Slovenský parlament pred vznikom suverénnej Slovenskej republiky v rokoch 1990 - 1993

Zanedlho bude 20 rokov od vyhlásenia samostatnosti Slovenskej republiky (Príspevok bol prvý raz uverejnený 8. septembra 2012 – poznámka redakcie). Je to krátky aj dlhý čas, ale celkovo možno povedať, že historikom sa akosi nechce pristúpiť k exaktnému skúmaniu procesov, ktoré viedli k rozdeleniu vtedajšej federácie. Ako keby sme sa hanbili analyzovať našu národnú minulosť z nášho národného pohľadu, ako keby sme sa hanbili za to, že sme samostatní.


Keď si zoberieme, čo všetko sa napr. napísalo za dvadsať rokov prvej ČSR o jej vzniku, alebo za dvadsať rokov o odboji v druhej svetovej vojne a Slovenskom národnom povstaní, tak musím povedať, že za dvadsať rokov slovenskej samostatnosti sme museli hlboko spať. Môj príspevok nebude a ani nemôže mať vyslovene exaktný charakter, ale bude skôr spomienkou a polititologickou úvahou o možnostiach, vývinových trendoch a príčinách, ktoré vyústili do rozdelenia federácie a vzniku dvoch samostatných štátov z vtedajšieho Česko-Slovenska. Chcem sa zamyslieť nad vnútornými príčinami rozchodu Slovákov a Čechov, nad medzinárodným rámcom a aj nad tým, či dané riešenie štátoprávnych problémov v Česko-Slovensku bolo optimálnym, alebo boli aj iné možné riešenia. Zameriam sa, samozrejme, na situáciu v slovenskom parlamente (Slovenskej národnej rade a Národnej rade SR), teda na situáciu, ktorú poznám takpovediac z autopsie

Česko-Slovensko vzniklo roku 1918 na troskách habsburského mocnárstva ako výsledok zápasu stredoeurópskych národov proti národnostnému útlaku, ako dôsledok porážky ústredných mocností vo vojne a dôsledok všeobecne uplatneného a medzinárodno-právne uznaného práva na sebaurčenie. Hoci Slovákom poskytlo omnoho väčší priestor na ich národnú sebarealizáciu, skutočné sebaurčenie im neposkytlo. Slovenská otázka v novom štáte sa tak stála permanentným zdrojom vnútorných konfliktov, ktoré pri vonkajšom údere prispeli k zániku prvého spoločného štátu Slovákov a Čechov. Jeho obnovenie po roku 1945, hoci sa z oboch strán deklaroval princíp rovný s rovným, neprinieslo opäť ani len formálnu, nieto skutočnú rovnosť Slovákov a Čechov v ich spoločnom štáte. Až prijatie ústavného zákona o čsl. federácii č. 143/1968 po formálnej stránke vytvorilo mechanizmy, ktoré pri jeho dodržaní a uplatnení v praxi mohli vytvoriť rámce skutočného štátoprávneho vyrovnania. Avšak normalizácia a následná centralizácia štátu tieto nádeje trvalo pochovala. Dnes sa už môžeme len domnievať, či by sa tento model, ktorý mal mnoho výrazných konfederačných prvkov, bol bez vonkajšieho zásahu úspešne rozvíjal, alebo už vtedy by viedol k rozdeleniu štátu, ako sa to stalo roku 1993. Treba však poznamenať, že pražské centrum malo počas celej existencie spoločného štátu na Slovensku „svojich ľudí“, ktorí im predstavovali „slovenskú mienku“ a ktorí zakrývali skutočnú centralistickú, v svojich konečných cieľoch asimilačnú politiku Prahy voči Slovákom. Tento fenomén pokračoval aj po demokratických zmenách po roku 1989 a z hľadiska budúceho postavenia Slovenska v demokratickej republike bol rovnako nebezpečný ako samotná Praha. Preto jeho odhalenie a eliminovanie bolo veľmi dôležité a podstatné pri smerovaní k slovenskej štátnej suverenite.

Tzv. normalizačný režim popri inom vniesol aj mnoho nových problémov do vzájomných vzťahov Slovákov a Čechov, ale predovšetkým úplne odlišné vnímanie federalizácie spoločného štátu z roku 1968. Kým prevažná väčšina Slovákov si spájala normalizáciu najmä s opätovnou centralizáciou, popretím z ich hľadiska hlavného výsledku obrodného procesu, absolútna väčšina Čechov si normalizáciu spájala práve s federalizáciou  a obsadenie niektorých čelných funkcií v štáte občanmi Slovenskej socialistickej republiky chápala ako jeden z jej nástrojov. Kým väčšina Slovákov považovala za potrebné, aby sa  rozhodujúce štátne kompetencie sústredili do rúk národných vlád a federálnu vládu si želala viac menej ako reprezentanta štátu navonok, rozhodujúca časť českej populácie pokladala za svoju vládu federálnu a národnú vládu pokladala za niečo nadbytočné, nepotrebné. Z toho potom vyplývalo aj rozdielne videnie štátu, keď Slováci výrazne rozlišovali svoju dvojakú identitu – slovenskú ako primárnu a federálnu ako odvodenú, kým Česi boli identifikovaní s celým štátom, ktorý pokladali za svoj národný štát, a nepotrebovali sa identifikovať so svojou skutočnou vlasťou. Takže, dalo by sa povedať, že už v tomto období napriek silnému „počeskoslovenšteniu“ značnej časti slovenskej inteligencie, dva konštitučné národy republiky žili viac vedľa seba ako spolu. Celá táto dichotómia vnímania štátu sa naplno prejavila po začatí procesu perestrojky v Sovietskom zväze a plne sa odrazila v pokuse o opätovné oktrojovanie centralistickej, tzv. trojjedinej ústavy štátu. No nielen tam. Výrazné momenty krízy štátneho spolužitia sa ukázali už v diskusiách z príležitosti 70. výročia vzniku Česko-Slovenska, ale aj napr. publikované pasáže Biľakových spomienok obsahovali výrazné svedectvo vážnych rozporov vo vtedajšom vedení štátu v slovenskej otázke. Korunu všetkému nasadil český premiér L. Adamec, ktorý práve  roku 1988 predniesol svoje nekompromisné stanovisko: „Každy za své“. Možno je to prehnané, ale osobne pokladám práve toto vyjadrenie za začiatok delenia federácie.

Novembrové udalosti roku 1989 výrazne zasiahli do všetkých sfér spoločenského vývinu. Nemohli preto nezasiahnuť aj do štátoprávnych otázok, o ktorých diskusie vrcholili tesne pred ich začatím. Práve v októbri 1989 pod hrubým nátlakom vtedajšieho ministra a neskoršieho federálneho premiéra M. Čalfu, ktorý sa neštítil oponentom vyhrážať tvrdými straníckymi trestami,  kapitulovala SNR a odobrila prijatie tzv. trojjedinej ústavy, čo bolo faktické zrušenie federácie. Len rýchly spád udalostí zamedzil, že sa táto likvidácia nedotiahla do konca. Na jednom zo svojich prvých zasadaní po 17. novembri 1989 SNR svoj súhlas s prijatím tzv. trojjedinej ústavy odvolala.

Po novembrových zmenách roku 1989 bolo každému jasné, že jednou z najdôležitej-ších otázok, ktoré bude musieť nová politická moc vyriešiť, bude novodefinovanie postavenia

národných republík v štáte, nové definovanie vzťahu dvoch konštitučných národov. Túto otázku nebolo možné vynechať zo všeobecného procesu demokratizácie, najmä preto nie, že globálnou súčasťou revolučných zmien v celom bývalom komunistickom bloku bolo aj národno-konštitutívne hnutie nesvojprávnych národov bývalých totalitných federácií socialistického typu. Už prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu z 23. novembra 1989 obsahovalo aj požiadavku, aby sa SNR stala skutočným parlamentom slovenského národa. Túto požiadavku nemožno chápať inak ako požiadavku národnej suverenity tak, ako sa neskôr objavila vo viacerých iniciatívach, ktoré požadovali vyhlásenie suverenity Slovenskej republiky. Ale neboli to len Slováci, ktorí si túto skutočnosť uvedomovali. Aj v českej spoločnosti sa na začiatku revolúcie ozvali skupiny, ktoré si uvedomovali potrebu riešiť slovensko-české spolužitie v smere posilňovania úloh republík. Svedčí o tom aj návrh téz o novej ústave z dielne Občianskeho fóra z novembra 1989, ktorý v svojej podstate anticipoval mnohé požiadavky, predkladané na Slovensku v čase oponentúry voči tzv. trojjedinej ústave. Ale veľmi skoro sa ukázalo, že to bol z českej strany len efemérny jav.

Prvé signály nástupu úplne opačných tendencií sa objavili vzápätí po voľbe V. Havla za prezidenta republiky po odstupivšom G. Husákovi. Novozvolený prezident si nevybral za cieľ svojej prvej cesty hlavné mesto druhej konštitučnej republiky, ale Nemecko. Aj po návrate z Nemecka najskôr navštívil Ostravu a až o dva týždne zavítal do Bratislavy. Tento signál spojený s absolútnou nepripravenosťou Havla osloviť konštitučný slovenský národ nejakou inauguračnou adresou pri jeho prvej návšteve v Bratislave bol veľavravný. Ukázal, že V. Havel – hoci bol zvolený ako česko-slovenský prezident, je predovšetkým prezidentom českým. Jeho návšteva v Nemecku bola už prejavom novej „svätováclavskej“ koncepcie českej politiky, ktorá rezignovala na svoje predchádzajúce protinemecké zameranie a vsadila na svoje opätovné včlenenie do nemeckého záujmového okruhu. Z tohto pohľadu z hľadiska Čechov výrazne poklesol význam spoločného štátu so Slovákmi, pretože už značne pre nich poklesla jeho úloha ako pasáže na prelomenie nemeckého obkľúčenia. Česká politika stratila záujem o Slovensko, ktoré by neakceptovalo jednoznačne českú supremáciu, dokonca takéto Slovensko začala chápať ako príťaž.

Ak sa V. Havel po nastúpení do funkcie federálneho prezidenta ostentatívne prihlásil k odkazu T. G. Masaryka a najmä E. Beneša, musel vedieť, že v značnej časti slovenského obyvateľstva to vyvolá rozčarovanie a odpor. Otázkou zostáva, či tak spravil z naivity alebo programovo. Jeho ďalšie kroky a postup federálnej vlády pod vedením jeho chránenca, bývalého ortodoxného komunistu M. Čalfu svedčia skôr o druhom variante. Už v januári 1990 sa musela slovenská vláda i SNR ohradzovať o zasahovaní federálnych orgánov do svojej výlučnej kompetencie. A jeden z týchto zásahov bol fatálny, lebo bol podkopaním jedného zo základov, na ktorom vznikol česko-slovenský štát. V januári 1990 sa federálna vláda pokúsila prevziať via facti do svojej kompetencie riešenie národnostnej otázky, ktorá bola podľa ústavy vo výlučnej kompetencii republiky, a česká politika prešla v maďarskej otázke z pozície synchrónnej vo vzťahu k slovenskej politike do pozície, v ktorej chcela zaujať úlohu arbitra. To, samozrejme, silno spochybnilo raison d´etré existencie spoločného štátu Slovákov a Čechov a priamo vyvolalo pohyby, ktoré vyústili do rozdelenia federácie.

Revolučné zmeny z novembra 1989 nevyvolali okamžite v slovenskej spoločnosti výrazné tendencie, ktoré by naznačovali vývin k secesii. Skôr naopak. Slovenská spoločnosť očakávala riešenie vzťahov Slovákov a Čechov v rámci existujúceho štátoprávneho usporiadania. Prakticky bez odozvy skončila bombastická kampaň Hnutia za oslobodenie Slovenska z decembra 1989, ktorou sa svojimi myšlienkami chcel na slovenskej politickej scéne etablovať jeho predseda Kollár z Mníchova. Až razantný vstup V. Havla s nikým nekonzultovaným návrhom na zmenu názvu štátu v duchu čechoslovakistickej koncepcie z medzivojnového obdobia, pokusy federálnej vlády o uzurpovanie si kompetencií v oblasti národnostnej otázky, ktorá bola jasným prejavom arbiterského postoja českej politiky v slovensko-maďarských vzťahov, a Čalfov postoj z januára 1990, v ktorom oznámil pokračovanie v príprave trojjedinej ústavy, vyvolal obrannú reakciu na slovenskej strane. Práve na tieto skutočnosti a politiku MNI na juhu Slovenska, ktoré začalo protikomunistické čistky na juhu Slovenska v sfére svojho záujmu organizovať na národnostnom princípe na úkor tam žijúcich Slovákov, reagovalo prvé zhromaždenie Slovákov z juhu 3. marca 1990 v Šuranoch. V tzv. Šurianskom memorande sa prvýkrát objavila ako myšlienka slovenskej zvrchovanosti, tak aj myšlienka jazykového zákona. Od tohto zhromaždenia ako aj od prijatia ústavného zákona o štátnych symboloch SR z 1. marca 1990 (malé vyhlásenie zvrchovanosti), ktorým si SNR prisvojila ústavodarnú právomoc, začali procesy, ktoré nemohli vyústiť inak ako do štátneho rozdelenia. Od začiatku marca 1990 nadobudli slovensko-české vzťahy podobu permanentnej krízy, ktorá z času na čas prepukla do otvorenej štátoprávnej krízy.

Prvou vážnou štátoprávnou krízou bola tzv. pomlčková vojna. V svojej podstate bola reakciou na otvorené prihlásenie sa českej politiky na čele s V. Havlom k štátoprávnej kontinuite, založenej na masarykovskej a benešovskej idei „československého“ štátu. Jej prejavom bol návrh ústavného zákona o zmene názvu štátu a zmene štátnych symbolov. Slovenská spoločnosť reagovala na tento návrh veľmi emotívne. Požiadavkou zasunúť do názvu nového štátu spojovník medzi slová Česko a Slovensko vlastne nežiadala nič viac a nič menej ako opustenie prežitej ideologickej koncepcie čechoslovakizmu a vrátenia sa ku koreňom, na ktorých česko-slovenský štát vznikol a ako bol medzinárodno-právne konštituovaný parížskymi mierovými zmluvami. A na toto česká spoločnosť nebola ochotná pristúpiť. Vášnivé diskusie vo Federálnom zhromaždení v priamom televíznom prenose, v ktorých sa zo strany českých poslancov s nemiestnym dešpektom zosmiešňovali slovenské požiadavky, vyústili do škandálu s prijatím dvojakého názvu štátu 28. marca 1990. Toto škandalózne uznesenie federálneho parlamentu, kde jedno znenie bolo určené pre Česko a ostatný svet a druhé znenie pre Slovensko, natrvalo poznačilo slovensko-české vzťahy v spoločnom štáte. Bolo priamym podnetom pre vznik iniciatív smerujúcich k vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti, ktoré sa potom prejavili po voľbách roku 1990.

Voľby v júni 1990 vytvorili prvý slovenský parlament v dejinách, ktorý vzišiel zo skutočne slobodných a pluralitných volieb. Nečakaným víťazom volieb sa stalo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré na poslednú chvíľu, hádam už v stave klinickej smrti, prijalo transfúziu transformovaných komunistov a obrodárov, teda vylúčených komunistov z roku 1968. Bez týchto dvoch skupín by bola jeho účasť v parlamente otázna. Nečakane druhé miesto obsadil favorit volieb na Slovensku – Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktoré v čase vzniku oslovovalo okolo 50% slovenskej populácie, ale jeho štátoprávny program ho za pár mesiacov zredukoval na cca 19-percentnú podporu. Takmer 15% hlasov získala Slovenská národná strana (SNS) a tesne v jej závese bola Komunistická strana Slovenska (KSS). Zníženie kvóra ad hoc na voľby v SR roku 1990 na 3% doviedlo do slovenského parlamentu ešte reprezentantov Strany zelených na Slovensku (SZS) a Demokratickej strany (DS).

Výsledkami volieb na Slovensku boli zaskočení najmä tí, ktorí si predstavovali, že Slovensko bude pokojnou provinciou, kde sa bez problémov prostredníctvom dopredu vybratých „reprezentantov“ Slovenska bude presadzovať vôľa pražského centra. Zhrození „vojaci“ Prahy na čele s F. Gálom a P. Zajacom, ktorí sa nedali ani zvoliť do parlamentu, ale mysleli si, že zo svojich politruckých funkcií vo VPN budú dirigovať smer slovenskej politiky, viedol k tomu, že do slovenského parlamentarizmu sa od samého začiatku začali presadzovať nedemokratické praktiky. Najvypuklejšie sa to prejavilo už na ustanovujúcej schôdzi Slovenskej národnej rady, keď reprezentanti vtedy ešte neidentifikovaných nositeľov záujmov českej politiky na Slovensku pomocou získanej väčšiny odmietli rešpektovať demokratické výsledky volieb a do predsedníctva nezvolili zástupcov jednotlivých politických frakcií podľa výsledkov volieb, ale podľa svojich záujmov. Predsedníctvo SNR, hoci v zmysle vtedy platnej Ústavy malo právomoc prijímať zákonné ustanovenia a bolo kolektívnou hlavou Slovenskej  republiky, tak neodrážalo vôľu občanov, ale iba vôľu jednej záujmovej skupiny. Takmer polovica parlamentných mandátov tak bola v ňom zastúpená iba troma osobami. Toto zloženie sa ukázalo ako fatálne pri riešení slovenskej politickej situácie, čo silno polarizovalo slovenskú spoločnosť. Možno povedať, že F. Mikloško a kol. zaviedli do slovenského parlamentarizmu výraznú nedemokratickú črtu, ktorá tam pôsobila a ešte stále pôsobí ako kukučie vajce. Ak sa niekto opýta, kde bola v slovenskej politike prvýkrát uplatnená formulka „víťaz berie všetko“, tak je to ustanovujúca schôdza Slovenskej národnej rady začiatkom júla 1990.

Slovenský parlament po voľbách sa podobal svojím zložením na herňu s jasne rozloženými kartami, ale to bolo len zdanie. Ďalší vývin mal ukázať, že aj hráči s jasne napísanou partitúrou nemusia spievať ako orchester. Ukázala to už ďalšia kríza, ktorá podlomila základy spoločného štátu, a do histórie vstúpila ako tzv. trenčiansko-teplický proces. Už odstupujúca Čičova vláda národného porozumenia predstavila na záver svojho funkčného obdobia vlastnú predstavu o slovensko-českých vzťahoch v spoločnom štáte. Táto predstava plne korešpondovala s predstavou väčšiny slovenskej spoločnosti, že nový štátoprávny zväzok by mal byť založený na primárnej suverenite republík a odvodenej, obmedzenej suverenity federácie. Preto aj návrhy o budúcom rozdelení kompetencií v spoločnom štáte, ktoré predložil V. Mečiar 9. augusta 1990 v Trenčianskych Tepliciach českým partnerom, nemohli byť pre českú stranu prekvapením. Projekt nového kompetenčného zákona ako výsledok týchto porád česká strana na čele s P. Pithartom asi aj z toho dôvodu akceptovala bez akýchkoľvek problémov. Až následná reakcia českej spoločnosti a nástup agresívnej klausovskej politiky urobila z pôvodne veľkolepého projektu prebudovania spoločného štátu trhací kalendár, ktorý neuspokojil nikoho. Už prvé zasadanie Slovenskej národnej rady po prázdninách, na ktorom Mečiar predložil projekt z Trenčianskych Teplíc, vyvolal v radoch opozičných poslancov pochybnosti, či ho je možné realizovať bez vyhlásenia zvrchovanosti. Vládna väčšina na čele s Mečiarom však ani na chvíľu nepochybovala, že proces tak, ako bol naštartovaný v Trenčianskych Tepliciach sa úspešne zavŕši v existujúcich štátoprávnych pomeroch. To sa ukázalo ako mylné očakávanie.

Do práce slovenského parlamentu v tomto období výrazne zasiahli občianske iniciatívy s požiadavkou na prijatie jazykového zákona v Slovenskej republike ako ústavného zákona s tým, žeby definoval jazyk ako symbol štátnosti. V tom spočívala podstata tzv. Matičného návrhu, ktorý bol podporený masovými zhromaždeniami i stále silnejším volaním po vyhlásení suverenity Slovenskej republiky. A práve v tomto období došlo na slovenskej politickej scéne triedenie duchov, kde sa každý musel chcúc nechcúc zaradiť do niektorého tábora nie na základe pravo – ľavo orientovanej schémy, ale vzhľadom na budúce postavenie Slovenska v štáty i v Európe. Vtedy sa aj naplno prejavili dôsledky nedemokraticky kreovaného Predsedníctva SNR, ktoré svojím zložením tlačilo slovenskú politiku inam, ako bola väčšinová vôľa národa podľa výsledkov volieb. Práve nedemokraticky zvolené Predsedníctvo SNR manipulovalo napr. pri rokovaní o jazykovom zákone s tlačami parlamentu tak, že predsunulo rokovanie o ňom tak, že sa najskôr rokovalo o tlači VPN, hoci mala výrazne nižšie protokolárne číslo ako matičný návrh (VPN totiž svoj návrh jazykového zákona dala do parlamentu až potom, keď si uvedomila, že prijatie jazykového zákona je spoločenská nevyhnutnosť a nie je možné ho zmiesť zo stola). Práve rokovanie o jazykovom zákone v októbri 1990, prijatie verzie VPN a následná hladovka pred parlamentom, boli výrazným prvkom triedenia duší v radoch vládnej koalície. Mnohí poslanci VPN i KDH sa v tejto otázke dostali do vnútorného rozporu, do rozporu so svedomím, ale aj svojimi voličmi. Teda stále intenzívnejšie si kládli otázku, či majú poslúchať stranícke príkazy alebo sa riadiť svojím svedomím a vôľou občanov. Pamätám si, ako na druhý deň po prijatí jazykového zákona z dielne VPN predseda ústavnoprávneho výboru M. Sečanský (VPN) bol pripravený vrátiť sa späť a prijať matičný zákon. V radoch VPN a KDH a čiastočne aj v Demokratickej strane to nebol ojedinelý postoj.

Omnoho tvrdším úderom pre ľudí rozmýšľajúcich podobne ako M. Sečanský bol finálny výsledok trenčiansko-teplického procesu v podobe kompetenčného ústavného zákona z 12. decembra 1990. Ako som už povedal vyššie, vo federálnom zhromaždení urobili z pôvodne široko koncipovanej zmeny kompetenčný paškvil, ktorý len prehĺbil centralistický charakter federácie.  Vlastne sa týmto len eskalovala už jasne sa rysujúca kríza spoločného štátu. Okolnosti sprevádzajúce prijímanie tohto ústavného zákona vyvolávali v hlavách úprimne mysliacich a demokraticky konajúcich poslancov vládnej koalície len ďalšie pochybnosti, či stoja na správnej strane. Vstup V. Havla do štátoprávnych diskusii, jeho pokusy o získanie širokých ústavných právomocí, pokusy o vypísanie referenda s jasnou navádzacou otázkou, úvahy o možnosti použitia sily (aj keď v negatívnom zmysle) proti secesionistickým pohybom na Slovensku vyvolávali mrazenie v radoch proslovensky orientovaných politikov i verejnosti. Myslím si, že práve situácia z decembra 1990 spojená s ponižujúcim podávaním halušiek a borovičky predstaviteľmi slovenských národných orgánov vo federálnom zhromaždení „urodzeným“ federálnym poslancom bola zlomom, ktorá ovplyvnila ďalšie smerovanie Slovenska. Bolo jasné, že nastal čas a že bude treba zaujať jasný postoj k štátoprávnym otázkam vrátane budúcnosti federácie.

Túto skutočnosť si uvedomovali prakticky všetci a každý sa snažil nejako konať, aby naklonil váhy na svoju stranu. Praha zvolila už niekoľkokrát v minulosti použitú a aj do značnej miery osvedčenú taktiku: Zbaviť sa nepríjemnej osoby, ktorá narúšala ich nadvládu nad Slovenskom. Výsledkom bolo zákulisné manévrovanie českej politiky smerom k odstránenia V. Mečiara z čelného postu v SR. Toto odstránenie sa neudialo ústavnou cestou, lebo o odvolaní malo rozhodovať plénum Slovenskej národnej rady. Tam by sa však jeho odvolanie nedalo zrealizovať, lebo v parlamente by sa už nenašlo 76 poslancov na to potrebných. Mečiar bol odstránený parlamentným pučom Predsedníctva SNR v marci 1991, na čo predsedníctvo určite nemalo prerogatíva. Umožnilo to však nejasné formulovanie ústavného zákona o čsl. federácii a predchádzajúce nedemokratické kreovanie predsedníctva pri jeho konštituovaní, ako som to už spomínal. Tento hrubý zásah Prahy prostredníctvom svojich stúpencov v Bratislave do slovenských pomerov, mal však na ďalší vývin fatálne dôsledky. V nových pomeroch staré postupy nezabrali. Väčšina tých, čo sa na ňom zúčastnila, si tým vlastne podpísala prepúšťací dekrét zo slovenskej politickej scény a vyslúžila si všeobecnú nesympatiu v slovenskej spoločnosti. Naopak, postihnutý V. Mečiar dokázal na svoju stranu pretiahnuť značnú časť poslancov a svojou pružnou politikou dokázal manévrovať Slovensko smerom k samostatnosti, hoci asi pôvodne pri vstupe do slovenskej politiky asi túto ambíciu nemal.

Decembrové kompetenčné peripetie mali veľký vplyv aj na ostatné slovenské politické strany. Najmä vtedy značne personálne nestabilizovaná SNS prešla z pozície tolerovania spoločného štátu na pozíciu, ktorá požadovala jeho urýchlené rozdelenie. Od začiatku roku 1991 prešli úvahy o možnom vyhlásení suverenity SR do polohy priamej realizácie. Začiatkom marca 1991 predložila SNS verejnosti a neskôr i do parlamentu svoj návrh ústavy SR, ktorý už nepočítal  s existenciou federácie. Následne bolo takýchto návrhov predložených viacero (päť), avšak vo vzťahu k spoločnému štátu boli všetky veľmi úsporné – či už z dielne KDH, HZDS alebo poslanca Brňáka. V marci – apríli 1991 bol na rokovanie parlamentu predložený aj prvý návrh na vyhlásenie zvrchovanosti SR. Túto myšlienku si popri SNS osvojilo postupne aj HZDS, prenikla do radov KDH i SDĽ a Strany zelených. Jej podpora narástla do takej miery, že na zasadaní SNR v máji 1992 ju podporovala už väčšina poslancov zvolených v prvých slobodných voľbách roku 1990.

Tretím, vážnym a fatálnym prejavom štátoprávnej krízy a dôkazom nemožnosti nájsť spoločný základ, na ktorom by bolo možno revitalizovať slovensko-české spolužitie v jednom štáte, bol tzv. mílovský proces. Išlo o celú sériu rokovaní, ktorú niekto výstižne nazval putovaním po rôznych českých a slovenských hradoch a zámkoch. Začala na jar roku 1991 a  skončila o rok neúspešným hlasovaním v predsedníctve SNR o jej výsledku – dohode z Mílov. Aj pri týchto rokovaniach sa prejavoval výrazný nedemokratizmus vtedajšej prevažnej časti Predsedníctva SNR, lebo rokovalo o niečom, na čo nemalo od väčšiny v Slovenskom parlamente mandát a len zneužívalo už spomínané svoje nedemokratické kreovanie.

Keď by sme hodnotili Mílovskú dohodu z hľadiska budúceho štátoprávneho postavenia Slovenska, museli by sme konštatovať, že bola kapituláciou predstaviteľov vtedajších vládnych slovenských politických síl – VPN a KDH pred požiadavkami českej strany na projekt budúcich pomerov v štáte. V svojej podstate zabezpečovala českej strane supremáciu a slovenskú stranu zbavovala posledných konfederačných prvkov, ktoré ešte zostali z ústavného zákona 143/1968 Zb. Likvidovala najmä základný mechanizmus princípu rovného s rovným, ktorým bezo sporu bol zákaz majorizácie. Bol to práve princíp zákazu majorizácie, ktorý nevyhovoval a nemohol vyhovovať tým, ktorí si želali unitárnu federáciu krajinského typu bez štátoprávneho postavenia konštitučných národov. Napriek tomu, že ešte stále disponovali profederalistické sily v predsedníctve SNR majoritou odvodenou od svojho nedemokratického konštituovania roku 1990, zmluvu z Mílov sa nepodarilo prijať. Jeden poslanec KDH sa na poslednú chvíľu na rokovaní Predsedníctva SNR 12. februára 1992 vzpriečil a hlasovanie skončilo nerozhodne, teda zmluva bola odmietnutá. Vtedajšie federalistické sily po tomto fiasku kapitulovali na ďalšie formovanie štátoprávneho postavenia Slovenska a programovo to ponechali na budúcu slovenskú politickú reprezentáciu, ktorá mala vzísť z volieb v júni 1992. V skutočnosti jej ani nič iné nezostávalo, lebo v pléne parlamentu by aj tak nebolo nič schopné v tejto otázke presadiť. Bolo však jeho výraznou chybou, keď nevyčkalo na to, ako sa k zmluve z Mílov postaví Predsedníctvo Českej národnej rady. Pretože týmto hlasovaním celú zodpovednosť za neúspech štátoprávnych rokovaní presunulo na slovenskú stranu.

Od fiaska so zmluvou z Mílov to išlo s vládnucou federalistickou politickou reprezentáciou na Slovensku dolu vodou. Stratila kontakt s verejnosťou a tým úpenlivejšie sa chcela udržať pri moci s pomocou spoza Moravy. Česká politická reprezentácia na čele s V. Klausom však pochopila, že slovenské federalistická skupiny sú marginalizované výrazným nástupom politických síl, požadujúcimi slovenskú štátnu suverenitu. Bola presvedčená o ich neschopnosti a predsavzala si vziať „zodpovednosť“ za Slovensko na vlastné plecia. Preto sa rozhodla priamo vstúpiť do slovenského politického života podaním vlastnej kandidátky na Slovensku, čím ešte viac zneistila posledné zvyšky občanov, ktoré by boli ochotné podporiť federalistické sily. V národnej rade sa medzi tým vytvorila výrazná väčšina tých, ktorí požadovali vyhlásenie deklarácie SNR o zvrchovanosti. Predsedníctvo SNR na čele s F. Mikloškom strácalo kontrolu nad dianím v parlamente. Prečítanie návrhu deklarácie o suverenite 2. mája 1992 členom vlády J. Čarnogurského ministrom V. Oberhauserom vyvolalo úplnú hystériu, ktorej vrcholom bolo vystúpenie vtedajšieho premiéra J. Čarnogurského, ktorý nazval tento akt citujem: „vrchol politického primitivizmu, alebo za kriminálne hazardérstvo s osudmi občanov tejto republiky." Deklarácia v parlamente –samozrejme – neprešla. Parlament pred hlasovaním prijal návrh reprezentanta SDĽ, aby bolo kvórum zvýšené na ústavnú väčšinu. Nuž a to zabránilo, aby zvrchovanosť Slovenskej republiky neprijal už prvý slobodne zvolený slovenský parlament. Tieto záverečné fázy zápasu o slovenskú zvrchovanosť však ukázali slovenským voličom pozície jednotlivých strán v tejto životnej dôležitej otázke a orientovali ich pri rozhodovaní sa o tom, komu v nasledujúcich voľbách odovzdajú svoj hlas.

Na tomto mieste by som ešte spomenul otázku zahraničného tlaku v štátoprávnych otázkach, ktorý bezprostredne pôsobil a bol reálnou silou. Od vzniku štátoprávnych roztržiek v republike dávali rozhodujúce západné veľmoci (USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko) ostentatívne najavo, že sú proti rozdeleniu federácie a že ju nepripustia. Spomínam si raz, ako mi F. Mikloško tlmočil odkaz zástupcov európskych spoločenstiev Slovinsku, že v prípade, ak sa osamostatnia od Juhoslávie, že 50 rokov budú v totálnej izolácii. A vraj na Slovensko je vyvíjaný ešte väčší tlak. Musím povedať, že som sa v tomto období hodne pohyboval v radoch diplomatov v Bratislave a tomuto tlaku som bol priamo vystavený. Naopak, u Maďarov, Rusov, Rumunov a niektorých ďalších menších štátov bol postoj voči našim snahám skôr mierne sympatický ako odmietavý. Ale ako všetky ľudské „zásadné“ postoje, aj postoj západných mocností sa zmenil. Neboli to však ich záujmy, ktoré ich donútili prehodnotiť ich stanovisko. Boli to tvrdé etnické boje v Slavónii po vyhlásení nezávislosti Chorvátska. Pôvodné odmietavé „nikdy s tým nebudeme súhlasiť“ sa pod vplyvom týchto udalosti zmenilo na „urobte to, ako uznáte za vhodné, len prosím vás žiadne ďalšie konflikty“. Takže možno povedať, že na prelome rokov 1991-1992 sa vytvorila aj všeobecne priaznivá medzinárodná situácia na vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky.

Voľby roku 1992 boli faktickým referendom o budúcom štátoprávnom postavení Slovenska. Na Slovensku totálne zlyhali strany, ktoré sa hlásili k federácii, ako ju navrhovala česká strana. Niekdajší víťaz volieb roku 1990 – VPN – sa do parlamentu vôbec nedostal. Parlamentný prah neprekročila ani druhá federalistická strana – DS a KDH stratilo viac ako polovicu hlasov. Fiaskom skončil aj pokus V. Klausa presadiť sa priamo na slovenskej politickej scéne a podkopať tak slovenské politické snaženia z vnútra. Voľby jasne ukázali, že Slovensko už nechce ďalej zotrvať v predchádzajúcom nesvojprávnom postavení a želá si novú, suverénnu pozíciu. HZDS spolu s SNS, ktoré boli hlavným hnacím motorom smerom k presadeniu slovenskej suverenity, získali spolu 89 hlasov, bez jedného hlasu takmer ústavnú väčšinu. Koncepciu slovenskej štátnej suverenity obsahoval aj program SDĽ s 29 mandátmi, ten však bol viazaný na spoločný štát s Čechmi, čo bolo Contradictio in adjectio, pretože na takú politiku nemali na českej strane partnera. Česká strana musela prehltnúť asi najhorkejšiu pilulku, aká jej bola kedy  podaná. Na Slovensku fakticky nemala koho dirigovať, nemal jej kto plniť jej zámery. Z tohto pohľadu možno povedať, že pre Prahu skutočne skončil záujem na spoločný štát, lebo Slovensko sa plne emancipovalo. Pozícia, v ktorej by sa o zásadných rozhodnutiach v otázkach smerovaniu štátu vždy musela dohodnúť so Slovenskom bola pre ňu neprijateľná. Síce ešte chvíľu vyčkávala, či to slovenskí politickí reprezentanti myslia vážne, ale potom veľmi rýchlo nastúpila cestu smerom k deleniu štátu. mala to uľahčené vzhľadom na to, že sa na túto eventualitu na rozdiel od slovenskej strany dlhodobo pripravovala. To, že KDH a VPN v tomto smere napriek tomu, že vedeli o českých prípravách, neurobili nič, bolo skutočne trestuhodné.

 Od výsledku volieb bola priama cesta k vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti 17. júla 1992. Už v tomto období však vznikali v radoch SNS určité pochybnosti ohľadom úprimnosti snáh HZDS. SNS nebola prijatá za koaličného partnera, bola len povrchne informovaná o prebiehajúcich rokovaniach a nepáčilo sa nám ani to, že za základ vyhlásenia zvrchovanosti nebol prijatý žiaden text z predchádzajúceho obdobia, na ktorých formulovaní sa koniec koncov zúčastňovali aj zástupcovia HZDS. Bol vypracovaný nový text, v novom znení, ktorý sa nám nezadal až tak jednoznačný. Nezostávalo však nič iné, len text prijať, lebo HZDS aj veľká časť SDĽ si ho osvojili. nakoniec bol prijatý jasnou väčšinou 113 hlasov. Na opozičných poslancov bol vyvinutý určitý morálny tlak, pretože sa prijala forma hlasovania podľa mien. Nebolo to však účinné, lebo aj tak nakoniec hlasovali proti. Myslím si však, že toto hlasovania natrvalo marginalizovalo KDH na slovenskej politickej scéne. Mnohí poslanci KDH si to uvedomovali a počas „čaše vína“, ktorá sa podávala v rajskej záhrade bývalého kláštora, v ktorom SNR sídlila, sa im tlačili slzy do očí. Avšak z hľadiska ich ďalších hlasovaní v slovenskom parlamente, ktoré dláždili cestu k slovenskej samostatnosti, sa tieto slzy ukázali ako krokodílie. Dodnes som nepochopil motiváciu predstaviteľov KDH, že zvolili tento prístup k osamostatňovaciemu procesu Slovenska, lebo vtedy muselo byť už každému jasné, že štát sa rozdelí.

Obyčajne leto býva pre parlament oddychovým obdobím, ale leto roku 1992 medzi ne nepatrilo. V Trenčianskych Tepliciach sa pripravovala ústava a bolo to od jari 1990 prvýkrát, keď som už nebol v tíme. Za SNS tam sedel M. Janičina, ale nakoniec sa predsa jej záverečná redakcia dostala aj ku mne. V Štúrovom salóniku sa 27. augusta 1992 stretla skupina v zložení V. Mečiar, I. Gašparovič, J. Moravčík, M. Čič, M. Sečanský, Ľ. Fogáš a A. Hrnko, ktorá prerokovala záverečnú redakciu návrhu novej ústavy. Potom už nič nebránilo, aby išla do schvaľovacej procedúry. V pléne sa o ústave začalo hovoriť 1. septembra 1992. Diskusia bola pomerne pokojná až do doby, kým sa rozšírili správa o tom, že A. Dubček na ceste do Prahy havaroval a je neisté, či každú chvíľu nezomrie. V tom momente začal V. Mečiar rokovanie silno súriť a požadovať, čo najrýchlejšie hlasovanie. HZDS a SNS, ktoré museli hlasovať povinne za, mali však len 89 hlasov, čo nestačilo. SDĽ nebola naklonená hlasovať bez riadneho prerokovania alebo sa snažila niečo ešte pre seba vydupať. Rozhodujúcu úlohu však zohral I. Hudec, ktorý sa vzoprel straníckej disciplíne a bol ochotný hlasovať bez akýchkoľvek podmienok za. Tým bolo o výsledku hlasovania rozhodnuté, a tak sa k hlasovaniu pridala aj väčšina SDĽ, takže výsledok bol myslím 114 hlasov za. Ústava sa podpisovala slávnostne na Bratislavskom hrade 3. septembra 1992 s tým, že platnosť nadobudla 1. októbra 1992 s výnimkou ustanovení, ktorých validita závisela od budúceho štátoprávneho postavenia Slovenska. Opäť ako jedna osoba hlasovali všetci poslanci KDH. Tento krát sa im už slzy dolu tvárou nerinuli.

Keď vtedajšia Slovenská národná rada prijala novú Ústavu, bolo aj českej strane definitívne jasné, že Slovensko to so svojou suverenitou myslí vážne. Celá jeseň roku 1992 bola pre mňa jedna súvislá šnúra oficiálnych i polooficiálnych stretnutí v parlamente i mimo neho, počas ktorej som sa podieľal na zaraďovaní Slovenska na medzinárodnú scénu. Vtedy som bol členom zahraničného výboru parlamentu a hoci HZDS, SNS a SDĽ mali v ňom väčšinu, bol som jediný z týchto strán v ňom, čo som ovládal anglický jazyk a mohol tak v mene budúcej slovenskej samostatnosti zastupovať parlament aj v zahraničí už pred vyhlásením samostatnosti. Z tohto dôvodu som bol aj vyslaný niekedy v októbri 1992 na zasadnutie Stredoeurópskej iniciatívy do Štajerského Hradca (Grazu), aby som tam reprezentoval Národnú radu SR. Mal som poverenie prevziať agendu tak, aby Slovensko mohlo v organizácii plynulo pokračovať po rozdelení ako plnohodnotný člen.

Do Štajerského Hradca som sa vydal zavčas rána služobným automobilom a cca za dve hodiny som dorazil do tohto pekného mesta uprostred rakúskej krajiny Štajersko. Na radnici som sa stretol s našou veľvyslankyňou M. Vášaryovou, ktorá na mňa hľadela ako na nepríjemného votrelca, ale správala sa korektne. Na začiatku rokovania ma česko-slovenská delegácia predstavila a zároveň požiadala prítomných zástupcov parlamentov členských štátov, aby hlasovaním rozhodli, či ma pustia k stolu alebo budem môcť iba zostať v miestnosti na lavici pri stene a odtiaľ pozorovať rokovanie. Na otázku, kto je proti (presne si už znenie otázky nepamätám) delegácia federálneho zhromaždenia razantne zdvihla ruky a za ňou všetci ostatní. Dostalo sa mi teda miesto v „kúte“ miestnosti, odkiaľ som mohol pozorovať rokovanie. Nemôžem povedať, že sa mi to páčilo. Dokonca som sa cítil aj tak trochu urazený, lebo z hľadiska nášho vtedajšieho protokolu sa nerobil príliš veľký rozdiel medzi federálnym a národným poslancom. Mali sme také isté postavenie, privilégia, dokonca myslím, že aj platy. Z toho dôvodu som sa ani veľmi nesústredil na rokovanie, ale hlavou mi krúžili myšlienky a spomienky na podobné situácie v minulosti. Spomenul som si aj na vystúpenie poslanca SNS A. Adamicu v predchádzajúcom volebnom období v SNR. Vtedajšie vládne, federalistické strany v jednej debate o rozdelení vyšli s argumentom, že Slovensko sa nemôže osamostatniť, lebo by na to ekonomicky doplatilo. Vraj by nás Česi pri delení obrali.[1] Poslanec Adamica vtedy pred celým plénom povedal asi nasledovné:

„Hovoria nám, že sa nemôžeme s Čechmi rozdeliť, lebo v prípade delenia by nás Česi obrali. Možno majú pravdu, ale ja dodávam, bolo by to posledný raz!“

A ja som pokojne sedel pri stene a v duchu som si hovoril. No nech, nejakých pár hodín to vydržím, ale bude to posledný raz.

Z dnešného pohľadu by sa mohlo zdať, že medzi stranami, ktoré presadzovali suverenitu – HZDS a SNS – bol na jeseň 1992 absolútny súlad. Nebolo to tak. Mnohé sa nám nepáčilo, čo robilo HZDS, najmä jeho snahy o totálne ovládnutie spoločnosti bez rešpektovania záujmov ostatných. Veľmi tvrdo sa napr. SNS zrazila s HZDS v otázke riadenia Slovenskej televízie, kde dokonca väčšina HZDS za pomoci SDĽ odvolala z rady reprezentanta SNS zvoleného len pred pár týždňami. Hlavným inkvizítorom, ktorý v tejto otázke presadzoval vôľu V. Mečiara, bol jeho neskorší úhlavný „priateľ“ M. Kňažko. Tieto konflikty nás síce srdili, ale keďže nám išlo o bezproblémové osamostatnenie, tak sme sa tvárili, že ich prehliadame. naplno sa prejavili potom až v lete roku 1993.

Čím bol dátum konečného usporiadania vzťahov Slovákov a Čechov bližšie, tým to bolo na psychiku i čas.  Musel sa vypracovať celý systém dvojstranných zmlúv, ktoré mali umožniť bezproblémové fungovania vzťahov medzi republikami v tomto prípade už na medzinárodnej scéne. Výbory sedeli takmer permanentne. Keď už bolo zrejmé, že k rozdeleniu dôjde, osobne som naliehal na vedenie vtedajšieho parlamentu, aby Národná rada SR prijala uznesenie, v ktorom by prevzala moc do vlastných rúk autonómnym, zvrchovaným aktom. HZDS však principiálne stála na pozícii, že rozdeliť federáciu má federálny parlament, čo sme síce v SNS nespochybňovali, ale zdalo sa nám to príliš málo z hľadiska legitimity následných rozhodnutí slovenského parlamentu. Do 1. januára 1993 sa na tom nič nezmenilo, až keď sa po rozdelení začali federálni poslanci zo Slovenska domáhať svojich „legislatívnych“ právomoci, aj HZDS si uvedomilo túto nutnosť a niekedy v polovici januára 1993 aj NR SR prevzala vyhlásením plnú kompetenciu na Slovensku ako výlučný ústavný orgán.

Medzitým však prebiehali hektické debaty vo Federálnom zhromaždení ČSFR v Prahe. Rokovalo sa o delení majetku a ďalších podrobnostiach rozpustenia federálneho štátu. Na 25. novembra 1992 bolo na programe jeho rokovania prijatie ústavného zákona o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Vtedy sme sa vo vedení SNS dohodli, že táto udalosť nemôže byť bez nás. Vybrali sme sa, neviem už, či štyria alebo piati ráno do Prahy a usadili sa na balkóne federálneho zhromaždenia. Až tam bolo cítiť dusnú atmosféru, ktorá panovala dole v sále. Do konca nebolo nič isté. V snemovni ľudu bola pohodlná ústavná väčšina víťazných strán. V slovenskej časti snemovne národov však samé HZDS a SNS ústavnou väčšinou nedisponovali. Bolo treba získať, resp. presvedčiť zástupcov iných strán, aby tento zákon podporili. Strany, ktoré sa hlásili k pravici (KDH a maďarské strany), sa zasekli. Nechceli ani počuť o podpore suverenity pre svoj národ. Chvála Bohu, na ľavej strane sa našli statoční, ktorí prevzali zodpovednosť na svoje plecia a pri konečnom hlasovaní sa pridali. Zákon prešiel. Poslanci v zasadacej sále sa náhlivo balili a naponáhlo sa priam vytrácali z budovy parlamentu. My ako hostia a poslanci SNS vo federálnom zhromaždení sme sa stretli vo foyeri budovy, rozvinuli slovenskú zástavy a burácajúcimi hlasmi sme zaspievali pieseň Hej, Slováci. Bolo to asi prvýkrát a určite aj posledný, keď táto pieseň zaznela v onej aj architektonicky nezvládnutej budove, ktorá sa svojou opachovitosťou a aj funkčnosťou podobala vtedajšej federácii.

Posledné dni pred prvým januárom 1993 bežali ako stádo divokých mustangov. Musel by som hlboko loviť v pamäti, aby som si bez zápiskov a archívneho výskumu spomenul, čo sa všetko ešte odohralo pred týmto magickým dňom. Ani som sa nenazdal a bol tu Silvester 1992, posledný deň v spoločnom štáte. Myslím si, že bolo nejaké zasadnutie parlamentu, ale nie som si istý. Na večer bola do hotela Bôrik zvolaná veľká recepcia, na ktorej sa zúčastnili, resp. boli pozvaní všetci ústavní činitelia i významné osobnosti spoločenského a kultúrneho života. Aj keď bol Silvester a čakalo by sa, že bude na slávnosti uvoľnená zábava, nebolo to tak. Všetky reči sa točili len o budúcnosti. Nedá sa povedať, že politické špičky štátu si neboli vedomé zodpovednosti, ktorú na seba prevzali a ktorá ich čaká. Debatoval každý s každým. Na chvíľu sa pri mne zastavil aj V. Mečiar. Zdalo sa mi, ako by čakal povzbudenie a bolo na ňom vidieť, že je plný odhodlania, ale aj očakávania. Opýtal som sa ho, či si pamätá, ako mi v novembri 1990 v národnej rade pri prerokovávaní kompetenčného zákona počas prestávky povedal, aby som sa nebál, že slovenský štát bude.[2] Pritkol, ale z jeho mimiky som nevybadal ani trošku pohnutia. Nevycítil som ani, či mu táto pripomienka lahodila, alebo som mu pripomenul niečo, na čo som mal dávno zabudnúť.

Ani sme nezbadali a priblížila sa polnoc. Boli sme vyzvaní, aby sme sa o polnoci zhromaždili na Námestí SNP, kde bude hneď po polnoci slávnostné privítanie nového štátu. Sadol som s manželkou do automobilu a presunuli sme sa na Župné námestie, kde sme zaparkovali pred budovou vtedajšieho parlamentu. Odtiaľ to bol už len kúsok na miesto určenia. Spolu s I. Hudecom a niekoľkými ďalšími poslancami sme si stali na chodník pred budovu pošty a čakali na odbitie posledných sekúnd starého roka a i posledných sekúnd existencie spoločného štátu s Čechmi. Atmosféra bola hustá, plná očakávaní i obáv. Len občas strelila niekde petarda. A už to bolo tu. Na veži odbilo polnoc a z ampliónov sa ozvala štátna hymna. Námestie stíchlo a po dohratí hymny prepuklo do nadšeného jasotu, ktorý prerušil prejav predsedu vlády a následne Msgr. Anton Hlinku. Poznal som tohto pátra od saleziánov z vysielania Hlasu Ameriky. Vždy som ho rád počúval, lebo vo svojich vystúpeniach nikdy nezabudol poznamenať, že Slovensko je samostatná cirkevná provincia, a preto  je u nás situácia iná ako v Česku. Nesklamal ani vtedy. A potom prišlo niečo, čo nikto nečakal. Z ampliónov sa ozval J. Strauss. Nie, nebol to žiaden zabudnutý slovenský velikán. Bol to známy autor valčíkov a zhromaždenému asi 30 000 davu sa prihovoril jedným z nich – Na krásnom modrom Dunaji. Myslím, že to nikto nečakal. Po chvíľke prekvapenia sa zrazu pochytali páry do tanca a roztočili hádam jeden z najkrajších valčíkov, aké sa kedy na Slovensku tancovali. Som presvedčený, že nikdy predtým a ani nikdy potom už na Slovensku na jednom námestí netancovalo naraz toľko tanečníkov ako vtedy. Jednoducho celé námestie sa stočilo do víru, z ktorého sálala obrovská radosť a nadšenie. Aj osobne som pocítil obrovskú úľavu. Po tých hektických týždňoch a mesiacoch som sa konečne neviazane, neškrobene a úplne uvoľnene pusti do tanca a tešil sa z chvíle, ktorú som tak túžobne očakával.

Na záver sa pokúsim ešte stručne odpovedať na niektoré otázky, ktoré sa v súvislosti s rozdelením federácie vyskytujú. Predovšetkým je to otázka referenda. Bolo alebo nebolo potrebné referendum na tak závažný krok, akým bola štátoprávna zmena? Osobne vôbec nepokladám referendum o zložitých otázkach, ktoré nemajú jedno-jednoznačnú odpoveď za nejako príliš demokratické. Samotná kladná odpoveď napr. v otázke zachovania štátu by totiž  vôbec nedala odpoveď na otázku, ako má ten štát vypadať. Vôbec by nevyriešila základnú dilemu a mohla by viesť k ešte väčším komplikáciám, ktoré by už nemuseli politici zvládnuť politickými prostriedkami. Okrem toho ani jedna štátoprávna zmena od roku 1848 sa na našom území neuskutočnila na základe referenda, ale len a len na základe politického rozhodnutia s plným prevzatím politickej zodpovednosti legitímnych zástupcov ľudu. Keď sa dívame na tieto zmeny po roku 1918, nemôžeme nepriznať, že všetky tieto zmeny boli v danej dobe optimálnymi a umožnili národu prejsť zložitým vývinom v dvadsiatom storočí v daných pomeroch s najmenšími stratami. Aj rozhodnutie z roku 1992 patrí do radu takýchto štátoprávnych zmien. V danej dobe to bolo najzodpovednejšie riešenie, ktoré zahŕňalo najmenej rizík.

Ďalšou otázkou je, či boli aj iné alternatívy. Osobne sa nazdávam, že iné alternatívy neboli, ak za alternatívu nepovažujeme permanentnú krízu v slovensko-českých vzťahoch. Jednoducho štátoprávne predstavy väčšiny príslušníkov oboch národných spoločenstiev boli tak diametrálne odlišné, že len ťažko by bolo možné nájsť v nich prienik. Bola možná, samozrejme, alternatíva násilného zásahu, ale bolo by to riešenie s dlhodobou perspektívou? Určite nie. Skôr by to mohla byť nejaká balkánska perspektíva a tej sa obávali ako slovenskí a českí politici, tak aj medzinárodné spoločenstvo. Preťahujúci sa srbsko-chorvátsky konflikt bol značne poučný. Jednoducho krach socialistických federácií nebol len nejakým česko-slovenským špecifikom, bol všeobecným európskym javom. ČSFR nemohla byť výnimkou.

Takisto treba negatívne odpovedať na otázku, či rozdelenie federácie zabrzdilo slovenské integračné ambície. Myslím si pravý opak, keby zostala ČSFR vnútorne nestabilným štátom, nielen žeby nebola účastná euroatlantickej integrácie, ale zabrzdila by integračné procesy v celom regióne.

Na záver ešte otázka, či rozdelenie federácie je priamou príčinou súčasnej situácie na Slovensku v oblasti morálky, práva, bezpečnosti a ekonomickej mizérie. Aj v tomto prípade musím povedať, že nie. Tieto príčiny sú skryté v prílišnom, silne predimenzovanom personálnom prepojení ekonomiky a politiky a v neochote určitých ekonomických zoskupení kooperatívne spolupracovať na delení štátneho majetku v procese privatizácie. A tieto javy  boli prítomné už v dobe federácie a situácia nebola o nič lepšia, ako tá dnešná. Koniec koncov posledný vývin v Česku ukazuje, že tieto javy boli súčasťou transformácie spoločnosti, ktorá sa niesla pod heslom, že nie sú „špinavé peniaze“. V prípade nerozdelenia štátu roku 1992 by veľmi rýchlo mohla byť koristnícka morálka nových elít odkanalizovaná do šovinistických prejavov s nie príliš optimistickým vyústením. Takto sa prejavuje len vleklou politickou krízou, ktorá skončí až vtedy, keď sa v spoločnosti obnovia všeobecne platné morálne kritéria, teda keď prestane platiť, že morálne je to, čo chcem ja.

Z hľadiska dlhodobého vývinu môžeme 1. január 1993 pokladať za logické zavŕšenie procesov, ktoré začali v revolučnom roku 1848. Logickým zavŕšením preto, lebo po konštituovaní Slovákov za moderný národ nebolo možné jeho neuplatnenie sa ako politického národa. Plnohodnotný politický národ je len taký, ktorý má svoj vlastný suverénny štát.

Konferencia Panslovanskej únie Slováci a ich národné bytie v Európe - vznik 2. Slovenskej republiky, Bratislava Bratislava, 8. september 2012

PhDr. Anton Hrnko, CSc.



[1] Práve takéto myšlienkové „bohatstvo“ ukazovalo na absurditu slovensko-českého spolužitia v spoločnom štáte. Ani najväčší obhajcovia spolužitia Slovákov a Čechov v jednom štáte zo Slovenska nepredpokladali, žeby Česi pri prípadnom delení postupovali voči Slovensku férovo, teda, že sú vo vzťahu k Slovensku féroví.

[2] Bolo to vtedy, keď V. Havel vyšiel s koncepciou rozdeliť Slovensko na dva krajinné celky a zdôvodňoval to tým, že východní Slováci sú iní ako tí na západe. Až nápadne to pripomínalo slovjacké hnutie V. Dvorčáka za Uhorska a pokusy E. Beneša so Svojinou po druhej svetovej vojne. Považoval som si za povinnosť v tejto otázke vystúpiť v pléne SNR a skritizoval som to pod čiernu zem. Keď bola vyhlásená prestávka, V. Mečiar sa zdvihol z premiérskeho kresla a zamieril si to rovno ku mne. Najskôr sa ma snažil presvedčiť, že niečo v mojom výklade o Dvorčákovi bolo nesprávne. Ale keď som sa mu postavil, že to bolo presne tak, ako som to povedal, ma prerušil a vyhŕkol na mňa:

„Pán poslanec, viete, nechajme to tak. Ale nebojte sa, slovenský štát bude. Verte mi. Uvidíte. Česi nás doň dokopú.“

A tak, ako rýchlo prišiel, tak aj rýchlo odišiel. Nepovedal mi ani, či to je informácia len pre mňa, alebo sa s ňou mám podeliť aj s inými. Ja som ju pojal ako dôvernú a nechal som si ju len pre seba. Keď sa však  pozerám na to, čo nasledovalo, musím povedať, že to vyzerá ako strategická vízia.

 

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Zlato ako univerzálne platidlo a depozit

Už niekoľko týždňov sa u nás pretriasa problém nášho zlata.  A pamätám sa dobre aj na problémy so stanovením výmenného kurzu slovenskej koruny a eura (30,1260 : 1),  vrátim sa do hlbšej minulosti.

Reakcia kňaza Mariana Kuffu na odmietnutie Istanbulského dohovoru

Kuffa reaguje: Ak bude dohovor vypovedaný, bude to aj zásluha Šefčoviča. Je to slušný človek, ideál nenájdeme, ten sme zavraždili pred 2000 rokmi na kríži

Z osudov slovenských geografických názvov (8)

Geografické názvy zo slovného základu -treb

Kto chce ísť do Chorvátska?

Aliancia za rodinu sa s našimi partnermi z Chorvátska z organizácie „V mene rodiny“ spolupodieľa na organizovaní medzinárodnej konferencie

 
Odber noviniek na stránke