Zlato ako univerzálne platidlo a depozit

Už niekoľko týždňov sa u nás pretriasa problém nášho zlata.  A pamätám sa dobre aj na problémy so stanovením výmenného kurzu slovenskej koruny a eura (30,1260 : 1),  vrátim sa do hlbšej minulosti.

História v Európe: vedecký prístup

Koperník, ktorého poznáme ako kritika Ptolemaia,  sa totiž priam znamenite uplatnil pri riešení problému obehu mincí.  Praktické problémy obehu peňazí rozoberá vo svojich viacerých dielach, napr. Traktát o minciach. Zásadné však bolo jeho dielo  Rozprava o razení mince (De monete cudende ratio). Toto dielo z roku 1528 obsahuje základné tézy  Koperníkovej ekonomickej analýzy obehu peňazí, ako aj zásady návrhu mincovej reformy.

Problematika pruskej mince bola neobyčajne zložitá a zároveň neobyčajne závažná. V obehu totiž bolo mnoho rôznych druhov mincí. V Kráľovskom Prusku mali právo raziť a razili rôzne mince tri mestá, Gdansk, Toruň a Elbag. Krížiaci mali mincovňu  a razili vlastné mince v Královci. Vo vnútornom obehu boli ďalej poľské kráľovské mince, mince litovské, uhorské a české. Rôzne druhy mincí mali rôznu hodnotu, a preto bolo ťažké v praxi stanoviť , v akom pomere  sa môžu vymieňať. Najkvalitnejšou mincou  bol červený uhorský dukát. Kráľovské Prusko vzhľadom na rastúcu účasť kupeckého patriarchátu na medzinárodnom obchode  malo veľký záujem na tom, aby boli razené čo najkvalitnejšie druhy mincí. Takýto záujem nemal v rovnakej miere poľský kráľ, a preto poľské kráľovské mince sa pomerne rýchlo znehodnocovali (polgroš Kazimíra IV. Jagellonského  mal v roku 1456 1,184 g striebra, v roku 1492 už len 0,689 g striebra). Úplne ho nemali  krížiaci, a práve od nich sa do obehu dostávali veľmi zlé mince  zvlášť v rokoch  vojny 1520-1521. Koperník zistil , že pri takýchto pomeroch  sú dobré mince  z obehu neustále vytlačované mincami zlými, čo poškodzuje obchod a aj výrobu. Ale to vedel každý kupec, lebo ho to denne stretalo, postihovalo. Koperník to vyjadril v presnej definícii, ktorú vlastne zopakoval aj Angličan Gresham.

V dejinách politickej ekonómie sa táto definícia nazýva Koperníkov a Greshamov zákon.

Koperník nebol zástancom nominalistickej teórie. Podľa nej bola hodnota mince nominálne stanovená mincovňou razeným znakom, ktorý nebol vo vzťahu k zrnu drahého kovu, ale bol nezávisle na ňom určený rozhodnutím toho, kto mal právo raziť mince. Koperník bol substancionalistom,  a to, že hodnota mince má byť určená zrnom, množstvom v nej obsiahnutého kovu. Len taká minca môže byť podľa Koperníka mierou hodnoty tovaru vo vnútornom aj zahraničnom obchode, v hospodárstve s prehlbujúcimi sa trhovými vzťahmi. Mincovým znakom vyjadrená nominálne hodnota mince má byť podľa Koperníka  súčinom reálnej hodnoty zrna a výrobných (mincovných) nákladov, ktoré však nemajú byť väčšie ako 8 % tejto nominálnej hodnoty. Výroba iba dotvára hodnotu mince. Náklady na razbu  mincí boli podľa Koperníka objektívnou veličinou, na ktorú „dominus“, ten, kto mal právo raziť mince, nemal mať žiadny vplyv, rovnako ako ho nemal mať na stanovenie nominálnej hodnoty mince. Koperník teda kategoricky vystupoval proti tomu, aby právo raziť mince bolo pre kohokoľvek , či pre kráľa, stavy, mestá, veľmajstra či iného „pána“,  zdrojom príjmu lebo taký príjem ochudobňuje ako štátnu pokladňu, tak aj všetkých tých, kto sa na obchode podieľajú. Z týchto zásad potom vyplynuli zásady návrhu mincovnej reformy.

Podľa Koperníka musí byť taká reforma po vyjasnení sporných otázok jednomyseľne prijatá „poprednými obyvateľmi“, to jest kráľom i stavovskými zhromaždeniami. Razenie mincí bolo potrebné, podľa Koperníka, v Prusku centralizovať do jedinej mincovne, v ktorej kráľovská moc má dohliadať na to, aby bola stále razená minca dohodnutej kvality. On riešil aj problém stiahnutia opotrebených mincí. Ale požadoval aj, aby nová pruská minca, jednotná pre celé Prusko, nutne bol svojou hodnotou  určená vo vzťahu k poľskej minci tak, aby sa dali vzájomne vymieňať. Základom pre presné stanovenie hodnoty  poľskej aj pruskej mince sa podľa Koperníka mala stať  najkvalitnejšia a najhodnotnejšia minca dovtedajšieho obehu , za ktorú pokladal červený uhorský zlatý dukát razený zo slovenského zlata. Vymeniteľnosťou  pruských a poľských mincí mali byť podľa Koperníka  prehĺbené hospodárske základy zvrchovanosti poľského kráľa nad Pruskom, pričom panovník mal byť garantom stability novej meny.

Podľa Koperníka „hlavne rozkvitajú tie krajiny, ktoré majú  dobrú mincu, upadajú  a hynú zasa  tie, ktoré používajú mince zlé…“ Prusko teda rozkvitalo pokiaľ malo dobrú mincu, „akonáhle sa hodnota mince zo dňa na deň stále viac zmenšovala, upadala aj otčina a tým, ako aj inými pohromami, sa dostávala do záhuby…“. Podľa Koperníka „tam, kde je dobrá minca, rozkvitá aj umenie, remeslo a všetkého čo je dostatok, a tam, kde je zlá minca, pre lenivosť a nečinnosť umenia a vedy  upadajú a všetkého je nedostatok“.

Oboznámiac sa s dielom Kopernika, moji doktorandi získali nezdolateľnú túžbu konfrontovať aj novodobé poznatky s realitou, keď sme získali novú menu, euro. Žiaľ, nedopracovali sa k známej hodnote 1 : 30,1260. Nemali ekonómovia EÚ tak dôkladne, vedecky erudovane ako Kopernik, zdôvodniť výmenný kurz slovenskej koruny?

Vo svetle týchto poznatkov, nemôžem nenapísať ešte aj zovšeobecňujúce konštatovania ekonomických faktov.

Funkcie zlata v ekonomike

Jednou zo základných úloh zlata historicky v ekonomike bola funkcia akéhosi univerzálneho platidla.

Tzv. zlatý štandard bol jedným z najdôležitejších systémov menových kurzov v dejinách. Používal sa v najčistejšej forme koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Väčšina krajín definovala svoje meny vo fixnom množstve zlata, ktorý predstavujú. O hodnote mince rozhodovala teda jej hmotnosť. Teoreticky ktokoľvek mohol mincu roztaviť a predávať ako kov za bežnú cenu zlata. V týchto podmienkach mali teda všetky štáty navzájom fixné kurzy meny, ktoré boli určené zlatým obsahom mincí. Pretože však zlato nie je vhodné na veľké množstvo priamych platieb, štáty vydávali aj papierové certifikáty, ktoré boli za zlato vymeniteľné. Pozostatkom z tej doby je nápis na bankovkách, ktorý hovorí o tom, že bankovka je krytá zlatom a ostatnými aktívami príslušnej centrálnej štátnej banky. Zlato tvorilo dôležitú súčasť ponuky peňazí – priamo ako platidlo, alebo nepriamo ako krytie papierových peňazí.


Zlato, ako významný indikátor meny

V prípade, ak sa zvýšil vývoz zlata z niektorej krajiny, prejavilo sa to najmä poklesom množstva peňazí v obehu. Tento systém sa neskôr nahradil systémom pružných, flexibilných  menových výmenných kurzov, kde sú výmenné hodnoty stanovené trhovými silami ponuky a dopytu tovarov a služieb. Štáty upustili od tvrdenia, že ich meny sú voľne vymeniteľné za zlato. Napriek tomu je zlato a jeho cena významným indikátorom hodnoty meny a objavujú sa hlasy, že by sa malo viac používať v medzinárodnom menovom systéme. Mnohí ľudia majú tendenciu ukladať svoje voľné finančné prostriedky do zlata, pretože sa obávajú inflácie, prípadne iného znehodnotenia domácej meny. Oficiálne zlaté rezervy sú, mali by byť súčasťou rezerv štátov, ktoré ich v prípade potreby a ťažkostí v platobnej bilancii predávajú alebo dávajú do zálohy.

Oddelenie obchodných bánk od investičných

V tejto spojitosti nemôžem nespomenúť aj tieto fakty. Ako je dobre známe, v USA bol schválený Glass-Steaglov zákon, ktorý zaviedol oddelenie obchodných bánk od investičných bánk. Nie všetci ekonómovia s ním súhlasili. Aj prezident USA B. Clinton v roku 1999 verejne prehlásil, že Glass-Steaglov zákon už nie je vhodným nástrojom. Avšak ekonómovia i občania poznajú aj pojem investičné zato. Pojem u nás začali používať médiá, keď sa objavili hlasy za návrat nášho zlata z Bank of England. Ide o nový ekonomický pojem, ktorého obsah nie je bežnému občanovi zrejmý. Máme vraj byť spokojní, že nám naše zlato v Bank of England ročne prináša úroky. Možno sa aj občan stretol s požiadavkou aby investoval do zlatých tehličiek. Pracovník banky, finančný expert ho mohol nahovárať argumentom, že investovanie do zlata má niekoľko predností. Predovšetkým vraj zabezpečuje jeho stabilitu, a to zvlášť z dlhodobého pohľadu, pretože cena zlata je stabilná. Vlastnením zlata vraj človek zabezpečí konštantnú hodnotu svojich peňazí a majetku a to aj v budúcnosti, a to bez ohľadu na politické a ekonomické okolnosti.  Finanční experti odporúčajú, aby človek mal 5 – 10 % v zlate. Ale veľkou výhodou zlata je v jeho likvidite, čo znamená jeho schopnosť zmeny na hotovosť a to v reálnom čase. Hlavnou prednosťou zlata je to, že hodnota zlata sa uznáva na celom svete. Zlato zmeniť na peniaze môžete kdekoľvek. Teda človek je nezávislý. Nediskutovateľnou výhodou zlata je aj to, že keď si človek kúpi investičné zlato, kov sa vyčleňuje z dane z pridanej hodnoty.

Záverom

 Ak sa má občan zabezpečiť zlatom, nemá to robiť aj ekonomika?

Vzhľadom na Brexit a dôsledné vnímanie vlastných záujmov a dôsledným rešpektovaním  perspektívnych záujmov našej štátnosti by sme mali očakávať nielen od našich vládnych ekonómov vyprofilovanie našej ekonomickej politiky aj v oblasti hospodárenia so zlatom.

Teraz možno čitateľ pocítil význam mojej požiadavky, aby minister financií a guvernér národnej banky mali PhD. z odboru financií či bankovníctva, ktorou som ukončil minulú úvahu.

Prof. Jaroslav Husár

zdroj: http://narodohospodari.sk/zlato-ako-univerzalne-platidlo-a-depozit/

• Predch.
• Nasl.