Čo čakať od politikov
Ako človek, ktorého údelom sa stala ekonomická veda, nemôžem nezačať tým, že dnes zvlášť potrebujeme poznatky ekonomickej vedy, hlavne ich nutné rešpektovanie.
Nedá sa tvrdiť, že ekonomická veda doposiaľ obsiahla všetky poznatky, ktoré mala pochopiť. Asi nie. Žiadna veda, teda ani ekonómia, nemôže vopred zamietnuť možnosť existencie iných fenoménov iba preto, že sa zdajú nepravdepodobné, a to z pohľadu už známych ekonomických vzťahov, ekonomických zákonov. Skôr treba pochopiť to, že zákony odhalené vedou platia v určitých hraniciach, v nich sa dajú aplikovať.
Ale musíme mať na pamäti aj to, že až v neohraničenej variete aktivít ekonomiky (napr. niekto si dnes kúpil iba rožok, iný fľašu vína, podnik kúpil nákladné auto, atď., atď.) určité podmienky presahujúce tie imaginárne hranice môžeme ešte objaviť, ale nie v najbližšom čase, či práve v tomto momente stavu ekonomiky, ale v duchu to, že ekonomická veda neustále preniká hlbšie do všeobecných ekonomických zákonov štruktúry a pohybu ekonomiky. Tieto poznatky, znalosti má aj dnes ekonómia obohacovať, ale hlavne ich realizovať, aby dnešná ekonomika, ekonomický systém fungoval v intenciách vedy. Premeny, ku ktorým dnes dochádza v technológiách, ako aj v politickom a inštitucionálnom okolí, mimoriadne sťažujú proces vyvodzovania jednoznačných ekonomických záverov o pravdepodobných účinkoch možnej hospodárskej politiky. Diskusie ekonómov a politikov dnešnej novej generácie môžu nakoniec zistiť, že poučky minulosti platia naďalej ( napr.Ricardova ekvivalencia), v meniacich sa podmienkach súčasnosti ( napr.reexport).
Osvietení aj panovníci
Nadpis by mohol čitateľovi indikovať, že možno chcem začať minulosťou, históriou (lebo politici boli aj vtedy a zasahovali), a to do politického zasahovania, riadenia hospodárstiev, ekonomík. Áno, treba sa poučiť. Práve preto by som mohol použiť aj podnadpis osvietení aj panovníci. Zlučovacia spojka aj je dôležitá. Totiž už v 18.stročí sa rozvinulo myšlienkové hnutie nazvané osvietenstvo, ako to čitateľ iste vie. Za zdroj pokroku označovalo vzdelanosť, osvetu a rozumné zákonodarstvo. Bolo to pred 300 rokmi. Vystupovalo proti skostnatenému mysleniu a proti cirkevným dogmám. Aby som vyzdvihol význam tejto doby, pripomeniem, že jeho hlavnými predstaviteľmi boli vo Francúzsku Voltaire, Dideriot, v Nemecku F. Schiller, J. W. Goethe, v Rakúsku J. Sonnenfels. Hlásili sa k nemu aj panovníci v Prusku Fridrich II, v Rusku Katarína II, v habsburskej monarchii, babičke nášho štátu, Mária Terézia. Dôležité je to, že jedným z významných pomocníkov M. Terézie bol osvietenský vzdelanec Adam František Kollár, ktorý sa narodil v Terchovej. Vyvolal pobúrenie v parlamente spisom O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci uhorských kráľov v cirkevných zákonitostiach, v ktorom Kollár ostro napadol nezdaniteľnosť cirkevných majetkov a šľachty. Veľká odvaha! Ale to mu kázalo jeho vedecké svedomie.
Z minulosti ešte pripomeniem aj Napoleóna III, známeho aj ako Ľudovít. Stal sa hlavou rodu Napoleonovcov. Vydal spis Reveries politiques ( „Politické sny“), v ktorom cisársku vládu vyhlásil za ideál štátneho zriadenia. Ba v roku 1837 vydal veľké humánne dielo Idées Napoléoniennes, čiže „Napoleonskej idey“, v ktorom rozviedol svoje politické názory, ktoré sa stali základom spoločenského vývoja vo Francii. Vládnuť Francúzsku aj po vojne po oslobodení bolo veľmi obtiažne. Ekonomické programy a vlády sa striedali. V roku 1958 odišiel do dôchodku Charles de Gaulle. Ale prezident René Coty ho vymenoval za predsedu Rady ministrov. Bol požiadaný, aby prepísal francúzsku ústavu a po jej schválení referendom založil piatu republiku. Neskôr v tom roku bol zvolený za francúzskeho prezidenta, za ktorého bol v roku 1965 znovu zvolený a do svojej rezignácie v roku 1969 bol prezidentom. Bol dominantnou osobnosťou Francúzska na začiatku obdobia studenej vojny; jeho stopa naďalej dlho ovplyvňovala francúzsku politiku. V Paríži mu postavili sochu.
A u nás na Slovensku
Aj my Slováci sme mali dramatické dejiny ale aj velikánov. Iste aj čitateľ to vie. Nemôžem nepripomenúť dielo M. Hodžu Federation in Central Europe (prvý krát vydané v Londýne r. 1942) malo medzinárodný význam a vyšlo v slovenčine v roku 1997 s názvom Federácia v strednej Európe. Hodžu treba radiť k veľkým osobnostiam európskej politiky. Totiž, Hodža bazíroval práve na demokratickom charaktere nacionalizmu malých národov a upozorňoval, že bez demokratického charakteru je nacionalizmus ohrozením medzinárodných vzťahov. Ale treba povedať aj to, že okrem jadra, vlastného diela o federácii, kniha obsahuje prednášky: Československo a stredná Európa, Moderný nacionalizmus, memorandum Európa na križovatke ciest a súbor statí pod názvom O regionálnom federalizme. Ohromujúce dielo! Buďme naň hrdí. Musíme vedieť aj to, že v praktickom programe stredoeurópskej spolupráce Hodža vychádzal zo skúseností pri spolupráci nemaďarských národností v starom Uhorsku, veril v silu národa a nie v zasľúbenú zem.
M. Hodža bol predsedom vlády – ministerským predsedom v rokoch 1935 – 38, ba krátko aj ministrom zahraničných vecí. Ovládal 7 jazykov. Jeho dielo a um indikuje, čo máme čakať od politikov. Ich dielo, zanechanú stopu.
Ba aj Slovensko po oslobodení, po druhej svetovej vojne, nám vnucuje hrdosť na dielo politikov. Predovšetkým je to dielo G. Husáka; mnohé jeho práce vyšli v českom, niektoré aj v maďarskom jazyku. Čitateľovi pripomeniem jeho rané práce: Gustáv Husák: Zápas o zajtrajšok – 1948. – 284 s., Gustáv Husák: K roľníckej otázke na Slovensku – 1948. – 118 s. , Gustáv Husák: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní – 1964. – 617 s. Opisuje v nich hrdinský zápas za slobodu, ale videl aj, ako sa hovorí, zajtrajšok, problémy, ktoré sa museli riešiť. Tie, ktoré u nás vznikli hlavne po roku 1960, riešili predovšetkým významní slovenskí ekonómovia V. Pavlenda, J. Sojka, či J. Ferianc. Aj vďaka nim máme na Slovensku od 1.I. 1969 predsedu vlády a nie predsedu Zboru povereníkov Slovenska. Splnili túžbu M. Hodžu, hoc iba v bývalom Československu. On hovoril o centrálnej Európe. Aj to ešte treba čakať od ekonómov.
Velikáni ekonómovia v posledných 200 rokoch, a s hrdosťou musím povedať, že aj slovenskí ekonómovia, boli ľuďmi, ktorí sa zaujímali o aktuálne politické otázky svojej doby. Študovali chod hospodárstva, jeho život, aby mohli realizovať lepšiu hospodársku politiku. Hoc sa zaujímali o politiku neboli politikmi, ale mysliteľmi, ktorí sa snažili presadiť svoje názory u svojich súčasníkov – vo vládach, ale aj vo verejnosti.
Naši ekonómovia presadzovali meranie stupňa ekonomického rozvoja a nie HDP, ktoré ako číslo nemôže dať vhľad do veľkého množstva dejov v ekonomike ani v jednom roku a nie to za historickú dobu.
Dnes ekonomickú vedu spoločnosť odsudzuje, lebo jej sprofanovanie zapríčiňujú politici (Sulík, Mikloš a ich rovná daň). Sila ekonómie nie je taká aká má byť a to zato, že morálne zábrany poľavili.
Byť ekonómom nie je jednoduché
Áno, byť ekonómom nie je jednoduché. Ale ich posolstvo je jednoduché: ľudia musia robiť náročné rozhodnutia. Svet neoplýva mliekom a srvátkou, musíme sa rozhodnúť, či chceme vzduch a či rýchle autá, či chceme priestornejšie domy a či väčšie parky. Ako vidíme, podnikatelia radi využívajú politiku vo svoj prospech, lebo hľadajú monopol zaisťujúci veľký zisk. Možno to lepšie pochopíme na príklade. Predstavme si chirurga, ktorý sa chytá operovať obličku. Vidí ju na počítačovej obrazovke a vidí, že leží 3 cm od iného orgánu. Začne operovať a oblička sa premiestni. Dnešní podnikatelia robia to, že predmet ekonóma sa zámerne mení, divne sa správa. V dôsledku chamtivosti podnikateľov. Dnes podnikatelia volia na prvý pohľad ľahšiu cestu, ale s katastrofickejšími následkami. „Kočnerovci“ hľadajú cesty ako porušovať ekonomické zákony, teda nie Idées Napoléoniennes, čiže „Napoleonskej idey“.
Zrážka hodnôt. Je to dôsledok neznalosti politikov? Čo čakať od politikov? Neponúkli nám skoro nič.
Prof. Jaroslav Husár Bratislava 11/10/2019
zdroj: http://narodohospodari.sk/co-cakat-od-politikov/
