Prečo by nemal byť 28. október štátnym sviatkom Slovenskej republiky

View Comments

Tak ako Maďari a maďaróni sa len ťažko zmierovali so skutočnosťou, že ich cca 200-ročný sen o vytvorení etnicky čistého, maďarského národného štátu sa stal po skončení prvej svetovej vojny viac-menej skutočnosťou, avšak v inej podobe, ako si to predstavovali, nevedia sa so zánikom Česko-Slovenska v roku 1993 zmieriť ani pohrobkovia čechoslovakizmu.


Je pre nich príznačné, najmä pre tých na slovenskej strane, že si nevedia spomenúť na dátum vzniku súčasnej Slovenskej republiky, že by najradšej porušili všetky sviatky spojené s jej vznikom, ale vytrvalo sa snažia – so zápalom hodným lepšej veci – ustanoviť dátum vyhlásenia unitaristického „Československa“ pražským  Národným výborom za štátny sviatok Slovenskej republiky. Neprekáža im, že Slováci doma i v zahraničí pri spoločnom postupe s Čechmi nebojovali za to, aby sa vyhli maďarskému jarmu tým, žeby si nasadili český chomút, že im išlo nie o obnovenie českej štátnosti rozšírenej o podmanené Slovensko a Podkarpatskú Rus, ale o vytvorenie spoločného štátu, v ktorom by Slováci našli svoje vlastné národné sebaurčenie. Vyhlásenie Národného výboru z 28. októbra 1918 totiž nestelesňovalo to, o čo sa predstavitelia slovenského národa usilovali od dôb Ľudovíta Štúra, za čo mnohí bojovali a položili svoje životy v Meruôsmych rokoch (1848 – 1849), o čo sa snažili v matičnom období i v boji so surovou maďarizáciou po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku 1867. Toto vyhlásenie bolo nielen proti zásadám, na ktorých bolo založené slovenské národné hnutie od roku 1848, ale aj v rozpore s koncepciami, s ktorými Slováci v zahraničí vstupovali s Čechmi do spoločného boja proti Rakúsko-Uhorsku o získanie národnej slobody. Vyhlásenie bolo prijaté bez vedomia relevantných slovenských predstaviteľov a ustanovovalo „československý“ národ, ktorý bol len variantom jednotného uhorského, eo ipso maďarského národa.

O čo teda Slovákom išlo od etablovania sa ako moderného európskeho národa v revolučných rokoch 1848 – 1849, o čo sa snažili ich reprezentanti v spoločnom česko-slovenskom zahraničnom odboji v rokoch prvej svetovej vojny a porovnajme to s tým, čo im 28. október 1918 priniesol. Odpovedzme si aj na otázku, keďže prínos česko-slovenského štátu pri završovaní emancipácie slovenského národa nemožno opomenúť, ktorým dátumom Slovensko skutočne vstúpilo do tohto štátu, kedy prejavilo vôľu byť jeho súčasťou. Pretože o tom, kam malo patriť Slovensko, nemohli rozhodnúť zo slovenského pohľadu nekompetentní zástupcovia českého národa, ale výlučne a jedine legitímni  zástupcovia slovenského ľudu. Takže ak niečo, nejaký dátum by mal byť povýšený na štátny sviatok, mal by to byť dátum, kedy národ, resp. jeho reprezentanti konali aktívne a v záujme národa, nie keď niekto o národe rozhodol a ešte k tomu proti jeho elementárnemu záujmu.

Na úvod by som pripomenul dva citáty dvoch reprezentantov dvoch úplne odlišných štátnych útvarov, ale svojím spôsobom vypovedajúcim o ich spoločnom charaktere. Možno niekto bude tvrdiť, že sú to dva citáty z rôznych období, ale okrem formálnej rozdielnosti, obsahom sú totožné. Keď Svetozár Miletič, poslanec Uhorského snemu, protestoval proti zatvoreniu Matice slovenskej a žiadal, aby jej majetok bol odovzdaný slovenskému národu, vtedajší minister vnútra a neskorší pätnásťročný premiér Uhorska Koloman Tisza povedal, že nepozná v Uhorsku slovenský národ[1]. Keď sa v roku 1922 pýtali prezidenta Česko-Slovenskej republiky na otázku slovenského národa, tak odpovedal, že slovenský národ neexistuje, je to výmysel maďarskej propagandy[2]. Nuž, dalo by sa povedať dva fatálne odsudky, dva odsudky, ktoré hovoria, že slovenský národ neexistuje, nie je.  Jeden tvrdí, že ho nepozná, druhý, že si to niekto vymyslel. A nikto sa nepýtal Slovákov, čo chceli.

Teda pozrime sa, čo tí Slováci chceli, za čo bojovali, za čo boli ochotní položiť svoje životy a čo chceli dosiahnuť tým, že sa pripojili napríklad do česko-slovenských légií, do česko-slovenského zahraničného odboja. Aby sme toto všetko pochopili, musíme sa vrátiť niekoľko desaťročí dozadu, keď sa kládli základy slovenského národnopolitického programu, keď sa tvorila moderná slovenská politika. Základným bodom obratu v slovenskej politike boli Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, v ktorých štúrovská generácia definitívne odpovedala na základnú ontologickú otázku, trápiacu Slovákov dlhšie obdobie, ktorá znela: Sú Slováci samostatný národ, alebo sú súčasťou nejakého väčšieho celku. Odpoveď bola jasná a jednoznačná: Slováci sú národ a ako takým im patria všetky náležitosti, ktoré sú s tým spojené.[3] Za tieto ciele boli ochotní mnohí Slováci pozdvihnúť zbrane a ísť bojovať. Čo chceli dosiahnuť bolo ustanovené v Pamätnom spise, ktorý predložili reprezentanti Slovenskej národnej rady cisárovi 19. marca 1849. Stručne možno povedať, že chceli vyčleniť svoje územie ako samostatný správny celok, aby Slováci boli uznaní za samostatný národ, , aby mali svoj vlastný zákonodarný snem, mali svoju vládu a aby sa úradovalo po slovensky[4].

Tieto princípy boli zakotvené aj do základného politického programu Slovákov v 19. a na začiatku 20. storočia, ktorým bolo Memorandum národa slovenského z roku 1861. Netreba ho celé rozoberať a vykladať, ale boli v ňom zakotvené tri základné princípy. Prvý, ktorým bolo zákonné uznanie Slovákov za svojbytný politický národ (vtedy v rámci Uhorska, ale potom sa ukázalo, že v rámci Uhorska to nie je možné, tak sa hľadali iné cesty). Tu treba ešte podotknúť, že v ontologickom zmysle o existencii samostatného slovenského národa nikto z angažovaných Slovákov už nepochyboval. Druhým bolo vytvorenie Hornouhorského slovenského okolia alebo slovenského okolia, ktoré by spravovali Slováci prostredníctvom svojich volených zástupcov (v právnom zmysle slova išlo o autonómiu Slovenska). To predpokladalo, aby mali svoju vlastnú autonómnu samosprávu so zákonodarným snemom, lebo len tak si svoje veci mohli riadiť sami podľa svojich potrieb. A, samozrejme, bola tam aj obligátna jazyková požiadavka, aby sa v úradoch, na súdoch a v školách ako úradný jazyk používala slovenčina. Ostatné všetko už boli len technické veci[5].

Základné body Memoranda národa slovenského boli kľúčové politické ciele pre mnohé generácie Slovákov ako do vypuknutia prvej svetovej vojny, tak aj po roku 1914. Za roky po rakúsko-maďarskom vyrovnaní slovenská politická reprezentácia zaznamenala mnohé vzostupy i pády, ale týchto základných princípov sa jej hlavný prúd nikdy nevzdal. Pritom, ak by si niekto myslel, že slovenská politika mlela v rokoch pred prvou svetovou vojnou z posledného, že Slovákom hrozilo fatálne odnárodnenie a maďarizácia, treba ho vyviesť z omylu. Stačí sa začítať do slovenských národne orientovaných novín a z nich sa dá zistiť, že vtedajší predstavitelia Slovákov videli svoju situáciu pomerne optimisticky, omnoho optimistickejšie, ako to neskôr dobová propaganda, ktorá podporovala ideu čechoslovakizmu, predstavovala a ako sa to v mnohých  publicistických „opusoch“ predstavuje dodnes. Vidieť to aj z úvodníka slovenských Národných novín, ktoré na prahu roku 1914 napísali: „Ako rok 1867, taký osudný pre nás, bol možný pre Maďarov len na základe zahraničných pomerov, tak teraz i v druhej polovici monarchie i za hranicou všetky okolnosti a po svete nové boje budú čo deň neodolateľnejšie nám pomáhať. Maďarskému výboju nenavrátiteľne prešiel čas. Vec naša je dnes už tak bezpečne postavená, že prípadne mohli by sme povedať: My môžeme čakať“[6]. Tento postoj vyplýval aj z toho, čo sa začalo diať po Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý maďarská politika považovala za svoj veľký úspech. Postupne sa totiž presadzovala myšlienka práva národov na sebaurčenie, čoho absurdným vrcholom bolo, aspoň zo slovenského národného pohľadu, keď sa cisárska Viedeň vyhlásila za tútora práva na sebaurčenie albánskeho národa. To už dojalo aj komentátora Národného hlásnika, ktorý poznamenal: „Slovenský národ odjakživa vynikal vernosťou ku kráľovi. Národ pokojný, pracovitý, s najstaršou kultúrou v krajine — a predsa nemali nás vo Viedni ani za toľko, čo tých pár tisíc všivavých bašibozukov[7] v Albánii. O tých sa viac starajú, ako o nás, bárs nás je desať ráz toľko“[8]. Teda predpokladať od predstaviteľov slovenskej politiky, žeby boli ochotní aktívne ísť do zápasu s Rakúsko-uhorskou monarchiou s cieľom vymeniť maďarské more za český rybníček, v ktorom by sa fatálne utopili, je úplný nezmysel.

To ináč dokazuje celý postup slovenských politických reprezentantov v domácom i zahraničnom odboji, ktorí jednoznačne presadzovali myšlienku slovenskej politickej samosprávy. Nepostrehli však, že mnohé sľuby, ktoré im česká politická reprezentácia dávala niekedy s plnými priehrštiami, niekedy so škrípajúcimi zubami, neboli úprimne myslené. Smerovali len k upokojeniu Slovákov až do času, kým sa nedostali k moci, k ovládnutiu slovenského územia. Potom už na svoje sľuby zabudli a cez svojich „agentov“ vplyvu z radov Slovákov vytvárali situáciu, že tých, ktorí sa domáhali splnenia daných slov, politicky, v niektorých prípadoch i brachiálne eliminovali. Analýza postojov a programových cieľov slovenskej politickej reprezentácie, ktorá bola angažovaná v česko-slovenskom odboji, ukazuje, že tieto postoje boli viac menej konzistentné v nadväznosti na predvojnové slovenské politické smerovanie a vo všetkých rozhodujúcich dokumentoch, ktoré Slováci podpísali s Čechmi, alebo ktoré vytvorili Slováci, sa to jasne prejavuje; napr. aj písaním spojovníka v slove česko-slovenský.

V slovenskej historickej spisbe je všeobecne známe a aj zdôvodnené, prečo sa na roky vojny domáca slovenská politická reprezentácia odmlčala a prečo nechala za seba hovoriť zahraničných, teda zväčša amerických a ruských Slovákov. Americkí Slováci, ktorí od roku 1907 boli združení v Slovenskej lige v Amerike, vyznávali aj mnohé americké hodnoty, akými boli demokracia, federalizmus a sebaurčenie. Je preto viac menej samozrejmé, že keď vypukla vojna začiatkom augusta roku 1914 a keď pocítili potrebu k nej a k osudu slovenského národa zaujať stanovisko, tak popri slovenských politických programoch vychádzali aj z týchto hodnôt. V memorande, ktoré v septembri 1914 vydala Slovenská liga a ktoré hovorilo o tom, o čo sa Slováci budú usilovať v nasledujúcej vojne, boli tieto princípe úplnosti obsiahnuté: "My chceme, aby zavedená a poctivo prevedená bola úplná rovnoprávnosť všetkých národov, bez akýchkoľvek predpráv jedného národa alebo reči nad inými alebo na úkor iných, a preto ustanovujeme, že by všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi. Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj kultúrnom a hospodárskom poli."[9]

Americkí Slováci boli okrem iného aj realisti. Uvedomovali si, že po tvrdej, takmer päťdesiatročnej maďarizácii Slováci budú potrebovať zahraničnú pomoc, zahraničného spojenca, s ktorým by mohli svoje sebaurčovacie právo doviesť do úspešného konca. Preto sa v ich radoch rozprúdila diskusia, kde hľadať spojenca  pre ciele, ktoré chceli dosiahnuť. Boli si vedomí aj silného rusofilstva v slovenskej spoločnosti, ale Rusko ako potenciálneho tútora slovenskej zvrchovanosti vylúčili. Rusko pokladali za mocnosť, ktorá bola jednak silná, bola pravoslávna, bola iná ako naše stredoeurópske cítenie. Vylúčili aj Poľsko, ktoré pokladali síce za blízke, bližšie k Slovensku, ale tiež videli, že bolo silné a aj silno nacionalistické a Slováci by v ňom nemohli nejakým spôsobom nájsť ten správny domov. Matúš Jankola, popredný činiteľ Slovenskej ligy a účastník diskusie zhrnul výsledky diskusie nasledovným spôsobom: "Naším heslom musí byť "Preč od Maďarov", musíme agitovať za samosprávu Slovenska. Nikdy ale nie v rámci Uhorska a v spojení s Maďarmi. Rusi sú pravoslávni a sčiastky prisilní, pohltili by nás. Poliaci sú nám bližší, ale tiež arogantní, domýšľaví a dosť neznášanliví a pre nás prisilní vo všetkom. Spojiť môžeme sa iba s Čechmi. Na príklad nech nám je Rakúsko-Uhorsko. Vláda, najvyššia diplomacia, vojsko, spoločné a ostatné všetko samé.[10]" Teda nevidieť tam žiadne snahy o splynutie s Čechmi, žiadne, ani dočasné ústupky od memorandového programu,  práve naopak. Dokonca M Jankola bol tak prezieravý, že počítal aj s tým, že Česi sa budú snažiť Slovákov majorizovať a ovládať: „Ohľadom Čechov. Ich supremácia môže byť len dočasná, pokým si vychováme jedno pokolenie vo svojom duchu. Liberalizmus český nepovažujem za tak nebezpečný; naša povaha, charakter je inakší. Slováci... vždy zachovajú si svoj charakter[11].“ Jeho kalkul však nepočítal s tým, že za obdobie jednej generácie sa zmení „duch doby“ a zapríčiní to, že kým vznik Česko-Slovenska bol spojený so všeobecnou demokratizáciou pomerov v Európe, zavŕšenie konsolidácie slovenského národného telesa sa odohrávalo v čase nástupu najtemnejšej európskej diktatúry a vtlačilo je pečať doby. Pri patričnom zneužití tohto faktu zo strany českej politiky sa tak zavŕšenie slovenskej emancipácie posunulo o ďalšie dve generácie.

Na základe úvah o budúcnosti slovenského národa po skončení veľkej vojny v Slovenskej lige bola prijatá koncepcia spolupráce s americkými Čechmi s cieľom vytvoriť spoločný štát s Čechmi a podporiť všetky úsilia smerujúce k dosiahnutiu tohto cieľa. Prvým hmatateľným výsledkom tejto politiky bola Clevelandská dohoda z 22. októbra 1915. V dohode sa hovorí o samostatnosti Českých krajín  a Slovenska, teda o samostatnosti dvoch území a dvoch národov, ktoré mali byť spojené vo  federatívnom zväzku českých krajín a Slovenska.  Čo však je podstatné z pohľadu legitímnosti 28. októbra 1918 vo vzťahu k Slovensku je systémové písanie adjektíva česko-slovenský so spojovníkom[12]. Teda nikde sa tam nehovorí o tom, že by Slováci mali v pripravovanom novom štáte prísť o to, čo bolo z ich pohľadu podstatné, čo sa snažili celé generácie slovenských národovcov - o svoje samostatné bytie a existenciu. Koloman Tisza chcel utopiť Slovákov v maďarskom mori, nuž ale Slováci sa nechceli ísť topiť ani do českého rybníčka. Slováci chceli mať svoj vlastný rybník a chceli spoločne s Čechmi spravovať svoju budúcu vlasť. Asi tak by sme popopísali to, o čo našim predkom v minulosti išlo.

Na Clevelandskú dohodu ideovo nadväzoval aj Kyjevský protokol z 29. augusta 1916, ktorého podpísanie zabezpečil Milan Rastislav Štefánik tým, že spojil slovenské a české spolky v Rusku. Kyjevský protokol hovorí o vytvorení Česko-Slovenska, opäť so spojovníkom[13]. Nikde sa nehovorí o žiadnom Československu, čo tiež svedčí o tom, že Štefánik nebol žiaden zaslepený čechoslovakista, akého by ho niektorí večne včerajší radi videli[14]. V neskoršom zápise, ktorý nadväzoval na Kyjevský protokol, sa hovorí: "Programový cieľ Slovákov v Rusku v roku 1916: Náš cieľ je slobodný slovenský národ. Slovensku v budúcom štáte musí byť zabezpečené úplná národná samospráva, voľnosť sebaurčenia a vývinu."[15] O to išlo tým, ktorí vstupovali do Česko-slovenských légií, organizovaných v Rusku Milanom Rastislavom Štefánikom.

  1. G. Masarykovi sa nepáčila Clevelandská dohoda, pretože jeho koncept budovania štátu bol trochu iný a hovoril o nezávislých Čechách, o nezávislej Bohémii. Jeho politika voči Slovensku bola svojím spôsobom imperiálna. K obnovovanému českému štátu chcel pripojiť a neskôr pohltiť Slovensko, aby tak prelomil fatálne uzavretie Čechov v nemeckom obkľúčení. S týmito politickými koncepciami chodil na Slovensko už pred prvou svetovou vojnou, ale narazil na striktný odpor politikov na čele Slovenskej národnej strany, najmä S. Hurbana Vajanského, ktorý sa s ním dostal do ostrého, dokonca osobného rozporu.[16] Pri napĺňaní svojich politických koncepcií však nemohol opomenúť obrovskú slovenskú menšinu v Amerike. Bola silná, bola vplyvná a najmä mala obrovské peniaze, ktoré na oslobodenie Slovákov a spoločnú česko-slovenskú zahraničnú akciu vyzbierala jej strešná organizácia Slovenská liga v Amerike v radoch slovenských krajanov. Ak by ju nedostal na svoju stranu, musel by na svoj sen o prelomenie nemeckej blokády Čechov cez slovenské územie zabudnúť. Preto ich prišiel v roku 1918 presviedčať o svojej pravde, ale najmä o tom, že federácia nie je dobrá, že to nie je dobré riešenie pre budúci štát. Americkí Slováci ho však prinútili, aby im on predložil svoju koncepciu, ktorá by podľa neho mala vyhovovať aj Čechom aj Slovákom. Nuž dlho trvalo, kým T. G. Masaryk skoncipoval dohodu, ktorá by vyhovovala zástupcom Slovákov v Amerike a ktorá by zabezpečila podporu – i tých spomínaných milión dolárov – jeho zahraničnej akcii. Tak vznikla Pittsburská dohoda, ktorá garantovala Slovákom všetky základné požiadavky tak, ako to vyplývalo z memorandového programu i základných aktov slovenských krajanských organizácií. T. G. Masaryk dokument 30. mája 1918 v Pittsburghu podpísal a znova podpísal aj jeho kaligrafickú verziu už ako zvolený česko-slovenský prezident. Netreba prízvukovať, že obsahovala aj pre Slovákov podstatný spojovník.[17] Je veľmi pravdepodobné, že už keď ju podpisoval, bol rozhodnutý ju nesplniť. Po získaní moci v štáte zhodil všetky masky a bezostyšne ju vyhlásil za zdrap papiera a za falzum. To, že falzum bola jeho Republika bez spojovníka, štát, ktorý pod názvom, zakotveným v Ústave z 28. februára 1920, nikdy nevznikol a nikto ho v tejto podobe ani neuznal, ho neznepokojovalo. Smutné je, že si túto skutočnosť nevšimli slovenskí čechoslováci dodnes.

Podstatné je však aj to, čo chceli Slováci doma. Zainteresovaní slovenskí činitelia vedeli, čo sa robí v zahraničí v prospech slovenskej a českej veci. Vedeli, že sa pripravuje nový česko-slovenský štát, a preto sa začali už od začiatku roku 1918 pripravovať na to, aby mohli participovať na jeho vytvorení, aby sa aktívne zúčastnili na svojom oslobodení. Vedeli, že nemôžu vystúpiť príliš skoro, lebo uhorská vláda bola až do konca vojny dostatočne silná, aby im brachiálnou mocou mohla prekaziť politické plány. Preto postupovali dôverne, v rámci výkonných orgánov SNS sa pripravovali na vytvorenie Slovenskej národnej rady, ktorá by vo vhodný okamžik povedala, čo Slováci chcú získať po skončení vojny. Akým smerom sa uberali myšlienky v radoch vedúcich predstaviteľov slovenskej politickej elity doma, dáva pomerne presné svedectvo vystúpenie Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918 v Uhorskom sneme. Ferdiš Juriga v mene Slovenskej národnej rady vyhlásil tri zásadné body, ktoré sa objavili aj v nescenzúrovanej Deklarácii slovenského národa z 30. Októbra 1918. Prvým bolo konštatovanie, že uhorské orgány, to znamená vláda a snem, nie sú kompetentné rozhodovať v slovenskej otázke. Druhým bolo neobmedzené sebaurčovacie právo pre Slovákov. A tretím bola požiadavka, aby Slováci mali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii[18].

Keď analyzujeme, ako bol vyhlásený „československý“ štát 28. októbra 1918 českým Národným výborom, musíme povedať, že vo vzťahu k Slovákom, ktorí venovali svoj čas, svoj život a svoje peniaze na oslobodenie spoločne s Čechmi, bolo neúprimné. Neúprimné bolo v tom, že obyčajne sa v deklaráciách vyhlasuje v mene niekoho, niečo a čo s tým sleduje. Vyhlásenie „československého“ štátu však tieto náležitosti nemalo. Nemohlo ich mať, keď chceli českí politickí reprezentanti vyhlásiť svoj štát v duchu, ktorý fumigoval slovenský národný rozmer. Im nešlo totiž o vytvorenie nového, spoločného štátu so Slovákmi, ale o obnovenie českého štátu rozšíreného o Slovensko.[19] Preto vyhlásenie Národného výboru začína úplne netypický vetou. „Samostatný československý štát vystúpil do života.[20]" Nemohli vyhlásiť štát v mene neexistujúceho československého národa, lebo by ho učinili zmätočným, neplatným. Ale tým, že sa vyhlásil samostatný „československý“ štát, v jeho rámcoch dodatočne skonštruovali aj „československý“ národ. Z celého znenia vyhlásenia vidieť, že česká politická reprezentácia si išla za svojím „imperiálnym“ cieľom a ani perspektívne nepočítala s uspokojením slovenských národných požiadaviek a cieľov, smerujúcich k slovenskej samospráve. Z čisto vecného hľadiska preto nemožno pokladať vyhlásenie z 28. októbra 1918 za založenie česko-slovenského štátu ako spoločného štátu dvoch národov a jeho legitimita vo vzťahu k Slovensku je veľmi sporná. Nikto z aktérov vyhlásenia vrátane V. Šrobára, ktorý je pod ním podpísaný, nemal na niečo takéto mandát od slovenského národa a vyhlásenie bolo v rozpore s programovými cieľmi, s ktorými Slováci vstupovali do spoločného zápasu s Čechmi a ktoré boli zakotvené v Pittsburskej dohode.

Až prijatie Deklarácia slovenského národa 30. októbra 1918 vytvorilo právny rámec, ktorý možno pokladať za slovenský súhlas so vznikom česko-slovenského štátu. Avšak s akým štátom Slováci vyslovili súhlas, jasne hovorí telegram predsedu Slovenskej národnej strany a predsedu Slovenskej národnej rady Matúša Dulu do Prahy po podpísaní deklarácie. Jasne sa v ňom hovorí, že Slovenska národná strana stoji na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindukuje pre slovensky národ účasť na utvorení samostatného státu - pozostávajúceho zo Slovenska - Čiech - Moravy a Sliezska[21]. Práve tento telegram vyjasňuje (aj v korelácii s vystúpením Ferdiša Jurigu 19. októbra 1918), ktoré pasáže boli Milanom Hodžom z pôvodného textu deklarácie vyškrtnuté. Išlo najmä o zdôraznenie toho, na akom základe Slováci vstupujú do spoločného štátu – teda na základe neobmedzeného samourčovacieho práva slovenského národa a že si žiadajú samostatné zastúpenie na mierovej konferencii.  Napriek konfúznosti jej textu, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou vznikla Hodžovými nesystémovými škrtmi a vsuvkami, musíme Deklaráciu slovenského národa z 30. októbra 1918 pokladať za dokument štátoprávneho charakteru, ktorý rozhodol o odchode Slovákov z Uhorského kráľovstva (to je jeho primárny význam) a prihlásenie sa k spoločnému štátu s Čechmi. Podotýkam, že prihlásenie sa k spoločnému štátu, nie pripojenie sa k obnovenej českej štátnosti rozšírenej o územie, na ktorom Slováci od nepamäti žili.

 Pri hodnotení Deklarácie slovenského národa treba povedať, že mnohé generácie odporcov slovenskej suverenity jej upierali štátoprávny význam a skalní čechoslováci to robia dodnes. Radi by videli len ten dátum vzniku Česko-Slovenska, ktorý eliminoval oprávnené štátoprávne nároky Slovákov. Napriek jej terminologickej konfúznosti, zapríčinenej nesystémovými Hodžovými zásahmi, hovorí celkom jasným jazykom. Rozväzuje zväzok Slovákov s Uhorským kráľovstvom tým, že sa prihlásila k samourčovaciemu právu a vyhlásila sa za jediného oprávneného činiteľa hovoriť v mene slovenského národa. Na tomto základe sa prihlásila k spoločnému česko-slovenskému štátu. V tejto súvislosti treba poznamenať, že termín vetva česko-slovenského národa – či už to týmto spôsobom upravil Milan Hodža, alebo to bolo aj v originálnom texte – je v deklarácii chápaná ako subjekt, čo koniec koncov potvrdzuje aj záverečná pasáž deklarácie, kde sa zdôrazňuje: „Sme presvedčení, že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.[22]“ Ako vidno, aj Deklarácia slovenského národa bola zostavená v duchu Memoranda národa slovenského a deklarantom išlo o naplnenie samourčovacieho práva slovenského národa a nie o to, čo zamýšľalo vyhlásenie českého Národného výboru, teda kapitulácia na vlastný národný život a pripojenie sa k „historickým krajinám“ s cieľom splynutia Slovákov do jednotného „československého“, teda českého národa. A, samozrejme, treba pripomenúť, že aj v tomto dokumente sa slovo česko-slovenský dôsledne píše so spojovníkom. Slováci žiadne „bezpomlčkové“ Československo nechceli a ani zaň nebojovali. Preto ho ani nemá zmysel oslavovať štátnym sviatkom, pretože by sme tým ex post legitimizovali všetky snahy takmer všetkých českých politických reprezentácií v nasledujúcich desaťročiach, ktoré sa snažili etnicky, ale najmä politicky asimilovať slovenský národ.

Oponenti tohto môjho názoru budú tvrdiť jednak nepravdivo, že Česko-Slovensko zachránilo slovenský národ pred zánikom, a jednak, že slovenský národ práve vďaka existencii Česko-Slovenska dospel do štádia, keď mohol prevziať zodpovednosť za svoj osud do vlastných rúk. Ja si však dovoľujem tvrdiť, že do tohto štádia sme dospeli síce v rámci Česko-Slovenska, ale napriek snahám či už masarykovsko-benešovskej alebo gottwaldovsko-novotnovskej českej politickej reprezentácii. Jedna sa nás snažila „zrušiť“ v rámci liberálno-demokratických politických postupov, druhá tvrdými a vulgárnymi boľševickými metódami. Jedni na to zakladali ústavy a katedry, na ktorých zdôvodňovali neexistenciu slovenského národa, odsudzovali štúrovský „rozkol“ a blúznili o raji, ktorý Slovákov čaká, keď sa zrieknu  tej svojej „kočištiny“. Druhí mali na vytvorenie „čechoslováckeho“ raja na zemi iné techniky. Formálne síce uznávali existenciu slovenského národa, ale pre tých, ktorí sa snažili z tohto uznania vyvodiť aj politické a štátoprávne závery, to v ich režime nemali ľahké. Mali pre nich vybudované „pohodlné“ cely vo väzniciach a dlhodobé žaláre. Žiaľ, najmä začiatkom 50. rokov aj šibenice. Ak by si niekto myslel, že po federalizácii Česko-Slovenska tlaky na asimiláciu, respektíve na potlačenie Slovákov minimálne ako politického národa ustali, ten je na omyle. Mariánom Čalfom pertraktovaná trojjediná ústava, ale aj Havlova „funkční“ federácia boli len odvary rovnakého čaju. Preto si myslím, že sté výročia konca prvej svetovej vojny, rozpadu Uhorského kráľovstva a vznik Česko-Slovenska[23] treba dôstojne osláviť a to je všetko. Dávať pri dnešnej realite minulému štátu väčší význam (napr. oslavovaním ho štátnym sviatkom), aký v slovenských dejinách mal, pokladám za nenáležité.


Anton Hrnko



__________________________________

Text prednášky na konferencii Panslovanskej únie s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom, ktorá sa uskutočnila 13.10.2014 v Bratisla

 

 

Poznámky:

[1] Holotík, Ľ. – Mészaroš, J.: Dejiny Slovenska II., Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1968, s. 281.

[2] Le Petit Parisien, 14. 9. 1921. Citované podľa Dejiny 2/2016. Internetový časopis Inštitútu histórie FF PU v Prešove, s. 101.

[3] Pozri text Žiadostí slovenského národa. In Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I., Národné literárne centrum, Bratislava 1998, s. 307 – 310.

[4] Tamže.  Text pamätného spisu, s. 318 – 319.

[5] Tamže. Text Memoranda národa slovenského pre uhorskú vládu a Viedenského memoranda pre cisára, s. 336 – 357.

[6] Národné noviny, 8. 1. 1914

[7] Bašibozuk bol príslušník neregulárnych vojenských jednotiek Osmanskej ríše, zväčša albánskej národnosti, ktorých Vysoká porta využívala na terorizovanie balkánskych národov.

[8] Národný hlásnik, 9. 1. 1914.

[9] Dokumenty slovenskej národnej identity... c.d., s. 437.

[10] Tamže. List M. jankolu, s. 439.

[11] Tamže. S. 440.

[12] Tamže. Text Clevelandskej dohody, s. 445 – 447.

[13] Tamže. Text Kyjevského protokolu, s. 449 – 450.

[14] Len na okraj treba poznamenať, že prvý návrh, ktorý dal francúzskej vláde na vytvorenie zahraničného vojska z rakúsko-uhorskej armády, požadoval zriadenie Slovenských, nie Česko-Slovenských légií. Pozri: Guelton, F. – Braud, E. – Kšiňan, M.: Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany. VHÚ – MO SR 2009, s. 41.

[15] Dokumenty slovenskej národnej identity... c.d., s. 451.

[16] http://tg-masaryk.cz/mapa/index.jsp?id=12&misto=Bystricka.-Letni-pobyty-1888-1901,-1931-1933

[17] Dokumenty slovenskej národnej identity..c.d. Text Pittsburskej dohody, s. 485 – 487.

[18] Juriga, F.: Blahozvesť kriesenia národa slovenského a slovenskej krajiny. Trnava 1937. Text vystúpenia F. Jurigu na uhorskom sneme, s. 284.

[19] Tento koncept štátu sa potom dlhodobo prejavoval napr. v systematickom pomenovaní českej časti republiky ako historických krajín a východných častí ako niečoho, čo nemalo históriu a bolo k historickým krajinám pripojené.

[20] Dokumenty slovenskej národnej... c.d. Vyhlásenie Národného výboru, s. 503

[21] https://urda.blog.sme.sk/c/165643/30-okt-1918-Martinska-deklaracia.html. Text telegramu M. Dulu.

[22] Dokumenty slovenskej národnej... c.d. Text Deklarácie slovenského národa, s. 513 – 514.

[23] Hádam na tomto mieste by bolo treba niečo povedať o písaní názvu bývalého štátu. Názov bez spojovníka symbolizuje to, o čo sa usilovali a čo aj realizovali predstavitelia českého politického tábora. Reprezentuje skutočnosť, že Československo bolo len českou štátnosťou, v ktorej Slovensko hralo podradnú úlohu. Názov so spojovníkom odráža skutočnosť, o ktorú sa usilovali celé desaťročia slovenskí politickí predstavitelia – aby bolo Česko-Slovensko spoločným, a nie českým štátom. Tento názov je jediný správny i z hľadiska znenia Versailleských mierových zmlúv, ktoré dôsledne písali názov štátu so spojovníkom z jednoduchého a praktického dôvodu – nový štát chápali ako štát dvoch národov (peoples), ktoré sa spojili do spoločného štátu. Neviem, prečo by sme si mali pripomínať štát s názvom, pod ktorým nikdy nebol uznaný.