TURČIANSKE STOPY JOZEFA G. CINCÍKA

Hoci v Martine pôsobil len necelých dvanásť rokov (1933 – 1945), právom ho radíme medzi najpozoruhodnejšie osobnosti bohatej histórie turčianskeho regiónu.

Jozef CincíkAko výtvarník, umenovedec, historik, publicista, teoretik aj realizátor knižnej kultúry, polygrafický odborník, archeológ, pamiatkar, filatelista, divadelník, scénograf a výnimočný organizátor dokázal už v mladom veku plnohodnotne rozvinúť svoje neobyčajné schopnosti. A to nielen v Matici slovenskej, Martine či Turci, ale tiež v širších slovenských, česko-slovenských aj európskych umeleckých, vedeckých a kultúrnych reláciách. Hovoriť budeme o renesančnom mužovi Jozefovi G. Cincíkovi, od úmrtia ktorého uplynulo 28. januára 30 rokov.

Členovia cincíkovskej rodiny pochádzali z Turca a venovali sa najmä roľníctvu a obchodu. Gabriel Cincík, Jozefov otec, býval v Kláštore pod Znievom a bol učiteľom v Mošovciach. Keď sa oženil s dcérou veľkoobchodníka zo Sedmohradska Jolanou, mladomanželia odišli do dediny Clopodia na rumunsko-srbskom pomedzí. Tam prišli na svet ich synovia Jozef a Ferdinand.




Európske parametre matičnej knihy

K cieľavedomému rozvíjaniu mnohostranných aktivít predurčovali Jozefa Cincíka (nar. 8. 3. 1909) i nevšedné jazykové dispozície. Vyrastal v multirečovom prostredí, kde sa materinská slovenčina prirodzeným spôsobom prelínala s nemčinou, maďarčinou, rumunčinou a srbčinou. Postupom času bez väčších ťažkostí zvládol angličtinu aj škandinávske jazyky, a tak už počas gymnaziálnych štúdií v Lučenci nebol odkázaný na nijaké preklady. V origináli čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku a pred oči!

Hoci sa Cincíkova činnosť v Matici slovenskej (MS) uberala viacerými smermi, súvisela najmä s jej Umeleckým odborom. Ako referent odboru budoval matičné výtvarné a hudobné zbierky, organizoval súbehy, spolupracoval na výtvarných projektoch, prednášal, realizoval výstavy, zásadne participoval na edičnej činnosti… Menovanie za tajomníka MS (1940) bolo logickým ocenením dosiahnutých pracovných výsledkov, ktoré kľúčovo prispeli k vtedajšiemu impozantnému rozmachu najstaršej kultúrnej a vedeckej ustanovizne Slovákov.

Spočiatku v jeho výtvarnej tvorbe dominovala karikatúra (predovšetkým v humoristickom časopise Kocúr vychádzajúcom v Martine). Neskôr sa etabloval najmä ako knižný ilustrátor a grafik. Kontinuálne nadviazal na stratégiu Štefana Krčméryho, ktorá cieľavedome sledovala tendenciu zvyšovania kvalitatívnej úrovne výtvarného a typografického riešenia matičných knižných titulov. Prvé výraznejšie kroky v tomto ohľade spájame s Jaroslavom Vodrážkom, ku ktorému sa Cincík pripojil v roku 1933. Práve odvtedy datujeme začiatok profilovania nového  edičného programu MS. Jeho oporným pilierom bola popri vysokej literárnej, vedeckej či populárno-náučnej obsahovej dimenzii premyslená výtvarná a polygrafická stránka.

Koniec tridsiatych a začiatok štyridsiatych rokov boli obdobím, kedy MS venovala maximálne úsilie všestrannému napredovaniu edičnej, literárnej, prekladateľskej, výtvarnej a divadelnej činnosti, knižnej kultúre, vede a výskumu. Vďaka porozumeniu, veľkorysosti a ústretovosti jej vedenia – osobitne Jozefa Cígera Hronského a Jozefa Cincíka – vtedy žili a tvorili v Martine poprední spisovatelia, maliari, grafici, ilustrátori, tlačiarenskí špecialisti, fotografi… Nebola teda nijaká náhoda, že sa na pozadí napĺňania rôznych širokospektrálnych autorských programov postupne vyprofilovala línia esteticky pôsobivej matičnej (martinskej) knihy, dosahujúcej kvalitatívne európske parametre.

Do naznačeného strategického konceptu harmonicky zapadalo aj poskytovanie dôstojného prezentačného priestoru začínajúcim talentovaným prozaikom, básnikom, dramatikom, výtvarníkom, knižným dizajnérom (J. Červeň, P. Karvaš, D. Tatarka, J. Kostra, J. Barč-Ivan, V. Hložník, E. Makovický,  V. Stašík a iní).



Cincíkove návrhy na budovy a areál Slovenskej národnej knižnice - začiatok 40 rokov.




Vedec inšpirovaný krásou   

Činorodý Cincík si plne uvedomoval dôležitosť osvetovo-vzdelávacej činnosti a systematickej propagácie výtvarných, divadelných, vedeckých, pamiatkarských či architektonických aktivít. Preto venoval náležitú pozornosť písanému slovu, ktoré uverejňoval v mnohých kultúrnych periodikách. Časť textov tvorí obsahové jadro neskorších knižných monografických štúdií, reflektujúcich závažné historické i aktuálne zretele domáceho výtvarného umenia.

Už prvý titul Duch európskej palety, ktorý vyšiel ešte v Prahe (1932), jasne naznačil, čo bolo Cincíkovi bytostne blízke (a čo možno pokladať za jeho vlastný autorský svetonázor): vnímanie nášho umenia v kontexte európskeho kultúrneho dedičstva. Túto ideovú líniu potvrdzuje kniha Jakub Bohdan, anglický dvorný maliar zo Slovenska (1934), ako i dielo o barokových freskách J. J. Chamanta a A. F. Maulbertscha na Slovensku (1938). Spomenuté tituly (majú tiež viacjazyčné resumé) sú presvedčivým dôkazom kunsthistorikovho majstrovstva syntézy. Domáca umenoveda do tých čias niečo podobné nepoznala. A muselo pretiecť dolu Turcom veľa vody, kým na takýto prezentačný model nadviazala!

Paralelne s historickou matériou sa Cincík systematicky zaoberal najmä vývinovou líniou domácej grafiky (štúdie Starí slovenskí grafici, Slovenské grafické umenie…) a fundamentálnymi teoretickými otázkami (Novému výtvarnému umeniu, Duch a farby tejto zeme a iné). Samostatnú kategóriu tvoria priekopnícke knižné monografické štúdie o Martinovi Benkovi (1935) a Ľudovítovi Fullovi (1944).

Podľa básnika a spisovateľa Jána Okáľa bol a zostal Jozef Cincík vedcom, ktorý sa inšpiroval krásou v umeniach, a umelcom, ktorý si vedou upresňoval a overoval víziu života slovenského národa. Pochopil, že je to duchovnosť, čo cez tvorcov dáva hmote tvary a farby, a dejstvovaniu každého národa jeho jedinečnosť.



      Cincíkove návrhy na budovy a areál Slovenskej národnej knižnice - začiatok 40 rokov.



Avantgardná scéna

Javisko Slovenského spevokolu v Turčianskom Sv. Martine bolo v 30. rokoch avantgardnou scénou, ktorá odvážnym repertoárom naštudovaných hier nemala na Slovensku nijakého pendanta. Spolupráca J. Cincíka s rozhľadeným režisérom, dramaturgom a prekladateľom Ferdinandom Hoffmannom prekonala všetko, čo dovtedy v slovenskom divadelníctve vzniklo. Nebáli sa umelecky konfrontovať pôvodnú tvorbu s dielami svetovej dramatickej spisby, čím zásadne prekročili rámce súvekého domáceho kontextu. Na túto progresívnu líniu nadviazalo naše divadlo až oveľa rokov neskôr.

Do dejín slovenskej filatelistiky vstúpil Cincík ako tvorca portrétov osobností veľkomoravských čias. Plnohodnotne pri  tom zúročil závery vlastného dlhoročného historického výskumu. Na emisii poštových známok úzko kooperoval s tlačiarom a znalcom najmodernejších technológií, pracovníkom Neografie Jozefom Vlčkom. Séria známok z roku 1944 prvýkrát ikonograficky zobrazila vládcov Veľkej Moravy a bola východiskom pre neskoršie diela iných umelcov a polygrafov. Cincík sa k svojim obľúbeným motívom ešte neraz vrátil a spracoval ich, uplatnením viacerých techník a materiálov, na rôzne účely. Podstata tohto autorského zámeru však bola doma i v exile vždy rovnaká – napomôcť k prehĺbeniu historického povedomia o zmysle, význame a odkaze veľkomoravskej éry pre dnešné slovenské generácie.



Budovanie Neografie

Špecifickú kapitolu v rámci Cincíkovej biografie predstavuje budovanie novej tlačiarne. Zásluhou miliónových úverov vznikla v Martine jedna z najväčších dobových polygrafických firiem v európskom meradle. Dobre zorientovaný Cincík niekoľkokrát navštívil moderné tlačiarenské komplexy vo veľkých nemeckých mestách, kde objednával stroje a technické komponenty. Mimoriadnu pozornosť venoval tiež bližšiemu zoznámeniu sa s reprodukčnými, fotografickými a chemickými laboratóriami. Podľa svedectiev súčasníkov aj názov podniku vymyslel on – spolu s Dušanom Šulcom ml. Ako obdivovateľ antickej kultúry jednoducho pogréčtil novú tlačiareň na Neografiu, čo, mimochodom, korešpondovalo s odborným termínom najmodernejšej reprodukčnej techniky, a opatril ju ochrannou obchodnou značkou s logom.



Koloman Sokol v Advokátskej komore

Ako sme už uviedli, v Martine našiel ambiciózny Cincík optimálne predpoklady a zázemie na napĺňanie vlastného širokospektrálneho autorského programu. Preto je zákonité, že mnohé jeho aktivity majú bezprostrednú spätosť s metropolou Turca. Pri rozvíjaní myšlienky prehlbovania záujmu miestnej verejnosti o výtvarné dianie plnohodnotne využíval svoje bohaté kontakty a známosti ešte z čias pražských štúdií. Rezultátom bolo, že pri uskutočňovaní ťažiskových projektov spolupracoval s najvýraznejšími osobnosťami domácej umeleckej scény – zväčša blízkymi priateľmi a spriaznenými dušami (M. Benka, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla, J. Alexy, K. Sokol, C. Majerník). Veľký úspech i mediálny ohlas mala pamätná výstava kresieb, drevorezov a leptov Kolomana Sokola, ktorú Cincík zorganizoval 12. – 31. marca 1935 v priestoroch Advokátskej komory v Martine.



Snahy o Slovenskú národnú knižnicu

Začiatkom roka 1941 uverejnil Cincík v matičnom magazíne Slovensko programový článok Národná knižnica v slovenskom organizme. Zdôvodňuje v ňom okrem iného aj výber sídla bibliotéky.

    …Preto je len logické a zdravé, aby sa myšlienka uskutočnenia stavby Národnej knižnice slovenskej stala skutkom v ústredne položenom, prírodnom horskom venci Turca, v tradičnom meste slovenskej národnej kultúry a knihy – v Turčianskom Svätom Martine.

Hľadajúc odbornú argumentáciu pri presadzovaní sídla SNK, Cincík detailne skúmal i modely fungovania v zahraničí. Zaujímal sa, aké cesty riešenia tam uplatnili, respektíve, ako zverili európskym mestám významné celoštátne funkcie. Osobitne ho interesovala myšlienka decentralizácie hospodárskeho a kultúrneho života, pričom v tomto smere napríklad na podporu idey založenia SNK v Martine analyzoval aj demografické údaje…

Prirodzene, nemohol sa vyhnúť kardinálnemu problému s nedostatkom finančných zdrojov (žiaľ, vypísaná celonárodná zbierka nebola úspešná). Práve ekonomická otázka a alibistický postoj najvyšších politických kruhov v konečnom dôsledku znemožnili postavenie budovy knižnice.

Napokon 30. apríla 1941 bola na počesť 80. výročia prijatia Memoranda národa slovenského založená Slovenská bibliografická spoločnosť so sídlom v Martine, kde na druhý deň – 1. mája 1941 – zasadlo aj ustanovujúce valné zhromaždenie spolku Slovenská národná knižnica.

Pred časom bola v týchto novinách uverejnená informácia, že s Cincíkovým menom neodmysliteľne spájame aj vybudovanie amfiteátra v Martine. Objavil vhodnú lokalitu, spracoval komplexnú projektovú dokumentáciu a mal osobný dohľad nad priebehom stavebných prác. Realizácia amfiteátra išla podľa plánov, a tak sa hlavný program jubilejných celonárodných memorandových slávností v roku 1941 mohol uskutočniť v novom objekte.



Pravnuk slávneho hrdinu

Vojnové udalosti a s ich koncom spojený príchod nových „ľudovodemokratických“ poriadkov akoby Cincíka vôbec nezaujímali. Finalizoval vydanie svojich monografií, participoval na rozvoji Neografie, prednášal. V prvých týždňoch roka 1945 ho už ale čakali diametrálne odlišné povinnosti. Ako skúsený cestovateľ, polyglot a organizátor bol poverený zabezpečením evakuácie časti matičiarov do zahraničia (Rakúsko, Bavorsko, Taliansko)…

Pobyt v Ríme využil Cincík na intenzívne archívne štúdium a archeologický terénny výskum. Vynaložené úsilie bolo okrem iného zúročené aj v analytickej štúdii Meč slovenského vladára (1947). Ide o dnes už dobre známy Blatnický meč z 8. storočia – bezpochyby najvýznamnejšiu historickú pamiatku nájdenú v Turci.

Mnohoraké exilové aktivity J. Cincíka detailnejšie rozoberať nebudeme. Pripomenieme len, že ťažiskom jeho tvorby boli interiérové aj exteriérové dekorácie vo sfére sakrálneho umenia. Celkovo išlo – ako uvádza Jozef Staško – o „približne 130 kostolov, kláštorov a kaplniek v USA, susednej Kanade, ale i v Taliansku a Palestíne“.

Pravidelne pri oslavách výročia boja za nezávislosť USA Americká légia vztyčuje zástavu aj nad hrobom jedného francúzskeho majora v meste Dresden. „Na počudovanie ide o potomka turčianskeho rodu z malej dedinky Polerieka.“ Konkrétne Jána Ladislava Polereckého, ktorého Cincík objavil, respektíve zhromaždil o ňom a majorovej rodine množstvo cenného faktografického materiálu. Vypátral totiž, že je pravnukom slávneho hrdinu vojny za americkú nezávislosť. Zásluhou Cíncíkovho neúnavného úsilia má J. L. Polerecký od roku 1977 pomník v meste Yonkers ( štát New York). Samozrejme, text na pomníku – Rodom Slovák, výchovou Francúz, Amerikán činmi –  vymyslel Cincík…



Pútnik dvoch svetov

Najlepšie predpoklady ohľadom systematickej kultúrnej, vedeckej a edičnej činnosti sa na severoamerickom kontinente vytvorili v Clevelande, kde v septembri roku 1952 vznikol Slovenský ústav. Pri jeho konštituovaní nechýbal ani Cincík, ktorý sa rámci ústavu významne angažoval ako plodný výtvarník, vedec i organizátor. Dlhé roky tiež neúnavne spolupracoval so štvrťročníkom pre slovenskú kultúru Most, okolo ktorého boli združené osobnosti našej literatúry, vedy, publicistiky a umenia v slobodnom svete. Cincíkove obálky, ilustrácie a grafické úpravy tvoria neodmysliteľnú súčasť nielen časopisu Most, ale i ďalších periodík a mnohých knižných vydaní v USA, Kanade a Európe. Touto všestrannou činnosťou voľne nadviazal na „martinské obdobie“ svojho života. Platnosť uvedených slov dokladuje výtvarná participácia na tituloch literárnej, hudobnej, náboženskej, vedeckej alebo publicistickej proveniencie, aktívna spolupráca so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Osobitne treba v tejto súvislosti pripomenúť Cincíkovu dlhodobú kooperáciu s literátom Jánom Okáľom, ktorý taktiež žil istý čas v Martine. Spájal ich nielen rovnaký osud exulantov, ale i úprimné priateľstvo a veľká kreativita, ktorú dokázali kongeniálne pretlmočiť do viacerých knižných diel. Nerozlučnému umeleckému druhovi venoval Okáľ životopisnú monografiu Dr. Jozef G. Cincík, pútnik dvoch svetov (1980). Publikácia dôstojne zavŕšila ich nezvyčajnú autorskú symbiózu, charakteristickú výtvarno-poetickou  hravosťou, ľahkosťou, šarmom i noblesou.



Epilóg

Cieľom tohto príspevku bolo aspoň naznačiť, ako výrazne vstúpil Jozef G. Cincík (zomrel 28. 1. 1992 v Danville, PA, USA) nielen do dejín modernej slovenskej vedy, kultúry a umenia, ale i do slávnej histórie mesta Martin. Na tejto strohej konštatácii nič nezmenil smutný fakt, že takmer 45 rokov bol pre milovaný Turiec akoby zakliatym človekom. Žiaľ, ani dnes nemožno jednoznačne povedať, že by to bolo očividne inak.



PETER CABADAJ
FOTO: ARCHÍV PETRA CABADAJA

zdroj: https://www.cyrilometodiada.sk/30-vyrocie-umrtia-jozefa-g-cincika/

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


Kto dnes oslavuje ...

Meniny na web

ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Prvé písmo bolo slovanské

Historiografia, zdá sa, má dnes  jasno v dejinách Európy. Má jasno v tom, kto a kedy osídľoval európsky kontinent.

Hovorme Spolu zverejnila Novoročné desatoro pre občanov

“Spravme Občiansky lockdown – slobodne, hrdo a z vlastnej vôle!”

Monetárna ilúzia

Takéto tvrdenie mi napadlo síce už dávnejšie, ale pritvrdil to fakt, keď ECB nedávno oznámila, že mesačne bude vtláčať do ekonomík EU nie 80 ale 60 mld. eur!

 
ODBER NOVINIEK NA STRÁNKE

Please enable the javascript to submit this form