Z osudov slovenských geografických názvov (13)

Slovenské geografické názvy a ich umelá maďarizácia

V príbehu venovanom prirodzenej maďarizácii slovenských geografických názvov sme uviedli, že slovenské podoby geografických názvov sa v mnohonárodnostnom prostredí Uhorska prirodzene vyvíjali. Podobne sa vyvíjali i podoby geografických názvov ďalších etník žijúcich v Uhorsku. Veľmi dôležitým prvkom pri skúmaní starších historických podôb geografických názvov zohrávajú historické listiny obsahujúce názvy geografických objektov v latinskom jazyku, ale často aj v niektorom ľudovom jazyku etnika žijúceho v Uhorsku. S čítaním a s vyhodnotením týchto zachovaných listín (v horšom prípade sú zachované iba v mladšom odpise, v lepšom prípade sú k dispozícii v origináli) je spojený problém, ktorého podstata spočíva v tom, že vo vybraných prípadoch je veľmi ťažké určiť, či konkrétna v historickom dokumente zachovaná podoba geografického názvu je výsledkom prirodzeného vývoja alebo či je reflexiou vplyvu dobovej administratívy písanej latinsky a stupňa pisárovej znalosti dobovej hovorovej slovenčiny a hovorovej maďarčiny, ktorý do latinského textu vsúval geografické názvy v ľudovej reči.

Obdobie prirodzenej maďarizácie pôvodom slovenských geografických názvov z nášho územia bolo uzavreté začiatkom 19. storočia postupným prijatím štátnej ideológie Uhorska a teda aj jeho transformácie z multietnického štátu na monoetnický štát, čomu sa prispôsobila aj regulácia geografických názvov v štáte. Obdobie prirodzenej maďarizácie bolo nahradené obdobím umelej maďarizácie, ktoré trvalo až do konca Prvej svetovej vojny v roku 1918. Naše nasledovné úvahy venujeme problematike umelej maďarizácie slovenských geografických názvov, t. j. obdobiu od začiatku 19. storočia do roka 1918.

Územie dnešného Slovenska, Slovenskej republiky, bolo od zániku Veľkej Moravy až do roka 1918 súčasťou Uhorska, resp. Rakúsko-uhorskej monarchie. V stredovekom Uhorsku mala dominantné postavenie latinčina, vyspelý kultúrny jazyk. Počnúc 16. storočím sa v Uhorsku začali sféry používania latinčiny zužovať. V roku 1844 sa v Uhorsku stala maďarčina úradným jazykom namiesto latinčiny (ale v rámci silnejúcej maďarizácie napríklad v Liptovskej stolici už v roku 1837 zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk a vo všetkých školách sa musela vyučovať ako povinný predmet). Prvý publikovaný súpis obcí z celého územia Slovenska, ktorý obsahuje všetky vtedy používané názvy obcí, je z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum. Budapest 1920.). Z 18. storočia je aj známy lexikón J. M. Korabinského (KORABINSKY, J. M.: Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn. Preßburg 1786) a rozsiahly miestopisný slovník A. Vályiho. Na začiatku 19. storočia vznikol podrobný súpis osadných a iných geografických názvov znamenitej mapy Uhorska od J. Lipského zo Sedličnej (Repertorium locorum objectorumque in XII tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae et confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae occurentum, Budae 1808), lexikóny L. Nagya a F. Raffelspergera, zemepisný slovník E. Fényesa a lexikón V. Hornyánskeho (Geographisches Lexikon des Königreichs Ungarn und der Serbischen Woiwodschaft mit dem Temescher Banate. Pest 1858). V období rokov 1863 až 1913 vydával miestopisné slovníky uhorský štatistický úrad. V nich sa do roka 1895 okrem úradných (maďarských a pomaďarčených) názvov obcí uvádzali v zátvorkách aj ďalšie (a teda z územia so značným podielom slovenského obyvateľstva aj slovenské) názvy obcí:

1863 – Magyarország Helynévtára. Budapest 1863.

1873 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1873. Budapest 1873.

1877 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1877. Budapest 1877.

1882 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1882. Budapest 1882.

1888 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1888. Budapest 1888.

1892 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1892. Budapest 1892.

1895 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1895. Budapest 1895.

1898 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1898. Budapest 1898.

1902 – A Magyar Korona Országainak Helységnévtára 1902. Budapest 1902.

1907 – A Magyar Szent Korona Országainak Helységnévtára 1907. Budapest 1907.

1913 – A Magyar Szent Korona Országainak Helységnévtára 1913. Budapest 1913. [Majt, 1998].

Je iba samozrejmé, že jednotlivé úradné súpisy oficiálnych názvov obcí Uhorska reflektovali na časovej osi aj postupne všetky zmeny v maďarskom pravopise (písanie viacslovných GN spolu, so spojovníkom alebo osve, prepis adaptovaných dvojhlások z východiskových jazykov, prepis adaptovanej hlásky „ch“, zápis kvantity slabík v adaptovaných GN, variantny zápis vybraných hlások a najmä spoluhláskových skupín a i.). Tieto úpravy maďarských podôb GN nie sú predmetom našich úvah.

Vydaním prvého publikovaného súpisu názvov obcí z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum) sa v Uhorsku začína obdobie pôsobenia štandardizovaných geografických názvov, ktoré bolo vydávaním zoznamov názvov obcí od roka 1863 postavené aj legislatívne na vyššiu úroveň. Týmto sa zafixovali (prípadne sa menili podľa periodických vydaní súpisov obcí) štandardizované názvy obcí na používanie pre potreby štátnej správy, verejnej správy, školstva, kultúry, dopravy, pôšt, telekomunikácií a i. Pred každým ďalším periodickým vydaním súpisu názvov obcí prešiel navrhovaný text filtrom názvoslovnej autority Uhorska, ktorá postupne maďarizovala vždy ďalšiu značnú časť týchto názvov. Nie je náhoda, že čiastočne úspešný pokus o zmenu slovenských historických a autochtónnych geografických názvov (a teda aj dovtedajších maďarských podôb týchto názvov) sa začal realizovať v období formovania maďarského nacionalizmu v 19. storočí, predovšetkým v období po vyrovnaní roku 1867, keď maďarská odnárodňovacia politika násilnou maďarizáciou  chcela pretvoriť multietnické Uhorsko na štát jediného maďarského národa. Prijatím zákona v roku 1897 a jeho schválením cisárom Františkom Jozefom v roku 1898 mohli mať všetky obce Uhorska len jeden názov – maďarský. Keďže doktrína o maďarskom štáte neuznávala Slovákov za osobitný národ, všetky pojmy a výrazy vyjadrujúce slovenské národné územie a národnú príslušnosť ako napr. Slovensko, Slovák, slovenský boli nahradzované pojmami stotožňovanými s termínmi Horné Maďarsko, Maďar, maďarský. Slovenské názvy obcí a tie ich maďarské náprotivky, ktoré slovným základom alebo svojou formou používateľovi dosvedčovali svoj slovenský pôvod, sa postupne premenúvali na maďarské

1. ich transformáciou (adaptáciou) podľa zásad ranostredovekého preberania slov cudzieho pôvodu do maďarčiny v tých prípadoch, ak dovtedajší proces preberania do maďarčiny nebol dokončený, alebo
2. ich prekladom do maďarčiny (ak apelatívny slovný základ slovenského názvu bol zreteľný), alebo
3. úplnou zmenou názvu, čiže prijatím nového názvu, ako keby dovtedy geografický objekt ani nebol nazvaný.

Premenovanie (úprava dovtedajších geografických názvov) sa týkalo väčšiny dovtedajších názvov obcí, ale aj názvov nesídelných geografických objektov (pohoria, kopce, vrchy, vodné toky a i.) na Slovensku, ktorých maďarská podoba geografických názvov v čase premenovania sa zdala byť uhorskej názvoslovnej autorite málo „maďarská“, resp. pri ktorých z maďarskej podoby GN jasne presvital apelatívny základ pôvodného slovenského geografického názvu alebo slovotvorný príznakový prvok pôvodného slovenského geografického názvu (geografické názvy končiace sa na frekventované slovenské slovotvorné koncovky, resp. končiace sa na ich maďarské deriváty). Proti tomuto nanútenému zákonu, ktorý bol nedemokratickým aktom zasahujúcim do právomocí obcí a spôsobu ich života, slovenské obce protestovali, ale maďarské vládne orgány protestné zhromaždenia zakázali. Takéto umelo pomaďarčené názvy sa používali do konca Prvej svetovej vojny (do vzniku Česko-slovenskej republiky) v roku 1918 [Majt, 1998].

Z legislatívno-formálneho hľadiska bol čiastočne iný osud nesídelných geografických názvov (vrchy, doliny, sedlá, jaskyne, vodné toky, vodné plochy, chotárne názvy, a i.). Neexistovali súpisy názvov týchto objektov, ktoré by prešli už uvedenou procedúrou úpravy a schvaľovania v názvoslovnej autorite Uhorska. Od polovice 19. storočia v  rámci katastrálneho mapovania v Uhorsku sa vykonávalo samozrejme aj zisťovanie názvov nesídelných geografických objektov (chotárnych názvov) a ich následné lokalizovanie na katastrálnych mapách. Keďže súbory katastrálnych máp (a v rámci nich aj geografické názvy – z územia dnešného Slovenska v rozsahu vyše 100 tisíc jednotiek) mali svoj stupeň oficiálnosti, aj geografické názvy v nich uvedené boli ponúknuté verejnosti na využitie pre rozmanité ciele. Do roka 1867 bolo možné zo slovenského sídelného priestoru spracovať katastrálne mapy so slovenským popisom názvoslovia, ak si to predstavenstvo obce žiadalo. Po roku 1867 sa v katastrálnych mapách z tohto priestoru objavuje iba maďarské názvoslovie. V tomto plánovanom, úradne riadenom procese úpravy geografických názvov sa začali uplatňovať už aj ďalšie faktory štandardizácie geografických názvov - úprava názvov podľa utváraných a meniacich sa zásad maďarského pravopisu a snaha po odstraňovaní homonymie v názvoch obcí. Tieto úpravy mali sekundárne vplyv i na slovenské podoby názvov obcí, ktoré mali v záverečnom období pred rozpadom Rakúsko-Uhorska štatút neoficiálnych názvov.

Ilustrácia umelej transformácie geografických názvov obcí zo slovenčiny do maďarčiny

1. Maďarizácia geografických názvov prekladom apelatívnej zložky pôvodného slovenského geografického názvu do maďarčiny [Horň, 2010]:

2. Maďarizácia geografických názvov tvorbou nového maďarského geografického názvu odlišného od slovného základu pôvodného slovenského geografického názvu [Horň, 2010]:

3. Maďarizácia geografických názvov opakovanou tvorbou nového maďarského geografického názvu:

V prípade, ak uhorská názvoslovná autorita skonštatovala, že iba pred pár rokmi schválený nový maďarský názov obce stále ešte nedostatočne vyhovuje zadefinovaným cieľom, pristúpila opakovane k ďalšiemu umelému zásahu do názvu obce [Horň, 2010]:

Stupeň bezútešnosti situácie z pohľadu aplikácie slovenských geografických názvov a jej postupne sa zhoršujúcej až beznádejnej situácie tak, ako sa vyvíjal v druhej polovici 19. storočia až do Prvej svetovej vojny vo vtedajšom Uhorsku možno ilustrovať niekoľkými udalosťami [Handž, 2010]:

• november 1849 cisár František Jozef 1. zrušil revolučnú uhorskú ústavu z roka 1848, rozpustil uhorský snem, uhorskú vládu a tradičnú župnú samosprávu a začlenil Uhorsko do unitárnej monarchie; nasledoval tvrdý absolutistický režim. Z Uhorska vyčlenil južné nemaďarské územia: Chorvátsko, Slavónsko, Vojvodinu a Sedmohradsko, poskytol im samosprávu a podriadil ich priamo Viedni.
• 1859 po ťažkých porážkach rakúskych vojsk v Taliansku a po strate Lombardie a Benátok cisár František Jozef 1. bol donútený prejaviť určitú ochotu k ústupkom vo vnútornej správe monarchie.
• 6.1860 cisár povolil používať slovenčinu ako úradný jazyk v 23 župách vtedajšieho Uhorska.
• 10.1860 cisár vydal Októbrový patent, ktorým obnovil ústavné pomery a autonómie korunných krajín monarchie.
• 4.1861 sa zišiel nový uhorský snem s 324 poslancami, z nich iba 34 príslušníkov nemaďarských národov Uhorska a medzi nimi nebol ani jeden Slovák.
• 8.1861 cisár opäť rozpustil uhorský snem, lebo sa v mnohých oblastiach opakovali prejavy maďarského šovinizmu a maďarské separatistické snahy a následne v novembri 1861 opäť zrušil aj autonómiu Uhorska a zaviedol centralizmus.
• 1.1863 zaslalo 42 spišských mestečiek a obcí cisárovi sťažnosť proti vládychtivosti Maďarov v Uhorsku a s požiadavkou zabezpečenia zákonnej slobody a rovnoprávnosti pre Slovákov.
• 12.1864 cisár František Jozef 1. vydal nariadenie, aby sa pri úradovaní rešpektovali jazyky nemaďarských národov Uhorska. Žiaľ, aj naďalej absentovala vôľa politických elít Uhorska túto myšlienku v aplikačnej praxi naplniť.
• 6.1866 Habsburgovská monarchia vo vojenskej porážke pri Hradci Králové stratila vedúce postavenie v strednej Európe a rakúsky cisár bol nútený hľadať kompromisy s politickými elitami Maďarov v Uhorsku, ktorých predstavy a požiadavky boli stále agresívnejšie.
• 2.1867 sa uskutočnilo rakúsko-maďarské vyrovnanie. Cisársky dvor definitívne ustúpil politickým požiadavkám Maďarov. Habsurgovská monarchia sa pretvorila na konfederáciu Rakúsko-Uhorsko, ktorú spájala osoba panovníka a tri celoštátne ministerstvá (financie, zahraničné veci a vojna). Maďarskí politici dostali úplne voľnú ruku na uskutočnenie svojich maďarizačných zámerov a na pretvorenie mnohonárodného Uhorska na „jednonárodný“ štát asimiláciou Nemaďarov a štatistickými machináciami takto kreovaného maďarského štatistického „národa“.
• V novembri 1868 prijal Uhorský snem nový národnostný zákon, ktorý ustanovil, že v Uhorsku jestvuje iba jeden politický národ a to maďarský, ktorého členmi sú všetci občania Uhorska bez rozdielu etnickej príslušnosti. Ako jediný štátny jazyk v Uhorsku bola ustanovená maďarčina. Napriek tomu, že skoro všetci nemaďarskí poslanci hlasovali proti tomuto nedemokratickému zákonu, cisár ho 6. decembra podpísal. Nasledovala smutná etapa národného útlaku, maďarizácie a prenasledovania Nemaďarov v Uhorsku rozmanitými spôsobmi najmä v oblasti školstva, spolkovej činnosti, štátnej a verejnej správy, matrík, cirkví, ktorá trvala až do Prvej svetovej vojny
• V decembri 1870 sa konalo sčítanie obyvateľstva v Uhorsku. Podľa neho „štatistickí“ Maďari tvorili 46,4% a nemaďarské národy a národnosti 53,6 % obyvateľstva, Slováci v tom 13,7 %.
• V roku 1898 Uhorský snem vydal zák. čl. 4/1898 o pomaďarčení všetkých miestnych názvov v Uhorsku.
• V júni 1910 sa konalo sčítanie obyvateľstva v Uhorsku, podľa ktorého prvý raz v histórii Uhorska bola vykázaná nadpolovičná štatistická väčšina Maďarov v štáte (54,4 %). Absurdnosť takéhoto štatisticky vykázaného ukazovateľa dokazujú prírastky jednotlivých národností v Uhorsku medzi sčítaniami obyvateľstva Uhorska v rokoch 1840 a 1910: Rusíni prírastok 4,8 %, Slováci 14,4 % a štatistickí Maďari 107,6 %, čo je vzhľadom na známu najnižšiu pôrodnosť a najvyššiu samovražednosť u Maďarov úplne nemysliteľné [Handž, 2010]. Neschopnosť pozrieť sa objektívnej skutočnosti a pravde do očí u Maďarov vynikne aj v tom, že pri väčšine štatistík o zmenách národnostného zloženia obcí, miest a regiónov v bývalom Uhorsku a o „poklese“ podielu Maďarov sa oficiálne štatistiky Maďarska ešte aj dnes opierajú o štartovaciu bázu roka 1910.

Imrich Horňanský

LITERATÚRA:

[Handž, 2010] HANDŽÁRIK, Július: Maďarizácia, čiže veľkovýroba maďarského štatistického národa v Uhorsku. Diskusný príspevok na konferencii „Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)“, Bratislava, 15.5.2010. 5 s.

[Horň, 2010] HORŇANSKÝ, Imrich: Geografické názvy z územia Slovenska v reflexii slovensko-maďarských vzťahov. S. 54-91. In: Zborník z konferencie „Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)“, Bratislava, 15.5.2010. 224 s. 

[Majt, 1998] MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava, 1998, Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 600 s. ISBN 80-224-0530-2.

• Predch.
• Nasl.