Etnická mapa Slovákov

 Vzhľadom na to, že v  slovenskej historiografii 9. storočia sú niektoré teórie vo viacerých ohľadoch preukázateľne neudržateľné, nemožno všetko automaticky prijímať bez prehodnotenia, len preto, že sú napísané spoločensky uznanými autormi.

Poznanie histórie sa postupne mení podľa kvality dostupných informácií, ale aj podľa politickej situácie. Politický systém na Slovensku zakonzervoval historické poznanie na istom stupni a neumožnil jeho vývin. Preto dnešná oficiálna historiografia stojí na viacerých polopravdách a čechoslovakistických interpretáciách.


Ján Stanislav už v roku 1944 na základe záverov svojich vedeckých výskumov napísal: „Poznanie, že Panónia bola slovenská, má veľký vedecký, kultúrny a národný význam. Preto bude potrebné osvetliť mnohé problémy úplne novým spôsobom. Bude treba opraviť nejeden omyl, tradovaný v histórii i v slavistike už desaťročia a od základu prestavať naše učenie... „¹ Jeho hlas bol však násilne umlčaný, a tak omyly a deformácie oficiálnej historiografie sa dodnes množia a prehlbujú! Preto je potrebné ich nanovo skúmať vo svetle zapadnutých pramenných či nových interpretačných argumentov.

Etnická mapa Slovákov podľa slavistu Jána Stanislava
    
  /kliknite do obrázku - zväčšenina v novom okne/

V Karpatskom oblúku existovalo už v stredoveku jednotné slovenské etnikum ako dôsledok procesu stáročnej nadkmeňovej etnickej integrácie. Bolo spojené vedomím etnickej spolupatričnosti a spoločným samopomenovaním, čo všetko sa následne odrazilo v spoločnom jazyku.² U Slovanov jazyk = národ, ako nám to dokladá sám Konštantín Filozof. Vo svojej Rozprave o prekladaní uvádza, že grécke panta ta ethné, treba po slovänsky vyjadriť ako vbsä języci ". ³

Preto obraz o starom Slovensku v 9. storočí (obr. mapa )si možno urobiť na základe topografických jazykovedných výskumov⁴ významného slovenského jazykovedca Jána Stanislava. Žltou čiarou je ohraničené územie, na ktorom sa nachádzajú miestopisné názvy obcí, vrchov a riek s jednoznačne slovenskými jazykovými prvkami, ktoré svedčia o pôvodnom a dlhodobom osídlení slovenského etnika na týchto miestach. V oblasti dnešného Rakúska je vyznačená aj hranica Samovej ríše zo 7. stor. podľa výskumu významného jazykovedca Henricha Barteka.⁵ V oblasti Česka a Poľska je hranica zakreslená na základe viacerých historických, jazykových aj etnografických prvkov typických pre Slovákov. Názov Česko-moravskej vysočiny sám o sebe vypovedá o geografickej hranici Moravy a „Boemie“ (Boiohaemum), dnes Čiech, kde ešte v 12. stor. žilo okolo 14 slovanských kmeňov.⁶ V oblasti dnešného Rakúska je hranica stanovená aj na základe archeologických nálezov a nemeckých listín z 9. storočia.


Výsledkom vedeckých prác J. Stanislava je poznanie, že Slováci boli kedysi veľký národ rozprestierajúci sa na väčšine Dunajskej kotliny. O „nesčíselnom národe“ krajiny Slovenov-Slovákov hovoria i staré slovenské písomné pramene z 9. storočia. A nielen ony, ale i Letopisy Bavorov, kde Aventín zaznamenal, že Moravania mali v tom čase (k r. 872) zo všetkých Slovanov najrozsiahlejšiu ríšu.⁷ Dnešné Slovensko je len maličkým úlomkom starého Slovenska.


Mapa ukazuje osídlenie moravských Slovenov, dnes Slovákov a Moravanov, v stredoveku, teda aj za čias panovania kráľa Rastislava, Koceľa, Slavomíra a Svätopluka v 9. storočí. Jazykovedec Ján Stanislav vo svojom diele píše: “Sme pozostatkom veľkého národa, ktorý v 9. storočí patril medzi najväčšie Slovanské národy. Politika, ktorú robil Rastislav, Svätopluk i Koceľ v spolupráci s byzantskými misionármi, bola politikou veľmocenskou. Je zrejmé, že bez veľkého národa a veľkého územia nemožno robiť veľmocenskú politiku. Keď máme pred očami kultúrne činy a politické udalosti v 9. storočí, vidíme, že to všetko čo bolo veľkoryso osnované, predpokladalo veľkú kultúrnu silu tohto územia i národa a pevnú politickú moc, vojenskú organizovanosť, veľké územie i početné obyvateľstvo.“⁸


V prípade obyvateľov Slovenska je jazykovedne, archeologicky a najnovšie i geneticky⁹ dosvedčená viac než 1100 ročná kontinuita a teda dnešní Slováci sú skutočnými potomkami moravských Slovenov z 9. stor.¹⁰ Výsledky výskumov jazykovedy ukázali, že v stredoveku na našom území existovalo konsolidované slovenské etnikum s vedomím etnickej spolupatričnosti, so spoločným pomenovaním a spoločným jazykom. Z územia obývaného Slovákmi, na rozdiel od všetkých ostatných slovanských oblastí, sa nezachovali žiadne názvy kmeňov, a nie sú doložené ani v najstarších zachovaných písomnostiach. To svedčí o starobylej etnickej integrácii na území obývanom Slovákmi. Historicky je doložená správami o Samovej ríši zo 7. storočia, aj nasledujúcimi historickými prameňmi. ¹¹


Obyvatelia starobylej Moravy či „Slovenskej zeme“, ako ju nazýva letopisec Nestor v 11. stor., sa v historických prameňoch označujú menom Sloveni alebo Moravania, pričom prvý názov je etnický a druhý geografický.¹² Zápis u Nestora má veľký význam, lebo menovite uvádza vladárov, ktorým cisár Michal poslal učiteľov. Uvádza presne všetky hlavné kniežatá, ktoré vtedy vládli nášmu národu, teda i Koceľa v Panónii. Dôležité je, že sa krajiny všetkých týchto troch kniežat uvádzajú pod jediným menom ako Slověnьskaja zemľa, a to v singulári. Autor legendy si je teda vedomý, že táto zem je obývaná tým istým obyvateľstvom.¹³ Tento údaj je spoľahlivý a potvrdzuje ho aj etnická mapa J. Stanislava. Pôvodné meno nášho národa i krajiny sa zachovalo nezmenené až do dnešných čias - Slovensko a slovenský národ.


Ako odraz etnického spoločenstva si Slováci jednotne pomenovali aj svoj jazyk, ktorý nazývali a podnes nazývajú slovenský. Novšia podoba pôvodného názvu Slovän (Sloven) – Slovák , ktorú máme písomne doloženú od 15. storočia, nevznikla na označenie nového etnika, ale dôvod jej vzniku bol čisto jazykový. Preto nová forma Slovák znamenala to isté, čo dovtedajšia forma Sloven. Slováci si tak podnes zachovali svoj starobylý etnický názov.¹⁴ Aj centrálna oblasť dnešnej Moravy v Čechách sa dodnes nazýva Moravské Slovácko (Slovensko), na ktorom nedošlo k prerušeniu vývinu etnickej kontinuity, a obyvatelia sa nazývajú Slováci. Nárečia tejto oblasti jazykovedec Frant. Bartoš označuje termínom „nářečí slovenské".¹⁵

Poznámka k mape:

Mocenská hranica medzi Franskou ríšou a Moravou v 9. stor.

Pevné hranice medzi dvoma politickými subjektmi v dnešnom slova zmysle neexistovali. Boli to hranice, ktoré určovala moc konkrétneho panovníka a jeho sila, ktorou si podrobil okolitých vládcov, vynútil od nich poplatky a vojenskú podporu. Takéto mocenské hranice siahali "až po koniec vladárovho biča", preto sa často menili a vytvárali sa nové celky s novými hranicami. ¹⁶

        Ján Stanislav



_______________________________________

• Predch.
• Nasl.