Martinská deklarácia (stručná analýza)
Pri príležitosti stého výročia prijatia Deklarácie slovenského národa, známejšej pod názvom Martinská deklarácia, sa o tomto dokumente široko diskutuje. Slovenský parlament dokonca pristúpil k neštandardnému kroku a ustanovil 30. október (deň schválenia tohto dokumentu) za (jednorazový) štátny sviatok.
Navyše oficiálna historiografia nás už 100 rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému, štátu. To je však nevedecká megakonšpirácia a je trápne ak ju šíria aj profesionálni národovci.
Martinskú deklaráciu treba skúmať najmä z pohľadu legitimity, legality, formy a obsahu .
Z hľadiska legitimity treba vyriešiť mandát účastníkov zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine. Profesor štátneho práva Vojtech Tuka to vysvetľoval tézou interregna. Interregnum je stav, keď staré regnum (kráľovstvo, štát, vláda) už neexistuje a nové regnum ešte neexistuje. V takomto politicko-štátoprávnom vákuu sa bývalí občania stávajú „interrexmi“ - dočasnými nositeľmi suverenity a môžu vytvoriť akýsi prasnem a prijímať v mene národa nielen deklarácie ale aj štátoprávne akty. V tomto prípade však staré regnum (Uhorské kráľovstvo) v deň schválenia Martinskej deklarácie ešte existovalo a dokonca ukázalo ostré zuby, keď 31. októbra 1918 v Prešove nechali maďarskí dôstojníci popraviť 41 vojakov slovenského pôvodu a dvoch civilov. Takže žiadne štátoprávne vákuum tu nebolo a teda postavenie interrexa nemal nikto. Podľa mňa je skôr akceptovateľná téza o revolučnej ústavnosti, či zákonnosti. Zmena kvality v spoločenských vzťahoch sa považuje za revolúciu a takto sa zmeny diali v histórii celkom bežne. Obdobie prijatia Martinskej deklarácie bolo časom kvalitatívnej zmeny spoločenských vzťahov a preto by som Martinskú deklaráciu z hľadiska legitimity nespochybňoval.
Horšie to však je z Martinskou deklaráciou z hľadiska lagality. Existujú totiž dve verzie Martinskej deklarácie. Tá pravá, ktorú účastníci martinského zhromaždenia skutočne schválili, avšak ktorej text v celku nepoznáme, pretože sa niekde „stratila“ a potom tá druhá, ktorej celý text síce poznáme, avšak je to falzum. Za falzifikát označilo Hodžom pozmenený text aj niekoľko priamych účastníkov stretnutia v Turč. Sv. Martine. Čo to teda oslavujeme? To čo nepoznáme, alebo falzum? V čase keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky sv. Martin opustila, sa z Budapešti dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol, už schválený, text (bez vedomia väčšiny účastníkov martinského stretnutia) dodatočne zmenený, teda sfalšovaný. Z právneho hľadiska je takto pozmenený dokument nulitným aktom. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska.
Z hľadiska formy je Martinská deklarácia len politickým vyhlásením. Nebola viac než manifestáciou. V žiadnom prípade nemôže byť považovaná za štátoprávny akt, už preto nie, lebo falzifikát nemôže byť ako štátoprávny akt akceptovaný.
Z hľadiska obsahu sú tu tri hlavné problémy:
- Viacerí politici a historici tvrdia, že Martinskou deklaráciou sa Slováci prihlásili k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. V čase keď deklaráciu schvaľovali, však ešte účastníci martinského zhromaždenia o založení nového štátu nič nevedeli a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Tvrdenie o tom, že Slováci sa Martinskou deklaráciou prihlásil k česko-slovenskému, či skôr k československému štátu, považujem za megakonšpiráciu, a to bez ohľadu na to kto, kedy a z akých dôvodov to tvrdí. Je to čisto špekulatívna úvaha. Ak to tvrdia čechoslovakisti, tak tomu rozumiem. Ak to ale tvrdia aj tí, čo sa vyhlasujú za slovenských vlastencov, tak to je čudné. O česko-slovenskom, či československom štáte nie je v deklarácii ani slovo. Veľmi mi to pripomína komunistický triedny výklad histórie a práva;
- Podaktorí tiež tvrdia, že Martinskou deklaráciou sa Slováci prihlásili k právu na sebaurčenie. Skutočne? Prihlásili sa k tomuto právu ako súčasť (neexistujúceho) jednotného československého národa? Tak to stojí vo sfalšovanej verzii deklarácie, ktorú budeme tento rok oslavovať. Nepopreli náhodou takto identitu slovenského národa?
- Veľkým nedostatkom sfalšovanej verzie Martinskej deklarácie je, že Milan Hodža pri pozmeňovaní (už schváleného textu) dosiahol, aby bola vypustená požiadavka na vlastné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii. Aj toto budeme oslavovať?
Pozitívom Martinskej deklarácie však (napriek všetkému) je, že Slováci takto, aj keď len deklaratórne, zrušili zväzok s Uhorskom. Podľa samotných účastníkov martinského stretnutia tento krok obsahuje aj platný, avšak stratený, text deklarácie.
Niekedy mám pocit, že politici používajú cudzie slová bez toho, aby poznali ich skutočný význam. Napríklad Martinskú deklaráciu považujú za štátoprávny akt. Podľa slovníka cudzích slov a tiež podľa politologického slovníka sa deklaráciou rozumie vyhlásenie, najčastejšie verejné a slávnostné; politické vyhlásenie o závažnej otázke; vyhlásenie o obsahu zásielky, kamióna a pod. Termín „deklarácia“ môže byť tiež použitý na označenie medzinárodnej zmluvy. Deklarácia však v žiadnom prípade nie je štátoprávnym aktom. Nepoužívajme cudzie slová, ak nerozumieme ich významu! Slovenská história bola toľkokrát zamlčovaná a falšovaná, že si to vyžaduje nové, ničím nezaťažené historicko-právno-ekonomické skúmanie. Musíme si však vždy hovoriť pravdu. Prekrúcanie, či falšovanie našej histórie nás vždy len a len poškodí, a to aj keď tým sledujeme obhajobu národných záujmov.
Neviem na čo nám bol dobrý ten jednorazový štátny sviatok. Naozaj by bol stačil ten pamätný deň.
JUDr. Milan Janičina
