Ťažký zápas o zriadenie Technickej vysokej školy na Slovensku
V roku 1762 vznikla v Banskej Štiavnici Banská akadémia, vzápätí boli založené podobné školy aj v iných štátoch Európy, napr. 1775 Banská akadémia v saskom Freibergu, rok predtým École centrale des tra voux publices (1794) z ktorej neskôr vznikla parížska polytechnika École Polytechnique.
Banská akadémia bola jedným z významných centier európskej vedy Vznik akadémie na Slovensku nebola len náhoda – Slovensko bolo známe svojim nerastným bohatstvom, najmä zlatom, striebrom, meďou a železom. Povestné kremnické dukáty boli razené v najstaršej továrni sveta, Kremnickej mincovni, ktorá bola založená v roku 1328.
Svoj nadnárodný význam stratila Banská akadémia v roku 1867 po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní, po zavedení maďarčiny namiesto nemčiny. Vznik Československa spôsobil zánik školy, pretože česko-slovenská vláda nezmyselne žiadala od profesorov prísahu vernosti republike (od profesorov nemeckých univerzít v Čechách sa to nevyžadovalo). Profesori na znak protestu naložili prístroje a knihy na vozy a odišli do Šoproňu, kde postupne zanikla. Stopäťdesiatročná tradícia školy v Banskej Štiavnici hlboko zasiahla do kultúrneho a vedecko-technického života na Slovensku. Slovensko tak zostalo bez technickej vysokej školy a priemysel bez kvalifikovaných odborníkov postupne upadal. Arogancia česko-slovenskej vlády aktivizovala jednotlivcov a skupiny vzdelancov, nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, kde napr. prof. J. Jahn – pedagóg na brnianskej technike napísal: „Dovedu si představit, jak je ubohým Slovákům, upíra se jim námi, co rakouské vlády upírali nám…. Jsem přesvědčen, že Slováci techniky potřebují naléhavě, více než kterékoliv jiné vysoké školy…“. Vznikol akčný výbor na budovanie vysokých škôl na Slovensku, na čele s profesorom J. Hroncom, ktorý 17. mája 1936 vyhlásil Memorandum za Deň slovenských vysokých škôl. Toto memorandum podpísalo viac ako 500 miest a organizácií. Žiaľ, zápas o slovenskú technickú vysokú školu trval dlhých 20 rokov.
O rok neskôr z poverenia V. Šrobára, ministra s plnou mocou pre správu Slovenska, vypracoval ďalší návrh na zriadenie kompletnej vysokej školy technickej so sídlom v Košiciach. Tento návrh bol v roku 1920 predložený taktiež Národnému zhromaždeniu. Návrh profesora Ursínyho našiel podporu nielen u vysokoškolskej mládeže, ale aj u viacerých českých vysokoškolských profesorov z Českého vysokého učení technického v Prahe a z Českej vysokej školy technickej v Brne.
I keď obidva návrhy profesora Ursínyho zostali nezrealizované, neúspech ho neodradil a vo svojej aktivite pokračoval. Naďalej sa so svojimi výzvami a petíciami obracal na najvyšších predstaviteľov vládnucich strán, ale okrem toho, že slovenským študentom študujúcim na vysokých školách v Čechách boli pridelené ďalšie štipendiá, nedosiahol u vládnucich strán nič viac ako sľuby. Bez odozvy však zostali aj ďalšie návrhy, žiadosti a rezolúcie, ktoré boli predkladané vláde spolkami vysokoškolských študentov študujúcich v Brne a v Prahe, organizovaných v spolkoch Kriváň a Detvan, Zväzom slovenského študentstva, slovenskými pobočkami Spolku česko-slovenských inžinierov (SIA), Klubom inžinierov Slovákov, rôznymi organizáciami a inštitúciami, a taktiež viacerými slovenskými mestami, ktoré sa uchádzali o sídlo navrhovanej vysokej školy technickej.
Všetky postihol rovnaký osud – odloženie do spisov a odôvodenie, že vysoké školy zriadené v českých krajinách úplne stačia aj pre potreby Slovenska. V roku 1928 Ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠNO) vypracovalo návrh zákona na zriadenie slovenskej techniky. Podľa tohto zákona však slovenská technika mala mať len odbory stavebný a zememeračský. Vládna kríza však spôsobila, že ani tento návrh zákona sa nedostal do Národného zhromaždenia. Na margo otázky technického školstva na Slovensku profesor Ursíny krátko pred svojou smrťou sklamane konštatoval, že aj napriek tomu, že ministrom školstva v pražskej vláde sa stal už piaty Slovák (V. Šrobár, I. Markovič, M. Hodža, A. Štefánek a I. Dérer), je to s technikou čím ďalej tým horšie.
Zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku zostalo aj na začiatku tridsiatych rokov iba prísľubom. Vznikom republiky v roku 1918 zanikli 4 vysoké školy a najväčšiu škodu dostala Banská akadémia. Náhradou za zánik 4 vysokých škôl mala byť jediná vysoká škola – nedobudovaná Univerzita Komenského v Bratislave bez prírodovednej zložky. Táto situácia bola vo výraznom kontraste s českými krajinami, kde počas prvej republiky pôsobili dve české, dve nemecké vysoké školy technické a dve české a jedna nemecká univerzita. Veľký nepomer bol aj vo finančnom zabezpečení vysokých škôl v neprospech Slovenska. Technické školstvo na Slovensku zostalo naďalej iba na úrovni vyšších priemyselných a odborných škôl, ktorých celkový počet – osemnásť – bol žalostne nízky. Aby Slovensko dosiahlo približne ten istý pomer ako v českých krajinách, kde v tom čase existovalo 131 českých a 101 nemeckých priemyselných a odborných škôl, muselo by na Slovensku pribudnúť aspoň 60 takýchto škôl.
Čo vlastne bránilo tomu, aby Slovensko dostalo možnosť po vzniku Československej republiky vzdelávať sa v technických a prírodných vedách? Príčiny možno hľadať v neúspešných pokusoch o zriadenie vysokej školy technickej na Slovensku, a tiež aj v nedoriešenom štátoprávnom postavení Slovenska v prvej ČSR a nerešpektovaním a zatajovaním Pittsburskej dohody. Deklarovaním českej a slovenskej štátnosti ako štátnosti československého národa v Ústave ČSR z r. 1920 sa Slovensko v skutočnosti (aj keď to malo byť dočasné) vzdalo svojej národnej samobytnosti, ktorá jediná mohla byť právnym predpokladom spravodlivého doriešenia štátoprávneho postavenia Slovenska. Slovenskí študenti odchádzali aj naďalej študovať technické vedy buď na vysoké školy technické v Čechách alebo do cudziny. Počet študentov, ktorí odchádzali študovať do zahraničia bolo veľa, pretože záujem o štúdium technických vied na Slovensku pretrvával. Záujem o technické štúdium možno čiastočne dokumentovať údajmi o počtoch študentov zo Slovenska na vysokých školách v Čechách (prieskum každoročne zabezpečovalo MŠNO). Zatiaľ čo v školskom roku 1919/20 študovalo na vysokých školách technických v Prahe, Brne a v Příbrame 398 poslucháčov zo Slovenska, o dva roky stúpol ich počet na 742 poslucháčov. Od školského roku 1927/28 až do zriadenia technickej vysokej školy na Slovensku r. 1937 sa ich počet pohyboval medzi 500 – 600 poslucháčmi ročne.
Myšlienka mať vlastnú technickú vysokú školu zostávala stále živá a aktuálna, boj za jej zriadenie pokračoval a na intenzite naberal najmä v rokoch svetovej hospodárskej krízy, ktorá vypukla r. 1929 a citeľne zasiahla Slovensko. Hnutie za slovenskú techniku sa začiatkom tridsiatych rokov dostalo do nového štádia, keď na rozdiel od predchádzajúceho obdobia nadobudlo masový charakter. Jednu z takýchto akcií zorganizoval Zväz slovenského študentstva (ďalej ZSŠ) v novembri 1931, išlo o „Deň slovenskej techniky“, počas ktorého sa uskutočnili vo viacerých mestách Slovenska manifestácie.
Do popredia boja za techniku sa po smrti profesora Ursínyho dostáva jeho bývalý spolupracovník na Vysokej škole technickej v Brne, matematik profesor PhDr. Juraj Hronec. Po uverejnení niekoľkých článkov, v ktorých sa zamýšľal nad potrebou technického vzdelávania na Slovensku, začali sa na neho obracať všetci, ktorých spájal jeden cieľ – zriadenie techniky na Slovensku. S cieľom osloviť čo najširšiu verejnosť navrhol ZSŠ v roku 1935 profesorovi Hroncovi zvolať stretnutie predstaviteľov politického, kultúrneho a hospodárskeho života Slovenska, na ktorom by sa dohodli na spoločnom postupe za realizáciu techniky na Slovensku. Zároveň požiadali profesora Hronca, aby sa ujal vedenia tejto akcie. Výsledkom spoločného stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 3. apríla 1936 bolo ustanovenie „Akčného výboru pre dobudovanie vysokých škôl na Slovensku“. Tento výbor mal deväť členov, profesor Hronec sa stal jeho predsedom. Členmi výboru boli okrem iných aj G. Husák za ZSŠ a Ing. arch. E. Belluš, Ing. V. Pecho-Pečner, Ing. L. Suran za Klub slovenských inžinierov. Akčný výbor sa rozhodol svoje požiadavky tlmočiť vláde formou „Memoranda“, v ktorom boli formulované požiadavky Slovenska v oblasti dobudovania vysokého školstva. Okrem toho výbor rozhodol vyhlásiť 14. máj 1936 za „Deň slovenských škôl“.
Na manifestáciách konaných z príležitosti tohoto dňa podporilo „Memorandum“ viac ako 500 miest, obcí a organizácií. Úspechom tejto akcie bolo odovzdanie podpísaných rezolúcií vláde dňa 16. júna 1936. V súvislosti so zabezpečením stability a obrany štátu po Hitlerovom nástupe k moci sa založenie techniky stalo reálnejším ako zriadenie prírodovedeckej fakulty. Pôvodný Akčný výbor sa pretvoril na „Akčný výbor pre postavenie techniky“. Aj v tomto výbore zaujali svoje miesto J. Hronec ako jeho predseda, G. Husák, E. Belluš, J. Martinka, A. Štefánek, Š. Janšák, J. Országh a ďalší. Nový Akčný výbor mal 18 členov.
Boli v ňom zastúpení delegáti všetkých politických strán, kultúrnych a hospodárskych inštitúcií Slovenska. Ustanovením Akčného výboru v tomto zložení sa podarilo vytvoriť širšiu organizovanú základňu hnutia za zriadenie techniky na Slovensku, ktoré sa dostávalo do rozhodujúceho štádia. Hlavnou úlohou „Akčného výboru pre postavenie slovenskej techniky“ ako poradného orgánu vlády bol zaujať stanovisko k odborom (názov odbor sa v minulosti používal na označenie fakulty) a sídlu budúcej školy. Išlo o veľmi neľahkú úlohu, a to najmä z toho dôvodu, že názory na zameranie techniky a na jej umiestnenie sa značne rozchádzali. Pod vplyvom názorov profesora Hronca sa Akčný výbor jednomyseľne uzniesol na návrhu piatich odborov – Odbor chemickej technológie a spracovania dreva, Odbor lesnícky, Odbor poľnohospodársky, Odbor stavebný a Odbor zememeračský.
Ministerstvo školstva však tento návrh zameraný na technické odbory neakceptovalo, aj naďalej sa pridržiavalo návrhu zákona o technike z roku 1928, podľa ktorého sa mal na škole zriadiť len odbor stavebný a zememeračský (tieto odbory boli z hľadiska finančných nákladov najmenej náročné na zriadenie). Stanovisko ministerstva podporili aj výsledky ankety k tejto otázke z novembra 1936, preto sa aj návrh zákona z r. 1937 dostal do Národného zhromaždenia práce v takejto podobe. Akčný výbor v obave, aby tento návrh zákona nezostal nakoniec nerealizovaný, s návrhom MŠNO súhlasil, ale s podmienkou, že sa ostatné odbory budú doplnené ihneď ako nastanú priaznivé podmienky Vysoká škola technická Dr. Milana Rastislava Štefánika bola zriadená 25. júna 1937 so sídlom v Košiciach a svoju činnosť začala podľa vládneho nariadenia z 12. augusta 1938. V školskom roku 1938–39 boli otvorené tri oddelenia: Oddelenie inžinierskeho staviteľstva konštruktívneho a dopravného, Oddelenie inžinierskeho staviteľstva vodohospodárskeho a kultúrneho a Oddelenie zememeračského inžinierstva. Z Košíc sa však novozaložená škola pre známe udalosti v súvislosti s “viedenskou arbitrážou” musela ešte pred začatím vyučovania odsťahovať do Prešova a odtiaľ do Turčianskeho Svätého Martina. Na základe vládneho nariadenia zo 14. februára 1939 sa zmenil názov školy na Slovenskú vysokú školu technickú (SVŠT) a vládnym nariadením z 20. septembra 1939 sa sídlom školy stala Bratislava.
Prvých elektrotechnických inžinierov začal vychovávať Odbor strojného a elektrotechnického inžinierstva, a to na základe zákona a vládneho nariadenia z 3. júla 1940, ktorým boli k trom už otvoreným odborom pridané na SVŠT ďalšie dva nové odbory, a to Odbor chemickotechnologického inžinierstva a Odbor strojného a elektrotechnického inžinierstva, ktorý mal spočiatku len Oddelenie strojného inžinierstva. Vládnym nariadením zo 17. júla 1941 sa Odbor strojného a elektrotechnického inžinierstva doplnil o Oddelenie elektrotechnického inžinierstva.
A práve tento dátum je bodom nula na časovej osi, od ktorého sa začala odvíjať história elektrotechnického vysokého školstva na Slovensku a hlavne elektrifikácia Slovenska.
Ján Vlnka
__________________________________
Text prednášky na konferencii Panslovanskej únie s názvom Prečo nemôže byť 28. október slovenským štátnym sviatkom, ktorá sa uskutočnila 13.10.2014 v Bratislave.
