Povrchná čechoslovakistická recenzia

Slovenské pohľady č. 10/2019 priniesli recenziu zborníka z našej konferencie uskutočnenej 13.10.2018 s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom napísanú z pozície naftalínového čechoslovakizmu. Recenziu v plnom rozsahu, ako aj odpoveď autorov zborníka, si môžete prečítať nižšie.


Kolektív autorov

PREČO NEMÔŽE BYŤ 28.OKTÓBER SLOVENSKÝM ŠTÁTNYM SVIATKOM
Panslovanská únia, Bratislava 2018

Pavol Parenička

Publikácia s dosť provokačným názvom, vlastne klasickou rečníckou otázkou, na ktorú je dávno dopredu známa odpoveď, Prečo 28. október 2018 nemôže byť slovenským štátnym sviatkom, je zborníkom prednášok z konferencie, ktorá sa uskutočnila 13. októbra 2018 v Bratislave a ktorú zorganizovala Panslovanská únia. Pomenovanie tejto štruktúry, resp. občianskeho združenia silne evokuje termín panslavizmus, dnes už iba anachronicky vystupujúci ideologický smer zo záhrobia kdesi na prelome 18. a 19. storočia. Nevedno, o čo Panslovanskej únii ide, keď slovanská vzájomnosť sa nikdy nedostala z ideologickej a literárnej roviny hláv niekoľkých klasicistov, romantikov a neoromantikov do praktickej kultúrnopolitickej podoby, hádam len v najčernejších farbách čiastočne v bývalom smutne známom sovietskom bloku socialistických krajín. Takto naoktrojovanú Panslovanskú úniu a rusofilstvo už asi nechceme! Inak, Poliaci a Rusi, Poliaci a Ukrajinci, Ukrajinci a Rusi, Chorváti a Srbi si veľa ráz včera i dnes s neobyčajnou krvilačnosťou podrezávali hrdlá a stále dokazujú, že kainovské vraždenie ovládajú dokonale, pričom tieto slovanské „holubičie národy" historicky boli, sú a ostávajú najväčšími nepriateľmi, nezmieriteľnými na život a na smrť s vojnovými zločinmi na svedomí. A tu zrazu medzi Slovanmi, keď sa zjavia dva také kultivované a kultúrne národy, ako sú Slováci a Česi, zliznú si ich vzťahy, ktoré v rokoch 1918 až 1993 prerástli, chvalabohu, do československej štátnosti, hanlivé a urážlivé nálepky, tak ako je to flagrantne podané v tomto ideologicko-propagandistickom zborníku. Navyše, vydanom na okrúhle sté výročie vzniku Československej republiky. Za ňu· zomreli desaťtisíce Čechov a Slovákov v prvej svetovej vojne, tisícky v československých légiách a stovky pri oslobodzovaní Slovenska od Maďarov, aj Slováci v Pluku slovenskej slobody. Draho krvou vykúpená a spečatená štátnosť! V zborníku sa vo všetkých príspevkoch na margo nej do omrzenia opakujú v refréne otrepané frázy o českej asimilácii Slovákov, o Slovensku ako malej českej kolónii v Európe, o čechizácii Slovenska, o vierolomnosti českých politikov, o vierolomnom českom partnerovi, o českej brutalite, o českom policajnom štáte, o českej imperialistickej politike proti Slovensku, o servilnosti slovenských čechoslovakistov (tzv. skalní čechoslovakisti), o pohrobkoch čechoslovakizmu, o čechofilných slovenských historikoch, o čechoslovakistických konšpiráciách, o českej megakonšpirácii a iné zlomyseľnosti... (Ešte väčšmi človeka osobne mrzí, že autormi príspevkov sú jeho ko­ legovia, spolupracovníci a dobrí priatelia, preto ich nebudeme, menovať.)

Nekonkrétne I. M. sa venoval slovensko­českým vzťahom od dualizmu do prevratu (v rokoch 1867 - 1918), pričom sa zameral, pochopiteľne, na nie priveľmi ideálnu personálnu interakciu Vajanského a Masaryka, ale opomenul vlnu. slovakofilského hnutia a podpor v Čechách, najmä po masakre v Černovej. Rozoberá i termín ,Martinská deklarácia, poznamenajúc: ,,... ako keby to bola mestská alebo regionálna záležitosť" alebo deklarácia martinských kožušníkov. Je, ako na to už viackrát
I. M. poukázal v médiách, za rigorózne citovanie dokumentu Deklarácia slovenského národa, pričom sám analogicky používa termín Pittsburská dohoda, okrem neho aj ďalší autori v zborníku (ale dokument sa presne volal Česko-Slovenská Dohoda..., resp . Česko-Slovenská Dohoda uzavretá v Pittsburghu Pa. dňa 30. mája 1918). Odmietanie termínu Martinská deklarácia je ahistorické, neetické, ideologické, a aj nelingvistické vzhľadom na jazykovú univerbizáciu. Samozrejme, nesmie chýbať okrídlený výrok z Ottovho slovníka obchodního z roku 1926 o tom, že „Slovensko bude naší koloniální země". Právny historik I. U. v štúdii Pripojenie Slovenska k československému štátu: dobytie, anexia alebo civilizačná misia? si na túto rečnícku otázku sám odpovedá v duchu tézy, tvrdiacej, že „československý štát bol českým štátom". Preto podľa neho ide o českú okupáciu a anexiu Slovenska, pričom však správna je možnosť cé: išlo o civilizačnú misiu. A tak sa u I. U. národné oslobodenie Slovákov mení na českú vojenskú okupáciu a nezabúda sa pripomenúť podradné postavenie Slovenska v medzivojnovom Československu. Opomína sa však chaos, anarchia a rabovanie, poľské a najmä maďarské vojenské ataky, ktoré česko-slovenská branná moc brilantne v rokoch 1918 - 1920 v krátkom čase zvládla a novú štátnosť stabilizovala. Samozrejme, aj I. U. končí svoje úvahy obligátnou tézou o Slovensku ako o českej kolónii. M. T. sa v štúdií Hospodárske postavenie Česko-Slovenska zaoberá najprv pomlčkou či spojovníkom, až potom ponúka periodizáciu a zo svojho hľadiska opisuje hospodársky čechoslovakizmus v rokoch 1918 - 1992. Nezabudol poznamenať, že ekonomickú exploatáciu Čechov narušila „šesťročná existencia prvej Slovenskej republiky, ktorá rozhodne patrí medzi najvýznamnejšie etapy slovenskej minulosti", aj z hospodárskej stránky, pričom zamlčuje vojnovú konjunktúru a zarábanie na mŕtvych, predovšetkým na slovenských židoch. No i tak sa z tohto príspevku M. T. vyčleňuje pointa, že ekonomika v Čechách a na Slovensku sa približovala a vyrovnávala. V tejto súvislosti sa vynára paralela: aj tridsať rokov po zjednotení Nemecka existujú obrovské rozdiely medzi ekonomikami i životnou úrovňou jeho západných a východných častí, či už ide o kapacitu výrobnej sféry, priemyslu alebo zamestnanosti. V nemeckom príklade iste západný Nemec, resp. Bavor nevykorisťuje východného Nemca, Prusa alebo Sasa! Politika a demokracia má jednoducho iné zákony a zákonitosti ako vývoj ekonomiky a hospodárstva, a to je i príklad Čechov a Slovákov. Na rozdiel od radikálnejších kolegov sa už predsa len M. T. dopracoval k trochu pozitívnejšiemu hodnoteniu: ,,Postavenie Slovenska keď už nebolo koloniálne, tak minimálne bolo po­ lokoloniálne." Na záver M. T. paralelne porovnáva rozpad Česko-Slovenska v roku 1939 a 1992, ale pri prvom dátume zabudol na muža v pozadí ťahajúceho figúrkami na európskej šachovnici menom Adolf Hitler. V ďalšom príspevku Ťažký zápas o zriadenie technickej vysokej školy na Slovensku s podtitulom Ukážkový príklad českej dominancie nad Slovenskom približuje J. V. vznik Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1937. Dovtedy Slováci študovali na Českom vysokom učení technickom v Prahe a Vysokom učení technickom v Brne, kde pôsobil aj legendárny profesor, Slovák, národovec a matičiar Jur Hronec, a len čo sa na Slovensku vytvorili všetky vhodné podmienky, prišiel domov a založil tu techniku i iné vysoké školy prírodovedeckého a ekonomického zamerania. Zborník uzatvára na počudovanie neutrálne štylizovaná krátka reflexia prezidentského kandidáta š. H. Sto rokov od vzniku samostatného Česko-Slovenska. Zborník obsahuje prílohy: protičesky ladené Vyhlásenie Panslovanskej únie k návrhu na uzákonenie vzniku Česko-Slovenska za štátny sviatok, v rovnakom nepriateľskom nacionalistickom duchu koncipovaný príspevok P. J. Nikdy nedodržali žiadnu dohodu, ako aj internetový príspevok česko-nemeckého žurnalistu T. K. První republika - takzvaný ostrůvek demokracie v Evropě, ktorý si z nemeckého blahobytu „kydá“ do vlastného českého hniezda, s perlou v podobe údajnej citácie Edvarda Beneša: ,,Radeji Hitler než Habsburk!“ To asi nepotrebuje zvláštny komentár.

Ale komentár potrebuje zásadný fakt, že 75-ročná česko-slovenská štátnosť prišla po vyše tisícročnej uhorskej feudálnej (kráľovskej) štátnosti, súčasne po štyristoročnom habsburskom mocnárstve (cisárstve), ktoré nemali nijaký iný záujem na Slovákoch, iba v duchu maďarizačnej politiky ich asimilovať od konca 18. storočia.

Až po česko-slovenskom prevrate roku 1918 pominulo toto nebezpečenstvo a prišlo národné oslobodenie Slovákov, nastal ich všestranný kultúrny rozvoj, na Slovensku sa udomácnili základy demokracie a následne počas troch generácií popri kultúrnom sa dostavilo aj nesporné hospodárske napredovanie. Česi a Slováci patrili a patria medzi najpriateľskejšie a skutočne bratské národy v dnešnom rozháranom a   nevraživom svete ukrutností, osobitne v slovanstve, až na česko-slovenskú výnimku. Ak by už nemal byť 28. október štátnym sviatkom súčasnej Slovenskej republiky na pamiatku troch až piatich generácií našich predkov, ktorí prežili ťažké časy a vyliali spoločne veľa krvi v dvoch veľkých a niekoľkých malých vojnách, tak nech je 30. október aspoň jej pamätným dňom a každých 25 rokov generačne aj dňom pracovného pokoja ako pamiatka na túto druhú najvýznamnejšiu udalosť našich národných dejín (prvou je vyhlásenie Slovenskej republiky 1. januára 1993). Taká je historická pravda! A slušnosť.


                                                                                        *****             



K recenzii zborníka z konferencie Panslovanskej únie.

Milan Janičina, Ivan Mrva a kolektív autorov 


Slovenské pohľady
č. 10/2019 priniesli recenziu zborníka z našej konferencie uskutočnenej 13.10.2018 s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom.

Recenzent, doc. Pavol Parenička, takmer tretinu svojej recenzie venuje útokom na Panslovanskú úniu, očierňovaniu Slovanov a  obviňovaniu autorov z nacionalizmu. Zato sa vôbec neunúval vyvrátiť tvrdenia uvedené v zborníku akýmikoľvek argumentami. Celkový dojem z recenzie je, že zborník čítal veľmi povrchne a jeho práca nespĺňa základné požiadavky na serióznu recenziu. Je skôr čechoslovakistickou ideologicko - politickou agitkou.

Panslavizmus bol a stále ešte je niekomu tŕňom v oku. To nie je nič nové. Ľudovít Štúr v článku Panslavizmus a naša krajina uverejnenom v septembri 1847 v Slovenských národných novinách, píše: „Čože to za zázračné slovo, slovo panslavizmus“? Čo za zázračnú moc to v sebe malo, že už na počutie tohto slova hrôza mnohých pochytovala a hnevom i zlosťou proti všetkému slovanskému naplňovala?“.

Sme hlboko presvedčení, že v 21. storočí panslavizmus treba chápať inak než tomu bolo v minulosti. Nešťastím Slovanov je ich vzájomnú hašterivosť a nesvornosť až okato podporovaná (a zrejme implantovaná) zo zahraničia. Položme si otázku cui bono, cui prodest? Kto mal záujem rozoštvať Srbov a Chorvátov, kto mal z toho prospech? A kto mal záujem rozoštvať Rusov a Ukrajincov? Jednou zo zásadných téz Panslovanskej únie je myšlienka zmierenia a vzájomného odpustenia medzi slovanskými národmi. Slovania viedli medzi sebou niekoľko krvavých vojen – to je však žiaľ ešte stále realitou. Je preto načase tieto spory prekonať a hľadieť do budúcnosti. Vývoj na Slovensku však Panslovanskú úniu núti venovať sa skôr vnútroštátnym problémom.

V diskusii, aj v kritike by sa malo argumentovať serióznymi argumentami. Aj keby bola Panslovanská únia len spolkom anachronicky vystupujúcich romantikov, tak to nie je argument vyvracajúci obsah nášho zborníka.

Ottov obchodný náučný slovník bol mienkotvornou publikáciou, na ktorú boli Česi mimoriadne hrdí. Pre nich to bolo to isté, čo Encyklopedia Britanica, pre Angličanov. To môže popierať len beznádejný ignorant. Ak sa teda autor odvoláva na túto knihu, nemožno to odbyť len tým, že ide o „nejaký slovník“. Ottov obchodný náučný slovník obsahuje pod heslom Slovensko dve zásadné predstavy českej politiky. Prvou je tvrdenie, že: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“. Druhá predstava je vyjadrená slovami: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“ Pražský Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži v jednom zo svojich dokumentov uvádza: „Pre český štát je veľmi výhodné, ak sa môže rozširovat’ smerom, kde je pôdy dostatok a kde je pomerne riedke osídlenie. To je práve na Slovensku, ktoré na 1 km2 nemá ani polovicu ľudí, koľko ich majú české krajiny (59 na 1 km2, zatiaľ čo české krajiny 128). Slovensko sa môže stať kolonizačnou krajinou českou.“. Takže naše tvrdenie, že Slovensko bolo českou kolóniou sa opiera o reálne výroky českých autorít, aj keď sa to čechoslovakistom hrubě nelíbí. A ak by sa citát z Ottovho obchodného slovníka zdal docentovi Pareničkovi predsa len málo a zotrváva v zajatí nemeckého príslovia „ Einmal ist keinmal“ (jedenkrát žiadenkrát) sú k dispozícii ešte mnohé ďalšie. Spoluautor Deklarácie slovenského národa a prvý bratislavský župan Samuel Zoch v otvorenom liste adresovanom v auguste 1919 českej verejnosti zdôraznil, že mnohí Česi považujú Slovensko za svoju kolóniu a tak sa aj správajú. Preto sa šíri nenávisť voči všetkému, čo je české aj medzi roduvernou slovenskou inteligenciou. Po odoslaní listu sa vzdal funkcie župana, lebo nechcel byť prevodnou pákou českých záujmov. Snaha o rozšírenie sféry vplyvu a moci nad okolitými krajinami, či národmi kde mocnejší štát využíva svoju prevahu na vykorisťovanie zdrojov slabšieho sa nazýva imperializmom. Cieľom imperializmu je získať dominantný vplyv a zaberanie cudzích území, a to politicky aj ekonomicky. Česká politika sa po 1. svetovej vojne snažila o ďalšie územné zisky, ktoré im však nevyšli. Chceli získať Lužicu, Sliezsko alebo aspoň Kladsko, podiel v nemeckých kolóniách, a akýsi pozemný koridor vedúci až k Stredozemnému moru. Ak k tomu pridáme anexiu Slovenska a Podkarpatskej Rusi, nebol to prejav imperializmu? A keďže Česko-Slovensko (či skôr Československo) nikdy nebola žiadna mocnosť, možno tento imperializmus pokojne nazvať miniimperializmom.

Nech nám pán docent Parenička prepáči ale my skutočne nemôžeme za to, že národ sa latinsky povie natio. Možno by bolo dobre ak by si v budúcnosti overil význam cudzích slov a nemiešal by pojmy z dojmami. Nacionalizmus sa do slovenčiny prekladá ako národovectvo a my sme presvedčení, že národovectvo je jav pozitívny. Áno existuje aj vypätý, vyhrotený nacionalizmus, ktorý charakterizuje viera v nadradenosť vlastného národa hlásanie nacionálnej výlučnosti a roznecovanie nenávisti k iným národom. To sa však volá šovinizmus a s tým Panslovanská únia, ani autori jednotlivých príspevkov nemajú nič spoločné. Tu si ale dovolíme citát Lukáša Beera z jeho práce Kuffnerův nenaplněný velkočeský sen (CS magazín, Český a slovenský zahraničný časopis, august 2009“): „Český národ se ústy svých politiků a literátů vždy považoval za mesiánský, samozářící, jedinečně vzorový. Bohužel, ve svých základech se toto myšlení zachovalo nejen v období ukončení 2. světové války, ale některé rysy setrvávají v hlavách mnohých politiků a u části obyvatelstva ve svých základech dodnes.“. Toto je podľa nás čistý šovinizmus a nie je slovenskej proveniencie.

K popieraniu snáh o asimiláciu Slovenska uvádzame niekoľko citátov českých mienkotvorných autorít. Dôverník E. Beneša Hanuš Kuffner v publikácii: Náš stát a světový mír (Praha november 1918) píše: „Poučme Slováky, naše i celý svět, že není rozdílu mezi námi, že všickni jsme Čechy, od Šumavy až po Užhorod, že všecko správné je nedělitelným celkem Obce českého národa!“ Ďalší čechoslovakista Albert Pražák v publikácii Češi a Slováci (Státní nakladatelství, Praha 1929) tvrdí: „Pojem Slovák v dnešním slova smyslu tvořil se vlastně až za Bernoláka, jenž potřeboval uherské Slovany od moravských, slezských a českých Slovanů rozlišiti a užil tedy k označení formy Slovák, jež sice ještě pro [všechny] Slovany platila…“. E. Beneš 5. februára 1919, v diskusii pred najvyšším orgánom Mierovej konferencie – Radou desiatich tvrdil: „Obyvatelia [Slovenska] sa stále cítia byť Čechmi a prajú si patriť do nového štátu. Na Slovensku nebol nikdy žiaden náznak separatizmu. Zvíťazil rovnaký jazyk, rovnaké myšlienky a rovnaké náboženstvo.“. Militantný český nacionalista Alois Rašín v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zůstati českým státem… Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovaly.“ A napokon výrok T. G. Masaryka pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921: „Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa… český národ je i pod Tatrami“. Takých výrokov máme k dispozícii omnoho viac, ale na ilustráciu stačia aj tie uvedené. Českí politici spravili z Česko-Slovenska Československo, v Moravského Slovenska Moravské Slovácko, z Olomúca Olomouc a z Moravanú (písané moravsky) Moraváky, ktorí sú už dnes Čechmi. V prípade Slovákov si však odhryzli väčší kus než dokázali stráviť. Ak už necháme bokom ten výmysel o jednotnom československom národe, tak poukazujeme tiež na skutočnosť, že snahy o asimiláciu prebiehali aj v čechizácii spisovnej slovenčiny. Medzi prvé učebnice prispôsobujúce slovenčinu češtine patrila Slovenská mluvnica ktorú v r. 1919 vydal J. Damborský. Začiatkom dvadsiatych rokov sa dokonca zrodila koncepcia, podľa ktorej jazykom odbornej komunikácie, teda jazykom vzdelancov, sa mala stať čeština a slovenčina mala byť jazykom sedliakov a kočišov a bírešov.

K vierolomnosti českých politikov uvádzame ako príklad čo napísal Masaryk v diele Světová revoluce z roku 1925:“...podepsal jsem dohodu (Československá dohoda- ne smlouva!) učiněná mezi Slováky a Čechy americkými. Tato dohoda se stala k uspokojení malé (!) slovenské frakce, která snila o buhví jaké samostatnosti Slovenska, idee některých ruských slavjanofilu a pak Štúra a Vajanského, ujaly se také mezi Slováky v Americe“. Masaryk (spoluautor tejto dohody) tiež povedal: „Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; ... . Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“. Masaryk sám potvrdil, že Pittsburskú dohodu nemienil nikdy splniť. Právnici tomu hovoria konanie mala fides (v zlej viere), teda vierolomnosť. V zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej Národnej demokracie, sa písalo: „ Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena. Je jediným státem, ve kterém náš národ dochází svého sebeurčení. Z této povahy vyplývá jako důsledek i jako podmínka jeho bytí a rozvoje jeho českosti.“ Čechoslovakista Arnošt Procházka v knihe Soumrak (Praha 1924) píše: „Mluví-li se o slovenské kultuře, je to pouhý blahovolný eufemismus, bujná fantazie nebo pýcha, oslněná ničím.“. O vierolomnosti českých politikov napokon svedčí aj to, že nikdy nedodržali ani jednu dohodu zo Slovákmi. Naposledy si aspoň protiprávne privlastnili československú štátnu zástavu. Právnici považujú protiprávne privlastnenie veci alebo práva za krádež.

K anexii a Martinskej deklarácii. Predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dula poslal z Martina do Prahy 30.10.1918, ráno po piatej hodine, teda ešte pred začiatkom historickej porady, telegram tohto znenia: “Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“. Ak vieme aký je obsah pojmu bezpodmienečné a bezvýhradné samourčovacie právo, tak nám musí byť jasné, že Dula mal na mysli minimálne autonómiu pre Slovákov. Keďže ho účastníci stretnutia zvolili za predsedu Slovenskej národnej rady, tak sme presvedčení, že o tomto telegrame informoval aj účastníkov konferencie. Preto je neuveriteľné, že by sa obsah tohto telegramu neprejavil na texte deklarácie, ktorej sa bežne hovorí Martinská deklarácia. Keďže dnes už nik nepochybuje, že schválený text deklarácie zmenil M. Hodža, možno z právneho hľadiska tento zmenený dokument považovať falzum, teda za nulitný dokument a je tu na mieste výrok T. G. Masaryka: „Než hlavní věcí je, že dokument je podvržený, je falsum; ... . Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“. Sfalšovaná Martinská deklarácia, ktorú dnes poznáme, sa v skutočnosti stala akýmsi pozývacím listom, pre české vojsko (čo silne pripomína Biľakov pozývací list z roku 1968). Pravý text Martinskej deklarácie nepoznáme. Dokument sa niekde stratil. Je preto úlohou slovenských historikov nájsť ho. Je to výzva aj pre pána Pareničku. Určite by pravá deklarácia vysvetlila mnohé zásadné udalosti z našej histórie. Anexiou sa rozumie násilné pripojenie územia cudzieho štátu alebo jeho časti k územiu iného štátu alebo k štátom na základe násilného obsadenia po víťaznej vojne alebo pod hrozbou ozbrojeného násilia. Koná sa spravidla proti vôli jeho obyvateľstva, čím predstavuje porušenie práva na samourčenie národov. Keďže samourčovacie právo slovenského národa českí politici ignorovali a vojenské pripojenie bolo nepochybne násilným pripojením, išlo podľa nás o anexiu.

Slováci a ani Česi na bojiskách 1. svetovej vojny neprelievali svoju krv za česko-slovenský (a už vôbec nie za československý) štát, ale (aj keď nie z vlastnej vôle) za cisára pána a jeho rodinu. K udatnosti českých vojakov pri bojoch s Maďarmi, pri obsadzovaní Slovenska, uvádzame zo správy chargé d’affaires v Prahe Cecila Goslinga, v depeši 99 z 11. júla 1919: „České vojsko nasadené proti Maďarom sa ukázalo ako zlé a nespoľahlivé... a nebyť zručnosti a energie francúzskych generálov v poli a ich štábu, celé Slovensko by bolo určite padlo do maďarských rúk, čo by malo katastrofálne dôsledky pre Viedeň, a veľmi pravdepodobne aj pre samotnú Prahu. Českí vojaci otvorene prejavili neochotu bojovať za Slovensko… mnohých dôstojníkov museli degradovať na vojakov a mnoho vojakov bolo zastrelených za zbabelosť a neposlušnosť.“.

Možno to pán docent Parenička nevie, ale podmienky na existenciu vysokej školy technického zamerania na Slovensku boli už v roku 1763, keď vznikla v Banskej Štiavnici Banská akadémia. Vznik Česko-Slovenska, či skôr Československa spôsobil zánik školy, pretože vláda žiadala od profesorov prísahu vernosti republike (od profesorov nemeckých univerzít v Čechách sa to nevyžadovalo). Profesori na znak protestu naložili prístroje a knihy na vozy a odišli do Šoprone. Takže tvrdenie o tom, že Česi povolili vznik technickej vysokej školy na Slovensku až, keď na to na Slovensku boli podmienky, je nezmysel. Blokácia vzniku, či skôr obnovenia, technickej vysokej školy na Slovensku je príkladom povýšeneckej, až šovinistickej politiky pražskej vlády voči dobytej a anektovanej kolónii.

K tzv. ostrovu demokracie v strednej Európe uvádzame správu vyslanca v Prahe Jamesa Addisona, v depeši 235, z 13. novembra 1934: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom – ,Polizeistaat‘“. A ešte jeden Addisonov výrok z listu zo 6. decembra 1934 adresovanému britskému ministerstvu zahraničia: „Krajina je v skutočnosti ovládaná malou skupinou mužov, ktorí potláčajú strany, zatvárajú politických protivníkov, vedú trestné stíhanie z osobných motívov, prikazujú súdom, aké rozhodnutia majú urobiť a všeobecne úradujú ako sa im páči, bez veľkých, ak vôbec nejakých ohľadov na súkromné práva. Pochopiteľne, je tu predstieranie demokracie, to znamená, že členovia parlamentu majú dovolené hovoriť.... Musí byť určitá miera dohodovania sa medzi rôznymi skupinami, ktoré tvoria parlamentnú väčšinu. Tieto musia byť kúpené primeranými ústupkami... ale za touto fasádou a v zákulisí, Československo je v skutočnosti krajinou, kde sa nedajú naplno využívať slobody demokratického štátu …“.

O hospodárskom ožobračovaní Slovenska a o expanzii často aj podradných kádrov spoza rieky Moravy na Slovensko by bolo možné napísať rozsiahly traktát. 30, slovom tridsať Slovákov popri 934 Čechoch a 33 Nemcoch na bratislavskom riaditeľstve železníc v piatom roku existencii ČSR hovorí snáď za všetko. Až 80 % vedúcich miest na Slovensku zastávali Česi, v ústredných štátnych úradoch v Prahe pracovalo 10 835 Čechov a 123 Slovákov, teda 1,13 % a to ešte v roku 1938. Boli teda v tzv. spoločnom štáte Slováci rovnoprávni s Čechmi? Prečo teda banskobystrickí povstalci pri jeho obnove trvali na zásade rovný s rovným? Na tieto otázky nech si pán docent odpovie sám.

Na strome slovanskej lipy, v priebehu vývoja, vyrástlo viacero vetiev, ktoré sa ukázali ako choré a neživotaschopné. Jednou z týchto vetiev je čechoslovakizmus. Táto ideológia, a ňou inšpirované politické zombie, stále otravujú vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi. Andrej Ferko v článku Filozofia dejín a štátna myšlienka píše: „Historický ústav SAV bol dlhé poprevratové roky pod deformujúcim vedením čechoslovakistov Liptáka a Kováča.“ Čechoslovakisti tam však vládli aj pred Liptákom a Kováčom. Je nám preto jasné, že názov zborníka a jeho obsah je pre čechoslovakistov provokujúci. Ak niekto sto rokov prekrucuje históriu, tak od neho nemožno očakávať nič iné. V roku 1918 bola 28. októbra obnovená česká štátnosť. Takto to stále vníma väčšina českých politikov a historikov. Dátum 28.10.1918 sa stal zároveň dňom, keď sa začali realizovať sny českých politikov o kolonizácii Slovenska. Niet preto dôvodu, aby tento dátum bol u nás štátnym sviatkom. Čo sa týka dátumu schválenia Martinskej deklarácie, ten by sa mal stať slovenským štátnym sviatkom až po objavení platného znenia tohto závažného dokumentu. Falzum by sme oslavovať nemali. My radi prijmeme diskusiu, ale musí byť založená na historických faktoch a serióznych argumentoch.
Tak prikazuje česť, slušnosť a snaha o objektívny a nezávislý výklad našich národných dejín.

 

 


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Terorismus 'Made in France'

Bezpečnostná situácia vo Francúzsku svedčí o odovzdanosti a bezmocnosti ....

Ide EÚ o ekonomické vyrovnávanie?

Problém ekonomického vyrovnávania je jedna z najťažších vedeckých oblastí ekonómie. Ako ho merať?

Skutočná povaha čechoslovakizmu vo výrokoch

ÚVOD

Čechoslovakizmus je ideológiou, o ktorú sa opierali snahy českých politikov o asimiláciu Slovákov. Z troch strán nemeckým živlom obkľúčení Česi, sa snažili komplexy vlastnej malosti liečiť na úkor Slovákov a tak sa české romantické slovákofilstvo 19. storočia, cez český nacionalizmus, postupne menilo v čechoslovakizmus.

 
Odber noviniek na stránke

captcha