Slováci očami britských diplomatov ...

 - roky 1919-1925

Prvé roky existencie česko-slovenského  štátu sú bohato pokryté v domácej i zahraničnej historiografii. Dominuje v nej český uhol pohľadu, ktorý prevzala aj väčšina slovenských historikov.

Ten sa prejavuje predovšetkým v nekritickom postoji k českej politike voči Slovensku: jeho držitelia síce pripúšťajú, že sa v tomto ohľade vyskytli určité nedostatky, ale tvrdia, že tieto nedostatky boli zriedkavé, časovo obmedzené, v porovnaní s pozitívnymi výsledkami slovensko-českého spolužitia zanedbateľné a vzhľadom na okolnosti nevyhnutné.
Vážnejšie kritické názory na postavenie Slovákov v Česko-Slovensku sa objavujú len zriedkavo a vychádzajú z pomerne obmedzenej pramennej základne. Obhajcovia pročeského, prípadne pročeskoslovenského výkladu histórie ich zľahčujú, dokonca odmietajú predovšetkým preto, lebo sú údajne viac odrazom nacionalistickej orientácie ich autorov, a teda ich zaujatia, ako obrazom skutočnosti.
Deformovaná historiografia tohto obdobia vytvára deformované historické vedomie. Tento stav nemožno napraviť, pokiaľ historici budú používať len staré zdroje, obsahujúce neúplné a často aj zavádzajúce informácie. Doterajšej historiografii zjavne chýbajú pramene, ktoré by poskytli pohľad z inej, nezainteresovanej strany.
V tomto smere sú významným prínosom diplomatické dokumenty, ktoré sú uložené v britských Národných archívoch. Ide najmä o korešpondenciu, správy a analýzy britských diplomatov a konzulov, ktorí v prvých rokoch česko-slovenského štátu pôsobili v Prahe a Bratislave, ako aj činiteľov britského ministerstva zahraničných vecí (Foreign Office). Nejde však o pohľad vyslovene nezainteresovanej, či neutrálnej strany, ale skôr o pohľad sympatizanta s českou politikou. Dôvodov na sympatie bolo na britskej strane viac. Spomeňme aspoň to, že Veľká Británia bola podporovateľom a spojencom nového česko-slovenského štátu a zo strategických, politicko-hospodárskych a prestížnych dôvodov mala priamy záujem nielen na jeho prežití a stabilizácii, ale predovšetkým na tom, aby to bol štát úspešný.
V tomto kontexte sú kritické názory a komentáre britskej strany, ktoré sa vyskytujú v preskúmaných dokumentoch, obzvlášť významné a hodnotné.

*    *    *

Myšlienka nezávislého českého štátu, ktorú začal profesor Masaryk presadzovať na začiatku 1. svetovej vojny v zahraničí, si získavala podporu v štátoch Dohody len pomaly a ťažko. Vznik nového štátu znamenal likvidáciu Rakúsko-Uhorska, ale Veľká Británia, kde Masaryk začal svoju kampaň, si nebola istá, či vymazanie Rakúsko-Uhorska z mapy Európy je v jej záujme a preto si až do konca vojny chcela v tomto smere ponechať voľné ruky. Ešte vo februári 1918 sa Briti nepovažovali byť viazaní voči Čecho-Slovákom žiadnymi konkrétnymi záväzkami: jediný záväzok, ktorý dovtedy urobili, bol „len vo forme neurčitej zmienky v odpovedi Spojencov na mierovú nótu prezidenta Wilsona“.
Calder tvrdí, že britská politika v otázke sebaurčenia východoeurópskych národov nesledovala dlhodobé politické ciele, ale vyplývala z vojenských potrieb Dohody. Vojenské rozhodnutia ovplyvňovali politické rozhodovanie najmä v tom, že zužovali politikom manévrovací priestor. Tak došlo k sérii postupných krokov, čiastočných sľubov a uznaní, ktoré v konečnom dôsledku prejudikovali osud Rakúsko-Uhorska.   
Tento proces možno výstižne ilustrovať na tom, ako sa vyvíjal postoj britského generálneho štábu k úsiliu Čechov o samostatný štát. V apríli roku 1918 generálny štáb konštatoval, že „Masaryk a Beneš sa ukázali neschopní presvedčiť britskú vládu, že nezávislosť Československa alebo rozbitie Rakúsko-Uhorska je nevyhnutné“, a podobne dopadli aj v USA.  Ale už v októbri t. r. v dôsledku prenikavých vojenských a politických zmien, ku ktorým došlo počas predchádzajúcich šiestich mesiacov, generálny štáb uznal, že aj napriek ťažkostiam, ktoré, ako sa dalo predpokladať, budú sprevádzať vytváranie nového štátu „sa zdá, že je dnes nemožné vo svetle [českých] významných úspechov a našich verejných sľubov nedať Čechom právo vytvoriť svoj vlastný štát“.

*    *    *

V roku 1915 Masaryk začal v zahraničí rozbiehať kampaň za vytvorenie česko-slovenského štátu. Podarilo sa mu nájsť viacero schopných a obetavých spolupracovníkov, medzi ktorými vynikal slovenský vedec a dôstojník francúzskej armády Milan R. Štefánik a český docent filozofie Eduard Beneš. Táto trojica neskôr vytvorila vedenie československého odboja v zahraničí. Ich cieľom bolo presvedčiť Spojencov, že nevyhnutnou podmienkou porážky Nemecka bolo zničenie Rakúsko-Uhorska. Jeho miesto malo nahradiť pásmo národných štátov, ktoré by vytvorilo „nepreniknuteľnú bariéru“  nemeckým pokusom expandovať východným smerom. Podľa Masaryka sa táto „slovanská a románska bariéra“ mala rozprestierať „od Baltiku po Jadran a k Čiernemu moru a cez Taliansko ku Švajčiarsku [a] Francúzsku“.
Český program prekreslenia mapy Európy mal určitý idealistický rozmer – zdôrazňoval právo na sebaurčenie malých národov a princíp rovnoprávnosti vo vzťahoch medzi národmi bez ohľadu na ich veľkosť, ale vo svojej podstate bol čisto pragmatický. Česi a ich východoeurópski spojenci ponúkali Spojencom ako protihodnotu za podporu svojich národných ambícií významné služby. V tomto duchu vystúpil E. Beneš na Mierovej konferencii, keď bojoval za čo najvýhodnejšie hranice. Argumentoval tým, že Česi vždy boli „vysunutou strážou slovanského sveta na západe“ a aj teraz boli presvedčení, že sú „ochrancami demokracie pred germanizmom a že je ich povinnosťou stále bojovať proti Nemcom.“
Ako vidieť z Benešovho vystúpenia, Česko-Slovensko malo ambície sa stať najsilnejším článkom v protinemeckej bariére, ktorá mala vzniknúť z nových štátov. V tejto súvislosti Masaryk a jeho spolupracovníci opakovane zdôrazňovali veľkosť, čo do rozlohy a počtu obyvateľov, a hospodársku silu budúceho štátu. V českých plánoch Slovensko bolo conditio sine qua non: bez jeho „znovupripojenia k Čechám“ by nemohol vzniknúť dostatočne silný štát, ktorý by mohol brániť Nemcom v ich expanzii. Z tohto dôvodu bola podľa propagátora českej kauzy vo Francúzsku Ernesta Denisa slovenská otázka „otázkou európskeho významu a oslobodenie slovenských kmeňov [bolo] jednou z podmienok svetovej slobody“.  K tomu treba dodať, že pripojenie Slovenska bolo pre Čechov životne dôležité aj z hľadiska ich národných potrieb: bez neho by ťažko mohli dosiahnuť niečo viac, ako nejakú formu autonómie v rámci federalizovaného Rakúsko-Uhorska  alebo iného väčšieho celku.
Podľa Masarykových predstáv mal nový nezávislý štát, spočiatku projektovaný ako „nezávislé Čechy“, vzniknúť z troch českých zemí (Čiech, Moravy a Sliezska), ku ktorým mali byť pripojené (anektované) okresy horného Uhorska obývané Slovákmi. Českí revolucionári v zahraničí poukazovali na nespravodlivú národnostnú politiku Rakúsko-Uhorska, ktorá sa prejavovala v tom, že Nemci a Maďari, napriek tomu, že v ňom tvorili menšinu, vládli nad slovanskou a románskou väčšinou.  Nad projektovaným štátom, v ktorom Česi videli obnovenie historického českého štátu, teda visel podobný problém –  nad nečeskou väčšinou by vládla česká menšina.
Česi vyriešili tento problém tak, že z českej menšiny urobili väčšinu na základe nepodloženej konštrukcie, v ktorej Slováci vystupovali ako jedna z dvoch vetiev etnického československého alebo česko-slovenského národa, prípadne ako odnož českého národa, v dávnej minulosti boli od svojho materského národa násilne odtrhnutí a teraz dostali príležitosť, aby sa mohli vrátiť do jeho lona.  Jej podstatu lapidárne vyjadril Masaryk v roku 1915 v memorande pre britskú vládu: „Slováci sú Česi, napriek tomu že používajú svoje nárečie ako spisovný jazyk.“  Masaryk používal termín československý národ – Čechoslováci, ale občas použil výrazy „Česi a Slováci“, „Čechy a Slovensko“, „česká (a tiež slovenská) armáda“, dokonca „český a slovenský národ“. Dalo by sa to považovať za nepozornosť, ale pravdepodobne to bola taktika, pretože Masaryk takto hovoril najmä na schôdzach a zhromaždeniach, kde boli prítomní Slováci, ktorých podporu potreboval – v Rusku v roku 1917  a v Spojených štátoch v roku 1918. Stali sa však aj prípady, keď z jeho komunikácií so Spojencami z kontextu vyplývalo, že hovorí o dvoch osobitných entitách. Napríklad L. Georgeovi v septembri 1918 napísal, že „Čechy (Bohemia) a Slovensko musia byť slobodnými štátmi“.  Nemožno preto vylúčiť, že sám konštrukcii o „československom“ národe neveril, ale trval na nej, pretože umožnila Čechom zaujať v novom štáte dominantné postavenie.    

*    *    *

Masaryk sa vo svojej kampani zameral najmä na Veľkú Britániu, kde mu prialo šťastie. Podarilo sa mu získať podporu vplyvných politikov a novinárov, ktorí sa sústredili okolo týždenníka New Europe, a jeho prostredníctvom začali propagovať v britskej verejnosti a politických kruhoch kauzu utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, predovšetkým však kauzu českú. New Europe sa v podstate stal Masarykovým tlačovým orgánom: založil ho britský historik R. W. Seton-Watson, Masaryk spolufinancoval jeho vydávanie a bol jedným z jeho hlavných prispievateľov. Jeho stretnutia s politikmi, novinármi a diplomatmi, prednášky a najmä články v New Europe a v iných periodikách, ako aj činnosť jeho britských priaznivcov, priniesli úspech: ku koncu vojny sa Česi tešili značnej popularite u hlavných Spojencov i v britskej verejnosti.
Spojené štáty predstavovali väčší problém. Rozhodnutie o tom, či československý štát získa medzinárodné uznanie, bolo v ich rukách. Masaryk nemohol očakávať, že Spojené štáty rozhodnú v jeho prospech bez toho, že by preukázal, že Slováci súhlasia s jeho programom. Hoci sa niekoľko ráz vyjadril, že Slováci podporujú jeho program, tieto tvrdenia sa nezakladali na pravde. A keďže Slováci na Slovensku sa nemohli slobodne vyjadriť, Masaryk bol nútený sa uchádzať o podporu amerických Slovákov.
Pre Masaryka Slováci v Amerike predstavovali ťažký oriešok a trvalo nejaký čas, než ho rozlúskol. Počtom tvorili jednu štvrtinu národa, ktorý žil v Uhorsku, ale vydali za viac. Mnohí z nich sa v slobodnom prostredí vzdelali a získali skúsenosti; ich národné vedomie zosilnelo, boli organizovaní v rôznych spolkoch a asociáciách, mali rozvinutú národnú tlač a naučili sa používať výhody, ktoré im ponúkal americký politický systém. A bolo tu ešte niečo, na čo neslobodno zabúdať – mohli myslieť a vyjadrovať sa slobodne. Bolo teda celkom prirodzené, že vzhľadom na podmienky, ktoré vládli v ich rodnom kraji, prevzali na seba úlohu hovorcov slovenského národa a tlmočníkov jeho sťažností a potrieb. Slovami Ivana Daxnera, tajomníka Slovenskej Ligy, cítili povinnosť „ohlásiť sa verejne pred tvárou celého sveta a otvorene žiadať menom slovenského národa odstránenie krivdy a kúsok miesta pod slnkom pre Slovákov“.
V roku 1914 pod dojmom správ o pokračujúcom útlaku Slovákov v Uhorsku americkí Slováci zostavili memorandum, v ktorom žiadali pre Slovákov autonómiu v rámci uhorského štátu. Po vypuknutí vojny memorandum upravili, aby vystihovalo novú situáciu. Obrátili sa v ňom na „smerodajných politických činiteľov Európy a celého civilisovaného sveta... aby sa postarali o to, žeby pri ustaľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch národov, všetky krivdy páchané na slovenskom národe, boli odstránené a náš národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi.“ Zároveň žiadali „pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčovania tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli“, hoci neuviedli, v akej forme a v akom štátnom útvare sa malo toto právo uplatniť. Memorandum vyvolalo negatívnu reakciu u amerických Čechov, ktorí dovtedy neprejavovali záujem o spoluprácu so Slovákmi. Teraz však zatlačili na Slovákov, aby sa memoranda zriekli a namiesto neho prijali ich dokument, ktorý zdôrazňoval etnickú príbuznosť Slovákov a Čechov. Podľa Daxnerovsho svedectva sa v českom dokumente nenachádzala žiadna zmienka o slovenskom národe alebo národných právach. Slováci si uvedomovali, že ich prvá voľba – samostatnosť Slovenska – sa nebude dať uskutočniť a boli ochotní prijať druhú najlepšiu voľbu – spoločný štát s Čechmi. Boli ochotní s nimi spolupracovať v tomto smere, ale na základe rovnoprávnosti a nie za podmienok, ktoré sa rovnali vzdaniu sa svojich národných práv.   
Keď americkí Česi zistili, že neuspeli, zmenili taktiku. Ich vrcholná organizácia, České národné združenie, predložila Slovenskej Lige s Masarykovým súhlasom návrh dohody o česko-slovenskej federácii – „Dohodu medzi Čechmi a Slovákmi s cieľom spoločnej akcie za samostatnosť Česka a Slovenska“. Základnými bodmi dohody bola „samostatnosť Zemí Českých a Slovenska“ a  „spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku s úplnou národnou autonómiou Slovenska...“  Dohodu, ktorá zabezpečovala Slovákom slobodu „plnými hrsťami“, podpísali predstavitelia oboch organizácií 22. októbra v Clevelande. V jej zmysle mali podľa amerického vzoru vzniknúť Spojené Štáty Česko-Slovenské.
Americkým Čechom sa týmto krokom podarilo získať spoluprácu Slovákov na propagáciu česko-slovenskej myšlienky v americkej spoločnosti. Postupne sa však ukázalo, že mnohí Česi, vrátane vysokých činiteľov ich organizácii, postupovali spôsobom, ktorý vyvolával v radoch amerických Slovákov obavy, že sa Česi nevzdali plánov pohltiť Slovákov. Výsledkom bolo ochabnutie záujmu na slovenskej strane o česko-slovenské zjednotenie, čo sa prejavilo aj v citeľnom poklese príspevkov na Masarykov zahraničný odboj.
T. G. Masaryk prešiel do Ameriky v máji 1918 s úmyslom získať súhlas americkej vlády pre projekt česko-slovenského štátu. Vznikla podobná situácia ako v roku 1915; aj tento raz boli Česi pripravení dočasne utlmiť svoje čechoslovakistické postoje, aby ich projekt nestratil podporu amerických Slovákov. Masaryk použil všetku svoju osobnú popularitu, dôveryhodnosť a šarm, aby ich ubezpečil, že sa nemusia obávať spojenia s Čechmi v jednom štáte.
Na verejných zhromaždeniach a v rozhovoroch s predstaviteľmi českých a slovenských organizácií počas svojho turné po amerických veľkomestách Masaryk vykresľoval budúce postavenie Slovákov v ružových farbách. Napríklad na schôdzi v Chicagu „uisťoval Slovákov o tom, že ich práva v Československom štáte budú úplné... nielen potvrdil Slovákov v ich nádejach, ale dal tam sľuby, ktoré takmer prevyšovali všetky ich očakávania“.  Na veľkej verejnej manifestácii 29. mája 1918 v Pittsburghu prítomným Slovákom slávnostne sľúbil, že „bude slobodné Česko a bude slobodné Slovensko. Na Slovensku politické vedenie, školy, súdnictvo, a všetko iné bude slovenské, v Čechách bude české.... O českú majoritu netreba sa báť. Tá bude v Čechách a na Slovensku bude majorita slovenská. Každá vetev bude pánom vo svojom dome.“
V podobnom tóne sa niesla schôdza americkej odbočky Česko-Slovenskej národnej rady zloženej z vrcholových českých a slovenských organizácií, ktorá sa uskutočnila 30. mája v Pittsburghu. Masaryk odmietol text Clevelandskej dohody, pretože ho považoval za zastaraný  a vlastnoručne ceruzkou „napísal novú dohodu“.  Výsledný dokument nazvaný „Česko-Slovenská dohoda“ predstavoval „politický program usilujúci sa o spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska“. Po tom, čo bola z neho vyhotovená kaligrafická kópia, Masaryk ju tesne pred odchodom zo Spojených štátov už ako čerstvý prezident Česko-Slovenska podpísal. Na rozdiel od Clevelandskej dohody Pittsburghská dohoda nehovorila explicitne o federácii, ale obsahovala formuláciu že „Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy“, čo dávalo dohodnutému usporiadaniu federatívny charakter. V čase svojej návštevy v Spojených štátoch bol Masaryk predsedom najvyššieho orgánu česko-slovenského odboja – Česko-Slovenskej národnej rady –, bol považovaný za prvého prezidenta budúceho štátu, a preto americkí Slováci verili jeho sľubom.
Pittsburghská dohoda mala pre Masaryka kľúčový význam. Umožnila mu dokumentovať, že americkí Slováci podporujú jeho program, a zároveň pacifikovať nespokojencov, ktorí mohli z obáv z českej dominancie ohroziť priechodnosť jeho plánov vo Wilsonovej administrácii. Tá sa z uznaním neponáhľala, čas utekal a posledné, čo Masaryk v tejto situácii potreboval, bolo dostať sa do konfliktu so Slovákmi. V júli sa Masaryk pokúsil vládu Spojených štátov popohnať do akcie a priamo požiadal ministerstvo zahraničných o uznanie, ktoré považoval za nutné: „Disponujem troma armádami, (v Rusku, Francúzsku a Taliansku), som, ako niekto vtipne povedal, pánom Sibíre a polovice Ruska, ale napriek tomu som v Spojených štátoch len ako súkromník.“
Jeho apel však nepriniesol okamžitý výsledok. Minister zahraničných vecí Robert Lansing sa z taktických dôvodov postavil proti uznaniu Čecho-Slovákov za suverénny národ. Vzhľadom na bojovú činnosť česko-slovenskej vojenskej organizácie na Sibíri a vo východnom Rusku však považoval za „správne uznať Česko-Slovenskú [národnú] radu s Masarykom ako jeho hlavou za de facto revolučnú vládu“.  Prezident Wilson s týmto riešením súhlasil.
Na Lansingovu žiadosť Masaryk vypracoval memorandum, v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré by vláda Spojených štátov mala uznať Česko-Slovenskú národnú radu a česko-slovenskú armádu. Odvolal sa na americké hodnoty, na Ameriku ako matku modernej demokracie a praktický ideál slobody, i na princípy zakotvené vo Vyhlásení nezávislosti. Nevynechal ani praktické argumenty: “Rozčlenenie Rakúsko-Uhorska pomôže tiež najlepšie Rusku. Medzi Nemcami a Rusmi sa zdvihne slobodné Poľsko, Čechy (Bohemia) a Slovensko, spojené Rumunsko a Juhoslávia; talianske provincie Rakúska sa pripoja k Taliansku – Nemci a Maďari budú obkolesení múrom týchto slovanských a latinských národov...Rusi a národnosti ruskej federácie sa budú môcť vyvíjať slobodnejšie... Československý štát bude účinnou bariérou proti Nemecku...“ V súvislosti so Slovákmi Masaryk vyšiel s teóriou o Maďarmi násilne odtrhnutom Slovensku a zdôraznil, že Slováci podporujú jeho politický program: „V tejto vojne Slováci stoje verne po boku Čechov v ich spoločnom úsilí o jednotný československý štát.“ Pokiaľ išlo o postavenie Slovákov v takom štáte, zredukoval ho len jazykovú otázku. Tá však nemala robiť žiadne ťažkosti, pretože „slovenský jazyk je archaickým dialektom češtiny; každý Slovák rozumie po česky a každý Čech rozumie po slovensky. Slovenský dialekt sa podľa priania Slovákov bude používať v školách a verejných úradoch na Slovensku.“  O politických právach Slovenska v budúcom štáte sa Masaryk vôbec nezmienil. Záväzkami, ktoré dal Slovákom v Pittsburghu verejne, osobne i písomne, sa zrejme necítil viazaný.
Udalosti potom nabrali rýchly spád: 2. septembra vláda Spojených štátov uznala Česko-Slovenskú národnú radu a česko-slovenskú armádu.  Na druhý deň E. Beneš odkázal z Paríža domov, do Prahy: „politicky sme vyhrali všetko, a najmä aj Slovákov...“
Po uznaní Národnej rady vládou Spojených štátov nasledovala séria ďalších krokov, ktoré v konečnom dôsledku viedli ku konštituovaniu česko-slovenského štátu. K tomuto výsledku prispela slovenská Amerika veľkou mierou. Na verejných zhromaždeniach i v tlači Slováci manifestačne prejavovali súhlas s utvorením budúceho spoločného štátu s Čechmi a účinne tým pôsobili na americkú verejnú mienku, ktorá zase vyvolávala tlak na politické kruhy. Významne prispeli tiež ku kauze spojencov podporou ich vojnového úsilia a povzbudzovaním prospojeneckej nálady v americkej verejnosti.
O to väčšie bolo sklamanie amerických Slovákov, keď zistili, že česká moc v novom štáte odmietla uznať Pittsburghskú dohodu a včleniť ju do ústavného usporiadania. Sám Masaryk neskôr napísal, že dohodu podpísal „na uspokojenie malej slovenskej frakcie, ktorá snívala o bohvie akej samostatnosti Slovenska“ a že to urobil „bez váhania, pretože bola miestnou dohodou amerických Čechov a Slovákov medzi sebou“.  Inými slovami, nebola pre neho, ani pre orgány štátu záväznou. Jeho postup i komentár dokazujú, že v čase, keď podpisoval túto dohodu, nemienil ju dodržať.
Pittsburghská dohoda vyvolala kontroverziu krátko po založení republiky a poznačila slovensko-české vzťahy počas celej jeho existencie. Pod jej zástavou šli autonomisti do boja proti českej dominancii a za uznanie rovnoprávnosti s Čechmi. Zdá sa, že Česi by boli mali menej problémov, keby boli postupovali podobne ako v prípade Rusínov – mohli zakotviť autonómiu formálne do ústavy a zdržovať jej uplatňovanie ad infinitum pod zámienkou, že Slováci nie sú na samosprávu zrelí. Mimochodom, prezident Masaryk podpísal v októbri 1918 dohodu s americkými Rusínmi o federatívnom pripojení maďarského územia obývaného Rusínmi k česko-slovenskému štátu. V tomto prípade jeho záväzok platil a na jeho základe si Česko-Slovensko vyreklamovalo rusínske územie na Mierovej konferencii.

*    *    *

Vyhlásenie Česko-Slovenskej republiky 28. októbra 1918 sprevádzalo nadšenie nad nečakaným úspechom a pre mnohých ľudí naplneným snom. Česi prijali Slovákov v republike s radosťou a Slováci to srdečne opätovali. Na prvej schôdzi Dočasného národného zhromaždenia 14. novembra predseda parlamentu Tomášek vyjadril nekonečnú radosť, že mohol privítať „v našom strede a po našom boku pri spoločnej práci našich bratov Slovákov“, ktorí sa po dlhom utrpení „vrátili do lona národa, kam patria.... Sme svoji, patríme k sebe, a som presvedčený, že prílivom tej novej, zdravej krvi bude náš národ vo svojom celku vedený k novému, zdravému, veľkému rozvoju.“ Za slovenských poslancov vystúpil Dr. Bella, ktorý tlmočil lásku slovenského národa a vďaku za svoje oslobodenie „bratskému českému národu, lásku z čistého srdca, z tej duše po tisíc rokov jarmenej pochádzajúcu, lásku čistú, ktorá dosiahla najvyšší ideál svojho milovania v českom národe. Tú lásku vám prinášame, lásku úprimnú, srdečnú...“
Žiadne návaly eufórie však nemohli odvrátiť pozornosť politikov od ťažkostí, v ktorých sa Slovensko zmietalo. Väčšiu časť jeho územia stále ovládali Maďari, bol tam neporiadok, miestami anarchia. Vláda preto poverila svojho člena V. Šrobára, aby sa s plnou mocou a v sprievode slovenských a českých poradcov odobral na Slovensko a ihneď tam zaviedol poriadok. Vláda sa musela veľmi obávať, ako Slováci prijmú jej rozhodnutie a budúce Šrobárove opatrenia, lebo zároveň vydala v slovenčine „Ohlas k občanom Československej republiky na Slovensku“, ktorý, ako povedal premiér Kramář, mal ubezpečiť Slovákov, že „my nenesieme slovenskému ľudu žiadne utláčanie jeho osobitnosti... že im nenesieme žiaden český centralizmus, ale ozajstnú českú demokratickú slobodu“.  V samotnej výzve vláda požiadala slovenský ľud, „aby dokázal, že je hodným toho veľkého vyznačenia a dôvery, ktorý Ententa v ňom skladá, keď riadenie osudu jeho vložila do vlastných jeho rúk.“ Zároveň ho vyzvala, aby všade zachovával „vzorný pokoj a poriadok... [a] hájil život, majetok, osobnú a jazykovú svobodu každého na Slovensku bývajúceho človeka bez ohľadu na náboženstvo, národnosť a politické presvedčenie“. Svoju výzvu zakončila slávnostným záväzkom voči Slovákom: „Vláda Československej republiky, vedená nekonečnou láskou k slovenskému ľudu a verná zásadám, ktoré vyslovil veľký osloboditeľ národov Wilson, zaručuje svobodný vývin slovenského ľudu v každom duševnom a hmotnom ohľade, svobodný vývin slovenskej reči a jej neohraničené užívanie vo všetkých štátnych, samosprávnych, kultúrnych a cirkevných ustanovizňach, svobodný vývin celej svojej ráznosti slovenskej. V tejto láske chceme byť jedným telom, jehož hlavou – dľa slov nášho veľkého muža, presidenta Československej republiky Masaryka – bude brat Čech a srdcom brat Slovák...“
Napriek týmto a podobným ubezpečovaniam z českej strany sa čoskoro začali objavovať prvé známky nespokojnosti s českou politikou na Slovensku. Vyvolali ich najmä prejavy necitlivosti zo strany českých vojakov a úradníkov k náboženskému cíteniu slovenských veriacich, presuny českých úradníkov na Slovensko a hospodárske ťažkosti. Možno to vybadať aj z vystúpení na parlamentnej pôde. Napríklad Ivan Markovič nepriamo upozorňuje na problémy súvisiace s českými úradníkmi odosielanými na Slovensko, keď prosí Čechov, aby sa „snažili na Slovensko vysielať tých najlepších“, lebo „nikto nemôže viac škodiť československej myšlienke… ako český úradník, český pracovník“, zvlášť „ak sa nechová tak, ako by sme to od neho očakávali nielen my, ale menovite slovenský ľud, ktorému sú českí pracovníci stavaní za ideál…“
V čase, keď začína radosť z nového štátu v slovenských radoch vyprchávať a nahradzuje ju sklamanie, na scéne sa objavuje prvý diplomatický zástupca Veľkej Británie v Česko-Slovensku.

Chargé d’affaires Cecil Gosling v Prahe, 1919-1920

Prvým britským diplomatickým  zástupcom v Prahe sa stal Cecil Gosling, diplomat s bohatými skúsenosťami v konzulárnej a diplomatickej službe prevažne v Latinskej Amerike, medzi ktoré patrilo aj uzatváranie medzinárodných dohôd.
C. Gosling prišiel do Prahy ako Chargé d’Affaires s osobitným poslaním.  Odhliadnuc od skutočnosti, že jeho poverenie bolo dočasné, v dokumentoch sa nenašlo nič, čo by vysvetlilo, v čom spočívala osobitosť jeho poslania. Jeho činnosť a postoj k predstaviteľom nového štátu však naznačujú, že popri klasických povinnostiach šéfa misie, medzi ktoré patrilo predovšetkým pozorovať a informovať, a dozerať na britské záujmy v cudzej, hoci spojeneckej krajine, mal Gosling aktívne pomáhať vodcom nového štátu vyhnúť sa nástrahám, ktoré naň číhali v začiatočnom, vrcholne kritickom období jeho existencie. Politika podpory Česko-Slovenskej republiky si však vyžadovala, aby jej operátor na tvári miesta dokázal identifikovať problémové oblasti, riziká i priame hrozby a odovzdávať svoje poznatky, prípadne návrhy z nich vyplývajúce vrcholným činiteľom republiky. Ak toto bolo Goslingovým poslaním, zdá sa, že sa ho dobre zhostil.
Najväčšími problémami, ktorým Česko-Slovensko muselo vtedy čeliť, boli tie, ktoré priamo súviseli s jeho vznikom: postavenie národnostných menšín, obzvlášť nemeckej, územné problémy, neustálené hranice a postavenie Slovenska. Okrem toho republiku postihovali dôsledky zničujúcej vojny, ktoré sa prejavovali najmä vo forme hospodárskych ťažkostí, problémov so zásobovaním obyvateľstva, sociálnych nepokojov a hrozby boľševickej revolúcie. Gosling pozorne a s kritickým okom sledoval tieto otázky v kontexte českej politiky a otvorene informoval o svojich zisteniach prezidenta Tomáša G. Masaryka a ministra zahraničných vecí Eduarda Beneša. Je zjavné, že mal v tom podporu svojich nadriadených vo Foreign Office.
Hneď v prvom rozhovore s prezidentom Masarykom chcel Gosling vedieť, aká je politika jeho vlády k zásadným politickým otázkam. Zaujímal sa najmä o postavenie národnostných menšín a o „údajnú túžbu časti Slovákov na východnom Slovensku zotrvať v maďarskom štáte, za predpodkladu, že im bude udelená miestna autonómia, a tiež [o] údajné hnutie veľkej časti Slovákov, ktorí si želali miestnu autonómiu v rámci česko-slovenského štátu“. Podľa Masaryka mala nemecká menšina dostať „rovnaké práva vo veci jazyka a škôl ako Česi“, ktoré mali byť „zaručené prostredníctvom pomerného zastúpenia“. Pokiaľ išlo o Slovensko, Masaryk pripustil, že malá skupina ľudí na východnom Slovensku prechováva sympatie k Maďarsku, ale podľa jeho mienky išlo o maďarónov, teda o pomaďarčených Slovákov, a o Maďarov. Miestnu samosprávu na Slovensku – autonómiu – si údajne želala len malá časť katolíckej strany, ktorú viedol Otec Hlinka. Väčšina katolíkov vedená Otcom Jurigom túto myšlienku odmietala, zatiaľ čo „slovenskí luteráni ako celok boli za včlenenie do česko-slovenského štátu“.
C. Goslingovi sa Masarykov pohľad na situáciu v nečeských zložkách populácie zdal „príliš optimistickým“. Nezdalo sa mu ani primeraným, aby sa problémy, ktoré pred-stavovali „nemecké Čechy, Slovensko a možno aj Morava“, dali takto rázne zmiesť zo stola: „Otázku nemeckých Čiech považujem za najvážnejší problém, ktorému štát čelí. Republika so svojimi dvanástimi miliónmi obyvateľov je obklopená Nemcami z troch strán, zatiaľ čo na juhovýchode a východe sú germanofilní Maďari... Väčšina nemeckého  obyvateľstva naozaj nechce, aby ju včlenili do Nemecka, ale chce dostať od česko-slovenskej vlády prísľub, že dostane čiastočnú autonómiu... skôr než Mierová konferencia rozhodne o hraniciach republiky.“
Vo veci Slovenska „prezident podcenil ťažkosti súčasnej situácie“. Podľa Goslingovej mienky „hnutie za miestnu samosprávu má dosť silnú podporu, zvlášť medzi tou časťou katolíckeho duchovenstva, ktorá sa bojí, že úplné pohltenie v novom štáte urýchli šírenie českých protiklerikálnych názorov medzi slovenským sedliactvom“. Bolo treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že „v slovenských okresoch sú značné menšiny Maďarov, Rusínov, Nemcov a Židov“, pričom ostatné dve menšiny sa javili „zväčša ako  maďarofili“. Problémom mohla byť aj Morava, kde sa už objavili zárodky autonomistického hnutia.   
Napriek týmto výhradám sa Gosling o Masarykovi vyjadril v superlatívoch. Charakterizoval ho ako „muža vysokých princípov, štátnického, otvoreného, odvážneho a rozhodného“. Gosling upozornil Foreign Office, že pre Dohodu je vrcholne dôležité, aby sa vzhľadom na Masarykov pokročilý vek podarilo skonsolidovať mechanizmus vládnej správy počas jeho funkčného obdobia. „Toto možno dosiahnuť prostredníctvom silnej podpory zo strany Dohody... je nanajvýš dôležité, aby vláda Jeho Veličenstva, podľa možnosti s vládou Spojených štátov amerických, dala bezodkladne najavo, že je pevne rozhodnutá podporovať vládu republiky ako politicky tak aj hospodársky a tým posilniť jej pozíciu voči Nemcom a Maďarom... Táto politika by mala veľmi chvályhodne zapôsobiť na českých Nemcov a Maďarov, ktorí... by takmer určite prijali takú situáciu a uspokojili sa s rozumnými ústupkami.“
Goslingova depeša vzbudila pozornosť britskej delegácie na Mierovej konferencii v Paríži. Jej člen, Harold Nicholson, navrhol, aby ju delegácia neoficiálne postúpila delegácii Spojených štátov. Ďalší člen delegácie a zástupca štátneho podtajomníka vo Foreign Office Eyre Crowe sa však postavil proti, z obavy, že „by to len posilnilo tendenciu predkladať tvrdé a ďalekosiahle návrhy, obsahujúce detailné mechanizmy pre autonómiu a ochranu menšín“, ktoré by sa podľa jeho mienky mali držať „vo všeobecnej rovine“.  
V ďalšom rozhovore Masaryk pokračoval v podobnej línii, ako predtým: „Informoval ma,“ zaznamenal Gosling, „že národnostné menšiny v Česko-Slovensku budú mať rovnaké práva a privilégia ako Česi a Slováci... Počet Maďarov, o ktorých sa bude treba postarať, bude po tom, čo sa  urobia konečné územné úpravy, v skutočnosti relatívne veľmi malý. S Rusínmi, ktorých je asi 500 000... sa bude zaobchádzať osobitne. Sú to takmer úplní analfabeti...“ Gosling však mal o Masarykovej politike v tejto veci pochybnosti. Podľa jeho názoru „nemeckí Česi ťažko uveria, že mu ju jeho vláda dovolí uskutočniť, alebo ak mu aj túto politiku oficiálne schváli, že sa bude podľa nej úprimne postupovať“. Na tomto rozhovore je zaujímavé, že Masaryk bol v tom čase zrejme ochotný urobiť Maďarsku značné územné ústupky na úkor Slovenska. Z kontextu Masarykovho vyhlásenia ako aj z iných dokumentov vyplýva, že išlo o odstúpenie Žitného ostrova.
Prezident Masaryk však „zdôraznil, že je rozhodne proti podpísaniu akejkoľvek dohody o národnostných menšinách, pretože by to dalo nemecky hovoriacemu obyvateľstvu príležitosť na intrigy a vytváranie ťažkostí v budúcnosti“. Masarykov postoj znamenal, že otázka ochrany menšín v novom štáte uviazla na mŕtvom bode. Gosling však našiel riešenie: vychádzajúc z predpokladu že „nepriateľstvo medzi nemecky hovoriacim obyvateľstvom a Čechmi bude zrejme trvať mnoho desaťročí“, navrhol, aby dohodové veľmoci „možno cez Ligu národov zaručili, že prezidentova politika vstúpi do platnosti“. Toto riešenie by sa podľa Goslinga mohlo stať prijateľným pre Čechov, „ak by podobné rozhodnutie o národnostných menšinách bolo nariadené Poľsku a Rakúsku vo vzťahu k značnej českej menšine...“   
O mesiac Cecil Gosling oznámil Foreign Office, že súčasná politická situácia potvrdzuje, že mal pravdu, keď po prvej audiencii u prezidenta nesúhlasil s jeho príliš optimistickými názormi na vnútornú situáciu a národnostné pomery v republike. Medzitým sa ukázalo, že „Čechom sa podarilo si znepriateliť nielen ich bývalých nepriateľov, nemeckých Čechov, ale aj Maďarov a Slovákov“. Od jeho rozhovoru s prezidentom Masarykom sa „postup českých úradníkov a vojakov citeľne zlepšil, ale reforma prišla príliš neskoro a nevidím žiadnu šancu na trvalé zmierenie medzi týmito dvoma národmi...“ [medzi Čechmi a Nemcami – pozn. autora] Situácia bola vážna aj na Slovensku: „Obyvatelia miest prakticky otvorene sympatizujú s Maďarmi,“ zatiaľ čo sedliaci, „podobne ako Moravania, sledujú s obavami náboženskú neznášanlivosť Čechov a dostal som správy, že ich túžba po autonómii je prakticky univerzálna...“ Podľa Goslinga protiklerikálna politika Socialistickej strany, ticho podporovaná vládou, narobila veľa zla na Morave a na Slovensku. „Odstraňovanie starobylých sôch a postáv svätých z miest, kde stáli po stáročia, vyvolalo bolestivý dojem medzi ľuďmi s umiernenými názormi. Tieto a ďalšie hanebnosti, spáchané na rímskokatolíckej cirkvi, nemožno podľa mojej mienky považovať za múdru politiku.“
Tieto zistenia viedli Goslinga k tomu, že zásadne zmenil svoj názor na Masaryka. „Od môjho príchodu do Prahy som bol v úzkom styku s prezidentom, s ktorým... som vybavoval všetky moje oficiálne záležitosti. Jeho distingvovanosť a osobné čaro, ako aj zásady a kvality srdca a mysle urobili na mňa dojem... Občas som však zistil, že mu chýba pevnosť a rozhodnosť pri riešení problémov, ktorým čelí. Myslím si, že činy náboženskej, jazykovej a národnostnej neznášanlivosti spáchané vodcami národa sú preňho nechutné; nevyužil však úspešne svoj vplyv na to, aby im zabránil a dá sa povedať, že mu chýba široký a veľkorysý pohľad na život, duch spravodlivosti a tolerancie, ktoré by sa dali očakávať od človeka jeho kvalít.“  Bola to nepochybne odvážna kritika štátnika, ktorý sa tešil veľkej vážnosti a úcte vo verejnosti i v politických kruhoch. Neskôr sa však potvrdilo, že bola výstižná.
Leto roku 1919 sa odohrávalo v znamení vojny na Slovensku, kde vpadli maďarské boľševické jednotky. „České vojsko nasadené proti Maďarom sa ukázalo ako zlé a nespoľahlivé... a nebyť zručnosti a energie francúzskych generálov v poli a ich štábu, celé Slovensko by bolo určite padlo do maďarských rúk, čo by malo katastrofálne dôsledky pre Viedeň, a veľmi pravdepodobne aj pre samotnú Prahu. Českí vojaci otvorene prejavili neochotu bojovať za Slovensko... mnohých dôstojníkov museli degradovať na vojakov a mnoho vojakov bolo zastrelených za zbabelosť a neposlušnosť.“ Len vďaka tomu, že sa maďarské vojská stiahli zo slovenského územia, nebezpečenstvo bolo načas odvrátené. Budúcnosť Slovenska sa však Goslingovi zdala byť „veľmi neistá, obyvatelia miest sú zväčša promaďarskí a samotní sedliaci si vo väčšine želajú samostatnosť...“
Plukovníkovi Coulsonovi pripadalo, že celá situácia sa vyvíja k horšiemu: „Obchod je v mŕtvom bode. Úvery nie sú. Slovensko sa rýchlo odcudzuje. Vláda nedokázala uspokojiť ľud a celkové podmienky nie sú tak priaznivé, aké boli pred tromi mesiacmi.“  
Jednou z hlavných príčin slovenského odcudzovania sa bola zlá hospodárska situácia. Podľa správ Britskej pomocnej misie pre Česko-Slovensko z júna 1919 dosiahol nedostatok potravín taký stupeň, že sa dalo hovoriť „takmer o hladomore. Ako zelenina sa používa tráva, zatiaľ čo chlieb sa robí zo slamy, otrúb a dreva. V jednej dedine zistili, že 50 percent detí trpí na tuberkulózu spôsobenú podvýživou.“ Oddelenie politického spravodajstva pri Foreign Office zvažovalo túto situáciu z hľadiska problémov, ktoré hladomor spôsoboval českým záujmom na Slovensku, a konštatovalo, že „[ne]spokojnosť, ktorú vyvoláva táto bieda a zjavná apatia ústrednej vlády... nahráva ľuďom, ktorí z politických dôvodov agitujú proti súčasnému režimu“. Podľa ďalšej správy sa Slovensko stalo „hlavným centrom nepokojov, prameniacich z veľkého a hlbokého odporu voči Čechom“. Zdrojom týchto pocitov bolo údajne správanie sa českých vojakov počas nedávnych bojov a hospodárska politika českej vlády. Situáciou sa zaoberal vládny kabinet, ktorý sa rozhodol, že je treba poveriť silného a dôveryhodného muža, ktorý sa pokúsi získať dôveru Slovákov pre republiku.  
Takýto bol stav krajiny, keď Masaryk pozval v auguste 1919 Goslinga na zámok v Kolodejoch, kde trávil leto. V rozhovore o politických otázkach, ktorý viedli počas niekoľko hodinovej jazdy na koňoch, Masaryk na Goslingovu otázku, či očakáva nebezpečenstvo na Slovensku, odpovedal, že „v srdci sú Slováci lojálni voči tejto krajine“. Podľa Goslinga tým ukázal, že „si neuvedomuje zmeny, ku ktorým došlo od vzniku republiky v mentalite obyvateľov v krajine, v ktorej sa narodil“. Masaryk svoj názor vysvetľoval tým, že „ich predošlé pomaďarčenie spôsobili tri nástroje – cirkev, krčma a školy. Krčmy, povedal, bývalá rakúsko-uhorská vláda vždy prenajímala židom, ktorí takto dostali vysoko lukratívny biznis výmenou za ich hodnotnú podporu vládnej politiky. Prezident uviedol, že židia na Slovensku a v Rusínsku, v počte okolo 250 000, budú odstránení zo všetkých zamestnaní, v ktorých by mohli škodiť republike. Rovnaká politika bude platiť v školstve.“ Gosling si však nemyslel, že opatrenia, ktoré Masaryk navrhoval, budú „účinne čeliť dôsledkom maďarskej propagandy“. Jednak preto, lebo „udalosti, ktoré sa stali od vzniku štátu, výrazne rozšírili trhlinu medzi Čechmi a Slovákmi“ a tiež preto, lebo „katolícka cirkev, postihnutá nezmyselným prenasledovaním zo strany úradov, má na Slovensku silné postavenie. Okrem toho presun židov z ich zamestnaní vyvolá nový a silný prvok nepriateľstva k Česko-Slovenskej republike.“  
Koncom leta 1919 Gosling zaznamenal, že „česká vláda urobila na Slovensku mnoho chýb a jednou z príčin, ktorá prispela k súčasnému nepokoju na Slovensku, bola protináboženská propaganda zo strany českých dôstojníkov,... ktorá sa uplatňovala aj v školách...“ Zároveň konštatoval, že „nepriateľstvo medzi Čechmi a Slovákmi nepochybne rastie“.
Do zhoršujúcich sa vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi vstúpil v októbri 1919 nový faktor: na príkaz vlády bol 12. októbra t. r. po návrate z neúspešnej misie v Paríži zatknutý Otec Hlinka, ktorý sa pokúsil predložiť účastníkom Mierovej konferencie sťaženosť proti českému útlaku Slovákov.  Gosling informoval Londýn, že Hlinkovo zatknutie vyvolalo na Slovensku nepokoje. Vláda považovala situáciu za takú vážnu, že požiadala pražského arcibiskupa Dr. Kordáča, aby pomohol upokojiť ľudí, „ktorí sú rozhorčení nad protiklerikálnou politikou Čechov a necitlivým spôsobom vládnutia úradov“. V tejto súvislosti Gosling uviedol, že „je významné, že vláda, ktorá sa výrazne preukázala ako protiklerikálna, teraz žiada o pomoc teleso, ktoré si znepriatelila, a to naozaj poukazuje na vážnosť situácie“. Spomenul tiež, že „prezident a jeho ministri ma požiadali, aby som išiel na Slovensko a porozprával sa s prominentnými Slovákmi“.  Masaryk a Beneš verili, že jeho prítomnosť na Slovensku „prinesie dobré výsledky“.  Zrejme mala podobne ako v prípade arcibiskupa Kordáča prispieť k upokojeniu tamojšej situácie.
Skôr než C. Gosling odcestoval na Slovensko, stretol sa s E. Benešom, ktorého si vysoko cenil pre jeho „energiu, štátnický rozhľad a mentálny kaliber“. Počas rozhovoru, v ktorom sa hovorilo o českej domácej a zahraničnej politike, Beneš uznal, že sa na Slovensku „urobili ,šokujúce‘ chyby a omyly v úsudku, administrácii, takte a kultúre. Táto ničivá politika sa však skončila,“ povedal, „a vinníci budú potrestaní. Ešte nie je neskoro, aby sa nedalo Slovensko pre republiku zachrániť a pre tento cieľ sa urobí všetko.“ Gosling na záver svojej správy o tomto rozhovore vyzdvihol, že naňho zapôsobila Benešova „veľká odvaha a otvorenosť názorov“. Videl v ňom človeka, ktorý je „rozhodnutý prekonať ťažkosti silou svojej vôle“. Nebol si istý, či sa to Benešovi podarí, ale zdôraznil, že „je nepochybne v záujme strednej Európy, aby sa to stalo, a aby zo strany spojeneckých mocností dostal čo najväčšiu možnú podporu“.
Cestu na Slovensko Gosling absolvoval v sprievode plk. Coulsona v ostatnom októbrovom týždni. Považoval ju za prínos, pretože mu „poskytla jasný pohľad na politickú situáciu“.  Hneď po svojom návrate do Prahy navštívil E. Beneša a vyložil mu, čo pokladal za „základné chyby českej správy v tejto provincii. Doktor Beneš úplne súhlasil s mojou kritikou a dal mi záruky, že sa urobia okamžité kroky na nápravu všetkých oprávnených slovenských sťažností. Verím Benešovmu záväzku, že účinne uskutoční tieto reformy... V takom prípade jeho politika významne prispeje k zvýšeniu stability republiky.“
Z podrobnej správy, ktorá nasledovala niekoľko dní po jeho telegrame, si pozornosť zaslúži niekoľko ďalších podrobností:
„Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou, s tým výsledkom, že politická situácia je neistá a že tam existuje dôležitá strana, ktorá podporuje úplnú autonómiu a vytvorenie slovenského parlamentu.
Hlavné chyby českej administratívy sú tieto:
1.    Nepriateľstvo k rímskokatolíckej cirkvi vyjadrené českými vojakmi a úradníkmi, ktoré zahŕňa znesväcovanie a poškodzovanie krucifixov a obrazov svätcov, prerušovanie manželských obradov a podobné prečiny proti kultúre a slušnosti...
2.    Krajinu zaplavili českí úradníci a prepustení Slováci, alebo, ak [Slováci] sú zamestnaní, [títo] dostávajú o polovicu až o dve tretiny nižší plat ako Česi.
3.    Korupcia vo verejnej správe.
4.    Pokusy nahradiť slovenský jazyk češtinou.
Navyše, zaobchádzanie s maďarskou menšinou bolo v mnohých prípadoch nespravodlivé a malo povahu porušovania privilégií, ktoré im patrili podľa zmluvy.“
Keď Gosling oboznámil Beneša so svojimi zisteniami, ten „jednoznačne odpovedal, že si uvedomuje, že moje tvrdenia sú úplne pravdivé“  a vyhlásil, že sa urobia tieto kroky:
1.    zastaví sa každá forma náboženského nepriateľstva a neznášanlivosti na Slovensku;
2.    zastaví sa vysielanie nových českých úradníkov na Slovensko, a úradnícke platy pre Čechov alebo Slovákov budú na rovnakej báze;
3.    dá sa definitívna záruka, že vláda nemá v úmysle vnútiť Slovákom „český jazyk namiesto starobylého slovenského jazyka“.
Foreign Office však reagoval na Benešove prísľuby skepticky. Pracovník oddelenia pre strednú Európu (Central Department) vo Foreign Office ich komentoval slovami: „Čechom nemožno dôverovať, že budú postupovať spravodlivo voči Slovákom, nech si Dr. Beneš vraví, čo chce“.
Ako predvídal Foreign Office, žiadna reforma sa nekonala. Do veci rázne zasiahol prezident Masaryk a Goslingovu kritiku  odmietol. Argumentoval tým, že išlo len o ojedinelé prípady, ktoré maďarská propaganda prehnane zdôrazňuje, že vinníci boli potrestaní, že systém platov sa ide meniť, a že otázka náhrady slovenského jazyka češtinou je irelevantná „vzhľadom na totožnosť oboch dialektov“.  Inými slovami, podľa Masaryka Slováci nemohli byť obeťami jazykového útlaku, pretože slovenčina ako osobitný jazyk vôbec nejestvovala. Tu je krátky výťah z Goslingovho komentára na Masarykovu písomnú odpoveď:
„Zo všetkých týchto dokumentov je jasné, že prezident si plne uvedomuje vážnosť situácie na Slovensku ako nie zanedbateľnú hrozbu pre integritu tejto republiky a pre budúci mier v strednej Európe.
Prezident vo svojom liste priznáva, že sa na Slovensku spáchali mnohé akty nepriateľstva voči Slovákom.
Ďalej vyhlasuje, že ,vinníci boli potrestaní‘. O presnosti toho tvrdenia hlboko pochybujem.
Vo svojom liste sa pokúša zľahčovať spáchané chyby tvrdením, že neboli systematické. Nikto nikdy netvrdil, že ich akty nepriateľstva boli súčasťou definovanej vládnej politiky. Skôr išlo o spontánne akty nepriateľstva zo strany českých úradníkov a vojakov, ktorých všeobecná politika voči Slovákom je politikou dobyvateľa k podmanenému.“
Výsledky Goslingovej cesty na Slovensko zrejme nesplnili Masarykove a Benešove očakávania. Goslingov kritický postoj k českej politike na Slovensku po nej ešte viac zosilnel. Jeho výmena názorov s prezidentom však predstavovala zlom v ich vzájomných vzťahoch, po ktorom Gosling už viac nemohol účinne vykonávať svoju diplomatickú funkciu. Jeho prístup k vládnym činiteľom a prezidentovi bol nepochybne obmedzený a bolo len otázkou času, kedy si Česi vynútia jeho odvolanie. Svedčí o tom správa, ktorú v apríli 1920 publikovali noviny Pesti Napló, že Gosling bol náhle odvolaný z Prahy a „keďže sa pražská vláda a prezident k nemu správali veľmi chladne, začali sa rýchlo šíriť reči, že Gosling bol v stálom styku s nepriateľmi republiky“.
Táto správa mala reálny podklad v tom zmysle, že vystihovala Masarykovu paranoju z údajnej medzinárodnej konšpirácie katolíkov a aristokratov, zameranej na návrat Habsburgovcov.  Masaryk sa po Goslingovom odchode sťažoval svojmu priateľovi a spolupracovníkovi R. W. Setonovi-Watsonovi, že britská vláda nemá jasnú politiku v strednej Európe, o čom svedčí skutočnosť, že tam poslala príliš veľa katolíkov. V tejto súvislosti osobitne poukázal na Goslinga, vojenského atašé plukovníka Coulsona a admirála Troubridgea v Budapešti. Rozhorčoval sa napríklad na tom, že Coulson sa údajne pod Goslingovým vplyvom stal v Prahe katolíkom a admirál Troubridge „chodí v Budapešti každý deň na omšu a je pod vplyvom maďarských ‚Kresťanov’“. Seton-Watson mu odpísal, že ľudia ako Troubridge a Gosling nereprezentujú britskú politiku, ale sú to len „jednotlivci, ktorí uviazli v istých prúdoch a aktívne sa usilujú získať našu vládu pre svoju vlastnú politiku, ale bez úspechu“.
Do svojho odchodu vo februári 1920 podal Gosling ešte niekoľko správ o situácii na Slovensku. Ich zdrojom bol podplukovník Barton, britský zástupca veliteľa spojeneckej flotily na Dunaji admirála Troubridgea v Medzi-spojeneckej dunajskej komisii (Inter Allied Danube Commission), ktorý bol zodpovedný za plavbu na česko-slovenskom úseku Dunaja. V novembri Barton informoval Goslinga, že „situácia na Slovensku sa nezlepšuje. Protičeská nálada medzi Slovákmi silnie a sú dôkazy, že jestvuje hnutie za pripojenie k Maďarsku.“ Beneš mal o týždeň navštíviť Londýn a tak Gosling navrhol svojmu ministerstvu, „aby naňho vyvolalo tlak, aby okamžite vykonal reformy na Slovensku“, ku ktorým sa zaviazal.
O dva týždne pplk. Barton oznámil, že „situácia na Slovensku sa stala kritickejšou a obyvatelia sú rozhodnutí nezostať súčasťou Česko-Slovenska, ale získať samosprávu a neskôr sa pridať k Maďarsku... Slovenskí vojaci odmietajú počúvať českých dôstojníkov a spievajú maďarské vlastenecké piesne, aby ukázali svoj odpor k Čechom. Medzi Čechmi a Slovákmi niet žiadnych sympatií.“  Činiteľ Foreign Office v súvislosti s touto depešou navrhol, aby sa „hneď potom, čo sa uzavrie mier s Maďarskom, zriadil medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom modus vivendi, podľa ktorého sa Slovensku zaručí osobitná ústava v rámci česko-slovenského štátu“.   Tento návrh však prešiel bez povšimnutia.
Na záver roka 1919 Cecil Gosling zhodnotil úsilie, ktoré vláda republiky vynaložila na riešenie zásadných problémov počas jeho pôsobenia v Česko-Slovensku. V rozsiahlom materiáli pokrývajúcom viacero tém sa zaoberal najprv problematikou nemecko-českej menšiny a po nej otázkou Slovenska.
Pripomenul, že pred rokom sa nemeckí Česi, ktorí tvorili najpokročilejšiu skupinu v krajine v oblasti obchodu, priemyslu a po stránke vzdelanostnej a kultúrnej, obrátili na Čechov a zvlášť na prezidenta Masaryka v nádeji „na spravodlivé zákony [a] toleranciu ako občania novej republiky. Tieto nádeje sa neuskutočnili... teraz sú kompaktným a agresívnym prvkom v republike.“ Vzhľadom na nerovný prístup v otázkach jazyka, zamestnania a majetkových práv sa „nemeckí Česi začínajú čoraz viac odvracať od Česko-Slovenska smerom k Saskému Nemecku na ich severnej hranici, kde veria, že nájdu viac porozumenia, spravodlivosti, integrity a poriadku“.
S podobnou predvídavosťou sa Gosling vyjadril aj o tzv. slovenskej otázke: „Nemôžem dosť silne zdôrazniť obrovský význam tejto otázky ako pre solidaritu republiky tak pre budúci mier v strednej Európe. Musím dodať, že doposiaľ Dr. Beneš nezaviedol reformy, ktoré obhajoval v rozhovore so mnou... 6. novembra. Pokiaľ ide o postoj prezidenta Masaryka k tejto otázke, mám dôvod si myslieť, že pravdepodobne v dôsledku optimizmu jeho ministra pre Slovensko nie je plne informovaný o pravých faktoch a skutočnom nebezpečenstve v tejto veci.“

Mierová konferencia 1919 a Slovensko

V čase, keď sa Cecil Gosling začínal oboznamovať s novým prostredím, v Paríži sa práve rozbiehala Mierová konferencia. Stála pred veľkou úlohou a jej agenda bola tomu úmerná. V tejto štúdii preto nemožno urobiť nič viac, než sa dotknúť niektorých politických aspektov, ktoré súvisia so slovenskou otázkou.
V súvislosti s Mierovou konferenciou sa medzi historikmi i vo verejnosti rozšíril názor, že o Slovákoch sa vtedy vedelo tak málo, že Beneš musel hovoriť o Čechoslovákoch, ak nechcel riskovať, že Spojenci nebudú súhlasiť s pripojením Slovenska k českým zemiam. Skutočnosť však bola úplne iná: Česko-Slovensko sa zúčastňovalo na konferencii ako už Spojencami uznaný a z Čechov a Slovákov zložený štát a preto sa konferencia otázkou uznania nemohla zaoberať. Hlavnými témami rokovaní, ktoré boli priamo spojené so záujmami nového štátu, bolo určenie štátnych hraníc a s ním súvisiaci problém ochrany menšín. Rovnako vážnym dôvodom na zaradenie teórie o neznámych Slovákoch do kategórie mýtov je skutočnosť, že súčasťou kampane, ktorú viedol československý zahraničný odboj, bolo šírenie informácií o Slovákoch.
V prvých rokoch vojny českí propagandisti hovorili predovšetkým o Čechoch. Postupne si však začali uvedomovať, že musia pre nový národ – Čechoslovákov – získať podporu politických kruhov a verejnosti. Museli preto vysvetľovať  cieľovým skupinám, na ktoré bola ich propaganda zameraná, kto tento nový národ tvorí, a presvedčiť ich o nevyhnutnosti spojenia Čechov a Slovákov, ako aj o dôvodoch pre ktoré treba Slovákov odtrhnúť od Uhorska a pripojiť k novému štátu. Z týchto dôvodov hlavný propagačný orgán zahraničného odboja La Nation Tcheque, ktorý od roku 1917 redigoval sám E. Beneš, ponúkal množstvo informácií o Slovákoch. Patrili tam články o utláčaní Slovákov v Maďarsku, slovenskom hospodárstve, školstve i kultúre. Táto kampaň mala politický cieľ, čo potvrdzuje sústavné vyzdvihovanie etnickej príbuznosti – až totožnosti, jazykovej blízkosti a historickej spätosti Čechov a Slovákov.
Hlavný dôraz sa kládol na ich jednotu – vnútornú integráciu. Preto bolo dôležité, aby názov nového národa pozostával len z jedného slova, bez spojovníka, a vyjadroval tak splynutie oboch „kmeňov“. Môže sa to na prvý pohľad zdať ako paradox, ale v prvej fáze propagácie idey československého národa v etnickom zmysle, ktorá trvala zhruba do uzavretia St. Germainskej zmluvy v septembri 1919, Česi nielen že nemali dôvod zatajovať existenciu Slovákov, ale naopak, mali záujem vyniesť ju na svetlo.
Predstavitelia československého odboja tu však narazili na vážny problém. Spojenci, najmä Briti a Američania, zásadne používali v termíne česko-slovenský a jeho variáciách spojovník. Robili to v korešpondencii, t. j. v listoch, telegramoch, memorandách, a tiež v interných dokumentoch. T. G. Masaryk a E. Beneš si nepochybne uvedomovali, že spojovník v názve nového národa a štátu mal ďalekosiahly politický význam, lebo implikoval rovnocennosť oboch zložiek a dualizmus štátu. Z tohto dôvodu bol pre nich neprijateľný. Spojencov však otvorene nepožiadali, aby ho prestali používať, ale zdá sa, že im to chceli dať najavo nepriamo tým, že spojovník vo vlastnej korešpondencii vynechávali. Výber tejto techniky zrejme vychádzal z predstavy, že Spojenci sami od seba pochopia, že Česi dávajú prednosť názvom bez spojovníka, a spojovník vypustia. E. Beneš, ktorý mal ako generálny tajomník Národnej rady a po utvorení dočasnej vlády ako minister zahraničných vecí na starosti oblasť zahraničných vzťahov, šiel v tomto smere tak ďaleko, že vo viacerých prípadoch zmenil text listu alebo vyhlásenia, ktorý dostal od jedného spojenca, keď z termínov česko-slovenský národ, armáda, vláda, štát, národ atď. vypustil spojovník, a takto zmenený text distribuoval druhému spojencovi vo forme odpisu, extraktu, alebo parafrázy. Niektoré z takto upravených – niekto by mohol povedať falšovaných – textov prominentne publikoval v už spomínanom časopise La Nation Tcheque ako oficiálne dokumenty. Výnimkou boli prípady, keď išlo o veľa, ako tomu bolo pri rokovaniach s vládou Veľkej Británie o uznaní Národnej rady a česko-slovenskej armády. Beneš vtedy písal termín česko-slovenský a jeho variácie so spojovníkom.  Stopy po dualistickom základe česko-slovenského štátu dodatočne zahladil vo svojich Pamätiach, kde deklaráciu britskej vlády odtlačil, podobne ako to urobil s inými dokumentmi, bez spojovníka. Podobne postupoval vo svojich spisoch T. G. Masaryk.
Na mieste je otázka prečo sa českí predstavitelia rozhodli použiť túto taktiku. Zdá sa, že jediné racionálne vysvetlenie ich postupu sa dá nájsť v tom, že nechceli iniciovať odstránenie spojovníka pokiaľ Mierová konferencia neurčila hranice Česko-Slovenska, aby nevyvolali obavy o postavenie menšín na jeho území. Museli by totiž čeliť otázke, čo čaká menšiny, keď Česi rušia partnerstvo so svojimi bratmi, Slovákmi.
Česká taktika sa ukázala neúčinná, pretože Spojenci naďalej používali spojovník.
V doposiaľ preskúmaných dokumentoch sa zatiaľ nepodarilo nájsť žiadne zásadné formálne stanovisko či rozhodnutie o tejto otázke. Jestvuje však celý rad indikácií, z ktorých vyplýva, že Spojenci považovali české krajiny a Slovensko – a rovnako Čechov a Slovákov – za osobitné jednotky a že vzhľadom na politickú filozofiu obklopujúcu českú kauzu za slobodu i na konkrétne vyhlásenia českých predstaviteľov pokladali za samozrejmé, že vzájomný pomer týchto dvoch komponentov nového štátu bude mať partnerský charakter. Tento postoj je vyjadrený spojovníkom a zachytený v zmluve, ktorú 10. septembra 1919 v St. Germain-en-Laye uzavrelo Česko-Slovensko, nie Československo. Slovákom v Paríži nepriznali status národnostnej menšiny, pretože Slováci boli vo vzťahu k tejto zmluve, rovnako ako Česi, hlavnou zmluvnou stranou (principals).
Ako už bolo spomenuté vyššie, Mierová konferencia sa nezaoberala postavením Slovenska v Česko-Slovensku. Spojenie oboch častí bolo súčasťou predchádzajúcich uznaní česko-slovenskej vlády hlavnými Spojencami, ktoré vychádzali z údajne obojstranných vyjadrení vôle. Britský generálny štáb však nemal na túto vec tak jednoznačný názor: „Pred vojnou boli uhorskí Slováci silno protimaďarskí, ale nedá sa naozaj povedať, že počas vojny prejavili nejakú výraznú pročeskú tendenciu.“  Za prejavy vôle sa však dala považovať účasť niektorých  Slovákov vo vedení zahraničného odboja, najmä generála Milana R. Štefánika ako aj skutočnosť, že Slováci zjavne priznali českým predstaviteľom právo ich zastupovať na Mierovej konferencii. Na druhej strane ich vlastní politickí predstavitelia na Slovensku nevzniesli žiadne osobitné požiadavky, námietky, alebo sťažnosti. Do celkového obrazu treba ešte zakomponovať vyhlásenia najvyšších činiteľov česko-slovenského odboja o úplnej a jednomyseľnej jednote Čechov a Slovákov. Napríklad 29. júla 1918 E. Beneš ubezpečil britskú vládu, že “Česko-Slovenská národná rada je v stálom styku s národom doma a jeho politickými stranami. Jej mandát je nespochybniteľný a opakované slávnostné prejavy česko-slovenského národa plne odobrujú program, ktorý podporuje národná rada…. všetci Čecho-Slováci v spojeneckých krajinách sú zjednotení a jednomyseľne uznávajú Národnú radu...“   Ak sa k tomu pridá pozadie Masarykových vyjadrení o právach malých a slabých, o cti a morálke v politike, bolo celkom prirodzené, že za daných okolností ani Briti ani ostatní Spojenci nemali dôvod pochybovať, že Česi v slovenskej veci postupujú v dobrej viere.
Foreign Office prijal české argumenty v prospech pripojenia Slovenska, ale to neznamená, že uznal Čechom právo na potlačenie národných práv Slovákov. Naopak, v príručke, ktorú zostavil pre britskú delegáciu na mierové rokovania v Paríži, videl česko-slovenský štát ako organizáciu, ktorá mala Slovákom zaručiť nielen ochranu ich národnej individuality, ale aj primerané politické práva. Foreign Office v nej vyjadril zásadné stanovisko k otázke slovenskej autonómie: „v novom česko-slovenskom štáte by sa malo podariť pri dobrej vôli na oboch stranách zabezpečiť pre Slovákov rozsiahlu autonómiu... Bez ohľadu aká bude presná forma, v ktorej sa naplnia národné ašpirácie Slovákov, je nepredstaviteľné, že by sa opäť vrátili do niečoho, čo by vyzeralo ako ich bývalé politické podmienky, alebo by prijali postavenie podrobeného národa.“

*    *    *

Krátko po vyhlásení samostatnosti česko-slovenského štátu začali české jednotky pod záštitou francúzskej vojenskej misie v Prahe obsadzovať pohraničné územia obývané Nemcami. Českým úmyslom bolo postaviť Mierovú konferenciu pred hotovú vec, ale ich rozhodnutie malo aj iné dôsledky. Britský vojenský pridelenec v Prahe hlásil do Londýna, že počas týchto operácií sa „Česi správali s neodôvodneným násilím a vyvolali zbytočnú nenávisť, ktorá potrvá roky, než sa podarí ju odstrániť.“   Na obranu nemeckej menšiny sa postavila rakúska vláda, na čo ju E. Beneš obvinil, že „hľadá každý prostriedok, aby... nás diskreditovala v očiach Dohody“.
Vo vzduchu visela hrozba, že vzhľadom na odpor obyvateľstva v nemeckých okresoch proti začleneniu do nového štátneho útvaru sa Čechom nepodarí naplniť ich územné predstavy a preto Beneš musel sa pokúsiť zmierniť účinok správ o násilnostiach páchaných na Nemcoch v Čechách. Musel presvedčiť Spojencov, že menšiny, ktoré majú byť zahrnuté do nového štátu, sa nemusia ničoho báť, pretože Česko-Slovensko im poskytne rozsiahle práva. Keď 5. februára 1919 vystúpil pred najvyšším orgánom Mierovej konferencie – Radou desiatich –, aby predniesol česko-slovenské požiadavky, pôsobil dojmom rozvážneho, chápavého a najmä ústretového politika. Ubezpečil Spojencov, že „česko-slovenská vláda nemala najmenší záujem utláčať [nemeckých Čechov]“. Zámerom vlády bolo „poskytnúť im plné menšinové práva“, lebo Česi si uvedomovali, že by bolo „politickým bláznovstvom tak neurobiť. Táto menšina dostane všetky potrebné záruky“.  V diskusii o Slovensku Beneš načrtol teóriu o historickej a etnickej blízkosti Slovákov: maďarskí dobyvatelia odtrhli začiatkom 10. storočia Slovensko od česko-slovenského štátu, no napriek tomu sa im nepodarilo pomaďarčiť jeho obyvateľov. „Obyvatelia sa stále cítia byť Čechmi a prajú si patriť do nového štátu. Na Slovensku nebol nikdy žiaden náznak separatizmu. Zvíťazil rovnaký jazyk, rovnaké myšlienky a rovnaké náboženstvo.“  Od pôvodnej teórie sa táto verzia líšila len v tom, že Slováci neboli viac Čechmi, ale sa cítili byť Čechmi. Toto neznelo ako prejav ústretovosti k Slovákom, ktorý by zapadal do systému partnerských vzťahov.
Napriek ubezpečeniam o právach a ochrane menšín, ktoré dal E. Beneš najvyšším predstaviteľom Dohody, situácia v nemeckých okresoch sa zhoršovala. Došlo k niekoľkým prípadom, keď českí vojaci strieľali do civilného obyvateľstva. Po jednej takejto udalosti stratila britská delegácia trpezlivosť. Sir Eyre Crowe sa rozhodol varovať predsedu  česko-slovenskej delegácie K. Kramářa, že „ak Česi okamžite neprestanú s týmto útlakom, stratia sympatie Spojencov a vážne ohrozia budúcu bezpečnosť nového štátu, ktorú v takom prípade asi nebudú Spojenci môcť zaručiť“. Inými slovami, znamenalo to, že ak budú takto pokračovať, nemusia dostať požadované hranice. Kramář Croweovi sľúbil, že bude varovať česko-slovenské úrady.
Za tohto napätia a neistoty, E. Beneš predložil 20. mája 1919 Výboru pre nové štáty nótu o „privilégiách, ktoré česko-slovenský štát navrhuje udeliť menšinám vo vnútri jeho hraníc“. Výbor považoval jeho návrh za mimoriadne veľkorysý. Jeho podstatnou črtou bol nepriamy prísľub vytvoriť federáciu, ktorý Beneš vyjadril obrazne ako zámer „vytvoriť z Česko-Slovenskej republiky istý druh Švajčiarska...“   Benešov prímer o druhom Švajčiarsku sa stal predmetom rozsiahlej kontroverzie. Sám Beneš neskôr povedal, že nemal na mysli prebrať „celú švajčiarsku ústavu, ale len niektoré ich zásady ako základňu pre národnostné menšinové právo“.
Beneš však na Mierovej konferencii urobil v približne rovnakom čase ďalšie vyhlásenia podobného druhu, ktoré zasadzujú jeho predošlú formuláciu do zreteľnejšieho kontextu. Prvým je vyhlásenie súvisiace s otázkou pripojenia „rusínskeho územia južne od Karpát“ – neskôr známeho ako Podkarpatská Rus –, k Česko-Slovensku, ktoré urobil pred Česko-Slovenským výborom už 8. mája. Podľa záznamu rokovania Beneš vysvetlil, že „je politikou česko-slovenskej vlády povzbudiť v republike proces evolúcie smerom k nejakej forme federálnej organizácie“.  Druhé vyhlásenie tohto druhu urobil 5. júna na schôdzi Rady štyroch na rokovaní o odzbrojení, ktoré nesúviselo s otázkou menšinových práv: „Všeobecným cieľom a politikou je vypracovať ústavný systém podobný systému, ktorý platí vo Švajčiarsku.“   Posúdené spolu, všetky tri vystúpenia pôsobia ako prísľub, že krajina sa bude organizovať na federatívnom princípe.
Treba sa ešte zmieniť o jednej veci. V ôsmom bode Benešovej nóty z 20.mája 1919 stojí: „štát bude v zahraničí známy ako česko-slovenský štát“. Pre Slovensko to bol dôležitý záväzok, ktorý znamenal, že formálna rovnoprávnosť a národná identita Slovákov našli svoje vyjadrenie na medzinárodnom fóre.

Vyslanec George Clerk v Prahe, 1920-1926

Cecila Goslinga nahradil vo februári 1920 vyslanec Sir George Russel Clerk, dovtedy súkromný tajomník úradujúceho ministra zahraničných vecí Lorda Curzona.  R. W. Seton-Watson privítal Clerkov príchod v liste Masarykovi slovami: „Som vďačný, že sa atmosféra na jednom vyslanectve v Prahe zmenila. Bol najvyšší čas... “  Do Prahy prišiel diplomat, ktorý zastával počas vojny významnú pozíciu vo Foreign Office a mal blízko k skupine českých sympatizantov, ktorá sa združovala okolo časopisu New Europe. Viacerí z nich získali koncom vojny dôležité pozície vo Foreign Office ako experti na strednú a juhovýchodnú Európu, odkiaľ ovplyvňovali britskú zahraničnú politiku a britský postoj na Mierovej konferencii v Paríži. Clerk slúžil ako „hlavný kontakt medzi Foreign Office v Londýne a emigrantmi ako... Tomáš Masaryk a Eduard Beneš a ich patrónmi vo Veľkej Británii R. W. Setonom-Watsonom a Henrym Wickamom Steedom...“ Protheroe tvrdí, že Clerk vďačil za svoje menovanie do Prahy najmä známosti a priateľstvu s Masarykom a možno aj Setonovi-Watsonovi.  
Z Clerkovej korešpondencie vyplýva, že s prezidentom Masarykom, ktorý ho pravidelne navštevoval, udržiaval veľmi blízky vzťah. „Tieto návštevy sú úplne neoficiálne,“ napísal v jednej zo svojich depeší do Londýna, „a myslím si, že pre prezidenta sú príležitosťou uvoľniť myseľ rozprávaním o svojich ťažkostiach a perspektívach svojej krajiny v priateľskom prostredí a príležitosťou, ktorá je úplne oslobodená od všetkých miestnych ohľadov.“  Clerkovo vyjadrenie naznačuje, že išlo skôr o vzťah dvoch spolupracovníkov, či spojencov, ako o predstaviteľov dvoch krajín. Aj vtedajší britský komerčný tajomník v Prahe Bruce Lockhart označil ich vzťahy za intímne a konštatoval, že Sir George bol „lojálnym priateľom Čechov“, ktorí sa spoliehali na jeho rady.  V tejto súvislosti stojí za pozornosť, že v preskúmaných dokumentoch sa nenachádza žiaden záznam o ich rozhovore o takej závažnej téme, akou bola slovenská otázka, čo naznačuje, že George Clerk aj v tejto veci pravdepodobne konal ako Masarykov dôverný poradca a v takom prípade zrejme nechcel, aby vo Foreign Office vzniklo podozrenie, že nepostupoval korektne. Na rozdiel od Goslinga, ktorý Masaryka posudzoval podľa jeho konania, Clerk pri hodnotení Masaryka staval na menej exaktnej báze – na „šírke a hĺbke sociologického poznania, poctivosti úmyslov a vznešenosti myšlienok“.
Okrem príchodu nového vyslanca došlo k ďalšej významnej zmene, ktorú podnietilo rastúce napätie a nepokoj na Slovensku. V novembri 1919, po návrate z prieskumnej cesty po Slovensku, Gosling odporučil Foreign Office, aby vzhľadom na tamojšiu situáciu urýchlene vymenoval konzula do Bratislavy.  Krátko nato hlásil vyslanec z Varšavy, že podľa informácií, ktoré má poľská vláda k dispozícii, „nespokojnosť na Slovensku hrozivo vzrástla“. Poliaci tiež zistili, že na Slovensku vzniklo hnutie, ktorého cieľom bolo odtrhnúť Slovensko od Čiech.  Táto správa spôsobila, že Foreign Office sa rozhodol otvoriť v Bratislave konzulát, ktorého úlohou bolo sledovať situáciu na Slovensku.  Foreign Office sa obával, že by tam mohlo dôjsť k „vzbure, ktorá by ohrozila postavenie česko-slovenskej vlády v Prahe, a mohla by viesť vypuknutiu boľševizmu v celej krajine“.
Za prvého, dočasného britského konzula Foreign Office vymenoval kapitána H. A. Cartwrighta, ktorý bol dovtedy členom britskej vojenskej misie v Prahe.  Tento „vynikajúci, vysoký, dobre vyzerajúci chlapík“ sa čoskoro stal „nekorunovaným kráľom Bratislavy“, ktorého s úctou a vážnosťou prijímalo päť národností, ktoré tvorili „hybridné obyvateľstvo mesta“ – Maďari, Nemci, Židia, Česi a Slováci.  Bratislavský konzulát sa, prirodzene, stal pre Britov dôležitým zdrojom informácií. Počas svojho dvojročného pôsobenia kpt. Cartwright sledoval všetky aspekty politického a hospodárskeho života na Slovensku, vrátane autonomistického hnutia i postavenia maďarskej menšiny a o svojich zisteniach informoval vyslanca v Prahe. Z množstva správ, ktoré sa zachovali, je zjavné, že Cartwright neprechovával žiadnu náklonnosť k slovenským ašpiráciám, skôr zaujatosť, ale v jeho kritických pohľadoch na slovenskú politiku sa podobne ako v správach jeho nadriadeného v Prahe často objavila aj kritika českého postupu na Slovensku.
Na tomto mieste by bolo vhodné sa aspoň stručne zmieniť o prostredí, v ktorom konzulát začal pôsobiť. V jednej zo svojich prvých správ vo februári 1920 kpt. Cartwright hlásil vyslancovi Clerkovi, že „v Bratislave sa robí aktívna boľševická propaganda... a vládne obrovská nespokojnosť zásluhou utláčajúcej a netolerantnej českej správy mesta obývaného väčšinou Maďarmi“.
Krátko nato sa český náčelník polície v Bratislave Dr. Slavíček zveril Cartwrightovi s obavou, že tam čoskoro vypukne boľševická vzbura. Znepokojujúca situácia bola v niektorých továrňach a vo vojsku, ktoré Slavíček nepovažoval za spoľahlivé. Okrem toho mu Hlinkova strana pripadala „veľmi nebezpečná pre štát“, o to viac, že hnutie za autonómiu podporovalo celé obyvateľstvo. Vyslanec Clerk pripustil, že „sú dôvody na značné napätie v Bratislave. Mesto je poznačené nespokojnosťou veľkej maďarskej a nemeckej populácie, ktorá zrazu zistila, že je podriadená neskúsenej a pravdepodobne nie veľmi schopnej českej administratíve. Tiež je tu obvyklý nedostatok potravín a bývania a tomu zodpovedajúce nadmerné životné náklady. Maďarská vláda sa bojí, že je to stredisko, z ktorého by ich Čecho-Slováci mohli napadnúť alebo aspoň pomôcť Rakúšanom ich vytlačiť zo západných komunít, zatiaľ čo česko-slovenská vláda je presvedčená, že je to stredisko maďarských intríg a nepokojov na Slovensku. Napokon je to isté útočisko pre maďarských komunistov a českých boľševikov.“ Česko-slovenská vláda si však bola istá, že bezpečne ovláda situáciu.  Slavíček požiadal Britov, aby poslali do Bratislavy po Dunaji delovú loď, ale na základe Clerkovho odporúčania Foreign Office rozhodol, aby loď zatiaľ čakala v Budapešti na ďalšie rozkazy.  
Britské námorníctvo nakoniec nemuselo ukázať v Bratislave britskú vlajku. Hrozba boľševizmu opadla. Koncom roka 1920 Clerk konštatoval, že „od vzniku Česko-Slovenskej republiky bola Bratislava ťažiskom rakúskej, maďarskej a slovenskej nespokojnosti a preto bola rajom na šírenie boľševickej propagandy, ale za posledných desať mesiacov, čo som bol v tejto krajine, sila boľševizmu sa v Bratislave viditeľne a stále zmenšovala“.
Možno stojí ešte za zmienku, že Dr. Slavíček vyznieva zo správ konzula Cartwrighta ako človek, ktorý prejavoval určité porozumenie voči právam nemeckej a maďarskej menšiny, ale o Slovákoch bol schopný v dôvernom rozhovore hovoriť s pohŕdaním. Pred Cartwrightom sa napríklad vyjadril, že „republika je pre Slovákov zbytočná, a oni sú zbytoční pre ňu. Sú to alebo srdcom Maďari, alebo boľševici, alebo vonkoncom nič. Menoval päť mužov, vrátane doktorov Šrobára, Dérera a Mičuru, ako jediných ako-tak významných Slovákov, ktorí boli naozaj lojálni k republike.“
V lete 1922 Foreign Office uvoľnil Cartwrigtha zo svojich služieb a do funkcie plného konzula v Bratislave vymenoval Roberta T. Smallbonesa, ktorý bol dovtedy konzulom v Mníchove.  Smallbones počas svojho pôsobenia na Slovensku preukázal, že má dobre vyvinutý politický cit i schopnosť preniknúť do podstaty vecí a systematicky, pútavo a výstižne prezentovať svoje poznatky. Zatiaľ čo jeho predchodca z úsporných dôvodov sedel v Bratislave, Smallbones dokázal získať súhlas Foreign Office, aby mohol príležitostne cestovať v rámci svojho konzulárneho obvodu, ktorý zahŕňal Slovensko a Podkarpatskú Rus, a získavať informácie na tvári miesta. V tomto ohľade bol veľmi aktívny: stretával sa s činiteľmi štátnej moci i členmi opozície, ako aj s ľuďmi z rôznych oblastí slovenskej spoločnosti.

*    *    *

Ak máme považovať Masarykovo stanovisko, že české prechmaty – omyly – boli výnimkou a nie pravidlom a že aj v tých ojedinelých prípadoch došlo k potrestaniu vinníkov a prijali sa opatrenia na nápravu, potom problémy, na ktoré C. Gosling počas svojho pôsobenia vo funkcii poukazoval, sa už viac nemali opakovať. Práve tak sa Goslingove varovania do budúcnosti mali ukázať ako nepodložené.
Nový vyslanec v Prahe George Clerk prevzal Masarykovo stanovisko, vlastne vládnu líniu. V jednej zo svojich prvých depeší napísal, že „česko-slovenská vláda si uvedomila, že treba urobiť všetko, čo je v jej silách, aby vytvorila pocit spokojnosti na Slovensku a napravila niektoré nápadné chyby, ktoré poznačili začiatok správy tej krajiny. Každopádne Dr. Beneš a každý ďalší člen vlády, s ktorým som hovoril, oznámili, že sú rozhodnutí nedovoliť žiadne urážky a útlak na Slovensku.“
Neskôr sa však ukázalo, že Masarykovo-Benešove ubezpečenia neplatia. Úsilie Čechov podrobiť si Slovákov a plne ich absorbovať do českého štátu pokračovalo.
Príchodom Georgea Clerka do Prahy sa tón správ, ktoré Londýn dostával o situácii v Česko-Slovensku, zásadne zmenil. Jeho predchodca Cecil Gosling sympatizoval s úsilím česko-slovenskej vlády vytvoriť stabilný a životaschopný štát, zachovával však objektivitu a kritický odstup. V tomto smere nepochybne svoju úlohu zohrala skutočnosť, že Gosling strávil vojnové roky ako generálny konzul v Göteborgu, kde sa neangažoval do zápasu o novú Európu a nebol ani vystavený propagande, ktorú vo Veľkej Británii šírili podporovatelia českej kauzy. Na druhej strane Clerkov postoj a hodnotenie situácie boli poznačené skutočnosťou, že Clerk bol jedným zo spolutvorcov nového usporiadania Európy v ideovom, politickom i teritoriálnom zmysle. Nepochybne cítil, že Česko-Slovensko bolo aj jeho dieťaťom, na ktorého úspechu bol osobne zainteresovaný. Jeho vyjadrenie, že Česko-Slovensko poslúži ako „najlepšie ospravedlnenie Mierovej konferencie“,  možno zároveň považovať za výraz nádeje, že úspešné Česko-Slovensko bude potvrdením, že jeho osobné úsilie stálo za to a malo zmysel.   
Nemalo by preto byť prekvapením, že Clerk sa pokúšal prezentovať Česko-Slovensko v čo najlepšom svetle. Zrejme sa pokúšal predísť tomu, aby sa v mysliach niektorých britských politikov usadili pochybnosti o význame, hodnotách a životaschopnosti nového štátu, ktoré tam naštepil Gosling, a ktoré mohli viesť k strate záujmu a podpory zo strany Veľkej Británie. Preskúmané dokumenty jednoznačne ukazujú, že Clerk systematicky zľahčoval správy o túžbe Slovákov po autonómii a spochybňoval rozdiely medzi Slovákmi a Čechmi, a naopak, zdôrazňoval príbuznosť a blízkosť oboch národov. Názory, ktoré v tomto zmysle presadzoval, však mali ďaleko od reality a boli v rozpore aj s názormi konzula Smallbonesa.
Pri hodnotení situácie na Slovensku Clerk v zásade postupoval podľa rovnakého vzoru: pripustiť české omyly, necitlivosť, korupciu, dokonca útlak Slovákov, ale držať sa línie česko-slovenskej vlády v tom, čo zjavne bolo pre ňu prvoradé: tvrdiť, že napriek všetkým negatívnym skúsenostiam, krivdám a útlaku, si Slováci neprajú ani samostatnosť, ani spojenie s Maďarmi.  
Jedným z mnohých príkladov tohto prístupu je Clerkova reakcia na dôvernú správu kňaza írskeho pôvodu Dr. Vancea o situácii v Česko-Slovensku, v ktorej sa Vance venoval aj otázke slovensko-českých vzťahov. Vance napísal, že medzi Čechmi a ich susedmi nejestvujú priateľské vzťahy. Osobitne poukázal na vzájomnú neznášanlivosť medzi Čechmi a Poliakmi, na nenávisť voči Nemcom, ktorú Česi preniesli z minulosti na svojich terajších spoluobčanov – nemeckých Čechov, i na silné nepriateľstvo k uhorským Maďarom. Česi sa podľa neho boja, že Maďari zaútočia na Slovensko a že sa im Slováci odcudzia, v čom sa už údajne dosiahol „kritický bod.“ Vance pripustil, že do istej miery možno český postoj k ich susedom pochopiť. Upozornil však, že “ak by mal raz prísť deň zúčtovania“, nemožno očakávať, že by niektorí z jeho susedov zaobchádzal „s Čechmi alebo ich národnými nárokmi zhovievavo.“
Pokiaľ išlo o Slovensko Vance uviedol, že veľa Slovákov odmieta spôsob, akým s nimi Česi jednajú, ako aj českú „teóriu o želaniach, národnosti“ a jazyku, o ktorom Slováci tvrdili, že sa síce podobá na český, ale nie je s ním totožný. Mnohí slovenskí predstavitelia sa mu sťažovali, že pred vznikom nového štátu sa Česi nezaujímali o ich názor. Zistil tiež, že mnohí slovenskí vlastenci nechcú byť pod českou vládou. Tí sa dali rozdeliť do troch skupín: jedni boli za vytvorenie vlastného štátu, druhí si uvedomovali, že samostatný štát by bol príliš malý a preto chceli colnú úniu s Maďarskom a tretí boli za spojenie s Maďarskom. Ľudia, ktorí patrili do poslednej skupiny hovorili, že „neznášali tyraniu starých Maďarov, ale poznali, čo tyrania znamená, až keď sa dostali pod Čechov.“ Túto časť svojej štúdie Vance uzavrel varovaním, že ak nemá Česko-Slovensko zostať vysoko nestabilným štátom, „Slovákov treba uspokojiť a zaobchádzať s nimi úplne inak ako v minulosti. Možno je už neskoro; to je vec diskusie a názoru.“
Clerk začal svoj komentár na Vanceovu správu poznámkou, že Vance má síce v mnohom pravdu, ale je to „polopravda, ktorej chýba citlivosť a porozumenie k českej strane“. Jestvovalo vraj viacero dobrých dôvodov, prečo Česi neboli obľúbení u svojich susedov, napríklad „podozrenie voči poľským grandióznym snom o územnej expanzii... spomienky na roky nemeckej dominancie a útlaku... a stále prítomná hrôza nad tým, že Praha sa opäť ocitne finančne a hospodársky v otroctve Berlína... Pokiaľ ide o Maďarsko, Česi majú dobrý dôvod na to, aby sa mali na  pozore pred Maďarmi, ktorí im nikdy neodpustia stratu Slovenska a neprestanú pracovať a dúfať, že ho dostanú späť.“ Podľa Clerkovej mienky Vance vôbec neodhadol situáciu na Slovensku: „Je tam nespokojnosť, tiež odpor k hrubej neúcte voči náboženským zvykom, ale som presvedčený, že si tam nikto naozaj neželá vrátiť sa k Maďarsku... súčasným cieľom zodpovedných Slovákov je zabezpečiť pre svoju krajinu miestnu administratívu, zloženú v najväčšom možnom rozsahu z domácich, ale zostať úzko spojení s Čechmi v jednom štáte. V skutočnosti by Slováci chceli byť v podobnom postavení, v akom je Škótsko k Anglicku.“
Trocha inú variáciu tohto modelu možno objaviť v súvislosti s informáciou, ktorej pôvodcom bol náčelník bratislavskej polície Slavíček, že „počet stúpencov Hlinkovej strany stále rastie, a ich volanie po autonómii neznamená nič iné, len návrat do Maďarska“. Clerkova reakcia znela, že ak počet Hlinkových stúpencov vzrástol, bolo to “hlavne zásluhou osobnej nespokojnosti s neschopnosťou a korupciou českej administratívy“, ale nie prejavom „skutočnej túžby Slovákov vrátiť sa k Maďarom“. A. Hlinka a ďalší prominentní členovia jeho strany používali podľa Clerkovho názoru túto hrozbu len preto, „aby od Čechov vynútili väčšiu autonómiu, ale medzi týmto a návratom späť k Maďarom je rozdiel ako medzi nebom a zemou... Slováci nepochybne urobia všetko, čo sa dá, aby vystrašili Čechov tak, že príjmu ich požiadavky.“  Ak vyslanec Clerk takto radil T. G. Masarykovi, že Slováci len blufujú, a nikdy Čechov neopustia, Česi sa mohli cítiť istejšie vo svojom doterajšom postupe – nehľadať cestu rozumnej dohody, ale udržiavať vládu nad Slovenskom podľa svojich predstáv.
Udalosti nasledujúcich týždňov a mesiacov podrobili Clerkove tézy vážnej skúške. Zo Slovenska dochádzali ďalšie správy, že myšlienka plnej autonómie – samostatnosti – sa vzmáha. Clerk sa nemohol tváriť, že tento problém nejestvuje a hľadal rôzne vysvetlenia, prečo si autonomistické hnutie získava širokú podporu.
Ešte v júli 1921 Clerk tvrdil, že hlavnou príčinou ťažkostí na Slovensku bol osobný faktor – konflikt medzi Otcom Hlinkom a „nie veľmi schopným mestským doktorom“ Vavrom Šrobárom. Obaja patrili medzi počtom a kvalitou obmedzenú slovenskú inteligenciu. Po prevrate sa „zo [Šrobára]  stal  minister pre Slovensko, [z Hlinku] neurobili ani len biskupa, preto Hlinka začal ostrú kampaň za slovenskú nezávislosť, ktorá bola hlavne príležitosťou pre maďarskú propagandu. Tejto agitácii pomohla Šrobárova neschopnosť a stupídnosti českých úradníkov, ktorých pri nedostatku vzdelaných Slovákov museli poslať [na Slovensko], aby nahradili bývalých maďarských úradníkov. Volanie po nezávislosti však nikdy nemalo hlboké korene a teraz, keď Šrobára nahradil schopný Slovák menom Mičura a miesta českých úradníkov sa plynule napĺňajú Slovákmi, zhaslo. Zdá sa, že Slovákom ide o autonómiu v správe ich domácich vecí v rozsahu, aký má Škótsko v Únii.“
Čoskoro sa však ukázalo, že zvesť o zániku autonomistického hnutia bola predčasná. Trocha iný pohľad poskytol britskej vláde činiteľ britskej spravodajskej služby (Secret Intelligence Service, známej tiež pod skratkou M.I.6), ktorý vykonával svoju činnosť z vyslanectva v Prahe pod krytím pasového úradníka.  
V správe nazvanej „Situácia na Slovensku“ jej autor upozorňuje, že „situácia na Slovensku predstavuje problém, ktorého závažnosť stále rastie a je tu veľmi veľké nebezpečenstvo, že Slovensko sa stane v novoustanovenej Česko-Slovenskej republike niečím ako Írsko“. Príčiny problému boli podľa jeho názoru hospodárske a psychologické. Pri rozbore hospodárskych príčin pripomenul, že „do ustanovenia nového štátu bolo zvykom pre veľké skupiny slovenských sedliakov, že migrovali do Maďarska počas žatvy a vracali sa na Slovenska koncom jesene s odmenou v naturáliách (kravou alebo kozou, atď.) a dostatočnými zásobami, ktoré im pomohli prečkať zimu. Vzhľadom na zatvorenie hraníc sa táto prax teraz skončila a je nepravdepodobné, že ju česká vláda dovolí opäť zaviesť, pretože sa bojí maďarskej propagandy. Bieda a nezamestnanosť, ktoré z toho plynú, sú veľmi veľké.“ V súvislosti so situáciou v priemysle autor poukázal na skutočnosť, že Slovensko bolo v bývalom Uhorsku jeho hlavným priemyselným centrom, „ale teraz nielen že sú jeho bývalé trhy v zahraničí zatvorené, ale poplatky za dopravu sú také vysoké, že slovenský výrobca nemôže konkurovať doma českým producentom. (Napríklad, nákladná tarifa z Užhorodu do Prahy je 3 000 korún za vagón, tarifa z Prahy do Hamburgu je 1 000 korún.)“ Podľa autora česká vláda neniesla vinu za hospodárske problémy, ktorým musela na Slovensku čeliť, bola však zodpovedná za to, že pri tom „urobila mnoho chýb... nielen že mala tendenciu pristupovať k Slovensku v porovnaní s Čechami ako [k provincii] druhoradej dôležitosti, ale začala odstraňovaním všetkých maďarských úradníkov a obsadzovaním ich miest mnohými bezohľadnými dobrodruhmi pochádzajúcimi z vrcholne nežiaducej časti českej populácie – z ľudí, ktorí sa dostali do popredia počas revolučných vzopnutí a bez administratívnej skúsenosti, či zmyslu pre slušnosť“.
Pokiaľ išlo o psychologické príčiny problému, autor sa domnieval, že Česi neuspeli vo svojom úsilí „inšpirovať slovenského sedliaka k lojalite voči novému štátu pôsobením na jeho pocit nespravodlivosti“, ktorý mal cítiť voči svojim bývalým maďarským pánom, pretože „stratili zo zreteľa, že sa snažili pracovať na pocitoch, ktoré prakticky nejestvujú u ľudí politicky nevyspelých a všeobecne zaostalých, akými sú slovenskí sedliaci... Namiesto toho, aby uznali skutočnosť, že slovenskí sedliaci sú intenzívne horliví vo svojej viere, a rešpektovali náboženskú precitlivenosť ľudí, ktorých sa usilovali získať na svoju stranu, Česi urobili presný opak. Oddali sa ateistickej propagande, strieľali na sväté sochy, znesväcovali kostoly a podobne; a uväznili obľúbeného a vplyvného klerikálneho vodcu Hlinku, ktorý protestoval proti týmto javom. Protikresťanská propaganda dokonca do značnej miery znehodnotila výbornú prácu, ktorú urobili v oblasti vzdelania, na ktorú sú právom hrdí.“
Výsledky týchto procesov sa podľa autora tejto správy premietli predovšetkým do rastu autonomistického hnutia a šírenia sa komunizmu.
Rast autonomistického hnutia potvrdzovali aj správy konzula Cartwrighta z Bratislavy. Cartwright tvrdil, že je to výsledok protičeskej kampane Hlinkovej strany, ktorá využíva zlú hospodársku situáciu obyvateľov a ich sklamanie z nesplnených českých sľubov: „Hlinka, Juriga a Tománek stále cestujú a rečnia na schôdzach, na ktorých používajú veľmi ostré slová. Slováci mali teraz dosť času na to, aby sa poobzerali okolo seba a posúdili výsledky všetkých sľubov, ktoré dostali, keď krajinu prevzali Česi, a opäť v čase vlaňajších volieb. Vidia medzi sebou oveľa viac policajtov a žandárov, rekvirovanie obilia, vyššie dane, podstatne vyššie životné náklady a nový jazyk. Nie sú schopní preskúmať príčinu a sú pripravení sa obrátiť na každého, kto im ponúkne lepšie podmienky.
Rovnako ako Česi, [ktorí] po tom, čo dôkladne presvedčili Slovákov o krivdách, ktoré utrpeli z maďarských rúk, boli schopní si ich získať veľkými sľubmi, tak teraz Hlinka poukazovaním na nedodržanie týchto sľubov má istotu, že bude mať priaznivo naklonené publikum kdekoľvek príde tak v čisto slovenských ako aj v zmiešaných a v maďarských okresoch.
Všade počúvam príbehy o nenávisti, ktorá sa dvíha proti Čechom, a myslím si, že ju českí úradníci srdečne odplácajú. Česi teraz pripisujú túto nenávisť na účet Hlinkovej strany, tak ako ju predtým pripisovali maďarskej propagande.“
Na jar 1922 vznikla počas Clerkovej neprítomnosti v Prahe na pôde vyslanectva výročná správa o Česko-Slovensku za predchádzajúci rok. Jej autori sa odchýlili od argumentácie, ktorú Clerk dovtedy používal, a naznačili, že príčinou autonomistického hnutia je kombinácia hospodárskych a politických faktorov. Česko-Slovensko práve prechádzalo ťažkým obdobím: striktná deflačná politika viedla k prudkému zvýšeniu hodnoty koruny, ale napriek všetkým očakávaniam ceny neklesli, čo spôsobilo drastické zvýšenie životných nákladov. V dôsledku drahej meny export do krajín, od ktorých český export závisel, prakticky zastal. Problémy boli aj v politickej rovine: neuskutočnila sa administratívna reforma, ktorá by zaviedla viac samosprávy do verejnej administratívy. „O všetkých dôležitých veciach sa rozhodovalo priamo v parlamente a ústrednej vláde, ktoré nemajú potrebný náhľad do miestnych podmienok a potrieb. Tento stav sa ťažko znášal na Slovensku a iba živil dopyt po úplnej autonómii a autonomistickom hnutí,“ ktorý predstavovali slovenskí klerikáli a novozaložená Slovenská národná strana. Nevedno, do akej miery tento materiál vystihoval Clerkov názor, ale po svojom návrate do Prahy ho Clerk postúpil do Londýna len s nepatrnými zmenami.  
Zdá sa, že v druhej polovici roka 1921 národné vášne trochu opadli, ale ak sa dá veriť informáciám z Bratislavy, na začiatku roka 1922 opäť ožili. Slavíček sa sťažoval konzulovi Cartwrightovi, že „nielen podľa jeho názoru ale aj podľa názoru Dr. Mičuru, popredných Čechov a protiautonomistických Slovákov, agitácia za autonómiu začína byť veľmi nebezpečná... a odráža sa v postoji všetkých slovenských vládnych činiteľov a zamestnancov, ktorí sa stávajú stále viac nepriateľskými k ich českým nadriadeným. Slováci znemožňujú a brzdia prácu vo všetkých úradoch, kde sú zamestnaní. Sú arogantní a celkove neschopní a ich českí nadriadení s nimi takmer vôbec nemôžu pracovať.“
Clerk si nebol istý, či situácia bola naozaj taká zlá, ako ju vykresľoval Slavíček, ale sám musel o niekoľko mesiacov – v júni 1922 – konštatovať, že „slovenská mienka je teraz viac podráždená Čechmi, ako som ju doteraz poznal. Lenivosť a skorumpovanosť mnohých českých úradníkov... zrušenie niektorých nadbytočných katolíckych sviatkov, pričom výročie Jána Husa zostalo ako celoštátny sviatok, a jedovatá propaganda Hlinku a Jurigu, ktorých nasledovníci poukazujú na žiarivý príklad Sinn Féin, vytvorili náladu, že Slováci vlastne nie sú za autonómiu alebo úniu s Maďarskom, ale za to, aby sa nejako zbavili nenávidených Čechov.“ Toto Clerkovo vyjadrenie vzniklo v súvislosti s vážnym incidentom v Bratislave, keď legionári rozhorčení činnosťou propagátorov slovenskej nezávislosti zničili kancelárie tlačových orgánov Hlinkovej strany – Slováka a Ľudových novín –, pričom „česká polícia údajne prejavila málo ochoty krotiť útočiaci dav“.     
Clerkova zmienka o Sinn Féin súvisela s úspešným zavŕšením boja tejto írskej organizácie za nezávislosť Írska, keď predstavitelia Veľkej Británie a Írska uzavreli 6. decembra 1921 zmluvu, ktorou sa ustanovil Írsky slobodný štát. Írska nezávislosť sa pertraktovala v slovenskej autonomistickej tlači ako vzor hodný nasledovania. Nepochybne pod vplyvom tejto udalosti oznámila Hlinkova strana vo februári 1922, že opúšťa politiku zdržanlivosti, ktorú dodržiavala, pokiaľ Česko-Slovensko nemalo usporiadané vzťahy so svojimi susedmi, ale po tom, čo sa postavenie republiky upevnilo, si myslí, že „prišiel čas urobiť všetky možné kroky na upriamenie pozornosti západnej Európy na nespravodlivosť a útlak, ktoré musí Slovensko znášať, a ukázať ich ako prekážku pre skutočný mier v strednej Európe“.  Táto situácia vyvolala veľké znepokojenie v českej administratíve na Slovensku. Podľa Cartwrightových správ vládni činitelia, s ktorými hovoril, sa zdali byť presvedčení, že Írsko môže ďakovať za svoju slobodu úspešnej propagande v zahraničnej tlači, a považovali za nevyhnutné zastaviť slovenskú propagandu v zahraničí, najmä tú, ktorú robili tzv. slovenskí renegáti, „za každú cenu“.  Z dostupných dokumentov nie je jasné, aké kroky v tomto smere česko-slovenské úrady podnikli, ale zdá sa, že došlo k časovej súbežnosti medzi týmito udalosťami a rozhodnutím česko-slovenskej vlády dôsledne začať používať názov štátu, ako bol zakotvený v česko-slovenskej ústave z roku 1920. Na otázku či jestvovala aj kauzálna súvislosť možno odpovie ďalší výskum.
O čo vlastne išlo?
V ústave, ktorú prijalo česko-slovenské Národné zhromaždenie 29. februára 1920 sa zo spojenia slov český a slovenský a ich variácii vypustil spojovník a z Česko-Slovenska sa stalo Československo, z Čechov a Slovákov, prípadne Čecho-Slovákov, Čechoslováci, a z dvoch jazykov – českého a slovenského – jazyk československý.  Táto zmena neovplyvnila používanie názvu Česko-Slovensko v zahraničí; na jeho zrušenie bolo zrejme ešte príliš skoro – od podpisu St. Germainskej zmluvy uplynulo len šesť mesiacov. Štát takto používal dve verzie svojho názvu: jednu pre domácich a druhú pre zahraničie. Zdá sa však, že tieto nové pomenovania sa veľmi neujali. Britskí diplomati v Prahe v tom neboli výnimkou. Keď vyslanec Clerk relatívne začerstva informoval Londýn o prijatí ústavy, v texte depeše a v priloženom preklade boli všetky zložené výrazy napísané po starom – so spojovníkom.  S istotou možno povedať, že nešlo o prehliadnutie, pretože Briti používali spojovník ešte viac ako dva roky, do novembra 1922.
V lete 1922 sa česko-slovenská vláda rozhodla, že si vynúti striktné dodržiavanie nového názvu. Určité kroky v tomto smere podnikol minister zahraničných vecí E. Beneš vo svojom rezorte ešte v roku 1921. Ich cieľom bolo odstrániť spojovník z názvu Česko-Slovensko v medzinárodnom styku.  Na základe rozhodnutia ministerstva zahraničných vecí vydalo ministerstvo vnútra 10. júna obežník, ktorý určoval, ako sa majú v češtine, angličtine a francúzštine správne písať názvy republiky a území, z ktorých je zložená. Obežník zdôrazňoval, že „výraz Československo a všetky slová z neho odvodené sú jedným slovom a že je naprosto neprípustné vkladať medzi časti tohto slova rozdeľovacie znamienko“.  Britské vyslanectvo v Prahe ho zrejme dostalo so značným oneskorením, pretože informovalo o ňom Foreign Office až 2. novembra 1922.  Hlavný archivár Foreign Office nepovažoval nový názov za problém, pretože „odhliadnuc od dôležitejších aspektov, čokoľvek, čo vedie k zrušeniu veľkého písmena a spojovníka, vylepší vzhľad strojom písanej alebo vytlačenej strany“.  Na základe jeho odporúčania Foreign Office schválil používanie výrazov „Czechoslovak“ a „Czechoslovakia“ namiesto „Czecho-Slovak“ a „Czecho-Slovakia“  a zariadil, aby toto názvoslovie prevzali aj iné zložky britskej vlády vo svojich dokumentoch a publikáciách.
    Táto zmena mala pre Slovensko a Slovákov ďalekosiahle dôsledky: pôvodný názov štátu naznačoval, že Česko-Slovensko je duálnym štátom zloženým z dvoch osobitných, štátotvorných činiteľov. V tomto usporiadaní malo Slovensko vlastný politický rozmer a identitu, ktoré Česi zmenou názvu na Československo zlikvidovali.          
Po ústave z roku 1920 sa táto vyhláška stala druhým krokom v procese odstránenia Slovenska z medzinárodnej scény a tým aj z povedomia medzinárodného spoločenstva. Slovensko sa tak stalo na dlhý čas výlučne vnútornou záležitosťou českého štátu. Po popretí existencie jazyka, národa a identity, Slovensko čakala perspektíva  absorbcie do českého štátu, ktorej organickou súčasťou bol program asimilácie po slovensky hovoriaceho obyvateľstva – čechizácia.

*    *    *

Smallbonesovo hodnotenie českej politiky k Slovákom nebolo o nič priaznivejšie ako názory iných diplomatov, ktoré Foreign Office dostával v minulosti. Napríklad v správe za rok 1922 Smallbones konštatoval, že chyby, ktoré Česi na Slovensku urobili, neboli prejavom ich zlej vôle, ale aj tak mali jeho úvahy výrazne kritický tón. Podľa jeho názoru nešlo z českej strany „o nič horšie, než neslušnú náhlivosť, aby mohli poskytnúť svoje služby Slovákom, a prejav arogancie založenej na vedomej nadradenosti“. Česi urobili chybu, keď „zaplavili Slovensko armádou úradníkov, vyberačov daní a žandárov“ namiesto toho, aby čakali, až sa ich Slováci budú „hlučne domáhať. Predstava, že by menejcenný národ dal prednosť vlastnej správe pred schopnosťou cudzích, im pripadá ako zneuctenie povinnosti voči ľudstvu.“
Predmetom Smallbonesovej kritiky sa stal aj čechoslovakizmus – koncept etnicky jednoliateho národa –, ktorý bol nosným pilierom československého štátu: „Česi chcú, aby ľudia považovali republiku za homogénny, národný štát, do ktorého sily histórie a zemepisu hodili pár bezvýznamných menšín a keďže fakty nesedia s touto fikciou, vymysleli výraz Čechoslovák. Samotná skutočnosť, že sa ide odstrániť spojovník prostredníctvom vládneho nariadenia, dokazuje umelosť tohto pomenovania. Veľká vec sa robí z toho, že tieto dva národy hovoria jazykmi, ktoré si sú také podobné, že môžu bez problémov rozumieť jeden druhého. Logicky by sa dalo rovnako ľahko vytvoriť Čechoslovákpoliakov alebo Slovákosrbov alebo Čechoslovincov. Podobný a dokonca ani spoločný jazyk, pokiaľ iné podmienky nie sú priaznivé, ešte netvorí národ.“ Ako príklad Smallbones uviedol separáciu Švédov a Nórov, ktorí tiež používali veľmi podobný jazyk a rozišli sa kvôli „hlbokým povahovým a názorovým rozporom... Česi a Slováci sú tiež povahovo a názorovo veľmi odlišní. Česi sú tvrdí a pracovití, bystrí a arogantní – Prusi medzi Slovanmi – voľnomyšlienkári a materialisti; Slováci sú sentimentálni a hlúpi, pokorní a hlboko nábožní. Nemajú ani žiadnu spoločnú históriu okrem paralelných a málo inšpirujúcich prípadov, keď dezertovali za rovnakých okolností z rakúskej armády. Z národnostného pohľadu je republika malou replikou rakúskeho impéria.“  
Smallbones vypozoroval, že myšlienka čechoslovakizmu a československého národa, ktorú Slovákom vnucovala štátna moc, bola im v tom čase takmer úplne cudzou: „Je mnoho Čecho-Slovákov, t.j. Slovákov, ktorí chcú byť v republike... ale bezspojovníkových Čechoslovákov v tom zmysle, aký sa tu vnucuje, som zriedka stretol pomimo vládnych úradov a kruhov revolučných prospechárov.“
Ďalšou oblasťou Smallbonesovho záujmu bola ekonomika. Pred jeho príchodom do Bratislavy sa hospodárskej problematike Slovenska nikto z britských diplomatov hlbšie nevenoval. Smallbones sa ponoril do tejto témy, pretože si uvedomoval, že „hospodárske faktory rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú politickú situáciu. Netreba opäť zdôrazňovať, že Slovensko a Maďarsko boli dve časti ekonomickej entity, ktoré sa navzájom dopĺňali s manuálnou pracovnou silou a výrobkami a že terajšia hranica je takmer úplnou prekážkou pre tento prospešný tok. V mojich depešiach som však asi nevyložil dosť jasne ekonomickú politiku maďarského režimu v porovnaní s politikou, ktorá sa sleduje dnes. Slovensko a Rusínsko boli neschopné uživiť svojich obyvateľov a za posledných 40-50 rokov sa urobil pokus zastaviť prúd emigrantov vytvorením zamestnanosti pre prebytočné obyvateľstvo na mieste. Prostriedky, ktoré sa používali na dosiahnutie tohto cieľa, pozostávali z priamych žiadostí adresovaných popredným kapitalistom, ktorí očakávali tituly a pocty ako odmenu za spoluprácu, oslobodenie od daní na istú dobu, preferenčné železničné tarify, exportné prémie a iné výhody.“ Smallbones poukázal na celý rad podnikov, napríklad na rôzne textilky, Stollwerkovu čokoládovňu, Dynamitku a bratislavskú káblovku, ktoré sa na základe tejto politiky postavili na Slovensku, pričom „sa práve tak mohli postaviť v samotnom Maďarsku“.
„Asi najlepšou ilustráciou politiky, ktorá sa robila,“ pokračoval Smallbones, „je železiarsky priemysel. Príroda neurčila Slovensko za domov železiarskeho priemyslu, pretože tam nebolo žiadne uhlie na spracovávanie domácej železnej rudy, a obvykle sa ruda priváža k bani, a nie uhlie k taviacej hute. Priemysel mohol prosperovať, po prvé preto, lebo bol chránený proti zahraničnej konkurencii, a po druhé preto, lebo dohoda medzi rakúskym a maďarským železiarskym kartelom ho chránila pred jeho obávanými konkurentmi v Čechách. Po tom, čo spokojne rozdelil tučné vládne objednávky a [maďarský spotrebiteľský trh] medzi svojich členov, bol schopný viesť pokojnú existenciu bez toho, že by sa príliš staral o lepšie výrobné metódy alebo o režijné náklady.
To všetko sa zmenilo. Absencia štátnej pomoci, zatvorené trhy a ľadový víchor českej konkurencie prakticky zabili slovenský priemysel.“
Zlé hospodárske podmienky na Slovensku, prejavujúce sa biedou, hladom a nezamestnanosťou, boli jednou z hlavných príčin nespokojnosti a hybnou silou hnutia za autonómiu. Smallbones v tomto smere informoval začiatkom roku 1924 Londýn, odvolávajúc sa na správu, kôru vypracovala Federácia slovenského priemyslu. Podľa nej sa „Slovensko a Rusínsko sa dalo rozdeliť na dva regióny: jeden, v ktorom obyvateľstvo je schopné žiť z poľnohospodárstva s pomocou priemyslu, akým je cukor, škrob, destilovanie alkoholu; a druhý, väčší región, kde obyvateľstvo bude musieť zomrieť od hladu, alebo emigrovať, ak sa tam nebude udržiavať priemysel.“ Jej autori brali za „samozrejmé, že toto je možné len s pomocou štátu“. Hlavnou témou správy však bolo porovnanie postavenia rozdielnych odvetví pred vojnou a ku koncu roka 1923. Z neho vyplývalo že „každé odvetvie je teraz v horšej pozícii a niektoré sa javia byť odsúdené na zánik. Údajne asi len desať podnikov v celej krajine pracuje s predvojnovou kapacitou.“ Smallbones zdôraznil, že „správa jasne ukazuje, že hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a rusínskeho územia na strane druhej nie sú totožné a že tieto dve ostatné entity boli v skutočnosti zahrnutím do republiky poškodené“. Hodnotenia obsiahnuté v správe mali byť podľa jeho názoru „užitočné na odhadnutie hospodárskeho podnetu, ktorý stál za požiadavkou slovenskej autonómie a za ašpiráciami maďarských iredentistov“.  
Medzi ďalšie príčiny nespokojnosti na Slovensku patrila aj skutočnosť, že Slováci nielen že nemohli spravovať záležitosti, ktoré sa ich priamo dotýkali, ale že sa ani nemohli na ich správe v primeranej miere podieľať. Jednu z techník, ktorou Česi ovládali Slovensko, vysvetlil Smallbones takto: „Slovensku a Rusínsku sa vládne z Prahy a vo všetkých podstatných veciach Čechmi. Praha nahradila Budapešť pred vojnou. Župani, administrátori siedmich žúp v Slovensku, sú naozaj Slováci, ale ich právomoci sú malé a ich vykonávanie sledujú Česi, ktorých za týmto účelom osobitne delegovali ústredné orgány. Českým personálom je podobne obklopený minister pre Slovensko a rôzne oddelenia na jeho ministerstve sú len výkonnými úradmi ministrov v Prahe. Do istej miery sa s touto krajinou zaobchádza ako s kolóniou, ktorej lojálnosť je pochybná.“ Podobná situácia jestvovala aj v slovenských mestách a obciach, ktoré až do volieb v roku 1923 boli „úplne v rukách Čechov alebo českých nominantov“.
 Pravda, tento stav bol dlhodobo neudržateľný aj pre Čechov, pretože bol živnou pôdou pre hnutie za autonómiu. Vláda sa preto odhodlala zaviesť administratívnu reformu v podobe nového členenia republiky. O nevyhnutnosti reformy hovorili Briti už vo februári 1920, keď kritizovali malý podiel samosprávy vo verejnej administratíve, kde „o všetkých dôležitých veciach rozhodoval priamo parlament alebo ústredná vláda, ktoré nemôžu mať potrebný prehľad o miestnych podmienkach a potrebách“.  Nový, tzv. župný zákon schválil parlament vo februári 1920 a platil len na Slovensku od 1. januára 1923. Ukázalo sa však, že zákon spôsobil nové problémy: „zrušil staroveké privilégiá samosprávnych miest, do 1940 (len na Slovensku) si vláda ponechala právo nominovať jednu tretinu mestských rád a... celý systém [bol] systémom striktnej administratívnej centralizácie pod ministerstvom vnútra v Prahe“.  Zákon mal dvojaký zámer: „získať pevnú administratívnu kontrolu nad maďarskou menšinou a udeliť nevinnú formu autonómie v nádeji, že sa pre Slovákov stane prijateľnou, namiesto skutočnej samosprávy.“  V prvom prípade sa zámer vydaril, ale pokus získať si autonomistov zlyhal. „Sieť rozprestreli tak blízko, že ju vták videl,“ lakonicky skonštatoval Smallbones. Zlyhanie sa prejavilo vo voľbách do župných rád na jeseň 1923, ktoré sa podľa Smallbonesa neskončili tak zle, ako by sa mohli skončiť, nebyť poistky v zákone, ktorá vláde dovolila nominovať tretinu členov. „Táto poistka sa pripravila proti Maďarom a teraz sa musela použiť proti Slovákom.“ Jej zásluhou vládne strany získali väčšinu v dvoch zo šiestich župných rád a nerozhodnú pozíciu v Bratislave; bez nej by vláda bola v menšine v piatich radách. Celkove opozičné strany získali takmer raz toľko hlasov ako vládne strany (845 000 ku 490 900), z nich autonomistická Slovenská ľudová strana získala 400 000 hlasov.
Podľa Smallbonesa voľby ukázali, že ak by česká vláda pokračovala vo svojej politike, hrozilo, že spoločnosť sa bude polarizovať po národnostných líniách, čo by znamenalo, že sedem miliónov Čechov bude čeliť kombinácii siedmych miliónov Nemcov, Slovákov a Maďarov. To by mohlo spôsobiť koniec parlamentnej demokracie a návrat k nečestným metódam rakúsko-uhorskej monarchie. Ak by však česká vláda ukázala dobrú vôľu, mohla by získať na svoju stranu väčšinu slovenských autonomistov a dostatočný počet Maďarov, a tak by sa „vláda“ a „opozícia“ mohli formovať na inom ako na národnostnom princípe. Smallbones dôvodil, že takto konštituované Česko-Slovensko podľa vzoru Švajčiarska je v britskom záujme i v záujme mieru.  Bola to sympatická, ale nereálna predstava. Českí politici si neželali federálne usporiadanie; naopak, išli opačným smerom: odstránili federálny základ štátu naznačený v zmluve zo St. Germain-en-Lay a uplatňovali tvrdú centralizáciu.
Z dokumentov možno získať predstavu o nástrojoch, ktoré Česi používali na ovládanie Slovenska. Okrem už spomenutej kontroly administratívneho systému patrila medzi ne armáda („politická zbraň v rukách ústrednej vlády“), pozemková reforma („najsilnejšia politická zbraň v rukách vlády... rovnako použiteľná pre podplácanie a vydieranie“),  subverzia volebného systému, korupcia, obmedzovanie občianskych slobôd, najmä slobody tlače, ako aj kolonizácia Slovenska spoľahlivým živlom – českými rodinami. Tieto nástroje štát používal aj voči iným menšinám, predovšetkým nemeckej.
Po vojne sa v mnohých krajinách dvíhali autonomistické hnutia. Podľa názoru konzula Smallbonesa bola to pravdepodobne reakcia na prísnu centralizáciu, ktorú si vyžiadali vojnové podmienky.  Slovenské hnutie za autonómiu však neuspelo; nedokázalo dosiahnuť ani základné prvky samosprávy. Pod toto zlyhanie sa do istej miery podpísala politická neskúsenosť vodcov autonomistického hnutia ako aj neschopnosť definovať, čo si pod autonómiou predstavujú. Bol to však začarovaný kruh; ako priznal Smallbones, ťažko sa dalo hovoriť o precíznosti, „pokiaľ nebola šanca dosiahnuť nejakú formu samosprávy“.  Jedným z riešení mohla byť Hlinkova predstava, ktorú Clerk tlmočil ako „samosprávu v domácich záležitostiach a plné slovo v celkovej politike republiky“.  S použitím dnešnej terminológie by sa tento typ ústavného postavenia Slovenska mohol považovať za formu federatívneho usporiadania.
Hlavnou príčinou neúspechu autonómie bol však odmietavý postoj českej strany. Britským zástupcom v Česko-Slovensku tento postoj nemohol uniknúť, ale nezdá sa, že by si z toho robili ťažkú hlavu. Treba si uvedomiť, že Clerk prišiel do Prahy ako obdivovateľ Čechov a podporovateľ ich kauzy a z pozície vyslanca sa zjavne usiloval napraviť nelichotivý dojem, ktorý o českom štáte, jeho politike a čelných predstaviteľoch vytvoril jeho predchodca Cecil Gosling. Preto ani rukolapné dôkazy o zlom zaobchádzaní Čechov so Slovákmi nemohli zmeniť a ani nezmenili jeho pročeskú orientáciu. Okrem toho hodnotenia vyslanca Clerka a konzula Smallbonesa mali často protirečivý charakter. Napríklad, na jeseň 1923 Smallbones presviedčal A. Hlinku a V. Tuku, dvoch protagonistov hnutia za slovenskú autonómiu, aby vzali do úvahy, že Slovensko nie je zrelé na autonómiu, pretože nemá na to ľudí ani peniaze.  V rovnakom čase však jednoznačne odporúčal, aby československá vláda splnila záväzky – najmä udelenie autonómie –, ktoré vyplývali zo Zmluvy zo Saint-Germain-en-Laye voči Podkarpatskej Rusi,  hoci Podkarpatská Rus bola na tom personálne a finančne oveľa horšie ako Slovensko. V zásade však možno povedať, že postupom času sa na britskej strane začali prebúdzať isté sympatie k myšlienke obmedzenej autonómie Slovenska. Jedným z príkladov tohto procesu je Clerkovo vyjadrenie vo výročnej správe za rok 1923, že najvýznamnejším problémom roka a „najväčším nebezpečenstvom pre budúcnosť Československej republiky je nepochybne slovenská otázka...  zatiaľ čo charakter, metódy a osobné ciele vodcov hnutia za slovenskú autonómiu neposkytujú samé o sebe presvedčivé dôkazy o spravodlivosti ich kauzy, objavuje sa stále viac príznakov, že podráždenie a nespokojnosť s českou dominanciou a českými metódami vládnutia na Slovensku stále rastú“.  
Natíska sa otázka, aké dôvody mohli viesť Clerka a Smallbonesa k prechodu z pasívneho nesúhlasu, či neutrality, k pasívnemu tolerovaniu idey slovenskej autonómie. Nepochybne tým hlavným a pravdepodobne jediným dôvodom boli obavy o budúcnosť československého štátu, predovšetkým z hľadiska jeho stability, bezpečnosti a povahy jeho politického systému. Ďalšie možné dôvody patria skôr do skupiny psychologicko-morálnej povahy, kde istú úlohu mohol zohrať jednak spisový materiál súvisiaci so Slovenskom, ktorý v priebehu prvých šiestich rokov vytvorili britskí vyslanci a konzuli, a ktorý vyznieva vo svojej celistvosti ako obžalovací spis voči českej politike k Slovensku, a jednak neúnavná česká neústupčivosť k slovenským požiadavkám.
Nespokojnosť Slovákov so svojím postavením, ktorá sa začala objavovať krátko po prevrate v roku 1918, bola nepochybne ovplyvnená aj chaosom, anarchiou a dislokáciámi, ktoré zanechala vojna. Dalo sa očakávať, že keď sa veci dostanú do normálnych koľají, bude sa aj otázka slovensko-českých vzťahov môcť riešiť v konštruktívnom duchu. To sa však nestalo. Britské dokumenty svedčia o tom, že ubezpečenia, ktoré dal Masaryk a Beneš, sa nenaplnili ani počas relatívnej stabilizácie štátu v období 1922-1925 a že česká politika voči Slovensku pokračovala prakticky v pôvodnom kurze. Ilustruje to nasledovný krátky prehľad správ o situácii v tomto období:
Pokiaľ išlo o autonómiu, podľa konzula Smallbonesa si Česi mysleli, že „túžba po autonómii je umelá a možno ju odťať, ak sa podarí kúpiť jej vodcov“.  Pre českú spoločnosť to bolo zrejme prirodzené riešenie. Vo výročnej správe za rok 1923 sám Clerk poukázal na to, že hlavnými črtami existencie v republike sú korupcia a politický vplyv. Dlhý zoznam príkladov korupcie uzavrel poznámkou: „Mohol by som donekonečna uvádzať prípady korupcie a nespravodlivosti, pokiaľ by človek neuveril, že Československo je skrz naskrz prehnité...“ K tomu dodal povinné, „ale štát nielen že ide ďalej, ale sa vylepšuje...“
V tej istej správe vyslanec Clerk konštatoval, že Československo je českým štátom: „Nemci sú vylúčení, čiastočne vlastnou vinou; Maďari a Rusíni sú zanedbateľnou časťou; Židia sú síce silní v biznise a vo financiách, ale ich politický vplyv je zatiaľ obmedzený, a aj taký aký je, je k dispozícii ľuďom, ktorí sú pri moci; zatiaľ čo Slovák, napriek prítomnosti príslušníkov jeho národa vo vláde, je pre praktickú prácu v tvrdom svete politiky príliš nevycvičený a nevzdelaný, aby mohol byť niečím viac než prísľubom, alebo snáď hrozbou... Československá republika je preto napriek všetkým jej táraniam o jednote a demokracii dnes ešte stále nadvládou šesť a pol milióna nad asi trinástimi miliónmi obyvateľov štátu.“
Pokračovala aj protináboženská politika, ktorú česká vláda sledovala bez ohľadu na cítenie obyvateľov Slovenska. „Podľa môjho názoru,“ komentoval Smallbones v auguste 1924 tento stav, „nemožno dostatočne zdôrazniť, aké je dôležité stlmiť slovenské obavy z českých zámerov proti katolíckej cirkvi a náboženstvu. Nespokojnosť na Slovensku s českým vládnutím rastie... Vplyv komunistov sa zvyšuje, ale zdá sa, že česká vláda im dáva prednosť pred katolíkmi.“  Situácia nebola o nič lepšia ani v lete 1925. Vyslanec Clerk kritizoval vládu, že neberie do úvahy vplyv svojej cirkevnej politiky na slovenských veriacich. „Vláda naozaj urobila veľa vecí, ktorými poškodila náboženské cítenie v tej časti tejto krajiny. Ako učiteľov poslala do škôl ľudí, ktorí neboli len neveriaci, ale aktívne protiklerikálni.“    
V správe za rok 1924 Smallbones nepovedal nič dobré o českej administratíve: „Nádej, že reforma župných rád uspokojí ašpirácie autonomistov, nateraz definitívne zhasla. Slovensku sa aj naďalej vládne z Prahy a Čechmi. Neurobilo sa nič na vyriešenie legitímnych sťažností, že menšie štátne pozície obsadzujú Česi, hoci Slováci sú k dispozícii.“ Zdá sa, že sa nevyriešili ani problémy v školstve, pretože opozícia naďalej poukazovala na to, že na školách druhého stupňa „sa učí čeština namiesto slovenčiny“.
Počas roku 1924 sa na Slovensku ventilovala aj téma úplnej samostatnosti. Napríklad, v januári 1925 Smallbones informoval Clerka o slovenských pokusoch získať britskú podporu pre autonómiu, dokonca v tej forme, že by zo Slovenska vznikol britský protektorát. Clerk však podobné správy považoval za prehnané: „Oba národy sú tak intímne spojené, že nemožno predpokladať, že by Slovensko niekedy vážne uvažovalo o odtrhnutí sa od Čechov“. Pripustil však, že v poslednom čase sám spozoroval, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa zhoršili a potvrdil mu to aj pápežský nuncio Msgr. Marmaggi, ktorý udržiaval tesné kontakty so slovenským duchovenstvom. Clerkovi povedal, že „situácia je o mnoho vážnejšia, než si Česi uvedomujú a že nálada proti Čechom pre ich hrubosť, panovačnosť úradníkov, drobné podpichovane a zámerný útlak slovenskej inteligencie dosahuje nebezpečný stupeň horúčavy.“ Pod vplyvom jeho informácií Clerk pripustil, že situácia je určite napätejšia ako bola pred rokom, ale zhrozil sa nad predstavou, že „český úradník môže byť tak neuveriteľne netaktný, že nie je za hranicami možností, že by to mohlo nevzdelaného, zaujatého a zvedeného Slováka dohnať do tak fatálnej a márnej politiky, akou je úsilie o úplnú nezávislosť od Čechov“.

*    *    *
Od svojho príchodu do Bratislavy bol konzul Robert Smallbones terčom pozornosti českých bezpečnostných orgánov. V decembri 1923 ho niekoľko miestnych novín nepriamo obvinilo zo spolupráce s nepriateľmi republiky, ale vyslanectvo obvinenia vyvrátilo a Benešovo ministerstvo zahraničných vecí muselo vydať dementi.  O niečo neskôr dosiahli české úrady v Bratislave odvolanie talianskeho a nemeckého konzula, na čo Smallbones reagoval s pohoršením: „Je žalostné,“ sťažoval sa vyslancovi Clerkovi, „že ďalší kolega po signorovi Maffeiovi má opustiť Bratislavu preto, že nesúhlasí s Čechmi,“ a upozornil ho, že „ak ochrana záujmov vlastných občanov a stretnutia s opozíciou sú dostatočným dôvodom na to, aby konzulárny úradník dostal pečiatku persona viac non grata, aj vás môžu požiadať, aby ste ma odvolali.“  
Jeho obavy sa potvrdili v novembri 1924, keď ho tlač obvinila z nepriateľstva voči republike. Clerk opäť požiadal Benešovo ministerstvo zahraničných vecí, aby vydalo dementi, ale to tentoraz odpovedalo nótou, ktorá obsahovala dlhý zoznam sťažností proti Smallbonesovým aktivitám na Slovensku, ktoré údajne neboli v súlade s funkciou britského konzula, a signál, že by privítala, keby bol odvolaný.  Clerk sa navonok postavil za svojho konzula, ale v skutočnosti ho podrazil. Je to zjavné už z jeho prvej depeše pre Foreign Office o  tejto afére. Píše v nej, že „česká administratíva na Slovensku trpí nadmernou precitlivenosťou nie celkom čistého svedomia, zatiaľ čo pán Smallbones trocha prehnal svoje politické pátranie a ukázal určitý nedostatok taktu počas svojich výskumov ako aj dosť prekvapujúcu neschopnosť mať na pamäti slovanské metódy kontroly činnosti cudzích rezidentov.“  V podobnom duchu vyznela jeho poznámka v koncepte nóty Benešovmu ministerstvu, že Smallbonesa inštruoval, aby stlmil svoje aktivity.  Clerk zrejme chcel využil túto príležitosť, aby sa zbavil osoby, ktorá marila obraz o Čechoch, ktorý on vo Foreign Office starostlivo budoval.
Aféra vyvolala vo Foreign Office zmiešané reakcie. Jeden úradník si myslel, že Česi napadli Smallbonesa preto, lebo „neznášajú, že teraz veľmi dobre pozná podmienky na Slovensku a určite by sa ho radi zbavili“.  Rozhorčila ho „drzosť českej nóty“, ktorá dosiahla taký stupeň, že bolo treba zvážiť „či by sme mali byť k ním takí jemní[.] Prečo by sme ich mali šetriť?... My im nič nedlhujeme, zatiaľ čo oni nám dlhujú prakticky všetko.“  Iní, ktorých Clerkova depeša zjavne ovplyvnila, však obviňovali Smallbonesa. Jeden tvrdil, že „dal Čechom dôvod na zlosť“, zatiaľ čo šéf oddelenia pre strednú Európu Miles Lampson mal pocit, že „Smallbones nie je najlepšou osobou pre miesto, akým je Bratislava“ a že „by nebolo zlé, keby bol čoskoro premiestnený inde“.
Smallbones vyvrátil všetky české obvinenia a ohradil sa voči aj voči  tvrdeniu, že  porušil svoje oprávnenie. Na svoju obhajobu Clerkovi pripomenul, že problémom nemohol byť rozsah a druh politických informácií, ktoré sa usiloval získať, pretože informácie vyhľadával na základe jeho priamych inštrukcií, vlastnej iniciatívy a vo viacerých prípadoch so súhlasom samotného ministra zahraničných vecí. Pokiaľ išlo o spôsob ich získavania, nechcel to robiť čítaním novín a rozhovormi s úradníkmi, lebo v takom prípade „nebolo treba držať v Bratislave konzulát“, a ani sa nechcel stretávať s opozíciou tajne, či cez agentov, a upriamovať na seba pozornosť tajnej polície. Podľa neho jestvovala „len jedna metóda preverovania sťažností, ktorá spájala priamočiarosť s pravdepodobnosťou dopátrania sa pravdy, a tou je diskutovať o nich slobodne s tými, ktorí ich majú, a preveriť presnosť získaných informácií na úradoch. Často som informoval ministra pre Slovensko, že používam túto metódu a on ma ubezpečil, že to je jediná metóda, ktorá je lojálna a prijateľná.“  
Bez ohľadu na svoje argumenty si Smallbones vyslúžil Clerkovo pokarhanie a varovanie do budúcnosti: „Predpokladal som,“ napísal mu Clerk, „že úradníkovi s vašou skúsenosťou netreba povedať, že túto prácu treba vykonávať veľmi diskrétne a s osobitným prihliadnutím na citlivosť vládnucich činiteľov, a verím, že sa v budúcnosti budem môcť spoľahnúť na to, že sa vyhnete všetkému, čím by ste mohli dať príležitosť, hocijako drobnú, na čerstvé útoky na vašu činnosť.“  Clerk zašiel dokonca tak ďaleko, že v koncepte súkromného listu Benešovi, ktorý mal sprevádzať ďalšiu britskú nótu, pripustil, že „Smallbones, hoci úprimne motivovaný najlepšími úmyslami k Československej republike, mohol konať s určitou mierou netaktnosti...“ Clerk ale nechcel, aby z tejto aféry vznikol nejaký „incident“; riešenie videl v tom, že Beneš odporučí svojím úradom v Bratislave a inde, aby hľadeli na veci v rozumnej perspektíve. A keďže sa vzhľadom na ľudskú povahu dalo čakať, že „chudáka Smallbonesa“ budú čakať ďalšie nepríjemnosti bez ohľadu na oficiálny výsledok tohto prípadu, on sám „navrhne, že keď sa objaví vhodná príležitosť na preloženie, alebo povýšenie, Smallbones by mal opustiť Bratislavu“.  Britský minister zahraničných vecí požiadal Clerka, aby túto časť z listu vypustil, pretože predstavovala implicitný záväzok preložiť Smallbonesa inam a tak „dávala Dr. Benešovi dojem, že pán Smallbones prekročil hranice svojich právomocí, alebo sa v nejakej forme prestal tešiť dôvere svojich nadriadených“.  Nemožno však pochybovať, že súkromne sa Clerk s Benešom na „chudákovi Smallbonesovi“ dobre zabavili.
Clerkov postup v tejto afére vyznieva ako výnimočný prejav nelojálnosti britského diplomata voči inému zástupcovi svojej krajiny. Smallbonesa nakoniec podržal štátny podtajomník ministerstva zahraničných vecí Robert McNeill, ktorému sa nepáčilo, že sa Clerk nepostavil za Smallbonesa s razanciou, ktorá by bola primeraná vykonštruovaným obvineniam. „Čakal som,“ poznamenal McNeill, „že v nóte britského vyslanca Č.[esko] S.[lovenskej] vláde zaznie trocha rozhorčenejší tón, a nečakal som, že tejto vláde sa povie, že konzula varoval jeho nadriadený, aby ‚zmiernil svoju činnosť’’.
Robert T. Smallbones zostal vo svojej funkcii ešte rok, do 5. januára 1926. Aféra však nepochybne poznačila jeho činnosť a účinnosť počas ostatného roku jeho pôsobenia v Bratislave. Po Clerkovom varovaní mu nezostalo nič iné, len sa stiahnuť do úzadia. Vyplýva to zo skutočnosti, že medzi dokumentmi za rok 1925 sa jeho správy objavujú už len veľmi zriedkavo a nevenujú sa politickým témam.

*    *    *

Prejavy českého nacionalizmu i neochota, či neschopnosť prezidenta Masaryka vidieť situáciu v reálnom svetle a podľa toho postupovať, niekedy viedli G. Clerka ku kritickejším pohľadom, než to bolo u neho zvykom. Do istej miery to vyvolalo aj sklamanie, dokonca pocit zrady nad postupom Masaryka a Beneša, ktorí sa postavili za uzavretie spojeneckej zmluvy s Francúzskom, hoci predtým obaja ubezpečovali britských predstaviteľov, že sa tak nestane. Napríklad v júni 1925 Clerk kriticky hodnotil Masarykov postoj k domácim problémom, keď „všetky z nich – komunizmus, rozpory medzi ministrami, slovenskú agitáciu za autonómiu, cirkev a štát, atď. – odmietol ako niečo, čo nejestvuje, alebo čo môžu rozumní ľudia vyriešiť. Jediným reálnym problémom krajiny“ bol podľa Masaryka „problém nemeckých Čechov“, a ten vraj vyvolávali oni sami. Clerkmu oponoval, že „ťažkosti nespôsobovali samotní nemeckí Česi, ani neboli výlučne politické. Prekážky kladené do cesty nemeckým sedliakom, drobným zamestnancom atď., poskytovanie pôdy prostredníctvom pozemkovej reformy a zámerná ,čechizácia’ čisto nemeckých okresov spôsobovali veľa trpkosti. Prezident nemohol veriť, že s Nemcami sa pri rozdeľovaní pôdy nezaobchádza rovnako ako s Čechmi a povedal, že si to preverí. Ak sa mu podarí preraziť cez kordón, ktorého úlohou je nedovoliť, aby získal nepríjemné fakty, a dostať sa k pravde, môže z toho vzísť veľa dobrého.“ Clerk sa domnieval, že za touto politikou, ktorá by dnes dostala prívlastok diskriminačná, bolo presvedčenie priemerného českého politika, že „čas, než sa Nemecko plne spamätá sa kráti, a že dovtedy musí pracovať zo všetkých síl, aby nezmazateľne vtlačil krajine českú pečať“.      
Záver roka 1925 priniesol nádej na zlepšenie slovensko-českých vzťahov. Dôvodom na mierny optimizmus boli výsledky novembrových parlamentných volieb, najmä úspech ľudovej strany, ktorá nečakane získala 474,017 hlasov predstavujúcich 23 kresiel. V porovnaní s voľbami v roku 1920 to predstavovalo zisk dvanástich kresiel. Okrem ľudovej strany si pozície v parlamente výrazne zlepšili aj českí katolíci, komunisti a nemecké strany.   Premiér Švehla si uvedomil, že za týchto okolností „vláda nebude môcť zaobchádzať s parlamentom ako s ním zaobchádzala v minulosti – s relatívnym opovrhnutím“ a pripustil, že „opozíciu už viac nebudú môcť považovať za bezcennú“.
George Clerk hodnotil tento vývoj pozitívne. Ľudovej strane sa podľa jeho mienky ponúkla príležitosť konať s väčšou zodpovednosťou a „neobmedzovať svoje pôsobenie v parlamente len na všeobecné a hrubé útoky na všetko, čo je české. Na druhej strane Česi budú istotne musieť venovať väčšiu pozornosť legitímnym želaniam a sťažnostiam Slovákov.“
Nové rozloženie síl naznačilo, že budúca vládna koalícia bude mať v parlamente len tesnú väčšinu a podnietilo búrlivú diskusiu o nemecko-českých a slovensko-českých vzťahoch. So zásadným prejavom v nej vystúpil predseda strany Československá národná demokracia Dr. Kramář, ktorý „zdôraznil naliehavú povahu slovenského problému. Povedal, že pre Čechov to je v skutočnosti životný problém, a oveľa vážnejší, ako vyriešenie vzťahu Nemcov k štátu. Riešenie slovenského problému je spolu s problémom Rusínska prvou a najdôležitejšou úlohou koaličnej vlády.“ Prvý tajomník britského vyslanectva Charles Dodd Kramářovo vyjadrenie o slovenskej otázke zrejme pochopil ako ústretový krok voči slovenským nárokom, keď napísal, že s Kramářom súhlasí lebo “[s]pokojné Slovensko by vnieslo do československého štátu stabilitu, ktorú potrebuje na riešenie iných problémov, ktorým čelí; a hoci je viac počuť o nemeckej menšine, nemalo by sa zabúdať, že v súčasnosti Slovensko nie je spokojné.“   Dodd nezachytil, že Kramář videl podstatu problému v českej „pštrosej politike“, ktorá dopustila na Slovensku prehnanú autonomistickú agitáciu a oslabenie československej jednoty.
Postoje českých politikov ukazovali, že slovenská nespokojnosť bude pokračovať. Deň po Kramářovom vystúpení sa A. Hlinka na pôde parlamentu „trpko sťažoval“, že vláda s ním nerokovala o vstupe do koalície. „Stále však trvá na tom,“ hlásil Dodd do Londýna, „že politika jeho strany požaduje uznanie národnostného a historického rozdielu medzi slovenským a českým národom ako podmienku vstupu do koalície“.  Túto podmienku však českí politici neboli ochotní prijať. Treba si uvedomiť, že odmietanie uznať Slovákov za národ bolo podstatou tzv. „slovenského problému“ a preto základným predpokladom na jeho vyriešenie bolo práve takéto uznanie. To, čo sa dialo koncom roka 1925 v tejto oblasti na politickej scéne, bolo len ďalšou epizódou v úsilí českých strán udržať svoju dominanciu a nemalo nič spoločné s hľadaním zásadného a spravodlivého vyrovnania medzi Slovákmi a Čechmi.
Nad Československom a jeho existenciou tak stále visela bezpečnostná hrozba. Neodstránilo ju ani tesné spojenie s Francúzskom, ktoré vychádzalo najmä z francúzskych ambícií získať hegemóniu v Európe. Hrozba bola predovšetkým vnútorná. Podstatu problému vystihol Miles Lampson z Foreign Office: „Je škoda, že Česi nie sú ústretovejší k Slovákom. [Majúc] proti sebe nemeckých Čechov a možno aj Slovákov, v prípade problémov v strednej Európe nebude ich pozícia ani zďaleka bezpečná.“  

Záver

Britské dokumenty, z ktorých táto štúdia vychádza, rozširujú stav doterajšieho poznania o postavení Slovákov v česko-slovenskom štáte počas prvých rokov jeho existencie. Ukazuje sa, že takzvané omyly na českej strane neboli ojedinelým ani krátkodobým javom, ktorý by sa dal pripísať na účet rozvráteného povojnového obdobia. Tieto omyly, či prechmaty pokračovali aj v čase, keď hospodárstvo a zahraničné vzťahy Česko-Slovenska boli v zásade stabilizované. Za pozornosť stojí aj zistenie, že česká politika voči Slovensku vyvolávala protičeské nálady, ktoré pretrvávali.
Dokumenty ponúkajú aj náhľad do niektorých aspektov tzv. čechoslovakizmu – teórie etnicky jednotného československého národa. Český, či československý zahraničný odboj ju používal ako politickú konštrukciu, ktorá mala pomôcť Čechom ovládnuť Slovensko. Jeho uplatňovanie v období, ktoré bolo predmetom tohto skúmania, možno rozdeliť do troch hlavných fáz: prvou bola propagandistická kampaň počas prvej svetovej vojny v zahraničí; druhú fázu, ktorá trvala od vzniku štátu do leta 1922, charakterizuje výslovné popretie na domácej scéne existencie slovenského národa, explicitne vyjadrené v ústave roku 1920; tretia fáza sa začala približne v lete roku 1922, keď česko-slovenská, ale fakticky česká vláda definitívne odstránila spojovník z názvu štátu používaného v zahraničí.
Počas tohto obdobia českí politici porušili viacero formálnych i neformálnych, ale slávnostne vyjadrených záväzkov voči Slovákom, vrátane základnej medzinárodnej zmluvy zo St. Germain-en-Laye z 10. septembra 1919. Urobili tak zmenou názvu štátu s následným odstránením Slovákov z pozície hlavného účastníka St. Germainskej zmluvy a prijatím ústavy z roku 1920. Postup niektorých českých činiteľov pri tvorení štátu, ich rokovania s predstaviteľmi druhých štátov a ich vyjadrenia a záväzky voči Slovákom vyvolávajú dôvodné podozrenie, že v mnohých prípadoch títo činitelia postupovali v zlej viere (in Bad faith ), to znamená s úmyslom ovládnuť a ovládať Slovensko nie čestným spôsobom a nedodržať svoje záväzky.
Britskí pozorovatelia od začiatku upozorňovali na to, že české odmietanie vyrovnať sa so Slovákmi predstavuje hrozbu pre bezpečnosť a životaschopnosť štátu ako aj pre mier v strednej Európe. Ak prejavovali nejaké sympatie k slovenským politickým ašpiráciám, bolo to predovšetkým z tohto dôvodu. Obsah i tón ich správ však navodzuje pocit, že z ľudského hľadiska nepovažovali české zaobchádzanie so Slovákmi za primerané.
Je zjavné – a preskúmané dokumenty to potvrdzujú –, že jednou z hlavných čŕt českej politiky bola neústupčivosť k slovenským požiadavkám, ktorá vyplývala zo zásadných politicko-strategických rozhodnutí českej politickej elity a mala podporu značnej časti obyvateľstva. Za daných okolností bolo veľmi nepravdepodobné, že by Slováci mohli dosiahnuť spravodlivé vyrovnanie s Čechmi prirodzenou cestou.

 

(Doplnená verzia)

Ing. Igor UHRÍK

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Najvyšší ústavní činitelia „nevedia“ ako zrušiť Istanbulský dohovor

Harabin im vysvetlil čo majú robiť. Otázne je, či to chcú pochopiť, alebo hrať ďalej na občana divadlo.

Prezident sa nachádza mimo ústavy

Ústavný právnik Eduard Bárány, ktorý je aj poradcom premiéra Roberta Fica, hovorí, že prezident za zloženie vlády nezodpovedá a vláda nepotrebuje dôveru prezidenta, ale parlamentu.

Slovensko bude mať raritu

Najvyšší most v strednej Európe.

Začne EÚ riešiť ekonomické problémy?

Máme po prezidentských voľbách a čakajú nás voľby do európskeho parlamentu. Toto bol nadpis internetového SME.  Pred nami tak stojí formulácia požiadaviek na zdokonalenie fungovania EÚ;  predovšetkým zmenou tvorby ekonomickej politiky, a to na báze vedy.

 
Odber noviniek na stránke