Vyhlásenie Panslovanskej únie k 28. októbru

Vyhlásenie Panslovanskej únie

k 28. októbru

Čechoslovakisti v slovenskom parlamente chcú uzákoniť 28. október ako slovenský štátny sviatok. Na odôvodnenie tohto návrhu používajú göbbelskovskú lož, že slovenský národ sa 28. októbra 1918 stal štátotvorným národom a uplatnil svoje právo na sebaurčenie.

           Národ získa právo na sebaurčenie uvedomením si seba samého. Vtedy sa stane štátotvorným subjektom. V novodobých dejinách sa slovenský národ konštituoval v období slovenského národného obrodenia. Svoje právo na sebaurčenie uplatnil (aj keď neúspešne) po prvý raz v roku meruôsmom. Odvtedy sme my Slováci štátotvorným národom.

Českí politickí predstavitelia ešte pred vznikom Česko-Slovenska, ale aj potom účelovo a programovo tajili a popierali existenciu slovenského národa a sústavne hovorili o jednotnom československom národe – implicitne o národe českom. Ich výroky by zabrali veľa priestoru, ale na úvod do problému postačí niekoľko výrokov tatíčka osvoboditele. T. G. Masaryk napríklad v memorande Independent Bohemia z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi, tvrdil: „Slováci jsou Čechy, přes to, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka“. Masaryk vyjednávačom zo slovenského krajanského vedenia v USA v roku 1918 povedal: „Uvědomte si páni, že ste v situácii nulových veličin!“. V Memorande Uznanie Československej národnej rady a československej armády Masaryk 31. augusta 1918 vyhlásil: „Slovenský jazyk jest archaickým dialektem češtiny... .“. Pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921 tatíček osvoboditel tvrdil: „Není slovenského národa. To je výmysl maďarské propagandy … český národ jest i pod Tatrami.“.

Od roku 1918 sa toho veľa nezmenilo a česká elita vníma Slovákov stále rovnako. Na ilustráciu uvádzame výrok českého historika Jana Rychlíka, ktorý sa o práve Slovákov na sebaurčenie ešte v roku 1997 vyjadril takto: „Základní nedostatek uvedené koncepce, která je ovšem spíše právní kasuistikou, spočívá v tom, že se opírá o zcela abstraktní a nedefinovatelné principy, jako např. o tzv. právo národa na sebeurčení, a ignoruje reálnou situaci.“

Britský publicista a historik slovanských národov Robert William Seton-Watson, ale aj E. Beneš v svojich pamätiach uznali, že Česko-Slovensko vzniklo len náhodou. Veľmoci pôvodne nemysleli na rozbitie habsburskej monarchie, a preto vytvorenie tohto štátu bolo výsledkom dodatočných politických kalkulácií a kombinácií. Česko-Slovensko teda nevzniklo ako výsledok hrdinského boja československého národa. Ak by to víťazné mocnosti nepovažovali za súčasť svojich strategických záujmov, nepomohli by ani československé légie, ani vojenské, či diplomatické schopnosti M. R. Štefánika, ani Masarykove a Benešove intrigy. Bolo v záujme víťazných mocností oddeliť Nemecko od Ruska a zamedziť ich spolupráci. Preto musel vzniknúť „sanitný kordón“, ktorého súčasťou sa stalo aj Česko-­Slovensko. Takže vodcovia „československého národa“ využili záujmy víťazných mocností a ako štátotvorný subjekt prezentovali „československý“ (implicitne český) národ.

           Formálne založili Česko-Slovensko 28. októbra 1918 Česi. Slovenský národ sa ako štátotvorný subjekt prejavil až 30. októbra a to deklaráciou prijatou v Turčianskom sv. Martine. Teda nie 28. október, ale 30. október by si mali Slováci pripomínať – pravda, ak by mali čo oslavovať. Martinská deklarácia bola 31. októbra 1918 doplnená zápisnicou nazývanou tiež Tajná klauzula, podľa ktorej štátoprávne riešenie česko-slovenských vzťahov na Slovensku bude platiť len 10 rokov a potom sa Slováci slobodne rozhodnú, či v spoločnom česko-slovenskom štáte zostanú, alebo nie. Keďže však ustanovenia Tajnej klauzuly československá (rozumej česká) vláda ignorovala, nastal 31. októbra 1928 na Slovensku stav vacuum iuris. V tento kritický deň totiž zanikol etický podklad istých ústavných ustanovizní, pretrhla sa právna kontinuita, prestala dočasná platnosť dôležitých zákonov. Právny stav sa v určitom ohľade premenil na stav faktický, ktorý nespočíval na autorite zákonov, ale len na fyzickej sile. A tento mimozákonný, precíznejšie zákonoprázdny stav sa nemohol úplne napraviť ináč, len pomocou uplatnenia sebaurčovacieho práva slovenského národa. Dovtedy český štát vykonával na Slovensku okupačnú a koloniálnu správu. Chargé d’ affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši 157, zo 6. novembra 1919 písal do Londýna: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou“. Sčasti bol tento stav napravený 19. novembra 1938 keď Národné zhromaždenie Republiky československej prijalo ústavný zákon o autonómii Slovenskej krajiny. Slovenský národ však uplatnil svoje sebaurčovacie právo v plnom rozsahu prostredníctvom Slovenského snemu, až 14. marca 1939. Na výhrady odporcov slovenskej štátnosti, že 1. Slovenská republika vznikla pod kuratelou Nemecka, treba opätovne pripomenúť, že aj Česko-Slovensko vzniklo pod kuratelou cudzích mocností. A k charakteru (v tom čase už Československa) vyslanec v Prahe James Addison, v depeši č. 235, z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom — „Polizeistaat"". Podľa tajomníka britského veľvyslanectva v Prahe Bruce Lockharta: „[Česi] kolektívne a individuálne prosperovali. Ak boli hladujúce deti na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, v Prahe sa tvorili noví milionári“.

Heslo Slovensko v II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921, začína takto: „Ani v době nejvétší persekuce převážná vétšina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverénní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má dúvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“ Ďalej Ottov obchodný náučný slovník pokračuje: „Slovensko bude naší koloniální zemí. “

Pražský Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži v jednom zo svojich dokumentov navrhuje: „Pro český štát jest velice výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrné řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km² nemá ani polovinu lidí, kolík jich mají české země (59 na 1 km², zatím co české země 128). Slovensko se může štát kolonizační zemí českou.“

            Takže tvrdenia o uplatnení sebaurčovacieho práva Slovákov 28. októbra 1918 sú len čechoslováckymi bludmi. Ako tvrdili českí Národní demokrati „Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena a převážná většina českého národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož  jádrem byl suverénní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“. Slovensko bolo pripojené k českému štátu pomocou politického a vojenského nátlaku, teda bolo českým štátom anektované.

           Panslovanská únia pripomína poslancom slovenského parlamentu, že zložili sľub vernosti Slovenskej republike. Bolo by preto prinajmenšom nenáležité a hlúpe, ak by degradovali deň, keď bola schválená slovenská ústava, len na pamätný deň a povýšili deň, keď sa naša vlasť stala českou kolóniou, na štátny sviatok.

Bratislava 1. septembra 2017

Predsedníctvo Panslovanskej únie

2

• Predch.
• Nasl.