Zabrzdená ekonómia
Od 2/1/1969 má Slovensko predsedu vlády. V tomto roku je to teda 50 rokov.
Veľkú zásluhu na tom majú ekonómovia Slovenska. Predtým sme mali iba predsedu Zboru povereníkov. Nikto, ani vláda, si to nepripomenul! Iste si čitateľ všimol, že už dlho píšem o ekonómii aj jej využití v riadení ekonomiky, a o tom, že koluje mnoho nesprávnych a jednoduchých názorov, a to nielen medzi tými, čo „stoja“ ďaleko od ekonómie, ale aj v kruhu tých čo vďaka svojmu zamestnaniu ako-tak poznajú aspoň niektoré odvetvia ekonómie; tých v ekonomických funkciách. K nesprávnym zovšeobecneniam sú náchylní hlavne tí, ktorí nemajú dosť široký, jednoducho povedané, prehľad. Veľkí ekonómovia s hlbokým vedeckým presvedčením hlásali aký rozhodujúci je význam ekonómie pri spoznávaní fungovania ekonomiky. Tak jej nerozumeli „ekonómovia“ po roku 1989, lebo len povrchne poznali tento „jazyk“. Falošne vysvetľovali myšlienky velikánov a tým nepriateľsky naladili aj proti ekonómom z rokov 1960-69, možno aj vysoko postavené osobnosti. Neboli nároční voči spôsobu svojho myslenia o čomkoľvek, hlavne o ekonomickom živote. Nevedeli si predstaviť, ako možno a treba ekonómiu s úspechom použiť v každodennom živote občana a tak sa stalo, že sme poblúdili; miesto pšenice, autá.
Pozrime si pár údajov. Štatistické údaje k 25/11/1964 hovorili, že z celkového počtu námestníkov vedúcich ústredných riadiacich orgánov bolo 12,3% Slovákov, vedúcich skupín 10% , vedúcich odborov a ich zástupcov 4,1%, vedúcich oddelení 3,6%; to znamená celkove z vedúcich riadiacich pracovníkov iba 4,3% Slovákov. Ešte nepriaznivejšie to bolo v centrálnych riadiacich orgánoch – na Státní plánovací komisi pracovalo 1,5% Slovákov, na Ministerstve financií 3,4%, na Ministerstve palív 1,3%, na Ústrednej správe energetiky 2%, na Ministerstve zahraničného obchodu 4,2%, na Ministerstve školstva 1,2% atď. Na Ministerstve ťažkého strojárstva a všeobecného strojárstva a na Ministerstve spravodlivosti 0% Slovákov. Zarážajúce fakty, ktoré vtedajších ekonómov museli podnietiť k hlbšiemu skúmaniu fungovania ekonomiky ČSSR. Urobili to a veľmi starostlivo. Na Vysokej škole ekonomickej vznikla fakulta ekonomiky výrobných odvetví a bola aj katedra ekonomiky práce.
V máji 1964 schválil ÚV KSČ dokument „Za plnšie uplatnenie Slovenskej národnej rady“. Z tohto pohľadu a v tomto duchu ekonomickí teoretici Slovenska zanechali nezmazateľnú stopu vo vede a to dielom V. Pavlenda (rektor VŠE) Ekonomické základy socialistického riešenia národnostnej otázky v ČSSR, v ktorom na s. 265 píše: „zabezpečiť činnosť slovenských národných orgánov nie jednoducho ako orgánov národného a regionálneho charakteru, ale ako národných orgánov štátnej moci a správy na Slovensku“! A v diele uvádza, že k 30. júnu 1961 z 31 VHJ a organizácií ťažkého strojárstva len jedna mala sídlo na Slovensku (v Komárne), pričom podniky a závody na Slovensku patrili do 9 VHJ v českých krajoch. Preto Slovensko vykazovalo deficit zahraničného obchodu. Ba Železiarne v Podbrezovej raz boli podľa metodiky zahrnuté v strojárstve a v iných rokoch v odvetví baní a hút. Aj pre všetky uvedené fakty svoje úvahy Pavlenda zakončil na s. 265 takto: „A to znamená urýchlený prechod k symetrii – federácii.“ Môžem uviesť príklad, že ZSMK Tlmače, výrobca a exportér kotlov, kde som pracoval, patrili pod První brnenskú. Na podnet prof. Sojku som skonštruoval leontievovský model, ktorý som 21. novembra 1968 publikoval v EHK v Ženeve ako Note on the analysis of special foreign trade problems in the set of standardized input-output tables for ECE countries. Interdependencia vzťahov sa stala zrejmou. Dalo sa do ekonomiky racionálne zasahovať. Ba na zasadnutie starších ekonomických poradcov EHK v Ženeve v roku 1969 prišiel prvýkrát ako vedúci československej delegácie prof. J. Fecanin, podpredseda SlPK, predtým môj kolega na katedre.
Zásadné riešenie videl Pavlenda aj v tom, že „Národné hospodárstvo tých socialistických krajín, ktoré pozostávajú z niekoľkých (minimum dvoch) národnopolitických oblastí, predstavujú integrovanú socialistickú ekonomiku danej krajiny. Vzniká na základe integrácie ekonomík národnopolitických oblastí. Vylúčil stotožňovať jednotnosť a prehnane tuhý centralizmus, ktorý sa presadzoval vo všetkých socialistických ekonomikách. Vo svojich predchádzajúcich dielach aj S. Kočtúch aj V. Pavlenda vyjasnili meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania a definovali hlavné atribúty, príznaky medzioblastného vyrovnávania. Dielo Ekonomické základy... má časť Meranie (miery, ukazovatele) medzioblastného ekonomického vyrovnávania. Opiera sa o výskumnú úlohu S. Kočtúch, V. Pavlenda, Meranie ekonomického vyrovnávania Slovenska (Bratislava 1965). Na jej báze sa na Výskumnom ústave oblastného plánovania riešila úloha Diskriminačná analýza v ekonomických výskumoch (Bratislava 1969), ktorej riešiteľom som bol ja a v nej bola rozpracovaná ekonomická miera stupeň ekonomického rozvoja, ktorej tvorcom bol prof. Ivanović a ktorá nevychádzala ako HDP z peňažných jednotiek, ale z fyzikálnych jednotiek (elektrina v KWh, oceľ v t, vlnené tkaniny v m, obuv v pároch, mäso v kg mŕtvej váhy, cukor v t atď.). Na výpočet stupňa ekonomického rozvoja za všetky okresy Slovenska sme využili viac ako 80 ukazovateľov (píše o tom Pavlenda). Výpočty robila aj, ešte žijúca, doc. M. Kľučárová. Získané výsledky stupňa ekonomického rozvoja Slovenská plánovacia komisia utajila a mala hodnoverný obraz aj pre riešenie problémov ekonomického vyrovnávania s českými krajmi. V dňoch 14.-15. júna 1967 sa konal v Nitre 1. zjazd slovenských ekonómov. Sústredil sa na skúmanie hlavných stránok ekonomických rozvojových podmienok slovenského národa s akcentovaním na národnú prítomnosť a budúcnosť so zreteľom na plnšie presadzovanie sa národného v záujme celospoločenského. Pavlenda má so svojom diele aj časť Plnšie uplatnenie slovenských národných orgánov, čo bolo podnetom k vzniku vlády SR. Ekonomické analýza z VŠE využívala aj Ekonomická komisia ÚV KSS. Nejestvovanie mier ekonomického rozvoja neumožňuje zhodnotiť realizované hospodárske zámery a celkový vývoj krajiny a oblastí (dnes vláda chodí po okresoch a rozdáva eurá, má mieru?). Na úrovni centra, vlády, sa nedá racionálne ovplyvňovať vývoj ekonomických proporcií. Nedajú sa komplexne hodnotiť a ani orientovať procesy vyrovnávania, dnes napr. aj v rámci EÚ.
Základ prístupu ekonómov Slovenska treba hľadať v diele doc. A. Kotziga, rektora Vysokej školy ekonomickej, ktorý v roku 1963 publikoval významné svoje dielo Matematický náčrt dynamického modelu socialistického komplexu (VEDA, Vydavateľstvo SAV, 1953). Možnosti modelového prístupu na báze modelu Kotziga sme boli prerokovať na Státní plánovací komisi v Prahe traja – doc. A. Kotzig, doc. J. Sojka a ja. Upozornili sme konkrétne, že treba rozlišovať dve oblasti ekonomiky bývalého Československa a aj na to, akú úlohu hrajú a musia hrať v ekonomickom systéme nástroje riadenia, ako ich treba využívať, čo v tom období bola vlastne najzákladnejšia otázka ekonomiky. ÚV KSČ prerokoval v septembri 1967, a prijal uznesenie „O smeroch riešenia ekonomickej rovnováhy a životnej úrovne“, problém, ktorý riešili ekonómovia Slovenska. Hovorí o tom dielo Ekonomická dynamika (1970) od prof. J. Sojku, v ktorom je časť 7.3 Federalizácia ekonomiky a jej vplyv na ekonomickú rovnováhu (ekonomické optimum). Na s. 295 je jeho model, v ktorom riešil problém optimalizácie mobilných a imobilných zdrojov ekonomiky SR. Na základe výpovednej hodnoty modelu zavádza pojem agresívny ekonomický podsystém, mysliac ekonomiku českých zemí. Sojka hovorí, že do dovtedajšieho systému (pred rokom 1968) fungovania ekonomiky bolo treba jednoznačne včleniť ďalšie zložky – národné orgány a národné ekonomické oblasti. V diele J. Sojka rozoberal vzťah národných oblastí k systému ako celku. A treba povedať, že prispel k viacerým kľúčovým myšlienkam pre pochopenie toho ako by mal fungovať ekonomický systém v podmienkach ak ide o integráciu ekonomiky dvoch národnopolitických oblastí, tvoriacich, ako hovoril V. Pavlenda, integrovanú československú socialistickú ekonomiku.
Ekonómovia v rokoch 1960 - 69 vypracovali ekonomickú teóriu socializmu (V. Pavlenda) ale hlavne sústredili svoje úsilie na zhodnotenie fungovania vtedajšej socialistickej ekonomiky Československa. Predovšetkým to bol pracovníci Výskumného ústavu národohospodárskeho na VŠE a pracovníci Výskumného ústavu oblastného plánovania (pracoval som ako externý pracovník). Odmietavé stanoviská Čechov (politikov a ekonómov) ku slovenským národným požiadavkám viedlo slovenských federalistov (nazval ich tak prof. Laluha, ako jeden z členov kolektívu) k záveru, že život slovenského národa má väčšiu hodnotu ako existencia štátu. Ak na jednej strane neexistuje rešpekt pred národnými požiadavkami, potom na druhej strane neexistujú dôvody na viazanie sa na takú Československú socialistickú republiku za každú cenu. A tak sme mali , ako som už napísal, od 2/1/1969 predsedu vlády a nie predsedu Zboru povereníkov. A práve Gustáv Husák má veľkú zásluhu aj na tom, že sa v Prahe pokračovalo v budovaní metra, postavil sa most cez Nuselské údolie, severojužnú magistrálu a ďalšie veľké stavby, a väčšinu z nich stavali veľké slovenské stavebné spoločnosti ako Doprastav či košické Hutné montáže. To musíme dnes vedieť, a byť na to hrdí.
Ako vidieť z môjho krátkeho zamyslenia sa nad dielom ekonómov Slovenska, obsahovo vymedzili predmet ekonomickej teórie riešenia národnej a národnostnej otázky ako teoretické zdôvodnenie a rozpracovanie vývoja podmienok realizácie pracovnej sily jednotlivých národov a národností v ČSSR. To bol ich hlavný podiel, tvorivý počin v ekonomickej teórii. V roku 1965 vyšla v Bratislave na tú dobu a situáciu v krajinách RVHP svojím spôsobom originálna učebnica Politickej ekonómie socializmu, ktorú vypracoval kolektív vedený V. Pavlendom. Bola všeobecnou ekonomickou teóriou (ako J. M. Keynes). Originálne už bolo zloženie autorského kolektívu, lebo na rozdiel od dovtedajšej tradície v ňom neboli len učitelia z Katedry politickej ekonómie VŠE. Popri nich sa na príprave učebnice výrazne podieľali také uznávané ekonomické osobnosti ako J. Ferianc. H. Kočtúch, Z. Hába, L. Klinko a J. Rosa. Vďaka tomu, že prof. Pavlenda sa rozhodol do spracovania ekonomického diela zapojiť nielen čistých politekonómov, bolo možné učebnicu koncepčne obohatiť a prekonať dovtedy prevládajúci schematizmus sovietskych učebníc. Dielo má 624 strán. V roku 1970 nás všetkých vylúčili zo strany a aj zo školy.
Na záver chcem ešte uviesť niekoľko faktov, ktoré sa trochu zjednodušene uvádzajú v spojitosti s V. Pavlendom. Po roku 1962, keď skrachovala tretia päťročnica, sa stal členom tímu, ktorý chystal reformy československej ekonomiky. V období obrodného procesu ho dokonca zvolili za tajomníka Ústredného výboru KSS. Reformy v Československu sa, žiaľ, skončili vstupom vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy. V auguste 1968 Pavlendu internovali v Petržalke, kde ho držali niekoľko dní, až do chvíle, keď sa Alexander Dubček vrátil zo zložitých rokovaní v Moskve. V tom roku bol Pavlenda po Dubčekovi druhým najpopulárnejším Slovákom. Viktor Pavlenda sa dožil Novembra. V týždňoch naplnených politickými udalosťami písal pre denník Pravda sériu článkov, v ktorých analyzoval aktuálnu situáciu v slovenskej ekonomike. Koncom roku 1989 bol jedným zo zakladateľov Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES), spolu s profesorom Kočtúchom sa stali jeho hlavnými osobnosťami. Propagoval samostatný scenár hospodárskej transformácie Slovenska. Životné osudy Viktora Pavlendu, najbližšieho Dubčekovho spolupracovníka v oblasti ekonomiky, sú koncentrátom osudov mnohých slovenských straníckych funkcionárov a ekonómov, ktorí sa pustili do zápasu za rovnoprávne postavenie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi. Bol členom delegácie, ktorú prezident Ludvík Svoboda vzal na rokovania do Moskvy za unesenými vrcholovými politikmi ČSSR. Rozhodla o tom nielen jeho odborná zdatnosť ale aj dokonalá znalosť ruštiny (študoval v ZSSR).
Ekonomická veda na Slovensku tvorivo rozvíjala bázické myšlienky ekonomických vied, teda hľadala odpoveď ako funguje ekonomický systém a v tomto prípade socialistický ekonomický systém. Vzťahy ekonómov Slovenska na riadiace a politické orgány v ČSSR a to nielen formou aktívnej účasti na tvorbe ekonomickej politiky, ale aj tým, že vrcholoví predstavitelia na čele s A. Dubčekom prišli na VŠE, kde nasávali myšlienky vznikajúce v odbornom prostredí, sú dnes neznámym vzťahom. Dnešní rektori alma mater Pavlendu majú veľký vzor, avšak nimi nevyužitý ani na poli odbornom ani na poli realizácie hospodárskej politiky. Nepozrú sa do zrkadla ekonomickej vedy, ktorá vynikla na ich škole. Ktovie prečo? Básnici mali M. Rúfusa, a ekonómovia Kočtúcha, jeho konškoláka z triedy. Spisovatelia mali Tatarku, ekonómovia mali Pavlendu, fyzika mala Ilkoviča, ekonómovia mali Sojku a Kotziga, ktorý po roku 1970 ušiel, a v zahraničí vyšla o ňom ako o matematickom velikánovi kniha spomienok s viacerými jeho dielami.
Dnešné politické strany nemajú takých ekonómov, ich ekonómovia sú ekonomickí trepkovia. Viceguvernérom sa stane chemik, ministrom financií metalurg. Najlepším makroekonómom KDH absolvent VŠD v Žiline. Tvorcovia insitnej ekonómie. Lebo bola zabrzdená ekonómia. A práve na základe mojich osobných skúseností priamo s tvorbou ekonomickej politiky, akosi nutkaním, musím povedať, že kto nevie – nesmie.
Prof. J. Husár
27/12/2019.
