Z osudov slovenských geografických názvov (6)
Poznáte slová lok a ločkať?
Predpokladám, že každé slovenské dieťa rozumie, keď sa mu povie, že „voda ločká v pohári“. Ale iba jazykovedec, špecialista na históriu slovnej zásoby slovenčiny, vysvetlí, čo znamená slovo „lok“.
Obidve tieto slová vzájomne etymologicky súvisia.
Územie dnešného Slovenska, Slovenskej republiky, bolo od zániku Veľkej Moravy až do roka 1918 súčasťou Uhorska, resp. Rakúsko-uhorskej monarchie. V stredovekom Uhorsku mala dominantné postavenie latinčina, vyspelý kultúrny jazyk. Počnúc 16. storočím sa v Uhorsku začali sféry používania latinčiny zužovať. V roku 1844 sa v Uhorsku stala maďarčina úradným jazykom namiesto latinčiny (ale v rámci silnejúcej maďarizácie napríklad v Liptovskej stolici už v roku 1837 zaviedli maďarčinu ako úradný jazyk a vo všetkých školách sa musela vyučovať ako povinný predmet). Prvý publikovaný súpis obcí z celého územia Slovenska, ktorý obsahuje všetky vtedy používané názvy obcí, je z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum. Budapest 1920.). Po tomto súpise nasledovali ďalšie [1]. V období rokov 1863 až 1913 vydával v 10-ročných periódach (a neskôr v 5-ročných) miestopisné slovníky Uhorský štatistický úrad. V nich sa do roka 1895 okrem úradných (maďarských a pomaďarčených) názvov obcí uvádzali v zátvorkách aj ďalšie (aj slovenské) názvy obcí [1].
Vydaním prvého publikovaného súpisu názvov obcí z roka 1773 (Lexicon universorum regni Hungariae locorum populosorum) sa v Uhorsku začína obdobie pôsobenia štandardizovaných geografických názvov, ktoré bolo vydávaním zoznamov názvov obcí od roka 1863 postavené aj legislatívne na vyššiu úroveň. Týmto sa zafixovali (prípadne sa menili podľa periodických vydaní súpisov obcí) štandardizované názvy obcí na používanie pre potreby štátnej správy, verejnej správy, školstva, kultúry, dopravy, pôšt, telekomunikácií a i. Pred každým ďalším periodickým vydaním súpisu názvov obcí prešiel navrhovaný text filtrom názvoslovnej autority Uhorska, ktorá postupne maďarizovala vždy ďalšiu značnú časť názvov nemaďarského pôvodu. Z pohľadu maďarizácie čiastočne úspešný pokus o zmenu slovenských (ale aj iných nemaďarských) historických a autochtónnych geografických názvov (a teda aj dovtedajších maďarských podôb týchto názvov) sa začal realizovať v období formovania maďarského nacionalizmu v 19. storočí, predovšetkým v období po vyrovnaní roku 1867, keď maďarská odnárodňovacia politika násilnou maďarizáciou chcela pretvoriť multietnické Uhorsko na štát jediného maďarského národa. Prijatím zákona v roku 1897 a jeho schválením cisárom Františkom Jozefom v roku 1898 mohli mať všetky obce Uhorska len jeden názov – maďarský. Keďže doktrína o maďarskom štáte neuznávala Slovákov za osobitný národ, všetky pojmy a výrazy vyjadrujúce slovenské národné územie a národnú príslušnosť ako napr. Slovensko, Slovák, slovenský boli nahradzované pojmami stotožňovanými s termínmi Horné Maďarsko, Maďar, maďarský. Slovenské názvy obcí a tie ich maďarské náprotivky, ktoré slovným základom alebo svojou formou používateľovi dosvedčovali svoj slovenský pôvod, sa postupne premenúvali na maďarské [1].
Premenovanie (úprava dovtedajších geografických názvov) sa týkalo väčšiny dovtedajších názvov obcí, ale aj názvov nesídelných geografických objektov (pohoria, kopce, vrchy, vodné toky) na Slovensku, ktorých maďarská podoba geografických názvov v čase premenovania sa zdala byť uhorskej názvoslovnej autorite málo „maďarská“, resp. pri ktorých z maďarskej podoby geografického názvu jasne presvital apelatívny základ pôvodného slovenského geografického názvu alebo slovotvorný príznakový prvok pôvodného slovenského geografického názvu (geografické názvy končiace sa na frekventované slovenské slovotvorné koncovky, resp. končiace sa na ich maďarské deriváty). Proti tomuto nanútenému zákonu, ktorý bol nedemokratickým aktom zasahujúcim do právomocí obcí a spôsobu ich života, slovenské obce protestovali, ale maďarské vládne orgány protestné zhromaždenia zakázali. Takéto umelo pomaďarčené názvy sa používali do konca Prvej svetovej vojny (do vzniku Česko-slovenskej republiky) v roku 1918. [2]
Vznik Česko-Slovenska v roku 1918 znamenal pre slovenskú toponymiu, pre slovenskú kultúru i pre slovenské národné povedomie koniec smutného a trpkého obdobia násilnej maďarizácie geografických názvov. Zásadný pozitívny prelom v tejto oblasti sa prejavil následnou reslovakizáciou skupiny názvov obcí návratom k pôvodným slovenským názvom prípadne vo vybraných prípadoch náhradou za názvy pôvodom maďarské a nemecké; v súbore aktivít tejto náhrady sa v určitých prípadoch postupovalo nie dostatočne prezieravo a citlivo, pod silným časovým tlakom, na základe nedostatočného vedeckého poznania problematiky a s absenciou výsledkov komplexného vedeckého výskumu. O podrobnostiach jedného príkladu takéhoto premenovania názvu obce si povieme v našom príspevku.
V súbore slovenských toponymických apelatív (rozumej všeobecných podstatných alebo prídavných mien v istej frekvencii využívaných na pomenovanie geografických objektov je aj slovo lokyňa, pôvodom od slova lok s významom „väčšia kaluž, mláka, bahnisko“ rozšíreného príponou –yňa, ako boh → bohyňa, jask → jaskyňa, hloh → hlohyňa, svätý → svätyňa, trh → trhyňa, Grék → Grékyňa, knieža, kňaz → kňahyňa, kuchať → kuchyňa a ďalšie. Samotné slovo lok v slovenčine ustúpilo celkom na okraj slovníka do kategórie starodávnych, historických slov a ostala po ňom stopa v slove ločkať s významom „čľapkať, špliechať, pri pohybe tekutinou (vodou, vínom a i.) v krčahu, v sude a pod. vydávať zvuk pripomínajúci čľapot vody“. V okrese Rožňava na rozhraní Slovenského krasu a Gemerského Rudohoria sa nachádza nie veľká, ale o to krajšia, dedinka Bohúňovo. Dochované písomné záznamy názvu obce v (pred 18. storočím) latinsky písaných listinách sú: 1243 Lokuna, 1307 Lekenye, 1318 Lekyne, 1318 Lekune, 1336 Lekene, 1773 Lekeňa, 1948 Bohúňovo, obec v okrese Rožňava. Pôvodná slovenská podoba názvu obce je zrejme Lokyňa; motivácia pomenovania bola „oblasť, miesto charakteristického výskytu väčšej alebo viacerých kaluží, mlák, bahnísk“. V slovanských jazykoch najbližšie k tomuto toponymickému apelatívu je srbské a chorvátske lokunja (= slovenské mláka). Blízke je aj latinské lacus (= jazero). Pôvodný názov obce Bohúňovo, čiže Lokyňa, predstavuje pomenovanie usadlosti v blízkosti charakteristického výskytu väčšej alebo viacerých kaluží, mlák, bahnísk. Po formálnej stránke sa názov Lokyňa radí do skupiny toponým označujúcich miesto, topografický objekt s charakteristickým výskytom špecifickej topografickej vlastnosti ako jaskyňa, Kuchyňa (obec v okrese Malacky), Kapyňa (obec, dnes Kapoňa, časť obce Leles v okrese Trebišov), Kokyňa (dnes obec Trnkov, okres Prešov), Mechyňa (dnes Mechenice, časť obce Podhorany, okres Nitra), Trhyňa (obec v okrese Levice), Luhyňa (obec v okrese Trebišov), Ťahyňa (časť obce Pavlovce nad Uhom), Vlkyňa (obec v okrese Rimavská Sobota). Maďarská podoba názvu obce Lekenye je výsledkom adaptácie slovenského názvu Lokyňa do maďarčiny pôsobením samohláskovej harmónie v maďarskom jazyku (vyrovnanie samohlások do kategórie vysokých alebo hlbokých samohlások) podobne ako Brnica - Bernece, Bystrica – Beszterce, Trebuľa – Tereblye, Breznica – Berzence, Psota – Peszéte. V maďarčine adaptovanú podobu Lekenye neskôr späť prevzali Slováci a ona sa v slovenčine ustálila do podoby Lekeňa, lebo v tom období už slová lok a lokyňa ustúpili na okraj slovnej zásoby slovenčiny, slovenským používateľom už nebol zrejmý ich apelatívny obsah a teda názov obce už neprešiel systémovým návratom k názvu Lokyňa. Územie obce leží aj na ľavostrannej nive rieky Slaná, čo potvrdzuje reálnosť predpokladu, že motiváciou pomenovania v ranom stredoveku bol výskyt kaluží, mlák v blízkosti založenej osady – neskoršej dediny. Súčasný názov obce po roku 1948 Bohúňovo bol ustanovený podľa maliara Petra Michala Bohúňa (1822-1879), ktorý navštevoval gymnázium v susednej Gemerskej Hôrke. Dnešné poznanie problematiky hovorí, že táto zmena bola v roku 1948 vykonaná nedostatočne citlivo, unáhlene a škodlivo, zrejme v presvedčení nahradiť údajne neslovensky znejúci názov Lekeňa iným, slovensky znejúcim, názvom. Poznanie historickej slovnej zásoby slovenčiny pred päťdesiatimi rokmi nedosahovalo dnešnú úroveň.
Zo slovnej bázy lok máme na Slovensku aj ďalšie geografické názvy s rovnakou motiváciou pomenovania napr. Lok (obec v okrese Levice), Lokvy (pole v Devínskej Novej Vsi) [3]. Podľa Krajčoviča [4, 2012, ročník 46, č. 1, s. 27] názov obce Lok má pôvod v historickom slovenskom apelatíve vo význame „väčšia kaluž, mláka, bahnisko“ s písomnými dokladmi 1286 Luk, 1773 Lök, 1920 Lok, Lök, dnes Lok okres Levice; tento výklad potvrdzuje názov susednej obce Kalná nad Hronom a názvy miestnych obecných častí Kalnica a Kalná. Podľa Kissa názov obce Lok v okrese Levice, v maďarčine dnes Garamlök (slovensky Hronský Lok), má pôvod z osobného mena a slovenský názov Lok pochádza z maďarského názvu; Kiss sa opiera o etymológiu názvu obce Tiszalök v Sabolčsko-satmársko-berežskej župe v severovýchodnom Maďarsku, ktorej etymológiu prezentuje pôvodom z domácej podoby osobného mena Lörinc. [5, 1. diel, s. 499 a 2. diel] Takáto etymológia je vykonštruovaná, nepresvedčivá a nemožno s ňou súhlasiť. Podľa najstarších záznamov názvu obce Tiszalök v Maďarsku (1325 Loktelek, 1332-37 Luk, 1450 Lok) je najpravdepodobnejšia etymológia názvu rovnaká ako v názve obce Lok v okrese Levice, čiže pôvod názvu je v historickom slovenskom apelatíve vo význame „väčšia kaluž, mláka, bahnisko“; táto etymológia vzhľadom na polohu obce na brehu meandrujúcej rieky Tisy je vysoko pravdepodobná. Na území dnešného Maďarska na západ od Balážskych Ďarmôt naproti Veľkej Čalomije do Ipľa ústi potok Lókos-patak (vyslov Lókoš-patak) s písomnými dokladmi: 1710 Lokus, 1808 Lokos; staršie písomné doklady absentujú. Podľa Šmilauera [6, s. 375] je etymológia názvu tohto potoka neznáma. Podľa Kissa [5, 2. diel, s. 44] má tento názov nejasný pôvod, ale zrejme je v jeho slovnej báze „loky, lokъve“ s významom „mláka, močarina“; s týmto výkladom treba súhlasiť.
Po formálnej stránke podobný osud stihol aj názov dnešnej obce Trnkov v okrese Prešov. Táto obec do roka 1948 niesla názov Kokyňa (okres Prešov). V roku 1948 v rámci slovakizácie názvov obcí bola obec Kokyňa premenovaná na Trnkov na základe mylnej, chybnej, nevedeckej interpretácie, že názov má pôvod v maďarskom apelatíve kökény vo význame tŕň; po premenovaní obce na Trnkov podrobný výskum zistil, že pôvodný názov obce Kokyňa má pôvod v slovenskom osobnom mene Koka a teda podľa dnešnej úrovne poznania malo ostať Kokyňa, podobne ako kuchyňa, kňahyňa, jaskyňa [7, s. 242] a [8, s. 145]. Od slovného základu Koka máme na Slovensku viacero geografických názvov: Kokava nad Rimavicou (obec v okrese Poltár), Liptovská Kokava (obec v okrese Liptovský Mikuláš), Kokavka (miestna časť v obci Kokava nad Rimavicou v okrese Poltár), Kokavka (vodný tok v okrese Poltár), Kokavský potok (vodný tok v okrese Liptovský Mikuláš). [3], [9]
Imrich Horňanský
LITERATÚRA:
[1] HORŇANSKÝ, Imrich: Geografické názvy z územia Slovenska v reflexii slovensko-maďarských vzťahov. S.54-91. In: Zborník z konferencie „Slováci a ich národné bytie v Európe (Maďarizácia)“, Bratislava, 15.5.2010. 224 s.
[2] MAJTÁN, Milan: Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava, Veda vydavateľstvo SAV, 1998. 600 s. ISBN 80-224-0530-2.
[3] Geografické názvoslovné zoznamy OSN Slovenskej republiky. Bratislava. Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, 1983 – 1994.
[4] KRAJČOVIČ, Rudolf: Z lexiky stredovekej slovenčiny s výkladmi názvov obcí a miest. Kultúra slova, Bratislava, ročník 2006 - 2015. ISSN 0023-5202.
[5] KISS, Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára A-K a L-Zs. Budapešť. Akadémiai kiadó, 4. rozšírené vydanie, 1998. ISBN 9630545675.
[6] ŠMILAUER, Vladimír: Vodopis starého Slovenska. Nákladem Učené společnosti Šafaríkovy v Bratislavě. Praha a Bratislava 1932. 564 s.
[7] MAZÚR, S.: Poznámky k celoslovenskej úprave miestnych názvov z roku 1948 so zameraním na miestne názvy bývalého Prešovského kraja. In: 1. slovenská onomastická konferencia, Bratislava, 4.-6. decembra 1967. Zborník. Redigoval Vincent Blanár a Milan Majtán. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Slovenská onomastická konferencia pri vedeckom kolégiu jazykovedy SAV, Bratislava 1968.
[8] HALAGA, O. R.: Tzv. „etnické“ miestne názvy a „Maďari“ v stredovekom Šariši. In: 1. slovenská onomastická konferencia, Bratislava, 4.-6. decembra 1967. Zborník. Redigoval Vincent Blanár a Milan Majtán. Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Slovenská onomastická konferencia pri vedeckom kolégiu jazykovedy SAV, Bratislava 1968.
[9] HORŇANSKÝ, Imrich: Druhý významný projekt štandardizácie geografického názvoslovia realizovaný. In: Kultúra slova, 1995, roč. 29, č. 2, s. 78 – 83. ISBN 0023-5202.
