Unikát

V roku 2018 uplynulo 100 rokov od prijatia zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu československého. Čechoslovakistická propaganda stále tvrdí, že 28. októbra 1918 vznikol štát dvoch bratských národov a že Slováci sa vtedy po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ.

Slováci, v tom čase, nepochybne do česko-slovenského (nie do československého) štátu, ako štátotvorný subjekt, vstúpiť chceli. Svedčia o tom nielen Clevelandská zmluva a Pittsburská dohoda, ale aj telegram Matúša Dulu, predsedu SNS z 30.10.1918, adresovaného pražským politikom, v ktorom píše: „Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vindikuje pre slovenský národ účasť na utvorení samostatného štátu, pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska.“.

Ale, napriek českým sľubom a zmluvným záväzkom, boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie – v žiadnom prípade nie ako štátotvorný subjekt.

Špička českej politiky Slovákov, ako národ, nikdy neuznávala. Stačia len štyri typické príklady. T. G. Masaryk v memorande Independent Bohemia z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi píše: „Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“. Militantný český nacionalista Alois Rašín v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zůstati českým státem… Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovaly.“. E. Beneš v roku 1943 vyhlásil: „Mně nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ ... zastávám neochvejne názor že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedním z nárečí českého jazyka, tak jak tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími české řeči. Nikomu nebránim, aby o sobě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“. Soudruh Antonín Novotný spomína: „Na předsednictvu partaje se hovořilo o federalizaci Slovenska mnohokrát. Po mém příchodu do funkce 1. tajemníka daleko více, než za soudruha Gottwalda či Zápotockého. Odmítali se o federalizaci vůbec bavit. Oba si řešení otázky Slovenska představovali v neustálem prolínání až do úplného splynutí Čechů a Slováků v jeden národ. Já se díval na otázku Slovenska stejně jako oni.“. Takže tvrdenie, že Česi vnímali  Slovákov ako rovnocenný bratský národ, je bohapustá konšpirácia.

Spoluautor Pittsburskej dohody T. G. Masaryk sa krátko po jej podpise vyjadril: „Než hlavní věcí je, že dokument té úmluvy je podvržený, je falsum; … . Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“. Podľa americkej historičky Margaret McMillanovej T .G. Masaryk na margo tejto dohody dokonca povedal: “Uzavřeli jsme ji, abychom uklidnili malou skupinku Slováků, která snila o bůhví jaké nezávislosti pro Slovensko.”.

Čo teda 28. októbra 1918 vzniklo? Bol založený spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov, alebo bola obnovená česká štátnosť, teda vznikol štát český, ktorý následne pohltil Slovensko? Nie nadarmo Česi používajú označenie „historické země“. Česká historička Lenka Bobková vo svojej práci „Ustavení Koruny království českého“ hovorí: „Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujícího pojmu vyjadřujícího příslušnost té které korunní země k teritoriu ovládanému českým králem) zanikla Corona regni Bohemiae teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.“. V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.“. Druhý zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1215 uvádza: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“. Ale podľa, v súčasnosti, oficiálneho historika (ktorý bol za totality učiteľom ruštiny) sa Slováci 28.10.1918 po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Skutočne?

Oficiálna historiografia nás už vyše 100 rokov presviedča, že 30. októbra 1918 sa slovenský národ Deklaráciou slovenského národa, známou ako skôr ako Martinská deklarácia, pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému, štátu. To je však megakonšpirácia. Účastníci zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine nemali mandát na prijatie takého dokumentu, akým Martinská deklarácia bola, ak len nepočítame telegram predsedu uhorskej vlády grófa Károlyho, ktorý takto uznal Slovenskú národnú radu a právo Slovákov na sebaurčenie – je ale otázne, či toto možno považovať za legitimizáciu - podľa mňa nie. Sú tu však ešte iné, vážne problémy. V Martinskej deklarácii sa totiž o česko-slovenskom, či československom štáte nič nehovorí. V čase keď deklaráciu schvaľovali, ešte účastníci martinského zhromaždenia o založení nového štátu nič nevedeli a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Navyše večer po schválení dokumentu (v čase keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky sv. Martin opustila), sa dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol, už schválený, text dodatočne zmenený. Z právneho hľadiska môže byť takto pozmenený dokument spochybňovaný, ako nulitný akt. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska ako akýsi pozývací list. Pozitívom Martinskej deklarácie však (napriek všetkému) je, že Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom. Slovenskú národnú radu ustanovenú v Turčianskom sv. Martine 30. októbra 1918, však pročeský diktátor Vavro Šrobár zrušil už po necelých troch mesiacoch - 23. januára 1919. Šrobár takúto inštitúciu nepotreboval, on podliehal priamo Prahe, sídlu česko-slovenskej vlády i parlamentu, Revolučnému národnému zhromaždeniu, do ktorého vymenoval za Slovensko spočiatku 41 členov - z toho bolo šesť etnických Čechov, „znalcov“ slovenskej problematiky, vrátane Edvarda Beneša.

Ale načo potrebovali Česi Slovensko? Český učiteľ Karel Kálal (po vzniku československého štátu ministerský tajomník na Slovensku) vyhlásil: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země?“. V II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z r. 1921 na str. 1217 je to vysvetlené a povedané otvorene a „na tvrdo“ : „Slovensko bude naší koloniální zemí.“. Táto publikácia bola jednoznačne mienkotvornou, Česi boli na ňu mimoriadne hrdí. Bola pre nich niečím ako Encyklopedia Britanika pre Britov. V dokumentoch vypracovaných v Prahe pre Úrad na prípravu mierovej konferencie sa možno dočítať, že: „Pro český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km² nemá ani polovinu lidí, kolik jich mají české země (59 na 1 km², zatím co české země 128). Slovensko se může stát kolonizační zemí českou.“. Českí politickí vodcovia, ekonómovia a podnikatelia sa podľa uvedeného správali a Slovensko, ako svoju kolóniu, s chuťou drancovali a vykorisťovali. Takže Slováci sa prejavili ako štátotvorný národ preto, aby sa ich vlasť stala českou kolóniou? Za konkrétne príklady koloniálneho drancovania možno označiť:

1. nostrifikáciu (povinné prenesenie centrál a sídla firiem na územie Česka) s cieľom získania rozhodujúcich pozícií na Slovensku;
2. likvidáciu viacerých slovenských priemyselných podnikov;
3. menej rozpočtových zdrojov smerujúcich na Slovensko, ako by prináležalo podľa podielu obyvateľstva;
4. nižšie tarify na štátnych ako súkromných železniciach na Slovensku, čo spôsobovalo vyššie dopravné náklady, keďže tu bol výraznejšie vyšší podiel súkromných železníc ako v Česku;
5. nerovnaká daňová politika znamenala vyššie daňové zaťaženie na Slovensku;
6. deflačná menová politika, ktorá výraznejšie postihovala slovenské hospodárstvo orientované na export;
7. štátne objednávky prednostnejšie umiestňované v českých podnikoch na úkor slovenských;
8. zjednotenie slovenskej koruny (Ks) s protektorátnu (K) v novembri 1945 v pomere nevýhodnom pre Slovensko;
9. neustále deformovanie hodnotových ukazovateľov v rámci prestavieb veľkoobchodných cien a rokuhľadanie krokov na českej strane ako „obmedziť prerozdeľovacie procesy“ v rámci štátu;
10. v rámci „industrializácie“ Slovenska sa do hláv občanov, a politikov a časom aj „odborníkov“ tlačila téza o presune zdrojov na Slovensko, čiže o „doplácaní“; dôsledne sa zamlčiavalo, že industrializácia mala byť vlastne len akousi kompenzáciou za nepriaznivé dôsledky menovej reformy pre Slovensko.
11. delenie majetku česko-slovenskej federácie na základe ústavného zákona č. 541 / 1992 Zb. v neprospech Slovenska.

O prvej Československej (sic) republike čechoslovakisti radi hovoria ako o vzore a ostrovčeku slobody a demokracie v strednej Európe. Britský chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši zo 6. novembra 1919 napísal: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou …“. Britský vyslanec v Prahe James Addison zasa v depeši z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom.“.

Takže máme my Slováci 28. októbra čo oslavovať? Má byť 28. október našim štátnym sviatkom? Podľa mňa raison d'être štátu zriadeného zákonom č. 11/1918 Zb. spočíval v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ (v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia), v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie.

V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je  „časopis hájíci zájmy uherských Slováků“.  Už v úvodnom článku „ Podporování Slováků a český národ“,  sa hovorí: „Ak sa však podarí Slovensko zachrániť od pomaďarčenia, naskytne sa tu Čechom široké pole pôsobnosti a tí, pre ktorých nebude doma miesta, prídu na Slovensko a nájdu tu iste bohatý prameň výživy.“ To nie je pohľad budúcich kolonizátorov?

Ak slovenský parlament schváli 28. október ako náš štátny sviatok, tak sa Slovensko stane unikátom. Veď ktorýže národ ustanoví deň, keď sa jeho vlasť stala cudzou kolóniou, ako svoj štátny sviatok? Na Slovensku tak vznikne jablko sváru a jeho tvorcovia musia počítať s reakciou.

Nad našou históriou všeobecne visí množstvo otáznikov, pretože bola až pričasto zamlčovaná, zatajovaná a falšovaná. Vyžaduje si to nové, seriózne (balastu zbavené) historicko-právne a ekonomické skúmanie. Nahrádzanie reality konšpiráciami vychádzajúcimi z politických interpretácií hypotetických predpokladov je nenáležité a nevedecké. Držme sa pravdy.

V Bratislave 1. septembra 2018 

JUDr. Milan Janičina 

P.S.:
Tento článok je novým spracovaním vyhlásenia Panslovanskej únia zo 6. júna 2018, ktoré bolo zamerané proti ustanoveniu 28. októbra 1918, ako slovenského štátneho sviatku. Ako autor tohto vyhlásenia som si dovolil tento dokument prepracovať a napísať vyššie uvedený článok.

• Predch.
• Nasl.