Ostne na poslovenčenie slovenských dejín

Špecialistovi na staršie slovenské a stredoeurópske dejiny prof. Martinovi Homzovi sa podaril husársky kúsok.

Úspešne zobudil hlavných protagonistov obranných „Ostňov“ Jána Baltazára Magina z roku 1723, Polifilusa, Gnorimenesa a Gnorimednopoliprostatusa, z takmer tristoročného spánku, a potom ich, čoby profesorov slovenských dejín, posadil do autobusu vedno so Študentom 1, Študentom 2, Študentkou a samozrejme s Vodičom a vypravil ich do Zadunajska (hľa, aké citlivo neutrálne meno pre dnešné Maďarsko!). A na základe toho vznikla erudovaná a zároveň pútavá kniha „Maurices novae alebo Nové ostne, Prvá časť“ (vydalo o. z. Slovenské dejiny, 2020).

Je to kniha debát o slovenských dejinách ako súčasti uhorských a preduhorských dejín. Na 334 stranách textu so 17 obrázkami a 24 mapami sme účastníkmi exkurzií v rokoch 2004– 2016 a odkrývaní historickej geografie „našej vlasti“ (teda nie „našej krajiny“, lebo takto podľa autora hovoria iba „u-krajinkári“), sme súčasťou ideového návratu „slovenskej historiografie k svojim východiskám – k 18. Storočiu.“ Lebo vznik bývalého Česko-Slovenska v roku 1918 „Slovákom v ich intelektuálnom zápase o spoločné kultúrno-historické dedičstvo s Maďarmi nijako nepomohol“ – kto si myslí opak, je „príčesok“.

Verme, že sme svedkami začiatku úsilia (lebo prídu ešte štyri časti „Ostňov“) o pokračovanie a dokončenie toho, čo pred sto rokmi bolo prerušené, a čo je zrejme hlavný cieľ autobusového výletu. Autor to prezradil na strane 192: „Dehungarizácia“ slovenských dejín v záujme ich zjednocovania s českými dejinami viedla k ukončeniu slovenského boja o výklad uhorských dejín. Mali sme byť husiti, a nie „Pribinovci“. To preto sa uhorské dejiny dodnes interpretujú v maďarskom nacionalistickom duchu, ktorý vznikol „v pomätených hlavách maďarských nacionalistov v 19. storočí,“ ako dejiny „latinského maďarského kráľovstva.“ Zápas našich historikov, Juraja Papánka, Sklenára a Fándlyho v 18. storočí, a po nich Franka Sasinka, Jonáša Záborského či Jozefa Hložanského proti jednostrannej interpretácii uhorských dejín, sa v roku 1918 náhle prerušil.
A teraz sa začal. Našou aktuálnou úlohou je prácne a nápadito obhajovať fakt, že uhorské kráľovstvo bolo možno väčšmi slovenské ako „uhorské“, a že „uhorské“ neznamená „maďarské“. Nikdy nie je neskoro.
Budeme musieť prezentovať fakt, s ktorým súhlasí aj Vodič, že totiž Slovanské (ak prekladáme „sclavorum“ ako „slovanské“, a nie „slovenské“) kráľovstvo kráľa Svätopluka I. bolo východiskom pre plán cisára Ota III. na „renovatio imperii“, v ktorom mala mať „Slovanská provincia (regnum) rovnoprávne postavenie popri Galii, Germánii a Rome, čo sa dodnes nestalo“ (s. 144).
Idea postsvätoplukovského Slovanského kráľovstva sa stala trvalou súčasťou politickej imaginácie dodnes, a to pod rôznymi menami: Intermarium či Trojmorie. Svätopluk odišiel z tohto sveta v roku 894 ako neporazený vládca a prvý na „rímsky spôsob“ pomazaný vládca časti Európy na východ od Álp s titulom „Rex Sclavorum“. Štefan I. získal kráľovský titul z Ríma okolo roku 1000 pôvodne ako panónsky kráľ, pokračovateľ Svätoplukovho Regnum Sclavorum. Do zoznamu „Rímom korunovaných kráľov“ patria poľskí aj uhorskí panovníci, podľa Gnorimednopoliprostasa (ďalej mu skrátime meno na „Gnori“) takzvaní Arpádovci, lebo on „Arpáda neverí“ (s. 152), ozajstní dedičmi Svätopluka, dokonca v roku 1075 sa ním stal aj vládca Kyjevskej Rusi Izjaslav Vsevolodovič. Iba českým panovníkom nedal korunu pápež, ale Vratislava II. v roku 1085 pomazal z vôle nemeckého cisára Henricha IV. (známeho protipápežskou politikou, začo bol aj exkomunikovaný), mohučský arcibiskup Egilbert. České kráľovstvo však založil až Zlatou bulou sicílskou v roku 1212 cisár Fridrich II. Vodíč má pravdu: „My sme mali kráľa vždy a Česi až od 13. storočia, aj to nie z Ríma, ale od Rímom prekliateho nemeckého cisára“ (s. 158).
To znamená, že české dejiny nie sú priamočiarym pokračovaním svätoplukovských dejín, napriek tomu, že Česi si myslia iné, a to už od 14. storočia, keď splodili tézu „translatio regni“, „prenesenia kráľovstva“ od Svätopluka na české knieža Vratislava II. Na začiatku exkurzií do Zadunajska identifikoval autor päť tŕňov/ostňov (otáznikov), aby „bolo o čom“:


1) ak by sme v 9. storočí neodmietli žiakov Metoda, padli by sme pod byzantský, dnes ruský vplyv?
2) je Rastislav hlavným vinníkom za „slovanské blúznenie“?
3) existuje jasné svedectvo, že to bol Svätopluk, ktorý vyhnal Metodových žiakov?
4) odkiaľ vieme, či nevieme, že sv. Cyril – Konštantín a Metod na Slovensku neboli?
5) Nitriansko, Morava, Čechy a neskôr Poľsko skutočne sledovali skôr svätoplukovskovichingovský, to jest latinský scenár vývoja cirkvi?


Citlivý čitateľ vycíti, že vlastne jadrom všetkých tŕňov je kráľ Svätopluk, srdcová záležitosť autora – ťažko nájsť komplexnejší „popis“ Svätopluka, ako je v zborníku Homza et al. „Svätopluk v európskom písomníctve“ (Bratislava 2013). A od Svätopluka je len krok k Nitre a malo by byť oveľa bližšie k Pribinovi ako k Mojmírovi. Malo, lebo – bolo.

Pochváľme za tento prístup váženého pána profesora a nech mi je dovolené ako recenzentovi, ktorý sa v autobuse neviezol, dopísať: Pri návrate do 18. storočia kriticky hodnoťme, ale neodhadzujme všetky vývody a závery vzácnych slovenských prvohistorikov a z hľadiska nových poznatkov ich len aktualizujme. (Veď tak robia všetci okolo nás, opierajú sa o to, čo vytvára z ich dejín jednu dlhú niť.) A na tej báze doslova prepíšme, „zrekonštruujme“ celé naše dejiny.

Vymeňme učebnice dejepisu i texty vo wikipédii, nakrúťme dokumentárne a hrané filmy, dajme do povedomia skutočne slovenský pohľad na slovenské dejiny. Jedným slovom nebojme sa pustiť do zápasu o vlastný výklad dejín: sme plnohodnotným subjektom uhorských dejín a my sme hlavným nositeľom pribinovsko-svätoplukovskonitrianskeho odkazu. Na str. 114 pochybuje Študentka, či „radikálny obrat vo výklade našich dejín je pravdepodobný, a preto vôbec možný.“ Nuž, je priam nevyhnutný, ak sa chceme vymaniť z vyslovene českého výkladu našich dejín. „Kým české dejiny sú viacmenej jeden nepretržitý príbeh, naše dejiny, to je niekoľko príbehov dokopy“ – čítame na str. 171.

Skúsme teda rozvinúť jeden slovenský príbeh, spojený s Nitrou a začínajúci sa Pribinom (vlastne už Samom), so všetkými dôsledkami. Neostaňme na polceste. Aj keď pre mnohých sú už všetky exonymá, teda cudzie pomenovania historických reálií, raz navždy dané a nami akceptované, teda prebrané (s. 272), nebojme sa oprášiť či novozaviesť a používať naše endonymá, mená vlastné, ktoré si dáme my. Ak Slovensko/Slováci sú subjektom dejín Uhorska, a máme právo na vlastný výklad dejín, urobme aj o poriadok v terminológii. Pomenujme Pribinovu dŕžavu ako Nitravu, príp. Veľkú Nitravu, a vládcov pochádzajúcich z Nitry „Pribinovcami“. Vzdelaná „cháska“ v autobuse putujúcom z Bratislavy cez Komárno a pilíšske Mlynky do Ostrihomu, stade do Vesprimu a Stoličného Belehradu (Székesfehérváru) do Blatnohradu (Zalaváru) a cestou späť ešte do Panonhalmy, je dôvtipná, odvážna, dostatočne obrnená „ostňami“, aby ťahala tŕne z päty nielen slovenských dejín, ale aj Slovákov ako takých – veď nežijeme len minulosťou, resp. minulosť sa nám prihovára v každom kamienku na ceste do budúcnosti.
V každom z cestujúcich vidieť rozhľad, odvahu i entuziazmus autora. Prosím o dovolenie, aby som si medzi osvietených profesorov a dostatočne erudovaných študentov, mohol prisadnúť. Možno na voľné sedadlo vedľa Vodiča. A primiešať do nesporne dôvtipnej debaty a nastavovania ostňov všetkému, čo nás obklopovalo i obklopuje, čo si o čom myslíme my a čo si myslia naši susedia, niekoľko „podvratných“ myšlienok, ktoré sa historikovi „bez gebíru“ odpustia skôr ako profesionálovi – prepáčte priatelia – odchovancom na mlieku nadojenom v Prahe z kráv kŕmených v Berlíne.
Verím, že moje ostne vzdelané hlavy hneď na prvé počutie neodmietnu. Že ostanú „v hre“. Prečo by nemohol platiť aj v historickej vede brainstorming ako metóda nadhodenia na prvý pohľad odstredivej hypotézy, z ktorej sa však môže stať téza a na základe dôkazov pravda? Odvahu mi dodáva aj autorova  výzva, že sa v ďalších častiach cestovania spolieha na podnety čitateľskej obce, „ktoré prispejú k ďalšiemu prehĺbeniu poznania našich dejín.“ Ide predovšetkým o naše vymedzenie sa voči Maďarom a Čechom a vyzdvihnutie našich hrdinov. Lebo jedni i druhí nielenže vidia naše najstaršie dejiny ich pohľadom, a navyše zapĺňajú svojou pravdou, „historickým naratívom“ náš trh.

Pokiaľ ide o Čechov, tí naozaj priamo deformujú slovenské dejiny (s. 159). Pokiaľ ide o Maďarov, tí vynašli svojsky „rozprávkový“ výklad uhorských (v maďarčine len maďarských) dejín, a to účelovým „preinačovaním“ faktov, uprednostňovaním svojich „vitézov“, „zhmotňovaním“ a dostavovaním a prestavovaním zachovaných artefaktov. „Čo nemajú, to si dorobia“, vie Polifilus (s. 217). Veľmi sa mi páči čiasi úvaha, že japonským turistom je to jedno, kto a kedy postavil tzv. kostol sv. Štefana v Blatnohrade. Keď Matica slovenská zorganizovala v roku 2012 prvú Národnú slávnosť na Devíne, vznikol nápad nanovo „postaviť“, zrekonštruovať baziliku na Devínskom hrade, aby „Japonci“, ale aj Slováci „očividne“ vedeli, že tam taká bazilika v 9. storočí stála a v týchto časoch by sa stala našim pútnickým miestom, historicky oveľa menej popierateľným ako je „Velihrad“ z koprodukčného filmu Českej televízie a RTVS(!) „Cyril a Metoděj, patróni Slovanů“ z roku 2013 (ako výstižne hovorí diskutér z autobusu Nitra v ňom bola „prezentovaná ako temná, nedôležitá diera niekde vo vesmíre“ a Svätopluk bol „ako prienik podôb Adolfa Hitlera a Nemcom nakloneného smilníka“).

Odvahu hovoriť o našich „príčeskoch“ (teda nekriticky pročesky zmýšľajúcich Slovákoch) treba oceniť aj vo svetle prístupu RTVS k slovenským reáliám, ktorá v dôslednom čechoslovakistickom hábe predstavila nielen Cyrila a Metoda, ale aj Andreja Hlinku v rámci projektu „Slovenský panteón“ (2020).

Odpoveďou na dominanciu českej i maďarskej historickej spisby, ktorou je zaplnený náš trh, môžu byť knihy ako táto. Napísaná múdro, zaujímavo a slovenským perom. Česi „na trhu“ dominujú, a celkom jednoznačne zdôrazňujú moravsko-českú dominancia nad Nitrianskom/Nitravou a teda Slovenskom v 9. storočí. Aj keď to nebola pravda, my mlčky súhlasíme.
Teda práve v tomto bode je východisko všetkých ostatných slovensko-českých diskusií či sporov, tu je „gruntovný“ – akoby povedal Mináč – uzol čechoslovakizmu, a to v samotnom názve „Veľká Morava“. Začnem teda svoje miesto vedľa Vodiča obhajovať tu, pri údajnej dominancii Moravy nad Nitravou, z čoho vyplynú aj ďalšie moje „ostne“: bol Svätopluk Mojmírovcom? Kde sa vzalo pomenovanie „Uhorsko“? Kedy vstúpil do dejín pojem „slovienčina/slověnština“? No a naostatok navrhnem možné trasy autobusu do ďalších dielov.

Osteň prvý: Kde sa vzal pojem „Veľká Morava“? O čo sa opiera? Naozaj vyhnal Mojmír Pribinu z Nitry? Názov „Veľká Morava“ („Megalé Marabia“) použil ako prvý v polovici 10. storočia byzantský cisár Konštantín VII. Porfyrogenetos v diele „De administrado imperio“. „Megalé“ môže pritom znamenať tak „veľká“, ako aj „vzdialená“ Morava. A po druhé, „narodila sa“ až o polstoročie po smrti Svätopluka. Toto pomenovanie je už také rozšírené, že žiadať o jeho zanechanie a nahradenie výstižnejším pomenovaním, bližším k pravde, môže sa zdať bláznovstvom. Celý svet doteraz hovorí (alebo skôr nehovorí nič) o zhruba sedemdesiatich troch rokoch (833–906) ako o „Veľkej Morave“ či „Veľkomoravskej ríši“. Pritom Česi v poslednom čase opúšťajú epitetón „Veľká“, hovoria už iba o Morave, akoby aj tým chceli si celé toto obdobie prisvojiť. Pripomína mi to príbeh pomenovania okresného mesta Vranov ako „Vranov nad Topľou“. Napriek tomu, že na Slovensku niet iného Vranova, miestni na prídomku „nad Topľou“ trvajú, lebo ten „zahŕňa“ aj pripojené Čemerné. To slovíčko „Veľká“ pri Morave akoby malo znamenať, že Morava „zahŕňa“ aj Slovensko, Nitravu.
Vznik „Veľkej Moravy“ má oporu len v jedinom dokumente, v spise o „Obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru“ („Conversio Bagoariorum et Carantanorum“), ktorý napísali v rokoch 870-873 na dvore salzburského arcibiskupa Adalvina pri obrane svojho konania proti Metodovi, a ktorý zožína slávu nie na jednom mieste v „Ostňoch“.
Na str. 224 hovorí o ňom Gnorimenes ako o „našom slávnom bavorskom spise z roku 870“.
Nuž hej, sú v ňom mená Pribinovej družiny i zoznam kostolov zasvätených Pribinovcami napríklad sv. Petrovi, nuž a hej, jeden taký, pripisovaný samotnému Pribinovi je i v Brne. „Ale o tejto informácii od Aventinusa sme už hovorili,“ dodáva Gnorimenes, a my si dovoľujeme dodať „... ale nič sme z toho nevyvodili.“
Zato sme vyvodili zásadné závery zo spisu o „Obrátení“ z jednej vety: „V priebehu toho času istý Pribina, vyhnaný Mojmírom, kniežaťom Moravanov nad Dunajom, prišiel k Ratbodovi.“ Bodka, punktum. A pod čiarou  editor „Prameňov k dejinám Veľkej Moravy“ (Bratislava 1968, s. 82), Peter Ratkoš uvádza: „Je to vlastne jediná, a preto i veľmi dôležitá správa (sic!) o vyhnaní Pribinu a jemu verných veľmožov z Nitrianska Mojmírom, kniežaťom starej Moravy asi r. 833.

Tým sa vytvorili podmienky pre vznik väčšieho štátneho celku – Veľkej Moravy“. Historici zvyknú hovorievať, že jeden prameň - žiadny prameň, len práve taká zásadná udalosť v našich dejinách má byť výnimkou? Veď na základe jedinej vety v tomto spise „stvorili“ historici „Veľkú Moravu“, vznikla „neotrasiteľná teória“ o podmanení Nitravy Moravou. Na základe tejto vety „Veľká Morava“ vznikla v roku 833 tak, že Mojmír vyhnal z Nitry Pribinu, že teda Morava anektovala Nitravu.

Poznáte lepšie východisko pre čechoslovakizmus?

Je spis o „Obrátení“ naozaj „náš slávny bavorský spis“? Možno nanajvýš „turistický sprievodca slovenskými dejinami 9. storočia v Zadunajsku“ (Gnori, s. 218). Prečítajme si, čo o ňom píše súčasný nemecký historik Hans Dieter Tönsmeyer v práci „In castro Chezilonisnovitter Mosapurc vocato,“ ktorá je súčasťou knihy/zborníka „Koceľ a Blatnohrad“ (Marianka 2013). Hovorí o ňom ako o polemickom spise, ktorý bol vsadený do roztržky s Metodom, aby sa dokázalo prednostné postavenie Salzburgu v misii Korutánska a Dolnej Panónii. Vedno s ďalšími po nemecky píšucimi autormi H. Wolframom, F. Lošekom, A. Scharerom a G. Scheibelreiterom tvrdí, že „Obrátenie/Conversio“ bolo zlostnou reakciou na činnosť moravsko-panónskeho metropolitu Metoda, „odôvodnením“ jeho uväznenia po úspešnej misii v Ríme. A teraz to najdôležitejšie: „Pri zmienke o Pribinovom krste v Traismaueri (827/828) ide jednoznačne o lož“ (s. 60).
Nitrianska kniežacia rodina bola totiž kresťanskou už v čase nadviazania vzťahov k Bavorsku, pričom spojenectvo bavorského vojvodu Odila s „nitrianskymi Slovenmi“, členmi kniežacej rodiny z Nitry (Fürstenfamilie von Nitra), je v ríšskych análoch dosvedčené v roku 742/743, odvtedy boli členmi Salzburského bratstva v Opátstve sv. Petra (to preto postavil Pribina v Brne chrám zasvätený sv. Petrovi?). Keďže do tohto bratstva mohli vstupovať iba kresťania, predkovia Pribinu nemohli nebyť v polovici 8. storočia kresťanmi. „Facta ficta“ vymyslel iný Nemec, Friedrich Nietsche, zrejme vediac, akú úlohu mala zjavne nepravdivá informácia vložená do textu mala plniť v dobe, keď ju tam vkladali!
Z toho istého prameňa (Tönsmayer) sa dozvedáme, že keď salzburský arcibiskup Adalram v roku 827/828 vysväcoval v Nitre kostol Pribinovi, ten bol v poradí až druhý, v Nitre už stál chrám zasvätený patrónovi regensburského biskupstva sv. Emerámovi pred rokom 762, za vlády bavorského vojvodu Tassila, ktorý bol spríbuznený s Nitranmi. Jeho dcéra Cotania sa vydala za Nitrana Oaza v roku 778. Zdá sa, že to bola jedna z viacerých dynastických bavorsko-nitrianskych svadieb, akou bola aj Pribinova svadba v roku 827/828.

Životné osudy Pribinu, o ktorého nitrianskych – slovenských koreňoch nikto nepochybuje, spadajú do rokov 800-860. U západných susedov to bola doba východofranského kráľa Ľudovíta Nemca (805–876). Absolútne presné dátumy z Pribinovho života sú len dva: biskup Luipram zo Salzburgu v Pribinovom sídle vysvätil 24. januára 850 kostol ku cti svätej Bohorodičky Márie a 20. februára 860 vydal kráľ Ľudovít Nemec listinu, ktorou odobril Pribinovo podarovanie veľkého územia dolnobavorskému kláštoru v Altaichu pri Pasove. V tejto listine je pomenovanie Pribinovho panstva ako „Slovgenzin marcha“, teda „Slovenská marka“, čo napovedá, že meno územia v susedstve s touto „markou“ bolo „Slovgenzin“, po našom „Slovenčina“. 
Zastavme sa na chvíľu v Brne (možno aj tam by mal zájsť dejepisný autobus). Bolo Brno Pribinovým mestom? Nemecký historik Johannes Tutmair, nazývaný Aventinus (1477-1534) v diele „Annales ducum Boiariae/Bayerische Chronik“ (Anály Bavorov/Bavorská kronika) to vie: „Kráľ Pribina staval kostoly v Nitre, Bratislave, ale aj v Brne, ktorému dal aj svoje meno v podobe Brynna.“ V Brne je dodnes Katedrála sv. Petra a Pavla. Gnorimenes (na s. 47) má k Aventinusovi pripomienku, svoje dielo písal až na začiatku 16. storočia, ale hneď aj dodáva, že „mnohé informácie však mal z prvej ruky, zo starších prameňov, ktoré sa nám k dnešnému dňu nezachovali.“ Prečo potom nevenuje pozornosť Aventinusovým tvrdeniam o západnej hranici Pribinovho kráľovstva, siahajúcej po Českomoravskú vrchovinu, teda do susedstva s Bavorskom? A ďalej, ak by bol Pribina bezvýznamný, prečo by sa jeho podobizeň objavila v diele „Prosopographiae heroum Atque Illustrium Virorum Totius Germaniae“ (Bazilej, 1566), čo je tak či onak druhým prameňom? Druhý autor, aj keď text tohto diela „je aj s chlpmi prevzatý od Aventinusa.“ Škoda, že nikto, ani zástupca ľudu Vodič, ďalej neriešil otázku západnej hranice Pribinovej dŕžavy. Neprichádzajme dobrovoľne o dôležité informácie, ktoré spolu s ďalšími správami, tiež z nemeckého tábora, dávajú do iného svetla vznik tzv. Veľkej Moravy. Na našu škodu aj „Gesta regum Sclavorum“ a najmä ich 9. kapitola, ale aj „Uhorsko-poľská kronika boli národnými historikmi 19. a 20. storočia vyhlásené za nedôveryhodné“ (s. 266), a „dobrovoľne“ k nim priraďujeme aj Aventinusovo dielo.
Uverme Aventinusovi, veď aký by mohol mať záujem „prilievať“ vodu v prospech Pribinu a Nitry s odstupom siedmich storočí? Teda: „Nitrianske kráľovstvo“ sa v časoch „kráľa Pribinu“ rozprestieralo na obidvoch stranách rieky Moravy.
Pri pohľade na mapu je jasné, že Pribina z Nitry na „svoje panstvo“ do Brna musel ísť cez Mikulčice (údajné centrum moravských Mojmírovcov, v záznamoch však o ňom niet zmienky).
Ak Pribina vládol na oboch stranách rieky Moravy, sú len dve možnosti. Prvá, že začiatkom 9. storočia nemohol Mojmír sídliť v okolí Mikulčíc (je irelevantné, či vzhľadom na zmeny vodného toku Moravy bolo to na dnešnej českej či slovenskej strane rieky Moravy). A druhá možnosť: sídlil tam, ale bol Pribinovým podriadeným, teda ak bol Pribina kniežaťom, on vojvodom, lebo v onom spise o „Obrátení“ je Mojmír „kniežaťom Moravanov nad Dunajom.“ Pribina musel byť „väčším kniežaťom“, teda kráľom.
Dajme na chvíľku bokom, za akých okolností Pribina z Nitry odišiel, a vyriešme otázku, kedy to mohlo byť. Naozaj v roku 833, pričom ani v „našom turistickom sprievodcovi“ sa nijaký dátum neuvádza? A čas je veru dôležitý, ak spolu s Pribinom odišlo z Nitry možno až 500 ľudí, veľmoži aj s rodinami, kto ich živil „v medzičase“ – to znamená od údajného „vyhnania v roku 833“ do roku 840/846? Ak bol Pribina rodinne prepojený s bavorským vládnucim rodom, nepriaznivé dôsledky pre neho osobne museli mať bavorskofranské rozbroje. Keď Frankovia ovládli Bavorsko, a v januári 836 umrel Adalram, prišiel Pribina o jedného zo svojich vplyvných ochrancov.
Vtedy, po roku 836, musel zrejme pod tlakom Frankov opustiť Nitru, a Frankovia kráľovstvo svojho suseda zmenšili, jednoducho Moravu od „probavorskej“ Nitravy oddelili, a tam dosadili Mojmíra spomedzi južných Slovanov, pre ktorých je typické zakončenie mena na „mír“.

Pribinove vytlačenie z Nitry sa zrejme udialo na príkaz kráľa Frankov Ľudovíta Nemca a zrejme ho vykonal Ratbot. Pribinove následné pokusy získať pomoc u Bulharov či u panónskeho Ratimíra, vypĺňajú čas medzi rokmi 837 až 840/846.
Do času, keď sa stáva Pribina lénnym pánom časti Dolnej Panónie. Mohla to byť len silná pozícia Pribinu medzi Bavormi, vďaka ktorej sa stal kniežaťom pri Balatone. Lebo nepochybne aj po Adalramovej smrti ostali mu aj naďalej jeho priaznivci medzi vplyvnými Bavormi. Ale mal aj „zbožné správanie“, ktoré sa vtedy cenilo. A svoje kniežatstvo zveľadil. „Slováci sa vo svete nestratili a ani nestratia,“ doložil by zrejme Vodič.

Myslíme si, že nie Mojmír, ale Ratbot vyháňal Pribinu z Nitry. Veď ak by to bol Mojmír, zaiste by zaujal Nitru. Mojmír zrejme v Nitre nikdy nebol, tam vládol možno Svätoplukov otec. Mojmír teda nedobyl Nitru a nezaložil nejakú „Veľkú Moravu“. Naopak, z Pribinovho panstva, (Veľkej) Nitravy oddelili po roku 836 Moravu. A kde vládol Mojmír I. – v ktorého si ja dovolím neveriť podobne, ako neverí v Arpáda profesor z autobusu? Možno na sútoku Moravy s Dunajom, na „prepevnej pevnosti Devín,“ ktorý vôbec nemusel byť na okraji Moravy. Dodnes sú v Rakúsku Moravský kút (Marchegg) či Moravské pole (Marchfeld). Tam ho ešte počas Pribinovho života nahradil Rastislav. A v postpribinovej Nitre dospieval Svätopluk. Mohol či nemohol byť príbuzným Pribinu?
Ak má Gnori pravdu, je „vytvorenie spoločenstva s osobitnou kolektívnou identitou a kultúrnou pamäťou vždy cieľavedomý proces a jeho prvým stupňom je určenie svojho vlastného osobitného mena,“ na čo Gnorimenes pritaká, že „niet tradície bez aktívnej tvorby pamäti, a sme tam, kde sme boli včera a predvčerom“ (s. 247).

Čo, či kto nám bráni byť „v dnešku a zajtrajšku“?
Čo nám bráni „rekonštruovať“ naše doterajšie vedomosti a pojem „Veľká Morava“ zameniť za priliehavejší: vzhľadom na zaužívaný populárny epitetón „Veľká“ (Morava), možno „Veľká Nitrava“. Buďme dôslední v našej logike. Ak Svätopluk vládol z Nitry, a od pápeža si vyžiadal biskupa Vichinga, a ten bol biskupom v jeho meste, v Nitre, potom nech nehovorí Gnorimenes, že svätý Metod odišiel z Blatnohradu „za Svätoplukom na Moravu“ (s. 243), ale „za Svätoplukom do Nitry“. Alebo vari vládol Svätopluk z moravských močiarov?

Prečo sa silou-mocou držíme mena „Veľká Morava“, ktorá koniec-koncov mala trvať len 73 rokov? Pred ňou i po nej predsa existovala „Nitrava“, nitrianska dŕžava, trvajúca spred vypuknutia protiavarského povstania (roku 623) do roku 1106/1110 ako údelné kniežatstvo, dovedna teda 487 rokov. Jeden z profesorov uviedol, že Nitra bola kľúčom k ovládnutiu krajín na oboch brehoch Dunaja, a tým aj ku kráľovskej korune (Svätoplukovej, Štefanovej i Gejzu I.), o čom ešte bude
reč. Ešte raz, nebolo by adekvátnym pomenovaním „karpatskej monarchie“ so sídlom v Nitre, podľa Nitry, ktorej korene sú prastaré a má zázemie tak poľnohospodárske, priemyselné, „kovové“ – stredoslovenské bane sú od nej vzdialené na deň jazdy koňmo, aj teplé a liečivé pramene, vytvárajúce „kúpeľné“ zázemie.
Zrejme do Nitry vyslal apoštol Peter pred rokom 50 misionárov Juventiniusa a Suniusa, aby hlásali Božie slovo Vaniovi na božišti v Nitre. A už vo 4. storočí založila kráľovná Fritigil Nitrianske biskupstvo, kde bol podľa Juraja Papánka bol biskupom Sunnias. Nitra napokon prispela väčšmi k uchovaniu slovenskosti, ako si to uvedomujeme, a len zlý osud nedoprial, aby bola v súčasnosti slovenským hlavným mestom.
Názov „Veľká Morava“ by sme mohli a mali zo slovenského hľadiska považovať za exonymum, ktoré sme nekriticky prebrali. Urobme namiesto Moravy značku z Nitravy, napokon „pomenovania sa menia,“ všakže Polifilus? (s. 291).


Osteň druhý:  Bol Svätopluk Mojmírovec? Kto vlastne bol Mojmír I.? Skade prišiel Mojmír, o ktorom sa vôbec nič nevie? „Bohužel, před samotným aktem sjednocení Mojmírova a Pribinova knížectví nemáme o tomto vládci žádné dobové písemné zprávy“, čítame na portáli http://www.palba.cz/viewtopic.php?t=5945. Napriek tomu mnohí v tom majú jasno: Mojmír prišiel a napadol Nitru z dnešnej Moravy. A argument? O polstoročie neskôr sa Metod stal arcibiskupom „moravským“, preto teda „muselo“ existovať mesto Morava (Marava), a kto si pod vplyvom doterajšieho výkladu našich dejín nenašincami dokáže čo i len predstaviť, že takéto mesto nebolo na dnešnej Morave? Navyše ak na dnešnom západnom brehu rieky Moravy s úctou zachovávajú „veľkomoravskú“ tradíciu?

Mojmír, ktorý mohol mať po odchode Pribinu z Nitry voľnú cestu k vybudovaniu ríše, zrejme nemal na to ani sily, ani pomyslenie. Bol v službách Ľudovíta Nemca, a len preto jeho ďalšie vládnutie mohlo byť „obdobím pokoja, mieru, budovania ranofeudálneho útvaru a kráľovstva“ – ako ho velebia tí, ktorí píšu, že o ňom nič nevedia. A ak niet nijakej správy o tom, žeby bol Mojmír viedol nejakú vojnu proti Frankom, tak to bolo zaiste len preto, že svojim susedom vychádzal v ústrety, lebo bol asi privyknutý na podriadenosť už aj v Pribinových časoch.  Klasický dejepis je pritom takmer idylicky: čítame, že „v roku 846 Mojmír I. pravdepodobne zomrel a na jeho miesto nastúpil, aj keď po nepokojoch, jeho synovec Rastislav.“ Aj Rastislava na trón v bezmennom moravskom meste (na Devíne?) dosadili Nemci. A vznik mohutnej „veľkomoravskej“, vlastne „veľkonitavskej“ ríše, ktorý sa pripisuje Mojmírovi, musel zariadiť až ten, kto sa Nemcom (Frankom, Bavorom) vyrovnal. A tým bol kráľ Svätopluk. A ten sa zrejme z Nitry nepohol – na „Velihrad“ ho nekladie ani spomenutý koprodukčný film z roku 2013.

Má by byť po tom všetkom Svätopluk považovaný za „Mojmírovca“? Cítili sa naši predkovia Moravanmi? Nestor Kyjevský napísal: „Kniežatá pokrstených Slovenov, Rastislav i Svätopluk i Koceľ poslali k cisárovi Michalovi posolstvo...“ V posolstve okrem iného stálo: „Prišli k nám kresťanskí učitelia, mnohí z Vlách (Akvileja), i Grécka (Dalmácia) a z Nemiec (Pasov) a učia nás rozlične, ale my Sloveni sme prostý ľud a nemáme, kto by nás naučil pravdu a vysvetlil nám zmysel...“ V dŕžavách Rastislava, Svätopluka i Koceľa teda nežili „Moravania“, ale „my Sloveni“.  Aj pápežsky list z roku 885 sa začína jednoznačne: „... Svätoplukovi, kráľovi Slovenov.“ Napokon počas debát v autobuse samotného Mojmíra I. nikto nespomenul. Ak už napriek všetkému chceme mať „Mojmírovcov“, nemali by sme aj tých považovať za takzvaných, ako to robíme s Arpádovcami?

V „Ostňoch“ je veľa argumentov považovať Svätopluka za nasledovníka Pribinu. Vládcovia pochádzajúci z Nitry po Pribinovi by mali byť „Pribinovcami“. Veď základ osobitého vývoja východo-strednej Európy v ranom stredoveku nepoložil ani Svätopluk a iste nie Štefan I., ale „Pribina a jeho ľudia“ – toto tvrdí Gnori na str. 239 „Ostňov“! Svätopluk je teda ak už nie (a prečo nie?) pokrvným dedičom Pribinu, zaiste je jeho dedičom duchovným, ideovým. Pokrvným príbuzným tzv. Mojmíra I. určite nebol, narodil sa a vládol z Nitry, kde Mojmír nikdy nebol. Svätopluk získal od Pribinu a Koceľa – a nie od Mojmíra – „viac, ako si dnes vôbec dovoľujeme pod vplyvom aktuálnej dominancie česko(moravských) naratívov o Veľkej Morave hovoriť“ – to sú slová Gnoriho (s. 121/122).
Logické vyčistenie pojmov, aj toto je cesta k jednému staroslovenskému – nitrianskemu príbehu, kde z mnohých Samových potomkov azda mohla prúdiť krv aj v nitrianskej kniežacej rodine, lebo všetko sa dedí a z neba padá iba „rosa“, z tej vzišiel Pribina, a prečo nie aj Svätopluk?


Osteň tretí: Kde sa vzalo pomenovanie „Uhorsko“?
Gnori to vidí tak, že po konečnom víťazstve nitrianskych údelných kniežat nad zadunajskými ústrednými vládcami prichádza k potrebe vytvoriť novú syntézu dejín, hľadať novú spoločnú identitu (s. 274), tou spoločnou identitou sa stala identita „uhorská“.
Domácich textov z konca 10. a 11. storočia prakticky niet, existujú iba prepisy z neskoršieho obdobia. Aj tak: v najstaršej legende „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka,“ napísanej najneskôr v roku 1068 (teda tridsať rokov po smrti kráľa Štefana), sa ani raz nespomína Uhorsko, iba Panónia. Štefan sa tu uvádza ako kráľ Panóncov – tak Pribinovho syna Koceľa ako aj Štefana titulujú ako vládcov Panónie. Také označenie mali aj najstaršie mince.

Panónia evidentne existovala pred príchodom Maďarov, išlo o bývalú rímsku provinciu rovnakého mena, obývanú aj Slovenmi (Slovákmi) ťažko teda sa teda dá spochybniť konštatovanie, že jej meno Maďari nedali, ale ho prijali. Vo „Väčšej legende svätého Štefana kráľa,“ ktorá vznikla o pätnásť rokov neskôr, stretávame sa s Panóniou, ale už aj s Uhorskom. Panónia už ako časť Uhorska je „rodiskom svätého biskupa Martina“ a „odľahlejšie končiny Uhorska“, teda kraje pri horách, sa uvádzajú v súvislosti s činmi sv. Svorada a Benedikta.
Znamená to teda, že Štefan sa posmrtne „stal“ kráľom Uhrov? „Starí Maďari“ najprv „zaujali“ Panóniu, potom – až po smrti kráľa Štefana i po napísaní legendy „Život svätých pustovníkov Svorada vyznávača a Benedikta mučeníka“ – „odľahlejšie končiny.“ Až v priebehu tridsiatych a štyridsiatych rokov 10. storočia (940) sa dostali na líniu Bratislava – Nitra – Veľký Krtíš – Lučenec – Rimavská Sobota – Turňa – Michaľany. Územie Nitrianska v rokoch 1001– 1018 ovládal poľský panovník Boleslav Chrabrý a neskôr bolo polosamostatné pod medzinárodnou garanciou poľského štátu. Okolo roku 1050 prechádzala „slovensko-maďarská“ hranica južne od Michaloviec a Trebišova. Obrat sa začal až za kráľa Ladislava z Nitry, ktorý vládol v rokoch 1077–1095. Až za neho sa uhorské hranici dostali k dnešnej slovensko-poľskej hranici.

Tak teda „pred Nitranmi“ Panónia, v zakladacej listine beňadického kláštora z roku 1075 sa ešte uvádza „Gejza, z Božej milosti pomazaný kráľ Panóncov“. Prvý sám seba za kráľa Uhrov označil až Koloman Knihomol, ktorý vládol od roku 1095-1116. Veríme Polifilusovi, že označenia Slovan a Panón boli v oficiálnej nomenklatúre kráľovstva paušálne nahradené pomenovaním Uhor na konci 11. storočia (s. 290). Teda „s Nitranmi“ prichádza Uhorsko? Vo „Väčšej legende“ sa na začiatku spomínajú Uhri, bývajúci v panónskej krajine ako „ľud drsný a nestály, ktorý ani nevedel, že je Božím stvorením“. O niekoľko odsekov ďalej sa dozvedáme, že „úcta a sláva“ Panny Bohorodičky Márie „je medzi Uhrami taká veľká,“ že Štefan svoje kráľovstvo „odovzdal“ pod jej stálu ochranu. To predsa nemôžu byť jedni a tí istí „Uhri“, prví, v Zadunajsku boli Tarjánmi, Kérmi či Kesziovcami a ďalšími, a do Panónie len nedávno dorazili a ešte dlho boli pohanmi, takže možno pri nich hovoriť o „úcte“ k Bohorodičke?
Tí druhí „Uhri“ boli k úcte voči Bohorodičke vedení misiou Konštantína-Cyrila a Metoda a ich predchodcami. Títo ľudia boli zaiste Slovenmi a zároveň Uhrami v zmysle „obyvatelia Uhorska“.
Ponúka sa teda celkom legitímna otázka: nebolo Uhorsko rovnako ako Panónia názvom územia, ktoré si sedem staromaďarských kmeňov osvojilo, keď na dané územie vstúpilo, rovnako ako slovnú zásobu a náboženstvo jej obyvateľov? Ak nepochybujeme o „predmaďarskom“ pomenovaní Panónie a berieme na vedomie, že Maďari toto meno „našli“, prečo by to nemalo byť rovnako aj v prípade Uhorska? Nijaký zo siedmich maďarských kmeňov sa nemenoval ani Panón, ani Uhor, ani Onogur, ani Ugrijec. Až v 13. storočí napísal autor Uhorsko-poľskej kroniky, že (Aquila/Atila) pomenoval Slovenskú krajinu Uhorskom (s. 276).

Napokon nebude mať pravdu Franko Sasinek, ktorý odvolávajúc sa na Monumenta Germania Historica, vydané v Hannoveri 1878, ako aj na iné spisy tvrdil: „Že názov Uhor znamená Maďara a prinesený bol k Dunaju až Arpádovcami, to je blud. Ten názov už dávno pred Arpádom slýchaný bol v Európe.“ Ak sa naozaj pomenovanie „Uhorsko“ začalo používať „po konečnom víťazstve nitrianskych údelných kniežat“, ktoré ovládli Zadunajsko, prečo by premenovali „Panóniu“ práve na „Uhorsko“, ak by to nebolo jedno z mien naddunajskej časti kráľovstva?


Osteň štvrtý: Kedy vstúpil do dejín pojem „slovienčina / slověnština“?
Gnorimenes to vysvetľuje celkom logicky: Staroslovenčina alebo panónska slovenčina je nekodifikovaný jazyk, v ktorom komunikovala časť západných Slovanov, zatiaľ čo „staroslovienčina je kultúrny jazyk, do ktorého bolo preložené v 9. storočí Sväté písmo vďaka sv. Konštantínovi (Cyrilovi) a Metodovi“ (s. 254). Prvý je vecou každodennosti, druhý je „posvätný – lingua sacra“. A ešte: stará slovenčina sa vyvinula v 10. storočí zo staroslovenčiny, a nie staroslovienčiny.
Áno, dá sa to takto rozlíšiť, ale pravda je taká, že až do roku 1883 pojem „staroslovienčina“ neexistoval.
Ide o novotvar, ktorý nepoznal a nepoužíval ešte Ľudovít Štúr. Zaviedla ho Pražská lingvistická škola, konkrétne jazykovedec Georg/Jiří Polívka (1858-1933), český slavista, istý čas vedúci funkcionár Československej akadémie vied. V roku 1883 v štúdii Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského – starobulharsky či staroslovensky? navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu „staroslovenský jazyk“ začal používať termín „staroslověnský jazyk“. Písmeno v hlaholike nazývané „jať“, ktoré slavisti vyslovovali ako slovenské „ä“, Jiří Polívka s cieľom zamaskovať dejiny slovenskej Nitravy a Moravy nahradil znakom „ě“(„ie“).

Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci, nevediac o čo ide, spoločne s koncepciou „československej jazykovej jednoty“ tiež prevzali grafému „ě“ a neskôr „ie“ a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina. Cieľom tejto navonok „malichernej gramatickej novoty“, na ktorú sme si zvykli, mal byť pokus o pretrhnutie súvislosti medzi slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov – Slovenov – Slovákov.

Malá, nebadaná zámena „e“ za „ě“ a „ie“ mala prispieť (a prispela) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov, a pripraviť tak pôdu na ich asimilovanie do „československej“ etnickej i jazykovej jednoty. Jednoducho: čo je „slovenské“ či „staroslovenské“, to vieme, je to naše. Všetko, čo je „slovienske“ či „staroslovienske“ už naším byť nemusí.

Ignorácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, dokonca jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa v jeho mene. Nepoznáme trasy ďalších autobusových výletov našich vážených profesorov a študentov za samozrejmej účasti Vodiča, a ani obsah ďalších štyroch pokračovaní „Nových ostňov“.
Možno sa debatný autobus dostane aj do Brna, možno do Nitry, na Devín, a možno aj do Zlatých Moraviec či do Banskej Štiavnice. Možno sa dozviem o hospodárskom zázemí Nitravy, ktoré tvorili stredoslovenské banské mestá
na čele s Banskou Štiavnicou. Georgius Agricola (1494–1555) – zasa Nemec – v diele „De Re Mettallica Libri XII“ (Basel 1556), píše, že banskoštiavnické bane „založili v 6. alebo začiatkom 7. storočia po slávnom narodení nášho Spasiteľa takzvaní Venedi, Sloveni, alebo Góti (v origináli: sogenannten Wenden, Slavos, oder Goten).“ Banská činnosť v dnešnej Banskej Štiavnici, v tých časoch pomenovanej ako „Bana“, je dokázaná už v roku 745, v Kremnici v roku 770 a vo Zvolene v roku 795. To svedčí o tom, že slovenské bane sú o 200 rokov staršie, ako najstaršie nemecké bane, a nie je preto asi pravdivé konštatovanie, že „ekonomika Veľkej Moravy bola postavená na masívnom obchode s otrokmi“ a že až Belo IV. položil základy pre neskorší rozvoj slovenského baníctva. Všetko nás to akosi posiela k zlatostriebro-medenému srdcu Slovenska.
Do Banskej Štiavnice. Ale zastaviť by sme sa mohli aj v Čiernych Kľačanoch, kde sa našla tajomná pyxida. Marián Valašík, historik-amatér, ktorý by si tiež zaslúžil miesto vedľa Vodiča, je presvedčený, že pozná mesto Moravu – Zlaté Moravce.


Na záver, dobre, veľmi dobre, vďaka, že máme prvé „Nové ostne“ a že po nich prídu ďalšie. Lebo ešte majú slovenskí historici čo robiť: úloha orať a preorať, alebo ak chcete poslovenčiť slovenské dejiny, ešte nie je splnená.                      



MARIÁN TKÁČ

zdroj: dvojtýždenník KULTÚRA - http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult1321.pdf

• Predch.