejepisec Jordanes našiel po nesmiernom priestranstve rozšírený ľudnatý kmeň Vinidov, ktorého sídla podrobne opísal. V priebehu tých štyroch storočí, historicky dostatočne osvetlených, nemohol ani onen domnelý nemecký veľký národ Venedov kradmo a nevidome zo svojich sídel vykĺznuť a navnivoč sa rozptýliť, ani tento ľudnatý kmeň Vinidov tajne a pokútne do krajín od onoho opustených vliezť a celé to nesmierne priestranstvo zaľudniť.  

 

História toho veku obšírne rozpráva o ťažení malých národíkov: Gótov, Burgundov, Herulov, Gepidov, Longobardov a i. z baltického pomoria, z vnútornej Germánie a Škandinávie až dole k brehom Čierneho mora, do Dácie aj Uhorska. Ale o sťahovaní veľkého národa Venedov nie je nikde ani len najmenšia zmienka. 52

Ak by sa príchod Slovanov  do Európy udial až v 4. alebo v 5. stor., určite by sa bola udržala pamiatka na toto sťahovania aspoň v národnom podaní, v piesňach a spevoch do 10. alebo 11. stor. Ale ani tu nikde niet najmenšej zmienky. Práve naopak, z Nestorovho letopisu Slovanov je zrejmé, že Slovania sami seba pokladali za národ praeurópsky, ktorý už za čias apoštolských býval na Rusi a niekedy v prastarej dobe niektorými svojimi odnožami zasahoval až ďaleko na juh do krajín podunajských, do niekdajšieho Ilyrika. O prisťahovaní Slovanov z Ázie nič nevedia ani ostatní najstarší slovanskí dejepisci Kadlubek, Boguchval, Dalimil a i., ale podľa všeobecného ľudového podania kladú pravlasť a pôsobište Slovanov, tak ako aj Nestor do stredu Európy.  

Dosviedča to i pápež Ján X. (914 – 929) vo svojom liste kniežatám Tomislavovi Chorvátskemu a Michalovi Zachlumskému, kde píše: „Kto o tom pochybuje, že kráľovstvá slovanské sa počítajú medzi prvotinami apoštolov a všeobecnej cirkvi, prijmúc hneď v kolíske pokrm kázania apoštolskej cirkvi s mliekom viery.“ To, na čo tu pápež naráža, presne dokladá Nestor vo svojom letopise o pôvodných sídlach Slovanov na Dunaji a v starom Ilyriku, keď hovorí o kázaní apoštolov Pavla a Ondreja medzi Slovanmi v Ilyriku a na Kyjevskej Rusi.

 

Takáto zhoda dvoch vzdialených, na sebe nezávislých svedkov je viac než pozoruhodná.  

P. J. Šafárik sa pýta: Ako by bolo možné, žeby k pôde pripútaný národ Slovanov, ktorý zo všetkých strán napádali, by sa v priebehu troch storočí (500 – 800) narýchlo rozplodil. A popri nich Nemcom, ktorí počas celej tej doby vo veľkom násilnícky rozširovali svoje panstvá, ľudnatosti veľmi nepribudlo? Takáto domnienka odporuje nielen prirodzenej pravdepodobnosti, ale aj výslovným svedectvám vtedajších dejepiscov.

 

Podľa Šafárika zaujatie tak rozľahlých území Slovanmi nebolo len vojenské opanovanie, ako v prípade starého Ruska Varjagmi alebo územia na dolnom Dunaji Bulharmi, ale ich skutočné zaľudnenie. Dôkazom toho je všeobecná držba orných polí v rukách slovanského roľníckeho ľudu a nepretržité sídliská slovanských národov v týchto krajinách, okrem miest, ktoré boli neskôr opanované Nemcami, Maďarmi či Turkami. Takéto rozšírenie slovanských národov po značnej časti Európy v krátkom priebehu 180 rokov (asi 480 – 638) by nebolo možné bez nesmiernej a v histórii národov takmer bezpríkladnej ľudnatosti slovanského kmeňa.55

Také veľké národy ako slovanský, nikdy neprichádzajú odinakiaľ naraz, ale vyrastajú na mieste. Na to, aby niektorý národ dosiahol takú rozšírenosť a ľudnatosť je potrebné tisícročie pokojného prebývania v stálych sídlach.  

 

O blízkosti Slovanov v oblasti Tisy pri hlavnom sídle Hunov svedčí aj slovko strava, t.j. pohrebné hody, zapísané Jordanom v rozprave o Attilovom pohrebe r. 454. Vieme istotne, že Sarmati, Huni, Avari, Bulhari, Kozari, Plavci, napadnúc Slovanov, v týchto cudzích krajinách sa vôbec nezaoberali orbou a hospodárstvom, ale žili len z uložených poplatkov a práce Slovanov, teda z cudzích mozoľov. Keby v týchto krajinách nebýval žiadny domáci ľud zaoberajúci sa hospodárstvom, nikdy by ich tak húfne nenapádali z jednej strany sarmatské a aziatské, z inej germánske kočovné kmene. V nezaľudnenej krajine by nedokázali ani tak dlho vytrvať, pretože neboli zvyknutí pracovať, ale len ako kobylky požierať plody cudzieho potu, pokiaľ tieto postačovali, a potom stráviac ich zase odtiahli ďalej.  

J

e isté, že do pravlasti Slovanov vtrhli kmene Sarmatov, Keltov, Germánov a neskoršie aziatské kočovné kmene Húnov, Avarov, či Turkotatárov a jednotlivé slovanské národy dostali do poddanstva alebo do poplatnosti. História dosvedčuje, že ich panovanie tam netrvalo dlho, že jeden za druhým vymizli, okrem ich mena po nich nič nezostalo.

 

Teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 5. – 6. storočí nie je ničím podložená, ako na to upozorňoval Pavol J. Šafárik. Všetky jeho dôsledne prepracované analýzy starých prameňov ukazujú nezmyselnosť domnienky o príchode Slovanov do Európy až v čase veľkého sťahovania uralských národov. P. J. Šafárik to farbisto zdôvodňuje: „Akože by teda bolo možné, aby Slovania na konci tohto obdobia zrazu vystúpili v spomenutých zemiach v takom veľkom počte a sile, keby ich v nich predtým boli celkom potlačili a vyhubili iné kmene? Ich drancovatelia, ktorí prichádzali s hlukom odtiaľ i stamadiaľ, sa cez ich zeme prehnali ako kobylky, a zmizli po svojom krátkom jestvovaní ako mračienka, zatiaľ čo Slovania v tichosti a v svojej utiahnutosti, obrábajúc svoje role a polia, vzrástli na národy v počte nespočítateľné a v sile nepremožiteľné.“

  

1.6. Mlčanie prameňov  

 

Starí Slovania, ktorí neboli výbojným a podmaniteľským národom, a s okolitými, zvlášť južnými národmi bojovali omnoho menej, než ich susedia Kelti, Germáni a Sarmati, sa nemohli stať v takej miere ako oni predmetom pozornosti a starostlivosti gréckych a rímskych historikov, hoci aj boli obidvom nielen podľa mena, ale i podľa svojich sídel a pováh dobre známi.

 

K tomu Šafárik píše: „Nedostatok správ o dejoch starých Slovanov má svoje príčiny jednak v mravnej povahe, jednak v zemepisnom položení národov slovanského kmeňa, a obidvoma sa dá dostatočne vysvetliť bez ujmy cti a slávy našich predkov. Starí Slovania, ak dobre rozumieme ich dejinám, boli ľudia krotkí, ktorí mali radi pokoj, orbu, remeslá a kupecký obchod, a viedli vždy radšej obranný než podmaňujúci život, sa u cudzozemských historikov, menovite gréckych a rímskych, sledujúcich obvykle len hluk vojen, a málo si všímajúcich tichú veľkosť národov, preslávili pravdaže omnoho menej, než iné lúpežnícke svetoborné národy, než ich susedia a plienitelia Skýti, Sarmati a i. Je to odveká chyba histórie, že podľa zvyku nevzdelanej zberby vždy radšej obracia svoj zreteľ k vonkajším, hlučným, krvavým, na zmysly veľmi dorážajúcim činom, než k bohumilým úkazom vnútorného života národov.“

 

Do najstarších dejín Slovanov vnieslo najviac zmätku nejednotnosť mien, ktorými cudzí letopisci označovali slovanské kmene. Uvádzajú ich pod názvami Slovania, Anti, Veneti (Heneti), Vindi a Sarmati. Slovania u byzantských letopiscov sa nazývajú raz Sarmati, inokedy Skýti,  raz Avari, aj Geti.  

 

Juraj Papánek vo svojom diele Prvé dejiny slovenského národa píše, že Slovanmi boli Markomani, Kvádi, Anti, Spori, Búri, Sarmati a Skýti. Cituje viacerých autorov, ktorí tvrdia, že Markomani v čase pred Iuliom Caesarom, obývali územie Moravy a toto územie nazývali Marcomania. Na prelome letopočtov k roku 6 n.l. uvádza: "Rimania sa so slovenskými Moravanmi, ktorí sa nazývali Markomani, zrazili vo vojne. V tom čase sa Markomani a ostatní Slovania vymanili spod rímskeho jarma." Kvádi boli tiež Slovania, ktorí obývali Karpaty.

Meno Slovanov sa v starších prameňoch aj preto nevyskytuje, lebo skoro po opanovaní ich krajiny Sarmatmi, meno panujúcich, ako to obyčajne býva, prešlo aj na podmanených. V podtatranských krajinách sa zachovali pôvodní Slovania najmä v horských oblastiach, súc pripravení vždy radšej platiť daň iným lúpežným národom, ktoré ich napádali, ako opustiť svoj roľnícky život, a pastierstvo, a podľa zvyku iných dravcov sa vydať na zbojníctvo a lúpežníctvo. Na dôkaz toho možno uviesť jasné svedectvo očitého svedka Priska. Keď tento učený dvoran, vyslaný r. 448 gréckym cisárom k Attilovi, zdržujúcemu sa vo svojom stanovišti v okolí dnešného Tokaja (dnes slovensko-maďarská hranica), konal so svojou družinou posolstvo, bolo mu na tejto ceste v každej dedine dodávané proso a namiesto vína med čiže medovec, ako vraj ho tamojší obyvatelia menovali. Kto by nepoznal Slovana podľa prosa a medu? Slovo med ukazuje v tejto čistej forme a v tomto spojení dosť zreteľne na slovanský pôvod tohto ľudu.  Je teda zrejmé, že v tom čase aziatskí Húni bývali na území Slovenov spolu s nimi.  

 

Najstarší slovanskí letopisci Nestor, Dalimil, Pulkava, Palmota a až do 17. stor. Česi, Slováci, Korutánci, Dalmatínci, Slavónci, ba i samotní Rusi a Srbi sa zhodujú vo výslovnosti i v písaní: Slovane a prídavného mena slovenesk, slovensky jazyk (jenzyk) a väčšina slovanských kmeňov sa u nich nazýva Slovane, Slováci, Slovenci.  

 

Rozľahlosť oblastí obývaných Slovanmi potvrdzujú aj arabské správy: „Slovanské krajiny sa rozprestierajú od Stredozemného mora až po Severné more (Baltické).“ Podľa týchto správ ešte v 10. stor. sa nachádzali Slovania v širokej oblasti Benátok (Venezia), kam patrí i biskupské mesto s typicky slovanským názvom Grado. V polovici 10. stor. španielsky obchodník židovského pôvodu Ibrahim Ibn Jacqub napísal správu, ktorá obsahuje autentické údaje čerpané z autopsie. V nej píše: „Na obidvoch brehoch Benátskej zátoky, na miestach, kde vychádza zo Stredozemného mora žijú Slovania. Na východ od zátoky žijú Bulhari a na západ od nej žijú iné slovanské kmene. Tí, ktorí žijú na západ od zátoky sú najudatnejší a obyvatelia okolitých krajín sa pred nimi usilujú brániť. Títo Slovania žijú vo vysokých neschodných horách.“  Jordanes, ktorý obvykle používa všelijaké pomenovania, nazýva Slovanov Veneti. Hory okolo Benátskej zátoky sa dodnes nazývajú Venetske Alpy a celá severozápadná oblasť Benátok Venetien.  

 

Od starých gréckych a rímskych autorov vieme, že pôvodne sa Slovania nazývali Veneti a až neskôr Sloveni a Anti. Ešte aj v 9. stor. franské anály zaznamenali slovenského panovníka Rastica ako kráľa Venetov. Asi nebude náhodou, že typický taliansky pokrm pizza má meno zo staroslovanského slova pica, čiže jedlo.69  

 

1.7. Vedecký mýtus slavistu Josefa Dobrovského  

 

Napriek tomu, že P. J. Šafárik veľmi precízne rozobral a presvedčivo dokázal historickú realitu Slovanov ako praeurópskeho národa, všeobecne sa takmer dvesto rokov vyučuje Nemcami predložená teória o sťahovaní národov a príchode Slovanov do Európy okolo 5. storočia. Sám Šafárik o tom píše:  Pochybovať o totožnosti, obidvoch národov, starých Venedov a novších Vindov, je podľa všetkého nesprávne a temer nezmyselné. Avšak navzdory tejto zhode sa objavil v novších časoch proti tomu názoru aj silný odpor z inej strany, o to pozoruhodnejší, že vzišiel od významného znalca slovančiny, slávneho Dobrovského. Jeho hlas, ako proroka a samovládcu v odbore dejín a jazykospytu slovanského, bol nielen ďaleko počúvaný, ale aj tými, ktorý mu nerozumeli, prijatý za pravdivý. Niet teda divu, že pod záštitou a zástavou takéhoto vodcu, ktorý zaprel totožnosť Plíniových Venedov a Jordanových Vinidov, a tak zničil jedným ťahom celú starobylosť Slovanov v Európe, iní tým drzejšie a prefíkanejšie ďalej postúpili, a Venedov raz za Keltov, raz za Germánov, raz za Litvanov, hneď zasa za Čudov č. Finnov pokladali, a Slovanov potom, na neúctu historického umenia 19. veku, vyhlásili za národ nový, mongolský, až v 5. stor. do Európy prišlý! Potýkať sa s nezmyslom a nerozumom týchto spisovateľov, medzi ktorými zaujímajú Nemci Schütz, Parrot a Halling popredné miesto, pokladáme za zbytočné.“70  

Náš slávny a vysoko zaslúžilý bádateľ Dobrovský v prvej dobe svojho spisovateľstva o totožnosti oných Grékom a Rimanom známych Vindov a pozdejších Slovanov nemal žiadne pochybnosti. Úplne inak usudzoval a písal ten istý učenec osemnásť rokov neskôr. Potom sa domýšľa, že všetci pozdejší Slovania pochádzali od Plíniových a Ptolemaiových Srbov, bývajúcich v Ázii blízko ústia Volgy, ktorí sa vraj z Ázie do Európy presťahovali buďto až s Hunmi a po Hunoch, alebo sa usadili na severe okolo prameňov Dnestra a Volgy už o niečo skôr.Takto zničil Dobrovský prvý svoj úsudok poslednou protikladnou výpoveďou! 71

 

Po rozvinutí celého radu svedectiev a dôvodov, ktoré môžu poslúžiť na určenie správneho významu a platnosti mena Venedov alebo Vinidov ako u starobylých národov Európy, tak aj u jej terajších obyvateľov, právom sa už môžeme pýtať každého nestranne súdneho znalca dejín a jazykov ľudských, či možno uznať za pravdivé a preukazné to, najnovšie naším Dobrovským narýchlo a neuvážene prednesené, a niektorými nemeckými spisovateľmi urputne a slepo zastávané domnenie, žeby Plíniovi, Tacitovi a Ptolemaiovi Venedovia boli celkom rozdielni od Jordanových Vinidov, že prví boli Nemci, druhí zasa Slovania, a žeby meno nemeckých Venedov bolo prešlo na Slovanov len v zemepisnom ohľade, pretože títo sa vraj neskôr do sídel oných vtlačili a ich zaujali?“  

 

Ak je to, o čom nepochybujeme, dostatočne dokázané, nech potom nikto svoj blud v tejto veci nezastiera menom vznešeného Dobrovského, ktorému sa v pokročilom veku prihodilo to, čo sa k večeru stáva všetkým veľkým a vznešeným predmetom, keď za sebou vytvárajú dlhé a veľké tiene.“

 

2. Stredodunajská koncepcia pravlasti Slovanov

 

Teóriu o príchode Slovanov do strednej Európy považuje za vedecký mýtus aj súčasný významný ruský etymológ a slavista Oleg Nikolajevič Trubačov, ktorý posúva počiatky slovanských dejín v strednej Európe do hlbokej histórie: „Ranné antické pramene, nehovoria nič о Slovanoch. Samotné meno Slovania (vyskytujú sa aj iné ich mená: Veneti,  Anti, no tak boli nazvaní až neskôr) hodnoverne sa spomínajú v 6. stor. n.l.  Napokon, milovníci prvoplánových uzáverov,  urobili z takéhoto zamlčania mena Slovan vývod, že, do toho času v zornom poli vtedajšieho grécko-rímskeho kultúrneho sveta, Slovanov jednoducho nebolo... Pochopiteľne, že v prvej polovine 19. stor. sa ochotne k vede primiešala i politika. Napokon, dnes na to možno pozerať ako na vedecký mýtus, jedno z veľkých poblúdení. Slovania oddávna žili v samom srdci Európy; na sever od Karpát, do poľských zemí, vstúpili neskôr; druhotné je aj ich veľké rozsídlenie na Východ, do Podnepria i na celú Ruskú rovinu. Povesti o prastarom živote na Dunaji uchováva prvý ruský letopis, o tom istom hovoria i kroniky iných slovanských krajín.“

 

Lingvista a historik Oleg N. Trubačov (1930 – 2002) je autorom Stredodunajskej koncepcie slovanskej pravlasti. Jeho dielo Etnogenez i kultúra drevnejšich Slavian ponúka ucelený pohľad na problematiku pôvodu Slovanov. Jeho koncepcia je postavená na širokej báze jazykových, materiálnych a písomných svedectiev. Na základe svojich výskumov dospel k záveru, že pôvodný sídelný areál (Pra)Slovanov je stredný Dunaj a jemu priľahlé územia, vrátane severozápadnej Panónie. Tu došlo k ich kryštalizácii a odtiaľto sa Slovania postupne rozsídlili na juh i sever od stredného Dunaja. (obr. č. 1) Stredodunajská koncepcia slovanskej pravlasti plne vysvetľuje a odráža dávne etymologické kontakty (pra)slovanského jazyka s cudzími etnikami, ktoré sú doložiteľné iba na Dunaji. Práve toto je základom teórie autochtónnosti Slovanov v spomínanom priestore. Východiskovou metódou skúmania je tu lingvistická komparastika.

 

Hlavným prameňom teórie slovanskej etnogenézy v strednej Európe je staroruská Povesť vremennych let (PVL) mnícha Nestora (11. – 12. stor.), ktorá za pôvodné sídla Slovanov označuje oblasť stredného Dunaja. Podľa Nestora obývali Slovania Dunaj už za čias apoštolov, čiže na začiatku nášho letopočtu. Nestor považoval krajiny v Karpatskom oblúku (za jeho čias Uhorsko) s priľahlými územiami za slovanskú pravlasť, odkiaľ sa všetci Slovania rozišli. Podobné svedectvá o starobylosti slovanského národa v dunajských oblastiach podávajú aj iní slovanskí dejepisci – poľský Kadłubek (okolo 1220) i Boguchvał (†1253) a český Dalimil (14. stor.).  

 

O. N. Trubačov vo svojej lingvistickej analýze Panónskej oblasti, rovnako ako Šafárik, poukazuje na to, že slovanská vrstva v onomastike tohto regiónu siaha do archaických čias a napriek cudzojazyčným vplyvom počas rôznych období, sa uchováva doteraz. Dokladujú to mnohé latinské nápisy z tejto oblasti, pričom za kľúčový pokladá nápis z 2. 3. stor. „DEo DoBRATI. EUTICES. SER(vus). DE(dit).“, ktorý v preklade znie: Bohu Dobrati sluha Eutichus posvätil.  Trubačov sa tu odvoláva aj na dielo slovenského jazykovedca Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku, kde možno nájsť veľké množstvo nielen slovenských ale aj všeobecne slovanských slov a apelatívnych spojení v súvise s onomastikou Panónie.

 

Pravlasť Slovanov Trubačov lokalizuje do oblastí dnešného Slovenska, Moravy, Maďarska (Panónie) a ďalších priľahlých území stredného Dunaja. Tu má podľa neho svoje korene jadro starobylej kultúry z 5. – 4. stor. pred n. l., ktorá má súvis s indoeurópskou prakultúrou.

 

Reminiscencie na spoločnú vlasť Slovanov na Dunaji kontinuálne prechádzali z pokolenia na pokolenie a našli svoj odraz nielen v stredovekých kronikách ako Povesť vremennych let, Uhorsko-poľská kronika atď., ale aj v ľudovom folklóre, ktorý uchováva národnú pamäť a vedomie samotných Slovanov o ich pravlasti a etnickej jednote na Dunaji, ako napr. ruské národné piesne o bájnej rieke Dunaji, ich pramatke.  

 

...stupeň intimity obrazov a motívov Dunaja, charakteristický pre ruské ľudové piesne, je ťažko porovnateľný s čímkoľvek podobným a nemožno ho odôvodniť cudzími výpožičkami. Stačí si prezrieť kolekciu ľudových piesní P. V. Kirejevského, kde na Dunaj chodia po vodu, v ňom močia plátno, navyše, ho vo svojich predstavách miešajú s Donom (Za Donom, za Donom, za tichým Dunajom, „z Donu, Donu... z Dunaju“) a úctivo to povyšujú na čisto ruský štýl. ... To je vidieť v odraze etnickej pamäti, ktorá skutočne uznáva za hodný u Slovanov, osobitne u ruských, len Dunaj.

 

Ako preukázal už Pavol J. Šafárik v 19. stor., teória o osídlení strednej a južnej Európy Slovanmi niekedy v 6. stor. je umelo vykonštruovaná. V súčasnej slavistike tento názor obhájil Oleg N. Trubačov. O tom, že Slovania, v pôvodnej transkripcii Sloväni,  boli domáce obyvateľstvo Európy nielen na územiach súčasných, ale i v krajinách, ktoré sa dnes považujú za germánske či románske, svedčí celý rad priamych i nepriamych dôkazov z oblasti archeológie, písomných historických prameňov aj lingvistiky. Sloväni, Sloveni i starí Slováci sú pôvodní obyvatelia Európy, napriek tomu, že ich väčšina historikov pod týmto názvom objavujú až v 6. 7. stor. po Kristovi.  

 

3. Slováci – jadro Slovanov

 

Historický vývin slovenského etnika je kontinuálne sledovateľný až po dnešné časy. Slovenskú identitu a kontinuitu dokladajú výsledky výskumu nielen v oblasti jazykovedy, histórie, archeológie, ale dnes už aj genetiky. V Karpatskom oblúku existovalo už v stredoveku jednotné slovenské etnikum ako dôsledok procesu stáročnej nadkmeňovej etnickej integrácie. Bolo spojené vedomím etnickej spolupatričnosti a spoločným samopomenovaním, čo sa následne odrazilo v spoločnom jazyku.  

 

Podľa najnovších genetických zistení osobitne Slováci patria medzi najstarších obyvateľov Európy a na svojom, kedysi omnoho väčšom území, žijú nepretržite viac ako 8000 rokov.

 

Slovenský znalec v odbore genetiky a analýzy DNA Vladimír Ferák preskúmal historický genofond Slovákov a preukázal, že pôvodní Slováci obývali oblasti severokarpatského oblúka a pridunajských nížin už 6000 rokov pred Kristom. Podľa jeho súčasných výskumov predkovia väčšiny Slovákov žijú v Európe už desiatky tisíc rokov. „Genetické korene“ takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu. Iba cca 5% sú potomkovia neskorších migračných vĺn. Závery výskumu ukázali, že v rámci Európy je malá korelácia medzi jazykovou a genetickou mapou: migrovali skôr kultúry ako ich nositelia. Slovákov z nás robí predovšetkým jazyk a kultúra.  

 

Tieto genetické výskumy a historické pramene v spojení so Stredodunajskou koncepciou slovanskej pravlasti ruského slavistu Trubačova naznačujú, že Slováci najstaršie jadro Slovanov. Na to poukazuje aj stredové postavenie slovenského jazyka v rámci všetkých slovanských jazykov. Slovenčina svojimi jazykovými javmi stojí v ich strede. To všetko zároveň vysvetľuje, prečo Sloveni-Slováci ako svoj etnický názov majú pôvodne pomenovanie označujúce Slovanov všeobecne.  

 

Pojem „slovenský“ totiž pôvodne značil „slovanský“, pretože ide o neobyčajne starý názov, pochádzajúci ešte z čias praslovanskej jednoty. Slováci dodnes používajú pôvodné starobylé názvy Slovenka a slovenský. Tento archaický názov si Sloveni-Slováci uchovali bezo zmeny až podnes. To samo o sebe hovorí o tom, že žiaden nový národ, ktorý by sa odtrhol od jadra, alebo by vznikol nejakým pomiešaním, by nemohol dostať takéto starobylé meno. Toponymickými výskumami slavistu Jána Stanislava je podložené aj tvrdenie, že dnešní Slovácipriamymi potomkami moravských Slovenov.  

 

Ako už bolo ukázané, starobylosť Slovákov v strednej Európe možno doložiť aj typicky slovenským slovom „pleso“. Rímski spisovatelia, počnúc od Plínia, už v 1. stor. n.l. poznali Pleso v Panónii. U Slovanov názov pleso vo význame jazera používajú iba Slováci. Ostatní Slovania ho vôbec nemajú. Slovákom ho prisudzuje aj ruský slavista Trubačov.

 

To, že Panóniu obývalo slovenské etnikum možno doložiť z viacerých prameňov. Vieme, že biskup sv. Martin, ktorý sa narodil v 4. stor., bol rodákom z Panónie (rímska Sabaria, dnes Szombathely v Maďarsku). Na jeho náhrobnom kameni je zaznamenané, že hlásal evanjelium aj medzi Slovanmi. Keďže sv. Martin, ako hovorí jeho životopisec, počas svojho života účinkoval iba v oblasti Galie (Francie), Talianska a Panónie, je zrejmé, že Slovania spomínaní na jeho náhrobnom kameni sa museli už vo 4. stor. v Panónii nachádzať.  

 

V 9. stor. cyrilo-metodskí učeníci, ktorí pôsobili v Bulharsku, ako Konštantín Preslavský a Naum, nazývali moravských Slovenov národom moravským a panónskym. V Kozmasovej kronike z 12. stor. sa tiež objavuje viac ráz názov Panónia pre celé Uhorsko v zhode s označením Moravy ako Panónie. V prvej polovici  18. stor. pri preklade Kamaldulskej biblie  sa zachoval latinsko-slovenský slovník, v ktorom je zaznamenaná prekladová interpretácia hesiel Pannonia ako slovenská zem a Slavus ako Slovák.

Toto jednoznačne potvrdzuje aj výskum Jána Stanislava, ktorý hovorí: „Zdôrazňujem, že nijaký vážny slavista dnes, keď poznáme jednotlivé slovanské jazyky a ich historický vývin dosť podrobne, nemôže o tejto kontinuite (Sloven-Slovák) ani len zapochybovať. Pri opise osídlenia Panónie sme videli že ...bola nepochybne ako celok Slovenská. ... Poznanie, že Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny a národný význam. Preto bude potrebné osvetliť mnohé problémy úplne novým spôsobom. Bude treba opraviť nejeden omyl, tradovaný v histórii i v slavistike už desaťročia a od základu prestavať naše učenie o Panónii.“  

 

4. Etnická mapa Slovákov podľa Jána Stanislava

 

Pevné hranice medzi dvoma politickými subjektmi v dnešnom slova zmysle v stredoveku neexistovali. Boli to hranice, ktoré určovala moc konkrétneho panovníka a jeho sila, ktorou si podrobil okolitých vládcov, vynútil od nich poplatky a vojenskú podporu. Takéto mocenské hranice siahali „až po koniec vladárovho biča“, preto sa často menili a vytvárali sa nové celky s novými hranicami. Pomerne stabilné ostávali etnické celky, až dokiaľ neprišlo k úspešnej vojenskej invázii iného etnika, prípadne k inej pohrome, ktorá mala vplyv na zmenu alebo vyhladenie miestneho etnika.  

 

Obraz o hraniciach slovenského etnika v stredoveku (obr. č. 2) si možno urobiť na základe toponymických prác Jána Stanislava. Podľa výsledkov výskumov zhrnutých v jeho diele Slovenský juh v stredoveku, je oranžovou čiarou ohraničené územie, na ktorom sa nachádzajú miestopisné názvy obcí, vrchov a riek s jednoznačne slovenskými jazykovými prvkami, ktoré svedčia o pôvodnom a dlhodobom osídlení slovenského etnika na týchto miestach. Z mapy rozloženia stredoslovenského dialektu (žltá farba) vidieť, že dnešní Slováci sú potomkovia veľkého národa. V oblasti dnešného Rakúska je vyznačená aj hranica Samovej ríše podľa výskumu významného jazykovedca Henricha Barteka. Čiastočne je stanovená aj na základe archeologických nálezov a nemeckých listín z 9. storočia. V oblasti Česka a Poľska je hranica zakreslená na základe viacerých historických, jazykových aj etnografických prvkov typických pre Slovákov. Názov Česko-moravskej vysočiny sám o sebe vypovedá o geografickej hranici Moravy a „Boemie“ (Boiohaemum), dnes Čiech, kde ešte v 12. stor. žilo viac ako 12 rôznych slovanských kmeňov. V tom čase boli Česi iba jedným z nich.  

 

Jazykovedná práca J. Stanislava potvrdila i vierohodnosť Nestorovho letopisu z 11. – 12. stor., ktorý uvádza všetky kniežatá vládnuce v 9. stor. slovenskému národu, teda Rastislava (Bratislava -Devín), Svätopluka (Nitra) a Koceľa (Blatnohrad). Nestor ich krajinu uvádza pod jediným menom ako Slovenskú zem, a to v singulári. Autor letopisu si je vedomý, že táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom. Tento údaj je o to dôležitejší, že v tom čase už jednotlivé slovanské kmene mali svoje vlastné mená, ktoré udáva práve Nestorov letopis.  

 

Výsledkom vedeckých prác J. Stanislava je poznanie, že Slováci boli kedysi veľký národ rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny. O „nesčíselnom národe“ krajiny Slovenov ̶ Slovákov hovoria i staré slovenské písomné pramene z 9. stor. ako Život Metoda, Pochvalné slovo Cyrilovi a Metodovi a iné. Tiež Letopisy Bavorov, kde Aventín zaznamenal, že Moravania mali v tom čase (k r. 872) zo všetkých Slovanov najrozsiahlejšiu ríšu. Dnešné Slovensko je len maličkým úlomkom starého Slovenska z 9. storočia. Slovenská zem, ako ju nazval Nestor, si svojou geografickou rozlohou, politickým postavením na medzinárodnom poli, ale i vtedajšou kultúrnou úrovňou, ktorá dala Slovanom prvú písomnú kultúru a liturgický jazyk, si zaslúži nazývať sa Staroslovenská ríša. V Gorazdovej modlitbe z Kyjevských listov ju sami Sloveni nazvali „cäsarstvo naše“.

 

Mapa ukazuje osídlenie moravských Slovenov, dnes Slovákov a Moravanov, v stredoveku, teda aj za čias panovania kráľa Rastica, Koceľa, Slavomíra a Svätopluka v 9. storočí.

Jazykovedec Ján Stanislav vo svojom diele píše: „Sme pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie Slovanské národy. Politika, ktorú robil Rastislav, Svätopluk i Koceľ v spolupráci s byzantskými misionármi, bola politikou veľmocenskou. Je zrejmé, že bez veľkého národa a veľkého územia nemožno robiť veľmocenskú politiku. Keď máme pred očami kultúrne činy a politické udalosti v 9. storočí, vidíme, že to všetko čo bolo veľkoryso osnované, predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto územia i národa a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť, veľké územie i početné obyvateľstvo.

 

4.1. Slovenská Morava

 

Obyvatelia staroslovenskej Moravy či „Slovenskej zeme“, ako ju nazýva letopisec Nestor, sa v historických prameňoch označujú menom moravskí Sloveni alebo Moravania, pričom prvý názov je etnický a druhý geografický.  

 

Arabský kupec Al Mascúdi (asi 890 – 956) vo svojom diele Kniha poučenia potvrdzuje sídla Moravanov na rieke Dunaj: „Z iných veľkých riek treba spomenúť Dunaj, ktorý sa v reči Slovanov nazýva aj Morava. Je to veľká rieka, široká okolo troch míľ.  Na jej brehoch sú sídla... slovanských Moravanov. Zaujímavé je tu práve stotožnenie Dunaja s názvom Morava. Komentoval to aj autor prekladu arabského textu: „Nevedno ako mohol al-Mascúdi stotožniť Dunaj s riekou Moravou. Pravdepodobne ˗ podľa zmyslu textu ˗ tu ide o Moravu, prítok Dunaja pri Devíne.“ Je zrejmé, že takáto zámena mohla vzniknúť len na sútoku riek Moravy a Dunaja, teda tam kde stojí Devínske bralo. K tomu mohlo dôjsť len v prípade, že išlo o veľmi významný, neuralgický bod daného geopolitického priestoru.

  

Lokalita Devín ˗ Bratislava patrí k najvýznamnejším geopolitickým miestam strednej Európy. Za svoj mimoriadny význam vďačí kľúčovej strategickej polohe na sútoku európskeho veľtoku Dunaja a rieky Moravy. Nachádzal sa tu prastarý dunajský brod, najlepší v stredoeurópskej geografickej oblasti. Vďaka nemu sa tu križovala transeurópska magistrála z juhu na sever Jantárová cesta s transkontinentálnou Hodvábnou cestou spájajúcou Európu s Áziou. Práve preto sa tu sformovala aglomerácia obchodného a mocenského charakteru.

 

Oblasť Bratislavy a Devína, ktoré boli osídlené už v prehistorických obdobiach, si aj v čase, keď sa Dunaj stal hranicou Rímskej ríše ˗ Limes Romanus, podržali nielen svoj strategický význam, ale stali sa navyše aj hlavnými piliermi stredoeurópskeho kultúrneho mosta medzi antickým svetom a barbarikom.

 

Rimania zvykli pomenovávať mestá na Limes Romanus podľa riek, ktoré sa vlievali do Dunaja oproti týmto mestám. Takto bolo pomenované napr. mesto Tulln na Dunaji pri rieke Tulln aj Regensburg pri vtoku rieky Regen do Dunaja, či Wiena pri vtoku rieky Wena do Dunaja (v ľudovej forme Rekawenna). Obdobne aj mesto Ostrihom na brehu Dunaja si v nemčine zachoval názov Gran (r. 1047), podľa rieky Hron (staroslovensky Gron), ktorá sa oproti nemu vlievala do Dunaja. Z toho vyplýva, že aj mesto, ktoré vzniklo pri vtoku rieky Moravy do Dunaja, bolo známe ešte z rímskych čias pod názvom Morava. Okrem rôznych iných pomenovaní ako civitas Dowina či Devingrad. Muselo ísť o veľmi významný geopoliticky bod celej stredoeurópskej lokality, keď ešte aj Dunaj v tejto oblasti sa nazýval  „Moravou“. Táto sídlištná aglomerácia, ktorú na Dunaji geograficky jednoznačne určoval sútok s riekou Moravou, dala meno celej krajine.  Ale to by bolo možné len v prípade, že by išlo o najvýznamnejšie a hlavné sídlo krajiny.

 

Pomenovanie Sloveni, neskôr Slováci je etnickým názvom obyvateľov staroslovenskej Moravy na celom jej území, ktoré obývalo jedno slovanské etnikum Sloveni so spoločným jazykom, územím, históriou a kultúrou. Pôvodné meno nášho národa i krajiny sa zachovalo nezmenené až do dnešných čias v prídavnom mene slovenský. Ženy sa nazývali vtedy Slovenkami a volajú sa i dnes, iba označenie mužov v 15. storočí zmenilo koncovú príponu -en na -ák Sloven ˗ Slovák. Podobná gramatická zmena formy nastala aj v prípade Polen/Polák, Slezan/Slezák, Rusín/Rusnák.  

 

Avšak Slováci boli kedysi známi aj pod menom Moravania, ako píše významný uhorský historiograf Matej Bel. Historicky prežil názov Moravské Slovensko na dnešnej Morave v Česku, kde nedošlo k prerušeniu vývinu etnickej kontinuity. Jeho obyvatelia sa nazývajú Slováci a svoj kraj (strednú Moravu) sami prezentujú ako moravské Slovácko, bez ohľadu na to ako ich oficiálne označujú v rámci českého štátu. Nárečia tejto oblasti jazykovedec František Bartoš označuje termínom nářečí slovenské. Práve vedomie širšej oblasti pôvodného slovenského územia sa v Štúrových časoch odrazilo aj v pomenovaní Slovenské okolie.

  

4.2. Prvé geografické označenie Slovenska

 

Dôležitým historickým potvrdením označenia našej krajiny Slovensko je regensburgská listina kráľa Ľudovíta Nemca z roku 860. V nej potvrdil darovanie majetku kniežaťom Pribinom, a to v oblasti „Slougenzin marcham“, za riekou Zala. Majetok sa nachádzal v marke Slovenčine, ktorá sa rozprestierala na západnom brehu Blatenského jazera (Pleso v Panónii, dnes Balaton v Maďarsku). Názov „marka“ znamenal pohraničné územie medzi Franskou ríšou a cudzím územím. Na juhu existovala Španielska marka proti Hispánii, na severe Dánska marka proti doméne Dánov, na severovýchode bola rozsiahla Srbská marka proti polabským Srbom. Zo spôsobu pomenovania vtedajších franských mariek vyplýva, že v listine z r. 860 uvedené územie Slovenčin marky (vo fonetickom zápise nemeckého pisára) sa v danej dobe nachádzalo na hranici s krajinou Slovenčinou. (obr. č. 3) Názov Slovenčina zodpovedá dnešnému názvu Slovensko. Je to svedectvo, že už v 9. stor. sa krajina Slovenov-Slovákov volala „Slovenčina“ v gramatickom tvare, aký dodnes používame v pojme „otčina“ (otecotčina, SlovenSlovenčina).112  Takto to chápal aj Pavol J. Šafárik pri zmienke o tejto listine: „V listine kráľa Ľudovíta z r. 860 sa používa slovo Slovenčina na označenie moravského kraja, z čoho sa dá usudzovať, že terajší Slováci už vtedy svoj kraj volali tak ako podnes, t. j. Slovenčina, slovenská zem.“.

 

Kontinuitu názvu „Slovenčina“ na označenie Slovenskej krajiny dosvedčuje súčasný ukrajinský názov pre Slovensko, ktorý ešte i dnes má tvar „Slovačina“ (Slovaččyna). Preto zápis Slougenzin marcham z roku 860 môžeme pokladať za prvý dokument slovenského jazyka a za prvé známe geografické označenie Slovenska.

  

5. Kryštalizačné jadro Slovanstva  

 

Slovo jazyk v staroslovenčine zmanelal národ. A skutočne jazyk je určujúcim znakom národa, jeho kultúry, spoločenskej pamäti i historickej kontinuity. Slováci ako pôvodní obyvatelia Panónie patrili do Rímskej ríše, čím bola zaručená ich vysoká materiálna kultúra, ale i kresťanstvo už od svojich počiatkov. V takomto prostredí sa utváral kultúrny jazyk Slovákov ešte pred príchodom byzantskej misie v 9. storočí. Z diel Klimenta Slovenského, ktoré majú vysokú štylistickú úroveň a bohatý slovník, vidieť, že už v počiatkoch svojej písomnej kultúry bola slovenčina kultivovaná. Preto bolo možné už v 9. storočí preložiť celú Bibliu do nášho jazyka na vysokej lexikálnej i štylistickej úrovni. To svedčí o tom, že starí Slováci už museli mať v tom čase svoj kultúrny jazyk. Podľa jazykových výskumov je kultúrny štýl starého slovenského jazyka preukázateľný už pred príchodom solúnskych bratov k nám. Skutočný rozmach slovenského jazyka a písomnosti nastal až vznikom prvého slovenského písma.  

  

5.1. Prvé písmo  Slovanov

 

Abeceda je jeden zo symbolov osobitnej kultúry, a tým i národnej identity. Slovákom ako prvým zo Slovanov, doniesli písmená v 9. storočí bratia zo Solúna, Konštantín Filozof a Metod.  Hoci Slovania vynikali v ľudovej slovesnosti, vlastnú písomnú kultúru, aká bola v staroveku u Grékov a Rimanov, nemali. Správu o vzniku prvých slovenských písmen podáva v spise O písmenách cyrilo-metodský učeník sv. Naum: „Prv Sloveni, súc ešte pohanmi, nemali písmen, ale črtami (kresbami) a zárezmi črtali a hádali (lúštili). Pokrstiac sa, rímskymi a gréckymi písmenami snažili sa písať slovenskú reč bez ustrojenia. No ako možno dobre napísať gréckymi písmenami bogъ (Boh) alebo životъ, dzälo (veľmi), alebo človäkъ, štedroty (štedrosť), alebo junostь (mladosť), alebo ondu (kde), alebo ęzykъ (národ) a iné (slová) týmto podobné? A tak bolo po mnohé letá. Potom však človeka ľúbiaci Boh, ... zmiloval sa nad rodom slovenským a poslal im svätého Konštantína Filozofa, ktorý im zostavil 38 písmen...“

 

Vo všetkých prameňoch z 9. stor. sa tieto písmená nazývajú slovenské písmo, až neskôr sa stali známe ako hlaholika. Je to originálny grafický systém pozostávajúci z 38 znakov, zvukovo presne zachytávajúci všetky osobitosti staroslovenského jazyka. Z fonologického hľadiska, svojim originálnym princípom fonéma = graféma, prevyšuje grécke i latinské písmo.  V tejto dokonalosti slovanských abecied žije veľkosť Konštantínovej myšlienky dodnes. Z hlaholiky tento princíp prevzala cyrilika aj azbuka, dokonca i latinka so slovenskou diakritikou dodržuje túto zásadu. Fonetický pravopis, ktorý sa ako relikt hlaholiky zachoval v našom kultúrnom povedomí, ustanovuje aj Bernolák.  

 

Vznik prvých slovenských písmen je presne datovaný do roku 863, lebo podľa očitých svedkov vznikli naraz a za veľmi krátky čas. To je jeden z unikátov tejto abecedy, pretože pri väčšine známych abecied trvalo mnohé stáročia, kým sa vykryštalizovala ich podoba.  

 

Slovenské písmo dalo základy prvej písomnej kultúre Slovákov. Vzniklo prvé slovenské školstvo v živom jazyku národa, čo bolo v tej dobe výnimočné. V sídle kniežaťa Rastica na Devíne bola Konštantínom Filozofom založená slovenská hlaholská Akadémia, ktorá bola reálnou filiálkou Univerzity v Konštantínopole, 125 pretože Konštantín bol doktorom filozofických vied126 na tejto Univerzite. Jej činnosť bola v roku 849 obnovená konštituovaním na princípoch, ktoré neskôr charakterizovali stredoveké univerzity127 a stelesňovala vrcholnú úroveň európskeho vzdelania svojej doby. 128 A keďže úroveň školy sa odvíja od úrovne jej profesorov, vysoký kredit slovenskej Akadémii zaručovala osobnosť Konštantína Filozofa – jedného z najväčších vzdelancov v európskych dejinách.  

 

Devínska hlaholská Akadémia sa, napriek svojmu krátkemu trvaniu (864 – 885), stala kolískou písomníctva všetkých Slovanov. Jej slovenskí absolventi, Kliment, Naum, Angelár, ba aj Konštantín Preslavský, založili v Bulharsku ďalšie nové školy, Ochridskú 129 aj  Preslavskú130.

V 9. stor., keď bol náš jazyk uznaný na medzinárodnej úrovni ako liturgický, sa uskutočnila prvá kodifikácia slovenského jazyka. Dostatočnou skúškou tejto kodifikácie bol úplný preklad Svätého písma do staroslovenčiny. Hoci sa v originály nezachoval, máme ho doložený v písomných prameňoch, predovšetkým v Živote Metodovom.

 

Pápeži Hadrián II. v roku 869 a Ján VIII. v r. 880 potvrdili právo Slovenov-Slovákov používať staroslovenčinu ako bohoslužobný jazyk. Popri gréčtine, hebrejčine a latinčine sa štvrtým liturgickým jazykom vtedajšej Európy stala slovenčina. Vďaka tomu sa Slováci už v 9.

storočí zaradili na vrchol európskej kresťanskej kultúry.

 

Slováci, ako prví zo všetkých Slovanov, dostali vlastné písmo a slovenčina sa už v 9. storočí konštituovala ako samostatný kultivovaný jazyk, ktorý sa stal prameňom duchovnej kultúry Slovanov. Tento prvý slovanský spisovný kultúrny jazyk, používaný a rozvíjaný u všetkých Slovanov, možno nazvať aj „latinčinou Slovanov“. 131 Nepriamo to v 15. stor. potvrdzuje výrok talianskeho učenca, pôsobiaceho na dvore kráľa Mateja Korvína, ktorý zaznamenal, že slovenčina bola uznávaná za matku všetkých slovanských jazykov. 132 I z pohľadu dnešnej jazykovedy slovenčina svojimi jazykovými javmi má v rámci slovanských jazykov stredové postavenie.  

5.2. Sloveni národ Božieho Slova

Podľa starobylej slovanskej tradície zaznamenanej v Nestorovom letopise, tvoria SloveniSlováci pôvodné jadro Slovanov na strednom Dunaji, odkiaľ sa Slovania rozišli po Európe. Starobylosť Slovanov z antických a ranokresťanských prameňov vysledoval v 19. stor. Pavol

Jozef Šafárik. Dnes túto starobylosť možno doložiť aj výsledkami genetických výskumov. V 20. stor. Nestorovu tradíciu o pôvode Slovanov potvrdil na základe onomastickej analýzy ruský slavista Oleg. N. Trubačov vo svojej koncepcii Stredodunajskej pravlasti Slovanov. Toponymickými výskumami jazykovedca Jána Stanislava je podložené tvrdenie, že starí Slováci od dávna zaberali veľkú časť strednej Európy. Veľké územie i početné obyvateľstvo a kultúrna sila národa sa odrážala vo veľmocenskej politike slovenských panovníkov Rastislava a Svätopluka, ktorá iniciovala počiatky písomnej kultúry všetkých Slovanov.  

 

Európa bola v stredoveku chápaná ako duchovná a kultúrna entita, daná svojimi kresťanskými koreňmi. Hlaholika sa preto stala duchovným, ale tiež kultúrnym fenoménom svojej doby, vďaka ktorému sa Sloveni-Slováci už v 9. storočí stali predvojom a ohniskom duchovnej kultúry všetkých Slovanov. Konštantín Filozof svojim unikátnym ortografickým systémom, postaveným na kresťanských symboloch, poznačil vývoj slovenskej kultúry svojbytným národným a kresťanským duchom.

 

Ako nám zaznamenali pramene, písomná kultúra Slovákov povstala Božím Slovom. Prvé slová zapísané v našom jazyku boli slová Evanjelia: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha, a to Slovo bolo Boh“. (Jn 1,1) Bol to cieľavedomý výber, ako Konštantín Filozof vyzdvihol v Proglase, keď poukázal na Slovenov ako národ Božieho Slova. Tým položil základy slovenského národného bytia na vysokú mravnú úroveň. Práve tento duchovný odkaz vyjadrený v Proglase, vtlačil trvalú pečať slovenskej kultúre, aj keď bola u nás hlaholská písomnosť násilne odstránená a nahradila ju latinská.  

 

Keďže etnogeneticky, jazykovo, kultúrne a istým spôsobom aj územne stoja Slováci v strede slovanského sveta, ich identita je bytostne slovanská. V súlade s týmto imanentným princípom dejinného poslania národa i základný kameň písomnej kultúry Slovanov bol položený práve na Slovensku.




Elena Šubjaková

 

Prednáška z konferencie s názvom Ochráňme slovenskú identitu, ktorú usporiadala Panslovanská únia 8. februára 2020 v Trnave

Prednáška na stiahnutie:

vo formáte DOC:   https://slovenskeslovo.sk/media/dokumenty/Šubjaková - Identita Slovákov je hlboko slovanská.doc

vo formáte EPUB:   https://slovenskeslovo.sk/media/dokumenty/Šubjaková - Identita Slovákov je hlboko slovanská.epub









COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Andrejovi Bánovi sa nepáči “kriminalizácia moslimov”

Má nepopierateľný talent a jeho fotografie sú výborné. Inak je to však konjunkturalista, ktorý svoju umeleckú zručnosť vložil do služieb svetoobčianskej ideológie a najtvrdšej proamerickej a protislovenskej propagande.

Nič nie je na večné časy

Príspevok do diskusie Slovensko o 100 rokov

J. Ch. Korec: Obranou Cirkvi v dejinách Slovenska som vedome bránil Slovensko samotné…

Možno očakávať, že bojový ateizmus bude znevažovať všetko kresťanské i slovenské u nás až do znetvorenia.

captcha 

 
Odber noviniek na stránke