Na ceste k modernej slovenskej štátnosti

Návrat k niektorým osudovým udalostiam v parlamente ČSFR

Kľúčové slová:

česko-slovenská federácia, Federálne zhromaždenie ČSFR, slovenská národná myšlienka vo FZ, ústavný základ zániku ČSFR, novodobá slovenská štátnosť

Predslov

Pri spomienkach na svoju pôsobnosť vo Federálnom zhromaždení ČSFR (FZ), na udalosti, ktoré sa v ňom odohrávali a dramaticky otriasali česko-slovenským štátom, by nebolo úplné, ak by som sa, pri príležitosti pripomenutia si 20. výročia vzniku nezávislej a zvrchovanej Slovenskej republiky (SR), nezmienil aspoň tým najskromnejším spôsobom o tom, čo sa odohralo vo mne a okolo mňa krátko predtým i potom, ako ma spoločensko-politické premeny na prelome rokov 1989 a 1990 „vyniesli“ do najvyššieho zákonodarného orgánu Česko–Slovenska.

 

Otázka nezávislej slovenskej štátnosti sa stala pre mňa absolútnou hodnotou, axiómou môjho spoločenského a profesionálneho konania už od novembrových udalostí v roku 1989. To ale neznamená, že mi táto myšlienka bola predtým cudzia alebo neznáma; dlhodobo vo mne tlela. Pôvodne ako vedecký pracovník Ústavu technickej kybernetiky SAV som vždy uprednostňoval pokojnú atmosféru pre rozvíjanie a uplatňovanie svojich myšlienok vo vede i praktickom živote. Táto črta mi ostala vlastná aj po „prestupe“ z akademického prostredia do sveta politiky, umožňovala mi odmietať populizmus, nekontrolovanú emotívnosť, názorovú uzavretosť či zjednodušené schémy riešenia zložitých spoločenských a politických otázok. V tejto novej „profesionálnej“ rovine už išlo o inú kategóriu ideí a názorov, ktoré výrazne ovplyvnili (či akcelerovali) moje konanie a angažovanie sa v oživovaní, presadzovaní a rozvíjaní našej slovenskej štátnosti. Toto sa tiež ukázalo kľúčovým pre moje rozhodnutie vydať sa (aspoň dočasne) na politickú dráhu.

Krátko predtým, ako som vstúpil do politiky, zaradil som sa v Štúrovej spoločnosti do prvej línie k tým, ktorí sa verejne postavili na podporu, oživenie a zavedenie našich národno-štátnych symbolov do života slovenskej spoločnosti. Tento proces vyústil do búrlivého zhromaždenia pred budovou SNR v čase, keď slovenský zákonodarný orgán rozhodoval o návrhu zákona o štátnych symboloch SR. Stalo sa tak v pamätný štvrtok 1. marca 1990. V tom čase som už figuroval medzi prvými aktivistami, ktorí sa podieľali na založení Slovenskej národnej strany (SNS) a jej registrácii na MV SR dňa 7. marca 1990. A potom, cez aktívnu účasť v nezabudnuteľnej „pomlčkovej vojne“ pred budovou SNR a na námestí SNP (30. marca 1990), zakladanie prvých straníckych štruktúr SNS po celom Slovensku ako člen úzkeho sedemčlenného vedenia strany (zodpovedný za organizačnú výstavbu strany), a nakoniec aktívnou účasťou v celoslovenskej predvolebnej kampani SNS som sa prostredníctvom prvých slobodných parlamentných volieb v roku 1990 dostal až do Prahy na pôdu Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR (SN FZ).

Ako poslanec za SNS som bol zaradený do zahraničného výboru SN FZ, v ktorom som pôsobil v oboch záverečných volebných obdobiach FZ. Od roku 1991 som bol členom predsedníctva FZ a členom stálych delegácií FZ v Rade Európy a Severoatlantickom zhromaždení (dnes Parlamentné zhromaždenie NATO). Moja aktívna účasť v SNS však skončila pred viac ako 10 rokmi. Priznám sa, v tom čase, keď som sa rozhodol skončiť so svojou straníckou angažovanosťou, už som nevidel vhodný priestor pre svoje politické pôsobenie. Unavovali ma bezduché stranícke žabomyšie vojny v strane, ako aj snahy „malých“, ale mimoriadne ambicióznych straníckych členov, schopných napĺňať iba svoje úzke osobné záujmy. (Musím poznamenať, že nešlo o špecifický problém tejto strany, ale o všeobecný problém, ktorý zasiahol všetky stranícke subjekty v SR, a je aj dnes mimoriadne aktuálny.) Rozhodol som sa preto pre nový profesionálny život – pre profesionálne pôsobenie v univerzitnom svete a podieľať sa, ako vysokoškolský pedagóg, na výchove a vzdelávaní študentov v duchu národných tradícií a rešpektovania hodnôt, ktorými sa riadili vo svojom každodennom živote naši predkovia, a na základe ktorých úspešne prežíval celý slovenský národ aj v tých najťažších časoch. Som presvedčený, že mnohí z nich sa stanú aj úspešnými verejnými činiteľmi. V súčasnosti som mimo akejkoľvek straníckej politiky, ale to však neznamená, že sa nachádzam mimo spoločensko-politického diania v našom štáte i na európskom kontinente. Nepociťujem, že by som sa nachádzal v nejakej politickej „izolácii“.

V súvislosti s FZ ČSFR, keď sa občas zamýšľam nad svojou poslaneckou minulosťou, sa mi v pamäti vynárajú najmä dva neopakovateľné momenty. Prvý sa viaže na môj prvý vstup do tohto zákonodarného orgánu a druhý súvisí s mojim záverom v tomto orgáne. Koncom júna 1990 sme sa všetci poslanci FZ zvolení v SR prvýkrát spoločne dopravili lietadlom z Bratislavy do Prahy na úvodné rokovania snemovní FZ. Tesne pred vstupom do budovy FZ ma zastavil Jožo Šedovič (poslanec SNS) a hovorí mi: „Pali, ako rozbijeme tento štát?“ Otázka ma tak trošku prekvapila. Ani som príliš nerozmýšľal nad tým a hovorím „Jozef, česko-slovenský štát rozdelíme tu v Prahe, v tejto budove FZ.“ Z mojej strany išlo o nepripravenú, skôr spontánnu reakciu, ktorej význam som si v tom čase poriadne neuvedomoval. Druhá, oveľa príjemnejšia spomienka sa viaže na víťazstvo slovenských národných síl v česko-slovenskom parlamente 25. novembra 1992, v podobe schválenia ústavného zákona o zániku česko-slovenskej federácie a o vzniku dvoch samostatných štátov – ČR a SR. V ten deň sa náš poslanecký klub SNS zhromaždil vo vstupnej hale budovy FZ pred bustou M. R. Štefánika a pri rozvinutej slovenskej zástave zaspieval hymnickú pieseň „Hej, Slováci ...“. Bol to úžasný, prekvapujúci šok pre všetkých prítomných vo FZ, pre prítomné české i zahraničné médiá. Naše „kultúrne extempore“ vyvolalo mimoriadnu pozornosť, ktoré vhodne zapadlo do kontextu atmosféry plné vzrušenia a emócií po prijatom ústavnom zákona. Bolo to úžasné zavŕšenie národno-emancipačných snáh Slovákov na federálnej pôde po prijatej Deklarácii o zvrchovanosti Slovenska a Ústave SR v SNR.

Séria dátumov – 17. júl 1992, 1. september 1992, 25. november 1992 a 1. január 1993 – pripomínajúce najvýznamnejšie míľniky v národno-emancipačnom úsilí slovenského národa v jeho moderných dejinách, by sa tak mali trvalo zvečniť na „Pamätníku slovenskej štátnosti, nezávislosti a zvrchovanosti“. Verím, že takýto pamätník raz budeme mať a budeme sa ním pýšiť.

Na tomto mieste by som rád vyjadril veľké uznanie Panslovanskej únii, že sa jej vedenie podujalo zorganizovať konferenciu venovanú 20. výročiu vzniku SR. Priznám sa, že už (poriadne) dlhú dobu sa chystám niečo napísať o slovenskom národnom pohybe na federálnej úrovni a tak doplniť mozaiku doteraz spracovaných významných udalostí spojených s formovaním modernej slovenskej štátnosti. Ďakujem organizátorom konferencie, že ma k tomuto „donútili“ a že som vôbec niečo pripravil. Nedokážem preto skryť svoju spokojnosť nad tým, že sa tak nakoniec stalo a že som sa dokázal vrátiť k niektorým historickým reáliám, pri ktorých som bol priamo prítomný, aj aktívne zúčastnený.

  1. Úvod

Zámerom tohto článku nebolo sa venovať všetkým osudovým udalostiam na pôde česko-slovenského parlamentu, ktoré mali rozhodujúci vplyv na vznik nezávislej a demokratickej slovenskej štátnosti, ktorú sme dosiahli, či chceme alebo nie, neuveriteľným spôsobom. Cielene som sa zameral aspoň na niektoré vybrané momenty, čo však neznamená, že tie ďalšie, pre ktoré som teraz nedokázal vymedziť priestor vo svojom príspevku, by boli menej významné. Ak by som chcel len predsa zachytiť všetko významné na federálnej úrovni, potom by už nemohlo ísť o článok, ale o spomienkovú monografiu odrážajúcu moju prítomnosť a moje videnie udalostí na federálnej úrovni. Z pohľadu mojej pôsobnosti vo FZ a s cieľom sledovať vývoj slovenskej myšlienky na federálnej úrovni by si zaslúžili istú pozornosť aj také témy a otázky ako sú napríklad rozprava k programovému vyhláseniu Čalfovej vlády (kreovanej po prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990), „lustračné orgie“ bez pravidiel a ich dôsledky na českú a slovenskú spoločnosť, podrobnejšia analýza zaujímavých vystúpení poslancov na rôzne aktuálne témy, vrátane otázky štátoprávneho usporiadania ČSFR, kľúčové aspekty a prejavy politickej naivity prezidenta Havla, citlivé interpelácie slovenských poslancov na členov federálnej vlády (majúce významnú súvislosť s históriou, súčasnosťou a budúcnosťou Slovenska v rôznych ohľadoch) a ich reakcie, odvolávanie generálnych prokurátorov ČSFR – Slovákov T. Bőhma z KDH (neskôr SKDH) a I. Gašparoviča z VPN (neskôr HZDS), medzinárodné podporné aktivity poslaneckého klubu SNS za dobudovanie vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros, ako aj stanoviská nášho klubu formulované ako uznesenia FZ na zastavenie vojnového konfliktu v rozpadávajúcej sa Juhoslávii atď.

Vo svojom príspevku sa konkrétne zameriavam na tieto témy:

  • nástup SNS v česko-slovenskom parlamente,
  • veľký kompetenčný zákon federácie,
  • na ceste k politickej kríze v Česko–Slovensku,
  • Havlove iniciatívy na zakonzervovanie federácie,
  • „neprerušená“ právna kontinuita Česko–Slovenska,
  • spätný pohľad na druhé parlamentné voľby v roku 1992,
  • ustanovenie federálnych orgánov a voľba prezidenta,
  • česká reakcia na Deklaráciu o zvrchovanosti SR a Ústavu SR,
  • neúspešný pokus o ústavný zákon o spôsobe zániku federácie,
  • obnovenie vzájomnej dôvery rozhodujúcich politických síl vo FZ,
  • ústavný zákon o delení majetku ČSFR,
  • ústavný zákon o zániku ČSFR.

Hneď v úvode by som si dovolil poznamenať, že pri vypracovaní tohto článku som vychádzal najmä zo svojich osobných poznámok a spomienok z rokovaní SN a jej zahraničného výboru, ďalej zo spoločných rokovaní Snemovne ľudu (SĽ) a SN FZ, ako aj z mojich osobných stretnutí s federálnymi a republikovými poslancami a rôznymi verejnými činiteľmi. Osobitné a priateľské komunikačné kanály sa mi podarilo vytvoriť predovšetkým s prvým podpredsedom FZ F. Šedivým (DS), predsedom SN R. Zelenayom (HZDS), ako aj s mnohými ďalšími kľúčovými politikmi. V maximálne možnej miere, som sa snažil dodržať zásadu objektívneho posúdenia udalostí, o ktorých sa zmieňujem vo svojom texte. V prípade, že sa mi to na niektorých miestach príspevku nie úplne podarilo, ospravedlňujem sa vopred a rád prijmem kritické poznámky.

V článku sa tiež opieram o časti niektorých svojich vystúpení, ktoré som pripravil v mene poslaneckého klubu SNS, k vybraným „citlivým“ dokumentov prerokovávaných v pléne FZ. Pri príprave tohto článku som nemal úmysel o nejakú vlastnú sebaprezentáciu, ani o účelové pretláčanie SNS do prehnanej pozornosti v sledovaných historických udalostiach. Vynasnažil som sa len, aj týmto spôsobom, predložiť niektoré fakty, ktoré nemusia byť úplne známe, prípadne nemusia byť vôbec známe časti slovenskej verejnosti, pričom v skutočnosti ide o nepopierateľné dejinné reálie.

  1. Nástup SNS v česko-slovenskom parlamente

Snáď najprekvapujúcejším momentom prvých demokratických volieb v Česko–Slovensku (8. – 9. júna 1990) bol rázny vstup SNS na parlamentnú pôdu, a to do SNR a oboch snemovní FZ. Vo FZ sa SNS stala štvrtým najsilnejším slovenským politickým subjektom. (Volebný zisk SNS vo voľbách do FZ: SĽ FZ – 10,96 %,       SN FZ – 11,44 %,). Vstup SNS do národného parlamentu sa viac-menej predpokladal, avšak volebný úspech strany a teda vstup do česko-slovenského parlamentu bolo v tom čase veľké prekvapenie. Aj tento fakt poukázal na vyspelosť väčšiny slovenských voličov–národovcov, že Slovensko chce riešiť svoju nezávislosť a zvrchovanosť predovšetkým kultivovaným a mierovým spôsobom – vyjednávaním s českým náprotivkom a nie primitívnym balkánskym spôsobom, ako vidíme dnes v prípade juhosrbskej provincie Kosovo. Volebný úspech SNS výrazne mobilizoval národnú verejnosť na Slovensku. Vznikali, či výraznejšie sa začali aktivizovať národné mimovládne organizácie a rôzne iniciatívy (Matica slovenská, Štúrova spoločnosť, Korene, SNDOS, NEZES, Asociácia slovenských vojakov, SKSI Slovakia plus, 61 krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko, Iniciatíva Za zvrchované Slovensko, KSI a ďalšie), či existujúce (avšak malé) stranícko-politické subjekty národného charakteru (Hnutie za nezávisle Slovensko, Slovenská ľudová strana, výrazne separatistická Národná rada za oslobodenie Slovenska (neskôr premenovaná na Hnutie za oslobodenie Slovenska), Slovenská národná jednota, Slovenské národnodemokratické hnutie a ďalšie). Isté formy spolupráce týchto strán, hnutí a iniciatív (aj keď sa nepodarilo vytvoriť pevný národný blok) sa výrazne prejavili napríklad počas prípravy, prerokovávania a schvaľovania jazykového zákona v SNR (október 1990), tzv. veľkého kompetenčného zákona vo FZ (december 1990) alebo politickej Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska (júl 1992).

Poslanci SNS hneď pri svojom prvom vstupe na pôdu FZ boli prijatí mimoriadne nevľúdnym až nepriateľským spôsobom. Bol to aj odraz pôsobenia médií, ktoré nás vykresľovali v tom najhoršom svetle. Do útokov proti nás sa pustili aj tí, ktorí nás vôbec nepoznali, ale boli mediálne známi. Napríklad, bývalý disident a známy čechoslovakista, neskorší federálny poslanec P. Uhl nás v médiách opisoval ako nebezpečných, mentálne zaostalých a zakomplexovaných ľudí, alebo podobne M. Zeman, či ďalší. Vo FZ sa tak vytvorila voči nám dusná, neprajná až nevraživá atmosféra, do ktorej sme práve vkročili. Obzvlášť útočne, agresívne sa voči nám správali najmä poslanci z klubu VPN (vrátane mnohých z tých, ktorí sa neskôr národne prebudili a zaradili do platformy VPN-ZDS), v očiach ktorých sme boli nebezpeční fašisti, šovinisti či nenávidení extrémisti a krikľúni, ktorých treba zlikvidovať. Na ich podnet nám „odpálili“ nášho zástupcu (V. Morica) z predsedníctva FZ. Stav vo FZ v tejto extrémnej podobe, namierený najmä proti SNS, trval asi do marca 1991. Situácia sa výrazne zmiernila v čase potom, ako už bol schválený koaličný návrh jazykového zákona v SNR, ako FZ schválilo Veľký kompetenčný zákon federácie a ako už naštartované vnútorné odstredivé sily rozložili OF a VPN, čo napokon prirodzene viedlo k politickej kríze v štáte. (Podrobnejší opis a analýza tohto stavu vo FZ by mohli byť vhodným námetom pre iný osobitný príspevok.)

Napriek zložitému vývoju vo FZ už od začiatku svojho volebného obdobia, dokázali poslanci SNS v tomto zákonodarnom zbore veľa vykonať v prospech slovenskej veci. Pri každej príležitosti odvážne obhajovali národné záujmy SR na federálnej úrovni. Ďalej významným spôsobom dokázali ovplyvňovať mnohých slovenských poslancov pri hlasovaniach o kľúčových zákonoch a iných rozhodnutiach FZ, čím sme aj my malou troškou prispeli k formovaniu národného jadra v poslaneckých klubov VPN a KDH, ktoré bolo napokon príčinou spomínaného štiepenia hnutí (vznik VPN-ZDS v marci 1991 a neskôr SKDH v úvode roku 1992). Predovšetkým SN sa stala baštou pôsobnosti slovenských národných síl, pretože pri uplatňovaní princípu zákazu majorizácie pri hlasovaní o rozhodujúcich zákonov, najmä ústavného charakteru, sa dokázalo zabrániť nenápadnému, postupnému „ústavnému betónovaniu“ centralistickej formy federácie (v českom ponímaní „funkční federace“). V tomto smere boli najznámejšie zákonodarne iniciatívy prezidenta Václava Havla predkladané FZ, ktorý pritom vôbec nerozumel, v mnohých prípadoch ani nechcel rozumieť slovenskému národno-emancipačnému pohybu. A napriek tomu hýril aktivitami v predkladaní často až nezmyselnými ústavnými návrhmi na vyriešenie štátoprávneho usporiadania Česko–Slovenska, ktoré sa v mnohých prípadoch priečili aj českým poslancom, najmä keď malo ísť o oklieštenie kompetencií FZ či o jeho rozpustenie. Havlovi išlo najmä o to, aby sa jeho návrhy ústavných zákonov, dotýkajúce sa nového štátoprávneho usporiadania, dokázali schváliť ešte pred druhými parlamentnými voľbami v júni 1992 a tak zachrániť federáciu v českom ponímaní.

Ostrým tŕňom v oku či červeným súknom pre českých federalistických fundamentalistov sa stal spomenutý zákaz majorizácie v SN, keď minimálne 31-členná skupina slovenských poslancov už dokázala paralyzovať prijatie ústavných zákonov v 300-člennom FZ, ktoré mali oslabiť alebo znevýhodniť postavenie Slovenska vo federácii, či oklieštiť jeho suverénne kompetencie. Preto rafinované české iniciatívy (často nenápadné svojim obsahom) boli zamerané na postupné zužovanie uplatňovania zákazu majorizácie, či dokonca k jeho zrušeniu. Sila slovenských národovcov vo FZ (reprezentovaných predovšetkým poslancami SNS najmä v predposlednom VI. volebnom období) sa naplno prejavila v rokoch 1991 – 1992, kedy sa tento princíp zachránil a naďalej dôsledne uplatňoval, čo nakoniec viedlo v záverečnom VII. volebnom období k rozdeleniu česko-slovenskej federácie novými politickými reprezentáciami SR a ČR, ktoré vzišli z druhých demokratických volieb v ČSFR (5. – 6. júna 1992).

  1. Veľký kompetenčný zákon federácie

                                                                                                                                                                                                                                                        Príprava a samotné rokovania o návrhu ústavného zákona FZ o rozdelení kompetencií medzi federáciu a republiky boli v značnej miere ovplyvnené prijatím koaličného jazykového zákona v SNR (25. októbra 1990). Ako je známe, matičný návrh jazykového zákona sa nestal základom pre rokovanie a teda bol odmietnutý. VPN tak vyhrala svoj boj o jazykový zákon, avšak ten spôsobil značný úpadok jej popularity na verejnosti. Postupne sa v hnutiu vytvárali predpoklady pre neskoršie spustenie vnútorných odstredivých síl, ktoré oslabovali jeho jednotu ako na národnej, tak aj na federálnej úrovni. „Jazykový“ úspech VPN v SNR sa ukázal nakoniec ako zradný, čo jasne potvrdili komunálne voľby 23. – 24. novembra 1990. Preto sa hnutie snažilo dosiahnuť aspoň nejaký úspech v česko-slovenských rokovaniach o novom rozdelení kompetencií medzi federáciu a republiky, ktoré sa spustili v Trenčianskych Tepliciach 8. augusta 1990. Prijatie nového jazykového zákona a zložité rokovania o návrhu veľkého kompetenčného ústavného zákona s českou a federálnou stranou začali formovať vo vnútri VPN národnú opozíciu (reprezentovanú tzv. Trnavskou iniciatívou) voči liberálnemu vedeniu hnutia, ktorá viac a viac paralyzovala aktivity tvrdých federalistov. Postupne sa vynárajúci vnútorný konflikt vo VPN tak výrazne komplikoval formulovanie spoločných slovenských stanovísk v rokovaniach o kompetenčnom zákone, ktorý bol mimoriadne citlivou otázkou pre obe republiky. Na predstaviteľov VPN, ktorí boli zároveň poslancami vo FZ (V. Mečiar, M. Kňažko, R. Zelenay, M. Kováč a ďalší), sa tiež vyvíjal na pôde tohto zákonodarného orgánu mimoriadne silný tlak ohľadne obsahu kompetenčného zákona, ako zo strany českých poslancov (najmä z OF), tak aj zo strany poslaneckého klubu SNS. V súvislosti s rokovaniami o návrhu kompetenčného zákona sa sformoval (14. augusta 1990) národný blok národne orientovaných politických strán na čele so SNS, ktorý rázne odmietal závery všetkých rokovaní medzi VPN a OF. Uvedené fakty prispievali k ďalšiemu profilovaniu národného jadra vo VPN a jej vnútornému rozleptávaniu.

Situáciu v rokovaniach o kompetenčnom zákone skomplikoval federalistickým silám na Slovensku, avšak na druhej strane mobilizoval slovenských národných poslancov vo FZ, samotný prezident V. Havel. Svojim vystúpením na pôde FZ dňa 17. septembra nám poslancom vysvetľoval svoju predstavu o autentickej federácii, akou by sa malo stať Česko–Slovensko. Za príklad pevne fungujúcej federácie uviedol USA, pričom uviedol, že v prípade česko-slovenskej dvojfederácie by sa v jej ústavnom systéme nemalo nachádzať právo republiky vystúpiť z federácie. Takýto postoj chápal náš poslanecký klub SNS ako ďalší pokus českej (alebo čechoslovakistickej či pragocentristickej) strany o návrat k štátoprávnemu usporiadaniu unitárnej prvej Česko-Slovenskej republiky a tak zabrániť národno-emancipačnému procesu na Slovensku.

V rokovaniach o kompetenčnom zákone sa, z pohľadu Slovenska, objavili aj iné absurdnosti, ktoré boli odmietnuté. Napríklad, český návrh na spolkové usporiadanie Česko–Slovenska, v ktorom by Slovensko bolo rozdelené na dve spolkové republiky – západnú so sídlom v Bratislave a východnú so sídlom v Košiciach.

Na koniec predsa len došlo k politickej dohode o návrhu kompetenčného zákona medzi českou a slovenskou stranou. O kompetenčnom zákone začali obe snemovne FZ rokovať na spoločnom zasadnutí 10. decembra 1990. Základom rokovania sa stala správa ústavnoprávnych výborov oboch snemovní (parlamentná tlač č. 369), ktorú na rozdiel od ústavnoprávneho výboru SĽ schválil iba výbor SN. Návrh ústavného zákona odôvodnili predsedovia republikových rád – D. Burešová, predsedníčka ČNR a F. Mikloško, predseda SNR.[1] Prijatie dohodnutého návrhu zákona komplikoval už výrazne pokročilý proces rozpadu OF a evidentne sa črtajúci rozpad VPN. Pravicové skupiny v OF sa odmietali podriadiť hlasovacej poslušnosti. V ten deň sa zúčastnil rokovania FZ aj prezident Havel, ktorý vo svojom vystúpení dramatickým spôsobom varoval o ohrození štátu zvnútra a apeloval na zdravý rozum a pochopenie poslancov, najmä z radov OF a VPN.

Pravicoví českí poslanci odmietali návrh kompetenčného zákona a odvolávali sa pritom na občiansky princíp Česko–Slovenska, odmietali elimináciu FZ z rozhodovacieho procesu a nebolo vôbec jasné, či sa podriadia vedeniu OF. Cieľom pravice bolo udržať federáciu čo najfunkčnejšiu (teda centralistickú). Podľa jej tvrdení bolo veľmi nebezpečné, v etape prechodu na trhovú ekonomiku v Česko–Slovensku, rozdeľovať kompetencie medzi federáciu a republiky a presúvať právomoci z federácie na republiky. Pozmeňovacie návrhy českých pravicových poslancov pritom posúvali federáciu späť k jej normalizačnému poňatiu z roku 1970, pretože tieto návrhy robili spoločné federálne orgány absolútne nadradené republikovým, oprávnené rušiť prijaté právne akty, rozhodnutia a rôzne iné opatrenia republikových orgánov. Návrh kompetenčného zákona bol nakoniec prijatý vo FZ dňa 12. decembra 1990. Hlasovanie v SĽ bolo nasledovné: za – 117 poslancov, proti – 12, zdržalo sa – 7 poslancov. V SN sa hlasovalo oddelene: v českej časti SN bolo za – 58 poslancov, proti – 8 a zdržalo sa – 6 poslancov; v slovenskej časti SN hlasovalo za – 62 poslancov, proti – 4, zdržali sa – 4 poslanci.[2]

V zbierke zákonov bol veľký kompetenčný zákon publikovaný ako ústavný zákon č. 556/1990 Zb.

Poslanci SNS tento návrh nepodporili, pretože kompetencie a právomoci federálnych orgánov zostali aj naďalej príliš silné. Zákon neriešil podstatu problému rozdielneho chápania Česko–Slovenska Slovákmi a Čechmi. Bol to len dočasný kompromis. Česká politická reprezentácia sa dívala na prijatý zákon ako na isté maximum svojich ústupkov v rokovaniach o jeho konečnej podobe v kontexte ešte tolerovanej formy štátoprávneho usporiadania Česko–Slovenska, pre nás, poslancov SNS, znamenal istý skromný príspevok k ďalšej demontáži existujúcej formy centralizovanej federácie.[3]

Treba však priznať, že kompetenčný zákon v niektorých oblastiach predsa len opatrne obmedzil kompetencie spoločných federálnych orgánov. Napríklad, zanikla pôsobnosť federácie v oblasti poľnohospodárstva, dopravy a verejnej bezpečnosti. Česko-slovenská ekonomika sa pritom dostala do pozície integrácie dvoch národných ekonomík, ktoré sú samostatné, avšak sa realizujú v rámci spoločného jednotného trhu a spoločnej meny pri umožnení voľného pohybu tovaru, pracovnej sily a kapitálu. Majetok v štátnom vlastníctve sa rozdelil medzi federáciu a republiky. Štátna banka ČS (ŠBČS) ostala naďalej spoločná rovnako ako aj menová politika. Zriadilo sa ústredie Štátnej banky pre ČR a SR, ktorých zástupcovia sa zúčastňovali v paritnom počte na jej správe, rotácia funkcie guvernéra medzi zástupcami oboch republík a zaviedla sa funkcia dvoch viceguvernérov, zastupujúcich obe republiky. Zahraničná politika zostala v kompetencii federácie, pričom republiky mali právo uzatvárať v súlade so zahraničnou politikou federácie samostatné dohody s federálnymi časťami iných štátov v oblasti obchodnej, hospodárskej, kultúrnej, vedeckej, školskej, športovej a zdravotníckej a v oblasti televízie, rozhlasu a tlače. V oblasti vlastnej zákonodarnej pôsobnosti mohli republiky uzatvárať vlastné medzinárodné dohody a pre činnosti, v ktorých mohli uzatvárať vlastné zmluvy, mohli tiež zriaďovať vlastné zastúpenie a prijímať u seba zástupcov iných štátov. V kompetencii federácie ďalej zostala legislatíva a správa v oblastiach pôsobnosti federácie, kontrola činnosti federálnych orgánov a ochrana federálnej ústavnosti. V otázke ropovodu sa rozhodlo o zriadení akciovej spoločnosti TRANSPETROL so sídlom v Bratislave, avšak s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej zriaďovateľom boli obe republikové ministerstva hospodárstva. Ropovod tak zostal spoločný, nie však federálny. O vlastníctve nerastných a vodných zdrojov sa zákon explicitne nezmieňoval. Citlivá otázka rozpočtu sa riešila osobitným zákonom. Rozpočty federácie a republík boli samostatné a oddelené.

Na znak vďaky federálnemu parlamentu za schválenie kompetenčného zákona, predseda SNR F. Mikloško pozval federálnych poslancov na „haluškovú party“[4], ktorú pripravil o niekoľko dní neskôr nie na Slovensku, ale v priestoroch jedálne FZ. Na party sa podávali bryndzové halušky a slovenská borovička, ktoré obzvlášť chutili českým poslancom. Moja maličkosť odmietla pozvanie, a napokon sa ani nezúčastnila, tohto haluškového „hýrenia“. S neopísateľným entuziazmom a bez nejakých obmedzení „jánošíkovsky“ podľa chuti federálnych poslancov nadeľovala halušky podpredsedníčka SNR O. Keltošová.

Aj keď veľký kompetenčný zákon na krátku dobu upokojil vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, nezastavil však rozbehnuté odstredivé sily vo vnútri hnutí OF a VPN. Pôsobnosť týchto síl bola oveľa výraznejšia a viditeľnejšia v OF, vo VPN zase viac latentná. Takýto vývoj musel nevyhnutne smerovať k nezadržateľnej dezintegrácii týchto hnutí, navyše na Slovensku k totálnemu ochromeniu federalistických síl.

  1. Na ceste k politickej kríze v Česko–Slovensku

Dezintegrácia OF sa vlastne naštartovala krátko po nástupe Václava Klausa na post jeho predsedu dňa 13. októbra 1991, ktorého hlavným cieľom bolo premeniť širokospektrálne hnutie na pravicovú politickú stranu. Prvý snem OF pod jeho vedením (12. – 13. januára 1991) schválil uznesenie o premene hnutia na politickú stranu s individuálnym členstvom vylučujúcim súčasné členstvo v inom politickom subjekte. Tak sa z OF automaticky vylúčili menšie strany a organizácie, ktoré boli kolektívnymi členmi. To sa na prvom mieste dotýkalo pravicovej strany ODA, ktorá sa odmietla rozplynúť v OF. Tá ešte v závere januára oznámila, že si hodlá zachovať vlastnú politickú subjektivitu. Túto skutočnosť mi osobne objasnil jej podpredseda Pavel Bratinka, že „Klaus + ODA = Klaus, a to zásadne odmietame.“ Dňa 23. februára 1991 sa konal posledný republikový snem OF, na ktorom zlyhali všetky snahy o záchranu hnutia. OF fakticky zaniklo hneď v nasledujúci deň po tzv. rozlúčkovom sneme. Pokračovateľom pôvodného OF sa stalo Občianske hnutie (OH), ktorého hlavným predstaviteľom sa stal podpredseda federálnej vlády a minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier. Pravicová zložka OF, po vystúpení pravicovej strany ODA z hnutia, sa pretransformovala do Občianskodemokratickej strany (ODS) na jej ustanovujúcom sneme 20. – 21. apríla 1991 v Olomouci. Jej predsedom sa podľa predpokladu stal Václav Klaus. Vo FZ nastala veľmi zaujímavá situácia: väčšina poslancov OF sa hlásila k ODS, avšak väčšina ministrov OF vo federálnej vláde naopak inklinovala k OH, ktoré sa stalo minoritnou politickou silou vo FZ. ODS sa na rozdiel od všetkých ostatných subjektov, ktoré vzišli z OF, stala rozhodujúcou politickou silou na českej politickej scéne. Jej vplyv sa výrazne prejavil aj v procese delenia česko-slovenskej federácie v druhej polovici roku 1992.

Napriek siláckym proklamáciách o jednote a sile hnutia VPN jeho vedením na čele s nepopulárnym, politicky nie príliš vyzretým F. Gálom na pôde FZ v čase, keď sa nezadržateľne blížil koniec OF, sa nakoniec ani VPN nedokázala ubrániť svojmu rozpadu a nasledovala osud OF. Za známych okolností, časť členov VPN na čele s V. Mečiarom opustila mimoriadne zasadnutie Slovenskej rady VPN (5. – 6. marca 1991) a založili platformu VPN-ZDS, čím sa VPN rozštiepila. Vo FZ tak nastala priaznivá situácia pre mimoriadne efektívnu a koordinovanú pôsobnosť národných síl. Poslanci SNS už neboli osamelými bojovníkmi za nezávislé a zvrchované Slovensko, opatrne k nim pristupovali už poslanci z novej platformy VPN-ZDS (V. Mečiar, R. Zelenay, M. Kováč, M. Kňažko a ďalší), čo predstavovalo významne posilnenie slovenského národného potenciálu v tomto najvyššom česko-slovenskom zákonodarnom orgáne. Slovenská časť SN FZ už dokázala zabrániť prijatiu akýchkoľvek ústavných krokov, ktoré mali smerovať k ohrozeniu akýchkoľvek slovenských záujmov na federálnej úrovni, a tak zároveň paralyzovať chod celého FZ. Tento národný poslanecký potenciál ešte viac zosilnil neskoršie, keď na začiatku roku 1992 časť federálnych poslancov KDH opustilo svoj poslanecký klub a začali pôsobiť nezávisle pod hlavičkou nového subjektu – Slovenské KDH (SKDH). Dusno, ktoré prežívali vo FZ federalistickí poslanci zo Slovenska do druhých parlamentných volieb bolo priam neopísateľné. Stali sa už nefunkčnými, akýmisi groteskne absurdnými a zmätenými figúrkami nezadržateľne pochodujúcimi na smetisko slovenských dejín.

  1. Havlove iniciatívy na zakonzervovanie federácie

Prezident V. Havel na začiatku svojho prezidentského obdobia o slovenskej otázke mnoho nevedel, vlastne vedel len mizerne málo. A keď vedel viac, vôbec nepochopil slovenskú otázku. Už v závere roka 1990 prisľúbil využiť svoje zákonodarné právomoci v podobe predloženia návrhov ústavných zákonov o ústavnom súde, referende a rozšírenia právomocí prezidenta v prípade ústavnej krízy. Veľký dôraz kládol najmä na neskoršie predloženie vlastného návrhu federálnej ústavy, ktorá by mala byť prijateľná aj pre Slovensko. Pre aké Slovensko? Určite pre Slovensko v iluzionistických predstavách V. Havla a v podriadenom postavení. Pozrime sa tak trošku na iniciatívy v poradí, v akom ich prezident Havel podával.

Návrh ústavného zákona rozširujúci právomoci prezidenta bol rázne odmietnutý vo FZ. Odmietla ho nielen slovenská politická reprezentácia, ale všetci federálni poslanci bez rozdielu. Návrh na zriadenie ústavného súdu, ktorého existenciu predpokladal ústavný zákon o česko-slovenskej federácii z roku 1968, bol vo FZ prijatý 27. februára 1991 s účinnosťou od 1. apríla. Predstava, že by sa ústavný súd mohol stáť zárukou proti ústavnej krízy pri spore medzi republikami a federáciou, bola od samotného počiatku mylná. Poslanecký klub SNS odmietal zriadenie federálneho ústavného súdu, nakoľko ústavné súdy majú existovať výlučne na úrovni republík. Úplne neprijateľné pre klub bolo, aby federálny súd rozhodoval o sporoch medzi federáciou a republikami, pretože to bolo v ostrom protiklade s myšlienkou zvrchovanosti Slovenska. Federácia mala mať iba odvodené kompetencie, čo znamená, že republiky jej môžu kedykoľvek a v akejkoľvek miere kompetencie odobrať. Okrem toho rozhodnutie ústavného súdu vo veci kompetencií medzi federáciou a republikami nemala federálna administratíva mať možnosť vykonať v jednotlivých republikách.

Zložitejšou bola vo FZ cesta prerokovania návrhu zákona o referende. Slovenské súčasti federálnej vládnej koalície (VPN a KDH) pôvodne odmietali myšlienku referenda s odôvodnením, že slovenská vôľa na zachovanie česko-slovenského štátu je dostatočne zrejmá, čím sa referendum stáva bezpredmetné a zbytočné. V priebehu roku 1991 sa však podľa nich situácia tak zmenila, že referendum sa už pokladalo za nevyhnutné, pretože jeho výsledok mal jasne demonštrovať vôľu Slovákov k udržaniu spoločného štátu, čím by sa zároveň legitimizoval mandát slovenskej politickej reprezentácie na ďalšie rokovanie s českou stranou o forme federatívneho usporiadania česko-slovenského štátu. České politická reprezentácia sa k myšlienke referenda stavala ústretovo, postupne si ju osvojili poslanecké kluby vo FZ naprieč celým politickým spektrom. Príslušný návrh ústavného zákona schválilo FZ na spoločnej schôdzi oboch snemovní 18. júla 1991 (zákon č. 327/1991 Zb.). Podľa tohto zákona tak mohol prezident vypísať referendum buď na základe návrhu FZ v oboch republikách (tzv. asymetrická podoba referenda, ktorá bola neprijateľná pre slovenských národných poslancov), alebo na návrh národných parlamentov len v jednej z nich (ktorý zase neriešil, v prípade úspešného referenda, spôsob výstupu príslušnej republiky z federácie). Referendum malo výrazne účelový charakter, ktorým sa mali riešiť výlučne otázky štátoprávneho usporiadania Česko–Slovenska v prospech zachovania spoločného štátu. Zákon výslovne stanovoval, že o vystúpenie ktorejkoľvek republiky z federácie nie je možné rozhodnúť ináč ako len referendom v príslušnej republike.

V súvislosti so schválením zákona o referende sa už od septembra 1991 radikalizovala česká a slovenská federalistická verejnosť a jej reprezentanti vo FZ. V masovej podpisovej akcii pod hlavičkou „Výzva k občanom“ a na verejných manifestáciách (najmä pred budovou česko-slovenského parlamentu) tvrdo požadovali priaznivci spoločného štátu česko-slovenské referendum v oboch republikách, t. j. iba jeho asymetrickú podobu. Inštitút referenda sa tak mal stať účinnou „útočnou“ zbraňou federalistických fundamentalistov proti vlastencom v oboch republikách, predovšetkým proti národnému sebaurčovaciemu procesu na Slovensku. Problém referenda sa opäť dostal na rokovanie FZ, a to 6. novembra, kedy FZ schválilo zákon o vykonaní referenda (zákon č. 490/1991 Zb,).

Predpokladom uskutočnenia referenda bola podľa tohto zákona formulácia otázky, ktorá musela byť jednoznačná, aby sa na ňu dalo odpovedať „áno“ alebo „nie“. Otázok, takto jednoznačne formulovaných, sa mohlo v referende predložiť viac. Neskoršie sa však ukázalo, že formulácia takejto otázky v kontexte štátoprávneho problému, nie je jednoduchou vecou. O referendovej otázke sa vo FZ začalo rokovať 13. novembra 1991. Náš poslanecký klub SNS opustil rokovaciu sálu a ďalšieho rokovania sa nezúčastnil, pretože sme odmietli pripravované česko-slovenské referendum zamerané výlučne na záchranu federácie a zamerali sme sa viac-menej na ovplyvňovanie poslancov s cieľom zabrániť vypísaniu federálneho referenda. Diskusie v pléne o pozitívnej či negatívnej referendovej otázke sa nakoniec ukázali neplodnými, viac komickými a úplne scestnými. Najčastejším argumentom, ktorý sa objavoval v diskusii bol slovenský separatizmus. Nakoniec, referendovú otázku sa našťastie vo FZ nepodarilo schváliť a prezident Havel tak nemohol referendum vypísať, čo sme považovali aj za svoje víťazstvo.

Roztrpčený a nervózny prezident Havel so svojim štábom naďalej intenzívne hľadal nové cesty z politického patu vo FZ. Krátko po svojom televíznom vystúpení k občanom ČSFR dňa 17. novembra, ktorý bol zameraný na jeho pripravované zákonodarne iniciatívy, ktoré sa mali stať akýmisi ústavnými „barikádami“ či poistkami na záchranu federácie. Najskôr požiadal FZ o novelizáciu zákona o referende. Podľa navrhnutej Havlovej novely mal prezident dostať právo vypísať referendum aj bez návrhu FZ. Požadoval tiež novelizovať ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, čo by umožnilo ratifikovať novú ústavu republikovými parlamentmi. Ďalšie zákonodarné iniciatívy prezidenta Havla sa dotýkali zásadných zmien vo FZ, ktoré dramaticky zasahovali do jeho štruktúry, kompetencií a postavenia v snahe oslabiť pozíciu FZ v rozhodovacom procese. FZ sa, podľa V. Havla, stalo neprekonateľnou prekážkou v jeho ambíciách riešiť česko-slovenský štátoprávny problém „po svojom“. Svojimi postojmi a konaním v riešení tohto problému spôsobil vážne prehĺbenie konfliktu medzi ním a federálnym parlamentom a tak polarizoval verejnosť na Slovensku i v Českej republike.

Nové návrhy ústavných zákonov, ktoré mali úzko účelový charakter, prezident odôvodnil vo FZ dňa 3. decembra 1991. Prvý návrh sa dotýkal prijímania novej federálnej ústavy, ktorá by, podľa Havla, mala vstúpiť do platnosti až po ratifikácii oboma národnými parlamentmi. Druhý návrh sa dotýkal referenda, presnejšie možnosti, aby prezident mohol vypísať referendum na základe svojho rozhodnutia so súhlasom federálnej vlády, v ktorej mal ešte stále svoju väčšinu na rozdiel od FZ. Ďalej mal byť prezident povinný referendum vypísať, ak sa preň na základe občianskej iniciatívy vyslovilo pol milióna voličov v ČE a štvrť milióna voličov v SR.

Tretí návrh ústavného zákona smeroval proti možnému zablokovaniu FZ. Dohodovacie konanie snemovní FZ v prípade ich rozdielneho hlasovania sa malo ukončiť do jedného mesiaca odo dňa, kedy o návrhu hlasovala druhá z nich. Ak dohodovacie konanie skončilo neúspechom, mohol prezident rozpustiť FZ. Rovnako mohol rozpustiť FZ aj v prípade, že trikrát po sebe počas šiestich mesiacov vyslovilo vláde nedôveru alebo odmietlo vysloviť dôveru, alebo pokiaľ po celú dobu spoločnej schôdze oboch snemovní nebola jedna zo snemovní uznášaniaschopná alebo pokiaľ nebola uznášaniaschopná po celú dobu svojej samostatnej schôdze. V prípade rozpustenia parlamentu sa do dvoch mesiacov mali konať nové voľby. V tomto medziobdobí by mal prezident právomoc vydávať zákonné opatrenia (dekréty), ktoré by kontrasignoval predseda federálnej vlády.

Ďalší návrh ústavného zákona, ktorý predložil prezident, zahŕňal novú štruktúru federálnych zastupiteľských orgánov, ktoré boli neprekonateľnou prekážkou v jeho politických aktivitách zameraných najmä na posilnenie kompetencií postu prezidenta. V tomto návrhu Havel predpokladal jednokomorové dvestočlenné Federálne zhromaždenie so sídlom v Prahe a volené na celom území ČSFR s pomerným zastúpením republík podľa počtu obyvateľstva. Druhý zastupiteľským orgánom mala byť tridsaťčlenná Federálna rada so sídlom v Bratislave s paritným zastúpením poslancov delegovaných republikovými parlamentmi. Predsedovia oboch národných rád mali byť členmi Federálnej rady z úradnej moci a striedavo jej mali predsedať.

Rokovania o prezidentových návrhoch sa pretiahli až do nasledujúceho roka. Podobne ako predtým, sa Havlove návrhy stali vo FZ nepriechodnými. Po rozpade OF a VPN sa, ako som už uviedol, mimoriadne sťažilo postavenie federálnej vlády vo FZ, ktorá pri zákaze majorizácie bez podpory aspoň niektorých opozičných poslancov najmä v slovenskej časti SN už nebola schopná presadzovať ústavné zákony. Podpora poslancov SNS a HZDS pre Havlov návrh na možnosť rozpustenia FZ prezidentom či zriadení Federálnej rady, ktorá by bola nahradila SN, preto neprichádzala do úvahy. Poslanecké kluby SNS a HZDS boli okrem toho pripravené nepripustiť možnosť vypísania referenda prezidentom bez súhlasu federálneho parlamentu. Aj myšlienka ratifikácie federálnej ústavy národnými parlamentmi sa nám neľúbila, pretože sa v nej skrýval čechoslovakistický úmysel zachovania spoločného štátu. Poslanci SNS a HZDS rozhodne nesúhlasili s prechodným vládnutím prezidenta pomocou prezidentských dekrétov. Osud Havlových zákonodarných iniciatív sa vo FZ spečatil v dňoch 21. – 22. januára 1992. Časť prezidentových návrhov neprešli hlasovacou mašinériou a ostávajúce prezident sám stiahol z rokovania.

V tomto čase, keď prezident Havel hýril spomínanou zákonodarnou iniciatívou sa vo vstupnej hale FZ pri mne zastavil známy poslanec a silný federalista M. Zeman. Svojim známym sarkastickým spôsobom mi hovorí: „Pane poslanče, rád bych Vám něco řekl. Z těchto diskusí o budoucnosti našeho státu jsem tak poněkud otrávený. Přál bych si, aby hlavním městem Československa byla Brusel.“ Trošku ma to prekvapilo. Bolo na ňom evidentne vidieť, že má „blbú“ nálada z prebiehajúcej rozpravy v pléne, a najmä kam sa, podľa neho, uberá osud ČSFR. Pozrel som sa naňho a v snahe ho upokojiť som mu odpovedal: „Zaujímavé. Ale ja by som si zase prial, aby hlavným mestom Európy bola Praha. Je podstatne zaujímavejšia a historicky významnejšia ako Brusel.“ S veľkým údivom sa na mňa pozrel a s jeho typickým úškrnom sa mlčky vzdialil niekde na pivo.

Politický vývoj vo FZ, aj po niekoľkých ďalších neúspešných pokusoch federalistov o záchranu federácie, nezadržateľne smeroval k rozdeleniu česko-slovenského štátu. Žiadny iný prijateľný variant k rozpadu spoločného štátu neexistoval. Tento fakt sa jasne odzrkadlil aj vo výsledkoch nasledujúcich parlamentných volieb v oboch republikách do FZ, ktoré prebehli v dňoch 5. – 6. júna 1992.

  1. O „neprerušenej“ právnej kontinuite Česko–Slovenska

Rozdiel vo vonkajšej politike oboch republík sa najvýraznejšie prejavoval voči susedným štátom, najmä k Maďarsku a Nemecku. Postavenie slovenskej menšiny v Maďarsku, otázka maďarskej menšiny na Slovensku alebo jednostranné odstúpenie Maďarska od medzinárodnej zmluvy o výstavbe vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros sa viac dotýkalo Slovenska ako Česka. Naproti tomu otázka možného odškodnenia sudetských Nemcov a postoje k nim sa dotýkala predovšetkým Čechov, pretože vysťahovanie málopočetnej menšiny karpatských Nemcov po roku 1945 bolo pre Slovensko viac-menej okrajovou otázkou. Aj keď problémy spojené so vzťahom k Maďarsku nevyvolávali osobitné napätie v slovensko-českých vzťahoch, poslanecký klub SNS vo FZ často kritizoval federálnu vládu, najmä ministra zahraničných vecí Jiřího Dienstbiera, za nedostatočnú aktivitu v boji proti hrozbe maďarského revizionizmu a iredenty.

Problém v slovensko-českých vzťahoch sa na pôde FZ objavil predovšetkým v súvislosti s pripravovanou Zmluvou o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi ČSFR a Spolkovou republikou Nemecko, ktorá mala reagovať na rozsiahle zmeny v strednej Európe, najmä na zjednotenie Nemecka v roku 1990. Federálna vláda bez nejakých problémov schválila text zmluvy v septembri 1991. Konfliktným bodom v zmluve bola najmä zmienka o nepretržitej kontinuite Česko–Slovenska od roku 1918, čím sa potierala existencia prvej Slovenskej republiky. Právna neexistencia doby okupácie a kontinuita česko-slovenského štátu patrili v českej spoločnosti k základným axiómam politickej filozofie. Tých, ktorí nejakým spôsobom spochybňovali tieto fundamentálne princípy, kládla česká verejnosť až na úroveň nenávideného sudetonemeckého landmanšaftu. Na posilnenie opodstatnenosti a zmysluplnosti spomínaných axióm sa mnohí českí právni teoretici, evidentne v duchu čechoslovakizmu, snažili spochybniť na základe platnej česko-slovenskej ústavy formálne právo slovenského snemu vyhlásiť samostatnosť Slovenska 14. marca 1939, a že vlastne ČSR de iure aj naďalej existovala. Podľa nich odtrhnutím Slovenska v roku 1939 Česko–Slovensko nezaniklo, ale v podobe Čiech a Moravy existovalo aj v nasledujúci deň – 15. marca 1939. Pretože okupáciu Čiech a Moravy a zriadenie protektorátu Spojenci nikdy neuznali, nemôže byť podľa tejto českej teórie právna kontinuita spochybniteľná. Išlo evidentne o účelový výklad, ktorý mal tiež zahmliť českú servilnosť v spolupráci s fašistickým Nemeckom, ako aj zbabelý útek E. Beneša (už nie ako česko-slovenského prezidenta) do zahraničného exilu. Ďalší doplňujúci český argument na podporu myšlienky jestvovania neprerušenej právnej kontinuity ČSR, prezentoval na pôde FZ minister zahraničných vecí J. Dienstbier poukázaním na fakt, že aj vznik slovenského štátu a protektorátu bol dôsledkom Mníchovskej dohody, ktorá je právne nulitná. Teda akákoľvek otvorená diskusia o čo len možnej diskontinuite ČSR viedla už v jej samotnom úvode do ostrého konfliktu.

Keď sa medzištátna zmluva dostala na program plenárneho zasadnutia FZ dňa 22. apríla 1992, v rozprave na ňu ráznym spôsobom reagoval náš poslanecký klub SNS. Vystúpil som v mene poslaneckého klubu a prezentoval som výhrady k niektorým formuláciám zmluvy, vrátane neprerušenej kontinuity ČSR. Vyzval som všetkých poslancov, aby sa o ratifikácii zmluvy nerokovalo a ponechalo sa na rozhodnutie nového parlamentu, ktorý vzíde z júnových volieb.[5] Plne som si pritom uvedomoval skutočnosť, že SRN predstavovala pre ČSFR jednu z najvýznamnejších oblastí zahranično-politických a ekonomických záujmov. Preto som považoval za nevyhnutné, s tak významným susedom, postupne dobudovať bilaterálnu zmluvnú základňu, ktorá mala zodpovedať novej kvalite vychádzajúc z politických a hospodárskych zmien v strednej Európe, integračných tendencií v západnej Európe, ako aj v samotnom Nemecku. V búrlivej a konfliktnej rozprave som konkrétne uviedol, že

... Zmluva ... by mala byť prvým významným krokom k odstráneniu minulých a súčasných disharmónií medzi oboma štátmi a mala by jasne formulovať zásady korektného spolunažívania a priateľskej spolupráce do budúcna. Vzhľadom na význam a dĺžku by zmluva mala uzatvárať určité problémy a nedávať možnosť na otváranie nových problémov alebo na rozličnú interpretáciu v budúcnosti. Ukazuje sa, že zmluva nevylučuje možnosť, že ak sa v budúcnosti zmení medzinárodná alebo iná klíma v Európe alebo v našich vzťahoch, obidve strany sa budú uchyľovať k odlišnému výkladu ustanovení zmluvy. ...

K preambule zmluvy máme tieto kritické pripomienky:

  1. Slováci na rozdiel od Čechov nemali spoločné dejiny s Nemcami, neboli súčasťou Rímskej ríše národa nemeckého;
  2. tvrdenie o neprerušenej kontinuite česko-slovenského štátu od roku 1918 nie je korektné, historicky podložené. (Zdá sa, že jej jediným cieľom je vytvoriť fikciu, že k vyhláseniu Slovenského štátu nikdy nedošlo);
  3. preambula explicitne neobsahuje tvrdenie o nulite Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938, ako zmluvného aktu bezprostredne nadväzujúceho na Mníchovskú dohodu, čím eo ipso akt agresie vychádzajúci z Mníchova voči slovenským hraniciam vynecháva.

... Tvrdenie (o neprerušenej kontinuite) nie je pravdivé a môže mať ďalekosiahle dôsledky pre Slovensko, počnúc zrieknutím sa majetkových nárokov SR voči právnemu nástupcovi Tretej ríše – SRN a končiac nelegálnym a nelegitímnym postupom česko-slovenských úradov na území Slovenska po r. 1945. Vzniká teda otázka, v akej podobe existovala ČSR v období 1939 – 1941, čiže v čase medzi vznikom SR ako subjektu medzinárodného práva a okamihom, keď došlo k prvému oficiálnemu uznaniu Benešovej exilovej vlády v Londýne. Kto v tom čase predstavoval kontinuitu ČSR? Protektorát Čechy a Morava? Alebo v tom čase ešte neuznaná exilová vláda? Alebo snáď Slovenská republika? Ak ČSR, ktorá de facto prestala existovať v marci 1939, ďalej existovala v právnom, prečo bolo potrebné znovu ju uznávať? ...

Na tomto mieste je potrebné sa tiež zmieniť o období 1939 – 1945, v ktorom existovala Slovenská republika. Aj toto obdobie nie je kompatibilné s tvrdením o neprerušenej kontinuite ČSR, pretože tvrdenie popiera existenciu suverénneho slovenského štátu. K vyhláseniu SR došlo v marci 1939 v súlade s vtedy platnou ústavou ČSR. ... Historicky však nemožno poprieť samotný fakt jeho existencie ani skutočnosť, že ho diplomaticky uznala väčšina suverénnych štátov sveta a že ho pokladali za svoj štát milióny Slovákov. ... Musím tiež upozorniť na jeho existenciu aj v kontexte s našim súčasným úsilím o zachovanie ústavnosti v ČSFR. Nemôžeme vierohodne požadovať ústavnosť rozhodnutí FZ dnes a zároveň popierať ústavnosť rozhodnutí v minulosti.

... Aj prezident Eduard Beneš, ktorý sa nedokázal zmieriť so šesťročným jestvovaní SR ani po jej zániku, nikdy nespochybňoval prerušenie existencie ČSR. ... SRN sa nemôže a nemá vyjadrovať k tomu, ako dlho niektorý štát existoval, resp. neexistoval.

... zmluva predstavuje riziká predovšetkým v dvoch oblastiach: ekonomickej a politickej. ČSFR sa v podstate vzdáva nárokov na vojnové škody, ale pritom sa otvára možnosť individuálnych nárokov zo strany sudetských Nemcov v budúcnosti. ...

V budúcnosti by sa mohli prejaviť ekonomické riziká ... zmluvy v hospodárskych stratách, ktoré vyplývajú z toho, že sa vymenili bez slovenského súhlasu slovenské pohľadávky za škody, ktoré utrpeli sudetskí a karpatskí Nemci. Škody na ľudských životoch i materiálne škody sa prosto vymenili za škody, spôsobené fyzickou likvidáciou značnej časti nemeckého civilného obyvateľstva. Slovensko tak platí (a nielen ono) za Benešov a Gottwaldov zločin.

Politické riziká zmluvy vidíme v nepresných a vágnych formuláciách a termínoch ako sú napríklad vyhnanie, nulita Mníchovskej dohody a pod. Klauzula o nulite Mníchovskej dohody dáva nemeckej strane právny podklad interpretovať zmluvu tak, ako to uzná za vhodné a kedy to uzná za vhodné. Dnes však nemôžeme jasne predvídať k akým politickým a ekonomickým zmenám môže dôjsť v Európe a v samotnom Nemecku v najbližších desaťročiach. ...

Na moje vystúpenie v pléne podráždene až absurdne reagoval mladý slovenský čechoslovakista a poslanec VPN P. Kulan, ktorý svojimi pseudoargumentami sa snažil spochybniť ústavný spôsob vzniku a suverenitu prvej Slovenskej republiky. S patričným dôrazom ju označil za fašistický štát, ktorý bol väčšine Slovákov vnútený niekoľkými desiatkami tisíc fašistov.[6] Česko-slovensko-nemecká zmluva bola nakoniec vo FZ prijatá skromnou väčšinou: v SĽ hlasovalo za zmluvu 70 poslancov a v SN 74. Zmluva pritom vstúpila do platnosti až 14. septembra 1992 (po výmene ratifikačných listín v Bonne), teda v čase, keď sa blížilo konečné rozhodnutie o zániku česko-slovenskej federácie. Poslanecký klub SNS vzhľadom na hore uvedené pripomienky nepodporil prijatie zmluvy.

  1. Spätný pohľad na druhé parlamentné voľby v roku 1992

Druhé demokratické parlamentné voľby v ČSFR (5. – 6. júna 1992) sa stali rozhodujúcimi pre zánik spoločného štátu Česko–Slovenska a vznik dvoch nových nezávislých štátov – Českej republiky a Slovenskej republiky. V ČR zvíťazila s prehľadom do FZ a ČNR pravicová koalícia ODS/KDS, v SR bolo jasným víťazom HZDS.

V ČR dopadli parlamentné voľby nasledovne:

ODS/KDS:    SĽ FZ – 33,90 %, SN FZ – 33,43 %, ČNR – 29,73 %

Levý blok:    SĽ FZ – 14,27 %, SN FZ – 14,48 %, ČNR – 14,05 %

ČSSD:         SĽ FZ – 7,67 %, SN FZ – 6,80 %, ČNR – 6,53 %

SPR-RSČ:     SĽ FZ – 6,48 %, SN FZ – 6,37 %, ČNR – 5,98 %

KDU-ČSL:    SĽ FZ – 5,98 %, SN FZ – 6,08 %, ČNR – 6,28 %

LSU:          SĽ FZ – 5,84 %, SN FZ – 6,06 %, ČNR – 6,52 %

ODA:         ČNR – 5,93 %

HSD-SMS:   ČNR – 5,87 %

Na Slovensku boli výsledky parlamentných volieb nasledovné:

HZDS:        SĽ FZ – 33,53 %, SN FZ – 33,85 %, SNR – 37,26 %

SDĽ:          SĽ FZ – 14,44 %, SN FZ – 14,04 %, SNR – 14,70 %

SNS:          SĽ FZ – 9,39 %, SN FZ – 9,35 %, SNR – 7,93 %

KDH:         SĽ FZ – 8,96 %, SN FZ – 8,81 %, SNR – 8,88 %

Koalícia maď. strán: SĽ FZ – 7,37 %, SN FZ – 7,39 %, SNR – 7,42 %

SDSS:                                                SN FZ – 6,09 %

Účasť v parlamentných voľbách bola na Slovensku vysoká: do SĽ FZ – 84,21 %, do SN FZ – 84,20 % a do SNR – 84.20 %. V prípade SNS, strana v týchto voľbách do oboch snemovní FZ obhájila svoje poslanecké mandáty, ktoré získala vo voľbách v roku 1990, a to do SĽ FZ – 6 mandátov a do SN FZ – 9 mandátov. Žiaľ, vo voľbách do SNR v roku 1992 mala SNS podstatne menší zisk (7,93 %) v porovnaní s rokom 1990 (13,44 %), počet jej poslaneckých mandátov sa tak znížil z 22 na 15. Táto skutočnosť nebola ani pre nás poslancov SNS vo FZ príliš povzbudzujúca. Na druhej strane sa tak voličská základňa SNS priklonila k myšlienke vzniku samostatnej Slovenskej republiky rozdelením česko-slovenskej federácie.

Suverénni víťazi volieb HZDS a ODS však mali absolútne odlišný názor, potvrdený aj svojimi voličmi, na budúce štátoprávne usporiadanie spoločného štátu. ODS presadzovala centralizovanú (v jej slovníku funkčnú) federáciu, naopak HZDS ju vo svojom päťvariantnom riešení odmietlo, čo zákonite mohlo viesť iba k nedohode na vyriešení tejto mimoriadne dôležitej otázky týkajúcej sa ďalšieho osudu česko-slovenského štátu.V parlamentných voľbách však Slováci jasne povedali, že odmietajú existujúcu formu česko-slovenskej federácie. Veľká väčšina populácie podporila tie politické strany (vrátane tých, ktoré vo voľbách neuspeli ako SKDH, SZS, SĽS, NALI, SSL-SNZ a HZOS a ďalšie), ktoré presadzovali buď samostatný štát, konfederáciu alebo voľnejšiu formu federácie. Profederálne strany a hnutia (ODU-VPN, DS, ODS a D-92) sa nedostali ani do FZ ani do SNR, čím sa výrazne posilnil slovenský národný živel v oboch zákonodarných orgánoch.

Ak by sme posudzovali výsledky parlamentných volieb´1992 z pohľadu národného referenda o budúcej forme štátoprávneho usporiadania Česko–Slovenska, tak slovenská národnoštátna myšlienka (predstavovaná či už nezávislou slovenskou štátnosťou, konfederáciou alebo inou oveľa voľnejšou formou federácie), ktorú v týchto podobách tvrdo odmietala česká politická scéna spolu so slovenskými federalistami, absolútne zvíťazila. Pri vysokej voličskej účasti v parlamentných voľbách na Slovensku (vyše 84 percentná účasť) by získala iná, ako existujúca (centralizovaná) forma federatívneho usporiadania ČSFR, podporu:

  • 74,86 % voličov, ktorí sa zúčastnili volieb do SNR,
  • 72,8 % voličov zúčastnených vo voľbách do SĽ FZ,
  • 72,15 % voličov zúčastnených vo voľbách do SN FZ.

Uvedené fakty boli mimoriadne povzbudzujúce pre pôsobnosť slovenských národne orientovaných poslancov v SNR a vo FZ, čím výrazne akceleroval aj samotný proces sebaurčenia slovenského národa.

  1. Ustanovenie federálnych orgánov a voľba prezidenta

Nasledujúci deň po parlamentných voľbách 7. júna 1992 poveril prezident ČSFR Václav Havel predsedu ODS Václava Klausa rokovaním o vytvorení novej federálnej vlády a dezignoval jej tak budúceho predsedu vlády ČSFR. Týmto krokom V. Havel jasne dokumentoval, že nemá záujem, aby sa premiérom Česko–Slovenska stal Slovák – predseda víťaza volieb na Slovensku. Tento akt prezidenta znamenal porušenie nepísanej tradície, podľa ktorej ak bol prezidentom Čech, predsedom federálnej vlády bol menovaný Slovák. Havlovo konanie významným spôsobom prispelo k zániku federácie. Presvedčilo mnohých váhajúcich Slovákov o nevyhnutnosti zmeny existujúceho centralizovaného federatívnemu systému smerom k podstatne voľnejšiemu štátnemu zväzku Slovákov a Čechov. Zároveň sa posilnila i podpora slovenskej verejnosti pre samostatnú SR.

Po poverení V. Klausa na začatie rokovaní o zostavení federálnej vlády, spustila sa séria stretnutí víťazov parlamentných volieb ODS a HZDS. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v Brne 8. júna 1992. Predseda HZDS V. Mečiar predložil hneď na tomto stretnutí predložil principiálnu požiadavku medzinárodnoprávnej subjektivity SR, ktorú česká strana považovala za nezlučiteľnú s ďalšou existenciou Česko-Slovenska. ODS, ako opakovane tvrdila aj na nasledujúcich rokovaniach, mala od svojich voličov iba mandát na „funkčnú“ federáciu, čo znamenalo akési „kozmetické“ posilnenie niektorých (nie významných) právomocí oboch republík, zníženie počtu členov federálnej vlády a „paritné“ zastúpenie Slovákov a Čechov vo vláde. Česká strana hodlala ponúknuť slovenskému partnerovi na výber prakticky všetky miesta vo vláde okrem postu ministra financií, ktorý Česi odjakživa považovali za „svoj“ post a ktorý bol vždy kľúčový z rôznych strategických dôvodov vrátane dokončenia rozbehnutej ekonomickej reformy v ich vlastnej réžii. Avšak zároveň nemalo dôjsť k zásadným zmenám v existujúcom obsadení postov na nižších riadiacich úrovniach vo všetkých federálnych orgánoch a inštitúciách. Tradičná personálna asymetria vo federálnych štruktúrach, výhodná pre českú stranu, by sa tak zachovala a centralizovaný charakter federácie by pokračoval len v inom atraktívnejšom obale. Ďalej česká strana zvažovala ponúknuť aj niektoré ústupky symbolického významu, ako napríklad zriadenie domobrany na Slovensku. Slovenská strana nepristúpila na ponúkaný model funkčnej federácie, pretože nebol ničím iným ako rafinovanou čechoslovakistickou pascou. Model funkčnej federácie by mohol neskoršie, najmä po ukončení ekonomickej reformy a stabilizovaní politických pomerov v štáte, nasledovať osud Košického vládneho programu z roku 1945. Tento program, podobne ako predtým Pittsburgská dohoda, pôvodne vyznel veľmi nádejne pre povojnový osud Slovákov, avšak po prijatí troch pražských dohôd, sa stal bezvýznamným politickým dokumentom.

Významným momentom v neúspešných slovensko-českých rokovaniach sa stal 17. jún 1992, keď sa V. Klaus odmietol ďalej podieľať na zostavení federálnej vlády ako jej budúci premiér a rozhodol sa ašpirovať na funkciu predsedu vlády ČR. Tým dal prvýkrát najavo, že nedokáže splniť slovenskú požiadavku o medzinárodnoprávnej subjektivite Slovenska v spoločnom štátnom útvare a tak sa federácia stáva neudržateľnou aj pre víťaza parlamentných volieb v ČR. Jasné stanovisko vyslovila ODS až po štvrtom stretnutí s HZDS, ktoré sa konalo v Bratislave 19. júna 1992. Rokovanie potvrdilo, že obaja partneri sa môžu dohodnúť iba na rozdelení ČSFR. Výsledkom rokovania bola politická dohoda, ktorá v bode 4 obsahovala záväzok vyriešiť do 30. septembra 1992 štátoprávne usporiadanie, čo teoreticky ponechávalo otvorené dvere aj pre iné riešenie ako je rozdelenie štátu. Bod 9 dohody výslovne hovoril o potrebe zaistiť chod štátnej správy na úrovni federácie do 31. 12. 1992. Obe strany sa tak predbežne dohodli o zániku ČSFR ako i o dátume, kedy sa tak má udiať. ODS a HZDS boli pod veľkým tlakom ďalších politických subjektov (najmä ODA v ČR a SNS v SR), ktoré ich smerovali do rozdelenia federácie. Následne sa spustil proces legislatívneho a exekutívneho zabezpečenia spomínanej politickej dohody. Ustanovili sa federálne a republikové orgány: FZ, federálna vláda, SNR, ČNR a republikové vlády. Predsedom FZ sa stal Michal Kováč (HZDS), predsedom Snemovne ľudu (SĽ) FZ Václav Benda (KDS), predsedom Snemovne národov (SN) FZ Roman Zelenay (HZDS), predsedom federálnej vlády Jan Stráský (ODS), predsedom SNR Ivan Gašparovič (HZDS), predsedom ČNR Milan Uhde (ODS), predsedom slovenskej vlády Vladimír Mečiar (predseda HZDS) a predsedom českej vlády Václav Klaus (predseda ODS). Federálna vláda pozostávala zo zástupcov HZDS, ODS a KDU-ČSL, slovenská vláda zo zástupcov HZDS pričom len minister hospodárstva bol zo SNS, a česká vláda bola zložená z koalície ODS/KDS, KDU-ČSL a ODA. Po konštituovaní orgánov už nič nebránilo, aby sa začali legislatívno-právne práce federálnych orgánov na zabezpečenie ústavného a pokojného rozdelenia federácie. Hlavný problém však spočíval v zabezpečení priechodnosti ústavných zákonov vo FZ, pretože rozhodujúce politické zoskupenia HZDS, SNS, ODS/KDS a KDU-ČSL nedisponovali ústavnou väčšinou.

Prvou úlohou novej federálnej vlády bolo pripraviť programové vyhlásenie, predložiť ho na schválenie do FZ a tak požiadať parlament o dôveru. Vláda vypracovala svoj program v rekordne krátkom čase – v priebehu jedného týždňa po svojom vymenovaní, ktorý schválila 9. júla 1992. V nasledujúci deň bolo programové vyhlásenie doručené do FZ, jeho prerokovanie v pléne sa dostalo do programu druhej spoločnej schôdzi SĽ a SN. Rozprava k návrhu programového vyhlásenia federálnej vlády a žiadosti o vyslovenie dôvery (parlamentná tlač 25) prebehla 16. júla. Súčasťou rozpravy bol tiež návrh výborov na uznesenie SĽ a SN (parlamentná tlač 27). Spoločnú schôdzu viedol prvý podpredseda FZ F. Šedivý (ODS).

Návrh programového vyhlásenia zdôvodnil predseda vlády ČSFR J. Stráský (ODS). To bolo vypracované na základe zásad, na ktorých sa dohodli politické reprezentácie ODS a HZDS. Reprezentácie sa však nedohodli na štátoprávnom usporiadaní štátu. Výslovne sa síce vyjadrili o neprijateľnosti konfederácie z českej strany a nepriamo proti federácii ale zotrvaniu na princípe právnej subjektivity Slovenska zo slovenskej strany. Konečné rozhodnutie tak odsunuli do sféry zákonodarných zborov s tým, že určili približný termín 30. september 1992, do ktorého by bolo účelné prijať rozhodnutie. Podľa Stráského „... má federálna vláda nielen priestor, ale aj povinnosť chovať sa a rozhodovať tak, aby po uplynutí tohto termínu bol návrat k fungujúcej federácii možný, pokiaľ sa nepodarí do tej doby získať politicky legitímnu smernicu pre jej iný postoj. Z tohto hľadiska sa pripravia v spolupráci s republikovými orgánmi návrhy úprav kompetencií ...[7] Vláda predložila program, ktorého obsah možno stručne zhrnúť do troch hlavných bodov:

  1. Zabezpečiť kontinuitu všetkých procesov spustených po novembri 1989 a pokračovať vo všetkých začatých reformách.
  2. Navrhnúť výraznú redukciu počtu a veľkosti ústredných orgánov štátnej správy, presun kompetencií zrušených a redukovaných orgánov na ostatné orgány štátnej správy a presun dohodnutých kompetencií na orgány republík.
  3. Pripraviť a, pokiaľ bude k tomu zmocnená, navrhnúť podmienky pre hladké fungovanie dvoch zvrchovaných štátov s medzinárodne právnou subjektivitou.

Federálna vláda tak pripravila programové vyhlásenie do doby rozhodnutia o štátoprávnom usporiadaní s tým, že potom požiada FZ o schválenie dodatku k tomuto vyhláseniu. Predstavovalo programový horizont, ktorý mal byť vyplnený úpravami kompetencií po navrhovanej zmene štruktúry federálnych orgánov štátnej správy, a v druhom období prípravnými opatreniami k eventuálnemu rozdeleniu česko-slovenského štátu. „Ako vláda ČSFR nemôžeme nečinne prehliadať stav, keď programové vyhlásenia vlád oboch republík deklarujú pripravenosť alebo úsilie sa pripravovať na eventuálne rozdelenie štátu. V daných podmienkach sa vláda zaväzuje predovšetkým zabezpečiť kontinuitu právneho poriadku, vytvoriť podmienky pre ďalší rozvoj demokratického systému a dodržiavania Listiny základných ľudských práv a slobôd a pokračovať v transformačnom procese ekonomiky.“ dodal J. Stráský.[8]

Obidvaja spoloční spravodajcovia – J. Schneider (ODS) za SN a A. Daniel (HZDS) za SĽ – tlmočili stanoviska výborov a na základe nich odporučili FZ prijať predložený návrh programového vyhlásenia a vyjadriť dôveru vláde. Následne sa otvorila rozprava v pléne, ktorá sa niesla v duchu ostrých rečníckych súbojov, svárov a invektív medzi stranami vládnej koalície a SNS, na jednej strane, a zástancami zachovania spoločného štátu, na strane druhej. V tejto horúcej rozprave som vystúpil, ako predseda klubu poslancov SNS vo FZ, so stanoviskom klubu.[9] Vo svojom vystúpení som, okrem iného, uviedol:

... vidiac budúcnosť Slovenska vo vytvorení samostatnej Slovenskej republiky ako naplnenie prirodzeného a svätého práva národa na sebaurčenie a dovŕšenie dlhodobého emancipačného procesu slovenského národa ... (poslanecký klub SNS) chápe dokument programového vyhlásenia ... ako výsledok politickej dohody členov federálnej vládnej koalície. ... program zohľadňuje optimálnu mieru možných kompromisov a tým rešpektuje realitu vzniknutej situácie. (Klub) berie na vedomie, že vláda ČSFR časovo podmienila platnosť svojho vyhlásenia na dobu troch mesiacov. Náš klub má v tomto zmysle výhrady voči nevyváženosti časových horizontov, voči riešeniu jednotlivých tematických častí programového vyhlásenia. ... klub navrhuje nasledujúce body do ... uznesenia (FZ):

  1. FZ odporúča vláde ČSFR, aby vypracovala inventarizáciu federálneho majetku a jeho rozloženie v republikách a v zahraničí podľa jednotlivých položiek a takto vypracovaný materiál predložila do 30. augusta 1992 zákonodarným zborom ...
  2. Federálna vláda zabezpečí, aby prílev zahraničného kapitálu bol rovnomerne rozdelený do obidvoch republík. ... Podľa overených údajov len 7 % objemu zahraničného kapitálu prichádza na Slovensko. Považujeme za dôležité, aby federálna vláda vytvárala podmienky na proporcionálne rozdelenie prichádzajúcich zahraničných investícií medzi obe národné republiky.
  3. ... k pasáži o obrane a bezpečnosti navrhujeme: Ciele obrany a reštrukturalizácie ozbrojených síl budú precizované tak, aby neumožňovali voľný výklad riešenia. Vláda zabezpečí, aby obrana a ozbrojené sily zodpovedali forme štátoprávneho usporiadania. V tomto zmysle vláda bude iniciovať novelizáciu vojenskej doktríny.
  4. V prípade uzatvorenia dohody o vytvorení dvoch samostatných národných štátov vláda ČSFR vytvorí také legislatívne podmienky, aby nositeľmi nástupníckych práv sa stali obidve republiky.

... klub poslancov SNS i napriek svojim výhradám podporuje predložené programové vyhlásenie vlády ČSFR a bude zaň hlasovať.

Po búrlivej rozprave FZ ešte v ten deň (o 21.20 hod.) pristúpilo k hlasovaniu o programovom vyhlásení federálnej vlády, ktoré nemalo povahu ústavného zákona. Výsledok hlasovania v oboch snemovniach, ktorého sa zúčastnili všetci prítomní poslanci, bol nasledujúci. V SĽ hlasovali za – 90 poslanci (postačujúcich bolo minimálne 76 hlasov), proti – 17 a zdržalo sa – 28 poslancov. V SN sa pri hlasovaní uplatnil inštitút zákazu majorizácie, pričom na schválenie v jednotlivých častiach snemovne (českej i slovenskej) malo byť potrebných minimálne 38 hlasov. Hlasovanie v SN prebehlo nasledovne: v českej časti SN bolo za – 41 poslancov, proti – 14 a zdržalo sa – 17 poslancov; v slovenskej časti SN bolo za – 47 poslancov, proti – 4 a zdržalo sa – 21 poslancov.

Programové vyhlásenie federálnej vlády tak bolo schválené a zároveň bola vyslovená dôvera FZ vláde.

Nezvratný proces rozpadu federácie sa prejavil aj v súvislosti s ukončením mandátu prezidenta V. Havla a novými prezidentskými voľbami. Prezidentov mandát končil 5. júla 1992 a podľa novely ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii z 15. apríla 1992 sa po skončení mandátu mal zvoliť nový prezident do troch mesiacov – t. j. najneskoršie do 5. októbra 1992. Avšak spomínaný ústavný zákon, ani formálne stále platná ústava z roku 1960 nehovorili ako postupovať, ak sa nepodarí zvoliť prezidenta do troch mesiacov.

Voľba prezidenta sa stanovila na úvodný deň 2. spoločnej schôdze SĽ a SN FZ, t. j. 3. júla 1992. ODS vyhlásila, že jej jediným kandidátom je V. Havel a že prezidentom buď bude Havel alebo nikto. HZDS a SNS vyjadrili jednoznačný nesúhlas s kandidatúrou V. Havla a odmietli postaviť vlastného kandidáta. Dôvody, prečo by sa V. Havel nemal stať znovu prezidentom ČSFR, som ako predseda poslaneckého klubu SNS verejne prezentoval v priamom prenose ČST v rozhovore s televíznou redaktorkou Z. Bubílkovou medzi prvým a druhým kolom voľby prezidenta. Okrem iného som sa kriticky vyjadril o priamej Havlovej zodpovednosti za jednostranné zastavenie zbrojárskej výroby na Slovensku bez vopred pripraveného náhradného mierového programu, čo spôsobilo stratu zamestnania pre skoro 100 tisíc ľudí. Ďalej som spomenul Havlove zámerné narúšanie niektorých mítingov národných politických strán v Bratislave v rokoch 1991 - 1992 svojou zámerne provokačnou a deštruktívnou účasťou. V. Havel, ako prezident, tiež zahanbujúcim spôsobom vstupoval do predvolebnej kampane v roku 1992, čím viackrát porušil svoju nadstraníckosť, o ktorú sa tak často vo svojich verejných vystúpeniach opieral. Pamätáme sa, ako krátko pred júnovými voľbami Havel vystúpil v elektronických médiách a vyzval slovenských voličov, aby nehlasovali za populistov, ktorí svojimi nesplniteľnými sľubmi môžu spôsobiť rozpad česko-slovenského štátu. Jeho vystúpenia boli jasne zamerané proti stranám HZDS a SNS. Na druhej strane otvorene a verejne podporil slovenské federalistické strany (ODÚ, DS a ďalšie), v ČR Občianske hnutie. Nie zanedbateľným argumentom proti Havlovej kandidatúre bol aj „hon na čarodejnice“, ktorého cielenou obeťou sa stal predseda hnutia HZDS.

  1. Havel bol jediným kandidátom na post prezidenta. Vzhľadom na zákaz majorizácie v SN bez hlasov HZDS a SNS nemohol byť zvolený, a ani nebol. V SĽ a v českej časti SN Havel prešiel, kým v slovenskej časti SN prepadol - získal iba podporu 22 zo 75 slovenských poslancov. V druhom kole, ktoré sa konalo v ten istý deň ako prvé, Havel opäť prešiel v SĽ a v českej časti SN, v slovenskej časti SN získal ešte menšiu podporu ako v prvom kole – iba 18 hlasov. Za celú existenciu Česko-Slovenska sa nikdy nestalo, aby sa nezvolil prezident v prvom kole voľby. Havlovo nezvolenie vyvolalo v Prahe protislovenské demonštrácie pred budovou FZ zamerané najmä proti federálnym poslancom HZDS a SNS. V súvislosti s tým sa sformovala šovinistická organizácia čechoslovakistov „Česká iniciatíva“ požadujúca urýchlené osamostatnenie ČR a zvolenie V. Havla za jej prezidenta. Musím sa priznať, že ciele tejto iniciatívy mi tak trochu imponovali.
  2. Česká reakcia na Deklaráciu o zvrchovanosti SR a Ústavu SR

Medzi udalosti, ktoré významne ovplyvnili politické rokovania o budúcnosti ČSFR, patrilo schválenie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR dňa 17. júla 1992 a následné prijatie Ústavy SR 1. septembra. Krátko po vyhlásení deklarácie ešte v ten istý deň abdikoval prezident V. Havel. Štát tak už natrvalo, až do svojho zániku, zostal bez prezidenta.[10] Prijatie oboch aktov aktívne podporili aj federálni poslanci HZDS a SNS svojou účasťou priamo na rokovaniach SNR, slávnostnom hlasovaní a podpísaní, ako aj verejným podporným vyhlásením.[11]

Na schválenie slovenskej ústavy reagovala časť českých politikov vyhlásením, že Slovensko dobrovoľne vystúpilo z federácie. Agilná v tomto smere bola najmä pravicová ODA, ktorá bola súčasťou českej vládnej koalície. Člen jej vedenia Pavel Bratinka, ktorý mal slovenské korene, vyhlásil: „Až vyjde Ústava SR v Zbierke zákonov, nadobudne účinnosť a tak dôjde de jure k odštiepeniu SR od federácie.“ Bratinka taktiež otvoril otázku nástupníckych práv po Česko-Slovensku a požadoval, aby to bola ČR, ktorá sa stane jeho právnym nástupcom a pokračovateľom, čo sa malo slovenskej strane prípadne kompenzovať „větší štědrostí“ pri majetkovom vyrovnaní.[12] Podobné návrhy síce dobre zneli českým ušiam,[13] avšak boli neprijateľné pre akúkoľvek slovenskú reprezentáciu. Bratinkov návrh nakoniec odmietla aj koaličná ODS.

  1. Neúspešný pokus o ústavný zákon o spôsobe zániku federácie

Čím viac sa blížilo prerokovania návrhu zákona o spôsobe zániku federácie, tým výraznejšie sa vo FZ mobilizovala aj opozícia, ktorá sa pokúšala nájsť nejaké prijateľné východisko pre záchranu štátu. Na rozdiel od ODS/KDS, KDÚ-ČSL alebo SNS, HZDS ponúklo vo svojom volebnom programe viac variantov ako upraviť vzťahy medzi ČR a SR v rámci spoločného štátneho útvaru (napríklad konfederáciu, či úniu), čím získalo sympatie aj v radoch časti opozičných strán, najmä u ČSSD, LSU, HSD-SMS, SDĽ a SDSS. Žiadna z opozičných strán nepodporovala rozdelenie federácie, avšak boli náklonné na zvoľnenie existujúceho štátoprávneho usporiadania smerom k posilneniu kompetencií republikových orgánov. V prípade rozdelenia federácie opozícia vo FZ požadovala, aby sa tak uskutočnilo na základe referenda alebo na základe ratifikačného referenda po prípadnom schválení zákona o zániku federácie.

Jedna zo schôdzok parlamentnej opozície sa uskutočnila dňa 4. augusta 1992, na ktorú pozvala aj čelných zástupcov HZDS – M. Kováča, predsedu FZ, a R. Zelenaya, predsedu SN FZ. Na tomto neformálnom stretnutí zástupcovia HZDS neodmietli myšlienku referenda a česká opozícia zasa prejavila ústretovosť k myšlienke česko-slovenskej únie, ako jednému z variantov volebného programu HZDS na nové štátoprávne usporiadanie Česko–Slovenska. ČSSD ustanovila zvláštnu komisiu odborníkov, ktorá mala po dohode s ostatnými opozičnými stranami a HZDS vypracovať zodpovedajúci projekt. Návrh sa vracal k myšlienke dualizmu podľa rakúsko-uhorského vyrovnania. Zdá sa, že táto myšlienka bola i pre HZDS vcelku sympatická. Hlavným problémom však zostávalo vyriešiť problém samostatnej medzinárodnoprávnej subjektivity pre SR, a to česká opozícia na čele s ČSSD nedokázala.

Odborníci na ústavné a medzinárodné právo sa v zásade zhodovali v tom, že v rámci federácie môže byť i medzinárodnoprávna subjektivita delená. Znamená to, že zatiaľ čo plnohodnotnú medzinárodnoprávnu subjektivitu má federácia ako celok, právo uzatvárať samostatne určité zmluvy, najmä s členskými subjektmi inej federácie, môžu mať i jej členské štáty. Právni odborníci ČSSD teoreticky zvažovali aj špekulatívne možnosti, ako sú napríklad zvláštne zastúpenie SR v OSN, či zriaďovanie akýchsi slovenských záujmových kancelárií, ktoré by však nemali plný diplomatický status. Keď sa však ukázalo, že slovenská strana žiada samostatné diplomatické zastúpenie, pritom nešlo o žiadnu novú požiadavku, česká opozícia rezignovala a vyhlásila, že slovenské požiadavky nie je možné uspokojiť v rámci Česko–Slovenska.

Aj napriek tomu pokračovali vo FZ snahy federálnej opozície o získanie poslaneckého klubu HZDS na svoju stranu. Napríklad v dňoch 21. a 28. septembra 1992 predstavitelia opozície rokovali s M. Kováčom a R. Zelenayom s cieľom zabezpečiť aspoň uskutočnenie referenda o zániku federácie. Pri existencii zákazu majorizácie sa tak pre českú a slovenskú opozíciu otvoril priestor s pomocou HZDS a SDĽ presadiť buď uskutočnenie referenda, alebo zmenu federácie na úniu. Konzultatívne stretnutie k tejto veci sa uskutočnilo aj medzi predsedami strán LSU Františkom Trnkom, ČSSD Jiřím Horákom a SDĽ Petrom Weisom.[14] Pretože ODS okrem HZDS nemala v slovenskej časti SN FZ žiadneho spojenca, nemohla sama presadiť žiadny ústavný zákon.

Návrh ústavného zákona o spôsobe zániku federácie bol zaradený na program 4. spoločnej schôdze SĽ a SN FZ. Návrh zákona vo FZ uviedol podpredseda vlády ČSFR Milan Čič (HZDS) dňa 29. septembra 1992. V rámci rozpravy k návrhu zákona vyjadrili podporu tomuto návrhu české vládne strany, ďalej HZDS a SNS. Poslanecký klub ODS zdôraznil, že ODS pred voľbami vyhlásila, že je za funkčnú federáciu alebo za rozdelenie štátu. Voliči na Slovensku podľa ODS, vo voľbách rozhodli, že si želajú štát rozdeliť, čo je nutné rešpektovať. Klub poukázal i na význam prijatia slovenskej ústavy. Slovenskí a českí opoziční poslanci (KDH, SDĽ, SDSS, MKDH-Spolužitie; ČSSD, LSU, Ľavý blok, SPR-RSČ) návrh odmietli a opäť žiadali referendum.

Jednou z veľkých prekážok pre pokojné a ústavné rozdelenie česko-slovenskej federácie bol ústavný zákon č. 327/1991 Zb., o celoštátnom referende a zákon č. 490/1991 Zb., o spôsobe uskutočnenia referenda. Na elimináciu česko-slovenského referenda, ktoré bolo podľa tohto zákona asymetrické a nevyjadrovalo suverénnu vôľu jednej z republík vystúpiť z federácie, bol preto potrebný nový ústavný zákon. Vykonanie referenda by mohlo predstavovať značné dopady na štátny rozpočet federácie, ale jeho výsledok by nepredurčil žiadne úspešné riešenie otázky štátoprávneho usporiadania spoločného štátu. Preto bolo potrebné rozšíriť referendum aj o iné efektívnejšie varianty ústavného rozdelenia federácie, ktoré by si nevyžadovali prakticky žiadne finančné náklady. Z tohto dôvodu sa pripravil návrh ústavného zákona o spôsobe zániku federácie, ktorý bol predložený federálnou vládou do FZ dňa 3. septembra 1992 (parlamentná tlač 72). Spolu s návrhom zákona bol predložený aj návrh uznesenia SĽ a SN FZ k predkladanému zákonu (parlamentná tlač 99). Samotný text návrhu zákona bol stručný a stanovoval v § 1 celkom štyri možné spôsoby zániku ČSFR:

  • deklaráciou FZ ČSFR, schválenou ústavným zákonom FZ;
  • dohodou oboch národných rad;
  • referendom na základe ústavného zákona FZ alebo ústavného zákona jednej alebo oboch republikových národných rád; a
  • vystúpením jednej z republík z federácie.

V prípade rozdelenia federácie sa podľa § 2 stanú ČR a SR nástupníckymi štátmi ČSFR, pričom buď ústavný zákon FZ alebo dohoda národných rád mali určiť spôsob prechodu práv, povinností a rozdelenia majetku. Podľa § 3 návrhu zákona mali obe republiky získať oprávnenie ešte pred zánikom federácie rokovať o úprave vzájomných vzťahov, spadajúcich zatiaľ do pôsobnosti federácie.

Rozprava o návrhu ústavného zákona prebiehala vo veľmi búrlivej a konfliktnej atmosfére, v atmosfére ostrých súbojov medzi zástancami rozdelenia česko-slovenskej federácie (t. j. poslancami klubov SNS, HZDS, ODS/KDS a KDÚ/ČSL), na jednej strane, a nekompromisnými zástancami zachovania spoločného štátu (ostatnými poslaneckými klubmi), na strane druhej. Oponenti rozdelenia štátu tvrdo a neústupčivo presadzovali najmä inštitút česko-slovenského referenda, podľa nich ako jediného nástroja na základe ktorého sa môže rozdeliť spoločný štát. V tejto rozprave boli veľmi aktívni aj členovia nášho poslaneckého klubu. V mene poslaneckého klubu SNS som vystúpil ako prvý.[15] Vo svojom vystúpení som okrem iného uviedol:

... Návrh zákona o spôsobe zániku ČSFR je skutočne najvýznamnejší dokument, ktorý FZ vo svojej histórii prerokováva. Schválenie tohto zákona dá obom najvyšším republikovým zákonodarným zborom možnosť rozhodnúť o osude česko-slovenského štátu, o budúcom osude našich národov. Samozrejme, túto zákonodarnú možnosť si tiež ponecháva aj FZ.

FZ musí vziať na vedomie, že SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska a Ústavu SR. Ide o právne dokumenty, ktoré boli prijaté v súlade s doterajším právnym stavom a v súlade s medzinárodnými dokumentmi, upravujúcimi právo národov na sebaurčenie. Tieto medzinárodné dokumenty garantuje aj ČSFR, a preto jej vnútroštátne zákony im nemôžu odporovať.

Navrhovaný ústavný zákon nemôže ignorovať to, čo prijala SNR, ale musí z toho vychádzať. V rozpore s tým je návrh § 1 písm. a), ktorý upravuje, že ČSFR zanikne deklaráciou FZ, schválenou ústavným zákonom FZ. Tento spôsob nemá právnu oporu. Deklaráciou je možné čosi deklarovať, a nie o niečom rozhodovať. Táto deklarácia má len politický význam. Mohla by teda konštatovať, deklarovať, že došlo k zániku ČSFR. Nie je dôvod ne jej schvaľovanie ústavným zákonom.

Spôsob zániku, navrhovaný v § 1 písm. c) referendom, vyhláseným ústavným zákonom FZ, odporuje už uvedeným dokumentom. Nepriamo vychádza zo smutne presláveného čechoslovakizmu, teda jedného národa, keď FZ má umožniť obom národom nadiktovať im podmienky, za ktorých môžu rozhodnúť o svojom sebaurčovacom práve. Tieto podmienky, tieto práva prislúchajú len republikám, ich zákonodarné orgány môžu rozhodnúť o potrebe referenda pre tú ktorú republiku, pre ten ktorý národ.

Z tohto dôvodu navrhujem vypustiť dikciu písm. c) v článku 1 ... (Nové) znenie písmena c) bude nasledovné: „Podľa výsledku referenda, vyhláseného na základe ústavného zákona ČNR a ústavného zákona SNR, alebo ...“

... Navrhujeme vložiť ... nový článok 4 ... „Nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona stráca platnosť ústavný zákon č. 327/1991 Zb., o celoštátnom referende a zákon č. 490/1991 Zb., o spôsobe uskutočnenia referenda.“

Tým, čo majú snahu riešiť veci centrálne, by som chcel pripomenúť, že vznik ČSR 28. októbra 1918 bol vyhlásený z Prahy bez akejkoľvek konkrétnej dohody oboch národov. Keď nepočítame ... Pittsburskú dohodu, ktorú nikto nikdy neakceptoval ... Až dva dni po vyhlásení ČSR, teda 30. októbra 1918, stačila dodnes obsahovo celkom neujasnená Martinská deklarácia, oznámená telegramom, aby sa v Prahe zavŕšilo to, čo už bolo Masarykom a Benešom realizované. Ústavnosť takéhoto postupu nikto nespochybňoval.

... Myšlienka vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov bola vo svojej dobe opodstatnenou a príťažlivou a stala sa záchranným pásom pre oba národné celky. V období viac ako sedemdesiatročnej histórie česko-slovenského štátu sa Čechom a Slovákom ... nepodarilo vybudovať pre obe strany vhodný a prijateľný politický a spoločenský systém, vytvoriť podmienky pre rovnoprávne a harmonické spolužitie. Dnes prichádza doba, aby sme konečne natrvalo a kultúrnym spôsobom vyriešili všetky sporné miesta medzi Čechmi a Slovákmi, medzi ČR a SR. Prijatím tohto návrhu zákona (o spôsobe zániku ČSFR) má FZ historickú príležitosť posunúť vzájomné vzťahy medzi oboma národmi a občanmi oboch republík do novej kvality, ktorá zodpovedá našim tradíciám, histórii, kultúrnej i morálnej vyspelosti.

Klub poslancov SNS už v minulom volebnom období na pôde FZ upozorňoval na to, že keď sa chcú Česi a Slováci k sebe viac priblížiť, viac sa chápať a obojstranne výhodne spolupracovať, musia sa rozdeliť do dvoch suverénnych a samostatných národných štátov. Verím, že túto skutočnosť pochopia všetci tí, ktorí sa ťažko zmierujú so zánikom česko-slovenskej federácie. ...

Rozprava pokračovala chaoticky a rýchlo sa menila na divokú vravu a nekontrolované baláchanie, v ktorých padali tvrdé invektívy. Nakoniec hlasovanie o návrhu ústavného zákona o spôsobe zániku česko-slovenskej federácie sa uskutočnilo 1. októbra 1992. Najskôr sa však podľa rokovacieho poriadku hlasovalo o pozmeňujúcom návrhu klubu ČSSD o ratifikačnom referende, ktorý mal podporu iba u opozičných strán. Pozmeňujúci návrh nebol prijatý, čo znamenalo, že opozícia jednotne nepodporí návrh zákona. Pretože pred hlasovaním nedošlo medzi českými a slovenskými vládnymi silami (ODS/KDS a HZDS) ku koordinácii pri získaní podpory pre návrh zákona v opozičnom tábore, návrh pri hlasovaní skutočne prepadol: v SĽ získal 89 hlasov (potrebných bolo 90), v českej časti SN 42 hlasov a v slovenskej časti SN rovnako 42 (v oboch častiach SN bolo potrebných po 45). Návrh ústavného zákona tak nebol prijatý v žiadnej zo snemovní FZ.

  1. Obnovenie vzájomnej dôvery rozhodujúcich politických síl vo FZ

Počas hlasovania o návrhu ústavného zákona o spôsobe zániku federácie došlo k chaotickej situácii, ktorú zinscenovala opozícia. Počet poslancov sa v sále neustále menil, nesúhlasil počet hlasov s počtom prezentovaných poslancov a boli tiež vznesené námietky proti hlasovacej procedúre, pretože vraj niekto z poslancov hlasoval za iného neprítomného poslanca. Túto situáciu využil poslanec ČSSD Miloš Zeman, ktorý si vyžiadal hlasovanie o návrhu na uznesenie o ustanovení komisie na prípravu premeny federácie na česko-slovenskú úniu. ODS tento návrh razantne odmietla a označila ho za absurdný. Podobne postupoval aj klub poslancov SNS. Zeman však oponoval tým, že návrh konzultoval s podpredsedom federálnej vlády Milanom Čičom (HZDS) a ten vraj s ním súhlasil. Na to sa schôdza prerušila a narýchlo zvolané politické grémium FZ malo prediskutovať, či hlasovanie o návrhu ústavného zákona bolo korektné. Išlo o procedurálnu otázku, teda na rozhodnutie stačila prostá väčšina v oboch snemovniach bez uplatnenia princípu zákazu majorizácie v SN. Výsledkom hlasovania bolo odmietnutie nového hlasovania, čo opozícia uvítala. Následne pokračovala prerušená schôdza FZ a hlasovalo sa o Zemanovom návrhu. Výsledok hlasovania, v ktorom sa nemohol uplatniť zákaz majorizácie, bol prekvapujúco prijatý v oboch snemovniach, čo sa všeobecne hodnotilo ako veľké víťazstvo opozície. (V SĽ návrh podporilo 70 poslancov, proti bolo 32 a zdržalo sa 24; v SN bolo za návrh 73, proti 15 a hlasovania sa zdržalo 37.) Okrem opozície Zemanov návrh podporila aj väčšina poslancov HZDS, konkrétne 41 z 57 poslancov. Tí z HZDS, ktorí hlasovali za uznesenie o únii, zdôvodňovali, že únia je tiež súčasťou programu ich hnutia. Následne sa mala k tejto veci zriadiť spoločná komisia SĽ a SN FZ.

Ďalej na rade bolo pokračovanie rokovania (schvaľovanie pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov) k vládnemu návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o česko-slovenskej federácii, v znení neskorších ústavných zákonov, a niektoré ďalšie ústavné zákony (parlamentná tlač 73) a návrh výborov SĽ a SN (parlamentná tlač 100). Išlo najmä o novelizáciu veľkého kompetenčného zákona a Ústavy ČSFR. Predkladaná novela sa začala vo FZ prerokovávať už 30. septembra, ešte pred rozpravou o návrhu ústavného zákona o spôsobe zániku federácie. Pôvodne návrh novely ústavného zákona objasnil v pléne FZ podpredseda vlády M. Čič. Návrh novely vychádzal programového vyhlásenia, v ktorom sa federálna vláda zaviazala pripraviť návrh nového vymedzenia pôsobností medzi federáciou a republikami, a to tak, aby právomoci, ktoré nie je nevyhnutne nutné vykonávať na úrovni federácie, sa preniesli na ČR a SR. Návrh novely tiež riešil zmeny v sústave federálnych ústredných orgánov štátnej správy, v ktorých na čele stál člen federálnej vlády, ako aj samotnú redukciu ich počtu z 13 na 5 (Federálne MF, Federálne MZV, Federálne MO, Federálne MV a Federálne MH). Pôsobnosť rušených ôsmich federálnych ústredných orgánov by mala prejsť čiastočne na uvedené federálne ministerstvá a čiastočne do pôsobnosti republík.

Navrhovaná novelizácia sa dotýkala najmä oblastí zahraničných vecí, strategického plánovania, bankovníctva, zahraničného obchodu, hospodárstva, dopravy, spojov, životného prostredia, práce, sociálnej politiky, štátnej štatistiky, právnej úpravy vlastníctva, podnikania, normalizácie, skúšobníctva, meteorológie a hospodárskej súťaže. Tiež zahrňovala zriaďovanie, postavenie a ostatné pomery ozbrojených bezpečnostných zborov s priamou väzbou na Federálnu bezpečnostnú a informačnú službu, spresnenie kompetencie federácie v oblasti zahraničnej politiky vo svetle medzinárodno-právnych subjektivít republík v budúcnosti a predbežné vypracovávanie medzinárodných hospodárskych zmlúv všeobecnej povahy a menovanie a odvolávanie vedúcich diplomatických misií. V prípade budúceho rozdelenia Štátnej banky česko-slovenskej sa vytvára predpoklad a podmienka na vytvorenie emisných bánk republík. Návrh novely umožnil, aby správne orgány republík neboli vo vzťahu podriadenosti k orgánom federácie. Návrh ďalej predpokladal, že prokuratúra ČSFR a prokuratúry republík by mali byť samostatné uzatvorené systémy bez vertikálnej podriadenosti v niektorých otázkach generálnych prokurátorov republík Generálnemu prokurátorovi ČSFR.

V súvislosti s novelou veľkého kompetenčného zákona sa rovnako navrhla zmena Ústavy ČSFR (ústavný zákon č 100/1968 Zb.). Tá sa dotýka jej článku I., v ktorom sa podľa návrhu novely charakterizuje ČSFR ako federatívny štát, skladajúci sa z ČR a SR.

Rozprava aj k tomuto návrhu novely ústavného zákonu bola napätá, nakoľko znamenal výrazné oklieštenie kompetencií federácie na úkor posilnenia pôsobnosti republík. Podľa tejto novely sa česko-slovenská federácia sa mala stať oveľa voľnejšou, útvarom so silnými konfederatívnymi prvkami. Celý ústavný vývoj ČSFR sa tak opäť nezadržateľne posunul smerom k zániku spoločného federatívneho štátu.

Predložený vládny návrh novely ústavného zákona bol nakoniec v oboch snemovniach FZ schválený. Hlasovania sa zúčastnili všetci prítomní poslanci. V SĽ za návrh hlasovalo 120 poslancov, proti boli 4 a zdržalo sa 11 poslancov. V českej časti SN hlasovalo: za – 48 poslancov, proti – 7 a zdržali sa 14; v slovenskej SN hlasovanie dopadlo nasledovne: za – 57, proti – 5 a zdržal sa – 1.

Novela ústavného zákona obmedzila kompetencie federácie do takej miery, že jej činnosť bola zablokovaná a reálna existencia Česko–Slovenska bola už len formálna. Federálna vláda nemala žiadne možnosti presadiť svoje rozhodnutia, ak s nimi výslovne nesúhlasili česká a slovenská vláda.

Následne ešte v ten deň (8. októbra), v súvislosti s predchádzajúcim schválením ústavného zákona, sa rokovalo a hlasovalo o iniciatíve poslaneckých klubov ODS a HZDS (s podporou SNS), ktorá bola dodatočne zaradená do programu prebiehajúcej spoločnej schôdze snemovní FZ (parlamentná tlač 117). Spomínané kluby predložili na schválenie návrh uznesenia FZ, ktorý obsahoval tento text: „FZ ČSFR žiada vládu ČSFR, aby čo najskôr predložila návrh ústavného zákona o prechode zostávajúcich kompetencií federácie na Českú republiku a Slovenskú republiku k dátumu 31. decembra 1992.“ Návrh uznesenia dal v rozprave o ňom opäť vyniknúť „záchrancom“ federácie. Tí opäť využili príležitosť na prezentáciu svojich (pseudo)argumentov na zastavenie procesu rozpadu štátu, ktoré zúrivo a nespočetnekrát opakovali pri iných príležitostiach. Po ostrej výmene názorov oboch táborov a odmietnutí všetkých pozmeňovacích návrhov opozície plénum FZ schválilo predložený návrhu uznesenia FZ s týmito výsledkami hlasovania. V SĽ hlasovanie prebehlo nasledovne: za – 77, proti – 33, zdržali sa – 15 a jeden poslanec nehlasovali; v SN bolo za – 83 poslancov, proti – 37 a zdržali sa – 8.

Prijatie ústavného zákona o obmedzení kompetencií federácie a ich presun na republiky, ako aj spoločného uznesenia FZ potvrdili obnovenie vzájomnej dôvery medzi poslaneckými klubmi ODS a HZDS, ktorá sa vážne naštrbila podporou viacerých poslancov HZDS Zemanovmu návrhu o česko-slovenskej únii 1. októbra. Eliminovať schválené uznesenie FZ o únii sa podarilo ODS/KDS pomerne jednoducho. Strany českej vládnej koalície, ako i SNS, odmietli vyslať do komisie svojich zástupcov, takže táto komisia sa nikdy nezišla. Navyše na rokovaní ODS a HZDS v Jihlave 6. októbra 1992 došlo k dohode, v ktorej sa obe strany písomne vyslovili proti únii a konfederácii, a zaviazali sa presadzovať rozdelenie ČSFR na dva samostatné štáty na základe ústavného zákona FZ. Obe strany sa dohodli aj na zozname čiastkových zmlúv, na ktorých pracovali už niekoľko mesiacov spoločné odborné komisie. Jihlavské stretnutie tak možno hodnotiť ako ďalší rozhodujúci míľnik na ceste k zániku federácie. České a slovenské profederálne sily už rezignovali na ďalší politický boj vo FZ. Opozícia síce kritizovala politické závery z Jihlavy, ale v skutočnosti sa zmierila s tým, že Česko–Slovensko sa už nedá zachrániť.

Opätovná obnova dôvery a spolupráce medzi ODS a HZDS umožnila vykonať ďalšie kroky vedúce k rozdeleniu Česko–Slovenska. Rozšírené programové vyhlásenie federálnej vlády zo 7. októbra 1992 potvrdilo, že vláda bude pokračovať v zabezpečovaní procesu rozdelenia federácie a pripraví nový návrh ústavného zákona o zániku ČSFR. Dňa 15. októbra predložila federálna vláda poslancom FZ sľúbený program opatrení proti živelnému rozpadu ČSFR. Ten predpokladal zaistenie činnosti vlády do 31. decembra 1992 a súčasne postupný prevod všetkých zostávajúcich právomocí na republiky najneskoršie k tomuto dátumu.

Aby sa kompenzovali možné dôsledky rozdelenia štátu, bolo nutné vopred pripraviť súbor zmluvných dokumentov. Na väčšine zmlúv sa dohodli vlády ČR a SR 10. októbra 1992 v Kolodějoch, ďalšie sa precizovali na Javorine 26. októbra a podpísali 29. októbra 1992. Republikové vlády sa 9. novembra 1992 v Židlochoviciach dohodli na texte zmluvy o dobrom susedstve, priateľských vzťahoch a spolupráci a ďalej podpísali 7 spoločných dokumentov a dohôd.[16]

  1. Ústavný zákon o delení majetku ČSFR

Popri návrhu ústavného zákona o zániku ČSFR vláda pripravovala niekoľko ďalších súvisiacich zákonov, z ktorých osobitnú pozornosť si zaslúži návrh ústavného zákona o delení majetku ČSFR. Pri tvorbe tohto zákona vystúpili na povrch staré spory o tom, kto na koho doplácal a akým spôsobom sa teda má majetok rozdeliť. Jedno však bolo všetkým jasné, ak sa majetok nerozdelí počas existencie federácie, potom sa bude deliť oveľa ťažšie.

O majetkovom vyrovnaní rokovali delegácie českej a slovenskej vlády na Javorine dňa 26. októbra 1992. Obe strany sa dohodli na princípoch delenia federálneho majetku, ktorý v účtovnej hodnote predstavoval asi 475 miliárd korún.[17] Dohody z Javoriny sa inkorporovali do vládneho návrhu ústavného zákona dňa 4. novembra 1992, ktorý vychádzal z kombinácie troch princípov: územného, historického a pomerného. Prvý princíp sa dotýkal nehnuteľného majetku, ktorý prechádzal do vlastníctva tej republiky, na ktorej území sa nachádzal. Ďalšie dva princípy sa dotýkali hnuteľného majetku. Podľa historického princípu mal Česku patriť majetok česko-slovenského štátu, ktorý vznikol pred 28. októbrom 1918, ak pred týmto dátumom patril subjektom nachádzajúcim sa na dnešnom území ČR; podobne majetok, patriaci pred 28. októbrom 1918 subjektom na Slovensku, mal pripadnúť SR. Ostatný hnuteľný majetok sa mal rozdeliť podľa pomerného princípu – podľa pomeru počtu obyvateľstva, t. j. 2 : 1 v prospech ČR.

Návrh ústavného zákona o delení majetku ČSFR (parlamentná tlač 152 a 155) sa zaradil do programu 5. spoločnej schôdze oboch snemovní FZ, ktorá sa začala 3. novembra 1992 a predchádzal neskoršiemu rokovaniu o návrhu ústavného zákona o zániku ČSFR. Poradie prerokovania zákonov sa odôvodnilo tým, že bez rozhodnutia o spoločnom majetku nie je možné rokovať o rozpustení federácie. Na tom istom zasadnutí FZ sa prerokovalo aj nové programové vyhlásenie vlády a opatrenia proti živelnému rozpadu federácie.

Návrh zákona uviedol vo FZ podpredseda vlády ČSFR Rudolf Filkus (HZDS) dňa 12. novembra. Návrh vznikol ako kompromis v úzkej spolupráci všetkých troch vlád, jeho vecný obsah a legislatívne usporiadanie neboli v žiadnom rozpore. Nadväzoval na už vypracovaný a federálnou vládou schválený návrh ústavného zákona o zániku ČSFR. Návrh zákona vytváral ústavný rámec pre delenie majetku federácie medzi jednotlivé republiky v prípade schválenia zákona o zániku federácie. Majetkom ČSFR pre účely tohto zákona sa stali štyri druhy majetku: hnuteľný a nehnuteľný majetok, finančné aktíva a pasíva, menové aktíva a pasíva a rezervy a iné majetkové práva a záväzky ČSFR a štátnych organizácií. Pri delení majetku sa mali uplatniť dva princípy – územný a pomerný 2:1, pričom historický princíp sa mohol uplatniť, iba v prípade potreby, najmä v rámci dohôd medzi ČR a SR, ktoré sa mali uzatvárať neskôr v procese delenia federálneho majetku. Predložený návrh zákona mal blokovať neriadený prechod majetku federácie na republiky, a na druhej strane umožniť riadený prechod majetku v presne vymedzených prípadoch ešte pred zánikom federácie. Umožnil tiež zriadiť komisiu (zloženú paritne z členov menovaných vládami ČR a SR) na dokončenie urovnania nárokov, vzniknutých rozdelením federálneho majetku a teda mala dokončiť urovnanie majetku ČSFR po celú dobu procesu delenia. Podľa predkladateľa návrhu zákona, návrh mal predstavovať významný krok v pokojnom, ústavnom a civilizovanom formovaní nových foriem vzťahov medzi oboma republikami, ktoré by mali byť založené na dobrom susedstve a priateľskej spolupráci.[18]

K hore uvedenému návrhu zákona vystúpilo viacero federálnych poslancov, vrátane členov nášho poslaneckého klubu. Podľa niektorých slovenských poslancov, vykazovaná hodnota federálneho majetku v návrhu zákona bola výrazne podhodnotená.[19] Vo svojom vystúpení za poslanecký klub SNS som upozornil, že

... neveríme, že delenie federálneho majetku bude spravodlivé, ako sa konštatuje v dôvodovej správe. Nie je to možné, pretože spravodlivé delenie majetku sa nikdy nikomu doteraz nepodarilo. Dúfame, že toto rozdelenie spoločného majetku nebude zas tak nespravodlivé pre SR. ... to ukážu dohody medzi ČR a SR, ktoré budú vychádzať z tohto zákona, ako aj iné dohody, ktoré tento zákon priamo nepredpokladá, napríklad ... dohoda o rozdelení majetku ústredného výboru Česko-Slovenského zväzu telesnej výchovy a podobných inštitúcií.

Nechceme komplikovať proces delenia federácie, nechceme komplikovať už tak zložitý život nášho (česko-slovenského) občana, chceme však naplniť náš základný cieľ ... dosiahnuť a budovať samostatnú slovenskú štátnosť. Preto klub poslancov SNS podporí prijatie návrhu ústavného zákona o delení majetku federácie aj napriek výhradám, ktoré k tomuto návrhu zákona máme, hlavne k nevhodne formulovaným článkom šesť, sedem a deväť. ...[20]

Konkrétne pozmeňovacie návrhy či otázky k návrhu zákona (presnejšie k dikcii článkov 2, 3, 6, 7 a 9 ) som predložil vo svojom druhom vystúpení.[21] Návrh ústavného zákona o rozdelení majetku ČSFR sa po búrlivej diskusii schválil 13. novembra 1992. (Za návrh ústavného zákona hlasovalo v SĽ – 103 poslancov, v slovenskej časti SN – 58 a v českej časti SN – 54 poslancov; proti: v SĽ – 4, v SČ SN – 0 a v ČČ SN – 9; zdržali sa hlasovania: v SĽ – 23, v SČ SN – 9, v ČČ SN – 7.) Z pôvodného vládneho návrhu sa nakoniec vypustil historický princíp, z dôvodu vágnosti a relatívne nepatrného podielu na celkovom hnuteľnom majetku federácie. Schválenie návrhu zákona znamenalo, že všetok hnuteľný majetok ČSFR sa mal deliť v pomere 2 : 1, čo sa však úplne nedodržalo. Federálny majetok sa síce nakoniec rozdelil v uvedenom pomere, ale iba ten, ktorý bol účtovne predložený českou stranou.[22]

Schválený návrh ústavného zákona o delení majetku ČSFR medzi ČR a SR a jeho prechode na ČR a SR bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 541/1992.

  1. Ústavný zákon o zániku ČSFR

Mesiac november roku 1992 znamenal vrcholenie zákonodarných aktivít slovenských národných síl vo FZ. Po schválení ústavného zákona o delení majetku federácie sa nezadržateľne približovala dlho očakávaná chvíľa nevídaného historického významu, na ktorú čakala celá slovenská, česká, ale aj svetová verejnosť – či sa nakoniec podarí Čechom a Slovákom dohodnúť na ústavnom, civilizovanom, mierovom a pokojnom spôsobe rozdelenia spoločného štátu – medzinárodne uznávaného a rešpektovaného Česko–Slovenska, pevne ukotveného v medzinárodných vzťahoch. Po dramatickom rozpade Sovietskeho zväzu, ale najmä po tragickom a krvavom rozpade Juhoslávie zvedavosť domácich a zahraničných médií (vrátane americkej CNN) mimoriadne gradovala. Čas sa naplnil, keď FZ pristúpilo k prerokovaniu bodu č. 14 programu 5. spoločnej schôdze SĽ a SN – vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR (parlamentná tlač 132) a návrh ústavno-právnych výborov SĽ a SN (parlamentná tlač 168). Rokovaniu spoločnej schôdzi FZ k tomuto bodu programu, ktoré bolo mimoriadne náročné, predsedal R. Zelenay (HZDS), predseda SN.

Vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR prerokovali všetky tri vlády (federálna i republikové) a odporučili ho na ďalšie ústavné prerokovanie vo FZ. Návrh zákona zdôvodnil v pléne FZ predseda vlády ČSFR Ján Stráský (ODS).[23] Vo svojom úvodnom vystúpení premiér Stráský, okrem iného, poznamenal:

... Tento spôsob zániku ČSFR bude istotne v porovnaní s nepokojnou situáciou a vnútornými spormi vo väčšine postkomunistických štátov vnímaný ostatnými subjektmi medzinárodného práva priaznivo a otvorí nástupníckym štátom priestor pre ďalšie rokovania o pridružení k štátom Európskeho spoločenstva, pokiaľ o to budú mať záujem. ... Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ... odporúčam preto, aby ste predložený vládny návrh schválili a vytvorili tak ústavný rámec pre pokojný a dôstojný zánik ČSFR. A zároveň položili základ pre konštruktívnu a obojstrannú prospešnú spoluprácu ČR a SR v súlade so zmluvami, ktoré sa medzi nimi uzavrú.

Návrh reagoval na dohodu rozhodujúcich politických síl v Česko–Slovensku o zániku česko-slovenskej federácie a na prejavenú vôľu českej a slovenskej reprezentácie utvárať si slobodne a samostatne spôsob a formu svojho štátneho života. Preto bolo potrebné zabezpečiť realizáciu zániku federácie ústavnou cestou nekonfliktne a uprednostniť pri novom štátoprávnom usporiadaní formu dohody nástupníckych subjektov ČR a SR. Popri zásadnom rozhodnutí o stanovení momentu zániku ČSFR o 24. hodine dňa 31. decembra 1992 návrh zákona tiež riešil návrh a otázky zániku štátnych orgánov ČSFR a ozbrojených síl a všetkých druhov ozbrojených bezpečnostných zborov. Spolu so zánikom ČSFR mali zaniknúť aj rozpočtové a príspevkové organizácie napojené na štátny rozpočet federácie a tie štátne organizácie, ktoré boli zriadené zákonom a zabezpečovali úlohy zverené federácii. Vládny návrh zdôrazňoval, že nástupníckymi štátmi česko-slovenskej federácie sú obe republiky. Aby bolo zabezpečené hladké a bezporuchové vykonávanie činností, ktoré doteraz vykonávali štátne orgány federácie, poprípade aby boli zachované niektoré federálne organizácie, ktorých existenciu budú republiky považovať za potrebnú pre zabezpečenie preberaných pôsobností federácie, umožnil vládny návrh, aby ČNR a NR SR mohli ešte pred dňom zániku ČSFR prijímať ústavné a iné zákony, ktoré by tieto otázky upravili.

Stanoviská výborov jednotlivých snemovní FZ prezentovali poslanci L. Voleník (ODS/KDS), ako spravodajca za SĽ, a R. Nemec (HZDS), ako spravodajca za SN. Vo svojom vystúpení, okrem formálnych povinností spravodajcu SĽ, poslanec L. Voleník vyslovil veľmi zaujímavé názory, ktoré odrážajú mimoriadny posun v pohľade mnohých českých poslancov na slovenskú myšlienku vlastnej štátnosti.[24] Povedal, že:

... návrh ústavného zákona ... plne dosahuje intenzitu vierohodného signálu nielen pre generácie budúce a našich potomkov, ale najmä pre okolitý svet, že sme štátom právnym, štátom, ktorý sa snaží stále vyrovnať sa so všetkými problémami dôstojným a kultúrnym spôsobom a ktorý by mohol byť – dovoľujem si povedať – aj určitým svetielkom v tom nesúrodom geopolitickom priestore bývalej postkomunistickej východnej Európy.

... Uvedomil som si v poslednej dobe, že tým, že aj česká strana začala rešpektovať oprávnené záujmy slovenskej strany, došlo k tomu, že niektoré také nedefinovateľné trecie plochy, ktoré tu skutočne boli, a všetci sme ich cítili pod povrchom v uplynulom období medzi slovenskými poslancami a českými poslancami, sa začínajú vytrácať; a sám na vlastnej koži som spoznal aj to, že začíname k sebe hľadať cestu, cestu dôvery a vzájomného porozumenia. Domnievam sa, že to je aj signál do budúcnosti, významný signál, a vedomie, že práve snáď z toho dôvodu, ak dokážeme slušne riešiť otázky spojené s budúcou existenciou tohto štátneho útvaru a jeho právnych nástupcov, je veľmi pravdepodobné, že vzájomne dôveryhodné priateľské vzťahy sa aj v budúcnosti budú prehlbovať.

... tento predložený návrh plne reflektuje emancipačné snahy slovenského národa i pochopenie a ústretové stanovisko českej reprezentácie. ... odrazom toho sú práve včera prijaté uznesenia národných rád oboch republík, ktoré dávajú týmto emancipačným snahám a už fakticky prebiehajúcemu a nezvratnému rozpadu ... punc legality a legitimity nielen z vnútroštátneho pohľadu, ale hlavne z hľadiska medzinárodno-právneho s ohľadom na vážnosť budúcich nástupníckych štátov ČSFR ...

Spravodajca SN poslanec R. Nemec zhrnul výsledky v jednotlivých výboroch ČNR, NR SR, FZ a nakoniec informoval o uznesení pléna ČNR (parlamentná tlač 166) a uznesení pléna NR SR (parlamentná tlač 167) k predloženému návrhu ústavného zákona.[25] Obidve pléna republikových parlamentov vo svojich uzneseniach odporučili FZ prijať návrh ústavného zákona o zániku ČSFR. V ČNR boli výsledky hlasovania o uznesení adresovanom FZ nasledovné: za – 106 poslancov, proti – 76, zdržalo sa – 12 a nehlasovali 2 poslanci. V NR SR hlasovanie o uznesení, v ktorom boli zakomponované aj jej pripomienky (napríklad dotýkajúce sa používania štátnych symbolov federácie po jej rozdelení) prebehlo nasledovne: za – 73 poslancov, proti – 16 a zdržalo sa – 42 poslancov. Na záver svojho vystúpenia R. Nemec uviedol: „ ... Momentálne už nevidím nijaké iné východisko v štátoprávnom usporiadaní, než rozdelenie tejto nefunkčnej federácie pri zachovaní vzájomnej úcty a pochopenia k sebe. Preto považujem prijatie tohto predloženého návrhu zákona o zániku federácie za najlepšiu možnosť pokojného a legálneho rozchodu, čím ukážeme nielen našim občanom, ale aj svetovej verejnosti, že rozdelenie federácie je možné aj kultúrnou cestou, bez hnevu a nenávisti. ...

Obaja spravodajcovia snemovní FZ odporučili plénu prijať predložený návrh ústavného zákona o zániku ČSFR. V rokovacej sále bolo cítiť, že následná rozprava k uvedenému návrhu zákona, bude mať výnimočne ostrý, búrlivý a konfliktný charakter plný hrubých invektív.

Predložený vládny návrh ústavného zákona o zániku ČSFR mal inú filozofiu ako septembrový návrh ústavného zákona o spôsobe zániku federácie a pozostával zo šiestich článkov. Článok 1 jednoducho konštatoval, že uplynutím dňa 31. decembra 1992 zaniká ČSFR. Podľa článku 2 v okamihu zániku zanikajú všetky orgány federácie a organizácie napojené na federáciu. Podľa článku 3 nástupníckymi štátmi sa stávajú ČR a SR. ČNR a NR SR môžu od okamihu schválenia zákona prijímať ústavné zákony na zabezpečenie štátnej správy v doterajšej pôsobnosti federácie s tým, že účinnosť týchto opatrení nastane najskôr dňa 1. januára 1993 (čl. 4). Podľa článku 5 môžu obe republiky za rovnakých podmienok uzatvárať už teraz medzinárodné zmluvy. Článok 6 konštatoval, že účinnosť zákona nastáva dňom vyhlásenia.

Spolu s vládnym návrhom ústavného zákona boli vo FZ predložené tri doplňujúce a pozmeňujúce poslanecké návrhy. Prvý návrh predložil poslanec E. Dufala (LSÚ) a dotýkal sa prechodu federálnych poslancov do národných rád. Druhý podal poslanec I. Fišera (ČSSD) a zahŕňal ratifikačné referendum. Posledný doplňujúci návrh predložil poslanec R. Havlík (SPR-RSČ), ktorý mal upraviť text článku 1 návrhu zákona tak, že „ČSFR zaniká na základe dohody ODS a HZDS“ a „Uplynutím dňa 31. decembra 1992 zanikajú mandáty všetkých poslancov FZ i oboch národných rád“.

Politickému zabezpečeniu priechodnosti návrhu ústavného zákona o zániku federácie sa venovala mimoriadna pozornosť. Z tohto dôvodu sa dňa 14. novembra 1992 stretli v Bratislave zástupcovia parlamentných strán zastúpených vo FZ. ODS, HZDS a SNS navrhli, aby sa zvýšila účasť oboch národných rád na celom procese delenia federácie, pretože mali v národných radách silnejšie politické pozície. 16. novembra 1992 sa stretli v Jihlave komisie oboch národných rád, ktoré predložili návrh uznesenia požadujúce urýchlené schválenie ústavného zákona o zániku česko-slovenskej federácie vo FZ. Návrh zákona bol predložený najskôr obom národným radám, ktoré po jeho prerokovaní dňa 17. novembra 1992 ho odporučili FZ prijať. Navyše NR SR navrhla upraviť text navrhovaného zákona nasledovne: „Ani jedna z republík nesmie v budúcnosti používať štátne symboly súčasnej ČSFR, ani symboly, ktoré by s nimi boli zameniteľné.“ a druhá zmena sa dotýkala článku 5, ktorý sa mal upraviť tak, že obe republiky môžu už teraz uzatvárať zmluvy nielen medzi sebou, ale i s tretími štátmi, avšak s účinnosťou najskôr od 1. januára 1993. Oba návrhy sa zapracovali ústavnoprávnymi výbormi SĽ a SN do záverečného znenia návrhu zákona.

Prerokovanie návrhu ústavného zákona o zániku ČSFR sa vo FZ začalo 18. novembra 1992. O návrhu zákona sa rozpútala ohnivá diskusia a opozícia opäť otvorila otázku referenda. Opozícii bolo jasné, že federáciu už nie je možné zachrániť, avšak odmietali vziať na seba spoluzodpovednosť za túto dejinnú udalosť. V rozvírenej, miestami až rozbesnenej atmosfére, ktorá vládla nielen v samotnom pléne FZ, som vystúpil v mene poslaneckého klubu SNS.[26] Vo svojom vystúpení som uviedol:

... Rozhodujeme o ďalšom osude oboch národov, žijúcich v tomto horúcom stredoeurópskom priestore. Máme výnimočnú historickú príležitosť prezentovať sa pred svetom aj domácou verejnosťou kultivovaným a nadčasovým prístupom pri riešení takých zásadných otázok, ako je konštituovanie dvoch suverénnych národných štátov. Je potrebné si uvedomiť, že v prípade schválenia tohto (návrhu) zákona vytvoríme ojedinelý precedens vo svetovej histórii. Istotne i prítomní historici potvrdia a dajú mi za pravdu, že po prvý raz v dejinách ústavným a dôstojným spôsobom môže dôjsť k plynulému civilizovanému prechodu do novej štátnej kvality. V tejto chvíli nie je rozhodujúce, že práve SNS bola od začiatku iniciátorom myšlienky, ktorá sa prípadným prijatím tohto zákona bude realizovať.

Poslanci klubu SNS už v uplynulom volebnom období ako jediní presadzovali na pôde FZ myšlienku samostatnej slovenskej a českej štátnosti a preto vítajú postup vládnucich politických subjektov federácie, ktoré pochopili, že udržanie doterajšieho neživotaschopného a chorého stavu vyvoláva väčšie problémy pre obidve súčasti federácie, s negatívnymi dôsledkami pre ich občanov, než vytvorenie dvoch samostatných štátnych celkov s vyššou kvalitou vzájomných vzťahov.

Svoje dôvody a argumenty za samostatnú slovenskú štátnosť sme mnohokrát prezentovali v tomto zákonodarnom orgáne, preto ich znova nebudem opakovať. Chápeme aj nostalgiu časti českej a slovenskej verejnosti kvôli zanikajúcej spoločnej štátnosti, ale sme presvedčení, že spolupráca, postavená na jasných pravidlách, sa stane zdravým základom korektných susedských vzťahov oboch nástupníckych štátov. Zákon v predloženej podobe považujeme za prijateľný pre široké politické spektrum, zastúpené v tomto zákonodarnom zbore.

Klub SNS preto jednoznačne predložený návrh ústavného zákona podporí. Nemôžeme však súhlasiť s požiadavkou, ktorá prijatie tohto zákona kategoricky podmieňuje referendom. Procesy, vedúce k rozpadu česko-slovenského štátu, sú už v takom štádiu, že referendum na tomto fakte nič nezmení a na predlžovanie súčasného neurčitého politického a spoločenského stavu dopláca predovšetkým náš (česko-slovenský) občan.

Pokúsme sa zamyslieť nad otázkou, čo môže spôsobiť neprijatie tohto (návrhu) zákona. Podľa nášho názoru by dôsledkom bola hlboká politická, ekonomická a sociálna nestabilita, vyplývajúca z ďalšieho predlžovania štátoprávnych peripetií. Bolo by to zdrojom veľkej nedôvery na medzinárodnej scéne, zdrojom napätia medzi Čechmi, Slovákmi a ostatnými národnostnými menšinami, čo by značne skomplikovalo ďalší politický a hospodársky vývoj oboch republík. Dúfame, že takýto vývoj si nikto z nás prítomných nepraje. ...

V mene poslaneckého klubu na podporu návrhu zákona o zániku federácie vystúpila poslankyňa E. Bellušová.[27] Tá vo svojom krátkom vystúpení upozornila na fakt, že „ ... slovenská politická reprezentácia vyčerpala všetky možnosti v snahe nájsť novú formu spolužitia medzi oboma národy ...“ a poprosila plénum v mene poslancov HZDS o podporu pri hlasovaní o tomto zákone.

Na neustále predkladanú otázku referenda zo strany opozície zaujímavým spôsobom reagoval poslanec KDS P. Pleva: „ ... Ak by sa aj referendum vyslovilo pre Česko–Slovensko, federácia by rovnako zanikla, pretože kompetenčný zákon schválený 8. októbra 1992 už jej neponechával žiadne právomoci. Bola by to len akási konfederácia, čo by bol ale podvod, pretože k niečomu takému nemajú poslanci mandát. ...[28]

V mimoriadne búrlivej celodennej diskusii o návrhu zákona vystúpil aj český premiér a predseda ODS V. Klaus, ktorý využil svoj poslanecký mandát vo FZ. Strana ODS pritom kandidovala aj na Slovensku a neuspela vo voľbách ani do SNR ani do FZ Vo svojom zaujímavom prejave rázne povedal:

... Chcel by som pripomenúť svoj mandát, ktorý chcem pripomenúť aspoň z dvoch hľadísk. ... Myslím, že som bol kandidátom vo voľbách, ktorý dostal v tejto krajine ďaleko, ďaleko viac voličských preferencií, ako ktorýkoľvek iný človek, ktorý sedí v tejto sále. To je bohužiaľ pravda. Druhý mandát, ktorý by som chcel zdôrazniť je ten, že som bol asi jediný z politikov, ktorý pred júnovými voľbami vystupoval v oboch častiach tejto federácie a kto vystupoval pred voľbami nielen v ČR, kde som sa snažil obhajovať spoločný štát, ale vystupoval som na desiatkach zhromaždení a mítingov aj pred slovenskými občanmi na Slovensku. Toto je špeciálny mandát, ktorý mám. Aj tam na Slovensku som sa snažil zo všetkých síl obhájiť spoločný štát. To je významná vec, ktorú si môžem dovoliť povedať.

Je potrebné povedať, aká je realita tejto krajiny. Mám strach, že niektorí tu prítomní to nechcú brať na vedomie. Nechcú si položiť otázku, či sme spoločným štátom fakticky alebo spoločným štátom iba formálne. Ja na tieto otázky musím bohužiaľ odpovedať slovíčkom – nie sme dnes spoločným štátom; a ak sme spoločným štátom tak iba formálne. ... Rozpad spoločného štátu sme prežívali my všetci v tejto krajine celé posledné tri roky. Mnohí z nás si pamätajú na tomto mieste neslávny začiatok týchto debát debatami o pomlčke, ktorá nás, ktorí sme chceli pretrvávať v spoločnom štáte, vydesila prvýkrát. Spomíname na obrovské debaty o kompetenčnom zákone v jeseni 1990. Spomíname na celý rad ďalších vecí, každodenné kompetenčné spory, ktoré sme zažívali my v administratíve, spomíname na tohtoročné voľby. Čiže tento štát už nie je jednotne sa chovajúcim orgánom, jednotne mysliacim orgánom a je to štát, kde chýba spoločná vôľa, aby tento štát bol spoločný. Úvahy o tom, že by niečomu pomohlo referendum, sú úvahy detinské, sú úvahy falošné, sú úvahy zlé. ... Všimnite si tých pánov poslancov, ktorí myšlienku referenda navrhujú, všimnite si tón hlasu, ktorý pritom používajú. To nie je presvedčivý hlas. Oni tomu sami neveria. Oni to iba skúšajú a strieľajú do vzduchu, ale sami tejto myšlienke neveria. Sami neveria, že by bolo možné referendom zmeniť realitu tejto krajiny. Posledné tri roky boli pre nás jedným obrovským referendom, ktoré bohužiaľ rozhodlo o tom, že spoločný štát končí. Ale malé, kratulinké referendum na papieri nemôže zmeniť absolútne nič a všetci zodpovední ľudia vedia, že ak chýba vôľa pre spoločný štát, prvú minútu po skončení referenda by sme boli presne v rovnakej situácii, ako sme dnes. Tento štát by bol neriaditeľný, neovládateľný, chaotický a strhával by nás do hlbín a lákal by nás príliš blízko k tomu, čo vidíme na Balkáne.

... Som presvedčený, že spolužitie Čechov a Slovákov nekončí, že dostáva v danej chvíli práve novú kvalitu a je sa neobávam, že vzťahy Čechov a Slovákov budú horšie, než aké boli v posledných troch rokov. Som naopak presvedčený o tom, že tieto vzťahy budú určite lepšie a séria zmlúv, ktoré česká vláda a ČR pripravuje, budú zárukou toho, aby tieto vzťahy boli mimoriadne dobré, mimoriadne kvalitné a aby to boli vzťahy výnimočné, odlišné ako vzťahy s ďalšími krajinami. Preto sa domnievam, že so zodpovednosťou, ktorú tento orgán má, je potrebné, aby sme za návrh zákona o zániku federácie hlasovali. ...[29]

V rozprave vystúpili mimoriadne aktívne slovenskí vlastenci z poslaneckých klubov SNS a HZDS. Môžem zodpovedne povedať, že okrem mňa z nášho poslaneckého klubu vystúpili skutočne kvalitne a s patričnou údernou argumentáciou všetci jeho členovia (Štefan Paulov, Jozef Šedovič, Peter Švec, Oľga Pavúková, Víťazoslav Moric, Ján Repaský, Kamil Haťapka, Marcel Mihalik, Ján Mihálik, Emil Spišák, Miro Michalec, Peter Socha, Peter Krivda a Ivan Gondáš).

Počas hlasovania o návrhu ústavného zákona nebol prijatý žiadny z pozmeňujúcich návrhov a, ako sa ukázalo neskoršie, bol to aj dôvod, prečo sa návrh zákona ako celok nakoniec neschválil. V SĽ získal podporu až 100 poslancov (pričom postačovalo len 90), proti bolo 29 poslancov a zdržalo sa 15. Zákon prešiel aj v českej časti SN, kde získal 46 hlasov (postačovalo pritom 45) proti bolo 27 a nezdržal sa nikto. Neprešiel však v slovenskej časti SN, kde získal podporu iba 42 poslancov (a nie požadovaných minimálne 45), proti bolo18 poslancov a zdržalo sa 11. Iba poslanci HZDS, SNS, ODS/KDS a KDU-ČSL hlasovali jednotne za návrh zákona.

Nastala tak patová situácia, keď návrh zákona prešiel iba v jednej zo snemovní FZ. Podľa rokovacieho poriadku FZ sa takýto prípad mohol riešiť iba dohodovacím konaním. Za týmto účelom sa mal ustanoviť tzv. dohodovací výbor pozostávajúci z 12 členov, po šiestich za každú snemovňu. Tesne predtým, ako som sa chystal nahlásiť nášho zástupcu do dohodovacieho výboru, prišiel ku mne, ako predsedovi klubu, náš kolega V. Moric a vzrušene mi hovorí: „Palo, chcem byť za SNS v dohodovacom výbore FZ. Na túto chvíľu, na túto situáciu som čakal celý život. Ak Ti to nestačí, kľaknem si tu (v rokovacej sále FZ) pred Teba a budem prosiť.“ Videl som, že tento krát bol výnimočne úprimný, hoci sa musím priznať, že o jeho úprimnosti som dosť často býval na pochybách. Hovorím mu: „ Nerob hlúposti, Slávo. Dobre, budeš našim zástupcom v dohodovacom výbore. Vo výbore musíš presadzovať našu národnú líniu, našu vôľu a nesmieš v žiadnom prípade ustúpiť z našich pozícií!

Každá z parlamentných strán, okrem z KDS, delegovala do výboru po jednom poslancovi. Neskoršie však z výboru odstúpil zástupca poslaneckého klubu MKDH-Spolužitie, nakoľko táto parlamentná strana sa nechcela angažovať vo veci zániku federácie. Náhradníkom sa stal ďalší poslanec z KDU-ČSL, čím táto strana mala vo výbore dvoch zástupcov. Na operatívne zvolanom rokovaní poslaneckých klubov som nahlásil V. Morica za člena dohodovacieho výboru za SNS. Zároveň so poznamenal, že v danej situácii, ktorá vládla vo FZ, by bolo vhodné, ak by sa predsedom dohodovacieho výboru stal práve zástupca SNS, voči čomu neboli vznesené výhrady. Aj ostatné poslanecké kluby navrhli svojich zástupcov do výboru, ktorých následne schválilo plénum FZ. Za svojho predsedu si dohodovací výbor zvolil práve poslanca SNS V. Morica.

Rokovanie FZ pokračovalo v stredu 25. novembra 1992, na ktorom dohodovací výbor preložil dva návrhy na riešenie patovej situácie. Prvým bol návrh, aby sa po zániku federácie poslanci FZ stali poslancami národných rád. Druhý návrh sa dotýkal modifikovaného znenia pôvodne predkladaného ratifikačného referenda, podľa ktorého mal ústavný zákon o zániku ČSFR nadobudnúť platnosť až po ratifikačnom referende v každej republike, alebo po schválení ústavnými zákonmi národných rád. Teda existoval aj variant, keď sa v jednej republike mohlo konať referendum a v druhej republike by bol zákon o zániku federácie potvrdený ústavným zákonom národnej rady. Spôsob ratifikácie zákona o zániku ČSFR v príslušnej republike mal stanoviť zákon jej národnej rady.

Hlasovanie o oboch návrhoch dohodovacieho výboru ako o jednom celku sa uskutočnilo ešte v ten istý deň, avšak nezískali podporu v oboch snemovniach. Tesne pred záverečným hlasovaním o návrhu ústavného zákona požiadali poslanci SDSS o prerušenie rokovania, počas ktorého došlo k rozhodujúcej porade predsedov poslaneckých klubov. Vládna koalícia (HZDS, ODS/KDS a KDÚ-ČSL) v spolupráci so SNS vyvinula mimoriadnu iniciatívu na získanie podpory niekoľkých opozičných poslancov, najmä z klubov LSU, SDĽ a SDSS. Podmienkou zo strany niektorých opozičných poslancov bola však zmena textu zákona, ktorá sa týkala transformácie poslancov FZ. Vládna koalícia nakoniec súhlasila s uvedenou zmenou v návrhu zákona. Asi o hodinu (t. j. o 13.20 hod.) pokračovala prerušená schôdza FZ a pristúpilo sa k hlasovaniu o návrhu zákona ako celku. Tentoraz hlasovanie prebehlo v oboch snemovniach úspešne a návrh ústavného zákona bol prijatý. (V sále FZ nastal obrovský hluk a potlesk.)

Výsledky hlasovania boli nasledovné. V SĽ zo 144 prítomných poslancov hlasovalo za – 92, proti – 16, hlasovania sa zdržalo – 28 poslancov a 2 poslanci nehlasovali. V českej časti SN zo 72 prítomných poslancov hlasovalo za – 45, proti – 7, hlasovania sa zdržali – 11 a 9 poslancov nehlasovalo. V slovenskej časti SN z prítomných 72 poslancov hlasovalo za – 46 , proti – 7, hlasovania sa zdržali – 16 a 3 poslanci nehlasovali.

 Podľa straníckej príslušnosti za návrh ústavného zákona hlasovalo 83 poslancov ODS/KDS (2 boli neprítomní), 56 poslancov HZDS (1 bol neprítomný), 15 poslancov SNS, 13 poslancov KDU-ČSL, 5 poslancov LSU, 3 poslanci SDSS, 2 poslanci SDĽ, 2 poslanci ČSSD a 4 nezávislí poslanci. Zákon nepodporil žiadny z poslancov KDH (14 poslanci), MKDH-Spolužitie (12), Levého bloku (34) a SPR-RSČ (10), ďalej 21 poslancov SDĽ, 7 poslancov LSÚ, 14 poslancov ČSSD a 2 poslanci SDSS.

Po oficiálnom oznámení výsledkov hlasovania sa v pléne FZ strhli búrlivé ovácie. Pri tejto príležitosti som oslovil a poprosil členov nášho poslaneckého klubu SNS, aby sme sa zhromaždili vo vstupnej hale budovy FZ. Pred bustou M. R. Štefánika sme roztiahli slovenskú zástavu a na počesť práve schváleného ústavného zákona sme zaspievali slovenskú hymnickú pieseň „Hej, Slováci,...“. Naše vystúpenie vyvolalo mimoriadnu pozornosť všetkých prítomných vo FZ, vrátane všetkých českých a zahraničných médií. 25. november 1992 sa tak stal nezabudnuteľným a slávnym slovenským momentom na federálnej pôde, ktorý deklaroval historické víťazstvo myšlienky o nezávislej slovenskej štátnosti, ktorú ako prvá v tomto orgáne nastolila SNS, a to hneď po parlamentných voľbách už v júni 1990. Následne nás všetkých prekvapil svojou vlastnou iniciatívou K. Haťapka, ktorý osobne hovoril s V. Klausom a ponúkol mu čestné členstvo v SNS za pomoc na ceste k slovenskej samostatnosti. Ten samozrejme ponuku neprijal, nezabudol však poďakovať za neočakávané prekvapenie.

Schválený návrh ústavného zákona o zániku ČSFR bol publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 542/1992.

  1. Záver

Akousi labuťou piesňou po prijatom zákone o zániku ČSFR sa stali 6. a 7. spoločná schôdza snemovní FZ, na ktorých sa vykonali posledné legislatívne kroky súvisiace s rozdelením česko-slovenskej federácie. FZ schválilo zákony, ktorými sa zrušili všetky česko-slovenské inštitúcie a vykonalo viacero medzinárodných aktivít s cieľom, aby svet prijal obe republiky ako nástupnícke štáty zanikajúcej ČSFR.

Ak si uvedomíme, že pri rozpade štátov a vzniku nových štátov spravidla medzi nimi nastáva najskôr bezprávny stav, potom na nový systém česko-slovenských zmlúv a dohôd z jesene 1992 sa treba pozerať ako na nepochybne veľké a úspešné dielo odzrkadľujúce politickú vyspelosť slovenského a českého národa. Nedostatky, ktoré sa ukázali pri ich aplikácii, si vyžiadali neskoršie nové úpravy. Praktické problémy spojené s rozdelením federácie sa však riešili až po 1. januári 1993 ďalšími zmluvami a dohodami.

Myšlienku rozpadu ČSFR pôvodne neprijímali mocnosti, ani okolité štáty s mimoriadnym nadšením. Hlavným dôvodom bola zložitá a napätá situácia vo východnej Európe, najmä v bývalej Juhoslávii. Nie zanedbateľným faktom boli aj menšinové problémy v niektorých štátoch Európskej únie napríklad v Španielsku (Baskovia), vo Francúzsku (Korzičania), v Spojenom kráľovstve (Severní Íri a Škóti) alebo v Belgicku (Valóni). Avšak dohodu oboch národov o ústavnom, civilizovanom a pokojnom rozdelení spoločného štátu svet nakoniec prijal s veľkým pochopením a uznaním. Väčšina štátov vopred vyjadrila ochotu obe republiky po ich osamostatnení medzinárodne uznať. Po 1. januári 1993 tak učinili všetky štáty sveta vrátane OSN.

Celé obdobie po januári 1993 ukázalo, že rozdelenie česko-slovenskej federácie bolo správnym historickým aktom. Potvrdzujú to aj nadštandardné vzťahy medzi českým a slovenským národom, ktorých súčasnú hodnotu a kvalitu by bývalá federácia nikdy nedokázala zabezpečiť.[30]

Doc. Ing. Pavol H r i v í k, CSc. 

 

LITERATÚRA:

1 DIMUN, P. – HAMERSKÝ, J.: 10 let na straně svobody. Kronika ODA z let 1989 –

  1. Brno : Bachant 1999.

2 FZ: Správa o 9. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR

(stenografický záznam), VI. volebné obdobie, december 1990.

3 FZ: Správa o 22. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR

(stenografický záznam), VI. volebné obdobie, apríl 1992.

4 FZ: Správa o 2. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR

(stenografický záznam), VII. volebné obdobie, júl 1992.

5 FZ: Správa o 4. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR

(stenografický záznam), VII. volebné obdobie, september 1992.

6 FZ: Správa o 5. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR

(stenografický záznam), november 1992.

7 HRIVÍK, P.: Rozhodujúce momenty v procese zániku ČSFR. In: Zborník z vedeckej

konferencie s medzinárodnou účasťou „Od federácie k samostatnosti Slovenskej

republiky a jej rozvoj“, Topoľčianky, 28. – 29. apríla 2005. Bratislava :

Procom, s. r. o., 2005. s. 262-276.

8 HÚSKA, A. M.: Svedectvo o štátotvornom príbehu. Bratislava : SCM, s.r.o., 2007.

9 CHOVANEC, J.: Slovenská republika – budovanie suverénneho štátu. Bratislava :

Procom, s. r. o., 2001.

10 PACNER, K.: Osudové okamžiky Československa. Praha 1997.

11 RYCHLÍK, J.: Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989 –1992.

Bratislava : Academic Electronic Press, s. r. o., 2002.

12 WOLF, K.: Podruhé a naposled aneb mírové dělení Československa. Praha : G plus G,

1998.

 

 

Poznámky:

[1] Správa o 9. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam),

  1. 12. 1990. s. 903-916.

[2] Tamtiež, 1288-1289.

[3] Podrobnejšie o priebehu rozpravy k návrhu veľkého kompetenčného zákona pozri Správu o 9. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam), 10. 12. 1990. s. 916-1289.

 

[4] Tamtiež, s. 1225, 1289.

[5] Správa o 22. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam),

  1. 4. 1992. s. 1002-1008.

[6] Tamtiež, s. 1156-1158.

[7] Správa o 2. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam),

  1. 7. 1992. s. 105.

[8] Tamtiež, s. 106-107.

[9] Tamtiež, s. 127-129.

[10] Ani nasledujúce voľby prezidenta (16. júla a 24. septembra 1992) neviedli k zvoleniu prezidenta,  pretože žiadna z rozhodujúcich strán, vrátane ODS, už nenavrhla svojho kandidáta.

[11] Bližšie o Deklarácii SNR o zvrchovanosti SR a o Ústave SR pozri napríklad Chovanec, J.:  Slovenská republika – budovanie suverénneho štátu. Bratislava : Procom, s. r. o., 2001. s. 48-52.

[12] Dimun, P. – Hamerský, J.: 10 let na straně svobody. Kronika ODA z let 1989 – 1999. Brno : Bachant 1999.

  1. 51.

[13]  Podobný návrh, aby sa Česká republika stala jediný nástupcom Česko–Slovenska, bol obsiahnutý    i vo vyhlásení časti českých spisovateľov a intelektuálov Úleva z rozhodnutí.

 

[14]  Bližšie pozri Pacner, K.: Osudové okamžiky Československa. Praha 1997. s. 664.

[15] Správa o 4. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam),

  1. 9. 1992. s. 454-458.

[16] Bližšie o podpísaných spoločných dokumentoch pozri napríklad Rychlík, J.: Rozpad Československa. Česko-slovenské vztahy 1989 –1992. Bratislava : Academic Electronic Press,    s. r. o., 2002. s. 312-320.

[17] Účtovnú hodnotu federálneho majetku vo výške 475 miliárd Kčs zverejnil denník Lidové noviny 29.  mája 2001, pričom pripustil možnú odchýlku 10 %. Niektoré neoficiálne zdroje uvádzali hodnotu dokonca 1000 miliárd Kčs – pozri napríklad Wolf, K.: Podruhé a naposled aneb mírové dělení Československa. Praha : G plus G 1998. s. 99.

[18] Správa o 5. spoločnej schôdzi Snemovne ľudu a Snemovne národov FZ ČSFR (stenografický záznam),

  1. 11. 1992. s. 470-476.

[19] Tamtiež, s. 521-522.

[20] Tamtiež, s. 516-517.

[21] Tamtiež, s. 544-546.

[22] Bližšie pozri Húska, A. M.: Svedectvo o štátotvornom príbehu. Bratislava : SCM, s.r.o., 2007. s. 122-129.

[23] Tamtiež, 18. novembra 1992, s. 673-676.

[24] Tamtiež, s. 677-691.

[25] Tamtiež, s. 691-694.

[26] Tamtiež, s. 741-743.

[27] Tamtiež, s. 750-751.

[28] Tamtiež, s. 796-798.

[29] Tamtiež, s. 861-864.

 

[30] Hrivík, P.: Rozhodujúce momenty v procese zániku ČSFR. In: Zborník z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou „Od federácie k samostatnosti Slovenskej republiky a jej rozvoj“, Topoľčianky, 

  1. – 29. apríla 2005. Bratislava : Procom, s. r. o., 2005. s. 275-276.

 

COVID-19 - Slovensko - aktuálny stav

Informáciu o mieste a počte chorých získate pohybom kurzoru myši.


ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Otvorený list predsedovi vlády SR

Vážený pán predseda vlády Mgr. Igor Matovič,

obaja sme ekonómovia. Preto očakávam, že máte skúšku buď z Teórie štatistiky, alebo z Matematickej štatistiky.

Slovenskí europoslanci za SMER hlasovali v EÚ proti Maďarsku

Doma hrdo, v Bruseli so stiahnutým chvostom? Ficovi europoslanci obhajujú hlasovanie proti Orbánovi

ĽS Naše Slovensko chce právnou normou sprehľadniť štruktúru a činnosť neziskoviek

ĽS Naše Slovensko chce právnou normou sprehľadniť štruktúru a činnosť neziskoviek, ktoré sú akýmkoľvek spôsobom napojené na financie zo zahraničia.

Vedecký časopis spochybnil efektívnosť vakcín

Britský medicínsky žurnál publikoval článok na základe dnes známych podrobnejších dát – konkrétne ide o 400 stranové zhrnutie údajov, ktoré je dostupné vo forme viacerých správ/reportov americkej liekovej agentúry FDA prezentovaných pred núdzovým schválením oboch mRNA vakcín.

 
Odber noviniek na stránke