Stredná Európa nachádzaná a opätovne strácaná
Národy strednej Európy čelia viacerým paradoxom. Na jednej strane sú svojim obyvateľstvom otvorené ku spolupráci, ale na druhej strane, politiky strednej Európy nie sú otvorené tejto stredoeurópskej spolupráci, ktorá by mohla dať strednej Európe potrebnú váhu. Dôsledkom toho je, že tieto politiky pravidelne hľadali oporu vo veľmociach. Neraz medzi sebou aj súperiac, pokiaľ ide o voľbu patronátnej veľmoci. Ako je to aj v súčasnosti. Neraz obetujúc to, čo by nikdy nemalo byť obetované. Napríklad mier. A to napriek skúsenosti, na ktorú sa poukazovalo už celé minulé storočie, že veľmoci nikdy nedostali svojho záväzku. Namiesto toho aby založili účinné formy stredoeurópskej spolupráce. Namiesto toho aby prehodnotili minulé chyby v pokusoch o strednú Európu.
Hľadanie a nachádzanie stredoeurópskej tradície
Stredoeurópsku tradíciu a kultúru treba nájsť v pokusoch o strednú Európu. Tie neboli explicitným programom. Skôr boli prítomné v niektorých etapách historického a kultúrneho života v jej histórii. Aj Veľká Morava bola pokusom o strednú Európu a nepodaril sa. Aj Uhorsko bolo pokus o strednú Európu a nepodaril sa. Aj Poľsko - Litovská únia, Jagellovci na uhorskom tróne, ako ašpirácia o strednú Európu sa nepodarila. Aj Rakúsko Uhorsko bolo pokusom o strednú Európu a nepodaril sa. Treba ale povedať, že tieto historické, politické a kultúrne útvary mali aj svoje zásadne významné svetlé stránky. Zanechali dobré stopy. Mohli by sa rozpoznať, sumarizovať ako tradícia strednej Európy. Mohli by napomôcť spolupráci v strednej Európe.
Počas prvej československej republiky, myšlienka stredoeurópskej spolupráce bola aktuálna. Bolo tragickou chybou všetkých stredoeuropských krajín, že sa nezmohli na autonómnu vlastnú politiku zblížením. Čo by mohlo byť pevným základom stredoeurópskej aktivity a organizácie. Nedopustiac, aby národy strednej Európy sa stali hračkou v rukách veľmocenskej politiky a prestížnych ambícii kohokoľvek. Stredná Európa nenašla ako celok nie len spoločného menovateľa, ale ani dosť síl vytvoriť solídny myšlienkový predpoklad pre vlastnú politickú koncepciu. Tieto slová, boli napísané v roku 1938, po anšluse Rakúska, nacistickým nemeckom sú aktuálne aj dnes. Autor, ktorý písal pod pseudonymom Bohemus, v časopise „Tak“, uzatvára, že veľmoci, ktoré od prevratu v roku 1918, zasahovali do strednej Európy, vymáhajúc jedno, zabraňujúc druhé, náhle cúvli, prenechajúc zodpovednosť dejinám.
Tieto slová sú rovnako platné aj po rokoch 1948, 1968, 1989. A sú platné aj pre súčasnú strednú Európu. Osobitne V- štvorku. O prevrate v roku 1989 sa hovorí ako revolúcii. Ale nebolo odmietnutie totality národmi strednej Európy, včítane slovenského a českého národa, aj dielom štátnickej tradície, ktorá pretrváva v povedomí ako niečo lepšie ako bol totalitný systém jednej strany? Subjektom tejto štátnickej tradície bol národný štát. Etnicky aj politicky chápaný národ.. Súčasná EÚ považuje národy, ich kultúru za prekážku zjednotenia Európy. To pripomína Ríšu, ako politický útvar minulosti. Ríša chce nahradiť všetky subjekty , aj národy. V tomto zmysle sa musí nájsť nie len stredná Európa, ale aj západná Európa a východná Európa. Ako autonómne celky. Európska únia by potom mala byť konfenderáciou západnej Európy, strednej Európy a východnej Európy.
Preto je dôležité nájsť tradíciu strednej Európy. Tradícia súvisí s pluralitou. Tradícia obsahuje dimenziu toho čo je uzavreté, ukončené, ale aj toho čo ostáva otvorené a čo je plurálne. Prejavuje sa v odlišnostiach, ktoré spája to čo je tradíciou uzavreté. Ako princípy. Rok 1989 je aj v dôsledku najvšeobecnejšieho povedomia tejto národnej, štátnickej tradície. U národov, ktoré prešli totalitou. Totalita bola prejavom mentality „ríše“, ktorá chce sebou nahradiť identitu svojich subjektov. Riziko tejto tradície , národnej a štátnej je, že sa bude pozerať iba do minulosti. Nebude spôsobilá pozrieť sa na históriu z hľadiska prítomného stavu. Z hľadiska toho čo ostáva v tradícii otvorené. Nedopovedané. Čo je pluralitné. Proti pluralite je skutočnosť, že túto národnú štátnickú tradíciu následne chceli reinterpretovať ľavicoví politici, ako iba svoju. Pravicoví politici, kresťanskí politici, konzervatívny politici, zase iba ako svoju.
Nakoniec ako tichá voda, ktorá podmýva brehy, najúčinnejší boli liberálni politici. Podmyli pluralitu a v mene slobody obmedzujú slobodu. Smeruje to k totalite. Žijeme, tridsať rokov po zmenách v roku 1989, opätovne v jednostrannostiach liberálnej politiky. Takáto jednostrannosť prekvapí jej nositeľom pocitom slabosti. Preto opätovne hľadajú podporu u nejakých mocnosti. Keďže liberáli dávajú náboženstvo iba do svojich služieb, kresťanstvo sa začína podobať liberalizmu. V tejto zlej predstave liberáli podporujú imigráciu moslimov, vo viere, že aj oni sa podriadia liberalizmu. Ale toto je zásadný omyl už v prípade kresťanov, ktorý ho posilňujú, aspoň na Západe svojou neprirodzenou pasivitou.
Na Slovensku po smrti biskupa R. Baláža sa Cirkev mení novým predsedom biskupskej konferencie. Cirkev na Slovensku zapadá do liberálneho modelu, podriaďujeme sa mu. Umenšuje sa a liberalizmus diktuje svoje pravidlá. Cirkev si zamieňa pokoru s pasivitou a opúšťa skutky duchovného milosrdenstva. Prestáva napomínať hriešnikov. Tak ako na Západe to postihol vo svojej knihe budúci kňaz P., Smoleň, autor knihy „Cesta na Západ“, keď píše, že Západ už nechce Boha odpúšťajúceho vinu, ale Boha, ktorý ruší vinu. Toto je aj problém súčasného Slovenska a jeho liberálnej vlády. Liberáli pokojne zavreli kostoly pred boholsužbami. Vyžadovali, aby im takto kresťanstvo poslúžilo svojou poslušnosťou pri domnelom znižovaní rizík nákazy. Liberalizmus je iba transgresívny. Chýba mu zmysel pre transcedentno. Dejiny sa tak nepríjemne opakujú.
Preto je treba vyťažiť zo staršej aj novšej histórie prínosy, ktoré by sa dali chápať ak pretrvávajúca tradícia. Mohla by byť významným príspevkom k spolupráci v strednej Európe, a pomohla by ustrážiť ambície podmývať brehy kultúre, kresťanstvu, umeniu, vede, aj filozófií. Pozrime sa bližšie čo by mohlo byť takouto tradíciou, ktorá pretrvala všetky tie pokusy a o strednú Európu.
Nachádzanie tradície strednej Európy
Bola to cyrilometodská tradícia. Bolo to pravdepodobne prvý krát v Európe, kedy sa politická moc pýtala samej seba, kedy má zmysel. Vtedajší vladár Rastislav si pýta učiteľov, ktorý by jeho a národ vyučili pravde. Pretože prichádzajú mnohí a učia nás rozlične. Pýtajú od byzantského cisára učiteľov, ktorý by ich vyučili pravde. Predtým sa stakouto požiadavkou obrátili na pápeža. Ako by tento „ list kráľovského znenia“ predchádzal sv. Tomáša Aquinského, ktorý sa o niekoľko storočí neskôr pýta v „Summe Teologice“: Spočíva moc v blaženosti (zmysle života). Na jednej strane áno, pretože aj Boh je mocný a človek sa mu chce pripodobniť, ale na druhej strane nie, pretože moc sa môže mať tak k dobrému ako aj k zlému. Ale blaženosť, tá sa má iba k dobrému. To by malo ostať ako tradícia. Ak by toto stalo ako tradícia, nebolo by v strednej Európe odnárodňovania. Zbavovania obyvateľov ich národnosti a využívanie takto získanej hmoty-masy ľudí, na podporu „ríše“. Slováci s týmto majú osudovo zle skúsenosti. Preto sú povinní tento problém vysvetliť. Čo je to byť zbavovaný národnosti. Misia Cyrila a Metóda ukázali, že poznanie je bezpečné iba ak je vo vzťahu viery a rozumu. Azda môžeme povedať, že transgresia je iba vtedy bezpečná, ak nevylučuje trascedenciu. Potom je dôležitý vzťah rozumu a kontemplácie. Iba rozum bez kontemplácie nie je spôsobilý k múdrosti. Rastislav rozlišoval duchovnú moc a svetskú moc. Duchovnú moc vzťahoval na misiu sv. cyrila a metóda. Svätopluk zase chcel vteliť svet do kresťanstva, podľa návodu Západu. To by nemalo byť tradíciou.
Už v čase veľkej Moravy, ako to uvádza J. Koščo, slová každodenného života ako napríklad muž, žena, rodina, vojak, vládca, , manželstvo, otrok, moc a ďalšie majú iný obsah pred cyrilometodskou misiou a potom v dôsledku jej pôsobenia. Veľká Morava potvrdzuje teocentrické chápanie človeka, ale nevylučuje význam ani časných hodnôt. Je to tradícia vzťahu transcedencie a transgresie. Jej význam iba tragicky zdôrazňuje príklon Svätopluka k Frankom. Tí kresťanstvo videli iba v službách záujmu iba o tento svet. Odkazom Veľkej Moravy je tradícia kresťanstvom objaviť dušu človeka a to nielen v substancionálnom význame tohto slova, ale v o význame procesovo činnom. Svätý Cyril a Metód oproti stereotypizácii a formalizovaní významu slov, hľadia sa dopátrať ich skutočnému zmyslu, významu. Nachádzame to aj v texte jeho „Proglase“, kde sa apeluje na rozum a jeho vzťahu k duchu a duši človeka. Tradíciou je aj zákonodarstvo, ktoré chce prepojiť ľudský zákon s mravným zákonom sprostredkovaný kresťanstvom a prirodzeným zákonom. Znaky takéhoto vzťahu nachádzame v právnej pamiatke „Zákony sudnyj ljudem“.
Je to aj osobnosť panovníka Rastislava. Jeho koncepčnej výšky, osobnostnej výšky, rozhľadu . Táto misia dosiahla, že Evanjelium sa stalo zrozumiteľným a inkarnovalo sa do života ľudu. Hlásalo sa v jazyku ľudiu. To je znak plurality, ktorú zjednocuje porozumenie Evanjeliu.
Zánik Veľkej Moravy bol zapríčinený oddelením moci od duchovna. Aktérom tohto konfliktu bol aj západ. V osobe zradného biskupa Vichinga. A Svätoplukovej snahy byť ako západní králi. Bol kráľom. Ale na spôsob, ako toto chápali Frankovia. Západ. Tak je to aj v súčasnosti. Tento konflikt sa opakuje a je aj v súčasnosti medzi strednou Európou a západnou Európou.
Stredná Európa si ešte ponechala niečo z integrálneho poznania, syntézy existencie a pragmatiky cez hodnoty a zmysel. To by mohlo ostať v jej tradícii. Západ už regredoval iba k tomu techné. Pod vplyvom Západu, ktorý reprezentoval Viching, bolo vyhnaných dvesto žiakov sv. Metóda, duchovných a vzdelancov tejto doby. Pod vplyvom Západu sa chce neutralizovať kresťanstvo.
V Uhorsku sa kryštalizuje za kniežaťa Ondreja konflikt stredná Európa - Západ. Ale aj stredná Európa a Východ. Riešenie sa vynára také ako za Veľkej Moravy. Nezávislá cirkevná organizácia od Západu. Ale aj od Východu. Kontinuje tradícia oddelenia moci duchovnej od svetskej aj v strednej Európe. Kráľ sv. Štefan namáhavo, ale predsa vyjadruje ako prejav významu osoby človeka a národu. Rešpektoval národy svojho kráľovstva. Hovoril, že kráľovstvo je malé ak je kráľovstvom iba jedného jazyka. Uhorsko sa rozpadlo pretože vedúcou otázkou bola otázka: „viete aký by tu bol štát, keby jeho národy obetovali seba?“ Bol by to iba politický národ. Takýto „mega národ“ bol cieľom „mega človeka“ Najmä niekedy v polovici 19. storočia. Ale ako tradícia by mohla ostať idea, že veľa jazykov, nemusí byť babylónska veža.
To je aj riziko EU. Akoby sme počuli refrén: Aký by to bol štát EU, ak by sa národy Európy obetovali. Aspoň niektoré. Kráľ Matej a jeho renesančné snaženia v Uhorsku, bola vyvážená snaha o otvorenosť, ale aj vernosť tradícii. Oproti stuhnutostiam tradície je flexibilita k tomu čo je už ustálene a čo ostáva otvorené. Ľudové podania jeho osoby toto potvrdzujú. Ako tradícia by mohla ostať aj obrana kresťanskej identity pred osmanskou rozpínavosťou. Tradícia štátnosti, oproti osmanskému chápaniu štátu ako ríše.
Rakúsko Uhorsko bolo aj o potrebnej racionalite pri vytláčaní Osmanov z okupovanej časti štátu. Tým aj z Európy. O význame vzťahu posvätného a profánneho, pri obrane potrebného profánneho. To by mohla byť tradícia vzťahu kultúry a kresťanstva. Neobetovať posvätné profánnemu. Oproti iracionalite postupných imigračných premien v okupovanej časti Uhorska. Bolo aj o obnove podmienok života pre národy v ríši. Osobnosť Márie Terézie , ako jej dobu popísal V.L. Tapie, v knihe „Mária Terézia a Európa“. Uvádza, že sa v jej časoch žilo relatívne dobre aj sedliakom, mimo čas vojen. Uvádza snahu o jednotnú menu, vzdelávanie ľudových vrstiev, nové spôsoby výroby, aspoň v rakúskej časti ríše. Tradíciou by mohol byť aj odkaz „pragmatickej sankcie“, ktorej jadrom je uznanie, že celok je viacej ako jeho časti. V.L. Tapie cituje argumentáciu, z tých čias, adresovanú aj rozdrobeným útvarom strednej Európy, tiež pridruženým drobným krajinám vo väzbe k monarchii, že ich bezpečnosť a osobné blaho závisí na nedeliteľnosti tejto mocnosti, rovnakou mierou ako bezpečnosti celej ríše, teda tej mocnosti, podunajskej monarchie, závisí od podpory jej malých časti. To by mohol byť zásadne významný odkaz k tradícii. Na vzájomnej súdržnosti. Aktuálne aj dnes. Do tej istej rieky sa nedá dvakrát vstúpiť.
Ale objaviť celok strednej Európy, jeho tradície, je aj v súčasnosti dôležité. Samotné osobnosti ktoré ostali v pamäti, včítanie kráľov Rastislava, sv. Štefana, Mateja Korvína, Márie Terézie, Mateja Bella, Kollára, ale iste aj ďalších by mali byť odkazom, že duchovno je prvotné. Politika môže byť hodnotou iba u osobnosti, ktorá je morálnej, intelektovej a odbornej výške. Vyšehradská spolupráca toto v mnohom symbolizuje. Autor viacej krát v diele pripomína, že termín „rodilý Uhor“ sa netýkal iba Maďarov, ale rozumeli sa tým aj Slováci, Chorváti, Sedmohradčania. V pohraničných oblastiach s Osmanmi to boli Srbi, obyvateľstvo so statusom slobôd, ale aj vojenských povinnosti. Samosprávnosť o ktorú bola snaha, zastúpená zemskými snemami, napríklad v Čechách, osobitne na Morave, by mohla byť tiež tradícia. A to včítane tej neuskutočnenej v Uhorsku. Táto stredoeurópska súdržnosť, jej história, by mohla byť tiež účasťou tradície strednej Európy. Je zasypaná v troskách pokusov o strednú Európu. Treba ju odkryť. Nie cez beznádejný pohľad do minulosti, ale s vedomým nových úloh, tých premenlivých ako aj tých stálych. V. L. Tapie v už spomínanom diele, pripomína, že jednotlivé časti tohto Rakúsko uhorského súštatia si zachovali zemské samosprávne zriadenia. Tie zase pomohli udržať národnú identitu. Aj toto by sa malo stať súčasťou tradície strednej Európy, oproti snahám o akúkoľvek hegemóniu. Aj tú z EÚ.
V polovici devätnásteho storočia sa objavuje samospráva obcí. Desaťročia pokoja a relatívnej prosperity. Snaha evolúciou čeliť radikálnym revolúciám je spojená s menom kniežaťa Metternicha, ktorého ako historický kladnú postavu objavuje Alan Sked v knihe Metternich a Rakúsko. Rakúsko predstavuje silný organizačný potenciál vo vzťahu k hospodársym efektom. Ale je tu aj aj chronická chyba Rakúska, nestarať sa o národy v štáte v 19. storočí a viacej sa starať o zjednocovanie Nemecka. Orientácia nie na zvyšovanie váhy strednej Európy, ale na inú veľmoc. Zjednocované Nemecko neraz vojensky porazilo Rakúsko a vzalo si čo potrebovalo. Aj vo dvoch svetových vojnách XX. storočia to tak chcelo byť. Našťastie celkom nebolo. Ale stredná Európa sa dostala za železnú oponu smerom na východ.
V súčasnosti je tu mediálna opona, ktorá nanovo neprirodzene, proti vôli obyvateľstva, rozdeľuje Európu. Je tu objednávka doby, objaviť čo je z tradície živé. Čo je potom prevenciou proti mystifikácii minulosti a čo treba urobiť pre prosperitu strednej Európy a tým aj celej Európy a európskej spolupráce.
Strená Európa sa takto raz objavuje a inokedy stráca. Oslabovanie stredoeurópskej spolupráce môže viesť k paradoxom návratu k tým momentom histórie, ktorú to, alebo ono stredoeurópske etnikum považuje za svoju hviezdnú chvíľu moci. A snahu akumulovať túto moc a ovládať iných a vytvárať tak v strednej Európe odstredivé sily a hľadanie riešenia mimo jej hraníc. U mocností. Slovensko je lakmusový papier európskej spolupráce. Keď je snaha umenšiť Slovensko, je to znak zlého vývoja v tomto priestore. Ak sa vníma ako rovnocenné, je to znakom dobrých procesov v strednej Európe. Ale treba povedať, že sa neraz umenšujeme sami. Jazdecká socha kráľa Svätopluka, tak dôležitá vo vzťahu k Prahe, Krakovu a Budapešti, nemá doteraz obnovené označenie REX. Kráľ.
Porozumenie vývoja ako úloha pre stredoeurópanov
Jednou z príčin stredoeurópskej slabosti v súčasnosti, je chápanie vývoja iba ako pokroku technologickej povahy. Toto oslabuje aj Západ. Akoby technika vytvorila akúsi všetko vysvetľujúcu univerzálnosť. Očakávanie stále nového a niečoho novšieho je spojená iba s takým chápaním vývoja, ktorý je spojený s neustálou zmenou. W. Dylthey, bádateľ v oblasti hermeneutiky, to spresnil. Konštatuje, že vysvetľovanie je vo vzťahu k prírode a porozumenie k človeku. Pozorujeme, že je veľa vysvetľovania a málo porozumenia. Stále nové a nové vysvetľovanie prírody, len aby sa z nej dalo viacej a viacej ťažiť. Mať zisk.
Maximalizuje sa individualizmus až k popretiu prirodzených javov a na druhej strane rizika kolektivizmu ako prejavu internacionalizmu a túžby po meganárode. Dôsledkom toho je zvyšovanie životného tempa. Ignorujú sa tie podnety pre činnosť, ktoré sú duchovnej povahy. Preto je nadvláda civilizačných systémov nad človekom. Ľudí ovláda potom predstava, že všetko čo je lepšie je niekde za hranicami. Aj hranicami domova. A to často v celoživotnom postoji. Prekračovanie tejto hranice, aj v mentálnom slova zmysle, sa spája s pokrokom, ktorý je mimo domova.
Možno povedať, že Európa teraz hľadá svoj domov. Opúšťanie domova oslabovalo civilizačné inštitúcie, ktoré utvorilo aj povedomie domova, aby ho chránilo a rozvíjalo. Ukazuje sa, že civilizačné inštitúcie by vedela aj naďalej vytvárať v prospech sveta, najmä Európa. Dobrý domov je synonymum tak stálosti ako aj flexibility. K tomu je potrebné nanovo objaviť hranice domova. Pochvaľovanie si vývoja iba ako neustálej zmeny paradoxne prináša vyčerpanie a aj stratu hodnoty voľného času, s jeho príležitosťami pre potrebný odpočinok. Voľný čas G. Nimrodová v štúdii k voľnému času, chápe ako možnosť inovovať dobré bytie. Uvádza tri aspekty voľného času: čas, aktivity a skúsenosť. Voľný čas sa chápe ako čas, ktorý má význam po splnení povinnosti. A iných nevyhnutných aktivít. Chápanie vývoja iba ako zmeny bráni, rozpoznať kedy niečo končí, bolo splnené. Začína nové. Pretože chýbajú konštanty vývoja.
Krízy poukazujú, že konštantou vývoja je ľudská osoba a jej nároky po priorite bytia. Tailhard de Chardin hovorí o filopersonogenéze. O personalizácii spoločnosti. Národ je subjektom toho. Má okrem telesnosti aj svoje bytie kognitivitu, postoje, motiváciu, hodnoty.
Národ môže mať svojho ducha. Potom otázka, z akého ducha žije svoju telesnosť. Individualizmus a kolektivizmus rozkladajú túto personogenézu. Dôsledkom sú veľké rozpady v spoločnosti. Vývoj má obsahovať konštanty ľudskej osoby. Môžu mať podobu stálych vývojových úloh. Napríklad udržať v živote nádej. Udržať vieru v niečo, dobro. Povedomia krásna ako poznávacieho procesu. Teda pomimo bezprostrednej úžitkovosti. Udržať lásku, duchovno. Zdôrazňovanie stále nového zbavuje človeka dôležitej skúsenosti s vlastnou seba transcedenciou. Z psychologických koncepcií človeka, ktoré mali záujem o axiómy ľudskej antropológie akou je logoterapia, alebo psychológia talianského psychoterapeuta L.M. Rullu, je seba transcedencia kľúčovou vlastnosťou ľudskej psychiky. V logoterapii to znamená schopnosť človeka odstupu od svojho Ja a schopnosť seba presahu k novému plnšiemu významu zmyslu. U Rullu to je aj presah k Bohu.
Logoterapia prináša dôkazy, že „orgánom“ , ktorým človek vie nachádzať hodnoty a tak objavovať zmysel danej chvíle, času, je svedomie. Preto svedomie patrí k tomu čo konštituuje človeka, je konštantou vývoja. Konštantou je rozpoznávanie zmyslu. Výskumy spomienok prinášajú informácie, že staršie spomienky, hoci boli spojené so zlými skúsenosťami, sú chápané kladne, v zmysle sebaocenenia, vydržal som to. Bol som schopný seba presahu k novému významu, seba odstupu. Zlá chvíľa ma nepohltila. Logoterapeuti hovoria o sile vzdoru ducha.
Vývoj nesprávne chápaný ako neustála zmena, neutralizuje potrebnú polarizáciu dobro verzus zlo. Niet ani jedno ani druhé, je iba nekonečná viera v stále nové a novšie poznanie na konci ktorého bude raj. Toľko krát sa o tom písalo v dvadsiatom storočí ako pasci a bezvýsledne. Väzbu na domov zakladá a skúsenosť so seba transcedenciou. Samotná hodnota domova transceduje ponad všetko čím sme ho doteraz žili, či už s chybami, alebo bez nich. Predstava stále niečoho nového, novšieho ktorú už Montesquieau v sedemnástom storočí považoval za hnaciu silu pre pokrok, potrebných ľudských iniciatív, zakladala motiváciu mať niečo nové. Alebo ešte novšie. Zakladá rozlišovaciu mieru medzi tými, ktorí toto najnovšie majú a tými, ktorí nemajú. Ako veľmi mýliace kritérium trvá doteraz. Toto vyostrené hľadisko spôsobovalo napätia. Bolo tak príčinou individualizmu, a radikálnych revolúcií, ktoré prichádzali následne so snahami o kolektivizáciu. Preto sv. Ján Pavol II. vidí úlohu národov, v boji proti individualizmu a kolektivizmu.
Niektoré súčasné problémy vývoja národného štátu
Francúzky historik idei a filozof P. Manent vidí v európskej únii paradox. Konštatuje vo svojej knihe „Prečo existujú národy“, že na jednej strane Európska únia samu seba deklaruje ako nadväzujúcu na kultúrnu minulosť Európy, ale na druhej strane bojuje proti národným kultúram členských štátov. Má mylnú predstavu, že sú to práve kultúry národov, ktoré bránia jej zjednoteniu. Tradícia strednej Európy, že časti sú dôležité pre celok a opačne, by mala pomôcť. Tu môže mať svoj pôvod extrémne krátenie potrebných financií pre národne dôležité inštitúcie. Napríklad Maticu slovenskú, alebo aj Spolok slovenských spisovateľov .
Mám obavy, že takýto umelo vytvorený „európsky meganárod“ je dielom „megačloveka“. Výsledkom úmyselného odnárodňovania v celoeurópskom rozmere, môže byť niečo ako „antinárod“. Na fikciu svetového národa upozornil zosnulý pápež Ján Pavol II. v roku 1995 , keď hovoril v OSN na tému národ, aj o potrebe Charty práv národov. Uviedol, že tu boli národy, ktoré išli pod horizont Boha a stali sa antinárodmi. Mali v programe ničiť nie len jednotlivca, ale celé národné spoločenstvá.
Odnárodňovanie je čin, pod horizontom Boha. Národy nezačínajú francúzkou revolúciou koncom 18 storočia, aj keď je ona vo vzťahu aj k nim. Sú javom idúcim celou európskou históriou . V starom a novom zákone je veľa odkazov na to aby posvätné bolo v pozornosti národov. Ale aj z vývojového hľadiska, ako to konštatuje P. Manent , že národný štát pre Európu, bol to, čo pre antické Grécko mestská obec. Píše, že antická obec a národný štát sú jediné, dve politické formy, ktoré boli schopné, v podmienkach demokracie, dôležitého prepojenia medzi civilizáciou a slobodou. Poukazuje, že tu boli veľké ríše, ale nepoznali slobodu. A sú aj súčasne hrozbou. Uvádza, že nie sme schopní oceniť, čo národný štát behom svojho vývoja dosiahol. Mobilizoval ľudí, ich duševné zdroje, aby sa rozšíril občiansky život v slobode. Z malej skupiny privelegovaných ľudí, na obrovské zoskupenia ľudí. Európska únia nemôže vytvárať, píše, nepravdivý obraz, akoby sme pred jej existenciou žili v akomsi národnom pohanstve. Na báze národných štátov sa vytvoril suverénny štát a zastupiteľská vláda, ako dva veľké európske vynálezy, ktoré umožnili usadiť sa v civilizácii stále väčšiemu počtu ľudí. Ale konštatuje, že v súčasnosti je štát stále menej suverénny a vlády stále menej zastupiteľské.
Stredoeurópania prežili totalitu internacionalizmu. V perspektíve ktorého mal národ zaniknúť. Malo sa vytvoriť nové ľudstvo. Skončilo to tragicky. Človek stratil na hodnote. Štát bez vedomia národa, ho už nerozpoznával. Na adresu globalizácie, Mannet konštatuje, že kríza s ňou spojená znamená, že Západ narazil na svoje hranice riadiť svet. Západ očakával, že ídeje, ktoré vyvážal, národy rozpoznajú ako svoje vlastné. Zisťuje, že to tak nie je.
Stredoeurópanstvo, to je skúsenosť s pokusmi, aby boli jeho národy eliminované. Ale je to aj skúsenosť s tým, že boli revitalizované. Že oni sú nenahraditeľné. Mannet v štúdii, „Kríza liberalizmu“, konštatuje, že ideu konkurencie, západ vyvážal ako svoju lesť, aby dereguloval spoločenstvá. Osobitne smutný je pohľad na deregulovanú mládež, rodinný život, zamestnanecké vzťahy. A deregulovaný vývoj bez potrebných konštánt.
Mám nádej, že stredná Európa, sprostredkuje Západu skúsenosť s totalitou a že nájde svoje tradície. Pomôže tak zdravej európskej spolupráci.
Stanislav Hvozdík
