EÚ - nová Franská ríša
Franská ríša (regnum Francorum) bol ranno-stredoveký štát, ktorý vznikol koncom 5. storočia po obsadení rímskej provincie Galie germánskym kmeňom Frankov. Franská ríša sa rozdelila na Východofranskú (Nemecko), na Západofranskú ríšu (Francúzsko) a na Talianske kráľovstvo (spolu s Burgundskom). K prvým priamym bojovým kontaktom našich predkov s Franskou ríšou došlo v prvej polovici 7. storočia, keď kráľ Austrázie Dagobert I. prenikol až na územie naddunajských Slovanov.
Myšlienka na zjednotenie Európy, alebo aspoň jej veľkej časti, je stará a možno povedať, že prvé „integračné“ kroky urobilo už Rímske impérium. V súvislosti so súčasnou európskou integráciou však treba spomenúť, najmä integračné snahy franského vládcu Karola Veľkého. V tom čase však európska integrácia, ani formálne, nesledovala žiadne humánne ciele a v plnom zmysle slova išlo o imperiálnu expanziu moci pod heslom „Šíriť kresťanstvo mečom a ohňom“. Otázne však je, či dnešná, súčasná európska integrácia sleduje najmä humánne ciele a či v skutočnosti nie je nástrojom na získanie nových území, nových zdrojov a nových trhov.
O hlbšej spolupráci európskych štátov, za účelom dosiahnutia mieru na kontinente uvažovali v novoveku, najmä začiatkom minulého storočia, viacerí európski myslitelia a politici, ktorí sa zamýšľali nad vznikom spoločenstva európskych štátov, alebo priamo paneurópskeho štátneho útvaru na federatívnych a únijných princípoch. Tento útvar nazývali: „Paneurópou“, či „Európskym federatívnym zväzom“, prípadne „Európskou federálnou úniou“, alebo „Spojenými štátmi európskymi“
Európska integrácia nabrala obrátky najmä po zmierení Nemecka s Francúzskom, čo sa v paneurópskej propagande považuje za príklad prospešnosti európskej integrácie. Ku zmiereniu týchto krajín však určite nedošlo z lásky k blížnemu svojmu a dovolím si predpokladať, že dôvodom neboli žiadne humanistické ideály, či hodnoty. V skutočnosti to bol účelový prostriedok na obnovenie vplyvu Nemecka a Francúzska vo svete. Spojenie hospodárskeho potenciálu Nemecka s vojenským potenciálom Francúzska umožnilo týmto hlavným dedičom Franskej ríše návrat na celosvetovú mocensko-politickú šachovnicu, čo je z hľadiska ich záujmov zámer nepochybne legitímny. Je len otázne, nakoľko je tento zámer výhodný pre Slovanov. Nemci a Francúzi sa snažia Európsku úniu ovládať a svoje hegemonistické chúťky nijako neskrývajú a presadzujú ich niekedy až neokrôchaným spôsobom.
Keď som v televízii sledoval, ako bývalý spolupracovník československej Štátnej bezpečnosti, s krycím menom Tomis (známy v pražských umeleckých kruhoch tým, že najčastejšie pracoval vo svojej obľúbenej telefónnej búdke) tára pred poloprázdnym auditóriom na pôde parlamentu EÚ o tom, že Európska únia bola založená na humanistických hodnotách, nemohol som sa nezasmiať. Áno vraj ide len a len o hodnoty, a vôbec nie o moc, suroviny, ľudské zdroje, trhy a zisk. Nedá mi pripomenúť, že aj franskej soldateske, „integrujúcej“ stredovekú Európu mečom a ohňom, išlo len o „šírenie kresťanstva“, teda o kresťanské hodnoty. Dejiny nás varujú – pozor na spasiteľov so schopnosťami šikovných manipulátorov. Humanrightizmus sa stáva novým náboženstvom a v mene ľudských práv si privlastňuje právo znásilniť aj zdravý rozum, či slobodu. Veď kto by sa už opovážil brániť sa blahodarnému šíreniu ľudských práv?
Čím ďalej európska integrácia postupuje, tým viac sa snažia Nemci a Francúzi hrať v Európe rozhodujúcu roľu a niekedy, ako keby sa tak trochu pozabudli a suverénne prekračujú nielen svoje legálne kompetencie ale aj hranice slušnosti. Pripomeňme si tlaky na Českú republiku v období keď sa mala ujať predsedníctva v Európskej únii a tiež na tlaky v súvislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy, ako aj nie celkom prijateľné výroky francúzskeho prezidenta, či nemeckej kancelárky na adresu českého prezidenta, prípadne lídra britských konzervatívcov Camerona. Pozrime sa na to s akou aroganciou znásilňujú tie členské štáty únie, ktoré nechcú prijať nanútené kvóty migrantov. Hlavní dedičia Franskej ríše v podstate ovládli Európu mierovými prostriedkami. Dosiahli, bez jediného výstrelu, to čo sa vojensky nepodarilo Karlovi Veľkému, ani Napoleonovi Bonapartovi, či Adolfovi Hitlerovi. Môžu v mierových podmienkach robiť politiku Drang nach Osten a tváriť sa pritom dobrácky a mierumilovne, pričom sa automaticky predpokladá, že integrované „východoeurópske“ štáty sú za toto „dobrodenie“ vďačné. Táto vďačnosť sa, akosi samozrejme, v týchto integrovaných štátoch dokonca považuje za prejav „európanstva“. Slovania však nemajú dobré skúsenosti ani s Franskou ríšou, ani s Francúzskym cisárstvom, ani s Nemeckou ríšou a preto by mali byť nanajvýš opatrní.
Necítim odpor k Európskej únii - európska integrácia nepochybne má svoje výhody. Nepáči sa mi však vývoj v niektorých oblastiach a najmä maniere, akými „silní hráči“ presadzujú svoje záujmy. Dovolím si preto tvrdiť, že ak bude vývoj pokračovať týmto smerom, tak sa Európska únia stane akousi novou Franskou ríšou, ktorá však nemusí byť a pravdepodobne ani nebude skutočnou vlasťou „integrovaných“ Slovanov. Tí sa môžu stať Európanmi druhej kategórie. Pozorne vývoj sledujme, ak by však pokračoval takto, budeme asi nútení začať proces obnovenia slovenskej zvrchovanosti. V politike neexistuje definitívne víťazstvo, ani definitívna prehra, existuje len momentálny stav a ten sa môže zmeniť – už sme to zažili.
JUDr. Milan Janičina
