Bola 1. Slovenská republika fašistická, či nacistická?
V prvom rade si musíme uvedomiť, že spoločenské vedy ako napríklad história a historiografia, ale aj právo, či politológia nie sú exaktnými vedami, a to napriek tomu, že niekedy využívajú exaktné nástroje, či postupy. Preto treba mať na pamäti, že pri posudzovaní konkrétnych udalostí, skutočností a faktov je vždy rozhodujúce hľadisko a presvedčenie toho, kto posudok, či hodnotenie vyslovuje. Teda inak povedané, vždy je rozhodujúci subjektívny názor. Ako príklad uvádzam rôzne definície pojmu fašizmus.
Podľa Benita Mussoliniho je fašizmus organizovaná, národne orientovaná demokracia (pozri publikáciu Paula Johnsona, Dejiny 20. storočia). Pripomínam, že talianski fašisti spočiatku proti židom žiadnu nenávisť neprejavovali. Židia boli dokonca aj vo vysokých funkciách Mussoliniho Veľkej fašistickej rady. Až pod nemeckým tlakom sa antisemitizmus uplatnil aj v Taliansku.
Marxistická definícia, prijatá na zjazde Kominterny v roku 1935 tvrdí, že: „Fašizmus je najviac otvorene teroristická diktatúra najreakčnejších, najšovinistickejších a najimperialistickejších elementov finančného kapitálu.“
Podľa Rogera Griffina z Oxford Brookes University fašizmus je druh modernej politiky, ktorej ašpiráciou je vytvorenie totálnej revolúcie v politickej a spoločenskej kultúre určitého národného alebo etnického spoločenstva. Všeobecný fašizmus čerpá svoju internú súdržnosť i citovú hnaciu silu z mýtického jadra, podľa ktorého vnímané obdobie dekadencie a degenerácie bezprostredne alebo časom ustúpi a dá priestor obdobiu znovuzrodenia a regenerácie v post-liberálnom novom svetovom poriadku.
Ako vidno jednotná definícia fašizmu neexistuje a v súčasnosti sa, skôr než ako hodnotiaci úsudok, používa ako agresívna urážka politického protivníka a zneváženie skutočností, ktoré nevyhovujú predstavám toho, kto urážku, či zneváženie vyslovuje. A dovoľujem si pripomenúť, že v roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlače, udelil T.G. Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva, Benitovi Mussolinimu. Nebýva veľmi zvykom, aby demokratický štát udelil svoje najvyššie štátne vyznamenanie fašistickému diktátorovi. To bol skutočne prejav tatíčkomasarykovskej „demokracie a humanizmu“. Nedá sa to ospravedlniť nijako. Niečo také môže spraviť len totálny politický ignorant a nie štátnik za akého sa Masaryk sám, s obľubou, vydával. Ako hovoria samotní Česi: „S Řádem bílého lva je téměř vždy spojen nějaký průser.“.
Vo talianskom fašizme sa výrazne uplatnila idea solidárnej spolupráce jednotlivých záujmových a spoločenských skupín a tried nazývaná korporatizmus. Inšpiráciou boli stredoveké cechy. Korporácie tu prevzali isté právomoci a funkcie štátu. Korporatizmus v súčasnosti, u nás, nápadne pripomína fungovanie tzv. tretieho sektora, keď nikým nevolené spolky, často so záhadným pozadím, si prisvojujú právo rozhodovať o veciach verejných, a to bez akejkoľvek zodpovednosti za svoje činy.
Nacizmus bol národný socializmus. Starí Nemci dodnes hovoria o socialistoch a nie o nacistoch. Nacistická ideológia čerpala zo socializmu (uplatňovala prvky kolektivizmu či sociálnej demagógie) a bola silno šovinistická a xenofóbnna. Filozofická podstata nacizmu obsahuje prvky výrazného pohanského iracionalizmu, okultizmu a ezoterizmu. Antislavizmus a antisemitizmus boli určujúcimi zložkami nacistického šovinizmu a xenofóbie.
Trochu ironicky pripomínam, že národným socialistom bol aj Eduard Beneš. A pripomínam, že českí národní socialisti (nacisti?) vypracovali aj memorandum namierené proti Slovákom. Tézy obsiahnuté v tomto memorande sa tak nápadne zhodujú s českou politikou realizovanou voči Slovensku, že ťažko možno pochybovať o pravosti tohto memoranda.
Radikálne krídlo HSĽS, požadovalo pokračovanie „slovenskej revolúcie“ a preberanie nacistického vzoru. Alexander Mach tajne podal demisiu na funkciu veliteľa Hlinkovej gardy, ktorá bola podľa nového zákona podriadená prísnejšej kontrole HSĽS. Aj premiér Vojtech Tuka hrozil demisiou, ale súčasne prijímal k súkromným jednaniam nemeckých emisárov. Na verejnom zhromaždení 30.06.1940 organizovanom Hlinkovou gardou oznámil zavedenie národného socializmu (nacizmu) na Slovensku. Opierajúc sa o predstavu, že v tomto bude mať podporu u Nemcov, nastolil túto otázku prezidentovi Jozefovi Tisovi.
Do sporu rázne zasiahlo Nemecko. Koncom júla 1940 prišlo pozvanie na návštevu k Hitlerovi do Salzburgu (salzburský diktát). Nacisti Tisovi fakticky nadiktovali, aké vládne zmeny má uskutočniť v prospech radikálneho Tukovho smeru. Tiso prijal nemecký diktát a súhlasil s odvolaním, pre Nemcov nepohodlného Ferdinanda Ďurčanského z funkcie ministra zahraničných vecí a ministra vnútra, pretože vraj ohrozoval nemecké záujmy. Nemci potom na nacifikácii Slovenska netrvali. Išlo im najmä o odstránenie Ďurčanského. Zároveň požadovali dosadenie Alexandra Macha na post ministra vnútra. Tuka zostal predsedom vlády a pribral aj ministerstvo zahraničných vecí. Tiso vo veci nacifikácie Slovenska odkázal Tuku na predsedu Slovenského snemu Martina Sokola, aby vec prerokoval s ním. Sokol Tukovi vysvetlil, že v slovenskej relácii by slovenský nacizmus vyzeral tak, že vodcom a neobmedzeným pánom by bol prezident. Vláda so Snemom by boli na vedľajšej koľaji. Tuka po takom vysvetlení vyhlásil, že slovenský národ ešte na zavedenie nacizmu nedorástol a ustúpil.
Prvá Slovenská republika bola stavovským štátom. Podľa § 60 ods. 1 ústavy 1. SR (ústavný zákon č. 185/1939 S.z. o ústave Slovenskej republiky) sa občania podľa svojho povolania zoskupovali do týchto stavov:
- a) poľnohospodárstva,
- b) priemyslu,
- c) obchodu a živností,
- d) peňažníctva a poisťovníctva,
- e) slobodných povolaní,
- f) verejných zamestnancov a osvetových pracovníkov.
Podľa § 60 ods. 2 každý stav sa skladal z osobitnej skupiny zamestnávateľov a zamestnancov.
Podľa § 61. ods. 1 každý občan musel byť organizovaný v niektorom stave, ale funkciu mohol mať, v zásade, len organizovaný príslušník politickej strany. Existovali aj výnimky ustanovené osobitným zákonom.
Podľa § 62 sa stavy sa starali o hospodárske, sociálne a kultúrne záujmy svojich zložiek, najmä o zvýšenie ich výkonností a životnej úrovne, o úpravu pracovných pomerov, o vyrovnanie a usmerňovanie záujmov medzi stavmi, medzi výrobcami a spotrebiteľmi a o riešenie prípadných sporov medzi zamestnávateľmi a zamestnancami.
V politickom systéme prvej Slovenskej republiky neexistoval korporatizmus ani prvky socializmu (ani národného). Prvá Slovenská republika sa riadila katolíckou sociálnou náukou. Žiadne prvky pohanského iracionalizmu, okultizmu a ezoterizmu, také typické pre nacizmus, na Slovensku neexistovali. Prvá Slovenská republika v žiadnom prípade nebola a ani nemohla byť antislavistická, veď Slovensko je kolískou slovanskej kultúry. Istý odpor voči Čechom bol prirodzený a bol aj reakciou na čechoslovakizáciu. V kolóniách, ktoré získali nezávislosť sa vždy prejavuje odpor voči kolonizátorom. Navyše nebolo to absolútne a celonárodné pravidlo - antičechizmus presadzovali najmä politickí radikáli (napríklad Vojtech Tuka). Antisemitizmus (v menšej, či väčšej miere) bol, v tom čase, prítomný v celej Európe, a to najmä v tej časti Európy, ktorá bola ovládaná Nemcami. Slovensko teda nemohlo byť výnimkou. Antisemitizmus je osobitný problém a aj keď nie je predmetom tohto článku, uvediem k veci dva citáty.
- „Krčmy, povedal (Masaryk), bývalá rakúsko-uhorská vláda vždy prenajímala židom, ktorí takto dostali vysoko lukratívny biznis výmenou za ich hodnotnú podporu vládnej politiky. Prezident uviedol, že židia na Slovensku a v Rusínsku, v počte okolo 250.000, budú odstránení zo všetkých zamestnaní, v ktorých by mohli škodiť republike. Rovnaká politika bude platiť v školstve.“ Tento výrok vyriekol Masaryk v auguste 1919, keď pozval britského chargé d’affaires Cecila Goslinga na zámok v Kolodejoch, kde trávil leto. (depeša 115, C. Goslinga z 10. augusta 1919 Ministerstvu zahraničných vecí Spojeného kráľovsta).
- „Obchod obilím je na Slovensku téměř úplně v rukou židovských. Židé také skupovali všude po vesnicích ovoce, len, konopí a vejce. Z pozemků má žid nejúrodnější pole a louky. Židé skupovali na Slovensku chalupy na spadnutí za 5-10 zl., podepřeli kolovými sloupy a pak prodali již za několik stovek. Židé drželi na Slovensku 70 % půdy. Tedy poměry úžasné. Leckde patřili židům celé dědiny. Jako průmysl a obchod, tak i malá řemesla opanovali na Slovensku židé." . (Ottov obchodný slovník 1921, II diel, heslo Slovensko, str. 1217)
Prvá Slovenská republika programovo odmietla demokraciu a pluralizmus, pretože sa, podľa vtedy vládnucich politikov, neosvedčili. Bola autoritatívnym stavovským štátom, ale nebola fašistická a už vôbec nie nacistická.
Na oficiálnej návšteve u portugalského prezidenta Maria Suareza, ktorej som sa zúčastnil ako člen suity slovenského prezidenta Michala Kováča, som zo záujmom počúval debatu oboch štátnikov. Keď Kováč, pri opisovaní minulosti Portugalska, tretí raz použil výraz „portugalský fašizmus“, prerušil ho Suarez s tým, že sa ohradzuje, pretože v Portugalsku nikdy žiadny fašizmus nebol. Vládol tam, v minulosti, autoritatívny režim, ale žiadny fašizmus. Tak som si povedal: „To je osvietený vlastenec“. A bolo mi ľúto, že my, Slováci si s akousi zvrátenou ochotou sami nasadzujeme psiu hlavu, a to aj vtedy, keď sa to od nás neočakáva.
Slovenské dejiny boli, a vlastne stále ešte sú, zamlčované, falšované a upravované. Slováci a teda ani Slovania vraj nesmú byť autochtónnym etnikom. Vraj sme sa sem odkiaľsi prisťahovali. Naši predkovia sa vraj volali Slovieni a nie Sloveni. A prvá Slovenská republika vraj bola fašistická alebo nacistická. Že to tvrdia naši neprajníci je pochopiteľné, ale je neuveriteľné, že sú o týchto bludoch presvedčení aj mnohí Slováci. Z časti sa to dá vysvetliť dlhodobým vymývaním mozgov, ale je povinnosťou slovenských vlastencov nielen odmietať čechoslovácku, či čechokomunistickú propagandu, ale aktívne skúmať náš etnický pôvod a naše dejiny a výsledky propagovať všetkými možnými spôsobmi.
Politici, ktorí sa považujú za vlastencov, by si mali dobre rozmyslieť, aký prínos, akú pridanú hodnotu, majú ich výroky a činy, pretože naši neprajníci vždy každé zaváhanie, každú chybu využijú.
V Bratislave 10.03.2020
JUDr. Milan Janičina
