Vedia čo chcú?
Čitateľ sa môže spýtať, že kto. Myslím na politikov, či politické strany. Nadpis by mohol znieť aj takto: čo nás vedú, nech to vedia.
Verím, že aj čitateľ si pamätá, ako minister financií ukazoval v TV modrú knihu a to tak majestátne, že som sa nemohol nepozrieť do nej, v internetovej verzii. A preto som si zvoli nadpis dnešnej úvahy. Prekvapuje ma aj to, že či minister financií, či minister hospodárstva sa vyhovárajú tak, že to Fico, to Pellegríni. To predsa nie je riešením. Oni musia vedieť, čo chcú a teda nastaviť fungovanie ekonomiky inak, ako predchádzajúce vlády. Ale v tom je najväčší problém. Mali by jednoznačne povedať, že budeme stabilizovať ekonomiku a povedať ako.
V tom je najväčší problém, nepovedali hoc stabilizácia ekonomiky je veľmi náročný problém (Mikloš, Sulík a Heger iba reformujú, nevedia čo). Človek to pozná aj z toho, že keď sa snaží na ceste zastabilizovať bicykel, koľko mu to dá námahy. Cieľom stabilizačnej politiky vlády (strán, oni nominujú ľudí) v našom prípade musí byť nasmerovať ekonomiku, hospodárstvo na želanú perspektívnu stabilnú ekonomickú dráhu. A iste platí, že želaná dráha sa musí zakladať na celom rade ekonomických, politických a sociálnych vážnych faktoch, a potom riešeniach. A tých máme viacero. Stačí spomenúť sebestačnosť v potravinách, ba jednoznačne vývoz a dovoz odvetvia poľnohospodárstva. Ba veľké problémy máme s deficitom ŠR. Veď od roku 1989 ani jedna vláda nedokázala mať vyrovnaný rozpočet. Na dlh sa ľahko hospodári. Ale u nás je to aj to, aby spoločným cieľom vlád bolo udržanie určitej úrovne nezamestnanosti (mali sme ju až 24 %-nú), či potlačenie veľkého rastu indexu cien spotrebných tovarov (divné je, že naše reťazce v letákoch hovoria až o 60 % znížení ceny určitého tovaru, dá sa tomu veriť?). Ekonomická veda ponúka konkrétne metódy na to, aby sa cieľ stabilizácie dal splniť. Nenašiel som ich ani v spomenutej modrej knihe a ani v už známych programoch strán. Avšak ak hovoríme o stabilizačnej politike, to aj čitateľ vie, to znamená, že sa jedná o sledovanie pohybu určitého ekonomického agregátu. My sme si zvykli na HDP. Ten vyjadruje iba tzv. finálnu spotrebu. Ak k nej pripočítame výrobnú spotrebu za ekonomiku (veď ak poľnohospodári vypestujú pšenicu, potrebujú NPK, či elektrinu), tak získame celkovú produkciu, označovanú ako output. Musíme teda poznať dráhu HDP a outputu. Ekonometria nám dovoľuje vypočítať želaný output, ale ekonomika dosiahne konkrétny output v danom roku, či aj HDP. Iste bude medzi nimi rozdiel. Rozdiel medzi aktuálnym outputom a želaným outputom sa odborne volá diferencia outputu.
Čiže základným, bázickým cieľom stabilizačnej politiky vlády je detekovať, odhaliť túto diferenciu a následne ju minimalizovať a to príslušnou, adekvátnou akciou vlády. A tou akciou vlády môže byť zmena výdavkov vlády, zmena daňového systému (či sadzieb) či zmena monetárnej politiky (bohužiaľ dnes nevídane oklieštenej možnosti) alebo úverovej politiky, podmienok. My zahraničiu dávame iba výhody, znížené dane či iný nástroj zvýhodňujúci zahraničného podnikateľa. Akákoľvek je podoba ekonomického nástroja, účelom aktivity je eliminovať diferenciou outputu. V roku 2019 bol náš HDP 92,3 mld. Eur. Ak vedou stanovená jeho želaná hodnota bola 95,3, diferencia HDP je mínus 3 mld. Eur. Ak by vláda akceptovala proporcionálnu stabilizačnú politiku, potom jednou z rovníc v sústave by musela byť dY/dt = alfa(Z – Y). Zo sústavy rovníc potom odborníci ministerstva financií vedia konkrétne, čo treba zabezpečiť, aby prišlo do proporcionálne stabilizačnej politiky. Vláda by mohla použiť aj tzv. integrálnu stabilizačnú politiku, derivatívnu stabilizačnú politiku, či proporcionálnu plus integrálnu stabilizačnú politiku a matematicky sú možné ďalšie dve. Nebudeme uvádzať matematickú podobu nutnej rovnice v sústave rovníc. Čitateľa chcem upozorniť na to, čo by sme mali od politikov žiadať. Iste to vôbec nevedia. Máme veľa ekonómov, čo by si vláda mala uvedomiť a netárať.
Spomenutý agregovaný pohľad však môžeme vďaka vede riešiť aj mikroskopickejšie. Práve to sa žiada vzhľadom na stav našej ekonomiky. Pozrime si iba jedno odvetvie z 59, ktoré uvádza naša input/output tabuľka. Dovoz živočíšnych výrobkov bol v prvom štvrťroku 2020 303,7 mld. eur, vývoz dosiahol hodnotu iba 143,4, teda deficit bol mínus 160,3 mld. eur. Rastlinných výrobkov sme doviezli za 326,3 mld. eur, vývoz 286,5 a teda deficit bol 40 mld. Eur. Tuky, oleje a vosky mali dovoz 44,3, vývoz 13,3 a deficit dosiahol hodnotu 31 mld. eur. Potraviny, nápoje a tabak mali dovoz 598,8, vývoz 338,4 s deficitom 259,8 mld. eur. To by malo byť zachytené v našej input/output tabuľke. Principiálnou otázkou pre vládu napríklad je: čo všetko by sa stalo v ekonomike, ak by si vláda dala za cieľ mať vyrovnanú bilanciu živočíšnych výrobkov? Na túto otázku by nám dal odpoveď leontievovský model. S ním by analytici MF SR mohli experimentovať a zistiť niekoľko alternatív, z ktorých by vláda vybrala a mohla začať stabilizovať ekonomiku.
Vyššie som formuloval jadro našich ekonomických problémov, ak by sme chceli stabilizovať ekonomiku, keďže aj po 30 rokoch kapitalizmu naše vlády riešia skôr podružné ako zásadné otázky. Vláda musí dôkladne spoznať v dnešnom svetovom prostredí sily dopytu a sily ponuky, ktoré budú znamenať pokrok v ekonomike SR, hlavne na ceste k stabilizácii jej fungovania.
Prezrúc si spomenutú modrú knihu, musím s ľútosťou konštatovať, že ani strany ani vláda nevedia, čo by mali vedieť – ako stabilizovať ekonomiku.
Prof. J. Husár
Bratislava 19/10/2020
