Otvorene o anonymnej zásielke i ďalšej vražde ...
Bývalý hovorca Mečiara Stanislav Háber otvorene o anonymnej zásielke i ďalšej vražde, ku ktorej došlo po smrti Remiáša.
Bývalý hovorca Vladimíra Mečiara Stanislav Háber (50) obdŕžal anonymnú zásielku vyhrážajúcu sa mu smrťou spolu s 9 mm ostrým nábojom. Zásielke predchádzala výzva na sociálnej sieti k verejnej diskusii zo strany bývalého ministra zahraničných vecí Pavla Demeša. Následne začal Háber o udalostiach blogovať. Vo svojich blogoch zverejňuje informácie týkajúce sa Mečiarovej amnestie, ktoré nie sú verejnosti známe. O stanovisko k publikovaným skutočnostiam sme ho požiadali aj my.
Stanislav Háber pôvodne študoval za pilota nadzvuk, ale pracoval trikrát ako hovorca Vladimíra Mečiara. Bol aj poradcom ministra vnútra Gustáva Krajčiho v čase, keď Mečiar udelil svoju amnestiu. Pracoval tiež v Slovenskej televízii, v rôznych denníkoch, v Slovenskom rozhlase, v tlačovej agentúre, jeho reportáže vysielala BBC aj CNN, vydal 28 kníh a získal za svoju tvorbu rad ocenení najmä v Českej republike.
Aký postup zvolila polícia po tom, čo ste im oznámili, že vám niekto zaslal anonymnú zásielku, v ktorej bol náboj?
Veľmi čudný, lebo akoby sa snažili zmierniť moje trestné oznámenie zmenou len na priestupok proti občianskemu spolunažívaniu. Myslím si, že 9 mm náboj a priamu vyhrážku, je asi ťažko možné klasifikovať, ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu – to je ako keby sa dvaja susedia na chodbe pohádali alebo, keď vy niekde zle zaparkujete, tak vtedy je priestupok.
Máte nejaké indície, kto by vám mohol zaslať ten náboj?
Áno, indície mám. Tie som uviedol v jednotlivých podaniach. Navštívil som aj Generálnu prokuratúru, trestného prokurátora, aby sa tým zaoberal a dozoroval to, keď policajti takto postupujú. Tam som uviedol to isté, čo na polícii: tri možné motívy. Práve mi vyšiel román Kričiace kamene vo vydavateľstve Ikar o jednej vražde na prelome revolúcie, ale to je román, dúfam, že sa mi nik nevyhráža pre literárnu tvorbu, aj keď všetko je možné. Druhé som uviedol to, že týždeň predtým, než mi prišiel náboj, ma vyzval bývalý minister zahraničných vecí Pavol Demeš, aby som sa verejne vyjadril k diskusii na sociálnej sieti k zrušeniu Mečiarovej amnestie. Uviedol som verejne skutočnosti, ktoré verejnosť nepozná.
Môžete ich zopakovať, o čo šlo?
Povedal som, že nebol zavraždený len Remiáš, ale bol zavraždený aj ďalší občan Slovenskej republiky, istý M.B. Tento M.B. sa sám prihlásil na polícii a išiel vypovedať, že to, čo sa v médiách hovorí o Remiášovi v tom čase, keď sa to stalo, podľa jeho poznatkov nie je pravda. Vraj mal Remiáš spory v podsvetí. Kým stihol M.B. túto vec pred vyšetrovateľom znovu potvrdiť, tak bol nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými drôtom za chrbtom. Takže tam bola ďalšia vražda.
Ale v médiách z toho obdobia sa hovorilo o iných utajených svedkoch?
Áno, potom tam boli utajení svedkovia – Miloš Lauko a Ľubor Kovalčík, ktorí ma navštívili v tom čase, ako jediného človeka, ktorému dôverujú z HZDS. Robili spojky na Oskara Fegyveresa, a prosili ma, že ako zomrel Remiáš, tak zomrú aj oni. Ja som ich v prvom momente vyhodil s tým, že na to tu je polícia a vyšetrovatelia, nie ja. V tom čase som odišiel od pána Mečiara ako hovorca a pracoval som ako redaktor Literárneho týždenníka. Odmietal som sa tým zaoberať.
V priebehu 23-tich rokov, ako bol pán Mečiar v politike, trikrát som bol jeho hovorcom v rôznych časových obdobiach. Vždy som sa vracal k novinárčine, a práve to bolo obdobie, keď som odišiel od neho a bol som redaktor Literárneho týždenníka. Oni prišli aj v ďalší deň a zase ma prosili. A zase ma žiadali, že len mne dôverujú.
To ste sa tak dobre poznali?
S pánom Laukom som sa poznal z revolúcie z roku 1989, keďže som pripravoval štrajk televíznych pracovníkov, ako jeden zo štyroch pracovníkov STV v novembri 1989. Vysielali sme v STV prvé Štúdio dialóg o týždeň skôr ako Česká televízia, čo je dosť významný historický akt. A text, že pracovníci STV vstupujú do štrajku, ak STV neodvysiela Štúdio dialóg, som písal s pánom Milošom Laukom, ktorý bol vtedy vodcom študentskej revolúcie. Preto ma poznal a tvrdil mi, že len mne dôveruje a len mne verí.
Čiže aj keď ste pôvodne nechceli, ste mu nakoniec pomohli?
Povedal som si, že nemôžem žiť s tým, že niekomu nepomôžem a ten naozaj náhodou zomrie. Navštívil som vtedajšieho ministra vnútra pána Gustáva Krajčiho a povedal som mu, o čo ide. On mi tiež nedôveroval, myslel si, že som z nejakej bezpečnostnej zložky. Vysvetľoval som mu, že som redaktor Literárneho týždenníka. Keď si to overil, tak mi ponúkol, aby som mu robil poradcu ministra vnútra, aby som to zabezpečoval takýmto spôsobom, keď tvrdia, že len cez mňa a nikoho iného. Takže nie je pravda, čo tvrdí pán Miloš Lauko v nedeľnom vydaní Nového času (12. 3. 2017), že oni vtedy vystúpili v televízií VTV na požiadavku HZDS. Na žiadnu požiadavku HZDS nevystúpili.
Tak na čiu požiadavku vystúpili?
Vystúpili na požiadavku samých seba, lebo keď urobili výpoveď do vyšetrovacieho spisu vraždy Remiáša a zavlečenia exprezidentovho syna, tak v tom momente mal vyšetrovací spis k dispozícii prezident, ktorý z titulu funkcie mohol nazerať do vyšetrovacieho spisu. On presne vedel, čo vypovedali, že Oskar Fegyveres bol dovezený k nemu autom v kufri, že dostal za svoju výpoveď finančnú odmenu, že to bol úplatný svedok atď. A to uviedli vo svojej výpovedi. Prezident presne vedel, kto vypovedal, kto je utajený svedok. Zase za mnou prišli, že im hrozí smrť, že im to nepomohlo, že je to ešte horšie. Zase ma s tým obťažovali.
Hrozba smrťou je iste stresujúca situácia…
Nevedel som už, čo im poradiť. Povedal som im, že jediné, čo môžu urobiť, je medializovať celú situáciu – keď poviete v médiách, že vás zabijú, tak už vás nezabijú. Oni súhlasili, ale nech im to zase ja zabezpečím. Keďže som sa poznal s Pavlom Ruskom, ktorý bol vtedy v Markíze, tak som ho navštívil. Prosil som ho, aby to Markíza odvysielala. On mi povedal, že samozrejme, že oni to spravia, ale že to nemôžem robiť ja. Čas sa naťahoval, nič sa nedialo. Pavol Rusko ma stále odbíjal, že neskôr. Títo dvaja boli nervózni, stále za mnou chodili. Tak som navštívil STV, ústredného riaditeľa pána Igora Kubiša. Povedal som mu, čo je vo veci, či to môže STV odvysielať. Dal má strážnou službou vyviesť pred budovu, že som provokatér.
Nevedel som, čo mám robiť. Náhodou som stretol Jána Izáka, bol môj bývalý kolega z STV, bol to výborný redaktor. Vtedy robil riaditeľa VTV, súkromnej spoločnosti, ktorá jediná vysielala popri Markíze. Povedal som mu, čo je vo veci, že potrebujem medializovať takúto vec, aby som zachránil život dvom ľuďom. Povedal mi, že nie je problém – je to závažná téma, ak ide o život.
Čiže tému prevzali pracovníci VTV?
Nie, dokument „Utajení svedkovia prehovorili“ som pripravil autorsky ja s pomocou techniky VTV, ale pracovníci VTV nechceli byť pod dokumentom ani podpísaní – to sú veci, ktoré ešte nikto nenapísal a neuverejnil. Ja som dal stanovisko do Tlačovej agentúry Slovenskej republiky, že autorom dokumentu som ja. To, že to žiadne médiá neprebrali, to už nie je môj problém. V spravodajskom servise TASR moje stanovisko vydané bolo. Aj Ján Izák nevedel o týchto skutočnostiach. Ja som mu písal otázky, lebo on viedol diskusiu s utajenými svedkami.
Vtedy vypukol škandál. Všetky médiá sa začali do toho obúvať: kto sú tí dvaja ľudia, čo to hovoria. Ale táto informácia už v médiách odznela, ich životy boli ochránené, ale od nich ten tlak stále bol. Stále tvrdili, že sa im môže aj tak niečo stať, pretože Oskar Fegyveres s nimi natočil video, na ktorom sedia vedľa neho a Fegyveres hovorí: Ak títo dvaja svedkovia, teda spojky po Remiášovi, náhodou sa im niečo stane, tak všetci, aby ste vedeli, že ich má na svedomí Mečiar a Lexa. Takže boli dopredu určení vrahovia, hoci sa ešte žiadna vražda nestala. S týmto videom prišlo do styku veľa ľudí. Tieto dve nové spojky ho v držbe nemali. Snažili sa ho získať, potom ho získali, ale už mali byť urobené kópie. Tak mali stále obavu, že ich niekto zabije.
Ako s tým súvisí Mečiarova amnestia?
Pán Mečiar na základe týchto vecí vydal svoju amnestiu, aby upokojil situáciu pred voľbami v roku 1998, kedy sa to všetko odohrávalo. Spoločnosť bola polarizovaná týmito témami. Dvaja ľudia zomreli Remiáš a M.B. – hrozilo, že im dvom (Laukovi a Kovalčíkovi pozn. red.) sa mohlo stať hoci niečo aj náhodou, mohli havarovať autom, mohla vzniknúť úplne iná situácia, a niekto by to bol vydával, že to bola nachystaná vražda a vrahovia sú už jasní. Tak preto vydal túto amnestiu ako humánny akt. Ja som prekvapení, že sa nikto pána Mečiara, ktorého som nevidel päť rokov a nerozprával som s ním, tak isto som nevidel ani nerozprával s pánom Lexom aj viac než päť rokov, nespýtal, prečo hovorí o svojej amnestii ako o humánnom akte. Keby sa ho toto bol niekto spýtal, tak by musel hovoriť to isté, čo ja, pretože to bola tá situácia, ktorá viedla k amnestii, ktorú vydal.
Hovorí sa vždy všeličo, ale nie všetko musí byť pravda?
Vždy je to tak, aj moja osoba je spochybňovaná. Chcem ale dodať, že nikdy som nepracoval v tajných službách, v žiadnych. Mňa kedysi ešte za bývalého režimu vyšetrovala štátna bezpečnosť. Bol som vo vyšetrovačke ako podozrivý z prezradenia štátneho tajomstva – v tom čase som bol pilot – nadzvuk, študoval som na Vysokej leteckej škole ako poslucháč pilot – nadzvuk. Ivan Bela je môj spolužiak. Bolo to vážne obvinenie, hrozilo mi vylúčenie zo štúdia… Ja mám absolútny odpor k tajným službám.
Potom neskôr po roku 1989, keď vznikla Federálna bezpečnostná informačná služba, ako tajná služba Česko-Slovenska, tak ma vyšetrovala ako novinára, pretože ma potrebovali „zašiť“, lebo sme boli vtedy veľmi progresívne médium – vtedy som pracoval v týždenníku Zmena. Takže zase som mal negatívnu skúsenosť. Nakoniec ma predvolal vyšetrovateľ pán Šáray, ktorý vyšetroval vraždu Róberta Remiáša. Predvolával si všetkých novinárov, ktorí písali čokoľvek o Remiášovej smrti, tak si predvolal aj mňa. A pri tomto výsluchu mi hovorí: ‘pán Háber poďte vonku so mnou fajčiť.’ Povedal som mu, nefajčím, nemám záujem. A on: ‘poďte so mnou, ja si zapálim’. A on mi pred budovu začal hovoriť, ktorí všetci novinári pracovali z materiálov SIS. Ja som mu na to povedal ‘prečo mi to hovoríte, ja som z materiálov SIS nepracoval’. Hovoril mi, že to vie. Keď som sa ho spýtal, ako to vie, povedal: ‘ja som musel pred vašim výsluchom žiadať o zbavenie vašej mlčanlivosti pána riaditeľa SIS, vtedajšieho za Dzurindovej vlády Ladislava Pittnera, a on napísal, že som nikdy nebol a nie som spolupracovníkom ani pracovníkom Slovenskej informačnej služby. Takže ja som dostal priamo lustráciu od pána Pittnera. Potom neskôr, keď sme boli stále v opozícii a Dzurinda bol pri moci, má sám Ladislav Pittner oslovil a ponúkol mi spoluprácu so SIS, ale odmietol som to, tak ako som to odmietal každému, kto mi takéto ponuky dával.
Je bežné, aby novinári boli takto oslovovaní tajnou službou?
Novinári sú záujmom tajných služieb vždy, ale ja som sa na to nikdy neprepožičal, lebo mám k tomu odpor. Teraz, keď som dostal tento anonym a dostal som tam priamu vyhrážku smrti, je to jeden z možných motívov.
Tak isto, jedným z ďalších motívov je aj to, že asi pred dvadsiatimi rokmi sa k nám prisťahovali do susedstva neprispôsobiví susedia, ktorí demonštrovali, že majú opačný politický názor ako ja a začali nás prenasledovať, vykrikovať, robiť prieky. Ale ja som si to nevšímal, ignoroval som ich. Teraz zrazu náhodou zistím, že človek rovnakého mena vystupuje v médiách ako bývalý kukláč, alebo ešte stále aktívny kukláč. A človek rovnakého mena má súkromnú firmu na likvidáciu munície, použitej alebo nepoužitej, policajnej. Dostanem vyhrážku a náboj je označený červenou farbou na zápalke tzn. takto sa označuje munícia polície, aby im nenavlhlo strelivo. Dozviem sa, že policajti v mojom prípade pri tak vážnej vyhrážke nezabezpečia daktyloskopické stopy, tak ja už neviem, ako sa mám viac brániť. Som radový občan, nie som v žiadnej funkcii. Nemám možnosť lustrovať ľudí, nemám žiadne konexie v tajnej službe ani na ministerstve vnútra, ani na polícii. Ja sa pýtam, ako má môže radový občan brániť, akým spôsobom, čo môže iné urobiť? Tak aspoň píšem blogy, kde odhaľujem tieto veci, lebo mám vážne obavy o svoj život. A to už nechcem hovoriť to, že sa mi stala situácia, pri ktorej ma zachránil iba môj pes, inak by som bol zrejme prepadnutý. Ale nechcem to spájať, môže to byť náhoda. Človek už nechce byť paranoidný, aby sa neustále sťažoval.
Keď vám prišla zásielka, nekontaktovali ste sa s pánom Mečiarom?
Nie.
Čiže nepožiadali ste ho o pomoc?
Pán Mečiar, pokiaľ sú moje informácie správne, je dôchodca. Nie je v žiadnej verejnej funkcii. Nevidel som dôvod sa kontaktovať s pánom Mečiarom.
Vrátim sa k obeti, ktorú ste uviedli pri smrti pána Remiáša. Prečo v tom čase novinári nepísali o tejto obeti nič?
Neviem, asi im to nezapadalo do ich schémy. Do ich schémy toho, že pán Remiáš mal údajne s najväčšou pravdepodobnosťou zomrieť ako spojka v súvislosti so zavlečením prezidentovho syna. A do toho by im nespadala výpoveď nejakého svedka, ktorý tvrdil, že pán Remiáš mal údajne spory s podsvetím.
Ako ste sa dozvedeli o vražde M.B. vy?
Keď som zabezpečoval ochranu Lauka a Kovalčíka, navštívil ich firmu M. B. Dostal sa do konfliktu s ich pracovníkom, lebo Lauko s Kovalčíkom vo firme práve neboli. Potom zrazu šiel na políciu a vypovedal, že Remiáš mal spory v podsvetí a na to bol nájdený zhorený v aute s rukami zviazanými drôtom za chrbtom. Smrť M. B. ešte viac utvrdila Lauka a Kovalčíka, že aj oni sú ohrození na živote. Aj to bol dôvod, prečo ma neustále bombardovali svojimi obavami o svoj život.
Disponoval pán Mečiar informáciou o tejto obeti?
To by ste sa mali spýtať pána Mečiara, ale podľa môjho názoru bol určite informovaný, lebo sám hovorí o svojej amnestii ako o humánnej. Vie, čo hovorí, a to je otázka naňho. Ja už nie som jeho hovorca.
V súvislosti s amnestiou, kto teda podľa vás objednal resp. vykonal zavlečenie Michala Kováč ml.?
Myslím si, že by mal byť odtajnený vyšetrovací spis. Môžem si myslieť čokoľvek, rozhodujúce sú dôkazy, ktoré musia byť v spise.
Ako nazeráte na vtedajšie jednotlivé rozhodnutia pána Mečiara? Išlo o užitočné postupy alebo morálne?
Pán Mečiar je veľmi schopný človek, ktorý založil tento štát vo veľmi ťažkej a zložitej situácii. Jeho kroky sú neoceniteľné v slovenskej histórii. Ak by som to mal charakterizovať: ak si vezmeme dnešné protesty ľudí proti tomu, že nemajú dostavané diaľnice, že Slovensko je nepriechodné, my sme predkladali vo vláde pána Mečiara v roku 1995 urýchlený variant výstavby diaľnic do roku 2010, prepojenie Bratislava – Košice. A dnes je rok 2017, a dodnes to nie je prepojené. Odstavením pána Mečiara od vládnej politiky sa zastavil diaľničný program. To boli užitočné kroky, ktoré robil. Bola to vláda pána Mečiara, ktorá prijala zákon, ktorý v Českej republike nemali. Ľudia, ktorí bývali v štátnych bytoch, ktoré boli potom preklasifikované na obecné byty, si mohli tieto byty nakupovať za zostatkovú hodnotu, čo bola vtedy veľmi humánna vec, pretože niektorí ľudia prežili v tých bytoch celý život. Keď prišla nová doba a začalo trhové hospodárenie, tieto byty boli podstatne nedostupné. Keby nebolo možné kupovať ich za zostatkovú hodnotu, tak dnes by celý pracovný život týchto ľudí bol dehonestovaný. Takto ľudia prišli k majetku, ktorý im právom patril. To bolo vysoké humánne gesto. O tom tiež nikto nehovorí.
Takýchto situácii a užitočných vecí zaviedol pán Mečiar celý rad. Napríklad, financovanie športu, ktoré vlastne dodnes nie je doriešené. Už to treba inovovať, ale napriek tomu stále platia pravidlá, ktoré nastavil ešte pán Mečiar.
Keď si vezmeme zmluvu s Maďarskou republikou, čo bola veľmi dôležitá téma v 90-tych rokoch, proti ktorej protestovali aj niektorí vlastní poslanci pána Mečiara. Napriek tomu sa ukázalo, že táto zmluva nielenže zabezpečila stabilitu a pokoj, medzi týmito dvoma susedskými a priateľskými krajinami, ale veľmi napomohla rozvoju našich vzájomných vzťahov. Dodnes je táto zmluva základným dokumentom, na ktorej sa odvíjajú všetky naše vzťahy s južným susedom. Bola to tiež dôležitá vec.
V neposlednom rade, to si ľudia neuvedomujú a stále sa to zamlčiava, bol to pán Mečiar a Mečiarova vláda, ktorá podala prihlášku vstupu Slovenska do Európskej únie, do NATO, do OECD a všade tam sme boli prijatí. Bez toho, aby to pán Mečiar a jeho vláda podali, tak by sa prijatie nášho členstva do týchto veľmi významných zoskupení bolo oddialilo, určite o niekoľko rokov.
Čo si myslíte o aktuálnej kauze otvorenia amnestií. Prečo to prichádza práve teraz? Pán Mečiar si myslí, že cieľom je dotlačenie do nových volieb, ako to bolo v roku 1998. Aký názor na to máte vy?
Môže to byť, ako to hovorí pán Mečiar, ale ja nechcem komentovať súčasné politické dianie. Ja už nepracujem ako komentátor. Ako občan: opozícia voči terajšej vládnej koalícii je totálne bezzubá. Nemá argumenty, tak topiaci sa slamky chytá. Hľadá si čokoľvek, čím by mohla traumatizovať túto spoločnosť a získať si sympatie.
Ak predkladá návrh na zrušenie Mečiarovej amnestie človek, ktorý je známy z politiky svojim často deštruktívnym, spôsobom riešenia problémov, tak si myslím, že je to len snaha sa zviditeľniť a tváriť sa, aký som morálny, a ako idem riešiť problémy. Pri čom tie problémy na Slovensku rieši v skutočnosti momentálne vládna koalícia, ktorá sa zaoberá ako zamestnanosťou, tak sociálnou situáciou obyvateľstva a situáciou, ktorá nastala po migračnej kríze i situáciou, ktorá súvisí s výstupom Veľkej Británie z Európskej únie, kde máme strašne veľa našich ľudí. To sú všetko plus body a oni nemajú agendu, kde by mohli vládnu koalíciu kritizovať. Urputne hľadajú slabé miesto, ale nemyslím si, že v tomto našli slabé miesto.
Tieto veci, o ktorých hovorím, a ktorých som bol svedkom v čase, keď som pôsobil v politike, nikto nehovorí. Nikto na nich nepoukazuje. Keďže som dostal tento anonym a mám obavu o svoj život a zdravie i život a zdravie svojej rodiny, tak sa musím nejako brániť. Hovorím o tom to, čo o tom viem, pretože som nikdy nebol nikým a ničím viazaný mlčanlivosťou, pretože som nepracoval v tajných službách. Nikdy.
