Slovanstvo a svet súčasnosti
V súvislosti s práve končiacim sa Rokom Ľudovíta Štúra sa vynára otázka, či a do akej miery sa Štúrov politický závet Slovanstvo a svet budúcnosti naplnil, resp. či a do akej miery bola jeho vízia reálna.
Štúr, ako vieme, bol po svojom taktickom spojenectve s Viedňou z ďalšieho vývoja v habsburskej monarchii rozčarovaný a budúcnosť Slovanstva videl v upriamení sa na Rusko. Určite si Rusko aj dosť idealizoval, ale línia, ktorú osnoval, bola v slovenskej politike devätnásteho storočia výrazne dominantná až do vystúpenia hlasistov. Skúsme sa teda zamyslieť nad súčasným stavom Slovanstva a jeho perspektívami. Pre nedostatok priestoru sa nebudeme zaoberať vývojom Slovanstva v dvadsiatom storočí, ale skúsme si povedať, v akom stave sa nachádza dnes.
Slovanská „sunáležitosť“, spolupráca a spoločný koordinovaný postup, povedzme v zahraničnej politike, je determinovaný viacerým historickými záťažami z minulosti. Klasickým príkladom je Poľsko, ktoré dnes predstavuje hádam najrusofóbnejšiu krajinu Európy. Má to, samozrejme, svoje historické zázemie: Rusko asistovalo pri všetkých troch deleniach Poľska a je tu aj trauma z obdobia paktu Ribbentrop – Molotov či katyňská (smolenská) trauma (prvá aj druhá – lietadlo s poľskými prominentmi ).
Druhým traumatizujúcim faktorom Slovanstva je nedávna vojna na Balkáne v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Skončila sa akýmsi patom – slovanské národy žijú vedľa seba často aj v umelých a nefunkčných štátoch (Bosna) a ukazuje sa, že v týchto štátoch je konfesionálna a kultúrna identita silnejšia než etnická. No a napokon tu máme najhorúcejší konflikt vnútri slovanského sveta – spor medzi Ukrajinou a Ruskom. Presnejšie povedané, nie je to spor medzi ruským ľudom, ba dokonca ani jeho politickou reprezentáciou, ale medzi prozápadne orientovanými ukrajinskými oligarchickými elitami a značnou časťou ukrajinského „politického“ – ak také niečo vôbec existuje (nie etnického) – národa.
Aké sú teda perspektívy Slovanstva v dvadsiatom prvom storočí? Aj pri najlepšej vôli musíme konštatovať, že komplikované. Predsa len na niečom možno stavať. Rusko ako predstaviteľ najvýznamnejšieho slovanského národa dnes nie je imperiálna mocnosť (už počujeme, ako sa „bratislavská kaviareň“ škerí, ale vysvetlíme to).
Pri rozpade ZSSR bol v podstate všetkým zväzovým štátom umožnený mierový odchod. Samozrejme, detaily boli komplikovanejšie, ale v zásade to bolo tak. Dnes ide o to, či sa po temných jeľcinovských deväťdesiatych rokoch Rusko ekonomicky, ale aj vojensky stabilizuje a stane sa príťažlivou a nasledovaniahodnou alternatívou Západu, ktorý sa topí v konfliktoch a krízach.
Rusko je obrovská a v kontexte s rozlohou riedko obývaná, na suroviny veľmi bohatá krajina. Ak by bola dobre spravovaná, povedzme ako Nórsko, v strednodobom horizonte by mohla predstavovať inšpiratívny príklad. Ukazuje sa, že mäkká sila, teda sila príťažlivosti, je to, čo predovšetkým bude definovať veľmoci v budúcom období. Rusko za Putinovej éry nesmelo vykročilo aj touto cestou. Zastavilo sa masívne rozkrádanie a vývoz národného bohatstva za hranice, čoraz širšie skupiny spoločnosti začali konečne participovať na bohatstve krajiny.
Nedávno som bol svedkom diskusie o tom, čo môže Rusko dať svetu a čím môže byť pre nás vzorom. Z diskusie jednoznačne vyplynulo, že je to patriotizmus. Zdravé vlastenectvo je pozitívny cit, ktorý sa už v európskom kontexte takmer nevyskytuje. Schopnosť udržiavať si svoje tradície, hodnoty, solidaritu s menej úspešnými členmi spoločnosti, ale aj vedomie či pocit širšej „sunáležitosti“ sú hodnoty, na ktorých sa dá stavať.
V posledných pätnástich rokoch sa Rusko stabilizovalo ekonomicky aj ľudsky. V Rusku sa postupne vytvára priestor na to, aby sa masívny exodus mozgov, ktorý nastal za Jeľcinovej éry, zastavil. Pod Moskvou vzniklo ruské Silicon Walley – Stolkovo, Rusko viac ráz ukázalo, že disponuje špičkovou technikou, a to nielen vo vojenskej oblasti. A nakoniec bolo to práve Rusko, ktoré ako prvé prijalo politickú zodpovednosť za dlhodobo neriešené problémy svetovej politiky a po dlhom otáľaní svetového spoločenstva razantne zasiahlo proti najväčšej hrozbe súčasnosti ‒ Daišu, resp. Islamskému štátu.
Ako sme už spomenuli, v ostatnom čase je sila príťažlivosti možno rovnako, ak nie dôležitejšia ako vojenská či politická sila. A budúcnosť a životaschopnosť Slovanstva bude priamo závislá od toho, či dokáže svetu prezentovať túto silu príťažlivosti, či sa dokáže vymedziť voči egoistickému nihilistickému Západu, ktorého hodnoty reprezentuje len konkurencia, individualizmus, vláda diskrétnych (neviditeľných) elít a dokáže prezentovať jeho atraktívnejšiu alternatívu.
Roman Michelko
zdroj: http://snn.sk/news/slovanstvo-a-svet-sucasnosti/
