Ako to mám prijať
Iste nie iba ja som dostal v posledných dňoch najmenej dva maily.Prvý uvádza takéto fakty: „M. Kočner už na tlačovke 27.5.2016 pre RTVS, JOJ, MARKÍZU a TA 3, verejne odkryl špinavosti Borisa Kollára! Šírte, aby tento národ vedel, že komu ste dali svoje hlasy, vďaka čomu taký zločinec sa nielenže dostal do parlamentu za nášho zástupcu, ale smeruje dokonca nie len do vlády SR, ale aj na kreslo predsedu NR SR! Týmto sa zároveň preukázalo, že RTVS, JOJ, MARKÍZA a TA3, už od 27.5.2016 evidentne dostatočne nezverejnili tak závažné obvinenia konkrétnych oligarchov, a doposiaľ mlčia! Kde bol a sú orgány činné v trestnom konaní, že taktiež doposiaľ nekonali a mlčia. Zverejnený záznam z uvedenej tlačovky M. Kočnera odporúčam vzhliadnuť až do konca, nakoľko až neskôr odhaľuje neuveriteľné informácie o B. Kollárovi, ale okrem iného aj v súvislosti s Matovičom!“ A druhý zasa tieto: „Keď Richard Sulík končil vo funkcii riaditeľa mestského podniku Odvoz a likvidácia odpadu (OLO), sám sebe priklepol odmenu vo výške pol milióna korún. V roku 2006 napísal riaditeľ OLO Sulík List vedúcej personálneho a mzdového oddelenia firmy, aby mu vyplatila ako odmenu päťnásobok jeho mesačnej mzdy. Keďže Sulík zarábal kráľovských 100 tisíc korún, jeho odmena činila rovných 500 tisíc korún, teda 16 597 eur. Liberál, ktorý hlása zásadu slobodného trhu, si z verejných zdrojov uchmatol nielen 3 milióny eur za pozemky z mestského podniku, ešte si k tomu nadelil kráľovský zlatý padák. Keď sa takto doja mestské podniky, je ľahké byť liberálom a poúčať ľudí o sile neviditeľnej ruky trhu. Najmä ak tá Sulíkova ruka vie, ako vytiahnuť peniaze z našej spoločnej kasy“. Oba dokazujú, že ide prinajmenej o nečinnosť príslušných orgánov. Mňa to však prinútilo vidieť tieto fakty v širšej súvislosti, a to v prvom rade v dôsledku nedávno skončených volieb, keďže obaja sa stanú čelným predstaviteľmi. Obaja sa snažili v TV, ako hovoria Češi, „z prekerní situace“ vy viniť. A to ma iniciovalo k nadpisu úvahy. Ba hľadať, čo je prapríčinou našich bolestí?
Predovšetkým si čitateľovi si dovolím pripomenúť nášho velikána Janka Jesenského, najskôr básňou:
Vladári
zlodeji dostali sa do domu.
A nad ním moc si osvojili,
čo bolo cenné, ulúpili,
chceli by vládnuť,
vladáreniu sa nikdy neučili,
vedia len kradnúť.
Moja rodina to zažila. V roku 1938 nás Maďari vyhnali z nášho majetku. 8/12/1938 o štvrtej v noci prišli četníci s príkazom, aby sme ihneď opustili svoj majetok. V Leviciach sme čakali do 17:00, keď opäť prišli četníci, že deti do 5 rokov vraj zoberú do Tlmáč k slovenským rodinám. Celý deň buď snežilo, buď pršalo. Ľudia aj kone boli premoknutí a uzimení; pustili sme sa do pridelenej dediny Neverice. Kone ledva ťahali voz. Ťažké chvíle pre tisíce Slovákov, ktorí bol na námestí v Leviciach. Iba taký čo to zažil vie posúdiť všetky príkoria a bolesti, nielen malých detí.
My sme však na Jesenského hrdí aj zato, akú stopu v našom národe zanechal. Z jeho diela spomeniem aj dvojzväzkový román Demokrati (1934, 1938). Literárni vedci ho hodnotia tak, že vyšiel vo vrcholnej fáze Jesenského umeleckého vývinu. Ak ho čitateľ nečítal, pripomeniem mu jeho podstatu – proti sebe stoja dva svety Dr. Landíka, človeka s dobrým mravným základom, a poslanca Petroviča ako poprevratového karieristu a zbohatlíka. Jesenský bol veľký duch nášho národa. V rokoch 1906 – 1914 bol samostatným advokátom v Bánovciach nad Bebravou. To bol iste dobrý základ spoznávania života. Ale v roku 1914 sa stal vojakom rakúsko-uhorskej armády a v roku 1915 padol do zajatia a od roku 1916 bol príslušníkom československých légií. Po skončení vojny bol v rokoch 1919 – 1922 županom Gemersko-malohontskej župy, v rokoch 1923 až 1928 nitrianskym županom a v roku 1929 vládnym radcom Krajinského úradu a v rokoch 1931 – 1935 krajinským viceprezidentom v Bratislave. Zároveň v rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Zomrel v roku 1945 v Bratislave, teda nedávno. Jeho tvorba a jeho angažovanosť nás iste presvedčila, že má byť vzorom dnešným politikom. Vysmieval sa najmä honbe za titulmi, hromadeniu funkcií, komplikovanosti byrokracie, ale aj množstvu rôznych spolkov a združení. Ako napísal – ľudia sa v nich zgrupovali ako v stáde len preto, aby v búrkach života cítili vzájomné teplo iluzórnosti spolupatričnosti. Myslím si, že ani jeho satira by dnes nebola dosť ostrá na to, aby obsiahla všetku namyslenosť a velikášstvo, príznačné pre dnešnú politickú scénu a dovolím si povedať, aj pre veľkú časť dnešnej slovenskej inteligencie. Ba si dovolím napísať, že ako majster sa prejavil všade, kde stanovoval diagnózu ľudských slabostí. Dnes takého nielen spisovateľa a básnika nemáme. A tak naša ekonomika trpí na ekonomickú bezradnosť, pretože ani vlády, ani poslanci a ani slovenská ekonomická inteligencia nevedia stanoviť diagnózu „ekonomického koronavírusu“ už od vzniku SR v roku 1993.
Vzhľadom na spomenutých 2 „podnikateľov“ musím pripomenúť aj jedného podnikateľa. Poznal som podnikateľa (komunistu) Ing. F. Čubu. Bol predsedom JZD Slušovice od roku 1963 až do roku 1990. JRD malo ročný obrat cca 7 mld. Kčs a zisk dosahovalo ročne cca 850 mil. Kčs. Obdivovať ho chodili aj zahraničné delegácie a JZD bolo pokladané za ekonomický zázrak. Zaoberali sa aj poľnohospodárskou aj nepoľnohospodárskou výrobou, napr. výrobou počítačov. Výskumný ústav závlahového hospodárstva mal s nimi vedecko-pracovné vzťahy; pred vybudovaním vlastných laboratórií využívali laboratória VÚZH. Kúpili sme u nich počítač IT10 ako 39. výrobok. Traja pracovníci sme boli na zaškolení využitia a programovania ich systému. Počítač mali aj v maštali a používali náš (môj) program optimálnej výživy rôznych druhov hospodárskych zvierat na báze lineárneho programovania. Ten bol submodelom nášho veľkého modelu (400 rovníc a 490 premenných) optimalizácie rastlinnej a živočíšnej výroby v závlahových podmienkach, ktorý sme reálne aplikovali vo viacerých JRD na Slovensku, hlavne v JRD Lehnice. Keďže Slušovice mali veľké investičné aktivity, s prof. S. Kočtúchom sme chodili do Slušovíc aj v spojitosti s vypočítavaním efektívnosti investičného procesu, čo bola hlavná orientácia prof. Kočtúcha. Ing. Čubovi som požičal moju magisterskú prácu, keďže som v nej rozoberal juhoslovenský prístup rozdelenia hodnoty, teda hodnota = prenesená hodnota + novovytvorená hodnota, čo bolo podstatou tzv. príjmovej ceny, a bolo to práve teoretické riešenie rozdelenia novovytvorenej hodnoty na fond spotreby a fond akumulácie, ktorú využili Slušovice. Pri nahliadnutí do ich účtovníctva zistíme, že Ing. Čuba zisk podniku prerozdeľoval do 3 oblastí – mzdové fondy, fond rozvoja podniku a fond zdravotnej a sociálnej starostlivosti. A tak si členovia JRD mohli opravovať fasády domov, či deti chodili na Jadran, či na francúzsku riviéru. Pán Havel však 21/8/1990 vo svojom emotívnom prejave na Václavskom námestí vyslovil verdikt: „Za všetkým sa skrývajú chápadlá neviditeľných mafií, ktoré sa snažia kšeftovať s majetkom, ktorý im nepatrí, zakladajú podozrivé akciové spoločnosti a hľadajú cesty, ako uliať nelegálne získaný kapitál. Veľmi temné slušovické žilky nenápadne prerastajú celým naším potravinárstvom“. Čitateľ iste cíti hlbší zmysel mojej úvahy.
Slovensko zažilo ťažké chvíle aj v roku 1968. Zmätok na uliciach a aj na cestách sa len ťažko dá opísať. V januári 1968 som sa stal predsedom ZO KSS na fakulte po S. Kočtúchovi. Po návrate delegácie z Moskvy sme z poverenia výboru, a to prof. Fecanin a ja, išli na aktív do PKO. Vypočuli sme si vlastenecký (štátnický) prejav dr. G. Husáka. Našiel riešenie veľmi ťažkej situácie. Môj odchod do Ženevy sa iba vďaka pohotovosti vedúceho misie pri OSN dr. Juraja Králika, veľkého slovenského diplomata, podarilo preložiť a tak som už 3/9/1968 sedel v jeho pracovni a opisoval, čo som zažil. Zopakoval som to aj na straníckej schôdzi. Bol som hrdý na A. Dubčeka, generála Svobodu, či p. Smrkovského, ktorí prežívali ťažké chvíle v Moskve. Boli zásadoví, ale aj trpezliví. Boli pokračovateľmi boja za slobodu, ktorú v minulosti vydobýjali mnohí naši velikáni. Preto nemôžem nespomenúť v mojej úvahe, že vzdelanci našej nedávnej i dávnejšej minulosti nie že iba ovládali spravidla niekoľko jazykov, ale boli činorodí a často zastávali vysoké funkcie. Viacerí si vydobyli význačné postavenie v európskej a svetovej politike a vede, boli profesormi na domácich aj zahraničných univerzitách. L. Stöckel ( 1510-1560) navrhol Zákon Bardejovskej školy: „Nestačí totiž len to, aby sa niečo dialo , ale musí sa to diať dôstojne. Nič nie je pekné, čo je bez poriadku... .“ J. K. Hell (1713 – 1789) vyrieši zápas s vodou; v štiavnických baniach pomáhalo odčerpávať vodu vyše 1000 ľudí, rozličné čerpacie zariadenia poháňalo 380 koni. Túto námahu odstránil jeho vahadlový čerpací stroj. A. F. Kollár (1718 – 1783) pracoval ako radca M. Terézie. Š. A. Jedlík vynašiel dynamo. D. G. Lichard (1812 – 1882) bol v marci 1849 členom slovenskej delegácie u cisára Františka Jozefa I. M. Konkoly-Thege (1842 – 1916) zakladateľ observatória v Hurbanove bol v rokoch 1896 – 1906 poslancom uhorského snemu. V. Gerstera (1850 – 1923) grécka vláda poverila výstavbou Korintského prieplavu. Nakoniec ešte spomeniem M. R. Štefánika, ktorý nielen bojoval s výstupom na Mont Blanc, ale založil aj observatórium na Tahiti. A iste čitateľ vie, že bol francúzskym generálom a v roku 1915 sa zapojil ako politik do boja za samostatnosť Česko-Slovenska. A to som ešte nespomenul Ľ. Štúra, ktorý v slovenských dejinách hlavne tým že namiesto pasivity a ľahostajnosti postavil program činorodosti, ktorý je nosný aj pre budúce desaťročia: „Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným.“ Nezabúdajme na hodnotné mravné postoje a mysliteľské výkony slovenských velikánov v procese emancipácie Slovákov ako moderného európskeho národa, ktorého vyvrcholením bol vznik nezávislého štátu – Slovenskej republiky 1. januára 1993. Spomenutí ľudia v mojej úvahe sú tí ľudia, ktorí sa majú stať vzorom aj dnešným politikom, lebo sú to ľudia, ktorých sa oplatí napodobňovať.
Z týchto mojich úvah, verím, vyplýva, že po mojich životných skúsenostiach a ťažkej borbe mnohých našich predkov, neviem ako mám prijať terajšie žabomyšie vojny politikov (?), ktorí nevedia riešiť dnešné ekonomické problémy, lebo vidím iba ich ekonomickú bezradnosť. Netrpeli, nebojovali za ideály a teda neboli prinútení svoju prácou presadzovať blaho ľudí.
Na záver si dovolím povedať, že som dostal dlhý mail, v ktorom český autor rozoberá ľudské profily 4 predstaviteľov politických strán v SR, ktorí zostavujú vládu. Odcitujem: „Takhle nějak vidím budoucí vládu a její lídry, po tom, co jsem se trochu seznámil zejména s minulostí všech čtyř koaličních lídrů. ... Matovič? Žádná neposkvrněná osoba. I u toho je řada temných majetkových eskapád. Z nichž leckdy vyklouzl jen kvůli promlčení. A s velmi pružným myšlením, co do získávaní soukromého majetku. Ale velmi neprůhlednou strukturou fungování jeho osobního politického subjektu! Když se ho ptali na Kollárovu minulost s jasnými vazbami na podsvětí, reagoval naprosto neuvěřitelným způsobem – parafrázuji: to bylo dříve, ale nyní už bojuje proti současné mafii. Na to se dá odpovědět jen jedno jediné -Bůh ochraňuj Slovensko!“ Nuž, taká je naša mravná a politická opora.
V roku 1919 zomrel v Budapešti rodák z Liptovského Mikuláša, básnik a prekladateľ Peter Dobroslav Bella Horal, autor textu piesne Aká si mi krásna:
Aká si mi krásna, ty rodná zem moja./ Krásne i tie hory kol teba čo stoja; /Krásne i to nebo nad tými horami:/ Žehnám ťa, vítam ťa vďačnými slzami.
Verím, že toto duchovné bohatstvo vie naspamäť mnoho mojich čitateľov. Ako to mám prijať, že takéto hlboké pravdy nepočujem z úst tých, čo nás chcú viesť? Verím, že iba národ, ktorý dobre pozná svoju vlastnú minulosť, môže sebavedome projektovať svoju budúcnosť. Lepšie: „Ak zvoláš Slovan – nech ozve sa ti človek“, Ján Kollár. Totiž koronavírus budí všetky zeme!
Prof. J. Husár
Bratislava 18/3/2020
