Lipa a slovo
Ak je lipa symbolom vzájomnosti Slovanov, ktorí sa okolo nej zhromažďovali, tak slovo je tým, čo túto vzájomnosť umožňovalo a naďalej umožňuje: natoľko, že mu Slovania vďačia aj za svoje meno. Tvrdí to náš popredný jazykovedec a etymológ Š. Ondruš.
On sám sa odvoláva v tomto smere na celý rad jazykovedcov blízkej i vzdialenejšej minulosti, ako napríklad: J. Dobrovský, P.J. Šafárik, R. Jakobson, O.N. Trubačov. Aby sme sa neobmedzili len na strednú a východnú Európu, podobný názor zastávajú aj americký jazykovedec, J.P. Maher, či Francúz lotyšského pôvodu M. Kazanski a iní.
Stalo sa tak v dávnej minulosti, keď sa praslovančina vydeľovala zo svojho indoeurópskeho základu a vymedzovala voči susednej pragermánčine. V istom štádiu vývoja sa oba jazyky vzdialili natoľko, že ich lokútori si prestali dobre rozumieť. Preto naši predkovia nazvali svojich germánskych susedov Nemci, čo pôvodne znamenalo nezrozumiteľne hovoriacich, brbľajúcich, nemých ľudí.
Naproti tomu, zvuky, reč, slová, ktoré naši praslovanskí predkovia používali navzájom, boli pre nich zrozumiteľné, takže sa nazvali Slovanmi/Slovenmi. Kritik tejto tézy namieta: ako možno nejaké jazykové spoločenstvo označiť „slovom“? Pri hľadaní odpovede na túto otázku treba konštatovať, že nejde o slovo v zmysle tradície, s veľkým S, Logos ani o slovo z jazykovedného hľadiska ako základnej významovej jednotky, ale o slovo v zmysle reč, hovorenie, slovenenie – sloveniť znamenalo v staršej slovenčine toľko čo hovoriť.
Iní autori, a to tak slovanskí ako aj neslovanskí, dávajú prednosť etymológii vychádzajúcej z koreňa „slav-„ z ktorého sú odvodené slovné tvary ako „sláva“, „sláviť“, „oslavovať“, „(pravo)slávny“ , ktoré sú všetky navyše významovo príbuzné slovesám chváliť, velebiť. Táto etymológia pomenovania Slovan/Sloven je analogická predchádzajúcej s tým rozdielom, že v tomto prípade sa naši predkovia vymedzovali voči neveriacim, teda pohanom. Svedčí o tom najmä adjektívum „pravoslávny“, ekvivalent gréckeho orthodoxos, ortodoxný, zložený z doxa, viera a z orthé, priamy, pravý. Proces vymedzovania tak pokračoval medzi Slovanmi samotnými, a to pravoverných voči kacírskym kresťanom.
Aj keby sme odmietali vidieť akúkoľvek príbuznosť medzi „slovom“ a „slávou“, pričom striedanie samohlások o/a a naopak je jav, ktorý sprevádza vývin praslovanských a staroslovenských samohlások, obe etymológie sú súčasťou slovnej zásoby slovenčiny. Napríklad J.I. Bajza: „Jestli od slávi pochází jméno jejích (rozumej Slovákov) mají bíťi nazývaný Slaváci, jestli ale od slova, Slováci“, 1785. (Historický slovník slovenského jazyka, zv. V, Bratislava , 2000).
Tak či onak, s korennou samohláskou a sa stretneme tak v západoslovanských ako aj východoslovanských jazykoch. Svedčia o tom vlastné mená ako české Slavník, poľské Boguslaw, Wladyslaw, ruské Slavjanin, Svjatoslav, Jaroslav.
A nakoniec, etymológiu založenú na stotožňovaní etnonyma Slovan s postavením otroka (grécky sklabos, latinsky sclavus, nemecky Sklave) už dnes nezastáva žiaden seriózny autor. Po prvé treba konštatovať, že naši predkovia sa tak nenazvali sami a otrokárstvo nepraktizovali. Ďalej, pokiaľ sa aj Slovania vyskytli na trhoch s otrokmi, tak až v neskoršej dobe: latinské sclavus, pôvodne Slovan, vo význame otrok je po prvý raz doložené v 6. storočí. Ale už na konci tohto storočia pápež Gregor Veľký ustanovuje, že pokrstení ľudia sú od otroctva oslobodení.
Na základe vyššie uvedeného teda už neprekvapí, že občianske združenie Panslovanská únia si do svojho loga vpísala aj "slovo".
Mgr. Jozef Sivák, Phd
