Za čím smútia Maďari
Príde namyslený Maďar na Slovensko a hovorí: My sme už oslávili 1000 rokov svojho príchodu na toto územie a Vy kedy budete oslavovať? Slovák sa usmeje a hovorí: My nemusíme, my sme tu doma.
Tento vtip veľmi presne ukazuje rozdiel medzi dvoma národmi bývalého Uhorska a ich chápaním svojich dejín. Slovenský historik Anton Hrnko vo svojom príspevku „Spolužitie Slovákov s Maďarmi v Uhorsku a počiatky maďarizácie“, prednesenom na konferencii Panslovanskej únie v máji 2010 venovanej procesu maďarizácie Slovákov, vyslovil tieto myšlienky:
- Pri zakladaní Uhorského kráľovstva sa angažovala slovenská šľachta. Bez jej vojsk by sa Vajk, neskôr Štefan I., asi nestal uhorským kráľom. Práve slovenskí šľachtici a ich vojská (bratislavské a nitrianske) sa rozhodujúcou mierou podieľali na víťazstve Štefana nad jeho protivníkmi z tábora staromaďarských tradicionalistov. Veľké Uhorsko vznikalo od samého začiatku ako mnohonárodný štát. Takto to chápal aj Štefan I. ktorý multietnicitu Uhorska a rovnosť medzi jednotlivými jazykmi vložil do konštitučných aktov Uhorského kráľovstva (napríklad Poučenie sv. Štefana kráľovičovi Imrichovi). Práve konsolidácia Panónie a vernosť Nitrianska Štefanovi, spojené s úspešnou diplomaciou, boli asi hlavnými argumentmi, na základe ktorých sa pápež Silvester II. rozhodol dať roku 1000 kráľovskú korunu nie podľa pôvodného zámeru Boleslavovi Chrabrému, ale Štefanovi I. „Som hlboko presvedčený – hovorí Hrnko -, že koruna, ktorou disponoval pápež, bola korunou veľkomoravských panovníkov, a tým, že ju odovzdal Štefanovi I., mu vlastne odovzdal nástupníctvo štátu, ktorý už od 9. storočia bol pápežským lénom (t.j. samostatným kráľovstvom).“.
- Prvým uhorským heraldickým štátnym znakom bol dvojkríž v červenom poli, ktorý sa stotožňovať s Horným Uhorskom (teda Slovenskom) a arpádovské brvná, pridané do znaku až neskôr, sa stotožňovali s Dolným Uhorskom (teda Maďarskom). Dvojkríž sa stal symbolom na štátnych pečatiach celého kráľovstva, čo určite súvisí so vznikom Uhorského kráľovstva a s jeho právnym nástupníctvom po Veľkej Morave.
- Po tom, keď sa etnicky maďarské územia kráľovstva dostali pod tureckú nadvládu, uhorský štát udržiavali v podstate Slováci a Nemci. Ak by sme dejiny Uhorska chápali ako „tisícročný útlak“ Slovákov Maďarmi, tak nebola v histórii vhodnejšia doba na zbavenie sa tohto útlaku za pomoci Osmanov a Viedne. Avšak Slováci udržali myšlienku „Regnum Marianum“, teda kráľovstva zasväteného Márii, matke Božej (Magna Maria Mater Deí) v zmysle odkazu sv. Štefana.Dôsledne sa zasadzovali aj o práva Maďarov (napríklad pri organizovaní evanjelickej cirkvi podľa Žilinskej synody z r. 1610).
- Cieľom slovenskej politiky, z obdobia národného obrodenia, bolo pokračovanie v koncepcii mnohonárodného „Regnum Marianum“ v nových pomeroch. V tomto duchu sa niesol aj základný politický program Slovákov sformulovaný v Žiadostiach slovenského národa z 10. mája 1848. Len takáto politika mohla zachovať Uhorsko ako štát pri živote. Politika maďarských „liberálov“ bola v príkrom rozpore s celou predchádzajúcou históriou štátu. V rozpore s najelementárnejšími princípmi liberalizmu a demokratizmu označila cca 60% obyvateľov štátu za osoby podmanené, za osoby bez vlasti, ktorých jedinou možnosťou zbaviť sa „biľagu“ podmanených mala byť ich maďarizácia. V tom je kvalitatívny rozdiel medzi maďarským a slovenským politickým životom tých čias, ktorý pretrváva v určitej podobe dodnes. Kým slovenskí ideológovia a politici zostali verní základným myšlienkam z obdobia založenia spoločného štátu sformovaným v poučení sv. Štefana (Krajina jednej reči a mravov je nerozumná a krehká), maďarská politická elita túto ideu štátu zavrhla a tým ho odsúdila ako predstaviteľka najsilnejšieho uhorského národa na zánik. Preto nie v národných hnutiach nemaďarských národov treba hľadať príčinu zániku „Regnum Marianum“.
- Uhorské kráľovstvo vzniklo na myšlienke etnickej a národnej znášanlivosti a touto myšlienkou sa udržalo viac ako 900 rokov aj v podmienkach dočasného rozkúskovania, ktoré v jednom prípade (osmanská okupácia) trvalo viac ako 150 rokov. Opustenie tejto myšlienky maďarskými politickými elitami vlastne zobralo kráľovstvu raison d’ȇtre jeho existencie. Mnohí to pochopili už počas existencie monarchie (napríklad aj následník trónu František Ferdinand d´Este), ale najvýraznejšie označil za rozbíjačov monarchie Maďarov v svojom románe Radeckého pochod rakúsky spisovateľ J. Roth. Historici na tomto poznaní nemôžu veľa zmeniť, pretože je úplne pravdivé. Za kolaps monarchie nesú rozhodujúcu vinu šovinistické maďarské šľachticko-džentristické kruhy.
- Dnešné Maďarsko by sa rado vydávalo za pokračovanie Uhorska. Ale toto pokračovanie je len v tom, že si prisvojilo názov Uhorsko, Hungaria, Hongrie, Ungarn a stotožňuje ho s Maďarskom. Žiaľ, aj ostatný svet to akceptuje. Dnešné Maďarsko (Hungary, Ungarn, ale určite nie Hungaria) nemá nič spoločné s niekdajším „Regnum Marianum“. Od roku 1918 až dodnes mu chýba z neho to najpodstatnejšie, čo od svojich nasledovníkov požadoval sv. Štefan – tolerancia k iným národom a národnostiam a etnická znášanlivosť. Z tohto pohľadu je skôr dedičom myšlienok sv. Štefana Slovensko. Preto bol omyl, že sme si po roku 1918 nechali uhorské dejiny vyvlastniť.
Smútia Maďari za Uhorským kráľovstvom? V oficiálnych maďarských historických dokumentoch sa udalosti vykresľujú úplne inak. V maďarskom parlamente visí gobelín, na ktorom maďarskí „viťézi“ európskeho výzoru, v lesklých brneniach na urastených bielych koňoch prichádzajú do „Karpatskej kotliny“ a tu ich nadšene vítajú domorodci v ľanových halenách, nápadne pripomínajúcich historický odev slovenských vidiečanov. Tento obraz sa volá „Zaujatie vlasti“ a v podstate bez slov vyjadruje maďarský pohľad na históriu strednej Európy. Podľa tohto pohľadu Maďari civilizovali prostredie, priniesli kresťanstvo (Štefan I.) a tiež „nepočetné“ obyvateľstvo „Karpatskej kotliny“ neurčitého pôvodu. Z maďarských prameňov sa tiež môžeme dozvedieť, že Slováci sa v Uhorsku objavili údajne až niekedy v 15 storočí a vznikli vraj z kolonistov slovanského pôvodu (Ukrajincov, Poliakov a Čechov). Podľa maďarských zdrojov sv. Cyril a sv. Metod nikdy neexistovali, Svätopluk je vymyslená osoba a Slovensko je „kukučie vajce“ Európy. Podľa ich vnímania histórie tisícročný (rozumej maďarský) štát sa nikam neponáhľa – ale veď od vzniku maďarského štátu uplynulo k dnešnému dňu necelých 93 rokov. Maďarskú republiku predsa vyhlásili 26.11.1918 (čiže poldruha roka pred Trianonskou mierovou zmluvou), teda dávno pred začatím parížskej mierovej konferencie a to teda nie je žiadnych tisíc rokov. Áno Maďari smútia za Uhorským kráľovstvom, ale nie za tým, ktoré tu reálne existovalo ale za tým vysnívaným, ktoré nikdy nebolo realitou. Smútia za kráľovstvom, ktoré bolo len ich – maďarské a ktoré preto stotožňujú s maďarským štátom, ako takým. Pokojne hovoria o maďarskom kráľovstve, o maďarských kráľoch o maďarskom dvojkríži a nečudujme sa, dokonca aj o maďarskom Pánu Bohu. Smútia teda za chimérou.
Istý lekár maďarskej národnosti, teda vysokoškolsky vzdelaný človek, z Rimavskej soboty mi raz napísal, že tvrdenia slovenských historikov sú zväčša falšovaním histórie a ako príklad uviedol Trianonskú dohodu. Tak si hovorím, kde ten človek chodil do školy a aký dejepis, podľa akých osnov, sa to tam učil? V Maďarsku, na istej protislovenskej demonštrácii, nás - Slovákov – označili za bezdomovcov a obviňujú nás, že sme im ukradli ich štátny znak.
Na základe genetickej analýzy DNA (tímu genetika V. Feráka) vieme, že „genetické korene“ takmer 85 % slovenskej populácie siahajú do mladšieho paleolitu (pred 20 až 50 tisíc rokov), že len asi 10 % slovenskej populácie má neolitický pôvod (len desatina populácie prišla s „neolitickou vlnou“ pred 8 až 10 tisíc rokmi), že iba zvyšných cca 5 % slovenskej populácie patrí medzi potomkov migračných udalostí na rozhraní staroveku a stredoveku (pred 1 až 1,5 tisícmi rokov). Vykazujeme teda genetický i teritoriálne vysoké a starobylé kontinuum. Teritórium karpatského oblúka a pridunajských mokraďových nív je teda naším kontinuálnym existenčným teritóriom (A. M. Húska: „Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu“). Teda my skutočne žiadne milénium nášho príchodu na toto územie oslavovať nemusíme – my sme to milénium už mnoho krát prekročili. Takže nemôžeme byť bezdomovcami na vlastnom území – ledaže by sme sa vzdali svojho vlastného štátu, a to sa Boh dá, nikdy nestane.
Na podnet maďarskej vlády v roku 1991 vykonal americký vedec Cavalli-Sforza na území Maďarskej republiky systematické veľkoplošné genetické analýzy a svoje exaktné vedecké poznatky zhrnul vo svojej oficiálnej správe do takéhoto záveru: „Maďarsko je v Európe anomália. Jazyk ázijský, ale obyvateľstvo európske, väčšinou slovanské. A títo Slovania sú pôvodným obyvateľstvom v Karpatskej kotline. Absolútna väčšina obyvateľstva Maďarskej republiky nie je etnicky maďarská, je prevažne slovanská a kontinuálne európska. Zostalo iba maďarské meno a aglutinujúci jazyk. Maďarských génov niet“. Staromaďarské kmene boli kočovníkmi uralsko-altajského pôvodu. Ich najbližšími príbuznými sú malé národy Mansi a Chanty, žijúce na východ od Uralu. Spolu s ďalším kmeňom altajského pôvodu Chazarmi, ktorí vyznávali judaizmus, zaútočili starí Maďari na „Karpatskú kotlinu“, usadili sa pravdepodobne v dolnom Potisí, kde postupne splynuli s tunajším obyvateľstvom. Dnes po nich nezostala žiadna hmotná kultúra, zanechali len dlhé biče, kostené luky a kakofonickú hudbu na hony vzdialenú slovanskej melodike. Všetko ostatné, vrátane rozsiahlej slovnej zásoby, prevzali od Slovákov. Tam sú zakopané hlboké a podvedomé korene maďarských komplexov. Neeurópsky pôvod staromaďarských kmeňov a obkľúčenie slovanským morom museli urobiť svoje.
A dvojkríž? Ten bol symbolom Veľkej Moravy a Uhorské kráľovstvo, ako jej nástupnícky štát, ho len prevzalo. Máme teda na svoj štátny znak legitímny nárok. Spomínam si na jednu príhodu. Keď som v roku 1994 navštívil portugalskú Fatimu, prezeral som si kaplnku postavenú na konci cesty detí, ktorým sa zjavila Panna Mária. Vtedy pristúpil ku mne istý kňaz a opýtal sa ma či obdivujem znak svojej vlasti. Na kaplnke je totiž znázornený dvojitý kríž. Keď som odpovedal, že áno, tak mi povedal, že kaplnku postavili maďarskí emigranti, ktorí utiekli z Maďarska v roku 1956. Ten kňaz je kustódom toho miesta a je maďarskej národnosti. Ako vidno, ani Maďar nezaváhal, keď vedel, že som Slovák, aby označil dvojkríž za symbol Slovenska. Bol to ale vzdelaný človek, ktorý neštudoval históriu len z maďarských prameňov a šovinistické chápanie histórie je mu cudzie.
Za čím teda smútia Maďari?
V malom kúpeľnom mestečku Mosonmagyarovár stojí pri kostole drevený kríž, kde namiesto Ježiša Krista, je „ukrižovaná“ mapa v tvare Uhorského kráľovstva, ktorá má každému Maďarovi pripomínať údajné územné straty Maďarska, po roku 1918 v dôsledku Trianonskej zmluvy – na kríži Trianonu vraj ukrižovali Maďarsko. Ale veď Maďarsko vzniklo ešte pred Trianonom a nestratilo ani piaď zo svojho územia. To predsa iba zaniklo Uhorské kráľovstvo, od ktorého sa odčlenili niektoré národy spolu so svojimi územiami, medziiným aj Maďari s územím dnešného Maďarska. Takže akýže to maďarský smútok na tým, že Maďari získali vlastný národný štát. Aj toto je európska, a asi aj svetová, anomália. Nepoznám iný národ, ktorý by smútil nad získaním vlastnej suverenity a vlastného národného štátu. Ale etnicky na viac ako 95% nemaďarský, pôvodom prevažne slovanský a kontinuálne európsky národ, používajúci ázijský aglutinujúci jazyk, smúti. Tento falošný smútok, je zdrojom ich pocitu ukrivdenosti, pôvodcom maďarského šovinizmu a revizionizmu a tiež inšpiráciou iredenty v okolitých štátoch a to už je problém aj všetkých maďarských susedov.
- apríla 2011
JUDr. Milan Janičina
