Text kázne poľského prímasa pána arcibiskupa Henryka Muszyńského
Takmer týždeň sa Poľsko a Poliaci, pohrúžení v bolesti a smútku, lúčia so svojím prezidentom pánom Lechom Kaczyńskim i s jeho manželkou Máriou, ďalej s bývalým prezidentom v exile pánom Ryszardom Kaczorowskim, ako aj s vysokými predstaviteľmi verejného života, ktorí zahynuli pri tragickej havárii prezidentského lietadla pri Smolensku.
Dnes hlavné mesto Varšava vzdáva poslednú poctu prezidentskému páru i všetkým obetiam, ktorých tragická smrť spojila navždy, naveky. Mal som česť odslúžiť prvú svätú omšu za prezidentský pár za prítomnosti najbližšej rodiny v Prezidentskom paláci. Teraz tu, na pôde Varšavy, v Katedrále sv. Jána, kde stoja obe rakvy poslednýkrát, chcel by som v liturgickej rozlúčke povedať niekoľko slov v mene Cirkvi, v mene obyvateľov hlavného mesta i v mene všetkých Poliakov.
Všetci sme poznali pána prezidenta Lecha Kaczyńského ako oddaného syna našej vlasti, veľkého Poliaka i vrúcneho poľského vlastenca. Až tragická smrť však celému svetu naplno odhalila jeho skutočný význam ako človeka i ako štátnika. Dnes sa tu pred ním skláňajú hlavy kráľov aj prezidentov, štátnikov Európy a iných častí sveta, Východu či Západu. Pri jeho rakve, ako sa dozvedáme, stretnú sa poprední politici, ktorí možno doteraz nikdy nestáli vedľa seba. I to svedčí o tom, aký rešpekt si získal pán prezident u ľudí zodpovedných za politickú tvár sveta, a to aj u tých, ktorí predtým nie vždy súhlasili s jeho názormi.
Poznali sme tiež prezidentský pár Lecha a Máriu Kaczyńskovcov ako milujúcich a príkladných manželov. Až v tomto čase poslednej rozlúčky, ktorú nám sprístupňujú i médiá, si pripomíname, aké boli vrúcne a plné ohľaduplnosti, lásky a oddanosti vzťahy, ktoré manželov spájali počas života. Nehanbili sa za prejavy nežnosti, lásky či náklonnosti na verejnosti. Spojení sviatosťou manželstva si pred vyše tridsiatimi rokmi sľúbili vernosť až do smrti. A tragický osud ich spojil naveky. Obe rakvy budú uložené takto symbolicky, navždy, a to aj v jednom sarkofágu, v krypte významných osobností Poľska na zámku Waweł.
Počas poslednej návštevy Gniezna 12. marca tohto roku pri príležitosti VIII. gnieznianskeho kongresu na tému Rodina ako nádej Európy pán prezident okrem iného povedal: „Manželstvo ako zväzok jednej ženy s jedným mužom je základ kresťanskej civilizácie – najvhodnejšej pre súžitie ľudí na zemi. Spolužitie muža a ženy sa nazýva manželstvo a nič iné nemôže byť za manželstvo označované. Je zrejmé, že odjakživa boli, sú a budú ľudia so špecifickými danosťami, preto sme povinní voči nim zachovávať toleranciu a kresťanský postoj. Ale znova opakujem: manželstvo je zväzok muža a ženy uzatváraný na celý život, platí od chvíle, keď bolo uzatvorené, až do smrti. Je to princíp, ktorý nie vždy sa podarí naplniť, ale musí sa rešpektovať.“
Keby tak všetci politici, ktorí vyznávajú vieru v Ježiša Krista, a teda rovnakú pravdu o povahe manželstva, mali odvahu o tejto pravde podať jasné svedectvo a potvrdiť ju svojím životom, určite by inak vyzeral stav poľských manželstiev i tvár poľskej rodiny.
V tejto súvislosti je veľmi jasným dôkazom fakt, že to boli práve snubné prstene, čo po tragickej nehode umožnili identifikáciu telesných pozostatkov pani prezidentovej, a tak nepriamo potvrdili stálosť vzťahu, aký mali nielen za života, ale aký pretrval naveky. Obyvatelia Varšavy, ako aj všetok poľský ľud si vedia oceniť túto skutočnosť. S bolesťou, ba niekedy so slzami v očiach sa lúčili a lúčia s prezidentským párom a vzdávajú mu úctu a vďačnosť za vernosť a za príklad manželského života.
Pán prezident Lech Kaczyński, ktorý sa narodil vo Varšave, po celý svoj život, s výnimkou krátkeho obdobia mladosti, bol spätý s Varšavou: cítil sa s ňou spojený špecifickými väzbami. Potvrdzujú to i jeho slová: „Varšava je moje rodné mesto. Práca pre Varšavu mi dávala veľa radosti a uspokojenia (...) Iba dvakrát v živote som intenzívne prežíval odchod zo svojej funkcie. Prvýkrát vtedy, keď som ukončil svoje poslanie v Solidarite, ktorá bola najväčším úspechom mojej generácie. Druhýkrát, keď som odstúpil z funkcie primátora Varšavy, aby som o necelých 24 hodín zložil prísahu ako novozvolený prezident republiky.“
Toto nie je príhodné miesto ani príhodný čas hovoriť o všetkých zásluhách pána prezidenta pre mesto Varšavu. Avšak nie je možné nespomenúť aspoň tie najvýznamnejšie zásluhy: založenie Múzea Varšavského povstania v mene historickej pravdy, v mene pravdy, úplnej pravdy; zorganizovanie osláv 60. výročia vypuknutia Povstania, vymenovanie tímu, ktorý vypočítal rozsah zničenia i rozsah vojnových strát hlavného mesta.
Úsilie vynaložené pánom Kaczyńským v záujme hlavného mesta dnes oceňujú nielen obyvatelia Varšavy, ale všetci Poliaci. Ďalej môžem potvrdiť, že pán prezident si veľmi vážil Gniezno, kolísku našej národnej histórie. Neuplynul ešte ani mesiac odvtedy, čo počas svojej návštevy Gniezna povedal pred pamätníkom Boleslava Chrabrého: „Gniezno má v našich dejinách osobitný význam. Toto mesto má nesmierny a mimoriadny význam! Do čias Kazimíra Veľkého ono bolo hlavným mestom nášho štátu. Táto éra trvala síce len 70 rokov, ale oné roky zohrávajú obrovský význam v dejinách nášho štátu, ba prispeli tiež k vytvoreniu štruktúr Cirkvi.“
Obyvatelia Gniezna – prvého hlavného mesta Poľska a Mesta sv. Vojtecha – zostanú vďační pánu prezidentovi za jeho návštevu a za prejav prednesený v ich meste.
Tragicky zosnulý poľský prezident bol mužom hlbokej a autentickej viery, horlivým vlastencom, veľkým Poliakom a neúnavným budovateľom solidárneho a slobodného Poľska. Popri iných legendárnych postavách, ako boli: Lech Wałęsa, Tadeusz Mazowiecki či Anna Walentynowiczová, pán Lech Kaczyński bojoval s veľkým odhodlaním za ideály Solidarity. Veril vo víťazstvo jej ideálov napriek všetkým ťažkostiam aj napriek stannému právu. Vo svojom inauguračnom prezidentskom prejave zdôraznil: „Celá moja skúsenosť potvrdzuje, že dobrá práca, zodpovedné plnenie úloh, spravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi zjednocuje osoby rôznych svetonázorov a životných osudov.
Skúsenosti získané pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi ukázali, že dejiny tvoria tí, ktorí majú odvahu konať. „Sám som sa na vlastné oči presvedčil o tom,“ povedal pán prezident, „že postoj malých skupiniek disidentov, niekoľkých desiatok členov slobodných odborov vyústil do veľkého celonárodného hnutia Solidarita, a že toto hnutie hoci aj za cenu ťažkých rán zvíťazilo.“ Dnes, keď už niet pána prezidenta medzi živými, tieto slová znejú ako jeho testament a výzva pre nás všetkých, zvlášť pre tých, ktorí sa hrdia spoločným rodokmeňom Solidarity.
Bol si vedomý toho, že ani najväčšia angažovanosť, ani najväčší zápas o pravdu nestačia, ak ich nesprevádza harmonická spolupráca a vzájomná dôvera, ohľaduplnosť a úcta. Naopak, môžu sa dokonca stať zdrojom bolestivého delenia a prázdnych diskusií.
Spomínané ideály obhajoval vo všetkých fázach svojho života a svojej práce. Žil nimi, slúžil im, ba toto úsilie nečakaným spôsobom spečatil obetovaním vlastného života. Zahynul na poste prezidenta, prichádzajúc spolu s vysokými predstaviteľmi verejného života vzdať hold poľským dôstojníkom a ostatným obetiam katyńského hromadného vyvraždenia stalinskými katmi.
V prejave, ktorý chcel predniesť v deň veľkého nešťastia na Poľskom cintoríne v Katyni, čítame: „Skrývaním pravdy o Katyni – v dôsledku rozhodnutia inšpirátorov tohto zločinu – sa pravda o Katyni stala jedným zo základných kameňov politiky povojnového komunistického Poľska: zakladateľským klamstvom politiky Poľskej ľudovej republiky. Boli to časy, keď sa za vyslovenie pravdy o Katyni platilo vysokou cenou. Ale príbuzní zavraždených a ďalší odvážni ľudia verne zotrvávali v tejto pravde, bránili ju a odovzdávali nasledujúcim generáciám Poliakov.“
Ctený pán prezident nepredpokladal, že za svedectvo o tejto pravde zaplatí vlastným životom. Preto dnes by sme Vám, vážený pán prezident, i Vám, pán prezident v exile Ryszard Kaczorowski, ktorý ste boli väzňom gulagu a veteránom druhej svetovej vojny, radi vyjadrili našu najhlbšiu vďačnosť. Ďakujeme Vám tiež za Vašu vernosť pravde a láske k vlasti. Slúžiac Poľsku navždy ste sa spojili s našimi veľkými národnými hrdinami, ktorí preliali svoju krv a spočívajú v cudzej zemi. Ďakujeme rovnako všetkým, ktorí sprevádzali pána prezidenta a takisto zaplatili tú najvyššiu cenu; nezabúdajme na nich ani na ich blízkych!
Pravda o beštiálnom vraždení v Katyni bola skrývaná po celé desaťročia a systematicky odsúvaná do zabudnutia. Dnes o nej hovorí doslova celý svet. Počujú o nej i tí, ktorí ju po mnohé roky negovali a snažili sa na klamstve a obludnosti budovať „lepší svet“ bez Boha. Zvíťazila však pravda, ktorej slúžili obaja prezidenti a mnohí z tých, ktorých osudy sa spojili v tragickej katastrofe pri Smolensku.
S bolesťou v srdci si kladieme otázku, či bola nevyhnutná až taká veľká obeť. Skúsenosť nás však učí, že všetko, čo je v živote veľké a dôležité, nadobúda sa posvätením, obetou; niekedy dokonca obetovaním vlastného života. Tak to bolo i v prípade sv. Vojtecha či sluhov Božích Jána Pavla II. a kňaza Jerzyho Popieluszka. Zrno musí padnúť do zeme, aby vzklíčilo a prinieslo úrodu.
Prejavil nám to sám Ježiš Kristus, teda Ten, ktorý obetoval svoj život za nás dobrovoľne, z lásky, ktorý zomrel nespravodlivou a násilnou smrťou odsúdenca výrokom dvojitého tribunálu; a ten istý Ježiš vstal z mŕtvych. Pre večný život a skrze Ježiša Krista ľudské obete a utrpenia nadobúdajú úplne nový význam: lebo ak veríme, že Ježiš skutočne zomrel a vstal z mŕtvych, tak rovnako tých, ktorí odišli vo viere v Ježiša, Boh sprevádza spolu s Ním. Tieto slová apoštola Pavla nám dnešná liturgia pripomína preto, aby ste nesmútili ako tí, čo nemajú nádej. Skrze Ježiša Krista sa smrť stáva bránou k večnému životu. Vyjadrené slovami nášho básnika: zrno pravdy padá ticho, leží dlho a klíči pozvoľna. Niekedy treba čakať roky, dokonca dlhé roky, kým sa dá žať úroda, ktorá vzíde z takého zrna pravdy. A táto pravda sa potvrdzuje aj teraz. Desaťtisíce oných obetí násilia a vojny prispeli k tomu, aby sme v súčasnosti mohli žiť v slobodnej a nezávislej krajine. Teda ich úsilie nevyšlo nazmar, tie ich obete neboli márne! Ich násilná smrť priniesla úrodu – máme svoju slobodnú vlasť, sme s ňou spätí a máme sa o ňu aj starať.
Preto v prvom rade len od nás závisí, ako si budeme vážiť tú nevinnú krv našich bratov a získanú slobodu. Keď sa dnes modlíme za obete tragickej katastrofy, prosíme, aby táto prazvláštna solidarita v utrpení a v celonárodnom smútku – viditeľná na každom kroku – pretavila sa do solidárneho úsilia všetkých, bez ohľadu na rozdielnosti, ktorými sa navzájom líšime.
„Naša krajina sa potrebuje vyrovnať s minulosťou,“ uviedol vo svojom inauguračnom prejave pán prezident Kaczyński, „pretože inak nemôžeme obnoviť mravný poriadok. Potrebujeme tiež zhodu, jednotu v najdôležitejších veciach. Som presvedčený, že to môžeme dosiahnuť.“
Rakvy ľudí rôznych politických názorov na tomto mieste uložené vedľa seba pripomínajú, že výrazy ľavica či pravica, mocnári či obyčajní ľudia – súc zoči-voči smrti – sa tu relativizujú, strácajú dokonca svoj význam. S ohľadom na večnosť počíta sa jedine to, čo prináša dobrú úrodu a čo pretrvá po celý život, až naveky.
O večnosti sa v skutočnosti rozhoduje už dnes, v závislosti od toho, koľko dobrého sa nám v živote podarilo dosiahnuť. „Kto verí v Toho, ktorý ma poslal, má život večný, a (...) prešiel zo smrti do života,“ ubezpečil nás Kristus v Evanjeliu, ktoré sme si pred chvíľou boli vypočuli.
Len modlitba pomáha preklenúť obrovskú tragédiu, ľudská pamäť zachováva spomienky. Spoločná modlitba ľudí spája, prináša úľavu v žiali, dokonca je schopná zmeniť smútok na radosť. A pamäť umožňuje potomstvu ľudí zachovať úplnú historickú pravdu – jediný základ, na ktorom možno utvárať budúcnosť.
Dráma, ktorá sa odohrala na ruskej zemi, spojila – ako doteraz nikdy – Poliakov i Rusov. Zločin, čo spáchali na poľských dôstojníkoch v roku 1940 stalinskí katani, zamlčovaná a systematicky falšovaná pravda, to rozdeľovalo a rozdeľuje Poliakov a Rusov desiatky rokov. Teraz, v týchto tragických dňoch pociťujeme, že oná preliata krv pred sedemdesiatimi rokmi dokáže spojiť nielen politikov, ale aj obyčajných ľudí. S vďakou prijímame všetky prejavy úprimného súcitu a solidarity ľudí. Po rokoch rozdelenia ich vnímame ako znamenie nádeje i ako prísľub zblíženia a zmierenia našich národov, a to pre dobro Poľska, Ruska, Európy a sveta.
Známy súčasný historik Norman Davies naznačuje, že Katyń môže predstavovať osobitnú katharsis – očistu, a to nielen pre Poliakov, ale aj pre Rusov. A ďalej uvádza, že udalosti, ktorých sme svedkami, môžu zohrať podobnú úlohu ako kedysi Solidarita v Poľsku, a otvoriť Rusom pohľad „na ich vlastné prízraky z minulosti“.
Všeobecne uznávaný veľký politik a štátnik Zbigniew Brzeziński v týchto tragických udalostiach vidí dokonca novú šancu na zmierenie našich národov podľa vzoru toho, aké sa v minulosti uskutočnilo medzi Nemcami a Poliakmi, alebo medzi Nemcami a Francúzmi. Len aby sme nepremeškali túto výnimočnú príležitosť!
S odstupom 70 rokov možno vidieť oveľa výraznejšie, že preliata krv nevinných obetí rovnakého neľudského systému, ktorá vsiakla do tej istej zeme a delila nás celé pokolenia, nemusí nevyhnutne rozdeľovať, ale môže tiež spájať. Zostáva nám iba sa modliť, aby nám nechýbala vôľa ani odhodlanie prijať výzvy, pred ktorými stojíme a ktoré stoja pred nami. Zaväzuje nás k tomu jednak obeť našich otcov, dedov a bratov spred 70 rokov, jednak najnovšia obeť tých, ktorí zomreli na púti pamäti a pravdy, solidarity a zmierenia.
Odovzdávajúc do Božieho milosrdenstva živých i mŕtvych, prosíme o posilu a útechu pre žijúcich a o večný pokoj pre mŕtvych.
Amen. „
Kázeň bola prednesená prednesený na zádušnej svätej omši za Lecha i za Máriu Kaczyńskovcov v Katedrále sv. Jána vo Varšave 17. apríla 2010
