Slovanské esperanto
Že vedieť po slovensky sa oplatí, o tom som sa presvedčil na vlastných skúsenostiach. Bol som dlhšiu dobu v Petrohrade na doškoľovaní s kolegami, ktorí mali vysokoškolské vzdelanie.
Ale keďže vedeli len po maďarsky, potrebovali tlmočníka - to som bol ja. Mali sme tam prázdny byt výlučne na to, ak by si niekto z nás pozval niekoho z rodiny, tam sa mohol s ním ubytovať. Byt bol vždy prázdny, nuž, ja som si pozval mamu. Jednoduchú dedinčanku, ktorá ani neovláda literárnu slovenčinu, iba miestne nárečie našej slovenskej dediny. A teraz pointa. Vysoko vzdelaný kolega, po viactýždňovom tamojšom pobyte ma poprosil: „Poď so mnou, chcem si kúpiť krabičku zápaliek.“
Prišla mama, po niekoľkých dňoch, keď som sa dosť neskoro dostal domov z učilišťa, nebola doma. Už bol neskorý večer a stále ešte jej nebolo. Nevedel som čo robiť, bál som sa, že niekde zablúdila, že netrafí domov. Až sa ozval zvonček, otvorím dvere, a vo dverách stojí mama nabalená! Chvála Bohu, mama, že Vás už tu vidím, mal som strach, že ste sa niekde stratili - vravím jej. A ona mi na to vraví: „Bola som si nakupovať; prečo by som sa stratila?!“ „Mama, toto je tu päťmiliónové mesto, polovica Maďarska, tu sa je kde stratiť, či nie?“ Mama na to: „Šak mám hubu!“ Ja jej vravím: -„Áno, máte takú pilíšsku, ale toto sú tu Rusi!“ A na to mama vraví sebaisto: „Ale, všade som sa dohovorila!“
Ponaučenie:
Ten učený kolega potreboval tlmočníka, lebo si chcel kúpiť škatuľku zápaliek. Ale tá jednoduchá dedinčanka ďaleko v Petrohrade sebaisto si išla nakupovať - bez tlmočníka, „všade sa dohovorila“ a vrátila sa s balíčkami... Navyše ešte sa čudovala mojim obavám, prečo by sa stratila, „šak má hubu“! Toto ma presvedčilo, že slovenský jazyk, ktorý nikto nepokladá za svetový, ba naopak, skôr ho znevažuje, ešte aj v podobe nárečia, má takúto vysokú hodnotu! Môžeme pochodiť kus sveta od českého mesta Aš až po ruský Vladivostok, od Severného mora až po Jadran, a nikde sa nemusíme cítiť stratenými, všade sa dokážeme dohovoriť. O tomto som sa presvedčil aj v Kyjeve, aj v Bulharsku, aj na ostrove Brač... Vo Varšave po niekoľkých dňoch tamojšieho pobytu ma pochválili, ako pekne hovorím po poľsky!
Nie náhodou sa vraví, že „slovenský jazyk je slovanské esperanto“. Je to skutočne tak. My Slováci, máme vzácny jazyk, môžeme naň byť hrdí. Ak Slovák zanedbá a zabudne túto reč, pochodí horšie, ako keby mu zhorel dom. Ak neodovzdá tento jazyk svojim deťom, urobí im obrovskú škodu. Naša reč je pekná, ako príroda sama. Buďme teda šťastní, že taký krásny, bohatý, vysoko hodnotný jazyk máme, a chráňme si ho.
Gregor Papuček
