Slováci očami britských diplomatov ...

- roky 1926-1936

Táto štúdia nadväzuje na prácu, ktorá sa zaoberala pohľadom britských diplomatov na postavenie Slovákov v Česko-Slovensku v rokoch 1919-1925. 

Ako predchádzajúca tak aj súčasná štúdia čerpá hlavne z dokumentov britského ministerstva zahraničných vecí (Foreign Office) uložených v britských Národných archívoch. Ide najmä o korešpondenciu, memorandá, analýzy a spisové záznamy diplomatických a konzulárnych zástupcov Spojeného kráľovstva v Československu ako aj činiteľov Foreign Office.
    
I. Britský konzulát v Bratislave, 1926-1938

Ostatným konzulom v Bratislave bol Robert Smallbones, ktorý sa dostal do nemilosti českých úradov a svojho vyslanca v Prahe Sira Georgea Clerka. Svoj post opustil v januári 1926 a na jeho miesto nastúpil konzul H. C. Dick.

Pochybnosti o účelnosti konzulátu

Na základe podmienok, ktoré stanovilo Ministerstvo financií pri založení konzulátu v Bratislave, Foreign Office v marci 1926 požiadal vyslanectvo v Prahe o názor na súčasný význam tohto postu. Foreign Office osobitne zaujímalo, či by sa dalo ušetriť tým, že by sa vyslanectvo uspokojilo s menovaním neplateného (honorárneho) konzula, prípadne či by sa konzulát mohol znížiť na úroveň plateného vicekonzulátu.
Vo svojej odpovedi vyslanec Sir George Clerk poukázal na to, že odhliadnuc od sľubnej budúcnosti, ktorá čakala Bratislavu ako „slobodný prístav“ a obchodné centrum, politický význam tohto postu pretrvával. „Slovensko sa politicky a národne úplne odlišuje od Čiech, Moravy a Sliezska. ,Minister pre Slovensko’ je tak povediac vicekráľ československej vlády v Prahe a zdá sa, že Slovenská ľudová katolícka strana je bližšie k splneniu svojich požiadaviek, než bola kedykoľvek predtým. Stručne povedané, konečné usporiadanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi zostáva jednou z najvážnejších otázok republiky, a za týchto okolností musím naliehať na udržaní konzulárneho postu v Bratislave.“ Clerk tiež odmietol myšlienku znížiť status konzulátu na vicekonzulát. Ako hlavný dôvod uviedol, že konzulárny úradník „musí byť platený“, aby mal plne oficiálny status, nevyhnutný na udržiavanie potrebných vzťahov s miestnou správou. Vicekonzul by bol zasa „príliš mladý, aby si získal rešpekt miestnych úradov“, a zrejme by nemal potrebnú „zrelosť úsudku, . . . od ktorej do značnej miere závisím“.
Podobné hodnotenie sa podľa Clerkovej mienky vzťahovalo aj na rusínske územie, ktoré, „ako Slovensko, je politicky a národnostne osobitnou entitou“.
Foreign Office prijal Clerkovo stanovisko ako „dobre odôvodnené a presvedčivé“ a odobrilo ho aj Ministerstvo financií.
V decembri 1926 Foreign Office dostal návrh na zrušenie konzulátu v Bratislave od človeka, ktorý tam pôsobil vo funkcii konzula necelý rok. Z okolností prípadu a postupu konzula Dicka možno usúdiť, že za jeho iniciatívou nebolo ani tak úsilie šetriť štátne prostriedky, ako nespokojnosť so svojím umiestnením v Bratislave. Rozhodnutie Medzinárodnej dunajskej komisie premiestniť k 1. októbru 1927 svoje sídlo z Bratislavy do Viedne mu pripadalo ako dostatočný dôvod, aby Foreign Office prehodnotil budúci status konzulátu. Navyše bratislavský post údajne strácal svoje politické opodstatnenie: ako sa krajina upokojovala, jeho politický význam klesal. Dickov návrh spočíval v tom, že konzulát sa zníži na honorárny vicekonzulát a na funkciu honorárneho konzula sa vymenuje súčasný vicekonzul Arthur E. Dowden. Dowden práve založil firmu na export-import a mal o túto pozíciu záujem. Potreboval len istú finančnú výpomoc dokedy sa nerozbehne jeho podnikanie.
Charles S. E. Dodd, ktorý po odchode Georgea Clerka dočasne prevzal britské vyslanectvo v Prahe, Dickov návrh jednoznačne odmietol. Podobne ako Clerk pred ôsmymi mesiacmi, aj on trval na tom, že význam bratislavského postu je najmä politický. Dodd bol presvedčený, že aj napriek tesnejšiemu spojeniu s československou vládou v Prahe, ku ktorému práve dochádzalo, „Slovensko neprestane byť krajinou veľmi odlišnou od ,historických krajín’, s osobitnou národnosťou a vlastnými osobitnými problémami . . .“,  a preto Veľká Británia by tam mala mať svoje zastúpenie. A to i napriek tomu, že sa tam nečakajú žiadne búrlivé zmeny či revolúcia, pretože „[a]k je nejaká pokojná krajina, kde treba politického pozorovateľa, tak to je Slovensko a Podkarpatská Rus.“ Určitý problém podľa Doddovho názoru predstavovala medzera, ktorá vznikla v politickom spravodajstve zo Slovenska po Smallbonesovom odchode. Štandard, ktorý nasadil Smallbones, sa odvtedy nepodarilo dosiahnuť. Aby nebolo pochybností, čo má na mysli, Dodd navrhol, aby sa namiesto Dicka, ak to je možné, našiel vhodnejší pracovník. Každopádne však odporučil, aby Foreign Office odložil rozhodnutie o osude konzulátu o šesť mesiacov.
Foreign Office Doddovi nevyhovel; rozhodnutie odložil len do 1. apríla. Doddovo naliehanie na udržanie konzulátu, najmä dôraz na politické ohľady, narazilo na odpor jedného z vedúcich činiteľov Foreign Office Howarda Smitha, a to napriek tomu, že ešte nedávno Foreign Office uznal prakticky totožné Clerkove argumenty. Smith namietal, že „Smallbones sa sústredil na politickú stránku s výsledkom, že sme boli s Čechmi na nože a preto musel byť odstránený.“ A keby aj sa ukázalo, že konzulát treba držať z politických dôvodov, Bratislava nebola vhodným miestom na štúdium Slovenska a Podkarpatskej Rusi. „Konzul by musel voľne cestovať po svojom obvode“, dôvodil Smith, čo by mohlo mať za následok, že „Česi by namietali, rovnako ako namietali voči Smallbonesovi. Osobne pochybujem, aké udalosti na Slovensku sú dostatočne dôležité, aby odôvodnili udržanie politického pozorovateľa v Bratislave.“ Neuspeli ani Doddove námietky voči výmene konzula za honorárneho úradníka. Smith odporučil, aby v prípade, keď vyslanectvo bude potrebovať informácie o Slovensku, sa obrátilo na Dowdena, „ktorý je veľmi dobre informovaný a dobre pozná krajinu“.
Skôr než uplynula trojmesačná lehota, v pražskom polooficiálnom denníku Prager Presse sa objavila správa „zo súkromného zdroja“, že britský konzulát v Bratislave sa bude rušiť a namiesto konzula Dicka bude vymenovaný honorárny konzul. Ukázalo sa, že pôvodcom tejto správy je sám Dick, ktorý sa tým vôbec netajil, ale tváril sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Doddovi takmer posmešne napísal: „vždy hovorím, že nič nebolo rozhodnuté, ale predpokladám, že až komisia odíde, plný konzulát nebude potrebný.“
K návrhu zredukovať zastúpenie v Bratislave sa ešte musel vyjadriť nový vyslanec v Prahe Sir James Macleay. Ten uznal, že po komerčnej stránke nemá post opodstatnenie a že jeho politický význam klesol, jednak preto, že politické pomery na Slovensku sa upokojili a tiež preto, lebo Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) vstúpila do vlády. Bol by rád, keby mohol mať skúseného úradníka v Bratislave, ktorý by „mohol cestovať po krajine a sledovať správanie sa českých úradov k menšinám a informovať nás o politických podmienkach na Slovensku a Podkarpatskej Rusi“. Pripustil však, že náklady na konzula by asi nevyvážili hodnotu takto získaných správ, „zvlášť, ak by sme k tomu prirátali riziko vyprovokovania ďalšieho ,Smallbonesovského’ incidentu s československou vládou“. Vzhľadom na tieto okolnosti Macleay odporučil, „aby bratislavský konzulát bol znížený na neplatený vicekonzulát a bol ponúknutý p. Dowdenovi“.
Ukázalo sa však, že to nebolo Macleayovo konečné slovo. Skôr než Foreign Office stihol urobil potrebné opatrenia, Macleay mu oznámil „zmenil som názor. Teraz odporúčam zachovať post v jeho pôvodnom stave z politických dôvodov.“
Dôvody Macleay uviedol vedúcemu Ústredného oddelenia Orme G. Sargentovi v šesť stranovom liste. Hlavným z nich bola kampaň za revíziu hraníc a Trianonskej zmluvy, ktorú rozpútal britský tlačový magnát Lord Rothermere, keď v júni 1927 publikoval článok „Miesto Maďarska na slnku.“ Rothermere v ňom žiadal vrátiť Maďarsku značné časti území Slovenska, Rumunska a Juhoslávie, ale neskôr sa ostrie jeho kampane zameralo výlučne na revíziu slovensko-maďarskej hranice. Kampaň „spôsobila istú nervozitu u Čechov a istú nádej u Maďarov“, vniesla otázku revízie Mierových zmlúv do britskej politiky a rozvírila aj relatívne pokojnú hladinu slovenskej politiky: „Hlinka zúri nad stratou hlasov, ktorú jeho strana utrpela v predošlých miestnych voľbách a v jeho rozpálenej a nestabilnej hlave sa opäť prebúdzajú myšlienky na opozíciu“.
Súčasťou i dôsledkom kampane bola spŕška britských návštevníkov, ktorá sa zniesla na Slovensko a Podkarpatskú Rus. Dalo sa očakávať, že tieto návštevy povedú k novinovým článkom, diskusiám o hraniciach a revízii Trianonskej zmluvy, a nepríjemným otázkam v britskom Parlamente. Macleay si preto myslel, že Veľká Británia, ako signatár Menšinovej zmluvy, „musí mať prvotriedneho pozorovateľa podmienok na Slovensku, aby zodpovedne informoval o správaní sa menšín a zaobchádzaní, ktorého sa im dostáva od československých úradov“, a opravil, ak bude treba, zaujaté prezentovanie faktov zo strany nezodpovedných podrývačov. „Nemôžem primerane sledovať  Slovensko a Podkarpatskú Rus z Prahy“, upozorňoval Sargenta. „Zdroje, ktoré tam mám k dispozícii, majú príliš veľkú tendenciu byť zaujaté“.  Jeho nadriadeným v Londýne nezostalo nič iné, len uznať, že „Rothermerova kampaň určite zmenila situáciu“, a dočasne prijať jeho nové odporúčanie.
Zakrátko sa však miestne podmienky opäť zmenili. Rothermerova kampaň ochabla, Slovenská ľudová strana stratila na sile, hrozba odtrhnutia Slovenska alebo jeho časti sa zmiernila a tak sa aj Foreign Office vrátil k svojmu pôvodnému plánu.

Degradácia plného konzulátu na honorárny konzulát

Formálne sa bratislavský konzulát premenil na honorárny konzulát 20. októbra 1928. Táto zmena umožnila povýšenie viedenského vicekonzulátu na konzulát a presun konzula Dicka do Viedne. To však zrejme nebolo, čo Dick očakával; vedúci konzulárneho oddelenia zaznamenal, že Dick „bol znechutený“, keď sa dozvedel, že pôjde do Viedne.
Zníženie statusu konzulátu v Bratislave, spôsobené najmä podcenením politického a komerčného významu konzulárneho obvodu, nebolo šťastným rozhodnutím. Vyplýva to napríklad zo správy generálneho inšpektora konzulárnej služby Murraya, z decembra 1928. V rozpore s názorom rozšírenom vo Foreign Office Murray vyzdvihol komerčný a najmä politický význam obvodu, ktorý pre svoje národnostné zloženie mal predpoklady sa stať dejiskom významných udalostí. Podľa Murrayovej mienky bola preto na mieste otázka, „či to nie je skôr platený než neplatený post, ktorý v Bratislave potrebujeme“.
Ďalším problémom sa ukázala nedostatočná finančná podpora pre honorárneho konzula Dowdena. Oproti jeho kolegom pôsobiacim v Čechách a na Morave, ktorí sa tam už hospodársky slušne uchytili,  Dowden mal vážny handicap: začal podnikať v najhoršom možnom čase, a jeho obchod sa nikdy nerozbehol. Inšpektor Murray počas už spomínanej inšpekcie zistil, že Dowden pracuje v ťažkých podmienkach, a neodpustil si jemnú ale jasnú výčitku na adresu jeho zamestnávateľov. Poznamenal, že ak Foreign Office chce od svojich zamestnancov dobrú prácu, musí za ňu primerane zaplatiť.
Pravda, s postupom hospodárskej krízy sa Dowdenova finančná situácia stále zhoršovala, až nakoniec dostala Dowdena do vážnych ťažkostí. Zákazníci, ktorým dal tovar do komisie, mu neplatili, a on nebol schopný platiť svojmu britskému dodávateľovi, ktorý sa naňho vo Foreign Office sťažoval. „Nemožno dať človeka do Bratislavy a dať mu plat 300£ . . .  a potom očakávať, že bude z toho žiť,“ vysvetľoval v novembri 1931 nástupca Macleaya James Addison Dowdenovo položenie. „Dowden teraz nezarába žiadne peniaze a musí stavať svoju existenciu na tom, čo dostane od vlády. Toto je nemožná situácia . . .“  Hoci si Dowden si získal dobré meno a sympatie vo Foreign Office i na pražskom vyslanectve, musel odísť. Vzhľadom na jeho dlhé a dobré služby, a možno i z pocitu istej viny, mu Foreign Office vyšiel mimoriadne v ústrety: predĺžil mu službu o ďalších šesť mesiacov a požiadal Ministerstvo financií o zvláštnu výpomoc vo forme peňažného daru. Odpoveď Ministerstva financií sa nepodarilo zistiť.
Bez ohľadu na Dowdenovu aféru, hospodárska kríza nútila britskú vládu šetriť „kde sa dá“. Foreign Office informoval Addisona, že nedávno zavrel “veľký počet honorárnych konzulátov“ a uvažuje aj o zrušení konzulátu v Bratislave.  Addison však našiel riešenie: pozíciu honorárneho konzula prijal William Dobson, jeden z dvoch manažérov Cvernovej továrne v Bratislave, ktorú vlastnila britská firma J&P Coates. Dobson nastúpil do funkcie 3. januára 1933, do roka však z neznámych dôvodov rezignoval. V novembri 1934 ho nahradil ho ďalší manažér „Cvernovky“ R. J. Lochhead. Súdiac z dostupných dokumentov, činnosť oboch honorárnych konzulov bola pravdepodobne dosť obmedzená.
Po víťazstve Henleinovej strany vo voľbách v máji 1935 žiadalo vyslanectvo v Prahe súhlas Foreign Office s umiestením plateného konzula v oblasti obývanej nemeckou menšinou, ktorý by poskytoval spoľahlivé informácie o tamojších podmienkach. V tejto súvislosti prvý tajomník R. H. Hadow zdôrazňoval nevyhnutnosť mať platených konzulov mimo Prahy. „Po roku namáhavého úsilia zistiť, čo sa naozaj deje v zákulisí, nielen v nemecky hovoriacich okresoch Československa, ale aj na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, musím otvorene priznať, že sme na tomto vyslanectve v tme a zostaneme v tme pokiaľ nemáme vyškolených a platených konzulárnych úradníkov v provinciách.“ Vyslanectvo žiadalo Liberec, ale v prípade veta „by Moravská Ostrava alebo Bratislava mali pre nás oveľa väčšiu hodnotu ako Praha“, pretože každé z týchto dvoch miest „by nám dalo určitú presnú znalosť o jednom zo stredísk nespokojnosti“.  Po dlhom rokovaní Foreign Office nakoniec súhlasil s otvorením plateného vicekonzulátu v Liberci a do funkcie vymenoval P. Paresa.
Od odchodu R. Smallbonesa Veľká Británia nemala v Bratislave profesionála, ktorý by sa venoval Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Jeho nástupca H. Dick nesplnil celkom očakávania. A. Dowden ukázal, že má potenciál, ale takmer všetku svoju energiu musel venovať zápasu o holú existenciu. O činnosti jeho nástupcov Dobsona a Lochheada nezostali takmer žiadne záznamy. Výsledkom bolo, že približne od roku 1930 britské vyslanectvo v Prahe a Foreign Office dostávali informácie o Slovensku len v nepriamej forme z tlače a z českých, teda zaujatých, zdrojov. Tento stav zašiel tak ďaleko, že v období 1934 až 1938 pražské vyslanectvo nemalo vlastného pracovníka, ktorý by mohol vypracovať segmenty o Slovensku a Rusínsku pre výročné správy, a rozhodlo sa na tento účel použiť miestneho zamestnanca, istého p. Kadlčíka, ktorý tam pracoval ako prekladateľ a tlmočník. Jeho príspevky síce pôsobia objektívnym dojmom, ale to nič nezmenilo na neúnosnosti systému, akým vyslanectvo získavalo informácie. Je zjavné, že v dôležitom období 1930-38 dala britská vláda prednosť drobným úsporám pred spoľahlivými informáciami z oboch východných provincií Československa.
Obnovenie konzulátu

Tento stav sa ukázal neudržateľným po uzavretí Mníchovskej dohody, keď budúcnosť Slovenska sa stala súčasťou úvah a kombinácií o ďalšej reorganizácii stredoeurópskeho priestoru. Foreign Office žiadal od vtedajšieho vyslanca Basila Newtona spoľahlivé informácie o tamojšej situácii ako aj odpovede na konkrétne otázky. Chcel napríklad vedieť, „aká je pravdepodobnosť, že československá vláda urovná v blízkej budúcnosti rozpory so Slovákmi a Rusínmi[.]“  Newton na to odpovedal, že „československá vláda tvrdí, že sa dohodla so Slovákmi [a] je si istá, že sa v najbližšej budúcnosti dohodne aj s Rusínmi“. Uvedomoval si však, že „cesta britského činiteľa na Slovensko a Podkarpatskú Rus [za účelom] získať informácie z prvej ruky by bola užitočná.“ Spýtal sa preto Foreign Office, či by mal na to vhodnú osobu, ktorá by mala „jazykovú kvalifikáciu ako aj takt, diskrétnosť a skúsenosti“.   Odpoveď na tento Newtonov návrh sa nezachovala, ale z kontextu vyplýva, že Foreign Office nemal nikoho k dispozícii, koho by mohol čo i len dočasne poslať na Slovensko na prieskumnú misiu.
Dynamicky sa vyvíjajúca situácia si nakoniec vynútila zásadné riešenie. Prvý pokus o nápravu podnikol prvý tajomník britského vyslanectva v Prahe John M. Troutbeck v čase rastúceho napätia, ktoré predchádzalo rokovaniu o návrhu zákona o autonómii Slovenska v parlamente. Dňa 15. novembra svojmu nadriadenému do Londýna napísal: „vieme príliš málo o tom, čo sa na Slovensku deje. Myslím si, že kariérny konzul pre túto krajinu by teraz mal byť na Slovensku.“ Za rozhodujúci dôvod považoval, že „Slovensko má v tejto chvíli značný politický význam vo vzťahu s nemeckými ambíciami a že by sme mali mať priamo na mieste kariérneho človeka, aby mohol sledovať vývoj. Naše súčasné zdroje informácií sú obmedzené na tlač a zatúlaných návštevníkov.“
O dva dni Troutbeck zopakoval svoj návrh. Po Prahe sa šírili znepokojujúce povesti o súčasnej situácii a budúcom osude Slovenska. Niektoré z nich vyvolávali dojem, že ich zlomyseľné rozširovanie je dielom zainteresovaných strán, iné boli zasa hodnoverne potvrdené. „Ak vláda Jeho Veličenstva . . . má záujem o osud Slovenska,“ telegrafoval Troutbeck,  „je dôležité mať spoľahlivé miestne informácie z prvej ruky. Je veľmi ťažké preverovať správy o Slovensku v Prahe.“
Troutbeckovho naliehanie donútilo Foreign Office, aby urobilo zásadné rozhodnutie v otázke britského zastúpenia na Slovensku. Zaznela pri tom obava, „či sa neobjavia námietky otvoriť konzulát v meste, ktoré sa do roka môže stať nemeckým alebo maďarským“, ako aj otázka, či by sa nemalo radšej počkať na konečnú delimitáciu slovensko-maďarskej hranice.  O účelnosti návrhu však nebolo pochybností. Na funkciu konzula v Bratislave bol určený Peter Pares, ktorý bol od roku 1935 vicekonzulom v Liberci, a bol jediným kariérnym konzulárnym úradníkom v Československu. Liberec sa však medzitým stal súčasťou Nemecka a Foreign Office sa preto rozhodol „preniesť“ liberecký konzulát do Bratislavy. Zásadné stanovisko a argumenty Foreign Office v prospech nového konzulátu obsahuje list zástupcu ministra zahraničných vecí ministrovi financií: „Keďže Liberec viac nie je v Československu... Lord Halifax sa stotožňuje s názorom vyjadreným vyslancom Jeho Veličenstva v Prahe, že Bratislava, hlavné mesto Slovenska, je najviac vyhovujúcim miestom pre tento post. V tejto súvislosti mám uviesť, že autonómia nedávno získaná Slovenskom a rozchádzajúce sa názory a záujmy Slovákov a Čechov vyvolali nutnosť vytvoriť spoľahlivý zdroj informácií na slovenskom území. Navrhuje sa preto, aby pán vicekonzul Pares dostal inštrukcie otvoriť kariérny konzulát v Bratislave namiesto Liberca a mám žiadať Vaše Lordstvá o súhlas.“
Britský konzulát v Bratislave bol formálne ustanovený 12. decembra 1938 s P. Paresom vo funkcii konzula, zatiaľ čo R. J. Lochhead bol ponechaný v pozícii honorárneho konzula.


II. Konsolidácia štátu
George Clerk, 1926, a James Macleay 1927-1930

„Vnútorné Locarno“ – zmierenie medzi Čechmi a nečeskými národnosťami

Rok 1926, ktorý bol ostatným rokom pôsobenia Sira Georgea Clerka v Prahe, sa niesol v znamení zásadných zmien, najmä v oblasti deľby moci pri správe štátu.
Dovtedy platilo, že československý politický systém stojí viac na otázkach národnosti ako na politických princípoch. Koalícia sa skladala z nezlučiteľných strán, ktoré „dokázali nájsť kompromisy, kde kompromis nebol možný, aby sa mohla udržať dominancia českej národnosti nad inými . . .“ Stojí za pozornosť, že Clerk to nepokladal za negatívum; naopak, zdá sa, že prijal za nevyhnutné, ba prirodzené, že v súdržnosti poslancov českých strán sa prejavovala „rozhodnosť českého národa... urobiť z Československa český národný štát . . .  [a] počeštiť krajinu“.
V roku 1926 však došlo k zásadnému obratu. Politický sentiment sa posunul výrazne doprava, a keďže rozpory medzi socialistami a konzervatívcami sa ukázali neriešiteľné, „národnostná lojalita padla a zrútil sa jednotný front českej koalície“. V dôsledku tejto zmeny sa stratila tradičná deliaca čiara medzi českou koalíciou a nečeskou opozíciou a politický tábor sa začal deliť po politickej a nie národnej línii.
Briti pripisovali tejto zmene veľký význam pre budúci vývoj Československa, lebo podľa ich názoru privodila zmierenie a spoluprácu medzi českým národom a inými národnosťami. Vstup dvoch nemeckých strán do vlády v októbri t.r. vnímali ako prelomový krok, ktorým českí a nemeckí politici dokázali, že dávajú prednosť záujmom krajiny ako celku pred skupinovými záujmami. Dodd v tom videl „odraz ducha Locarna“.  Objavili sa aj náznaky, že vláda by bola ochotná povoliť istú mieru školskej a kultúrnej autonómie pre menšiny. To dávalo nádej, že do vlády by mohla vstúpiť aj Hlinkova slovenská ľudová strana a dokončiť tak „uzmierovanie národov, ,vnútorné Locarno’“.  Otázka jej vstupu však zostala načas otvorenou, keďže sa čakalo na návrat A. Hlinku zo Spojených štátov.
Hlinkova strana sa usilovala vstúpiť do vládnej koalície už od volieb v novembri 1925. Mala však niekoľkých základných podmienok –  udelenie autonómie, vybavenie ministra pre Slovensko rovnakými právomocami ako ministerstvo pre Čechy a Moravu, uznanie Čechov a Slovákov za dva rozdielne národy a uznanie Pittsburghskej dohody.  Vzhľadom na jej volebný úspech Briti očakávali, že vláda bude musieť prijať niektoré z jej požiadaviek a dať jej „rozumný podiel na vláde krajiny“. České politické strany však odmietali jedno i druhé. Inak tomu nebolo ani po návrate A. Hlinku, napriek úsiliu jeho strany „vynútiť si od vlády čo najviac výmenou za spoluprácu v koalícii“. Nepomohlo ani to, keď sa na verejnej akcii Hlinkovej strany po prvý raz spievala popri slovenskej aj česká hymna, čo Briti kvitovali ako „zreteľný krok vpred“.
V rokovaniach s vládou strana postupne opúšťala autonomistické pozície, ale stále nemohla dosiahnuť prijateľný kompromis. Nakoniec Hlinka ustúpil, keď si uvedomil, že „jeho ideál v celej svojej plnosti, tak ako je vyjadrený v Pittsburghskej dohode, je nedosiahnuteľný“. Nezostalo mu nič iné, len dúfať, že niektoré z jeho požiadaviek sa budú môcť zohľadniť v pripravovanej reforme štátnej správy.  
Rok 1927 sa začal vstupom ľudovej strany do vlády. V britských očiach bol to mimoriadne významný krok pre vzťahy Čechov a Slovákov, lebo predstavoval „začiatok zreteľnej zmeny v postoji Slovákov k republike“. Ľudovej strane priniesol dve ministerské kreslá, ktoré obsadil Jozef Tiso a Marek Gažík, a jeden konkrétny ústupok vo forme kompromisu v otázke ministerstva pre Slovensko, keď vláda odmietla zveriť ministerstvo pre Slovensko nominantovi HSĽS a ministerstvo zrušila. Briti to považovali za rozumné rozhodnutie. Ministerstvo bolo pod vedením nominanta vlády anomáliou a aj preto bolo na Slovensku negatívne vnímané ako „koloniálna správa“.  
Za týchto okolností Hlinkovi nezostalo nič iné, než začať vysvetľovať ľudom, že to, čo vyzerá ako prehra, je víťazstvom. Len čo došlo k dohode s vládou, naštartoval propagačnú akciu so zámerom vysvetliť pohnútky a ciele spojené s rozhodnutím strany prejsť na stranu vládnej koalície, a opäť sa prihlásil k autonómii. Podľa jeho slov cieľom HSĽS vo vláde bolo brániť republiku a konsolidovať podmienky, brániť integritu Slovenska, a ďalej bojovať za Pittsburghskú dohodu a autonómiu.  Strana bola zároveň rozhodnutá chrániť Slovensko pred „červeným režimom“ a prekaziť socialistickým stranám, aby pokračovali v hospodárskej a morálnej deštrukcii a drancovaní krajiny a jej obyvateľov. Po dlhotrvajúcom úsilí sa Hlinkovi podarilo podieľať sa na moci: „Dnes opúšťam opozičný tábor, vstupujem medzi múry vládnej politiky,“ oznamoval. „Uvidíme, čo dobrého prinesieme nášmu národu. Tento národ vidí v autonómii chlieb, kultúru a náboženskú slobodu. A to dnes vyhrávame.“
V podobne optimistickom duchu sa niesli aj iné Hlinkove vystúpenia. Zdá sa, že Hlinka podľahol predstave, že vstup do vlády predstavoval trvalú zmenu v českej politike voči Slovensku a že postavenie Slovenska v Československu je tým plne zabezpečené. Napríklad 3. februára na schôdzi výkonného výboru v Ružomberku „povedal, že [Maďari] si musia zvyknúť na myšlienku, že Slovensko je definitívne spojené s Čechami, Moravou  a Sliezskom“. Nepriamo mu oponoval Juriga, ktorý vyjadril presvedčenie, „že ťažkosti s Čechmi sa ešte neskončili“.  Budúce udalosti ukázali, i keď dosť zvláštnym spôsobom, že pravdu mal Juriga a že Hlinka sa mýlil.
Tak či onak, v tejto fáze slovensko-českých vzťahov Briti vysoko hodnotili zručnosť ministerského predsedu Švehlu, akou si zabezpečil spoluprácu sudetských Nemcov a najmä slovenských klerikálov bez toho, aby im musel urobiť významnejšie ústupky. Z ich pohľadu „dva z najnepríjemnejších vnútorných problémov boli tak čiastočne a dočasne odstránené“.
HSĽS si veľa sľubovala od reformy verejnej správy, ktorú začala pripravovať nová vláda: Hlinka ju považoval za „taktický ťah k autonómii“.  Napriek tomu bol jej výsledok sklamaním. Reforma mala odstrániť dvojitý systém, ktorý sa nedal udržať: v Čechách a na Morave v zásade platil starý rakúsky systém, zatiaľ čo na Slovensku župný zákon z roku 1920. Pripomeňme, že jeho zámerom bola „demokratizácia administratívy“, výsledkom však bola „dôkladná centralizácia“.  Hlavným motívom delenia územia na župy bola najmä „asimilácia Slovenska do zvyšku republiky upretím akejkoľvek formy uznania jeho existencie ako samostatnej jednotky . . .“
Návrh nového politického rozčlenenia Československa predstavoval zásadnú zmenu existujúceho systému. Jeho podstatou bolo vytvorenie štyroch krajín na území štátu, českej, moravsko-sliezskej, slovenskej a podkarpatoruskej. Každá krajina mala mať svoj krajinský úrad na čele s prezidentom a krajinské zastupiteľstvo. V jednej zo svojich depeší Charles Dodd upozorňoval, že kritici namietajú najmä proti nedemokratičnosti navrhovaného systému, ktorá spočívala v tom, že dve tretiny členov zastupiteľstva mali byť volené a jedna tretina mala byť nominovaná vládou. Menšiny zasa predpokladali, že nominanti budú „čisto Česi“ a že vláda má tak pripravené „falošné kocky“.
Návrh zákona vyvolal značný rozruch medzi opozíciou i medzi koaličnými stranami zastupujúcimi nemeckú menšinu a Slovákov, ale po dlhej debate a menších úpravách ho parlament v júli 1927 schválil. Nespokojní boli tí Slováci, ktorí považovali „rovnosť s inými provinciami vo veľmi obmedzenej miestnej samospráve za nedostatočný ústupok za vstup slovenských katolíkov do vlády, zatiaľ čo Čechov z rôznych strán bolo počuť, ako nehanebne vyhlasujú, že dať Slovákom provinčnú radu znamená povzbudzovať separatizmus“. Nakoniec, „po počiatočných výkrikoch sklamania, sa Slovensko rozhodlo prijať udelenie provinčného zastupiteľstva ako krok k autonómii“.  
Nádeje a očakávania, ktoré HSĽS vkladala do zákona o krajinských úradoch sa nenaplnili. Ani v tomto prípade vláda nevyhovela jej požiadavkám. Napriek istým právomociam delegovaným na nižšie orgány, zákon upevnil centralizáciu verejnej správy, pričom do nej zaviedol značne nedemokratické prvky. V konečnom dôsledku sa autonómia stala pre Slovensko ešte viac nedostupnou.
Nespokojnosť s výsledkom reformy viedla k radikalizácii slovenskej politickej scény. Proti reforme sa postavili župani, maďarská opozícia, a najmä skupina vo vnútri HSLS vedená poslancami Jurigom a Tománkom, ktorých program vyjadrovalo heslo „autonómia, alebo nič!“. Koncom roka radikáli získali na svoju stranu aj vodcu strany Andreja Hlinku.  Hlavnú rolu v úsilí o autonómiu Slovenska však na seba vzal šéfredaktor denníka HSĽS „Slováka“ prof. Vojtech Tuka.

Prípad Tuka

V. Tuka „hodil bombu do politického ringu na Slovensku“, keď 1. januára 1928 oznámil, že 31. októbra 1928 vypukne „vacuum iuris“, t. j. ústavný chaos. Tvrdil, že Martinská deklarácia z 30. októbra 1918 o vytvorení československého štátu obsahovala tajnú klauzulu, ktorá stanovila, že povaha a štruktúra spojenia medzi oboma krajinami sa má po uplynutí desiatich rokov znovu dohodnúť a že medzi 30. októbrom 1928 a neskorším dňom dohody by vzniklo právne vákuum.
Tukova teória vyvolala prudké reakcie. Tuka spolu s HSĽS sa stali terčom útokov tlače a socialistických strán. Prím v tom hrali najmä zástupcovia českých politických záujmov na Slovensku, Ivan Dérer a Milan Ivanka, ktorí Tuku obvinili z porušenia zákona na obranu republiky a zo spolupráce s maďarskými iredentistami. Spochybňovali aj jeho slovenskú národnosť.   Vec sa dostala do parlamentu, kde Dérer žiadal, aby bol Tuka zbavený poslaneckého mandátu a naliehal na vládu, aby voči nemu začala súdne stíhanie. Vláda však v tejto fáze postupovala opatrne a pričinila sa o to, že zmierlivé vystúpenie Karela Kramářa a najmä „štátnický prejav“ Jozefa Budaya v parlamente, upokojili rozbúrenú hladinu. Buday v ňom zdôraznil, že Česi a Slováci sú nerozlučiteľne spojení, a preto bolo nemožné, aby jeho strana, alebo niektorý jej člen podporoval názor, že toto spojenie je iba provizórnym experimentom. Na druhej strane mohlo toto spojenie, pokračoval Buday, stáť len na základe politickej autonómie. Z britského pohľadu bola celá „,aféra‘ vyfabrikovaná z Tukovho článku“ a rýchlo zhasla.  Objavil sa aj názor, že išlo o „pokus rozšíriť autonómiu udelenú zákonom o správnej reforme“.
Tento názor potvrdila správa konzula Dicka z Bratislavy, ktorý oznamoval, že „Slovenská ľudová strana sa stále usiluje uplatniť svoj nárok na autonómiu, a s neobyčajnou energiou. Svoju kauzy predkladajú jasnejšie, dávajúc viac podrobností ako kedykoľvek predtým, a noviny publikujú pasáže z prejavov významných osôb na dôkaz oprávnenosti slovenských požiadaviek.“ Dick citoval v tejto súvislosti časť vyhlásenia Ivana Markoviča v parlamente z 27. februára 1920, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že 10 ročná lehota existovala. Podľa Dickovho názoru bolo cieľom tejto kampane dosiahnuť dohodu o autonómii pred 10. výročím republiky. Bolo zrejmé, že Hlinkova strana sa intenzívne pripravuje na nadchádzajúce krajinské voľby a všetko nasvedčovalo, že v nich dostane veľa hlasov.
Zatiaľ čo sa HSĽS usilovala dosiahnuť autonómiu, hrala do istej miery dvojakú hru: aby si udržala podporu voličov, „považovala za nevyhnutné ako člen vládnej koalície hlasovať s vládou v parlamente, ale znevažovať ju na politických schôdzach“.  Prvý tajomník vyslanectva Keeling označil Hlinkovo často protichodné konanie za prejav tendencie „behať so zajacmi a loviť so psami“.  Vo svojej konštruktívnej provládnej polohe, zrejme na vyváženie proautonomistickej agitácie, Hlinka viac ráz vyjadril svoju oddanosť štátu. Napríklad pri príležitosti 10. výročia republiky potvrdil v Prager Presse “ vernosť Československej republike . . . Vyhlásil, že počas prvých desať rokov Československej republiky sa splnilo mnoho slovenských požiadaviek s výsledkom, že slovenský národ nachádza v Československej republike svoju domovinu“ a zdôraznil, že Slováci sú rozhodnutí „vždy brániť integritu československého štátu proti komukoľvek“.  Britskí diplomati naznačili v marci 1928, že Hlinkove prejavy lojality by mohli súvisieť s pomocou, ktorú ústredná vláda poskytla banke Slovenskej ľudovej strany – Ľudovej banke v Ružomberku. V roku 1927 to bola bezúročná pôžička 10 miliónov korún na 40 rokov a v roku 1925 pôžička 14 miliónov za podobných podmienok. Autor správy lakonicky poznamenal: „Zdá sa, že tieto transakcie nepotrebujú žiaden komentár.“
Prejavy oddanosti k Čechom a ich štátu, nevyvážené zlepšením životných podmienok na Slovensku, však Hlinkovi ani jeho strane nepomohli, skôr poškodili. Vo voľbách do nových krajinských a okresných orgánov 2. decembra 1928 stratila HSĽS 160 000 hlasov, najmä na úkor socialistických strán. Ako vysvetlenie tejto „enormnej straty“  britskí diplomati uvádzali viacero možných dôvodov: nespokojnosť mnohých Hlinkových stúpencov so vstupom do koalície, odmietnutie Rothermerovej akcie, neschopnosť „získať čo i len stopu politickej autonómie pre Slovensko“, ako aj „prehnanú dychtivosť dostať sa do vlády“.   Spomenuli sa aj Hlinkove vyhlásenia, akým bolo vyhlásenie, ktoré urobil pri 10. výročí republiky, ako faktory, ktoré „mohli do istej miery schladiť horlivosť tých, čo považovali túto stranu za obhajcu slovenskej slobody“.
Slovenskí pročesky orientovaní socialisti pokračovali v útokoch na Vojtecha Tuku. Milan Ivanka, vodca českej národne-demokratickej strany na Slovensku, podal naňho v máji 1929 trestné oznámenie. Obvinil ho zo špionáže, pokusu o vyvolanie vzbury a o odtrhnutie Slovenska od republiky, a tvrdil, že má na to 60 svedkov. Stojí za pozornosť, že akcia proti Tukovi sa rozbehla tesne po voľbách. 20. decembra imunitný výbor parlamentu odporučil zrušenie Tukovej imunity, 3. januára 1929 bol Tuka zatknutý a krátko nato formálne obvinený z velezrady. Zdá sa, že českí politici sa rozhodli využiť príležitosť, ktorú im ponúklo volebné fiasko Hlinkovej strany, aby stranu ešte viac oslabili.
Tuka bol na to nepochybne vhodným prostriedkom. Medzi vedúcimi činiteľmi strany sa vynímal svojím strategickým a koncepčným myslením, bol autorom prvého návrhu na autonómiu Slovenska (1921) a viedol propagáciu slovenskej kauzy v zahraničí. Zameranie sa na Tuku umožňovalo rozvíriť protimaďarské nálady, oživiť tézu, že proponenti slovenskej autonómie sú „maďaróni“ a zastrašiť každého, kto sa usiloval dosiahnuť autonómiu Slovenska, alebo urobiť zo slovenskej otázky otázku medzinárodnú. Sám Hlinka komentoval tento zjavný zámer slovami „To nie je proces proti [doktorovi] Tukovi, ale proces na rozbitie autonómnej strany ľudovej“.
Proces proti Tukovi a ďalším dvom obvineným (A. Snackému a A. Machoví) „pre zločiny velezrady a úkladov voči republike“ sa začal pred Krajským súdom v Bratislave 29. júla 1929.  O jeho priebehu pravidelne informoval pražské vyslanectvo vicekonzul Dowden, keďže H. Dick už v tom čase pôsobil vo Viedni. Dowden vo svojich správach vykreslil českú justíciu ako nástroj politickej moci. Podľa prvých správ v tlači sa mu zdalo, že obžaloba má v rukách silné tromfy,  ale rýchlo zistil, že proces s Tukom bol „politickou akciou, pripravenou na odstránenie tohto gentlemana.“ Politický charakter procesu bol zrejmý z postupu súdu, prijímania dôkazov, či používania kúpených svedkov. Korunní svedkovia „neboli schopní podložiť svoje výpovede dôkazmi; len uviedli svoje dojmy a názory z toho, čo počuli povedať iných“.  Rozhorčenie verejnosti vyvolalo, keď „súd prijal svedectvo dvoch svedkov, za ktoré im zaplatil redaktor Slovenského denníka. Zdá sa,“ konštatoval Dowden, „že verdikt vinný sa musí dostať za každú cenu“.
Tak sa aj stalo. 5. októbra 1929 súd uznal Tuku vinným vo všetkých bodoch obžaloby a odsúdil ho na základe zákona na ochranu republiky č. 50/23 Zb.z.a.n za „zločin vojenskej zrady . . . a prípravu úkladov o republiku“ na trest 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na dobu troch rokov. Potvrdila sa Dowdenova predpoveď, keď počas procesu upozornil na „širokú sieť zákona na ochranu republiky“ a na to, „ako ľahko bude možné Tuku odsúdiť na jeho základe“.

Koniec „Locarna“ –  návrat českej koalície

Ak proces s Tukom dominoval väčšiu časť roku 1929, koniec roka sa niesol v znamení návratu k národnostnému princípu ako základu vládnej moci v československom štáte.
Tukov proces a najmä Hlinkovo rozhodnutie obhajovať jeho nevinu vyvolalo v strane vážne rozpory. Britov prekvapilo, že vzburu proti Hlinkovi viedli práve Juriga a Tománek, dovtedy „pokladaní za nezmieriteľných autonomistov, ak nie separatistov“. Zvlášť neobvyklé to bolo v prípade Jurigu, ktorý urobil „náhlu zmenu frontu . . . a vyhlásil sa za bojovníka za právo a povinnosť československého štátu brániť sa proti podvratným živlom“. Juriga dokonca obvinil Hlinku, že „chránením Tuku sa prehrešil proti zákonu na ochranu republiky“.  Strana vylúčila oboch disidentov zo svojich radov, na čo obaja založili vlastnú stranu – novú Slovenskú ľudovú stranu.
Na druhej strane najväčší protivníci HSĽS – socialistické strany v opozícii -prejavovali nadšenie nad Tukovým odsúdením, lebo „proces splnil účel rozbiť buržoáznu koalíciu a prakticky im zabezpečil miesto v novej vláde . . .“
Zjavné úsilie z českej strany odsúdiť Tuku za každú cenu vyvolalo reakcie na slovenskej strane. „My Slováci už nikomu viac neveríme... Tukov proces je pre nás novým a dôležitým poučením,“ znelo odôvodnenie verejnej výzvy na rozpustenie parlamentu. Sám Hlinka dával signály, že ak Tuka bude odsúdený, HSĽS vystúpi z vlády. Skôr než sa to stalo, prezident preventívne rozpustil parlament 29. septembra, t. j. deväť dní pred vyhlásením rozsudku. Tento krok si údajne vynútil konflikt medzi českou ľudovou stranou a agrárnou stranou ohľadne zastúpenia v kabinete, ale zdá sa, že skutočným dôvodom bola neochota vlády nechať rozhodnutie o predčasných voľbách v rukách HSĽS. Dňa 9. októbra ministri za HSĽS podali demisiu a strana tým vystúpila z vládnej koalície.
V novembrových voľbách získala HSĽS naspäť časť stratených hlasov, ale v porovnaní s parlamentnými voľbami 1925 stratila 2 mandáty. Prekvapením bolo nezvolenie Tuku v Košiciach, hoci bol v kandidátke na 1. mieste. V novej vláde pod vedením agrárnika Udržala chýbali slovenskí a nemeckí klerikáli; ich miesto obsadili socialistické strany. Kabinet si síce podržal dvoch nemeckých ministrov, ale český živel dostal vo vládnej koalícii jasnú väčšinu. Splnilo sa tak želanie českých socialistov a nacionalistov, aby nová vláda mala pohodlnú českú majoritu a nebola viac závislá na podpore nemeckých strán, ako bola jej predchodkyňa.  S výsledkom bol údajne spokojný aj prezident Masaryk, ktorý privítal návrat Benešových národných socialistov do vlády, čím sa odstránila anomália, keď minister zahraničných vecí bol hlavou opozície.
Vláda dostala podporu v parlamente; hlasovali za ňu aj Hlinkovci. „Nič nemohlo byť korektnejšie a vlasteneckejšie, ako Hlinkov prejav“, komentoval Hlinkovo vystúpenie Macleay. “Nešťastný Tuka, teraz chradnúci vo väzení . . . akoby nikdy nebol existoval.“ Macleay tiež citoval Hlinkovo vyhlásenie, že strana aj napriek tomu, že bola vyradená z vládnej väčšiny, zostáva pevnou podporovateľkou nedeliteľnosti československého štátu, ktorý miluje a ktorý nikdy neopustí . . . Bude lojálna aj v opozícii.   Podobne ako pri iných podobných vystúpeniach, Macleay vyzdvihol vyjadrenie lojality, ale kritike českej politiky, ktorá bola organickou časťou Hlinkovho prejavu, nevenoval prakticky žiadnu pozornosť. Malo to svoju logiku: pre existenciu štátu bola rozhodujúcim faktorom lojalita politických činiteľov Slovenska, podmienky, v akých žili jeho obyvatelia, neboli zaujímavé.
Vyšachovanie či odstránenie HSĽS z vlády označilo koniec krátkeho experimentu s vnútorným zmierením národností a návrat k vládnutiu prostredníctvom českej väčšiny vo vládnej koalícii. Zmysel toho systému vystihol činiteľ Foreign Office, keď neskôr napísal, že politický systém spočívajúci na „trvalej koalícii, ktorý mal podľa západných parlamentných štandardov vždy principiálne nečestnú povahu, ale ktorý mal logické zdôvodnenie, že bez ohľadu na jeho zloženie, slúžil základnému cieľu: zjednoteniu Československa na českom základe“.
Tukov prípad sa však stále neskončil. Tukovým odvolaním sa zaoberal Vrchný súd v Bratislave. Dowden oznamoval, že „[o]bhajoba prináša nové dôkazy, ktoré vyvracajú svedectvá viedenských svedkov, ktorým zaplatil redaktor Slovenského denníka aby tu vystúpili“. Počas pojednávania súd uznal, že korunní svedkovia boli nedôveryhodní, no aj napriek tomu prijal ich výpovede v úplnosti. Urobil tiež viacero rozhodnutí, ktorými poškodil obhajobu. Pozoruhodná bola aj „nevysvetliteľná strata niektorých zväzkov z prvého procesu“. Terčom Dowdenovej kritiky bola aj tvrdá cenzúra a riziko konfiškácie novín „čo tunajšie noviny nemohli riskovať . . . Sloboda tlače prakticky nejestvuje,“ uzavrel Dowden.  Ako sa dalo čakať, súd odvolanie zamietol 9. apríla 1930. Vzhľadom na spôsob vedenia procesu a jeho výsledok sa v Bratislave hovorilo, že o rozsudku sa rozhodlo v Prahe.
V tomto čase záujem o Tukov osud výrazne klesol, „dokonca medzi najhorlivejšími stúpencami HSĽS. Zdá sa,“ napísal Dowden, „že strana nechala svojho vodcu zahraničnej propagandy v brinde brynde. Dokonca Hlinka, ktorý vyhlásil na prvom procese, že stojí a padá s Tukom, neprejavil o tento proces žiaden záujem.“ Dowden dospel k záveru, že obetovanie Tuku a likvidácia Rodobrany „ukazujú, že táto strana postupne podlieha českému vplyvu na Slovensku a že ju viac nemožno požadovať za opozičnú silu. Autonomistické hnutie tým utrpelo krutý úder.“
    Bodku za prípadom dal Najvyšší súd v Brne 31. júla 1930, keď odmietol Tukovo odvolanie. „Rozhodnutie súdu nevyvolalo žiadne komentáre v tlači a žiadne protesty Slovenskej ľudovej strany, ktorá zjavne opustila svojho bývalého vodcu zahraničnej propagandy.“
J. Addison označil „rýchly pokles Slovenskej ľudovej strany“ za „najdôležitejšiu politickú črtu roka“. Strana sa po fiasku s Tukom dostala do vnútornej krízy: jej politická činnosť sa stala „takmer zanedbateľnou“. Stranu opustilo viacero vedúcich činiteľov a odišla aj väčšina členskej základne, zrejme ako dôsledok neschopnosti strany Tukovi pomôcť. Strata čitateľov a časté konfiškácie priviedli stranícke noviny „Slovák“ na pokraj likvidácie. V roku 1929 HSĽS strácala pozície voči agrárnej strane, a o rok sa už agrárna strana stala najsilnejšou stranou na Slovensku. Jej dominancia sa prejavila obsadením dôležitých pozícií v krajinských, miestnych a štátnych orgánoch. Napríklad nominanta ľudovej strany Drobného nahradil vo funkcii prezidenta Slovenska agrárnik Országh a miesto viceprezidenta získal ďalší člen agrárnej strany Jesenský. Britskí diplomati súdili, že Tukov proces bol „šikovným kusom práce vládných strán so zámerom rozvrátiť a diskreditovať Slovenskú ľudovú stranu a že p. Tuka bol viac-menej nevinnou obeťou tohto úspešného plánu“.

III. Zápas nečeských národností s Čechmi o rovnoprávnosť
Joseph Addison, 1930-1936

Joseph Addison v Prahe: základný uhol pohľadu

J. Addison nastúpil do funkcie vyslanca priaznivo naladený voči svojmu novému pôsobisku. Vyplýva to okrem iného z jeho prvého prijatia u ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša, odkiaľ si odniesol dobrý dojem. Zapôsobila naňho Benešova „jasnosť, s ktorou vysvetľoval otázky, o ktorých diskutoval, jeho zjavné ovládanie faktov a čísiel, a rýchlosť s ktorou ukázal svoje vedomosti“. Jednou z hlavných tém, ktorej sa Beneš venoval, bol český postoj k Nemcom. Povedal, že Nemci v minulosti zaobchádzali s Čechmi ako s menejcennými tvormi a nemali by byť prekvapení, že im to Česi vracajú so zloženými úrokmi. Zároveň Addisona ubezpečil, že „jeho vláda robí všetko možné, aby urýchlila proces zmierenia menšín“. Addison zjavne sympatizoval s Benešovým postojom, pretože mu takmer navrhol, aby československá vláda využila britský príklad a presvedčila menšiny, že „cesta k prosperite vedie do Prahy“.
Beneš tiež vyložil Addisonovi svoju predstavu o spôsobe, akým sa mala uskutočniť obnova v Československu a v jej rámci riešiť menšinová otázka. Hospodársku obnovu musela predchádzať politická obnova, čím myslel „absorpciu do jednej národnej jednotky rôznych národností sústredených pod jednou suverenitou . . .“ Základnou podmienkou pre politické „pacifikovanie [však] nebolo len to, že generácia, ktorá poznala predvojnové podmienky, musí zmiznúť, ale tiež to, že tí, ktorí žili cez vojnu – alebo dokonca mohli byť ovplyvnení spomienkami tých, ktorí žili –  musia prestať existovať“.  Beneš tu predostrel program vymazania ľudskej pamäte, ktorého cieľom bolo ovládnuť nečeské živly a absorbovať ich do českého štátu, a v konečnom dôsledku ovládnuť celé obyvateľstvo. Českí politici svojím dôrazom na ovládnutie školského systému a obmedzenie slobody tlače sledovali túto líniu počas celého obdobia, ktorého skúmanie je predmetom tejto štúdie. Addison zaznamenal toto Benešovo vyjadrenie a nijako ho nekomentoval. Zjavne si neuvedomil význam a dosah toho, s čím sa mu Beneš zdôveril.
Addisonovi však netrvalo dlho, aby zistil, že Praha nie je dobrodincom menšín, ale skôr ich nepriateľom. Prispelo k tomu viacero konkrétnych udalostí, napríklad nečakané výbuchy odporu medzi politikmi a vo verejnosti proti cudzím živlom, ktoré sa nedali spojiť s konkrétnymi udalosťami v zahraničí. Addison z nich usúdil, že tieto akcie museli mať „latentné príčiny v českej povahe, ktoré sumárne poukazujú na existenciu stavu xenofóbie hraničiacej s hystériou“.  Medzi nimi vynikli násilné pouličné protesty proti premietaniu nemeckých filmov v Prahe, ktoré trvali niekoľko dní. Počas nich lietali kamene, rozbíjali sa obchody a prevolávali sa protinemecké a protižidovské heslá, zatiaľ čo polícia sa nečinne prizerala. Poriadok sa obnovil až po energickom zásahu E. Beneša zo Ženevy, ktorý sa tam práve pokúšal presvedčiť Ligu národov, že zmluvy na ochranu menšín sa stali prežitkom.
Ďalším varovným signálom bolo sčítanie ľudu v decembri 1930, v ktorom úrady použili nástroje a metódy umožňujúce manipulovať výsledky sčítania tak, aby sa zvýšil pomer Čechov k menšinám, osobitne k menšine nemeckej.  Podľa Addisonovho názoru cieľom tohto úsilia bolo „pokračovať v procese, ktorý možno nazvať ,počešťovaním‘ a . . . snažiť sa presvedčiť svet . . ., že krajina je viac česká, ako naozaj je“.
    Pravda, treba zdôrazniť, že situácia menšín nebola pre Addisona predmetom abstraktného záujmu, ale jedným z faktorov, ktoré podobne ako jeho predchodcovia v Prahe a Bratislave  dával do priameho súvisu so životaschopnosťou a bezpečnosťou československého štátu. Na niektoré z nich poukázal Addison o výročnej správe vyslanectva za rok 1930:
1.    Československo čelí dvom hlavným ťažkostiam: (a) „prirodzenej slabosti voči agresii“ a (b) „menšinovému problému, ktorý komplikovala skutočnosť, že menšiny boli väčšinou nespokojné a schopné sa spoliehať na silnú morálnu podporu z okolitých území“;
2.    Česi sú v Československu menšinou, nečeské menšiny tvoria väčšinu;
3.    Menšinový problém nie je vyriešený. Menšiny sú podrobené subtílnej diskriminácii, ktorá má veľa foriem. „Celá mašinéria beží viac menej výlučne v českom záujme a jej vyhláseným cieľom je presadzovanie českej prevahy.“ Preferenčné zaobchádzanie sa robí v mnohých oblastiach, akými sú „verejná služba, dane, finančné vybavenie, kontrakty, atď.“, v prospech českého živlu;
4.    Preferenčné zaobchádzanie je nevyhnuté, ak Česi chcú udržať krajinu ako český štát.
    Prvý problém vyplýval z nepriaznivej geografickej polohy: „[Československo] sa vinie sa ako had cez územia, ktoré ho obklopujú, z ktorých mnohé sú nepriateľské . . . Táto krajina je proste neubrániteľná.“ Podľa Addisonovej mienky toto vedomie poznačilo českú mentalitu a ovplyvnilo československú zahraničnú politiku. Najlepšie riešenie videl „v sledovaní politiky appeasementu a otvoreného priateľstva“ s Nemeckom, Maďarskom a Rakúskom a v uzmierení ich menšín . . .,  a pokladal za nedostatok súdnosti, keď “vládnuca národnosť považuje za samozrejmé, že je oprávnená si vychutnať ovocie víťazstva a dopriať si tie isté postupy, na aké sa v minulosti sťažovala“.
Addison sa k týmto tézam pravidelne vracal. Výnimkou bola téza o jemnej diskriminácii, ktorú opustil, keď s postupom krízy nabrala diskriminácia menšín drastické formy. Neskôr Addison vzniesol ďalšiu výhradu voči československého štátu ako „umelej krajine“, a jej názvu: „[J]ej meno je podvod,“ konštatoval, „pretože nie je nič také ako ,Čechoslovák‘. Sú Česi, Slováci, Nemci, Maďari, Rusíni, atď. V okrúhlych číslach Česi . .   majú 6 000 000 a sú sústredení 50 kilometrov okolo Prahy a v úzkom pruhu smerujúcom dolu k Brnu. Zbytok Zvyšok, to je väčšina, sa skladá z iných národnosti a nenávidí Čechov.“

Svetová hospodárska kríza a jej dopad na nečeské obyvateľstvo

Funkčné obdobie Josepha Addisona v Československu sa nieslo v znamení devastujúcej hospodárskej krízy a jej doznievania, ktoré mali dominantný vplyv na politický a hospodársky vývoj krajiny a životné podmienky jej obyvateľov. Latentné napätie, ktoré pretrvávalo medzi vládnucimi Čechmi a nečeskými národnosťami od vzniku štátu, prerástlo pod vplyvom krízy do otvoreného konfliktu, keď zápas o zmenšujúce sa finančné a materiálne zdroje sa preniesol do politickej roviny.
Kríza mala ďalší dôsledok v tom, že zdôraznila podobnosť a previazanosť postavenia Slovákov s inými menšinami v krajine. Vzhľadom na túto skutočnosť treba postavenie Slovákov v tomto období posudzovať nie v obmedzenom priestore slovensko-českých vzťahov, ale v širšom kontexte postavenia menšín v Československu a menšinovej politiky československej vlády. Žiaľ obmedzený priestor nedovoľuje teraz venovať tomuto rozmeru pozornosť, akú si zaslúži.
Zhoršujúca sa hospodárska situácia začiatkom tridsiatich rokov donútila československú vládu hľadať účinné opatrenia na ochranu štátu a jeho obyvateľov. Ako však upozornil komerčný tajomník vyslanectva Herbert Kershaw, ukázalo sa, že „národnostné predsudky, stranícke záujmy a osobné výhody majú prednosť nad inými ohľadmi“ a že súťažiace nároky strán zastupujúcich rozdielne záujmy „sú ako vždy nezlučiteľné“.  Hľadanie vhodných riešení bolo komplikované v krajine, „kde politiku diktujú zástupcovia šesť a pol až sedem miliónov Čechov z celkovej populácie skoro 15 miliónov, lebo vplyv Slovákov a Nemcov vo všeobecnej politike nie je úmerný hodnote ich vkladu do republiky“. Táto mocenská pozícia sa premietla do oficiálneho českého názoru, že „je politicky výhodnejšie sledovať politiku deflácie a riskovať tým ruinovanie nemecko-českého exportéra, než trpieť infláciu, ktorá by čiastočne znížila kúpnu silu úspor akumulovaných českými robotníkmi a roľníkmi“.
Súčasťou vládnych opatrení bola rozsiahla infiltrácia Čechov do pozícií v štátnej službe na úkor príslušníkov národnostných menšín. Kershaw v tejto súvislosti upozornil na politiku „rýchleho počešťovania štátneho organizmu, zapĺňaním verejnej služby obrovským množstvom neschopných, neskúsených a nedostatočne platených úradníkov v úsilí dominovať vysoko úspešný nemecký živel“. Kershaw kritizoval túto politiku, lebo znemožňovala schopnosť štátu riešiť spravodlivo jeho ekonomické problémy. Podľa jeho mienky, stabilita štátu spočívala najmä na géniu veľmi silných nečeských zložiek, a preto si kládol otázku, či by nebolo pre štát „bezpečnejšie sa s týmito zložkami zmieriť . . . než sa pokúšať o nemožnú úlohu si ich podrobiť“.  Kocky však boli hodené. Hospodárske opatrenia a sociálne programy boli nastavené tak, aby chránili primárne českú populáciu. V konečnom dôsledku hlavná ťarcha krízy dopadla najmä na nečeské obyvateľstvo.
Slovensko a Podkarpatská Rus vstúpili do krízového obdobia vo veľmi zlej kondícii, čo bolo dôsledkom ich pripojenia k tzv. historickým krajinám.  Kríza ich hospodárstvo takto ľahšie rozvrátila. Správa vyslanectva za rok 1930 spomína veľmi nízke mzdy, veľkú biedu, stratu zamestnania tisícov ľudí a časté bankroty obchodníkov a malých poľnohospodárov.  Správy z ďalších rokov konštatujú, že kríza postihla Slovensko oveľa ťažšie ako ostatné časti štátu a spôsobila, že obyvatelia niektorých okresov boli „absolútne zbedačení“. Na ilustráciu uvádzajú zatváranie mnohých tovární, nedostatočnú vládnu pomoc a v konečnom dôsledku rast nezamestnanosti a nespokojnosti. V roku 1933 sa situácia ešte zhoršila: dokonca aj tých „pár odvetví, ktoré prežili v 1932, sú teraz údajne na pokraji krachu“.   
Aj napriek kríze sa politická situácia sa v roku 1931 upokojila, keď po šoku z porážky a vnútorných otrasov zastavila HSĽS svoju „bezhlavú opozíciu“ a uspokojila sa s občasnou kritikou vlády.  Pod vplyvom hlbokej depresie však politická činnosť v roku 1932 na Slovensku značne poklesla, pretože holý boj o existenciu pohltil takmer všetku energiu obyvateľov.
Z Podkarpatskej Rusi vyslanectvo nedostávalo žiadne pravidelné informácie. Dowden ako honorárny konzul nemal pridelené žiadne prostriedky na cestovanie po svojom obvode. V roku 1932 však dvaja zahraniční novinári G. Hamilton a L. Renn priniesli z tejto provincie otrasné správy. Bieda a hlad, ktoré tam Hamilton našiel, boli horšie ako v oblastiach postihnutých hladomorom v Indii a Číne. Renn zasa opísal chlievy v Užhorode, ktoré slúžili ako ľudské obydlia, a „úbohý stav mnohých žien a detí, ktoré chodia v snehu napoly vyhladované, bosé a takmer nahé, a ktorých jedinou formou výživy je chlieb z otrúb a nahnitých zemiakov“.
Česká tlač reagovala na tieto zistenia veľmi podráždene, obvinila novinárov zo zasahovania do vnútorných vecí Československa. Nakoniec vláda bola donútená poslať do tejto východnej provincie istú pomoc vo forme obilia, múky, šatstva a obuvi.   Zrejme to nič nevyriešilo, lebo zlé politické a hospodárske podmienky v tejto provincii aj naďalej pretrvávali. Podľa správy z roku 1934, asi sto tisíc ľudí bolo „v bezprostrednom nebezpečenstve vyhladovania“. Rozmery katastrofy ilustrujú údaje a prepade exportu dreva do Maďarska z 80 000 vagónov ročne v roku 1930 na 500 vagónov.  Kolaps pokračoval ďalší rok; vyslanectvo citovalo správu, podľa ktorej viac než 50% detí „nemôže chodiť do školy kvôli hladu, biede a nedostatku šatstva“.
Hlavnou črtou politického života bol zápas o autonómiu. Liga národov dostala množstvo petícií proti nedodržaniu záväzkov, ktoré československá vláda prijala v menšinovej zmluve zo St-Germain z 10. septembra 1919. Išlo najmä o pripojenie Podkarpatskej Rusi ako autonómneho územia a ustanovenie snemu. Ďalší záväzok – vymenovanie Rusína za guvernéra vláda formálne splnila, ale nevybavila ho žiadnymi právomocami. Tento nešťastník bol terčom vtipov, lebo údajne nemal sekretárku ani pisárku; všetku moc držal v rukách český viceguvernér. Britská vláda v zásade uznávala opodstatnenosť týchto sťažností, ale sa rozhodla sa zachovať indiferentný postoj. Ostatne, mechanizmus na ich vybavovanie bol tak nastavený, že sťažovateľ nemohol v Ženeve uspieť. Československá vláda vo svojich formálnych vyjadreniach Lige argumentovala, že Rusíni nie sú dostatočne vyspelí, aby toto územie mohli spravovať, ale že ich pripravuje na to, aby mohli čo najskôr prevziať viac právomocí. V skutočnosti bola Podkarpatská Rus domíniom agrárnej strany, ktorá toto územie a jeho obyvateľov bezohľadne vykorisťovala a usilovne počešťovala.
Politicky najvýznamnejší bol vplyv krízy na nemeckú menšinu. Podľa správy vyslanectva za rok 1933 vládla v nemeckých okresoch krutá bieda, niekde hraničiaca s hladomorom. Politika hospodárskeho nacionalizmu vyvolávala odpor menšiny, ktorý spôsobil obrannú reakciu úradov vo forme represívnych opatrení. Addison upozornil, že „[konanie] vlády stupňuje to, čo jej konanie vyvolalo, t. j. nespokojnosť menšín, ktoré v tejto krajine tvoria väčšinu“. Nespokojnosť Maďarov bola tak zjavná, že nebolo treba o nej hovoriť. Pokiaľ išlo o Slovákov, tí „ako mnoho národností v Európe sú pravdepodobne nespokojní s každým okrem seba, a túžia po autonómii len z tohto dôvodu. Ale akékoľvek sú ich sťažnosti z minulosti, sťažnosť zo súčasnosti spočíva jednoznačne v tom, že Slováci si necenia výhody českého panovania a nežijú v bratskej láske s týmto dominantným partnerom.“ Bolo to však podľa jeho mienky nemecké obyvateľstvo v priemyselných oblastiach, ktoré cítilo „súčasnú intenzívnu biedu v jej najostrejšej forme“, a „hospodársky hnev“ len zosilňoval existujúcu nevôľu.
V novembri 1934 Addison nechtiac vyvolal diskusiu s Foreign Office o vzťahu Slovákov k Čechom a k československému štátu. Začalo sa to jeho úvahou o závislosti Československa „na politike iných krajín a  na udalostiach , ktoré sa udejú mimo jeho hraníc“. Addison si bol istý, že Beneš bude chcieť udržať status quo, lebo jeho ohrozenie by pravdepodobne viedlo „k rozkladu tohto zloženého štátu“, kde „šesť miliónov Čechov sa snaží vládnuť, bez ich súhlasu, tri a pol miliónu Nemcov, vyše dvom miliónom Slovákov, skoro miliónu Maďarov, určitému množstvu Rusínov a Poliakov . . .“ Táto česká vláda, povedal, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom – „Polizeistaat“.
Addisonova depeša vyvolala polemiku vo Foreign Ofice a vedúci oddelenia pre strednú Európu Owen O’Malley požiadal Addisona, aby osvetlil niektoré body. O’Malley pripustil, že Slováci môžu žiarliť na Čechov, lebo Česi „zásluhou svojej kultúrnej nadradenosti prirodzene a nevyhnutne obsadili leví podiel najlepších  zamestnaní . . .“, ale chcel vedieť, či vzhľadom na ich národnostnú príbuznosť možno považovať za pravdepodobné, že aj napriek treniciam s Čechmi „dajú Slováci z dlhodobého hľadiska prednosť vláde Čechov pred vládou Nemcov alebo Maďarov . . .“ Ak tomu bolo tak, potom nebolo spravodlivé považovať Slovákov za „nelojálny a nepriateľský živel“. Foreign Office tiež chcel poznať dôvody, prečo považuje Československo za „Polizeistaat“. Existovalo predsa nekonečné množstvo gradácií policajných režimov; otázka bola, kde stojí Československo na európskej škále.
Addison odpovedal 27 stranovým listom. Podľa jeho mienky Slováci boli nespokojní a preto sa ich nedalo považovať za lojálnych: „[Slováci] sú naskrz nespokojní . . . Vládne im Praha proti ich súhlasu.“ Otázkou, či cítia väčší odpor voči iným, sa nezaoberal. Pokiaľ išlo o ich politické ciele, Addison sa domnieval, že „ich hlavnou túžbou je získať, čo volajú ‚autonómiou‘ [čím] prakticky mienia ‚samostatnosť‘“. Slováci boli ochotní prijať stav, „v ktorom by v istej forme federálneho systému zaujímali postavenie Uhorska v Duálnej monarchii, to znamená úplnú nezávislosť s nejakým systémom vzájomných konzultácií vo veciach spoločného záujmu . . . “
 „Nič z toho sa nestalo,“ pokračoval Addison, „a nielen že sa to nestalo, ale Česi zámerne urobili, čo len mohli, aby si odcudzili Slovákov svojím povýšeneckým správaním a preferenčným zaobchádzaním vo svoj prospech.“ Addison vyjadril pochybnosť o „údajnej enormnej kultúrnej nadradenosti Čechov nad Slovákmi“. On sám „nikdy nezbadal túto nesmiernu nadradenosť“. Naopak, vzdelaní Slováci, ktorých stretol, mu pripadali „práve tak dobrí, ak nie lepší, než ich českí bratia . . .“ a dodal, že „ každý Slovák sa vám poponáhľa povedať, že je Slovák a nenechá sa považovať za Čecha . . .“
Na otázku, čo myslel poznámkou o policajnom štáte, podotkol, že „v súčasnosti je v Európe mnoho policajných štátov s rôznym stupňom útlaku“. Myslel tým stav, v ktorom parlament za nič nestojí, lebo „krajina je v skutočnosti ovládaná malou skupinou mužov, ktorí potláčajú strany, zatvárajú politických protivníkov, vedú trestné stíhanie z osobných motívov, prikazujú súdom, aké rozhodnutia majú urobiť a všeobecne úradujú ako sa im páči, bez veľkých, ak vôbec nejakých ohľadov na súkromné práva. Pochopiteľne,“ pokračoval, „ je tu predstieranie demokracie, to znamená, že členovia parlamentu majú dovolené hovoriť . . . Musí byť určitá miera dohodovania sa medzi rôznymi skupinami, ktoré tvoria parlamentnú väčšinu. Tieto musia byť kúpení primeranými ústupkami . . . ale za touto fasádou a v zákulisí, Československo je v skutočnosti krajinou, kde sa  nedajú naplno využívať slobody demokratického štátu . . . “

Rozdeľuj a panuj
Roky 1933-1934 boli obdobím, v ktorom si stále viac príslušníkov nemeckej menšiny začalo uvedomovať márnosť politiky aktivistických strán v ich úsilí čeliť disproporčnému dopadu krízy a diskriminačným krokom československej vlády. Nová politická strana Sudetendeutsche Partei (SDP) vedená Konrádom Henleinom využila nespokojnosť nemeckej menšiny so svojím postavením. V májových voľbách 1935 získala dve tretiny nemeckých hlasov a vyhrala voľby. Celkom slušne sa darilo aj HSĽS, ktorá s 21 mandátmi sa stala prirodzeným kandidátom na vstup do vlády. Prvý tajomník vyslanectva R. H. Hadow očakával, že nová koalícia bude musieť „poslúchnuť hlas autonómneho Slovenska, ak . . . chce mať bezpečnú väčšinu“. Hoci sa na prvý pohľad zdalo, že „bezprostredným výsledkom je zlepšenie pozície doteraz opovrhovaných Slovákov“,  HSĽS zostala v opozícii, keď koalícia odmietla jej požiadavky na väčšiu autonómiu. Koalíciu posilnili len živnostníci, ktorí jej v parlamente pomohli zabezpečiť väčšinu 32 hlasov.
Úspech SDP postavil vládu do prekérnej pozície. Prezident Beneš sa tváril, že nemecká menšina nie je problémom ani hrozbou: z pätnástich miliónov obyvateľov sú len tri milióny Nemcov, ktorí „nie sú zomknutí. Absorbujú sa a budú absorbovaní zvyškom obyvateľstva.“  To mohlo byť dlhodobým riešením, v reálnom čase však schopnosť SDP vystupovať ako nespochybniteľný predstaviteľ významnej menšiny predstavovala akútny problém. Českí politici sa ho rozhodli vyriešiť oslabením, prípadne rozbitím Henleinovej strany.
Na tomto mieste treba na chvíľu odbočiť a pozrieť sa na to, ako českí politici čelili podobnému problému na Slovensku, kde Hlinkova ľudová strana vystupovala z pozície najsilnejšej strany ako zástupca autonomistických túžob celého Slovenska. Úspešná akcia proti Tukovi v roku 1929-1930 stranu oslabila, a vládne strany, lepšie povedané pobočky českých strán na Slovensku, okamžite využili túto situáciu. Pokúsili sa vyplniť uvoľnený priestor a urobiť z HSĽS jednu z menších strán, ktorej štátoprávne ašpirácie by sa ľahko dali zvládnuť. Napríklad v správe za rok 1931 Briti konštatovali, že „rast vládnych strán na Slovensku bol tohto roku stály a veľmi výrazný, hlavne vďaka veľkým prostriedkom, ktoré majú k dispozícii, a veľmi účinnej straníckej organizácii“. Ako príklad uviedli, že sociálni demokrati majú „442 účinných okresných organizácií na Slovensku a agrárnici omnoho viac“.
Úsilie vytlačiť HSĽS na politickú perifériu prekazili tzv. Pribinove oslavy v Nitre v lete 1933. Oslavy organizovala vláda s cieľom urobiť z nich „manifestáciu proti maďarským požiadavkám na revíziu hraníc a prejav súdržnosti a nerozlučiteľnosti Čechov a Slovákov“. Organizátori urobili fatálnu chybu, keď na prípravy a samotné oslavy nepozvali Andreja Hlinku. Výsledkom bol škandál, ktorý takto vykreslil prvý tajomník vyslanectva K. T. Gurney: „Vzhľadom na krutý dopad hospodárskej depresie, ktorá monopolizovala čas a energiu obyvateľov, hnutiu za autonómiu sa veľmi nedarilo. Ťažko si predstaviť priaznivejšiu príležitosť na politickú demonštráciu . . . a Hlinka, skúsený a špičkový stratég, ju naplno využil . . . Skôr než prezident Slovenska mohol otvoriť zhromaždenie, dav Hlinkových priaznivcov prerušil program a s výkrikmi ,Chceme Hlinku, Hlinka bude hovoriť‘ vyniesol svojho vodcu na tribúnu. Z tejto veliteľskej pozície Hlinka predniesol slovenské sťažnosti. Slováci, povedal, patria do Československej republiky, a sú proti revízii hraníc, ale žiadajú regionálnu autonómiu, ktorá im bola sľúbená. Keď sa počas prejavu opýtal svojich stúpencov, či sú pripravení bojovať za autonómiu, ako odpoveď dostal súhlasné zvolanie.” Úradník Foreign Office túto udalosť charakterizoval ako „[n]ajbolestivejšie odvrhnutie, aké československá vláda dostať, – a spôsobené výlučne vlastnou stupídnosťou a netaktnosťou”.

Pribinove oslavy sa tak stali injekciou pre autonomistické hnutie.

Teraz, po voľbách 1935, podľa informácií, ktoré Hadowovi poskytol Benešov dôverník R. Seton-Watson, Beneš s Hodžom pripravili „plán na ďaleko väčší stupeň autonómie pre Slovensko, ktorý mal byť odmenou pre slovenské krídlo [agrárnej] strany, za to, že zostalo lojálne dr. Benešovi a dr. Hodžovi v čase prezidentských volieb“. Rátali s tým, že súhlas Hlinku a Tisu s týmto plánom im pomôže získať katolícka cirkev. Potom by obaja, prezident a Hodža, majúc podporu Slovákov za sebou, boli v pozícii rokovať s nemeckou menšinou „vo veľkorysom duchu“.
Vláda údajne mohla dostať Hlinku do koalície, ak by ustúpila jeho žiadosti získať osobitné ministerstvo pre Slovensko, ale bála sa, že táto zjavná slabosť by povzbudila apetít Hlinku a predstaviteľov iných menšín.  Rokovania s HSĽS sa preto skončili v marci 1936 neúspešne. Ako ďaleko boli českí politici ochotní ísť v otázke autonómie ukázali správy z tlače, ktoré poukazovali na to, že „súčasná vláda nie je ochotná dovoliť Slovákom, aby riešili svoje vlastné vnútorné veci, viedli svoje školy, alebo vyberali Slovákov za miestnych úradníkov v slovenských okresoch“. Rokovania nepochybne budú pokračovať, dodal Hadow, ale upozornil, že „tento neúspech zjavne znížil schopnosť [vlády] viesť ‚čechizačnú‘ politiku v severných Čechách“.
Vráťme sa späť k zámeru českých politikov riešiť zmenu mocenského pomeru spôsobeného voľbami oslabením Sudetonemeckej strany. Za týmto účelom chceli „dať SDP do politickej karantény“ a opatreniami, ktoré nevyhnutne museli zvýšiť hlad a nezamestnanosť medzi sudetskými Nemcami, „oslabiť, znechutiť a nakoniec prinútiť radových členov SDP, aby opustili svojich vodcov . . .“ Autor tejto správy dodal, že ak vláda vytrvá vo svojej taktike blokády, SDP nebude mať inú možnosť, „ako opustiť politiku lojálnosti a čeliť vládnej ofenzíve proti jeho existencii prechodom do intenzívnej iredenty . . . Málokto pochybuje, že tento stav musí viesť k zásahu Ríše.“
Foreign Office mal k dispozícii množstvo dôkazov z rôznych zdrojov o pokračujúcej diskriminačnej politike československej vlády k nemeckej menšine a bol znepokojený českou neochotou napraviť nemecké krivdy a tým odstrániť zámienku pre nemeckú intervenciu. Z množstva kritických komentárov, ktoré sa pohybovali v škále od rezignácie po zúfalstvo, uveďme vyjadrenie hlavného diplomatického poradcu Foreign Office Sira Roberta Vansittarta: „Česi sú šialení, keď sa takto správajú, pýtajú si o malér, a ak takto pôjdu ďalej, nakoniec ho dostanú.“  O niečo neskôr sa Vansittart vyjadril v podobnom duchu, len presnejšie: „Prostým faktom je, že sudetskí Nemci sú utláčaní Čechmi, a ak toto bude pokračovať, pravdepodobne bude európska vojna.“  
V lete 1936 sa situácia dostala do bodu, keď Foreign Office dospel k názoru, že „aj prijatie liberálnej politiky nemôže zaručiť eventuálne prežitie československého štátu“. Addison vyjadril súhlas s týmto názorom a predložil svoje zdôvodnenie. Na začiatok poznamenal, že „Československo je v nezávideniahodnej pozícii ako jediná krajina na svete, kde ‚menšiny predstavujú väčšinu‘. Tento fakt je vhodne zamaskovaný pred vonkajším svetom výrazom ,Československo‘ s implikáciou, že Česi a Slováci sa od seba nedajú odlíšiť. Vynález, ktorého cieľom je posilniť túto ilúziu, bolo vytvorenie, dekrétom, ‚československého jazyka‘ ktorý možno používať ako štátny jazyk v celom Československu . . .“ Ďalším problémom je, pokračoval, „že robí sa všetko možné na podráždenie a pobúrenie Slovákov, ktorí . . . očakávali, že republika bude partnerstvom, v ktorom budú mať ,autonómiu‘, čím rozumeli praktickú nezávislosť s istým hmlistým spojením s Prahou vo veci konzultácií o otázkach spoločného záujmu . . .“Z jeho pohľadu stačí, ak zopakuje, že „Slováci sú nespokojnou a zatrpknutou menšinou“, a že treba s nimi rátať ako s odporcami českého vládnutia. Za najväčší problém pre bezpečnosť krajiny však považoval skutočnosť, že „nemecký problém je sám o sebe celkom dostatočný, aby ohrozil, ak neznemožnil pokračovanie tohto štátu na terajšom základe, ale keď sa k tomuto faktu pridá všeobecné nepriateľstvo iných menšín, situácia sa javí ešte viac beznádejnou“. Podľa jeho názoru mali Česi urobiť všetko, aby sa zmierili s Nemcami, alebo aby aspoň zaobchádzali s nimi na základe rovnoprávnosti. Namiesto toho sa štát uchýlil k technikám jemného, ale nechutného útlaku. „Československo prezentuje pred vonkajším svetom zdanie, že je baštou demokracie a slobody, zatiaľ čo je v skutočnosti  Polizeistaat, podobný iným štátom, kde prevláda despotické vládnutie.“
Českí politici nemali záujem zmeniť svoju diskriminačnú politiku voči menšinám. Brilantný J. Addison už v roku 1934 upozornil Foreign Office, že československá vláda nemôže viesť v podstate inú  politiku, akú vedie, „bez toho, že by ohrozila existenciu štátu, ako je teraz konštituovaný. Spravodlivé zaobchádzanie s menšinami by . . . spôsobilo zmiznutie vlády českej menšiny, ktorá bola samotnou podstatou tkaniva [štátu]“.  Koncom roka 1936 si Briti uvedomili, že Poliaci, Maďari, Rusíni a Slováci vznášajú takmer rovnaké sťažnosti aké predkladala nemecká menšina. Všetko nasvedčovalo tomu, že vnútorná súdržnosť bude čoskoro vystavená ťažkým skúškam.

 

Igor Uhrík

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Akú EÚ po pandémii?

Iste sa zmení.Nový nástroj mal ochrániť únijný rozpočet pred podvodmi a korupciou, a tiež motivovať štáty k lepšiemu dodržiavaniu toho, čo prijatá legislatíva nazýva európskymi hodnotami. Spustený mal byť v prípadoch, kedy štátne zlyhania ovplyvňujú rozdeľovanie európskych peňazí. Dokument spomína napríklad nedostatočné vyšetrovania korupcie podvodov, ale aj zasahovanie do nezávislosti súdnictva“ – citát z dnešného internetu. 

Projev Lenky Procházkové

Projev Lenky Procházkové na protiválečné demonstraci 18. 4. 2018 na Václavském náměstí

Chceme protištátny nenávistnícky liberálny teror?

Výhra politického amaterizmu liberálnych extrémistov v niekoľkých gigantickými cudzími peniazmi platených pseudo-voľbách, s voličskou účasťou hlboko pod kvórum na platnosť referenda, má už teraz devastačný efekt nielen na prosperitu nášho štátu.

 
Odber noviniek na stránke