Kaviareň už má novú ikonu

Celá doterajšia prezidentská kampaň sa akoby redukovala na jednu tému: ako zabrániť opakovaniu roka 2004, keď sa do druhého kola prezidentských volieb dostali Mečiar s Gašparovičom.

Ako vieme, leví podiel na takomto výsledku mala extrémna arogancia Dzurindu, respektíve SDKÚ, ktorí si vtedy povedali, že dovolia iným stranám,  aby podporili ich kandidáta alebo prijali rolu štatistov. Toto im celkom nevyšlo. Mikloško i Bútora získali rovnako po šesť percent a skutočnosť, že sa voľby konali v čase zenitu dzurindovského ožobračovania a rozkrádačky, viedla k jasnému výsledku...

Ako sa ukázalo, nočná mora z tých čias našu pravicu dosiaľ máta, a teda už na začiatku uvažovala o niečom, čo by mohlo pripomínať primárky. Zároveň treba zdôrazniť, že extrémne toxické prostredie dnešnej opozície nedokázalo zo svojho stredu vygenerovať aspoň akú-takú alternatívu, ktorá by bola schopná osloviť širší okruh voličov mimo nekritických straníckych stád. Preto sa prišlo so stratégiou, že keď jeden fór už raz vyšiel, prečo ho nezopakovať. No a začal sa hľadať nejaký klon Kisku.  Ako vieme, takýmto klonom sa nakoniec mal stať Robert Mistrík. Keď začínal kampaň, bola jeho poznateľnosť sotva jedno percento. To však neprekážalo, ani Kiska nezačínal ako známa osoba. Dobrý anjel bol síce dobrý brand, ale  jeho zneužitie na politické ciele bolo trochu riskantné.

Presne taký istý scenár bol pripravený aj v prípade Mistríka. V priebehu leta oblepil Slovensko svojimi bilbordmi a zdalo sa, že to tiež bude stačiť. Vďaka  finančnému dopingu sa na chvíľu stal nominálnym lídrom prezidentského pelotónu, ukázalo sa však, že udržať si miesto na čele pelotónu je nad jeho sily.  Hodina pravdy  prišla v diskusných reláciách, tam sa naplno ukázalo, aký je prázdny a falošný, respektíve že nie je homo politicus, záujem o veci verejné nebol nikdy jeho osobnou vášňou, nežil tým, jeho kandidatúra je oveľa viac o tom  niečo si dokázať,  byť tým,  čím ešte nebol. A túto skutočnosť začalo chápať čoraz viac  opozičných voličov.

Mistrík pôsobil vždy strojene, len bezducho replikoval, čo mu poradcovia naliali do hlavy. Pri Kiskovi to zjavne stačilo, ukazuje sa však, že pri Mistríkovi nie. Viaceré prieskumy jasne ukazovali, že jeho draho a ťažko nahonobený náskok sa roztápa ako sneh na marcovom slnku.  Okrem toho „mediátor“ Matovič ich 17. novembra na spoločnom obede „donútil“ vydať vyhlásenie, že nebudú konať nezodpovedne a že ak by hrozilo, že „Fico prezlečený za Šefčoviča alebo, nedajbože, Harabin by sa mohli (obaja) dostať do druhého kola, tak ten slabší sa vzdá kandidatúry na prospech toho silnejšieho. Mistrík na túto dohodu pristúpil s ľahkým srdcom, keďže si bol takmer istý, že bude na jeho osoh. Potom sa však začalo naplno prejavovať jeho konštatovanie, ktoré v decembri v roku 2016 urobil pre Denník N, že na politiku nemá talent. Iste, každému súdnemu človeku je jasné, že ani Kiska nemá na politiku talent, v roku 2014 to však na zvolenie do funkcie prezidenta stačilo, dnes sa ukazuje že nie.

Priebeh volebnej kampane, najmä však ostro sledované televízne debaty jasne ukázali, že potenciálna štvorica favoritov Šefčovič, Mistrík, Čaputová a Harabin je zložená z dvoch typov ľudí. Na jednej strane síce kompetentne vystupujúci Šefčovič s veľkými skúsenosťami a asi aj zásluhami o Slovensko, vedľa neho vedec a podnikateľ Mistrík, tiež  poriadne nabrífovaný svojimi poradcami, čo má hovoriť a ako ma vystupovať. Obom však chýba presvedčivosť, schopnosť osloviť voličov, vyvolať v nich emóciu, vzťah.

Priam protipólom tejto dvojice sa stalo duo Harabin ‒ Čaputová. Ukázalo sa, že obaja disponujú schopnosťou osloviť voličov, vytvoriť si k nim vzťah, stať sa ich politickým reprezentantom. Obaja majú zjavný politický talent, pričom Harabin dokáže veľmi efektívne osloviť voličov uznávajúcich tradičné hodnoty, sociálne cítiacich, ako aj voličov, ktorí sú voči Európskej únii kritickí. Naopak Čaputová ako predstaviteľka a podpredsedníčka Progresívneho Slovenska je priam esenciálne slniečkarskou kandidátkou. Jej postoje plne konvenujú bratislavskej kaviarni, úspešne ťaží z nostalgie po svojej predchodkyni Ivete Radičovej, treba však priznať, že je nielen mladšou, ale aj sympatickejšou a kompetentnejšou verziou Ivety Radičovej. A to je politický kapitál, ktorý rozhodne nemožno podceňovať.

V súčasnosti vstupujeme do „horúceho“ štádia prezidentskej kampane a tam sa ukáže, nakoľko  etické či svetonázorové otázky rozhodnú tieto voľby. V istom zmysle je na Čaputovej sympatické, že sa nevyhýba odpovediam ani na veľmi háklivé otázky a pravdivo deklaruje svoje liberálne postoje. Aj vďaka tomu však značne zužuje či limituje svoje šance nakoniec uspieť. Najkontroverznejší je najmä jej výrok, že si vie predstaviť, že sirota  by mohla mať lepšie podmienky, ak by ju adoptovala dvojica s rovnakým pohlavím (homosexuálov či lesieb), než ak by ostala v detskom domove. Je zjavné, že väčšina Slovenska ešte na niečo také (ako adopcie homosexuálnych párov) nie je mentálne pripravená.

Ťažko teda predpokladať ďalší vývoj volebnej kampane, ale je možné, že „kultúrne vojny“ sa odteraz stanú jej súčasťou. Zároveň je jasné, že okruh favoritov kampane je už uzavretý v trojici osôb Šefčovič, Čaputová a Harabin s tým, že potenciál ďalšieho rastu má najmä Harabin a Čaputová.

Nezodpovedaná ostáva už len jediná otázka. Urobí podobné gesto aj druhá strana? Rozumej, vzdá sa Kotleba kandidatúry na prospech Harabina? Podľa informácií zo zákulisia, ktoré mám, tento scenár takmer vylučujem. Je však možné, že voliči Kotlebu budú zodpovednejší než ich líder a v deň D a v hodine H budú voliť zodpovedne.

Roman MICHELKO



zdroj: https://snn.sk/news/kaviaren-uz-ma-novu-ikonu/

• Predch.
• Nasl.