Dve tradície európskeho poznávania a mentálne rozdelenie Európy

Problém rozdelenia Európy má svoje mentálne zázemie.  Mentálna odlišnosť nemusí byť zlá, ak je dobre žitá.  Rozdelenie je zlé. Západ a východ  Európy si toto rozdelenie pamätá  iným spôsobom.

Rozdelenie súvisí aj so spôsobom poznávania. Západný Európan pristupuje k  predmetu poznávania ako k niečomu čo je mimo neho. Čo je iba funkciou jeho myslenia.  Akoby jeho lordstvo povedalo, nemôže byť ešte večer, nepili sme večerný čaj.  Znamená to, že vecný , racionálny rozum už odložil tento svet do fasciklu, ku ktorému sa vráti až zajtra. Ešte predtým oddelil  rozum od ľudskej osoby. Pravda sa už potom nevzťahuje k osobe a pravde. Iba k rozumu a veciam. A ten zúžil svoje poslanie iba na hľadanie stále nového a nového. Bez ohľadu na to či je to dobre, alebo zle. Niekedy končí v panracionalizme. Fašizmus a komunizmus považuje J.  Habermas za jeho prejavy. LGBT ideológia nie je tu náhodou.  Pretože osobnosť to nie je iba zmena, ale aj stálosť. Stráca sa zmysel pre jej stálosť, etické, mravnosť,  identitu a transcedentné. Odcudzuje sa vzťahom. Východoeurópan zase ironizuje všetky poriadky a má ich za pokrytectvo. Zacláňajúce pohľad na podstatu ktorú cíti cez svoju intuíciu. Nemá rád organizácie, aj tie vlastné aj cudzie. Takto končí v neporiadkoch. Až iracionalite.  Zamieňa si neporiadok za flexibilitu.  

Západ podsúva východnej časti Európy organizačné  rámce, ktoré nevyjadrujú plne to čo udržuje civilizáciu. Vyviezol napríklad komunizmus do Ruska. V niečom podobná je Jalstská dohoda a povojnové usporiadanie strednej Európy. Ľudia  sa bránia dôsledkom tohto rozdelenia, ak má politickú podobu, v cykloch snahy o odmietnutie takého systému, alebo pokusmi poľudštiť ho.  V našej národnej pamäti by to mali byť roky 1948-1989. Ale je to aj o súčasnosti. Mentálne rozdelenie je prejavom depersonalizácie. Takáto  depersonalizácia znamená, že človek prijíma pasívne obraz ktorý o ňom tvoria teórie. A to nie len marxistická teória v minulosti. Môže sa toto na človeku vynucovať, alebo ponúkať.  Napríklad v roku 1947 americký psychológ psychológie bez duše,  behavioristaSkinner publikoval knihu WaldenToo. Kde ponúkol americkej spoločnosti  teóriu behaviorizmu ako návod k správnemu verejnému životu. Vyžadoval napríklad aby sa deti odoberali rodičom a vychovávali vo vedecký riadených inštitúciách, ktoré z nich naprogramujú jednotlivcov podľa potrieb spoločnosti. Jeho návrh bol odmietnutý verejnosťou. Považovala otázku o tom kto je to človek za nekompletne zodpovedanú.  Pluralita názorov bola zachovaná. Obraz o človeku iba ako funkcii myslenia o ňom prehliada predreflexívny život. A tým aj autonómiu osobnosti. Svet prežívaný.  Prežívanie jeho metafyzického základu, ktorý je vždy viacej žitý ako refelktovaný.  Disponabilít človeka, ktoré  sú  zavinuté v jeho existencii. Potom aj tvorivá vitalita je aj prejavom rozvoja  toho.

O  tvorivej vitalite premýšľal a písal H. Bergson ako takej ktorá je etická, má personálnu podobu. Spája osobu a rozum. Je vo vzťahu osoby a jej disponovanosti poznávať pravdu. Preto tvorivosť cez intuíciu prepodstatňuje  zo statickej etiky na dynamickú etiku. Je treba Ísť poza geometrický rozum, zosilnením intuície, píše H. Bergson.  Potom sme intuitívne účastný na existencionálne dôležitých obsahoch života. Na nových emóciách v týchto obsahoch. Tento stav môže človek prijať, ale má aj slobodu ho odmietnuť. Bergson uvádza podobenstvo o Milosrdnom samaritánovi. Účastníci tohto podobenstva, ktorí žili v uzavretej etike,  zranenému nepomohli.  Príkladom takéhoto prepodstatnenia sú aj témy siedmych blahoslavenstiev. Počúvame im ako počúvame hudbe. Menia našu existenciu, ak ich prijímame. Harmonizujú vzťah konteplatívneho a racionálneho, ako súčasť mentálnej jednoty.  Analógiu počúvania hudby používal Bergson. Ale aj slovenský hudobný skladateľ O. Ferency napísal štúdiu Dvojaká prítomnosť človeka v hudbe. Na hudbe môžeme byť účastný jej počúvaním, ale až chcem hudbu analyzovať jej štruktúrami, hudba je dávno preč. Počúvanie hudby je spojené s predrefelxívnym životom a intuíciou, ktorou sme účastný na tvorení.  V dnešnom mediálnom huriavku,  vťahujú do emócii pokoja  slová, blažení tichí, lebo im bude patriť zem. Alebo blažení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtený. To sú tí, ktorí ostali za plotom radikálnych revolučných rajov. Kde ospravedlnenie z revolúcie vytvára chaos medzi tým čo je dobre a čo zle. Medzi nevinou a vinou. Ak vyberieme hudbu z jej vlastného prostredia, je preč. Podobne ak kresťanstvo  vyberieme  z jeho vlastného prostredia života veriaceho už to nie je kresťanstvo. Na potrebné miesto kresťanstva pri poznávaní poukazuje J. Patočka.  J. Patočka, ktorý recenzoval  v roku 1936   knihu H. Bergsona  „Dvojaký zdroj náboženstva a mravnosti “   aj odtiaľ  mohol mať podnety, pre svoj názor o dvoch tradíciách európskeho poznávania.


Dve tradície europského poznávania

Rozviedol ich v knihe „Európa a doba po európska“, ktorá vyšla v roku 1991.  Konštatuje, že európske poznávanie má dve tradície. Demokritovskú, náhľadom do veci a  javov, zákonitosti predom daných. Usporiadaných v systematickom vedení. Akoby  uzavreté v štruktúre. Preto je oslabené povedomie ducha.  J. Patočka píše, že demokritovské myslenie je iba jeden pól európskej tradície poznávania. Konštatuje, že v jeho stopách  sa bude viesť snaha o preskúmanie hmotnej prírody. Vysvetľovanie je princípom.  Duša je tu chápaná ako  taká ktorá je tu iba pre poznávanie tohto vonkajšieho sveta.  Druhá tradícia  Platónska  má v starostlivosti dušu samu, pre ňu samu. Táto starostliosť o dušu pre ňu samu  chýba. Žijeme v Európe jednostranne prvou tradíciou. Ceníme si rozum, ale celý človek je telo a duša.  Duša je v centre starostlivosti.  V tejto platónskej tradícii  nejde  o poznávanie „veci“, ktoré majú ukázať   svoje skryté stránky, ako uvádza  J. Patočka.  V tejto platónskej tradícii,  ide o seba utváranie človeka samého, aj mravne zdôvodňovanou myšlienkou.  Píše, že medzi týmito dvomi tradíciami je napätie a iba metafyzika a má na mysli tú kresťanskú , môže  navodiť medzi nimi harmóniu. Môžeme povedať mravnými náhľadmi. Ako píše Bergson, prepodstatniť to statické, vonkajškové na vnútorné dynamické v konkrétnom momente žitia. Bez toho sa nedosiahne potrebný duševný stav konštatuje Bergson. Ten môže regredovať  apatiou, atarxiou na spôsob stoikov, či epikurejcov. A nepozorujeme v modernom svete nárast takých spôsobov života? Prevládla demokritovská tradícia. Preto v európskom vývoji je skreslená predstava o tom čo udržuje civilizáciu.  C. Shilito-Clarce píše, že intuitívna úroveň  predstavuje okamžitú odpoveď  individuálneho morálneho vedomia. Ako prejav pochopenia. Okrem toho  je to aj kritická hodnotiaca úroveň. Ako vysvetlenie. L. Sugarmanová poznamenáva, že západný človek kladie dôraz na seba umocnenie, až po seba konštrukciu konca. Metafyzika znamená rozpoznávanie vopred daných princípov. To je ako od vysvetľovania hudby, k počúvaniu hudby, k intuícii,  pochopeniu. To znamená počúvať  personálneho ducha, ktorý nás nekonečne presahuje. Sme vnorený v jeho nekonečný rozmach. Kresťanstvo ponúka účasť na tomto všetko presahujúcom personálnom živote Božstva. Potom aj konanie je viacej ako jeho účelové  produkty, na ktoré je západný, dnešný človeka taký hrdý.

Slovenský filozof Š. Polakovič  uviedol do slovenskej odbornej spisby analýzu konania, ktorú urobil M. Blondel,  francúzky filozof. Využívam každú možnosť, aby som toto pripomenul.  Pretože  toto vysvetľuje ako činnosť súvisí so zmyslom života v princípoch. Vyšla na pokračovanie vo Filozofickom zborníku MS v Martine v štyridsiatich rokoch XX. storočia. V konaní M. Blondel rozlišuje túžbu človeka po nekonečne. Sme vystavený riziku,  že budeme chcieť túto túžbu po nekonečne investovať iba do konečných  vecí.  Ale je to márna snaha. Je sprevádzaná sklamaním. To čo včera malo význam, po takomto pokuse už význam nemusí mať. Človek po týchto márnych pokusoch môže ostať nihilistický a cynicky.  V konaní je vôľa chcejúca, presahuje našu vôľu chcenú. Vôľa chcejúca smeruje k  väčšej  účasť na bytí, je súčasťou absolútneho Bytia v nás. Chce prepodstatniť vôľu nami chcenú. Pozorujem tú analógiu s prepodstatnením statickej etiky na dynamickú v Bregsonových úvahách. M. Blondel túto dynamiku vo vývine   nazýva normou bytia. Ona má  transcedentnú povahu. Konanie a poznávanie súvisia. Rozlišuje poznanie nocionálne, tvoríme svet pojmov, predstáv, poznatkov. Ma chrániť človeka pred neurčitosťou, nepresnosťou intuitivizmu.  Prospektívne poznanie je skutočné bezprostredné  poznanie. Niečo ako počúvanie hudby. Sme jej účastný, ale až začneme o nej premýšľať cez pojmy, predstavy, cez jej štruktúry. Hudba je preč. To nie je o náladách, ale o vôli. Chcení. Cieľoch, slobode k výberu toho“ jedine potrebného“ .  


Ruská mentalita a západoeurópska mentalita

Veľa javov ukazuje, že porozumieť rozdeleniu Európy, alebo euroamerickému svetu, je možné aj cez tieto koncepcie. V roku  1929 vyšla v Prahe kniha „Současná  ruská filozofia“.  Napísali ju vyhnanci, filozofi z Leninovho Ruska, ktorí sa mohli usadiť v Prahe a pôsobiť  na  jej univerzite. Štúdiu  „Ruský svetový názor“ napísal  Simon Frank. Konštatuje, že ruské myslenie je  od základu založene intuitívne. Píše, že systematická pojmová stránka v poznaní sa nezdá byť vedľajšou stránkou, ale niečím schématickým, nie je rovnorodým myslením s plnou pravdou. Uvádza, že nový západoeurópsky človek  cíti seba samého ako  individuálne mysliace vedomie a všetko ostatné ako dané pre toto vedomie. Nechce byť súcnom, ale vníma sa ako inštancia, ktorá stoji proti súcnu. Ruské myslenie sa cíti byť ponorené v súcne, je jeho odnožou.  Uvádza, že ruský duch sa „bráni vidieť výraz poslednej pravdy jedine v logickej evidencii,  logických súvislostiach. Poslednou inštanciou je pre neho skúsenosť, ale nie tá akú má napríklad anglický empirizmus,  kde niečo zažiť znamená niečo čo je iba  vonkajšie.  Čo možno uchopiť zmyslovým vnemom. Vonkajší plášť pravdy. Pre Rusov píše, niečo zažiť, niečo si osvojiť  znamená osvojiť si  vnútorným prežitkom a precíteným pochopením“. Ďalej S. Frank uvádza, že pre francúzky racionalizmus je ilustráciou známe Decartovo“ Cogito ergo sum“. Pre ruské myslenie píše, je cesta od „cogito“ k „sum“ umelá cesta.  Pravá cesta vedie od „sum“ ku „cogito“.  Gurvič v inej štúdii k ruskému právnemu vedomiu, pripomína , že ruské intuitívne cítenie hĺbky idei je spojené s vernosťou k nej a s prehliadaním neraz nevyhnutných organizačných stránok života. Až konfrontácie mobilizujú aj po organizačnej stránke. Píše, že ruskej národnej povahe nestačia drobné predpisy, chce sa idei dobra zmocniť celého v jeho najvnútornejšej podstate.  Ťažko sa v tejto národnej povahe ustaľuje rešpekt k právu a poriadku.  Platí toto ešte? Môže byť pokušenie západu dať tej mentalite poriadok z vonku? Pre Rusov úloha ?  
 
V knihe „Európa a doba po európska“, J. Patočka  uvádza, že Európa nie je schopná mravných náhľadov, ktoré sú potrebné pre kontrolu nad silami, ktoré uvoľnila. Táto kontrola predpokladá cestu od „sum“ ku „kogito“. Tu má slovanská mentalita poslanie pre Európu. Európe sa nemá ponúkať slovanská ríša, oproti súčasnej angolsaskej, či germánskej, alebo franskej. Ale rozvíjať slovanské duchovné tradície ako nástroj na pomenovanie javov dôležitých pre civilizáciu. Panracionalizmus je dôsledkom neschopnosti kontrolovať sily, ktoré sa uvoľnili. Podobne iracionalita.  Európske mentality, ich poznávacie štýly si majú čo povedať. Treba pamätať, že experiment jednej školskej triedy iba s jedným poznávacím štýlom viedol k nefunkčnosti triedy. To môže platiť ako metafora aj širšie.  Nazdávam sa, že poslanie Európy neskončilo, ako sa domnieva J. Patočka. Osobitnú úlohu tu zohráva stredná Európa. Musí konflikty západnej a východnej mentality reinterperetovať ako prácu na poznávaní toho čo udržuje civilizáciu, tú založenú Európou. Vojská a vojenské bloky východ západ sú symptómami depersonalizácie.  To je nesprávne.  Treba identifikovať západný omyl, že kult občana, ako kultúrna forma nepotrebuje vzťah ku kresťanstvu. A zase kult duše, ktorá sa rozplynie v neurčitosti intuície, na východe,  je znakom, že sa nemôžeme o tú dušu starať. Pretože iba duša a telo je celý človek. Povedané personalistický, starostlivosť o dušu a duševno udržuje civilizáciu. To znamená živý vzťah medzi racionalitou a kontepláciou.  

Bez filozofie personalizmu, najmä kresťanského sa  nebude dať pochopiť konflikt západ východ. Ani ho reinterpretovať.  Filozofia personalizmu ostáva nepovšimnutá. Ostáva úlohou.   Preto sme stále svedkami putovania vojsk západu na východ. A neskôr z východu na západ. Ale zničiť európsky východ znamená zničiť intuíciu, ktorej telesnosť dávajú tamojšie, prevažne slovanské národy.  Ide o Intuíciu európskeho typu. Zničiť tú časť telesnosti, ktorú západný človek odmietol, znamená, ignorovanie  časti seba v jeho možnosti transcedencie. Je aj ignorovanie skutočnosti, že za hranicami Ruska je intuícia iná, ktorá má slabú väzbu na vedomie. Intuícia Ázie. Táto nedoceňuje vedomie, preferuje podvedomie. Ťažko tvorí civilizačné inštitúcie.

Vývoj potrebuje antickou kultúrou, bibliou a kresťanstvom kultivované vedomie ako mentálnu jednotu poznávania a osoby.  Ak Západ zničí ruskú intuíciu, na západ môžu putovať sily Ázie s inou povahou intuície. Strená Európa musí interpretovať javy cez personalizmus.  Odpor stredoeurópanov voči excesom zo Západu je znak, že sa táto úloha začína rozpoznávať. Ríše zle vyjadrujú vzťah tela a duše.  A ten treba nanovo legitimizovať, pretože je dôležitý pre civilizáciu.  Stredná Európa musí dokázať počúvať možnosti prepodstatniť statickú etiku v dynamickú ako hudbe. A nerezignovať pritom na úlohu poznávať jej nástrojnosť. To je o metafore vzťahu tela a duše. Vzťahu racionálneho a komtemplatívneho. A toto môže byť pochopené ako cesta človeka k mentálnej jednote.  A ako podnet k európskej spolupráci od Atlantiku po Ural.  


Stanislav Hvozdík


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Vládny režim ide bojovať proti “konšpiráciám a lžiam” na webe

Rezortu vnútra sa nepáči spochybňovanie členstva v Európskej únii a zahranično-politickej orientácie

Na margo zásahu NAKA - ako to vidí JUDr. Harabín

Ako reakciu na známy zásah NAKA proti dievčaťu Sheile , pričom podobný čin - tentoraz voči kresťanom, zostal bez odozvy /socha Panny Márie pred hákovým krížom v scénke pre deti/, sme siahli do archívu pána JUDr. Haranína zo dňa 25. 10. 2016.

Proglas

Proglas

Imigrantská nároková kultúra

Ak by žil dnes George Orwell, tak by pri sledovaní súčasných mainstreamových médií  musel cítiť obrovské zadosťučinenie.

captcha