Ekonomické dôsledky summitu
Bratislavský summit ma presvedčil, že nikto, kto chce získať predstavu o tom, ako politické kroky a prístupy ovplyvňujú chod hospodárstva a aké opatrenia treba zvoliť, sa nemôže vyhnúť štúdiu národohospodárskych vied.
Nebudem sa vracať do čias Hanibal ante portas a ani do čias Napoleóna. Môj starý otec ako účastník bojov v prvej svetovej vojne mi veľa porozprával ako to bolo a ako sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko. Neprešlo ešte ani 100 rokov a problémy máme opäť.
Nadpis som si prispôsobil z diela J. M. Keynesa Ekonomické konzekvencie mieru z roku 1919. A tak som čakal – aj poučený históriou, že program významného summitu v Bratislave, a to v ťaživej situácii, bude mať takéto hlavné body:
Európa pred príchodom utečencov
Bratislavská konferencia – summit a jej úlohy
Zmluva a záväzky
Náprava škôd a riešenie problémov súčasnej EÚ
V spomínam diele Keynesa sa kapitola 5 Reparácia delí na tieto podkapitoly: konferencia a podmienky zmluvy; kapacita Nemecka platiť; komisia pre reparácie a nakoniec protinávrhy Nemecka. Priam inšpirujúca kostra riešenia súčasných problémov EÚ. Tvárime sa akoby takú ťaživú situáciu akú máme v Európe dnes ešte nikto neriešil. Naši politici iste nie.
Hoc veľmi hutne, musím povedať aspoň toto. Nemôžem použiť odľahčený štýl, lebo treba preniknúť do hlbín fungovania ekonomického systému, ktorý plodí to čo dnes prežívame. Sila zvyku na svoje okolie je významná charakteristika ľudstva. Asi málo ľudí si urobí predstavu a pochopí mimoriadne nezvyčajnú, nestabilnú, zložitú, neuveriteľnú a dočasnú podstatu ekonomickej organizácie, s ktorou EÚ žila niekoľko rokov ku koncu a na začiatku tohto storočia. Mysleli sme si, že niektoré z našich najšpecifickejších a prechodných našich nedávnych predností sú prirodzené, permanentné a že od nich závisíme a tak si stanovujeme aj naše celoúniové plány. Na týchto pieskových a falošných základoch, ako sa ukázalo, rysujeme a rysovali sme si náše sociálne zlepšenie (vývoj) a vytvárali našu politickú platformu, pestujúc naše animozity a jednotlivé ambície, a cítili sme dosť voľného priestoru v našich rukách, aby sme zmiernili konflikty v európskej rodine. Tlačení bláznivým sebaklamom a ľahkomyseľnou sebaúctou, utečenci zvrátili základy, na ktorých me všetci stavali a aj žili. A tak sme sa dostali do situácie, že žijeme v riziku a musíme nastoliť až akúsi delikátnu, komplikovanú organizáciu, ktorou nám zatriasla imigrácia a premýšľať, prečo sa Európania nemôžu spoliehať v práci na Erópanov, samy na seba a žiť.
I keď by si to žiadalo serióznu ekonomickú analýzu – mali ju urobiť ekonomickí analytici EÚ – nemôžem nespomenúť niektoré fakty. Totiž poukázal na ne už Thilo Sarrazin keď napísal dielo Nemecko pácha samovraždu. Píše v nej ako počas prvých desaťročí po druhej svetovej vojne, hospodársky a spoločensko-politických úspešných, vzrastala v Nemeckú pýcha na zdatnosť a usilovnosť jeho občanov, pýcha na neustále rastúci životný štandard a nepretržite sa vyvíjajúci sociálny štát. Hoc mali hospodárske krízy, tú pýchu a dôveru v solidárnosť vlastného hospodárskeho a sociálneho modelu nijako neumenšili. A pozrime si dnes nemecké noviny, či internet. Vyjadrenia ich politikov akoby prehliadali vnímať hrozby a rozkladné procesy vo vnútri ich spoločnosti. V TV sme videli aj hrozivé správanie imigrantov, ba aj hrubé napadnutie žien. Ako ekonóma ma však zaujíma nielen výkonnosť ekonomiky, ktorú meriame bezvýznamným číslom o HDP, ale hlavne aj aký je demografický vývoj v Nemecku. To je základ každej ekonomiky! Ekonómovia chápu HDP hlavne ako funkciu troch faktorov: pracovnej sily, kapitálu a pôdy. A práve prvý faktor – pracovná sila – v Nemecku nemá z čoho čerpať, nemá zdroj; reprodukčný koeficient je 0,7 či menej, a to už 40 rokov. To znamená, že generácia vnukov je vždy o polovicu menšia ako generácia starých otcov. V Nemecku bola pôrodnosť 1,3 milióna ročne a teraz je to iba 650 tisíc. Nič viac netreba povedať a vieme, kde kráča Nemecko. Nehovoriac, že v dôsledku toho už majú veľa prisťahovalcov a problémy, že deti prisťahovalcov v škole nestačia tempu výuky. Aj o tom Sarrazin hovorí. Avšak už Marx v Kapitáli píše, že Anglicko dostalo právo dodávať až do roku 1743 španielskej Amerike 4 800 černochov ročne. Liverpool zamestnával obchodom s otrokmi v roku 1730 15 lodí, v roku 1751 53 lodí, v roku 1760 74 lodí, v roku 1770 96 lodí a v roku 1792 132 lodí. Teda, ako píše Marx, Liverpool vyrástol na obchode s otrokmi. Zároveň vraj poskytol kepienok pre britské pašeráctvo. Hoc máme Eurostat, nedočítal som sa koľko lodí utečencov prišlo do EÚ; videl som len lode ako v prístave chrlia utečencov. A nevieme ani kto boli pašeráci. Ozaj je už 21. storočie? Politici nevedia navrhnúť optimálny ekonomický systém pre EÚ? A má EÚ ekonómov? A čo Európa za sto rokov? Ozaj som mal dojem, že politici sa v Bratislave iba hrali na jednotu. Kde je genéza problémov? Vieme vytvoriť vnútorný trh pre priemyselný kapitál EÚ? Na Slovensku akoby sme skôr hľadali zákony na znižovanie mzdy a vyvlastňovanie pôdy.
Neviem pochopiť tajomstvo ekonomickej politiky EÚ. Čakal som, že summit v Bratislave vyrieši problémy a nie , že nakreslí akúsi mapu. Na to sú geografi. Stačí iba letmý pohľad a zistíme, že všetky triedy si dnes budujú svoje plány, bohatí aby strovili viacej a usporili menej a chudobní aby strovili viac a menej pracovali – a koľkí majú 2-3 zamestnania, aby sa uživili. A mnoho ľudí nemá čo predať , iba vlastnú prácu, a pritom máme bohatstvo niekoľkých, ktoré neustále rastie, hoci už dávno prestali pracovať. To sa nedostalo do záverov summitu. Zato je tam obrana EU (až teraz?). Na potrebné riešenia summit nemal. Veď ani nerokoval pod názvom Očakávané ekonomické dôsledky summitu. A pritom je tu tlak korporácií a bánk na pracovnom trhu zrušiť sociálne vymoženosti a hádam aj pracovné práva európskych zamestnancov.
Prof. J. Husár
17/9/2016.
