My, národ slovenský,

pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť,

v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy,

vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie,

spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky,

v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi,

usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity,

teda my, občania Slovenskej republiky,

uznášame sa

prostredníctvom svojich zástupcov

na tejto ústave: ...

Preambula našej Ústavy, nás nabáda pamätať na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, na  cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy.

Keď pozeráme na Slovensko súčasnosti, tak vznikajú veľké pochybnosti o tom, či pamätáme na to všetko a aká je realita života občanov nášho štátu, nášho krásneho Slovenska, nazývaného tiež srdcom Európy. Možno by bola na mieste aj otázka, koľko našich politikov, našich štátnikov, ktorí sa tu vystriedali počas posledných 27 rokov, pozná znenie Preambuly Ústavy SR a či im vôbec niečo tento text hovorí. Lebo pamätať na to, čo zaznieva v Preambule, neznamená len slovné vyjadrenie v sloganoch dobre sa vynímajúcich na volebných bilbordoch, ale najmä v skutkoch uplatňovať tento odkaz, čo v realite všedných dní pocítia občania Slovenska. A akú realitu by to prinieslo? Realitu prosperity a spokojnosti, nie chaosu a nevraživosti či neakceptácie iného človeka.

I. Identita

Po novembri 1989 sme boli plní nadšenia a očakávania lepšieho zajtrajška a dnes sme naplnení frustráciou, prebujnenou korupciou, sklamaním, strachom a nedôverou. Prečo? Lebo strácame identitu, ak sme ju už aj nestratili. Čo je to tá identita? Čo nám má prinášať? A ako s týmto súvisí kresťanstvo?

Definícia identity je vo všeobecnosti vyjadrená slovami -  zhodnosť, totožnosť, rovnakosť, vo filozofii - ako rovnakosť dvoch vecí, v logike ako vzťah medzi dvomi predmetmi, ktoré sa zhodujú vo všetkých svojich vlastnostiach, v psychológii – ako vedomie/pocit jedinca, že je stále to isté, aj keď sa časom mení alebo autentickosť jedinca, pocit, že je sám sebou a pocit svojbytnosti, jedinečnosti, odlíšiteľnosti jedinca. V sociológii predstavuje jednotu vnútorného psychologického života človeka a jeho konania; intenzívny pocit vlastnej totožnosti, ktorý jedinec prežíva so svojou komunitou.

Naša identita ako človeka, je z časti daná ( pohlavie, vek, farba pleti) a z časti získaná (vzdelanie, zamestnanie a pod.) a tá sa prenáša i do oblasti identity národnej, kde sa jednotlivec pomenováva napr. ako Slovák. Sú tu dané isté normy, ktoré sa ale začínajú vedome deformovať a tak narúšať identitu jedinca ako jednotlivca a tak následne identitu rodín, ba i rodov, národov a samotných štátov.

Prečo je tomu tak, prečo k tomu dochádza? Keďže identita v tej prevažnej miere je niečím daná a my odbúrame, odstránime to, čo tvorí základ, nastáva automaticky problém. Problém s pohlavím, frustrácia z farby pleti či veku. Samou podstatou toho je popretie objektívnej pravdy. A práve tu zohráva najdôležitejšiu a hlavnú úlohu kresťanstvo.

II. Kresťanstvo

Kresťanstvo je charakterizované vierou v jedného Boha v troch osobách – Otec, Syn a Duch Svätý, pričom Boh Syn – Ježiš Kristus, je pokladaný za Bohočloveka. Hlavným symbolom kresťanov a kresťanstva je kríž.

Pojem „kresťanstvo“ a pojem „Kristus“ pochádza z gréckeho slova „Christos“, po hebrejsky „Meshiah“.

Nie je zanedbateľné, že narodením Ježiša Krista, sa začal počítať náš letopočet a že kresťanstvo je stále s viac ako 2,5 miliardami veriacich najrozšírenejším náboženstvom vo svete. No zároveň, je aj najviac prenasledovaným náboženstvom. Náhoda? Určite nie. Ako človek veriaci – kresťan, vnímam preto nie len v politologickom kontexte význam kresťanstva ako súčasti identity štátu, ale oveľa viac v tom duchovnom rozmere. Skôr ale ako hlbšie rozoberiem túto skutočnosť, pripomeňme si definíciu pojmu štát.

III. Štát

Štát v politológii aj histórii je definovaný ako právna organizácia zvrchovanej politickej moci spoločnosti na určitom území. Ide teda o formu organizácie ľudskej spoločnosti. Základnými a nevyhnutnými prvkami štátu sú – obyvateľstvo, územie, štátna moc a suverenita. Takto v skratke je definovaný štát. V súčasnosti je ale Slovensko aj súčasťou väčšieho celku spoločenstva viacerých štátov v rámci Európskej únie. Vieme, že mnohé, čo bolo pred vstupom do tohto spoločenstva predkladané ako prínos pre SR, sa obrátilo proti nám a stalo sa nám, dovolím si povedať, až nešťastím. I keď mnohí nechcú vidieť túto objektívnu pravdu, predsa sa nás denno-denne dotýka a pripomína sa v každej oblasti nášho života. Terajší vývoj je viac zvrátený ako normálny a rúca aj vyššie uvedenú definíciu štátu čim šliape po jeho identite a tak i po identite nás všetkých.

Pozrime sa bližšie na základné a nevyhnutné prvky štátu:

- Obyvateľstvo - je súhrn všetkých ľudí na určitom území v určitom čase, zisťovaný podľa bydliska, prítomnosti na danom území alebo podľa iných hľadísk (napr. podľa domovského práva a pod.); počet obyvateľstva sa ustavične mení v dôsledku jeho prirodzeného pohybu a migrácie;

- Územie – územie SR je jednotné a nedeliteľné. Takto je to zakotvené v Ústave SR. Ide o teritórium, oblasť, presne vymedzenú štátnou hranicou a toto územie je spravované danými osobami či skupinou osôb, tzv. štátnou mocou,  ktoré sú  na to poverené väčšinou obyvateľstva

- Štátna moc - je verejná moc uplatňovaná v spoločenstve ľudí na určitom území, ktoré využíva štátnu formu na svoje vnútorné riadenie.

- Suverenita alebo zvrchovanosť –  je v právnom slova zmysle absolútna a trvalá moc štátu ( definícia Bodina), či vlastnosť štátu spočívajúca v tom, že je viazaný alebo určovaný len svojou vlastnou vôľou, tzv. sebaurčenie, v medziach a v súlade s kolektívnym cieľom, ktorý má uskutočňovať ( definícia Luisa Le Fura)                                                                                        

Do akej miery sú ešte tieto znaky v našom štáte prítomné, nakoľko sú ešte autentické a zmysluplné? Vieme, že migrácia obyvateľstva v súčasnosti nie je prirodzená a ani dostatočne kontrolovaná. Voľný pohyb osôb cez nechránené hranice spôsobuje reálne problémy a ďalšie budúce hrozby. Sme v kotly cieleného miešania kultúr, rás a národov na vlastnom území, pričom súčasná štátna moc je prezentovaná predstaviteľmi, ktorí nijako hodnoverne nebránia záujmy obyvateľstva štátu a odovzdávajú našu suverenitu do rúk cudzích mocí. Konajú často ako Ezau, keď zapredal svoje prvorodenstvo za misku šošovice. Ezau je častým obrazom našich politikov, ktorí vyššie ciele zapredávajú za tie prízemné a našu suverenitu za pomyselnú misku šošovice, t.j. vlastný chvíľkový plytký prospech.

Vnútorné riadenie štátu sa tak stalo nástrojom záujmov cudzích mocností i jednotlivcov. Štátna moc nekoná v prospech svojich občanov, ba čo viac, sú priam na vlastnom území zotročovaní. Pracujú často za neprimerane nízke mzdy, a dane, ktoré platia využívajú cudzí. Zaiste by mi teraz mnohí vytkli tieto vyjadrenia ako konšpiračné, no bohužiaľ, sú naopak tvrdou realitou fungovania nášho štátu.

IV. Kristus – uholný kameň

Slovensko povstalo na kresťanskom princípe. Tam sú naše korene. Je to jeho základ a ak tento fundament vylúčime, všetko sa zrúti. Ale čo je v praxi to kresťanstvo? To nie je pekný naškrobený folklór, tradícia pre krásny zážitok, slzy dojatia z vianočnej koledy či obdiv nad  veľkolepou architektúrou chrámov. Kresťanstvo je zodpovednosť voči Bohu i ľuďom a táto zodpovednosť má byť citeľná v našich skutkoch, kdekoľvek sa nachádzame a čo konáme.

Kresťanstvo je založené na viere v Ježiša Krista, ako Božieho Syna, ktorý prišiel spasiť svet. Sväté písmo o ňom hovorí ako uholnom kameni, o základe, bez ktorého nič nemôže povstať a obstáť. Čo nie je na Kristovi vystavané, to sa vždy časom zrúti, lebo žiadna stavba či v hmotnom alebo duchovnom ponímaní, bez uholného kameňa – bez Krista, nevydrží.

Uholný Kameň nám bol daný, bol predstavený a je hodnoverný. My sme ale tento uholný Kameň vyhodili a nahradili placebom, t.j. niečim, čo si myslíme, že je tým istým, ale nie je. Všetko mimo Krista je prázdne, bez účinku, nestále a dočasné, rýchlo sa znehodnocujúce. Úžitok zo stavby bez fundamentu je nulový.

Keď sám Ježiš Kristus sa takto predstavuje, hovorí: „ Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným! Každý, kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho on padne, toho rozdlávi.“ ( Lk 20, 17b-18)

Či nie je preto opovážlivé odstrániť Krista, ako základ všetkého z nášho života, z našej identity? Ako potom chceme obstáť? Čím chceme uholný Kameň nahradiť?

Táto spoločnosť detronizovala Boha a vidíme, kam sme sa dostali a kam to speje. Rozvrat spoločnosti, identity ľudskej, národnej i štátnej, totálny úpadok morálky a to, čo je ohavnosťou pred Bohom a má byť hanbou aj pred ľuďmi, je schvaľované nie len spoločensky, ale aj zákonne. Sme rovní Sodome a Gomore a myslíme ši, že nás trest nezastihne.

Dekalóg je pre mnohých mýtom či archaizmom, ktorý v tejto progresívnej modernej dobe nemá čo hľadať. Podstatou kresťanstva je aj dodržiavanie Božieho zákona – Desatora, a to sa má odraziť aj prakticky a reálne v zákonodarstve štátu. Veď čo  je kresťanský, národný a sociálny princíp, ak nie práve uplatnenie Božieho zákona v zákone ľudskom? V tom je prosperita a blaho pre štát a jeho obyvateľov. Nie v prekrútených pravdách, v klamstvách. Veď je napísané:

„Beda tým, čo vydávajú zlé zákony, a pisárom, čo píšu nespravodlivo, aby utláčali na súde chudobných a páchali násilie na práve ponížených môjho ľudu; aby sa vdovy stali ich korisťou a aby olupovali siroty.
Čo urobíte v deň navštívenia, až sa z diaľky priblíži pohroma? Ku komu sa budete utiekať o pomoc a kde zanecháte svoju slávu?
Lebo sa skloníte medzi zajatcov a padnete medzi zabitými.“ ( Iz 10, 1-4)

„Beda tým, čo vravia zlému dobré a dobrému zlé, robia svetlo tmou a tmu svetlom, robia horké sladkým a sladké horkým!“ (Iz5, 20)

Ak nezaujme Boh aj na Slovensku miesto, ktoré mu patrí, t.j. 1.miesto, tak bude nám naozaj beda. Už teraz pre odvrhnutie Boha z našich životov a našej spoločnosti, pre vraždy nevinných počatých detí a pre ďalšie prestúpenia Božích príkazov, spočíva na nás Boží hnev.

Ak je obyvateľstvo bezduché, taký je potom celý štát. Ak jednotlivci neuznajú zvrchovanosť Boha a nezačnú žiť svoju kresťanskú vieru naplno a odhodlane, neobstojí taký štát.

No máme nádej, lebo Slovensko je pod znakom dvojkríža a pod ochranou Sedembolestnej Panny Márie. Verím, že práve toto je zárukou toho, že obstojíme i celá námaha a obeta svätých Cyrila a Metoda a ďalších, čo horlili za Slovensko, za náš národ.

V. Význam víťazného dvojkríža

Veľký a hlboký význam dvojkríža, najvýstižnejšie opísal o. Václav Kocian vo svojej  publikácii pod názvom: „ Pod víťazným dvojkrížom“. Nič viac a lepšie zhrnuté, by som nikde nenašla, preto si dovolím práve odtiaľto čerpať a citovať.

„Prečo práve dvojkríž je našim národným a štátnym symbolom, hlavným motívom slovenského štátneho znaku? Údajne ho priniesli kniežaťu Rastislavovi a našim predkom svätí solúnski bratia Cyril a Metod. Potom ho prevzali aj uhorskí králi ako znak Uhorska, či Horného Uhorska ( Slovenska) a neskôr sa stal súčasťou pravej polovice erbu Uhorska a ešte neskôr Československa. Čo symbolizuje dvojkríž? A má nám čo povedať aj dnes?

Píše sa rok 312. Rímska ríša zaberá veľké územia. V roku 305 krvavý prenasledovateľ kresťanov cisár augustus Dioklecián, chorý a unavený z neúspešného pohonu na kresťanov, odovzdal svoju moc ďalším dvom cisárom augustom, na Východe Maximianovi Galeriovi a na Západe Konštatiovi Chlorovi, ktorý mal so sv. Helenou syna Konštantína ( Veľkého). Jeho pričinením v Západnej Európe, kde vládol, prenasledovanie kresťanov prestalo. Po smrti Konštantia Chlora roku 306 v Británii rímska armáda spontánne zvolila za cisára augusta jeho syna Konštantína, ktorý len nedávno predtým bol rukojemníkom cisára Diokleciána, ale ušiel z jeho dvora a vrátil sa k otcovi.

V tejto situácii si Konštantín dobre uvedomoval, že je potrebné získať si pomoc vyšších mocností. Nie však od pohanských božstiev, ktoré nepomohli ani cisárskym ctiteľom, ale od jedného pravého Boha, ktorého uctievala jeho matka aj jeho otec, ktorý šťastne panoval a v sláve zomrel. Preto sa obrátil na Boha svojich rodičov s prosbou, aby sa mu zjavil a v nastávajúcej rozhodujúcej chvíli pomohol.

Tu zrazu, keď prešlo poludnie, nad slnkom sa utvoril zo slnečných lúčov jasný kríž a okolo neho bol grécky nápis „ EN TÚTÓ NÍKA – týmto zvíťazíš“. Cisár i vojsko hľadeli s veľkým úžasom na zázračné znamenie, kým nepominulo. Večer o ňom premýšľal a keď zaspal, zjavil sa mu Kristus Pán a prikázal mu, aby ho vo vojne používal. Ráno cisár zavolal umelcov a dal zhotoviť bojovú zástavu podľa toho, čo videl. Vzniklo tak labarum – bojová zástava, s ktorou potom išli do víťaznej bitky.

Cisár dal Kristov monogram vyryť aj na svoju prilbicu a na bojové štíty všetkých bojovníkov a oni, zväčša pohania, to ochotne prijali, lebo boli svedkami neobyčajného zázraku.“

Sila Kristovho kríža sa už nie raz v histórii prejavila v zápasoch mnohých národov i Slovákov o sebaurčenie či obranu kresťanskej viery. Nie sú to žiadne mýty či rozprávky i keď ide vždy o mimoriadne Božie zásahy – zázraky. Pravdu nemožno umlčať, veď pravdou je sám Kristus.

V spomenutej publikácii o. Václava Kociana sa ďalej uvádza:

„Dvojitý kríž zdôrazňuje dvojznačnosť symboliky jednoduchého kríža. Dolný kríž symbolizuje utrpenie a smrť, kým horný kríž symbolizuje vzkriesenie a nový život.

Ale horné rameno mohlo predstavovať aj tabuľku s nápisom „ Ježiš Nazaretským kráľ židovský“, ktorú Ježišovi pripevnili nad kríž. Bol to Pilátov nápis oznamujúci vinu ukrižovaného...

Dvojkríž je aj výsledkom zdvojovania symbolov, ktoré bolo do určitej miery typické pre Byzaciu a Konštantinopol ako protipól Ríma. Tak, ako orol zo západu nadobudol v Byzantskej ríši podobu orla s dvoma hlavami, tak sa mohol rozšíriť v 9. storočí aj dvojitý kríž.

Dvojkríž ako hodnostné označenie neskôr prevzali aj patriarchovia a arcibiskupi.

Príchodom sv. Konštantína-Cyrila a sv. Metoda na Veľkú Moravu sa dovtedy používaná kresťanská symbolika obohatila o motív dvojitého kríža, aj keď nie je známe nijaké vyobrazenie s dvojitým krížom, ktoré by pochádzalo z čias, keď tu pôsobili. Stačí, ak si pripomenieme, že dvojitý kríž bol v tom čase veľmi obľúbeným znakom byzantského cisára a bol zároveň symbolom náboženským i politickým. Bratia teda ako vyslanci byzantského cisára mali hneď dva dôvody na to, aby so sebou priniesli dvojitý kríž. Tento symbol sa tak spojil s ich misiou u nás a preto sa nazýva aj cyrilometodstký. Na Veľkej Morave bol teda dvojitý kríž dobre známy a zaužívaný.“

Je naozaj veľmi úžasné a dôležité, že aj dnes má dvojkríž pre Slovensko význam nie len náboženský ale i politický, nakoľko je vyobrazený na štátnych symboloch Slovenskej republiky – znaku, vlajke a pečati. To nie je maličkosť ale veľká vec. Je to sila Krista a jeho kríža, ktorá je nad nami. Naše štátne symboly nie sú len nejakým ľudským umeleckým dielom ale sú poznačené Božou mocou, mocou víťaznou.

VI. Odkaz Veľkej Moravy a privolaná kliatba

Preambula Ústavy SR hovorí aj o historickom odkaze Veľkej Moravy. Tu by sme sa mali pozrieť na to, čo bolo skutočnou príčinou rozpadu a zániku Veľkej Moravy. Historici píšu o častých vojnách a rýchlom rozširovaní územia, ktoré sa po Svätoplukovej smrti trieštilo, kde každý chcel ísť svojou vlastnou cestou, pričom sa k tomu pridal aj morálny úpadok po smrti sv. Metoda a vyhnaní jeho asi 200 učeníkov a nasledovníkov. Vytratil sa fundament, zjednocujúci prvok, základ viery, ktorú svätí Cyril a Metod priniesli na naše územie a tým je Ježiš Kristus. Preto sa u Svätoplukových synov nenašla jednota. Tak upadla aj ich moc a stali sa ľahkou korisťou pre dobyvateľov. Strata identity je príčinou zániku.

Vyhnaním učeníkov Sv. Syrila a sv. Metoda, privolali sme si na seba kliatbu, ktorú sv. Metod predpovedal a ktorá nad nami visí dodnes.

V už citovanej  publikácii o. Václav Kocian o príčine zániku Veľkej Moravy píše:

„Bol to trest za zničenie diela apoštolov Slovanov a vyhnanie ich učeníkov, ktoré zapríčinil franský biskup  Wiching. Stalo sa to so súhlasom mocichtivého Svätopluka, zmanipulovaného a oklamaného Wichingom. Sv. Metod Svätopluka vystríhal, že ak sa pridá k nepriateľom staroslovenskej liturgie a zničí Božie dielo, ktoré so svojim bratom a ďalšími vybudoval, „zahubí i seba i všetkých svojich poddaných a stane sa ľahko dobývateľným a premožiteľným od nepriateľov, čo sa podˇa svätcovej predpovede skutočne stalo“(Žitie Klimenta slovenského-biskupa Ochridského, V. kap.).“

Čo to znamená pre našu súčasnú štátnosť? Poučíme sa, alebo sa staneme korisťou novodobých dobyvateľov? Ak nestratíme svoju identitu postavenú na kresťanskom základe, na dedičstve našich otcov, na odkaze sv. Cyrila a sv. Metoda, spolupatrónov Európy, tak Slovensko nezanikne. No ak sa necháme oklamať a vierolomnosťou sa postavíme proti Bohu, zanikneme v zrelativizovanej spoločnosti, ktorej koniec je záhuba.

„ Ten istý Svätopluk, ktorý bojovým umením a tvrdou vládou Veľkú Moravu veľmi rýchlo neobyčajne rozšíril, pritiahol na ňu aj kliatbu a jej likvidáciu. V staroslovenskom Žití sv. Nauma, jedného z učeníkov solúnskych bratov, sa o tom s ťažkým srdcom píše:

      „A Moravská krajina, ako bol predpovedal arcibiskup svätý Metod, za krivdy... a za vyhnanie pravoverných otcov i za strasti, čo okúsili od bludárov, ktorým Moravania uverili, čoskoro pomstu prijala od Boha. Po mnohých rokoch prišli Uhri ... a poplienili zem ich... A dostala sa ich krajina pustá do moci Uhrov.“

A čo dnes? Do koho moci sa dostáva Slovensko? Kto na ňom plieni? Vidíme, že história sa opakuje v samotnej podstate a to, zničiť kresťanstvo, aj keď prostriedky a plienitelia sú iní. Preto je nevyhnutné žiť kresťanstvo identicky, hodnoverne. Štát, ktorého zákonodarstvo je v rozpore s Božím zákonom, nie je štátom kresťanským ale pohanským. Za to nemôže na nás spočívať Božie požehnanie. Rozpor slovenského zákonodarstva  s Dekalógom je zjavný a aj v praxi citeľný. Dolieha na ľud, na obyvateľstvo Slovenska a je jedno, či ide o kresťana, inoverca či ateistu. Sú to bremená, ktoré nemožno uniesť a pod ktorými ľud klesá. Je nutné pochopiť, že vnášanie Dekalógu do štátneho zákonodarstva nie je nijakým zlom či nezmyselnom demagógiou. Je to práve to, čo štátu a jeho obyvateľom prináša život v hojnosti a pravú slobodu.

VII. Detronizácia Boha a jej následky

Žijeme v dobe mohutne sa rozrastajúceho bezbrehého liberalizmu, ktorý pod zámienkou slobody zotročuje človeka i národy. Hanba sa stáva chválou a normálnosť extrémizmom. Demoralizovaná je nie len mládež a deti, ale aj dospelí jedinci, ktorí majú formovať ďalšie generácie. Ak nezostaneme zakorenení naďalej v kresťanskej viere a zaštepení v Kristovi, neobstojíme. Taká je objektívna pravda, ktorú diabolský liberalizmus relativizuje, ba až popiera. Pre postupnú taktiku boja, ešte nám na Slovensku pre vieru nestínajú hlavy, no ak sa nespamätáme, príde ja to.

Boh nie je na prvom mieste, znesväcujeme nedeľu, média bez hanby hanobia kresťanstvo a jeho symboly, na čo sa my často nečinne prizeráme a nebránime Božiu česť. Vraždíme nenarodené deti a voláme to „právo“, kradneme, lúpime „zákonne“ a robotníci nemajú ani prácu ani zaslúženú mzdu.

Súčasťou kresťanstva je aj pojem hriech, no to mnohí považujú za akýsi archaizmus či primitívne zastrašovanie. A čo nevyplatená, zadržaná mzdy robotníka, ako do neba volajúci hriech? Či krv nevinných zavraždených v lone matky,  nevolá po pomste ako krv Ábela?

To, že čierne je šedé a 2+2 prestáva byť 4, je aj dôsledok ľudskej pýchy, úpadku kresťanskej viery a následne pretláčaného sekularizmu.

„Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa. Dal mu svoje príkazy a ustanovenia. Položil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš. Pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi.“ (Sir 15, 14_15, 17-18)

„ Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie a prikazujem ti, aby si miloval Pána svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa – a Pán, tvoj Boh, ťa bude žehnať v krajine, do ktorej sa uberáš, aby si ju prevzal do vlastníctva.

Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu!  Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo.“ (Dt 30, 15-16,19)

Štát bez identity nemá čo svetu ponúknuť. A práve kresťanstvo je tou najhodnotnejšou súčasťou štátu. Štát nie je tvorený len z matérie, hmoty, ale z obyvateľstva, z človeka, v ktorom prebýva nesmrteľná duša - psyché. Tá ma najvyššiu hodnotu. Aj táto pravda patrí ku kresťanstvu. Ak budeme k človeku pristupovať iba ako k ľudskému zdroju, šliapeme po jeho hodnote, dôstojnosti a ničíme jeho dušu. Takto funguje politika bez viery, bez kresťanstva, bez Boha. Z toho plynú depresie, frustrácie, stagnácia rozvoja jedinca i spoločnosti. Z toho vychádza neúcta k životu ako takému, najmä k počatému dieťaťu, no i starým ľuďom, ktorým pre konzumný spôsob života, odopiera spoločnosť právo na dôstojnú a úctivú starobu.

VIII. Význam pôsobenia národných buditeľov a 1. Slovenského štátu.

Pri tejto téme nijako nemôžem opomenúť existenciu 1. Slovenského štátu a horlivosť tých, ktorí zaň bojovali, ba i položili život. Kresťanstvo má prechovávať aj lásku k pravde, t.j. aj k historickým faktom, ktoré tu už roky narúšala v minulosti ideológia komunizmu a bohužiaľ pretrváva dodnes a je verejne prezentovaná ako hodnoverná mnohými predstaviteľmi verejného politického, náboženského i kultúrneho života. Akosi sme stratili lásku k pravde. Pojem „klérofašizmus či klérofašistický štát“, ktorý účelovo zaviedli komunisti ako výsmech kresťanstvu a zvlášť katolíckej cirkvi a za účelom dehonestácie všetkého pronárodného, tak tento pojem naďalej je zaužívaný v učebniciach dejepisu našich detí. Prvý slovenský prezident vdp. Dr. Jozef Tiso je vykresľovaný ako vojnový zločinec, aj keď ním nikdy nebol a neustále je predstavovaný ako temné zlo, ako strašiak našich dejín. Komu toto prospieva?! Slovensku nie. Objektívna pravda je zamlčovaná a naše deti naďalej sú kŕmené komunistickou propagandou a nie faktami a pravdou. Je nemysliteľné, aby sme v tejto tendencii pokračovali ďalej a svoju históriu a 1. Slovenský štát i jeho prezidenta pokladali za nešťastie. Dovolím si tvrdiť, že práve Božia prozreteľnosť sa postarala o to, aby katolícky kňaz, v tak hrozných a ťažkých vojnových časoch, stál na čele Slovenského štátu. Historické pramene jasne uvádzajú, že prezident Tiso nedovolil vyviesť zo Slovenska nijakého Žida ani Róma a vôbec nikoho za účelom likvidácie, keď sa dozvedel, aká je pravda a čo sa s nimi deje. Je nehorázne tvrdiť, že Tiso je zodpovedný za vyhladzovanie Židov a iných. Pôsobenie prezidenta Tisu bolo v súlade s kresťanstvom, kresťanskou morálkou a katolíckou náukou. Pred vypuknutím 2. svetovej vojny, žilo na Slovensku cca 85 000 Židov.

Veľmi objektívne a hodnoverné svedectvo vydáva okrem iných aj MUDr. Gabriel Hoffmann, lekár a historik židovského pôvodu, ktorý preskúmal európske i vatikánske archívy, v ktorých sú uložené dokumenty o deportáciách Židov do koncentračných táborov a o holokauste. Vydal dve knihy - Tragédia Židov v Slovenskom štáte a Zamlčaná pravda o Slovensku. Autor v istom rozhovore pre televíziu uvádza:

Hoffmann: Keď sa Dr. Tiso dozvedel, že Hitler klamal,  zo  Slovenska  už  bolo  vysídlených 57 000 Židov. Hitlerovi uverili aj predstavitelia Ameriky, Veľkej Británie, Francie, i ostatných štátov Európy a sveta, že Židia idú do pracovných táborov. 

„Hoffmann: Mal som možnosť osobne hovoriť s hlavným rabínom Slovenska Dr. Arminom Friederom, ktorý mi povedal, že do tej doby kým Dr. Tiso sedí na prezidentskom stolci, my Židia máme aspoň nádej, že mnohí z nás prežijú. My sme si plne vedomí toho, že odstránením Dr. Tisu by prišiel na prezidentský stolec Dr. Tuka alebo podobní ľudia, čoby znamenalo koniec všetkých Židov na Slovensku.“ 

( zdroj: https://zsi-korene.sk/traubnerovo-klamstvo/)

Snahy ešte aj v súčasnosti dehonestovať prezidenta Dr. Jozefa Tisu a Slovenský štát, sú priam až zarážajúce a smerujú k potláčaniu pravdy, objektívnej histórie a práva na sebaurčenie, ktoré vychádza aj z existencie prvého Slovenského štátu. Táto demagógia smeruje k likvidácii našej vlastnej identity. Prvý Slovenský štát bol výnimočne kresťanský, z čoho plynulo aj požehnanie v podobe prosperity a skutočnosti, že vojnové besnenie nás reálne obchádzalo až ku koncu vojny.

Aj vďaka národným buditeľom akými boli Ľudovít Štúr, Jozef, Miloslav Hurban, Michal Hodža či vďaka otcovi národa Andrejovi Hlinkovi i 1. Slovenskej republike a prezidentovi Tisovi, zachovali sme si kresťanskú vieru a národnú hrdosť, z čoho povstali aj nové snahy a zápasy o samostatnú Slovenskú republiku, ktorú máme už krásnych 27 rokov. Preto nemôžeme dovoliť, aby sa aj naďalej šírila a vyučovala lživá protinárodná a protikresťanská propaganda, aby na pranieri hanby boli tí, čo za nás dali vlastné životy, pričom boli to najmä kňazi.

IX. Ježiš Kristus – láska a pravda.

Kresťanstvo je autenticky spojené s osobou Ježiša Krista – Bohočloveka, ktorý prišiel na svet ako Boží Syn spasiť človeka. Kresťanstvo bez Ježiša Krista neexistuje. Snahou súčasných politikov a verejne činných osôb je vytesniť tento fakt z politického a kultúrno-spoločenského života. Vysloviť meno Ježiša Krista vo verejných prejavoch sa stáva absurditou, objektom výsmechu, ponižovania a urážok. Kam sme sa to dopracovali? Hanbíme sa za Ježiša Krista. Pripomienku naňho už kdekoľvek mimo kazateľnice považujeme za nevhodnú a nepohodlnú. A ak sa ho nedarí vytesniť, tak aspoň urobíme karikatúru z Neho a jeho učenia. Pokrivený obraz kresťanstva a Ježiša Krista sa tejto spoločnosti, ktorá holduje kultúre smrti, veľmi hodí. Najväčším pokrivením prechádza vnímanie Ježišovej lásky, ktorá vraj všetko a všetkých toleruje. Sám Ježiš Kristus povedal o sebe, že neprišiel zákon zrušiť ale ho naplniť a naplnením zákona je láska. No o akú lásku ide? Tí, ktorí to nepochopili prehlasujú, že Ježiš Kristus bol najväčší liberál v ponímaní tolerancie všetkého, aj toho, čo sa mu zjavne protiví a to je hriech. Pravá láska je aj láska k pravde a to aj k tej, ktorá označí a pomenuje zjavné zlo, pravde, ktorá nemusí byť príjemná, no vždy je to pravda. Láska nemlčí, ak sa pácha neprávosť, ak sa konajú skutky, ktoré sa Bohu protivia. Falošné kresťanstvo popiera ako zjavné zlo šíriaci sa bezbrehý liberalizmus a pseudopráva skupín LGBTI, či ideológiu gender. Homosexualita je jednoznačne ohavnosťou v Božích očiach a Boh nás stvoril ako mužov a ženy a nič viac. Keď túto objektívnu pravdu poviete teraz aj v tzv. kresťanských kruhoch, tak ste označovaní za xenofóba, ktorý šíri nenávisť a ešte budete za to i potrestaní. Uvedomujeme si vôbec, čo závažné sa tu v našej spoločnosti deje?

Pri presadzovaní všetkých týchto pseudokresťanských chápaní učenia Ježiša Krista,  sa používa slovo „ rešpektovať“ či „tolerovať“. Všimnime si ako sa vytratil aj skutočný význam týchto slov a ako plazivo vnikol do života spoločnosti, aby narušil objektívne pravdy a budoval nebezpečný relativizmus. Keď máme „rešpektovať“ všetky zvrátenosti, všetko, čo je proti podstate pre akú bolo stvorené a čo je aj proti zdravému rozumu, tento pojem je plný duchovného násilia a vyvoláva vnútornú i vonkajšiu agresiu. Ježiš Kristus nikdy nehlásal, aby sme sa rešpektovali, či tolerovali hriech. On povedal: „ Milujte sa!“, ale to neznamená súhlasiť so zlom, rešpektovať  a tolerovať hlásanie zjavných  bludov. Proti tomu sa v mene lásky k Bohu i blížnemu musí zakročiť. Ježišovo: „ Milujte sa!“ neznamená sladké citové rozpoloženie, v ktorom  zaslepene aj horkému povieme sladké, ale znamená to – zastav sa, to je zlé, ideš do zhuby, ublížiš sebe aj iným!

Preto nemôžeme sa nechať uchlácholiť ľúbeznými rečami falošných prorokov – pokoj, pokoj a pokoja niet. Nemôžeme ako kresťania slúžiť dvom pánom. To sa nedá! Buď budeme jedného nenávidieť a druhého milovať. Nemôžeme patriť aj svetu aj Bohu. Máme patriť Bohu vo svete v ktorom žijeme a usilovať sa žiť Evanjelium v láske a pravde. Toto je pravé kresťanstvo, ktoré zachová identitu človeka, národa i štátu. Judášov dnešnej doby je viac ako dosť, no verím, že ešte vždy je viac tých, ktorí sú ochotní a schopní brániť Božiu česť a dobro tých, ktorí sú im zverení.

V závere nič hodnotenejšie a múdrejšie nemožno uviesť, ako modlitbu sv. Cyrila, ktorú predniesol pred svojou smrťou. Som si istá, že  každý z nás súčasníkov, bol už vtedy zahrnutý v tejto vznešenej modlitbe a milosti z nej plynú pre nás dodnes, nakoľko vyjadrením času Boha je kairos  a nie chronos. Preto nakloňme teraz svoje uši, myseľ i srdce k slovám tejto modlitby: