Poznámky na okraj dokumentu Európa, ktorá má zmysel.

Skupina európskych vzdelancov napísala 36 bodové prehlásenie v ktorom rozlišuje pravú a falošnú Európu. Dokument má názov Európa v ktorú možno veriť. Celé znenie dokumentu priniesol časopis Kultúra niekedy začiatkom leta 2018. 

Je to dokument, ktorému predchádza zamlčiavaná skúsenosť veľkej časti európskych národov, že to čo udržuje európsku civilizáciu sú aj duchovné hodnoty.  A že duchovná oblasť života je nevyhnutná k tomu aby človek vedel pomenovať sám seba a svoju dobu. Pre západnú spoločnosť je charakteristické konštatovanie D. Tracyho, ktorý konštatuje, že,  žijeme vo veku, ktorý nevie pomenovať sám seba. Píše, že moderná spoločnosť sa pomenúva buď  v intenciách triumfu kapitalistického subjektu. Pre iných je to dôležitý návrat na úroveň všetkého tradičného, toho čo bolo, pred akúsi pomyselnú hranicu. Môžeme povedať akoby sa do tej istej rieky dalo vstúpiť dvakrát.  Nakoniec pre postmoderných ľudí je tu konštatovanie smrti ľudského subjektu, ako dôsledok  výroku, že Boh je mŕtvi.   

Dokument Európa v ktorú možno veriť, pracuje s pojmom „západná civilizácia“. Ale žijeme v období, kedy ako uvádza Máčala, telesnosť, ktorú dal Západ kresťanstvu nestačí pre pochopenie toho čo je to skutočnosť. V pozoruhodnej knihe Náčrt personalizácie Slovanov, píše, že rozum sa v západnom svete vymkol spod kontroly jeho nositeľa, ľudskej osoby. Že nie zhoda rozumu a veci dáva zmysel, ale zhoda osoby s vecou .  Podobne N. Berďajev píše, že  slobodné uskutočňovanie dobra  vyrastá v hĺbke naše vôle a nie rozumu. Západ redukoval skutočnosť iba na to, čo možno merať, vážiť, ale prestáva rozumieť skutočnosti, ktorú možno vyjadriť iba symbolmi. Vynára sa ničím nekontrolovaný hrozivý svet technológii.  

Svet technológie uvoľňuje sily, ako píše J. Patočka, ktoré je možné kontrolovať iba mravnými náhľadmi na problémy. Konštatuje, že západ , ktorý stále viacej prijíma obraz sveta bez Boha, mravné náhľady neformuluje. Uvedené zmenilo pozíciu ľudského subjektu tak, že sa stáva iba objektom, stále menej je  podmetom skutočnosti. Integrovaná osobnosť  rozlišuje svoju možnosť byť podmetom v skutočnostiach života.   Dezintegrovaná osobnosť ide iba po prúde, ako jeho podmet.  Český exilový filozof R. Preisner píše, že západ stratil zmysel pre ontologické zázemie  problémov. Mierou pre vedu je potom iba  účelovosť poznatkov, ktorou sa ona , ako píše ,  musí legitimovať cieľom totalitarizmu. Aj toho nového na ktorý poukazuje dokument o pravej a falošnej Európe.   V komentári k tomuto dokumentu, jeden z  jej signatárov,  Roman Joch z Českej republiky,  v časopise Kontexty 2/ 2018, konštatuje, že chybou nie sú ani tak  európske inštitúcie, ako to, že sú obsadené falošnými ideológmi.  Za pravú Európu považuje západnú Európu až do neomarxistickej revolúcie za poslednú polovicu XX. storočia. Európa v ktorú možno veriť sa hlási aktívne k svojim židovsko, antickým, rímskym, kresťanským koreňom. Zvlášť k tým antickým, ktoré založili ako to uvádza J. Patočka, chápanie verejnosti ako života aj pre iných, čomu  kresťanstvo dalo principiálne nový obsah. Zdôrazňujúc  obetu ako predpoklad zmierenia človeka s Bohom.  Falošná Európa sa chce odstrihnúť od týchto koreňov, hovorí sa v dokumente.  Potom hlavným civilizačným koreňom  pre falošnú Európu je Veľká francúzka revolúcia. Znakom tejto radikálnej revolúcie je, že mocou štátu vnucuje svoju neo-molrálku. Za podstatu tejto „ morálky“  považuje R. Joch  privelégia historických znevýhodnených menšín ( rasových, etnických, sexuánych a iných ). Výsledkom je kultúra seba zavrhovania, pre príslušnosť k západnej civilizácie. Vyvolávanie pocitu viny za príslušnosť k Európe. Nakoniec aj  novembrová revolúcia v Rusku v roku 1917, mala túto agendu.

Podobné konštatovanie o tom, že civilizačné inštitúcie obsadili neomraxisti má aj Roberto De Matteia v jeho knihe Diktatúra relativizmu. Konštatuje, že neúspech marxistickej diktatúry, terorom, tvrdou cestou,  ako ju poznáme z päťdesiatich rokov totality u nás, ale hlavne  v Rusku obsadenom týmito ideológmi, radikálnou  VOSR,  priviedol ku korekcii tejto praxe teroru. Zvolila sa „ mäkká cesta“,  metódou obsadenia civilizačných inštitúcii neomarxistami.  Pôvodcom tejto zmenenej stratégie bol taliansky marxista A. Gramsci.  Táto korekcia bola predvídavo  formulovaná ešte pred druhou svetovou vojnou. R. De Mattei uvádza , že A. Gramsci sa spolu pričinil o svetský mesianizmus, kedy v historickom procese časnosti dôjde k ideálnemu stavu človeka, spoločnosti. V tom historickom procese síce Boh mal kedysi dočasný význam, ale tento význam je prekonaný, že patrí už minulosti. Je to radikálnejšie ako klasický ateizmus. Zakladá sa taký model poznania, ktorý sníva o neobmedzenom pokroku. Ruský filozof N. Berďajev v knihe Zmysel dejín píše, že došlo v historickom čase k presunutiu očakávaní mesiáša iba na časnosť. Zviazanie mesianizmu iba s materiálnym svetom, komunizmu a kapitalizmu.  

K porozumeniu problému pomôže ak si uvedomíme pozorovania z optiky kresťanského personalizmu. Ten rozpoznáva pred politické sféry, kam patrí rodina, výchova, národ, náboženstvo, svet práce, vzdelávania, kultúry  a svet politických sfér, ktoré majú vytvárať iba podmienky pre rozvoj pred politických sfér. Nesmú ich obsadzovať. Obsadenie politikou znamená ich koniec a krízu v rozvoji  človeka a spoločnosti. Ako uvádza poľský filozof, personalizmu C.S. Bartnik, iba v pred politických sférach je možný rozvoj morálky. Politika nie je v stave rozvíjať morálku musí rešpektovať pred politické oblasti života . Z praxe posledných tridsať rokov môžeme uzavrieť, že pokiaľ boli pri moci kresťansko konzervatívne  strany  mohli politickí oponenti žiť.  Neidealizujem tieto strany, pretože boli často poplatné obetovať pre účasť na moci svoje kresťanské a konzervatívne  ídeje.  A tak neraz ponechali pred politické sféry živelnosti triumfu kapitalistického subjektu. To je ich veľké zlyhanie. Toto zlyhanie dáva priestor neomarxizmu. Ale je fakt je, že nelikvidovali politického oponenta. Ale ak sa objaví pri moci  ľavica, to je  zdá sa, vždy spojená so snahou obsadiť pred politické sféry, nastoliť  diktát,  snahu likvidovať svojho politického oponenta. Nálepkovať ľudí s inými názormy ako fašistov. V súčasnosti európska ľavica preferuje rodovú ideológii, agendu imigrácie v jej totalitnom nasadzovaní v súčasnosti. Aj veda , najmä jej spoločenské disciplíny majú tendenciu preferovať iba jeden názor a vylučovať tých, ktorí do neho nezapadajú.  S tým mám osobne zlé skúsenosti. V slovenských ľavicových stranách je silné krídlo kresťanov, takže na Slovensku tento problém nie je až tak vypuklý ako na Západe. To je ale iba dôkaz, že kresťanské a konzervatívne strany si sociálnu otázku  zamieňali s populizmom.  Zdá  sa mi tiež, že delenie na pravicu a ľavicu už ľudia prehliadli ako marketingové sľubovanie niečoho u ľavice a zase  zmrazovanie potrebných zmien u pravice v mene ilúzie nemennosti nejakých pravidiel, ktoré sa zamieňali za hodnoty.

Polarizácia ide v inom smere ako to konštatuje dokument o Európe, ktorej možno veriť. Prúd, ktorý napriek ťažkostiam sa hlási ku kresťanským koreňom a prúd, ktorý sa od tohto zdroja odpojil a hlása „nový“ začiatok so symbolmi rozličných revolúcii. Môžeme ich pozorovať ako farebné. Je to problém svetonázorový.  Sociotechniky navodili ilúziu ideálu svetonázorovej neutrálnosti. Svetonázor ako premýšľanie  o svete, kladenie si otázky na životnej ceste kto som, kam idem, aký zmysel viem objaviť. Svetonázor je spojený s tradíciou. Svetonázor nie je nebezpečný ak jeho tradícia obsahuje dve zložky,  toho čo sa vyplatilo ako pravdivé a dobre a čo ostáva ako kultúra a zložku toho čo nebolo doriešené, čo sa odovzdáva ďalšej generácii. Čo učí pokore a potrebuje vieru. Porovnáva to čo vieme nie iba s tým čo vieme, ale aj s našou spôsobilosťou transcedencie.

Totality vždy prinášali iba jednopólovú tradíciu. Povinnosť uznávať ich závery.  Treba povedať, že je to slovanský svet, alebo aj stredoeurópsky svet,  ktorý častejšie ako západný, zápasil o to aby pred politické sféry boli od politiky voľné, ale zanedbal politiku ako organizačný predpoklad pre to.  Preto tomuto stredoeurópskemu priestoru, prevažne slovanskému svetu, často vládol západ. Osobitnú kvalitu v európskom živote predstavuje Rusko s jeho obeťami. V roku  1898 mal Solovjov prednášku „Rusko o sto rokov“.  Postavil otázku čo bude s Rusmi o sto rokov. Konštatoval, že  to bude štyristo miliónový národ. Vychádzal z toho, že v jeho živote to bolo okolo sto miliónov ľudí. Ale pýta sa vieme čo od nás chce Boh? Pýtame sa na to?  Píše, že je tu rozum a svedomie, ktoré umožnia poznať vyššiu vôľu.  Že toto je úloha pre  uvažujúci patriotizmus. Ale kladie si západný svet takto otázku, čo od neho čaká Boh? Kontroloval touto otázkou svoju motiváciu po vedení, vede ?

Revolúcie, občianske vojny, peklo svetových vojen spôsobili Rusom také straty, že je to znova iba tých sto miliónov Rusov. Pokračujúca agresia anglosaského sveta sankciami je  pokračovanie v tradícii, ktorá nanucuje iba hotové riešenia a nemá pokoru aby pripustila, že je tu opakujúci sa nedoriešený problém. Ktorý je určený prichádzajúcim generáciám. Týmto sa dejiny opakujú.  Dejiny sa opakujú chybami a príležitosťami. Bude Európa iba príveskom anglosaského uvažovania ? Výsledok bude závisieť od toho či preváži tá časť Európy, ktorá ešte chce prepojenie kultúry a kresťanstva. A tu má stredná Európa osobitnú úlohu. Pre kresťanské a konzervatívne iniciatívy sa núka platforma filozofie personalizmu, kresťanského personalizmu. Nie je pravdou, že ľudia rezignovali na stav spoločnosti. Očakávajú  ale zápas  o to čo je pravé proti tomu čo je falošné.  Platformu, ktorá by zrkadlila ich skúsenosti, pocity a ich voľbu pre život napriek pokušeniu vzdať rozhovor s Dobrom pre životné ťarchy, alebo ponúkaný komfort,  dáva široký prúd personalistických názorov na život a jeho zmysel. Prihlásia sa k tomu kresťanské a konzervatívne prúdy v spoločnosti aj na Slovensku?

V slovenských rozprávkach je nezriedka stretávame s takýmto príbehom. Pred kráľovským mestom sa  usídli drak. Obyvateľom mesta  dá na výber. Buď mu raz za určený čas obetujú jedného, alebo dvoch mladých ľudí, alebo im zničí mesto. Tento príbeh má veľkú výpovednú hodnotu k slovenským dejinám. Obetovaní ľudia predstavujú možnosť vitálneho mentálneho a morálneho života.  Drak  to je zla sila, ktorá si nekladie otázku po vyššej vôli, akou je jeho. Obyvatelia mesta predstavujú stav v ktorom človek nechce stratiť niečo čo v jeho živote už splnilo úlohu a nachádzať nový zmysel. Víťazí nad drakom ten, kto vie opustiť to čo v jeho živote stratilo význam a v mene nového zmyslu života poráža draka. Oslobodzuje mesto, nie len od raka, ale aj o závislosti na komforte, túžbe po komforte, na úkor zmyslu života.

Podarí a to na Slovensku?

Stanislav Hvozdík    




















ukradnuté kosovo


európa na rázcestí ...

náhodný výber článkov

Sviatok všetkých svätých vs Halloween

Mnohí z nás sa v týchto dňoch nechajú viesť vlnou „inovácie“ a kreslia si rôzne strašidelné symboly na tváre, odevy i domy.

Úvaha na začiatku roka 2019

V predvianočnom čase z rádia častejšie bolo počuť výzvu, aby ľudia pomenovali toho koho považujú za najväčšieho Slováka.

Otvorene o anonymnej zásielke i ďalšej vražde ...

Bývalý hovorca Mečiara Stanislav Háber otvorene o anonymnej zásielke i ďalšej vražde, ku ktorej došlo po smrti Remiáša.

 
Odber noviniek na stránke

captcha