Z osudov slovenských geografických názvov (12)

Slovenské geografické názvy a ich prirodzená maďarizácia

Prevažná väčšina názvov geografických objektov z územia Slovenska má slovenský, resp. západoslovanský charakter a pôvod. Pri jazykovedných analýzach možno však v geografickom názvosloví na území Slovenskej republiky rozpoznať aj predslovanské alebo aj novšie inojazyčné prvky, napr. nemecké, maďarské, rusínske (v oblastiach s týmito národnostnými menšinami) a poľské (v oblastiach s prechodovým slovensko-poľským goralským nárečím). Geografické objekty na Slovensku dostali názvy väčšinou od slovenského etnika, ktoré toto územie osídlilo, nebolo nikým vymenené, ani vytlačené. Názvy prekonali storočia, sú historické a autochtónne (pôvodné). Vo vedeckých kruhoch je vo všeobecnosti akceptované, že v prípade, ak do osídlenej lokality, ktorej obyvatelia už v svojom jazyku (jazyk A) pomenovali geografické objekty nachádzajúce sa v lokalite, prišlo inojazyčné etnikum, názvy už pomenovaných geografických objektov inojazyčné etnikum najčastejšie preberalo a súbežne si ich modifikovalo podľa zásad preberania cudzích geografických názvov do svojho jazyka (jazyk B). Ak nasledovala koexistencia obidvoch etník v tejto lokalite, tak geografické názvy v jazyku A i v jazyku B sa prirodzene ďalej postupne vyvíjali podľa zákonitostí každého jednotlivého jazyka. Ak pôvodné obyvateľstvo s jazykom A ustúpilo, geografické názvy v jazyku A ustúpili geografickým názvom v jazyku B. Ak sa neskôr následne opačným smerom posunula jazyková – etnická hranica a pôvodné obyvateľstvo opäť osídlilo predmetný priestor, vývoj geografických názvov v jazyku A postupoval dvoma cestami. V jednej časti prípadov boli späť prebraté tieto inojazyčné už modifikované názvy v jazyku B do jazyka A, ale boli upravené podľa zásad prirodzeného vývoja geografických názvov do pôvodného jazyka A – toto sa týkalo prípadov, ak prvotná motivácia pomenovania geografického názvu bola ešte stále priezračná a ak sa ešte nestratila spojitosť s prvotnou apelatívnou časťou slovnej zásoby. V druhej časti prípadov boli tiež prebraté tieto inojazyčné už modifikované geografické názvy z jazyka B do jazyka A, ale boli iba jemne upravené podľa výslovnostných zásad pôvodného jazyka A – toto boli najmä prípady, ak prvotná motivácia pomenovania geografického názvu už nebola jasná, priezračná a už sa stratila spojitosť s prvotnou apelatívnou časťou slovnej zásoby (apelatívum bolo vysunuté na okraj slovnej zásoby). 

V určitom, menej početnom rozsahu, v prípade, ak do osídlenej lokality, ktorej obyvatelia už v svojom jazyku (jazyk A) pomenovali geografické objekty nachádzajúce sa v lokalite, prišlo inojazyčné etnikum, názvy už pomenovaných geografických objektov inojazyčné etnikum z jazyka A preložilo (ak to apelatívna motivácia ešte dovoľovala) do svojho jazyka (jazyk B) alebo ich ignorovalo a pomenovalo ich svojim jazykom B podľa vlastných slovotvorných zásad.

    Najintenzívnejšie ovplyvňovanie pôvodom slovenských geografických názvov z územia Slovenska možno identifikovať v kontaktoch slovensko-maďarských. Dôvodov na toto konštatovanie je viacero. Predovšetkým je to dôsledok osídľovacích a migračných pomerov v období ostatných vyše 1000 rokov, ako aj vývinu štátneho a spoločenského zriadenia a administratívy (štátnej správy) na území niekdajšieho Uhorska. Významnú rolu tu zohrala aj skutočnosť, že slovensko-maďarská etnická hranica bola v uvedenom období pohyblivá najmä v dôsledku postupného zahusťovania sídlami v riedko osídlených oblastiach, vojnových udalostí, postupne sa meniaceho tlaku Osmanskej ríše i v dôsledku absencie prirodzenej hranice podobnej tej, ktorá rozdeľovala napr. slovenské a poľské etnikum.

Pohľad na rozloženie starých slovenských sídel pred príchodom starých Maďarov do stredoeurópskeho priestoru a analýza výskytu a vývoja týchto názvov v stredoveku je uvedená v [3, s. 10 a i.] a v  [1]. Je známe, že územie pôsobenia starej slovenčiny, jazyka starých Slovákov, v čase príchodu starých Maďarov siahalo aj do častí dnešného severovýchodného Rakúska, severného Maďarska, do časti dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny a do časti Sedmohradska.

    Samotný proces prirodzeného preberania pôvodných slovenských geografických názvov (ale aj tých geografických názvov, ktoré slovenčina prebrala z jazykov predslovanského obdobia pôsobiacich na území strednej Európy v období pred príchodom Slovanov) do maďarčiny sa uskutočňoval kontinuálne podľa dobových zákonitostí maďarčiny ako prirodzený dôsledok medzietnického kontaktu obyvateľstva a ich súžitia. Maďarská podoba geografického názvu sa po prebratí z pôvodného slovenského názvu ďalej vyvíjala v prostredí maďarčiny ale rovnako sa ďalej autonómne vyvíjala aj slovenská podoba geografického názvu v slovenskom prostredí, ak bolo zachované kontinuálne osídlenie Slovákov v predmetnej lokalite. Ak sa kontinuálne osídlenie Slovákmi nezachovalo, zanikla aj pôvodná slovenská podoba názvu; v prípade, že osídlenie Slovákmi bolo neskôr obnovené, v niektorých prípadoch Slováci prevzali späť maďarskú podobu geografického názvu, ktorú si prípadne adaptovali, ale ktorej podoba už neprešla prirodzeným vývojom v slovenčine.  Podobne, ak Maďari po prvom kontakte so slovenskými pôvodnými geografickými názvami a po ich prevzatí súvisle a kontinuálne ďalej neosídlili lokalitu, maďarskú podobu geografického názvu opustili a neskôr pre potreby štátnej správy adaptovali do maďarčiny novodobejšiu slovenskú podobu  geografického názvu. V zásade tento proces preberania pôvodných slovenských geografických názvov do maďarčiny ovplyvňovala najmä:

• kontaktová hranica slovenského a maďarského osídlenia a jej pohyb na časovej osi,
• hustota osídlenia na oboch stranách kontaktovej hranice a zmeny tejto hustoty,
• existencia nemeckého osídlenia v tomto priestore strednej Európy so svojim nekonštantným územným rozsahom a so svojim vplyvom na pomenúvací proces geografických objektov,
• hranica medzi turecko-osmanskou stredovekou štátnou správou v Uhorsku a priestorom neobsadeným Osmanskou ríšou a pohyby tejto hranice na časovej osi a teda aj medzietnické pohyby osídlenia spôsobené prítomnosťou Osmanskej ríše v strednej Európe a 
• následné etnické presuny obyvateľstva po ústupe Osmanskej ríše zo strednej Európy.

Presné datovanie prevzatia slovenských geografických názvov do maďarčiny pomáha určiť viacero mimojazykových i jazykových faktov, z ktorých sú veľmi dôležité najmä:

1. prítomnosť/ neprítomnosť nosoviek v geografickom názve (denazalizácia (strata) nosoviek nastala v slovenčine v 11. storočí) a
2. prítomnosť hlásky „g“ alebo hlásky „h“ v geografickom názve (zmena nastala v slovenčine v priebehu 12. storočia).

Slovenské podoby geografických názvov sa v mnohonárodnostnom prostredí Uhorska prirodzene vyvíjali. Vo vybraných prípadoch je veľmi ťažké určiť, či konkrétna v historickom dokumente zachovaná podoba geografického názvu je výsledkom prirodzeného vývoja alebo či je reflexiou vplyvu dobovej administratívy písanej latinsky a stupňa pisárovej znalosti dobovej hovorovej slovenčiny a hovorovej maďarčiny, ktorý do latinského textu vsúval geografické názvy v ľudovej reči.

Obdobie prirodzenej maďarizácie pôvodom slovenských geografických názvov z nášho územia bolo uzavreté začiatkom 19. storočia postupným prijatím štátnej ideológie Uhorska a teda aj jeho transformácie z multietnického štátu na monoetnický štát, čomu sa prispôsobila aj regulácia geografických názvov v štáte. Obdobie prirodzenej maďarizácie bolo nahradené obdobím umelej maďarizácie, ktoré trvalo až do konca Prvej svetovej vojny v roku 1918.

Proces modifikácie geografických názvov pri preberaní zo slovenčiny do maďarčiny ilustrujeme na nasledovných vybraných príkladoch; pre potreby tejto ilustrácie sú väčšinou zanedbané osobitné znaky pre nosovky a pre slovanské redukované samohlásky - mäkký a tvrdý jer (dnes v slovenčine už zaniknuté). Tento dokument nemá ašpirácie suplovať vedeckú jazykovednú analýzu popisovanej problematiky, kvôli ktorej odkazujeme na učebnicu historického hláskoslovia a historickej slovotvorby maďarčiny a ich zmien. Pozri tiež [4, s. 505-528].

1. systémové zmeny geografických názvov pri preberaní zo slovenčiny do maďarčiny:

• pôsobenie samohláskovej harmónie v maďarskom jazyku (vyrovnanie samohlások do kategórie vysokých alebo hlbokých samohlások): slovensky Tesár(i) → maďarsky buď Teszér aleb Taszár, podobne slov. Mečiar(i), Piesok, Psota, Trebeľa → maď. Mecsér, Pesek, Peszéte, Tereblye,
• riešenie zoskupenia spoluhlások na začiatku slova (slabiky) vsunutím samohlásky do spoluhláskovej skupiny (maďarčina má tendenciu odstrániť stav, aby sa slovo začínalo na skupinu spoluhlások): slov. Breznica → maď. Berzence a podobne slov. Blaten, Blato, Bradlo, Branč, Brnica, Brod, Bystrica, Čremošná, Chlm, Chlmec, Knäža, Krupina, Pleš, Psiar(i), Psota, Slatina, Smola, Teplica, Trebeľa, → maď. Balaton, Balata, Baradla, Barancs/ Berencs, Bernece, Borod, Beszterce, Csermosnya, Halom/Halma, Helmec, Kanizsa/Kinizsi, Korpona, Pilis, Peszér, Peszéte, Szalatna,  Szomola, Tapolca, Tereblye, 
• riešenie susedstva dvoch otvorených slabík vysunutím samohlásky z vnútornej otvorenej slabiky (napr. redukcia koncovky –ava → -va): slov. Morava → maď. Morva a podobne slov. Čičava, Jelšava, Krčava, Mŕtava, Olšava, Orava, Pilava (dnes Gidra), Ronkava (prítok Hornádu v Maďarsku), Roňava, Sadzava, Stretava, Žitava → maď. Csicsva, Jolsva aj Jósva, Karcsva, Morotva, Olsva aj Ósva, Árva, Pilva,  Ronkva, Ronyva, Zagyva, Szeretva, Zsitva, 
• iný prípad vysunutia samohlásky z vnútornej otvorenej slabiky (redukcia koncovky -ica → ca): slov. Latorica → maď. Latorca a podobne slov. Breznica, Drevenica, Lukavica, Mŕtvica (ľavostranný prítok Latorice pri Malej Dobroni na Zakarpatskej Ukrajine), Pravica, Rakovica, Svätica (v nárečí Švetica, mestská časť v Košiciach), Teplica → maď. Berzence, Dervence, Lokóca, (Mértce →) Mérce, Próca, Rakaca, (Satica → Sátca →) Saca, Tapolca,
• redukcia slabiky v koncovke –ava → -a: slov. Trnava → maď. Torna a podobne slov. Bebrava, Myslava, Tibava  → maď. Bebre, Miszla, Tiba,
• skrátenie koncovky –ovec a podobne i v množnom čísle –ovce: slov. Lipovec → maď. Lipóc a podobne slov. Bukovec, Dragovec, Drahovec, Drienovec, Dubovec, Grabovec, Hrabovec, Rakovec, → maď.  Bukóc, Dargóc, Drahóc, Drinóc, Dubóc, Garbóc, Hrabóc, Rákóc,
• úprava koncovky –ník: slov. Smolník → maď. Szomolnok a podobne slov. Černík, Dušník, Kalník, Mučeník, Rudník, Stolník, Zlatník, → maď. Csornok, Dusnok, Kálnok, Mocsenok, Rudnok, Asztalnok, Zalatnok,
• substitúcia spoluhláskovej skupiny –cht- → -jt-: slov. Čacht-ice → maď. Csejte a podobne slov. Decht-ár(e), Placht-ince,  Tachta → maď. Dejtér, Palojta,  Tajta,
• substitúcia koncovky –slav → -szló: slov. Budislav → maď. Bogyoszló a podobne slov. Boguslav, Čáslav, Draslav, Ladislav, Prějaslav, Sobeslav, Venceslav, Vra(ti)slav → maď. Bogoszló, Császló, Doroszló, (Ladszló) → László, Perjászló, Szoboszló, Viszló, Varászló,
• zmena poradia spoluhlások: slov. Koňotopa → maď. Kanyapta a podobne slov. Alekšince, Bobornica (Bebernica), Chmiňany, Chreňan(i), Kňahynec, Mechenice, Rudník, Povraz → maď. Elecske, Berbence, Monyha, Kinorány, Kehnec,  Elecske, Menyhe, Rendek, Porvaz,
• redukcia pre maďarčinu „dlhého“ a „nepriezračného“ GN: slov. Čierna voda (Čarna voda) → maď. Csaroda (ľavostranný prítok Latorice aj obec v Maďarsku), slov. Dobrá voda → maď. Dobróda (prítok Ipľa v Maďarsku),
• substitúcia substantívnej koncovej samohlásky (slovenské „o“ → maďarské „a“): Bradlo → Baradla, Brádno → Baradna, Brdo → Burda, Brodno, okres Turčianske Teplice → Baradna, Jazero → Izra, Kolačno → Kolacsna. [2]

1. novodobé prevzatie slovenskej podoby geografického názvu do maďarčiny, napriek tomu, že v ranom stredoveku bola už utvorená maďarská podoba geografického názvu, ale bolo prerušené jej prirodzené používanie v maďarčine (súčasť prirodzeného preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny)

1. preklad geografického názvu zo slovenčiny do maďarčiny (súčasť prirodzeného preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny)

slov. Bystrá → maď. Sebespatak (potok v hornom povodí Slanej), slov. Čertova svadba (vrch 1463 m.) → maď. Ördöglakodalma, slov. Červený Kameň (okres Púchov) → maď. Vöröskő, slov. Pstružník → maď. Pisztrángos patak, slov. Slaný potok → maď. Sóspatak (prítok Žarovnice), slov. Teplica → maď. Hejő (dolný tok potoka v Bukových vrchoch v Maďarsku). [2]

1. samostatný pomenovací proces v maďarčine nezávisle od slovenského geografického názvu (súčasť prirodzeného preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny; v týchto prípadoch je niekedy náročné určiť vzájomný časový postup pomenovacích procesov):

slov. Dolné Devičany + Horné Devičany (od 1951 Devičany) ~ maď. Alsó-Tóth-Baka/ Alsóbaka + Felső-Tóth-Baka/ Felsőbaka, slov. Prešporok ~ maď. Pozsony, slov. Tekov ~ maď. Bars, slov. Trnava ~ maď. Nagyszombat.  [2]

V mnohých prípadoch štandardnými dobovými zákonitosťami regulovaná procedúra preberania geografických názvov zo slovenčiny do maďarčiny priniesla výsledky, ktoré sú pre neodborníkov nepriezračné: slov. Blatnica → maď. Palatinca, slov. Brežan(i) → maď. Börzsöny (orografický celok a vrch v Maďarsku), slov. Bukovica → maď. Bekölce, slov. Bukovina → maď. Bakonya, slov. Borovec → maď. Barócs, slov. Bukovník → maď. Bakónak, slov. Gorica (Horica) → maď. Gérce, slov. Kalište → maď. Gálostya, slov. Kamenná → maď. Kamonya,  slov. Močelnica → maď. Maconca, slov Moravc(i) → maď. Marót, slov. Mútnica → maď. Metőc, slov. Ňevidźa → maď. Névegy, slov. Ňevoľa → maď. Nyavalyád, slov. Plieška → maď. Pölöske, slov. Priečka → maď. Pölöske, slov. Rabica → maď. Répce, slov. Rybník → maď. Rendek, slov. Rudník → maď. Rendek,  slov. Tovarník → maď. Tárnok, slov. Vyšné Seľany (osada pri Lučenci) → slov. Vyšseľany → slov. Vyšeľany → maď. Veselény. [1]

Imrich Horňanský

LITERATÚRA:

[1] HORŇANSKÝ, Imrich: Geografické názvy z územia Slovenska v reflexii slovensko-maďarských vzťahov. S.54-91. In: Zborník z konferencie „Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)“, Bratislava, 15.5.2010. 224 s. 

[2] MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava, 1998, Veda vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 600 s. ISBN 80-224-0530-2.

[3] STANISLAV, Ján: Slovenský juh v stredoveku I. Bratislava, Národné literárne centrum, 1999. 485 s. ISBN 80-88878-49-7.

[4] ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Nákladem Učené společnosti Šafaříkovy v Bratislavě. Praha a Bratislava 1932. 564 s.

• Predch.
• Nasl.